Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy kolegyne, vážení páni kolegovia, vážený pán minister, zvyknem z tohto miesta sa snažiť hovoriť krátko, ale dnes to bude možno dlhšie, tak poprosím o trpezlivosť.
Začnem na úvod krátko tým, prečo dnes vlastne rokujeme o Správe o základných otázkach justície. Rokujeme o tejto správe preto, pretože naozaj v posledných mesiacoch vzbudilo pohoršenie niekoľko rozhodnutí slovenskej justície, ktoré naozaj možno považovať za také, ktoré sú v príkrom rozpore s elementárnym vnímaním spravodlivosti občanov na Slovensku.
Áno, je to to rozhodnutie slovenských súdov o tom, že bývalý prezident Slovenskej republiky Michal Kováč sa má ospravedlniť Ivanovi Lexovi za to, že si dovolil povedať, že SIS vedená Ivanom Lexom má prsty v únose jeho syna. Áno, je to aj trestné stíhanie Zuzany Piussi, ktorá si dovolila natočiť film o pomeroch v justícii. Áno, je to aj 150-tisícové odškodnenie Štefana Harabina za to, že vtedajší generálny prokurátor Trnka potvrdil, že áno, nahrávka s Bakim Sadikim naozaj v nejakom spise na Generálnej prokuratúre bola.
To sú naozaj informácie a rozhodnutia, ktoré vzbudzujú tú základnú otázku, čo je elementárna spravodlivosť, a preto je úplne na mieste, že poslanci opozície požiadali o zvolanie mimoriadnej schôdze a požiadali o to, aby táto, tento parlament rokoval o stave justície na Slovensku. Nie preto, že by sme chceli od vlády, aby zasahovala do rozhodovania súdov alebo prokuratúry. Nie preto, že sme si nie vedomí toho, že vláda ani zákonodárny zbor nesmú zasahovať do rozhodovania súdov ani do ostatných orgánov, ktoré sú súčasťou justičného systému. Ale preto, že vláda Slovenskej republiky, ako aj Národná rada Slovenskej republiky ako zbor volených zástupcov občanov majú legitimitu a súčasne povinnosť v rámci svojich ústavných kompetencií meniť právne prostredie a ovplyvňovať politickú aj spoločenskú klímu aj vo vzťahu k justičnému systému tak, aby sa zvyšovala vymáhateľnosť práva, aby Slovenská republika garantovala všetkým svojim občanom prístup k spravodlivosti a aby občania mohli justičnému systému dôverovať.
A ak sa objavia takéto prípady, o ktorých som hovorila, ktorých naozaj elementárna spravodlivosť je v rozpore s jej justičnou aplikáciou, občania majú právo vedieť, na ktorej strane barikády, tejto pomyselnej barikády vláda stojí a na ktorej strane tejto pomyselnej barikády stojí parlament. Preto je úplne na mieste na túto tému sa v parlamente rozprávať.
Žiadali sme mimoriadnu schôdzu. Bolo to odmietnuté. Nebudem sa vracať k tomu obštruovaniu zo strany vládnej koalície. Chcem sa však vrátiť na začiatok. To znamená tam, kde sme začali, pretože dnes, aj keď to pán minister prezentoval ako iniciatívny materiál vlády, dnes sme sa vlastne vrátili len na začiatok. A síce k tomu, čo sme žiadali pôvodne v rámci nášho návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze.
A keďže sme vtedy žiadali alebo navrhovali aj prijať isté uznesenia, tak si dovolím aj predniesť návrh uznesenia tejto snemovni: Národná rada Slovenskej republiky po a) vyjadruje vážne znepokojenie nad prehlbujúcim sa stavom znižovania dôveryhodnosti justície na Slovensku, ktorý vo svojich dôsledkoch a v prípade jeho ďalšieho prehlbovania sa aj v jeho vyostrenej podobe môže ohroziť jeden z troch základných pilierov demokracie na Slovensku, ktorého inštitúcie, nezávislé a nestranné, by mali predstavovať pre občanov tejto krajiny záruku, že sa môžu domôcť svojich práv a oprávnených nárokov v primeranom čase a na správnom mieste.
A po b) žiada vládu Slovenskej republiky, aby koncepciu stabilizácie a modernizácie súdnictva, ku ktorej sa zaviazala schváleným programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky, predložila na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky do konca marca 2013.
Koncom marca 2013 to bude rok od volieb a od nástupu tejto vlády a je, myslím, na mieste požadovať od vlády, aby aj parlament vedel o tom, aké má vláda úmysly s justíciou. Toľko na úvod môjho prejavu, aby sme vybavili takpovediac aj formálnu stránku tohto bodu programu, o ktorom teraz rokujeme.
