Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, toto sa nemalo stať a nemalo sa stať ani to, čo tu predviedol pán predseda Paška, a nemalo sa stať ani to, že tu takto nedôstojne rokujeme. Preto navrhujem procedurálny návrh, aby sme prerušili rokovanie tejto schôdze a pokračovali v dôstojných podmienkach. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, ide naozaj o malú novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorú predkladáme skôr najmä s cieľom odstrániť niektoré interpretačné problémy spojené s aplikáciou § 5a ods. 2 a 3 tohto zákona, ktoré upravujú zverejňovanie zmlúv alebo informácií o zmluvách, ktoré uzatvárajú právnické osoby zriadené povinnými osobami, to znamená štátom alebo jeho rozpočtovými a príspevkovými organizáciami, a v ktorých tieto majú aj výlučnú majetkovú účasť.
Ja sa pokúsim veľmi zrozumiteľne vysvetliť, o čo ide. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám ukladá zverejňovať zmluvy aj právnickým osobám a akciovým spoločnostiam, spoločnostiam s ručením obmedzením, kde má 100-percentnú účasť štát alebo samospráva, mesto, obec, s tým, že v tomto prípade zo zverejňovania zmlúv existuje výnimka a tá výnimka sa vzťahuje na okruh zmlúv, ktoré uzatvárajú tieto právnické osoby v rámci svojej bežnej podnikateľskej činnosti.
A keď mám byť úplne zrozumiteľná, tak to poviem na príklade, o čo ide. Zoberme si napr. takú vodárenskú spoločnosť, 100-percentná dcéra mesta zverejňuje množstvo zmlúv. Pri úprave v zákone o slobodnom prístupe k informáciám nám išlo o to, aby napr. vodárenská spoločnosť zverejňovala svoje zmluvy a zverejňovala, keď kupuje nejaký majetok, zverejňovala, keď kupuje autá, zverejňovala, keď kupuje stôl riaditeľovi do kancelárie, ale aby nemusela zverejňovať zmluvy s koncovými odberateľmi alebo s koncovými užívateľmi tej podnikateľskej činnosti, pretože to sú fyzické osoby, a nie je dôvod, za jednotkové ceny sa uzatvárajú tie zmluvy, takže nie je dôvod, aby tieto zmluvy boli zverejnené, nehovoriac o tom, že je tu aj nejaká ochrana osobných údajov na strane spotrebiteľov.
Tak ako je nastavená dnes tá právna úprava, evidentne formulácia zákona umožňuje veľmi širokú interpretáciu. Pretože sme svedkami, najmä v poslednom období, že proste tento priestor sa štátne akciové spoločnosti, ale aj mnohé mestské podniky snažia využiť na maximálnu možnú mieru a ten pôvodne zamýšľaný priestor zďaleka prekračujú. Plus k tomu musím dodať aj to, že zriaďovatelia a za tejto vlády predovšetkým ministerstvo hospodárstva netlačia na svoje akciové spoločnosti, aby v maximálnej možnej miere zverejňovali zmluvy. Toto chceme vyriešiť malou novelou zákona o slobodnom prístupe k informáciám, aby naozaj zverejňovaniu nepodliehali len tie zmluvy, ktoré sú uzatvárané s konečným spotrebiteľom, ale všetky ostatné museli byť zverejňované.
A okrem toho navrhujeme aj zverejňovať profesijné životopisy štatutárnych orgánov rozpočtových a príspevkových organizácií, aby sme sa vyhli tých zarážajúcich skutočností, že napr. vláda menuje na pozíciu rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie niekoho a nie je zároveň zverejnený životopis, resp. dokonca vidíme, že v tých materiáloch tieto životopisy sú uvádzané ako materiály dôverné a to je naozaj absurdné. Toto je druhá časť našej malej novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorou chceme prispieť k zvýšeniu transparentnosti verejného sektora.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Mám pocit, že k tomuto naozaj dôležitému zákonu, pretože pripomínam, hovoríme o zhruba 3,9 mld. korún, ktoré sa zhruba ročne obstarajú na základe tohto zákona, čo, pripomínam opäť, predstavuje sumu, ktorá sa rovná niečo menej ako štvrtine výdavkov štátneho rozpočtu, tak sme tu mali pomerne korektnú diskusiu. A takto vnímam aj, aj príspevok pána poslanca Beblavého, ktorý hovoril o konkrétnych veciach, ktoré treba v zákone opraviť, alebo upozornil na konkrétne diery, ktoré tento zákon v tejto podobe má.
Ako predsedníčka poslaneckého klubu musím povedať, že ma veľmi mrzí, pán minister, že ste sa uchýlili a zviedli alebo zaviedli do tejto debaty jeden osobný arogantný tón, ktorý naozaj nesvedčí tomu, aby sme sa posunuli v diskusii o verejnom obstarávaní ďalej.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, pán minister, je to také paradoxné, že dnes zhodou okolností pomerne v krátkom slede za sebou prerokovávame v tejto snemovni dva možno zdanlivo technické zákony, ktoré ale majú v sebe aj isté politikum. A ak platí, a ja si myslím, že platí stále, že moc má ten, kto má peniaze, tak táto snemovňa hlasovaním o novele kompetenčného zákona a hlasovaním o novele zákona o verejnom obstarávaní spraví z podpredsedu Vážneho a tu z prítomného ministra Kaliňaka mocných mužov, z nich tak jeden dostane eurofondy, druhý bude mať kontrolu nad dosť významnou časťou verejného obstarávania na Slovensku. Musím povedať, ak by som bola ministrom financií v tejto vláde, tak aj začnem byť trošičku nervózna.
