Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Dovoľte mi navrhnúť zaradenie bodu Petícia občanov Slovenskej republiky podaná Národnej rade Slovenskej republiky 14. decembra 2015 s požiadavkami osobnej hmotnej zodpovednosti funkcionárov vo verejnej správe a vylúčenie schránkových firiem z obchodovania so štátom.
V zdôvodnení mi dovoľte uviesť, že viac ako 100-tisíc občanov podpísalo túto petíciu, čím splnili podmienku danú rokovacím poriadkom, aby o nej rokovalo plénum Národnej rady. Táto petícia bola doručená Národnej rade, ako sa tu píše, už 14. decembra, to znamená pred 6 mesiacmi, mala byť teda aj neodkladne predložená na rokovaní Národnej rady, čo sa nestalo, hoci Národná rada ešte rokovala v čase, keď to bolo možné, stará Národná rada. Pri novej Národnej rade sa dalo rešpektovať to, že či už úvodná schôdza, alebo schôdza o Programovom vyhlásení vlády nie sú vhodné na to, aby sa na nej prerokovali akékoľvek iné body, ale teraz je už prvá riadna schôdza, dokonca tu nie sú ani žiadne vládne návrhy zákonov, preto prerokovanie tejto petície podpísanej viac ako 100-tisíc občanmi je nevyhnutné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Dovoľte mi možno doplniť ešte to, čo povedal aj pán poslanec Baránik. No ja som vychádzal zo správ, ktoré sa pred niekoľkými týždňami objavili v médiách, teda vo všetkých, podľa ktorých vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry ukončil vyšetrovanie nástenkového tendra a navrhol teda už nielen obviniť, ale obžalovať priamo dvoch bývalých ministrov. Čo, pokiaľ viem, ak nepočítame chudákov exministrov Szigetiho a Mikloša, ktorí majú byť zavretí za lykožrúta, tak toto je naozaj prvýkrát, čo niekto navrhuje reálne obžalovať bývalých členov vlády. A v tej súvislosti naozaj mať ministerstvo bez zodpovednosti, ministerstvo s imunitou, ministerstvo, kde vy nič nepodpisujete, ale o všetkom rozhodujete, je úžasná vec. Naposledy to tu mal pán Majský. Ak si pamätáte, on mal svoje podnikanie zorganizované tak, že on nebol štatutárom ničoho v tých svojich firmách, aj sa tým verejne chválil, a štatutármi boli iní. A on tým pádom si myslel, že je nezavriteľný a nepostihnuteľný. Bohužiaľ, potom ho odpočúvali a vďaka tým odpočúvaniam teda mu dokázali, že je zodpovedný za vykradnutie a krach Horizontu, takže ho nakoniec predsa len zavreli. Keďže to sa v prípadoch aj ministrov tejto vlády nestane, tak ten predpoklad ministerstva s imunitou a bez zodpovednosti je podľa mňa, sa plne naplní. A odpovedá to aj na otázku, ktorú včera položil jeden komentátor, kde sa pýtal, že ktorý dobrák poradil Pellegrinimu, aby zobral tieto kompetencie, keď ide o dva najväčšie prúsery tejto aj každej vlády, a naozaj ak, buď skončí s hanbou, ak nie vo väzení? No tak odpoveď je, že s hanbou možno skončí, ale vo väzení určite nie.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v tomto návrhu na skrátené legislatívne konanie o zmene kompetenčného zákona. Dovoľte mi na úvod vysvetliť, že podľa môjho názoru sa nedá oddeliť diskusia o skrátenom konaní od diskusie o samotnom návrhu, a to minimálne z dvoch dôvodov. Nevyhnutnou podmienkou toho, aby sme niečo skrátene schválili, je, že je to nevyhnutné opatrenie, a potom časová urgentnosť. To znamená, že ak opatrenie nie je nevyhnutné, tak to, že je urgentné, nestačí, lebo v tom prípade ťažko odvracať nejaké škody niečím, čo nič neprinesie. Preto si myslím, že o akomkoľvek skrátenom konaní musíme rozhodovať posudzujúc obidve podmienky, ide o nevyhnutné a zásadné opatrenie a je navyše ešte aj urgentné.