A teraz prejdem aj k obsahovej podstate tohto bodu programu, a síce k obsahu správy o základných otázkach justície. Budem sa venovať najskôr krátko tomu, čo v tejto správe je, ale potom hlavne tomu, čo v tejto správe nie je.
Takže najskôr to, čo v tejto správe je. Keď si odmyslím krátku pasáž, je to niekde na strane 8, kde táto správa hovorí o politizácii justície, inak táto časť vyzerá tak, ako keby ju písal Úrad vlády, a nie ministerstvo spravodlivosti, lebo je to pasáž, ktorá, musím povedať, ani rétorikou nezodpovedá vyjadrovaniu pána ministra, ale skôr vyjadrovaniu Roberta Fica, tak odmysliac si túto pasáž, to, čo je v nej napísané, je sumár informácií, o ktorých sa dá vecne diskutovať.
Iste musím povedať, že vzbudilo mi na tvári úsmev, keď som si prečítala, ale aj teraz vypočula od pána ministra niečo o novom prístupe k odstraňovaniu reštančných vecí. Citujem, uskutočnilo sa krátko po nástupe vlády "rozsiahle aktívne zisťovanie stavu reštančných vecí a prijatých opatrení". Tak áno, vzbudzuje to vo mne úsmev, pán minister. Pretože, veď už dlhé roky sa štvrťročne aktualizujú údaje o stave reštančných vecí. A sú na intranete. A dlhé roky sú tieto správy predmetom pravidelných porád s predsedami súdov. Ja som rada, že v tomto budete pokračovať. A len to, prosím, nenazývajme nový prístup.
Iste, mohla by som spomenúť aj to, že uvádzate, ako málo peňazí sa minulo na elektronizáciu justície. Napríklad v roku 2011. A pripomenúť, že možno v návrhu rozpočtu tých peňazí bolo málo, ale zároveň rozpočtovým opatrením tu prítomného ministra financií vtedajšieho Ivana Mikloša rozpočet ministerstva spravodlivosti dostal štyri milióny eur na elektronizáciu, za čo ešte vlani bolo nakúpených, nakúpených počítačov na súdy za skoro jeden a pol milióna eur, pretože správa hovorí aj o tom, v akom zlom stave je súdnictvo, pokiaľ ide o vybavenie, tak treba uviesť aj tieto údaje.
A už ostrejšie, ale by som mohla namietnuť voči vete na strane 2, kde píšete: "Väčší počet funkčných miest sudcov bol neobsadený hlavne vinou zmien systému výberu sudcov." Opakujem: "Väčší počet funkčných miest sudcov bol neobsadený hlavne vinou zmien systému výberu sudcov." Veď to nie je pravda! Tie sudcovské miesta boli neobsadené preto, lebo Súdna rada sa rozhodla nerešpektovať platnú a účinnú právnu úpravu, ktorú schválil tento parlament! Tak to treba naplno povedať, a nie chodiť okolo toho.
Ale toto všetko podľa mojej mienky, čo by som mohla spomenúť z tejto správy a možno aj nejaké ďalšie drobnosti, nie je to, čo považujem za až tak podstatné. Zhodneme sa, že máme asi dva veľké problémy v justícii. Jeden problém je rýchlosť súdnych konaní a efektívnosť justičného systému ako takého. A druhý problém je dôveryhodnosť justície.
Asi dokážeme vecne diskutovať na tému rýchlosti súdnych konaní a efektívnosti systému. Áno, asi dokážeme sa zhodnúť na tom, že justícia potrebuje podmienky, že potrebuje elektronizáciu, preto som rada, že plánujete pokračovať v projektoch elektronizácie. Ale zároveň je pravda, že to nestačí. A ak chceme zrýchliť súdne konanie a zefektívniť justíciu, tak platí, že žiaden predpis, žiadna elektronika nie je tu samospasiteľná, že tá podstata tkvie asi v organizácii práce, riadení práce, v tlaku na zmeny v organizácii práce.
Áno, aj v tom, že treba dobojovať ten súboj o to, čo je to vlastne nezávislosť sudcu, že používať počítač a dodržiavať lehoty nie je nijako v rozpore s nezávislosťou sudcu. Ale myslím si, že tu vieme vecne diskutovať a tu, myslím, vieme rozumné opatrenia aj zo strany opozície podporiť.