Ale poďme od politiky preč a možno pár čísiel poviem, aby sme si boli naozaj vedomí, o čom sa rozprávame, keď sa rozprávame o novele zákona o verejnom obstarávaní. V roku 2012 sa na Slovensku uskutočnilo 6 800 tendrov v objeme viac ako 3,9 miliardy eur. Hovorím o viac ako 3,9 miliardy preto, pretože tých 3,9 miliardy je zhruba to, čo bolo obstarávané tak, že to bolo publikované vo vestníku verejného obstarávania, to znamená, to predstavujú všetky nadlimitné, podlimitné a podprahové zákazky, ale neobsahuje to všetky malé tendre, to znamená, pokiaľ ide o tovary a služby do 10 tisíc a pokiaľ ide o stavebné práce do 20 tisíc. Čiže opakujem sumu 3,9 miliardy eur. Pre porovnanie, aby sme mali predstavu, čo to znamená, pretože spravidla, keď povieme veľké číslo, tak si za tým nevieme veľa predstaviť, uvediem, že celkové výdavky štátneho rozpočtu na rok 2012 predstavujú podľa zákona o štátnom rozpočte 17,3 miliardy. To znamená, keď sa rozprávame o tomto zákone, rozprávame sa o tom, ako bude distribuovaná suma, ktorá zodpovedá sume zhruba 22,5 % štátneho rozpočtu. Samozrejme, to nie sú prostriedky len štátneho rozpočtu, to sú aj prostriedky verejných financií. A predstavuje to z prostriedkov verejných financií 14 % verejných financií. Čiže, dámy a páni, 3,9 miliardy je suma, ktorá predstavuje skoro štvrtinu objemu štátneho rozpočtu a na verejných financiách predstavuje okolo 14 % verejných financií. O tom sa rozprávame, keď sa rozprávame o tomto zákone. A cítila som za potrebné to povedať, pretože je to zákon zákonov svojím spôsobom.
A keď si zoberieme, že sme v časoch krízy, tak máme v zásade tri zdroje šetrenia. Z toho jeden zdroj šetrenia je naozajstná reforma verejnej správy, druhý zdroj šetrenia je efektívne verejné obstarávanie, tretí veľký zdroj šetrenia sú daňové úniky. Za dva obrovské zdroje šetrenia prevzal zodpovednosť minister Kaliňák. Ministrovi Kažimírovi ostalo už len bojovať s tými daňovými únikmi. Ale len bojom s daňovými únikmi to nespraví. Takže tu je ten, kto rozhodne o tom alebo ktorého práca rozhodne o tom, či dobre šetriť budeme alebo nie. Takže tu je náš minister, od ktorého veľa závisí.
O to viac sa treba dobre pozrieť na novelu zákona o verejnom obstarávaní, a to o to viac, že kontrolné mechanizmy v tomto štáte sú už dlhé mesiace bez účasti opozície, bez účasti verejnosti. Áno, hovorím o tom, ako bol obsadený Úrad pre verejné obstarávanie, kde pôvodne to bola pozícia, ktorá bola ponúkaná opozícii. Ale dopadlo to inak. A hovorím o NKÚ, kde terajší predseda NKÚ presluhuje už niekde okolo roka. Je to pozícia, ktorá patrí opozícii, ale zásluhou poslancov strany SMER táto pozícia dodnes nebola obsadená. A je to o to vážnejšie, že väčšina verejných obstarávaní dnes v tomto štáte na úrovni štátneho aparátu, na úrovni samospráv je v rukách alebo pod kontrolou jednej politickej strany, a to strany SMER. Ja rešpektujem výsledky volieb. A len musím upozorniť na to, že väčšina verejných obstarávaní je pod kontrolou jedného politického subjektu bez náležitej kontroly zo strany ÚVO a NKÚ, kde opozícia nemá riadne páky na to, aby mohla efektívne kontrolovať verejné obstarávanie pod kuratelou jednej politickej strany.
Tretí fakt, ktorý potvrdzuje to, že musíme sa dobre pozrieť na novelu zákona, ktorá je predložená, sú čísla. Podľa zverejnených údajov Transparency priemerná súťaživosť v druhom polroku roku 2012 klesla z 3,22 uchádzača v jednom tendri na 2,85 uchádzača v jednom tendri. Je to malý posun trošku, ale ja si myslím, že dosť na to, aby sme to pozorovali, ako sa nám tieto čísla budú vyvíjať z jedného jediného dôvodu. Súťaž znamená aj vyššiu efektívnosť, nižšiu cenu a súťaž znamená aj konkurenciu a predpoklad efektívnejšieho použitia verejných zdrojov. Tak musím povedať v tejto situácii, ešteže zverejňujeme zmluvy vďaka vláde Ivety Radičovej.
K samotnému zákonu, ostanem, samozrejme, vo všeobecnej rovine, pretože sme v prvom čítaní, ja to poviem úplne férovo, pretože je to tak, áno, novela zákona o verejnom obstarávaní obsahuje aj zmeny, ktoré sú potrebné, ktoré môžu uľahčiť verejné obstarávanie, odstrániť časť byrokracie. A to sú zmeny, ktoré treba uvítať.
A musím povedať aj to, že pán minister Kaliňák ustúpil v rámci pripomienkového konania z niektorých naozaj veľmi kontroverzných návrhov, ktoré boli veľmi kritizované aj nami, aj verejnosťou, aj koniec koncov kolegami vo vláde pána ministra. A vypustil napríklad ten kontroverzný návrh strategických zákaziek, i keď musím poznamenať, keď sa pozerám na vypísané tendre na informačné systémy na ministerstve vnútra, tak vlastne vidím, že kreatívnosťou ministerstva vnútra pod vedením pána ministra Kaliňáka vlastne sa možno, ak budeme akceptovať tieto spôsoby, dopracujeme k tomu, že právnu úpravu strategických zákaziek ani nepotrebujeme, pretože už ich máme v praxi v podobe, ktorá asi vyhovuje tým istým zámerom, aké boli spojené s so strategickými zákazkami.