Poďme sa z tohto hľadiska pozrieť na to, čo nám predložil pán podpredseda vlády Pellegrini. Začnime tou časovou nevyhnutnosťou, lebo to je jednoduchšie. Už kolega Dostál asi najlepšie, ale aj ostatní kolegovia vysvetlili, že keby vláda bola bývala dobre plánovala, mohla stihnúť aj 1. jún, ktorý teraz navrhuje ako dátum účinnosti. Vláda bola vymenovaná 23. marca, ak by do dvoch týždňoch predložila tento pomerne jednoduchý zákon, mohli sme mať riadnu schôdzu, potom ešte v máji riadnu schôdzu a všetko mohlo k 1. júnu byť účinné, ak to vláda považuje za tak dôležité.
Hovorím to aj preto, že vo verejnom obstarávaní, v zákone o obstarávaní je taký koncept časovej tiesne a hovorí o tom, že tiež, keď je časová tieseň, môže obstarávateľ nakupovať aj priamo. Je to niečo ako takéto skrátené konanie. No zároveň ten zákon hovorí, že môže to robiť len vtedy, ak si tú časovú tieseň sám nepôsobil. A tuto máme exemplárny prípad toho, keď si vláda najprv spôsobí časovú tieseň tým, že niečo, čo je pre ňu tak dôležité, že prichádza s tým ako s prvým zákonom vlády, sa nechce obťažovať tým, že by to, povedzme, prišla s tým prvé dva týždne po svojom menovaní. Zároveň má pravdu aj kolega Dostál, ktorý hovorí, že nič by sa nestalo, ani keby ten zákon išiel dneska riadnym konaním a bol účinný 1. júla, pretože neexistuje v ňom nič, čo by sa za tých 30 dní zásadne zmenilo. Toľko k tomu časovému aspektu.
Ja osobne však nechcem až, na rozdiel od kolegov, pán kolega Lipšic najmä sa už toho dotkol, čiastočne aj pán kolega Simon, ja si myslím, že tento návrh však nespĺňa ani tú prvú podmienku, že či ide o nevyhnutné a zásadné opatrenia. Lebo to je naozaj nevyhnutná podmienka, aby som diskutoval o tom, či sú urgentné. A poďme sa na to pozrieť pekne po rade – informatizácia, eurofondy a tretí štátni tajomníci.
Ale ešte predtým mi dovoľte sa vyjadriť k jednej otázke, ktorá už aj tu zaznela, a je podľa mňa aj dôležitá, lebo sa stala predmetom aj polemiky medzi pánom podpredsedom vlády a mnou, že bude to ministerstvo, nebude to ministerstvo. Lebo ak ste si všimli, ja som si dovolil citovať viacerých klasikov, vrátane predsedu vlády, ktorí povedali, že ak niečo vyzerá ako kačka, chodí ako kačka, kváka ako kačka, tak to je kačka, aj keď sa to volá hus. A to, čo nám dneska predkladá pán minister Pellegrini, je ministerstvo podľa tejto definície, pretože to má všetky znaky ministerstva, len iný názov. Dovoľte mi vysvetliť prečo.
Kompetenčný zákon a slovenský systém vládnutia pozná koncept tzv. ústredného orgánu štátnej správy. Ústredný orgán štátnej správy je najvyšší orgán štátnej správy pre danú oblasť, ktorý má zodpovednosť za to, že vymýšľa a pripravuje koncepčné materiály v danej oblasti. To znamená, rieši obsahovo tú oblasť, ktorú má na starosti, pripravuje v nej zákony, má podriadené úrady, ktoré v tej oblasti pôsobia, závislé od vlády, teda nemyslím teraz nezávislých regulátorov, a je zodpovedný celkovo za implementáciu.