Áno, v správe sa korektne píše, že od roku 2005 klesá priemerná dĺžka súdnych konaní vo všetkých hlavných agendách, a to každoročne. Od roku 2005 nastal ten zlom po tom, čo v rokoch 2002 až 2004 postupne pribudlo do justičného systému osemsto vyšších súdnych úradníkov. Čiže, súdny systém bol obohatený o osemsto kvalifikovaných ľudí právnikov, ktorí začali pomáhať sudcom.
Áno, štatisticky priemerná dĺžka súdnych konaní sa skracuje. A to je dobré. Napriek tomu ale klesáme vo všetkých rebríčkoch dôveryhodnosti - či slovenských, alebo medzinárodných. A tu sa dostávame k tomu, v čom sa nezhodneme. Nezhodneme sa totiž v tom, že problémom dôveryhodnosti alebo nedôveryhodnosti justície je len, ako píšete, nedostatok vzdelávania sudcov, individuálne zlyhania a to, čo nazývate mediálnou justíciou.
Inak ja si nemyslím, že justícia je nekritizovateľný systém. A nezhodneme sa v tom, že keď zmeníme trestné kódexy, zrekodifikujeme občianske právo a občas bude niektorý sudca disciplinárne stíhaný, tak bude po problémoch.
A teraz sa dostávam k tomu podstatnému, a síce k tomu, čo v správe o základných otázkach justície nie je. Pretože nie je tu, nie je tu zmienka, nie je tu ani len zmienka napríklad, a toto bude výber príkladov, nie je tu zmienka o korešpondencii medzi predsedníčkou Ústavného súdu a predsedom Najvyššieho súdu, v ktorej si šarmantne píšu a ja to musím odcitovať. Predseda Najvyššieho súdu píše predsedníčke Ústavného súdu: "Postup Ústavného súdu vykazuje extrémny nesúlad s akoukoľvek všeobecnou predstavou o spravodlivom rozhodovaní." Na to mu odpovedá predsedníčka Ústavného súdu, citujem niektoré výňatky, ktoré boli publikované: "Spôsob, akým ste sa vyjadrili, nevyhnutne evokuje pocit, že máte osobný vzťah k prerokúvanej veci alebo k jej účastníkom." To píše predsedníčka Ústavného súdu predsedovi Najvyššieho súdu, aby sme si rozumeli. "Vaše výhrady nie sú ničím odôvodnené, vyslovujete iba svoje úsudky a to nesprávne. Je zjavné, že vám nie je zrejmý zákonný rámec vašich kompetencií, a preto vám ich pre poriadok a profuturo pripomeniem. Nemáte právomoc podávať akékoľvek vyjadrenia či vznášať námietky zaujatosti v predmetnom konaní. Nie ste oprávnený nepodložene obviňovať Ústavný súd Slovenskej republiky." To z korešpondencie šéfov najvyšších ústavných inštitúcií na Slovensku!
Nie je tu ale ani zmienka o neuveriteľných tlačových správach predsedníčky Ústavného súdu vo vzťahu k sudcovi Ústavného súdu Oroszovi, ktoré publikuje na stránke Ústavného súdu Slovenskej republiky. Necitujem, lebo by som hovorila príliš dlho, ale všetci si to môžme prečítať na stránke Ústavného súdu.
Nie je tu ale napríklad ani zmienka o zmenách v zložení senátu, ktorý rozhodoval na Najvyššom súde v známej kauze Lemikon, napríklad. Tu inak Ústavný súd konštatoval, že tieto zmeny v senáte boli v rozpore s princípom zákonného sudcu. To konštatoval Ústavný súd.
Nie je tu ani zmienka o neuveriteľnom rozhovore, naozaj neuveriteľnom rozhovore, ktorý poskytol sudca Štefanko pre Hospodárske noviny na jeseň tohto roku, kde hovoril okrem iného aj o účelových zmenách senátov a týkalo sa to aj rozhodovania v kauze Lemikon. Nič sa nedeje!
Nie je tu ale ani zmienka o tom, že Ústavný súd vie niekedy o protiústavnosti zákonov rozhodovať strašne rýchlo, ako to bolo teraz v prípade platov zdravotných sestier, a niekedy, ale naozaj veľmi, veľmi pomaly, keď si pamätáme zákon o opatreniach, mimoriadnych opatreniach na, pri výstavbe diaľníc. Tam trvalo vyše roka, kým Ústavný súd rozhodol vôbec o prijatí tohto návrhu opozície! A tu sa pýtam, často používate to slovo "politizácia", tak vo všetkých týchto prípadoch sa pýtam, keď teda politizácia, v koho prospech bola táto politizácia?
Nie je tu zmienka o aktuálnej kauze Glanze House na Generálnej prokuratúre ani o tom, ako to kulantne vyriešil námestník Tichý.