Ako som povedala, táto novela má aj dobré zmeny, ale, pochopiteľne, ja som opozičná poslankyňa a mojou povinnosťou je, aj vzhľadom na tie riziká, ktoré som pomenovala, upozorniť na všetky diery, ktoré novela vytvára, pomocou ktorých budú môcť politici alebo úradníci objednávať tovary a služby u tých, u ktorých oni chcú, a nie u tých, ktorí dajú naozaj najlepšiu ponuku.
A rovnako musím upozorniť na všetky diery, ktoré obmedzujú alebo rozvracajú kľúčové zlepšenia, ktoré boli zavedené za vlády Ivety Radičovej v tomto zákone. A boli, o čom svedčí minimálne fakt, že výrazne sa zvýšila miera súťaživosti vo verejných obstarávaniach na základe novely zákona, ktorú koniec koncov táto snemovňa schválila. Boli to aj novely tu prítomného pána poslanca Beblavého a Krnáča.
Pre verejné obstarávania sú v našich podmienkach asi dve kritériá naozaj dôležité, cez prizmu ktorých sa musíme na každú novelu zákona o verejnom obstarávaní pozrieť, a síce či novela znižuje korupčný potenciál, pretože všade tam, kde je nerovnováha medzi ponukou a dopytom, a vždy bude väčší dopyt po verejných zdrojoch ako ponuka, tak všade tam je korupčný priestor, a naším cieľom musí byť aj pri novele zákona o verejnom obstarávaní, aby sa tento priestor zužoval čo najviac, ako sa dá, a, druhé kritérium, či znižuje neefektívnosť alokácie zdrojov alebo, preložím to, či znižuje neefektívnosť používania peňazí z verejných zdrojov. Tvrdím, a to, áno napriek dobrým veciam, ktoré v novele sú, že celkovo na obe tieto kritériá odpovedám tak, že skôr by som povedala „nie“, naopak, novela ide opačným smerom. Vychádzam z toho, ako sa novela vysporadúva s hlavnými problémami verejného obstarávania, ktoré na Slovensku máme. Tým jedným hlavným problémom je, že sa nakupuje aj to, čo netreba. To vlastne nie je o procese verejného obstarávania, to je o tom, čo sa deje predtým. Ale môže na to reagovať aj zákon o verejnom obstarávaní tým, že bude klásť nejaké požiadavky na verejných obstarávateľov, aby sa vysporiadali s touto otázkou. To znamená veľký problém, či sa nakupuje to, čo naozaj treba, s týmto sa novela nevysporadúva, hodnotiace kritériá sú v praxi často stále ešte nastavované tak, aby, zjednodušene povedané, mohla byť zákazka ušitá na mieru rôznymi spôsobmi. Musím povedať, že ani tento problém novela zásadne nerieši. A, naopak, tak ako sú nastavené možnosti použitia ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, skoro by som povedala, tuto sa ten priestor až rozširuje.
Nízka miera konkurencie je stále ďalším problémom verejného obstarávania na Slovensku. A tu musím povedať, že, áno, nebudem vymenovávať všetko, rušia sa napríklad elektronické aukcie v podobe povinnosti, čo je, myslím, chyba, pretože práve elektronické aukcie výrazne zvýšili mieru súťaživosti pri verejných obstarávaniach. Áno, fajn zavádzame elektronické trhovisko, určite to kvitujeme, zároveň ale musím povedať, že aj to by sa dalo robiť možno iným spôsobom, a síce elektronické trhovisko by nemuselo byť v štátnom monopole, pretože mohlo by to byť zorganizované inak. Ale poviem aj príklad spoločného verejného obstarávania. Keď ostane, tak ako je nastavené bez možnosti jednotlivých obstarávateľov zapojených do spoločného verejného obstarávania, nakúpiť aj mimo spoločného verejného obstarávania, pokiaľ by bola výhodnejšia ponuka, tak sa podmienky skôr zhoršujú, ako zlepšujú.
A ďalším problémom verejného obstarávania na Slovensku sú nedostatočné kontrolné mechanizmy. A ja som hovorila o obsadzovaní pozícií na ÚVO a NKÚ. Ale vôbec vieme všetci, ktorí už sme s verejným obstarávaním mali niečo dočinenia, že dnes možno najväčším problémom verejného obstarávania na Slovenku nie je ani tak zákonná úprava, ale skôr zle fungujúci Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý nezvláda svoju metodickú rolu a nezvláda ani svoju kontrolnú rolu, tak ako by ju zvládať mal. A musím povedať, že neočakávam po tejto novele výrazné zlepšenie. musím povedať, ja, prívrženec rady, pretože mám pocit, že na Protimonopolnom úrade sa osvedčila, tak ako je dizajnovaná rada ÚVO, keď touto novelou mi neposkytuje žiadne garancie náležitej kontroly procesov verejného obstarávania.
Takže ak to zhrniem. Tak napriek niektorým pozitívnym zmenám v celosti novela zákona o verejnom obstarávaní pre mňa alebo vo mne vyvoláva tento dojem: Po prvé, máme tu fakt, že štátna kasa je prázdna, koniec koncov to povedal premiér Fico učiteľom, kontrolné mechanizmy sú nedostatočné, to je fakt, a zákon ale v tejto v situácii, žiaľ, má vážne diery, ktoré umožnia naďalej politikom úradníkom nakupovať u tých, u ktorých nakupovať chcú, a nie u tých, ktorí ponúkajú vo verejnom obstarávaní najvýhodnejšie ponuky. Znovu si len dovolím upozorniť, hovoríme o sume, ktorá predstavuje vo svojom objeme sumu rovnajúcu sa 22,5 % štátneho rozpočtu. Ja, samozrejme, v rámci druhého čítania budem mať pozmeňujúce návrhy a konkrétne výhrady, ale to v rámci druhého čítania. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, za klub SDKÚ - Demokratickú stranu môžem povedať to, čo je známe, SDKÚ - DS aj v tejto voľbe podporuje kandidatúru Františka Mikloška, lebo je to jednoducho dobrý kandidát. A nebudem hovoriť viac o osobe Františka Mikloška, pretože to už povedal aj môj predrečník. A predpokladám, že sa vyjadria aj ďalší.
Dôvodom môjho vystúpenia sú pre mňa, priznám sa, znepokojujúce informácie, ktoré sprevádzajú stiahnutie kandidatúry Juraja Kalinu zo strany SMER-u. A obraciam sa, alebo chcem sa obrátiť týmto mojím krátkym vstupom predovšetkým na poslancov strany SMER, ale musím zároveň povedať, nielen na poslancov strany SMER.
Dámy a páni, ja vnímam od začiatku ako hlavnú ideu, s ktorou bol zriadený Ústav pamäti národa, v tom, aby boli sprístupnené, zverejnené fakty o našej totalitnej minulosti. Úlohou ÚPN nebolo a nie je interpretovať dejiny. Zverejňovať fakty. Sprístupnenie faktov o našej totalitnej minulosti, a buďme konkrétni, sprístupnenie faktov o tom, ako pracuje totalitná moc, ako vydiera totalitná moc, čím vydiera totalitná moc, ako dokáže lámať charaktery a tým sa udržiavať pri moci, je nesmierne dôležité pre pochopenie toho, ako fungujú totalitné moci, a zároveň je to dôležitá prevencia, aby sme sa do budúcnosti poučili a vyhli sa opakovaniu takejto skúsenosti.
Ja to považujem za dôležité nielen preto. Ale aj preto, aby sme pochopili mnohé problémy, ktoré máme dnes. Pretože mnohé problémy, ktoré máme aj dnes, máme práve preto, že priestor, v ktorom žijeme, prešiel niekoľkými totalitami. A pravda je taká, že naše správanie nie je usmerňované len písanými pravidlami, nielen zákonmi, ale naše správanie aj dnes je dané historickou skúsenosťou tohto priestoru, v ktorom žijeme. Je dané neformálnymi pravidlami, kultúrnymi vzorcami správania sa, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu, a odráža sa v tom, v týchto kultúrnych stereotypoch, všetko to, čo tento priestor a my v ňom sme prežili aj počas jednej totality, aj počas druhej totality. A preto som presvedčená, že poznanie faktov, teda v prvom rade a najskôr zverejnenie faktov a sprístupnenie faktov je dôležité pre našu budúcnosť. A pre našu budúcnosť je dôležité poznať našu minulosť.
Prečo to hovorím? Ja to hovorím preto, pretože mám pocit, že to, čo sa tu odohráva v súvislosti s touto voľbou a v súvislosti s kandidatúrou kandidáta SMER-u pána Kalinu, je to, čo by som nazvala súboj politikov o interpretáciu dejín. Súboj politikov o tom, ktorá politická interpretácia dejín bude mať svoje zastúpenie na pozícii šéfa ÚPN. A ja som presvedčená o tom, že politici nemajú ovplyvňovať to, ako budeme interpretovať naše dejiny, od toho sú iní. A som presvedčená preto, že vo vzťahu k Ústavu pamäti národa sme povinní urobiť všetko pre to, aby Ústav pamäti národa plnil tú svoju základnú funkciu, a síce sprístupňoval a zverejňoval fakty. Tú interpretáciu už niekto urobí. Ale vraciam sa k tomu, ten súboj alebo súťaž alebo politické, politické súboje aj vo vnútri SMER-u o to, kto bude šéfom ÚPN, sú o tom, že niekto očakáva od Ústavu pamäti národa viac.
Preto mojím apelom je, nechajme Ústav pamäti národa sprístupňovať fakty, zverejňovať fakty, historikom nechajme interpretáciu a zvoľme na pozíciu predsedu Správnej rady ÚPN človeka, ktorý je garantom, že ÚPN túto funkciu bude so cťou plniť. Preto sa obraciam aj na poslancov strany SMER, umožnite zvolenie Františka Mikloška do pozície šéfa ÚPN.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. To, čo hovoril pán poslanec Šebej, tak k tomu sa chcem pridať, lebo platí, že spoločnosť je riadená alebo sa spravuje písanými pravidlami, ale rovnako sa spravuje aj nepísanými, neformálnymi pravidlami. A veľkú rolu hrajú aj tie kultúrne stereotypy, ktoré si nesieme počas generácií. A naše neformálne pravidlá správania sa sú formované aj celým minulým storočím. Treba si uvedomiť, že v tom minulom storočí náš priestor bol po väčšine času, alebo po veľký čas priestorom, kde vládli totality.
A totality dnes naozajstnému, nezávislému a nestrannému súdnictvu, ako je známe, neprajú. A my si nesieme tieto kultúrne stereotypy a neformálne pravidlá, ktoré si prenášame z minulosti. A poviem to na primere, znárodniť sa dá jedným dekrétom. Vrátiť sa naspäť k fungujúcej trhovej ekonomike trvá roky. A to isté platí aj v iných oblastiach. To isté platí aj v justícii. Takže tých dvadsať rokov bolo asi málo na to, aby sme prekonali toto obdobie.