Nie je tu ani zmienka o tom, že prokuratúra nemá už skoro rok a trištvrte svojho generálneho prokurátora a stále vo všetkých týchto prípadoch, o ktorých som hovorila, mohla by som menovať ďalšie, ale toto sú asi tie najznámejšie, v čí prospech sa koná alebo nekoná v týchto prípadoch. V prospech tých, ktorí, ako vravíte, politizujú justíciu, alebo v prospech tých, čo hovoria o politizácii v justícii, aby prekryli svoj vlastný problém?
Áno, vážení kolegovia, vláda a strana SMER rada hovorí o politizácii v justícii, a to treba povedať, áno, veď politika vstupuje aj do justície. Politici robia zákony, je to legitímne, politici volia sudcov Ústavného súdu, tu v tejto snemovni, politici tu v tejto snemovni volili sudcov, volili aj predsedu Najvyššieho súdu, to už sa zmenilo. Dnes predsedu Najvyššieho súdu aj generálneho prokurátora menuje prezident.
Ale možno je dobré si niektoré, niektoré momenty z minulosti, niektoré rozhodovania politikov z minulosti pripomenúť, pretože začínajú o justícii hovoriť aj niektorí mladí kolegovia, ktorí, ktorí tu možno v tých časoch ešte neboli a možno sa ešte ani justícii nevenovali. Pán poslanec Madej je tu síce už dlho, ale pokiaľ si pamätám, pri niektorých kľúčových momentoch sa skôr venoval tomu, že nosil pozmeňovacie návrhy od pani ministerky Tomanovej do sociálno, zo sociálneho výboru, takže možno tiež nezaškodí si zopakovať.
Tak trošičku historicky. Ktorý minister spravodlivosti za ktorej vlády hovoril o sudcoch ako o frackoch blbých ako tágo? Pokiaľ si ja pamätám, bolo to za Mečiarovej vlády. Ktorá vláda navrhla a parlament v akom zložení zvolil za predsedu Najvyššieho súdu osobu, ktorá nemala dôveru sudcov Najvyššieho súdu, aj to vyjadrili, a nemala dôveru Rady sudcov Slovenska, ktorá to aj vyjadrila? Áno, bola to Mečiarova vláda, áno, hovoríme o Štefanovi Harabinovi, ktorý bol v tejto snemovni zvolený prvýkrát za predsedu Najvyššieho súdu na návrh Mečiarovej vlády.
Ale boli tu aj iné vlády! Tak sa pýtam, ktorá vláda a ktorý parlament zmenil ústavu tak, aby bola vytvorená Súdna rada a aby boli vytvorené garancie nezávislosti justície, aby sa zrušil štvorročný mandát sudcu a boli vytvorené základné ekonomicko-sociálne podmienky pre výkon súdnictva tak, aby bola, aby náš právny poriadok zodpovedal štandardom bežným v krajinách Európskej únie, aby sme sa dostali do Európskej únie. Bola to vláda Mikuláša Dzurindu.
Ale poďme ďalej. Ktorá vláda mala v svojich radoch ministra spravodlivosti, ktorý, vážne podozrenie, že si telefonoval s Bakim Sadikim, ktorý verejne klamal. Ktorá vláda to bola? Pokiaľ si dobre pamätám, bola to prvá Ficova vláda.
Nie, nie je tu v tejto správe ani zmienka o tom, ako sa dá v niektorých prípadoch menovať predsedu Najvyššieho súdu naozaj z večera do rána. O 8.00 ráno na druhý deň a na základe tej istej ústavy, tej istej ústavy, to môže inokedy trvať rok a pol a možno viac, pokiaľ ide o generálneho prokurátora.
Nie je tu zmienka o škandalóznych disciplinárnych konaniach, šikanóznych disciplinárnych konaniach. Áno, o tom je ten film, za ktorý je stíhaná Zuzana Piussi. Nie je tu zmienka o mobingu na niektorých súdoch vrátane najvyššieho a ja sa pýtam, za ktorej vlády to bolo, za ktorej vlády to bolo tolerované, a ja sa pýtam, za ktorého ministra spravodlivosti to bolo a keď sa presunul na Najvyšší súd, za ktorej ministerky spravodlivosti takéto správanie bolo tolerované, ale musím povedať, že aj tá ministerka spravodlivosti, aj ten štátny tajomník z týchto čias sú dnes sudcami Najvyššieho súdu. To len pre pripomenutie, pán poslanec Madej, to všetko je z tej éry, keď ste sa venovali sociálnym veciam.