A možnože k tomu patrí aj to, ja rozumiem, že porady s predsedami súdov sú dôležité, ale parlament je podľa mojej mienky viac. A preto si myslím, že minister by mal byť tu a radšej sa ospravedlniť predsedom súdov, pretože keď rokuje parlament o justícii, miesto ministra je tu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Veľmi krátko. Mrzí ma, pán poslanec, že ste nemohli ukázať všetky ukážky, ktoré ste chceli ukázať. Rozumiem tomu, že sa kolegom na to pozerá zle, ako povedal pán poslanec Šebej, ide z toho trápno, ale to, čo je podstatné a tak to vnímam, hlavne to pripomína vlastnú spoluzodpovednosť. Tie zábery boli z obdobia prvej Ficovej vlády.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky. Pán poslanec, naozaj treba rozlišovať a treba rozlišovať medzi vládami, ktoré mali dobrý úmysel pohnúť justíciu dopredu, a medzi vládami, ktoré, naopak, vymenili naozaj kľud v koalícii za to, že rezort spravodlivosti zverili do rúk Mečiara. A to je proste fakt a s tým sa nedá nič robiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy kolegyne, vážení páni kolegovia, vážený pán minister, zvyknem z tohto miesta sa snažiť hovoriť krátko, ale dnes to bude možno dlhšie, tak poprosím o trpezlivosť.
Začnem na úvod krátko tým, prečo dnes vlastne rokujeme o Správe o základných otázkach justície. Rokujeme o tejto správe preto, pretože naozaj v posledných mesiacoch vzbudilo pohoršenie niekoľko rozhodnutí slovenskej justície, ktoré naozaj možno považovať za také, ktoré sú v príkrom rozpore s elementárnym vnímaním spravodlivosti občanov na Slovensku.
Áno, je to to rozhodnutie slovenských súdov o tom, že bývalý prezident Slovenskej republiky Michal Kováč sa má ospravedlniť Ivanovi Lexovi za to, že si dovolil povedať, že SIS vedená Ivanom Lexom má prsty v únose jeho syna. Áno, je to aj trestné stíhanie Zuzany Piussi, ktorá si dovolila natočiť film o pomeroch v justícii. Áno, je to aj 150-tisícové odškodnenie Štefana Harabina za to, že vtedajší generálny prokurátor Trnka potvrdil, že áno, nahrávka s Bakim Sadikim naozaj v nejakom spise na Generálnej prokuratúre bola.
To sú naozaj informácie a rozhodnutia, ktoré vzbudzujú tú základnú otázku, čo je elementárna spravodlivosť, a preto je úplne na mieste, že poslanci opozície požiadali o zvolanie mimoriadnej schôdze a požiadali o to, aby táto, tento parlament rokoval o stave justície na Slovensku. Nie preto, že by sme chceli od vlády, aby zasahovala do rozhodovania súdov alebo prokuratúry. Nie preto, že sme si nie vedomí toho, že vláda ani zákonodárny zbor nesmú zasahovať do rozhodovania súdov ani do ostatných orgánov, ktoré sú súčasťou justičného systému. Ale preto, že vláda Slovenskej republiky, ako aj Národná rada Slovenskej republiky ako zbor volených zástupcov občanov majú legitimitu a súčasne povinnosť v rámci svojich ústavných kompetencií meniť právne prostredie a ovplyvňovať politickú aj spoločenskú klímu aj vo vzťahu k justičnému systému tak, aby sa zvyšovala vymáhateľnosť práva, aby Slovenská republika garantovala všetkým svojim občanom prístup k spravodlivosti a aby občania mohli justičnému systému dôverovať.
A ak sa objavia takéto prípady, o ktorých som hovorila, ktorých naozaj elementárna spravodlivosť je v rozpore s jej justičnou aplikáciou, občania majú právo vedieť, na ktorej strane barikády, tejto pomyselnej barikády vláda stojí a na ktorej strane tejto pomyselnej barikády stojí parlament. Preto je úplne na mieste na túto tému sa v parlamente rozprávať.
Žiadali sme mimoriadnu schôdzu. Bolo to odmietnuté. Nebudem sa vracať k tomu obštruovaniu zo strany vládnej koalície. Chcem sa však vrátiť na začiatok. To znamená tam, kde sme začali, pretože dnes, aj keď to pán minister prezentoval ako iniciatívny materiál vlády, dnes sme sa vlastne vrátili len na začiatok. A síce k tomu, čo sme žiadali pôvodne v rámci nášho návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze.
A keďže sme vtedy žiadali alebo navrhovali aj prijať isté uznesenia, tak si dovolím aj predniesť návrh uznesenia tejto snemovni: Národná rada Slovenskej republiky po a) vyjadruje vážne znepokojenie nad prehlbujúcim sa stavom znižovania dôveryhodnosti justície na Slovensku, ktorý vo svojich dôsledkoch a v prípade jeho ďalšieho prehlbovania sa aj v jeho vyostrenej podobe môže ohroziť jeden z troch základných pilierov demokracie na Slovensku, ktorého inštitúcie, nezávislé a nestranné, by mali predstavovať pre občanov tejto krajiny záruku, že sa môžu domôcť svojich práv a oprávnených nárokov v primeranom čase a na správnom mieste.
A po b) žiada vládu Slovenskej republiky, aby koncepciu stabilizácie a modernizácie súdnictva, ku ktorej sa zaviazala schváleným programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky, predložila na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky do konca marca 2013.
Koncom marca 2013 to bude rok od volieb a od nástupu tejto vlády a je, myslím, na mieste požadovať od vlády, aby aj parlament vedel o tom, aké má vláda úmysly s justíciou. Toľko na úvod môjho prejavu, aby sme vybavili takpovediac aj formálnu stránku tohto bodu programu, o ktorom teraz rokujeme.
A teraz prejdem aj k obsahovej podstate tohto bodu programu, a síce k obsahu správy o základných otázkach justície. Budem sa venovať najskôr krátko tomu, čo v tejto správe je, ale potom hlavne tomu, čo v tejto správe nie je.
Takže najskôr to, čo v tejto správe je. Keď si odmyslím krátku pasáž, je to niekde na strane 8, kde táto správa hovorí o politizácii justície, inak táto časť vyzerá tak, ako keby ju písal Úrad vlády, a nie ministerstvo spravodlivosti, lebo je to pasáž, ktorá, musím povedať, ani rétorikou nezodpovedá vyjadrovaniu pána ministra, ale skôr vyjadrovaniu Roberta Fica, tak odmysliac si túto pasáž, to, čo je v nej napísané, je sumár informácií, o ktorých sa dá vecne diskutovať.
Iste musím povedať, že vzbudilo mi na tvári úsmev, keď som si prečítala, ale aj teraz vypočula od pána ministra niečo o novom prístupe k odstraňovaniu reštančných vecí. Citujem, uskutočnilo sa krátko po nástupe vlády "rozsiahle aktívne zisťovanie stavu reštančných vecí a prijatých opatrení". Tak áno, vzbudzuje to vo mne úsmev, pán minister. Pretože, veď už dlhé roky sa štvrťročne aktualizujú údaje o stave reštančných vecí. A sú na intranete. A dlhé roky sú tieto správy predmetom pravidelných porád s predsedami súdov. Ja som rada, že v tomto budete pokračovať. A len to, prosím, nenazývajme nový prístup.
Iste, mohla by som spomenúť aj to, že uvádzate, ako málo peňazí sa minulo na elektronizáciu justície. Napríklad v roku 2011. A pripomenúť, že možno v návrhu rozpočtu tých peňazí bolo málo, ale zároveň rozpočtovým opatrením tu prítomného ministra financií vtedajšieho Ivana Mikloša rozpočet ministerstva spravodlivosti dostal štyri milióny eur na elektronizáciu, za čo ešte vlani bolo nakúpených, nakúpených počítačov na súdy za skoro jeden a pol milióna eur, pretože správa hovorí aj o tom, v akom zlom stave je súdnictvo, pokiaľ ide o vybavenie, tak treba uviesť aj tieto údaje.
A už ostrejšie, ale by som mohla namietnuť voči vete na strane 2, kde píšete: "Väčší počet funkčných miest sudcov bol neobsadený hlavne vinou zmien systému výberu sudcov." Opakujem: "Väčší počet funkčných miest sudcov bol neobsadený hlavne vinou zmien systému výberu sudcov." Veď to nie je pravda! Tie sudcovské miesta boli neobsadené preto, lebo Súdna rada sa rozhodla nerešpektovať platnú a účinnú právnu úpravu, ktorú schválil tento parlament! Tak to treba naplno povedať, a nie chodiť okolo toho.
Ale toto všetko podľa mojej mienky, čo by som mohla spomenúť z tejto správy a možno aj nejaké ďalšie drobnosti, nie je to, čo považujem za až tak podstatné. Zhodneme sa, že máme asi dva veľké problémy v justícii. Jeden problém je rýchlosť súdnych konaní a efektívnosť justičného systému ako takého. A druhý problém je dôveryhodnosť justície.
Asi dokážeme vecne diskutovať na tému rýchlosti súdnych konaní a efektívnosti systému. Áno, asi dokážeme sa zhodnúť na tom, že justícia potrebuje podmienky, že potrebuje elektronizáciu, preto som rada, že plánujete pokračovať v projektoch elektronizácie. Ale zároveň je pravda, že to nestačí. A ak chceme zrýchliť súdne konanie a zefektívniť justíciu, tak platí, že žiaden predpis, žiadna elektronika nie je tu samospasiteľná, že tá podstata tkvie asi v organizácii práce, riadení práce, v tlaku na zmeny v organizácii práce.
Áno, aj v tom, že treba dobojovať ten súboj o to, čo je to vlastne nezávislosť sudcu, že používať počítač a dodržiavať lehoty nie je nijako v rozpore s nezávislosťou sudcu. Ale myslím si, že tu vieme vecne diskutovať a tu, myslím, vieme rozumné opatrenia aj zo strany opozície podporiť.
Áno, v správe sa korektne píše, že od roku 2005 klesá priemerná dĺžka súdnych konaní vo všetkých hlavných agendách, a to každoročne. Od roku 2005 nastal ten zlom po tom, čo v rokoch 2002 až 2004 postupne pribudlo do justičného systému osemsto vyšších súdnych úradníkov. Čiže, súdny systém bol obohatený o osemsto kvalifikovaných ľudí právnikov, ktorí začali pomáhať sudcom.
Áno, štatisticky priemerná dĺžka súdnych konaní sa skracuje. A to je dobré. Napriek tomu ale klesáme vo všetkých rebríčkoch dôveryhodnosti - či slovenských, alebo medzinárodných. A tu sa dostávame k tomu, v čom sa nezhodneme. Nezhodneme sa totiž v tom, že problémom dôveryhodnosti alebo nedôveryhodnosti justície je len, ako píšete, nedostatok vzdelávania sudcov, individuálne zlyhania a to, čo nazývate mediálnou justíciou.
Inak ja si nemyslím, že justícia je nekritizovateľný systém. A nezhodneme sa v tom, že keď zmeníme trestné kódexy, zrekodifikujeme občianske právo a občas bude niektorý sudca disciplinárne stíhaný, tak bude po problémoch.
A teraz sa dostávam k tomu podstatnému, a síce k tomu, čo v správe o základných otázkach justície nie je. Pretože nie je tu, nie je tu zmienka, nie je tu ani len zmienka napríklad, a toto bude výber príkladov, nie je tu zmienka o korešpondencii medzi predsedníčkou Ústavného súdu a predsedom Najvyššieho súdu, v ktorej si šarmantne píšu a ja to musím odcitovať. Predseda Najvyššieho súdu píše predsedníčke Ústavného súdu: "Postup Ústavného súdu vykazuje extrémny nesúlad s akoukoľvek všeobecnou predstavou o spravodlivom rozhodovaní." Na to mu odpovedá predsedníčka Ústavného súdu, citujem niektoré výňatky, ktoré boli publikované: "Spôsob, akým ste sa vyjadrili, nevyhnutne evokuje pocit, že máte osobný vzťah k prerokúvanej veci alebo k jej účastníkom." To píše predsedníčka Ústavného súdu predsedovi Najvyššieho súdu, aby sme si rozumeli. "Vaše výhrady nie sú ničím odôvodnené, vyslovujete iba svoje úsudky a to nesprávne. Je zjavné, že vám nie je zrejmý zákonný rámec vašich kompetencií, a preto vám ich pre poriadok a profuturo pripomeniem. Nemáte právomoc podávať akékoľvek vyjadrenia či vznášať námietky zaujatosti v predmetnom konaní. Nie ste oprávnený nepodložene obviňovať Ústavný súd Slovenskej republiky." To z korešpondencie šéfov najvyšších ústavných inštitúcií na Slovensku!