A nie je tu zmienka ani o antidiskriminačných žalobách. Organizovanej akcii. Organizovanej, pretože návrh žaloby, ako má vyzerať žaloba sudcu podľa antidiskriminačného zákona o doplatenie platu k platu Špeciálneho súdu, tento návrh sa ako vzor distribuoval medzi sudcov internet, prostredníctvom internetu. A dokonca aj vieme, kto tento vzor urobil a kto tú akciu inicioval. Ani sa tým netají, ale zhodou okolností medzi nich patrí aj, aj sudca, ktorý počas vašej éry, pán minister, bol u vás na ministerstve na stáži a je členom Súdnej rady.
Moc sa udržiava strachom a peniazmi. Prečo to hovorím? Pretože tie šikanózne disciplinárne konania, o ktorých bol ten film, tie neboli o tých šiestich alebo ôsmich disciplinárne stíhaných sudcoch. Tie disciplinárne konania bol odkaz pre ostatných sudcov, aby vedeli, ako sa majú správať.
A tie možné peniaze z antidiskriminačných žalôb, to je zas ten možný profit za to, že všetci vedia, ako sa majú správať. A niet sa čo čudovať, že ľudia v justícii to pochopili tak, ako vplyvní v justícii pochopili, že moc sa udržiava strachom a peniazmi.
Vladimír Mečiar vedel, prečo je justícia dôležitá preňho, ale aj pre jeho priateľov, pretože tá privatizácia za jeho čias bola naozaj divoká. Viacerých z týchto priateľov zdedil Robert Fico. To je proste fakt a pribudli k tomu možno aj nejaké cyperské spoločnosti, ako napríklad v prípade Lemikonu. A mocní v justičnom systéme pochopili, v čom je ich moc.
Robert Fico vie, prečo chce, aby v justícii vládol kľud. A prezident Gašparovič vie, prečo mu vymenovanie generálneho prokurátora trvá rok a pol, a asi vie aj ako toto jeho rozhodovanie skončí. Preto si dovolím tvrdiť, že áno, bude fajn, keď budeme elektronicky komunikovať so súdmi, všetci sa potešíme. Bude fajn, keď súdy budú platobné rozkazy vydávať rýchlo, za mesiac budeme mať právoplatné rozhodnutia. Ale pokiaľ nebude platiť, že spravodlivosť platí rovnako aj pre mocných tohto štátu, tak justícia dôveru mať nebude. A pokiaľ si budeme zakrývať oči o týchto veciach, ktoré práve v správe chýbajú, ale zato ich čítame pomerne pravidelne v novinách a ľudia to vedia, tak, tak justícia vyššiu dôveryhodnosť mať nebude.
A preto vás tlačím, ja viem, že je vám to nepríjemné, pán minister, ale preto vás tlačím, aby ste zaujali postoj aj k týmto veciam, pretože už zaujatie postoja je naozaj veľmi, veľmi dôležité a... Viete, často sa teraz hovorí, že je kríza. A je to pravda. Je to kríza nielen ekonomiky, ale aj kríza dôvery v politické inštitúcie a v politikov. A nie je to špecifikum Slovenska, ale na rozdiel od štandardných demokracií na Slovensku máme ešte jeden problém, a síce ten, že sa nemôžeme spoľahnúť na to, že základné piliere demokracie, súdnictvo naozaj funguje tak, ako fungovať má a že naozaj spravodlivosť platí pre všetkých.
Čiže, ak sa porovnáme so štátmi, ktoré bojujú s ekonomickou krízou, s krízou v dôveru v politiku, tak my máme ešte jeden problém, a to je kríza v dôveru fungovania inštitúcií na Slovensku a kríza dôvery v právny štát. A sme niekde na rozhraní naozaj, pretože dnes sa rozhoduje o tom, ako bude vyzerať Slovensko možno o desať rokov, možno o dvadsať rokov. Hra o šéfa ÚVO, hra o šéfa NKÚ, nevymenovanie Čentéša za generálneho prokurátora a tento pomyselný pokoj v justícii to pre mňa znamená, že smerujeme k demokracii východného typu a neviem ako vy, pán minister, ale za to sme 17. novembra 1989 na námestí nestáli a ja, moji kolegovia si želáme lepšiu budúcnosť Slovenska o desať, dvadsať rokov. Želáme si ju aj pre tých čestných sudcov, ktorí nepochybne v systéme sú. Želáme si ju pre nás a želáme si ju pre naše deti. Preto vás vyzývam, pán minister, nezakrývajte si oči pred naozajstnými problémami dôveryhodnosti justície na Slovensku. Ďakujem pekne. (Potlesk v sále.)