Nie je tu ale ani zmienka o neuveriteľných tlačových správach predsedníčky Ústavného súdu vo vzťahu k sudcovi Ústavného súdu Oroszovi, ktoré publikuje na stránke Ústavného súdu Slovenskej republiky. Necitujem, lebo by som hovorila príliš dlho, ale všetci si to môžme prečítať na stránke Ústavného súdu.
Nie je tu ale napríklad ani zmienka o zmenách v zložení senátu, ktorý rozhodoval na Najvyššom súde v známej kauze Lemikon, napríklad. Tu inak Ústavný súd konštatoval, že tieto zmeny v senáte boli v rozpore s princípom zákonného sudcu. To konštatoval Ústavný súd.
Nie je tu ani zmienka o neuveriteľnom rozhovore, naozaj neuveriteľnom rozhovore, ktorý poskytol sudca Štefanko pre Hospodárske noviny na jeseň tohto roku, kde hovoril okrem iného aj o účelových zmenách senátov a týkalo sa to aj rozhodovania v kauze Lemikon. Nič sa nedeje!
Nie je tu ale ani zmienka o tom, že Ústavný súd vie niekedy o protiústavnosti zákonov rozhodovať strašne rýchlo, ako to bolo teraz v prípade platov zdravotných sestier, a niekedy, ale naozaj veľmi, veľmi pomaly, keď si pamätáme zákon o opatreniach, mimoriadnych opatreniach na, pri výstavbe diaľníc. Tam trvalo vyše roka, kým Ústavný súd rozhodol vôbec o prijatí tohto návrhu opozície! A tu sa pýtam, často používate to slovo "politizácia", tak vo všetkých týchto prípadoch sa pýtam, keď teda politizácia, v koho prospech bola táto politizácia?
Nie je tu zmienka o aktuálnej kauze Glanze House na Generálnej prokuratúre ani o tom, ako to kulantne vyriešil námestník Tichý.
Nie je tu ani zmienka o tom, že prokuratúra nemá už skoro rok a trištvrte svojho generálneho prokurátora a stále vo všetkých týchto prípadoch, o ktorých som hovorila, mohla by som menovať ďalšie, ale toto sú asi tie najznámejšie, v čí prospech sa koná alebo nekoná v týchto prípadoch. V prospech tých, ktorí, ako vravíte, politizujú justíciu, alebo v prospech tých, čo hovoria o politizácii v justícii, aby prekryli svoj vlastný problém?
Áno, vážení kolegovia, vláda a strana SMER rada hovorí o politizácii v justícii, a to treba povedať, áno, veď politika vstupuje aj do justície. Politici robia zákony, je to legitímne, politici volia sudcov Ústavného súdu, tu v tejto snemovni, politici tu v tejto snemovni volili sudcov, volili aj predsedu Najvyššieho súdu, to už sa zmenilo. Dnes predsedu Najvyššieho súdu aj generálneho prokurátora menuje prezident.
Ale možno je dobré si niektoré, niektoré momenty z minulosti, niektoré rozhodovania politikov z minulosti pripomenúť, pretože začínajú o justícii hovoriť aj niektorí mladí kolegovia, ktorí, ktorí tu možno v tých časoch ešte neboli a možno sa ešte ani justícii nevenovali. Pán poslanec Madej je tu síce už dlho, ale pokiaľ si pamätám, pri niektorých kľúčových momentoch sa skôr venoval tomu, že nosil pozmeňovacie návrhy od pani ministerky Tomanovej do sociálno, zo sociálneho výboru, takže možno tiež nezaškodí si zopakovať.
Tak trošičku historicky. Ktorý minister spravodlivosti za ktorej vlády hovoril o sudcoch ako o frackoch blbých ako tágo? Pokiaľ si ja pamätám, bolo to za Mečiarovej vlády. Ktorá vláda navrhla a parlament v akom zložení zvolil za predsedu Najvyššieho súdu osobu, ktorá nemala dôveru sudcov Najvyššieho súdu, aj to vyjadrili, a nemala dôveru Rady sudcov Slovenska, ktorá to aj vyjadrila? Áno, bola to Mečiarova vláda, áno, hovoríme o Štefanovi Harabinovi, ktorý bol v tejto snemovni zvolený prvýkrát za predsedu Najvyššieho súdu na návrh Mečiarovej vlády.
Ale boli tu aj iné vlády! Tak sa pýtam, ktorá vláda a ktorý parlament zmenil ústavu tak, aby bola vytvorená Súdna rada a aby boli vytvorené garancie nezávislosti justície, aby sa zrušil štvorročný mandát sudcu a boli vytvorené základné ekonomicko-sociálne podmienky pre výkon súdnictva tak, aby bola, aby náš právny poriadok zodpovedal štandardom bežným v krajinách Európskej únie, aby sme sa dostali do Európskej únie. Bola to vláda Mikuláša Dzurindu.
Ale poďme ďalej. Ktorá vláda mala v svojich radoch ministra spravodlivosti, ktorý, vážne podozrenie, že si telefonoval s Bakim Sadikim, ktorý verejne klamal. Ktorá vláda to bola? Pokiaľ si dobre pamätám, bola to prvá Ficova vláda.
Nie, nie je tu v tejto správe ani zmienka o tom, ako sa dá v niektorých prípadoch menovať predsedu Najvyššieho súdu naozaj z večera do rána. O 8.00 ráno na druhý deň a na základe tej istej ústavy, tej istej ústavy, to môže inokedy trvať rok a pol a možno viac, pokiaľ ide o generálneho prokurátora.
Nie je tu zmienka o škandalóznych disciplinárnych konaniach, šikanóznych disciplinárnych konaniach. Áno, o tom je ten film, za ktorý je stíhaná Zuzana Piussi. Nie je tu zmienka o mobingu na niektorých súdoch vrátane najvyššieho a ja sa pýtam, za ktorej vlády to bolo, za ktorej vlády to bolo tolerované, a ja sa pýtam, za ktorého ministra spravodlivosti to bolo a keď sa presunul na Najvyšší súd, za ktorej ministerky spravodlivosti takéto správanie bolo tolerované, ale musím povedať, že aj tá ministerka spravodlivosti, aj ten štátny tajomník z týchto čias sú dnes sudcami Najvyššieho súdu. To len pre pripomenutie, pán poslanec Madej, to všetko je z tej éry, keď ste sa venovali sociálnym veciam.
A nie je tu zmienka ani o antidiskriminačných žalobách. Organizovanej akcii. Organizovanej, pretože návrh žaloby, ako má vyzerať žaloba sudcu podľa antidiskriminačného zákona o doplatenie platu k platu Špeciálneho súdu, tento návrh sa ako vzor distribuoval medzi sudcov internet, prostredníctvom internetu. A dokonca aj vieme, kto tento vzor urobil a kto tú akciu inicioval. Ani sa tým netají, ale zhodou okolností medzi nich patrí aj, aj sudca, ktorý počas vašej éry, pán minister, bol u vás na ministerstve na stáži a je členom Súdnej rady.
Moc sa udržiava strachom a peniazmi. Prečo to hovorím? Pretože tie šikanózne disciplinárne konania, o ktorých bol ten film, tie neboli o tých šiestich alebo ôsmich disciplinárne stíhaných sudcoch. Tie disciplinárne konania bol odkaz pre ostatných sudcov, aby vedeli, ako sa majú správať.
A tie možné peniaze z antidiskriminačných žalôb, to je zas ten možný profit za to, že všetci vedia, ako sa majú správať. A niet sa čo čudovať, že ľudia v justícii to pochopili tak, ako vplyvní v justícii pochopili, že moc sa udržiava strachom a peniazmi.
Vladimír Mečiar vedel, prečo je justícia dôležitá preňho, ale aj pre jeho priateľov, pretože tá privatizácia za jeho čias bola naozaj divoká. Viacerých z týchto priateľov zdedil Robert Fico. To je proste fakt a pribudli k tomu možno aj nejaké cyperské spoločnosti, ako napríklad v prípade Lemikonu. A mocní v justičnom systéme pochopili, v čom je ich moc.
Robert Fico vie, prečo chce, aby v justícii vládol kľud. A prezident Gašparovič vie, prečo mu vymenovanie generálneho prokurátora trvá rok a pol, a asi vie aj ako toto jeho rozhodovanie skončí. Preto si dovolím tvrdiť, že áno, bude fajn, keď budeme elektronicky komunikovať so súdmi, všetci sa potešíme. Bude fajn, keď súdy budú platobné rozkazy vydávať rýchlo, za mesiac budeme mať právoplatné rozhodnutia. Ale pokiaľ nebude platiť, že spravodlivosť platí rovnako aj pre mocných tohto štátu, tak justícia dôveru mať nebude. A pokiaľ si budeme zakrývať oči o týchto veciach, ktoré práve v správe chýbajú, ale zato ich čítame pomerne pravidelne v novinách a ľudia to vedia, tak, tak justícia vyššiu dôveryhodnosť mať nebude.
A preto vás tlačím, ja viem, že je vám to nepríjemné, pán minister, ale preto vás tlačím, aby ste zaujali postoj aj k týmto veciam, pretože už zaujatie postoja je naozaj veľmi, veľmi dôležité a... Viete, často sa teraz hovorí, že je kríza. A je to pravda. Je to kríza nielen ekonomiky, ale aj kríza dôvery v politické inštitúcie a v politikov. A nie je to špecifikum Slovenska, ale na rozdiel od štandardných demokracií na Slovensku máme ešte jeden problém, a síce ten, že sa nemôžeme spoľahnúť na to, že základné piliere demokracie, súdnictvo naozaj funguje tak, ako fungovať má a že naozaj spravodlivosť platí pre všetkých.
Čiže, ak sa porovnáme so štátmi, ktoré bojujú s ekonomickou krízou, s krízou v dôveru v politiku, tak my máme ešte jeden problém, a to je kríza v dôveru fungovania inštitúcií na Slovensku a kríza dôvery v právny štát. A sme niekde na rozhraní naozaj, pretože dnes sa rozhoduje o tom, ako bude vyzerať Slovensko možno o desať rokov, možno o dvadsať rokov. Hra o šéfa ÚVO, hra o šéfa NKÚ, nevymenovanie Čentéša za generálneho prokurátora a tento pomyselný pokoj v justícii to pre mňa znamená, že smerujeme k demokracii východného typu a neviem ako vy, pán minister, ale za to sme 17. novembra 1989 na námestí nestáli a ja, moji kolegovia si želáme lepšiu budúcnosť Slovenska o desať, dvadsať rokov. Želáme si ju aj pre tých čestných sudcov, ktorí nepochybne v systéme sú. Želáme si ju pre nás a želáme si ju pre naše deti. Preto vás vyzývam, pán minister, nezakrývajte si oči pred naozajstnými problémami dôveryhodnosti justície na Slovensku. Ďakujem pekne. (Potlesk v sále.)