V kompetenčnom zákone samotnom je 5 paragrafov, sú to paragrafy 35 až 39. Keby som mal jemne sadistickú náladu dnes ráno, tak vám ich aj tu prečítam, ktoré hovoria o tom, čo robia ústredné orgány štátnej správy. A všetky tie paragrafy sa úplne rovnako týkajú ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ktorými sú napríklad Štatistický úrad alebo Úrad pre verejné obstarávanie. To znamená, vo všetkých prierezových kompetenciách ministerstvo a ostatný ústredný orgán štátnej správy je to isté. Je tam jediný rozdiel, jediný. Na čele ministerstva stojí člen vlády, predseda, teda pardon minister. To je jediný rozdiel, inak medzi ministerstvom a ostatným ústredným orgánom štátnej správy neexistuje žiadny rozdiel. (Reakcia predkladateľa.) ÚVO? Áno, pokiaľ by na jeho čele ste stáli vy, tak by to bolo ministerstvo pre verejné obstarávanie, pán podpredseda vlády, a ja verím, že vy by ste to tak aj chceli, lebo potom by ste tie eurofondy mohli implementovať oveľa efektívnejšie, účelnejšie a rýchlejšie, ale dúfam, že to vám Európska komisia ešte chvíľu nedovolí. A áno, keby na čelo akékoľvek orgánu sa postavil člen vlády, bolo by to ministerstvo, aj keby sa tak nevolalo, malo všetky kompetencie ministerstva a riadil by ho člen vlády. Aby ste sa tomu vyhli, pán minister, tak ste urobili takú veľmi zvláštnu otočku, podľa ktorej na čele tohto úradu nebudete oficiálne vy, lebo potom by už ani ústavne ste nemohli ho nenazvať ministerstvom, ale bude tam vedúci, ale tohto vedúceho budete riadiť vy. To znamená, aby sme nemali ministerstvo ďalšie, čo by sa stalo predmetom verejnej kritiky, tak máme ministerstvo, bez mena ministerstvo, u ktorého bude ešte jedno riadenie, aby sa dalo obísť, že to je vlastne ministerstvo. Vskutku blahoželám k tomuto aj manažérskemu, aj úspornému politickému prístupu, ktorý ste vytvorili.
Má to jednu výhodu, tú ešte nikto nepovedal. Slovenský spôsob riadenia verejnej správy dáva štatutárovi orgánu kompletné právomoci, ale i kompletnú zodpovednosť. Na rozdiel od mnohých iných krajín u nás minister a predseda, všetci podpisujú. Čo to znamená, je, že keď vypukne prúser ako nástenkový tender, tak teda v 95 % prípadov to skončí niekde, skutok sa nestal a podobne, ale keď náhodou sa musí niečo stať, tak potom už sa ide aj po ministrovi, viď pán Štefanov, viď pán Janušek. Teraz, síce o osem rokov neskôr, ale sú trestne stíhaní, lebo minister na Slovensku podpisuje. Aj predseda úradu. Preto pán podpredseda vlády Pellegrini bude mať jednu mimoriadnu výhodu oproti všetkým ostatným členom vlády, ktorí tu teraz nie sú, ale stálo by to za to, aby si to uvedomili, a to, že on podpisovať nebude. Podpisovať bude vedúci jeho úradu, pretože ten bude oficiálne štatutárom tohto úradu. To znamená, že za všetky trestné činy, za všetky nehospodárne vynakladané prostriedky, za všetky prúsery eurofondov a informatizácie bude zodpovedný tento človek, a pán podpredseda vlády Pellegrini bude mať minimálne právne čisté ruky, pokiaľ mu nikto nedokáže, že nejakým spôsobom on sa ešte pod to spolupodpísal. To je spôsob ministerskej imunity, ktorú už má len Robert Fico, pretože ako predseda vlády tiež prakticky nič nepodpisuje, zaňho podpisuje zase vedúci Úradu vlády. Všetci ostatní ministri túto imunitu nemajú. A ja sa nedivím členovi vlády, ktorú vedie SMER, ktorý má mať na starosti informatizáciu a eurofondy, dve najväčšie stoky korupcie v tejto krajine, že to tak chce. Ja len celkom nechápem tých ostatných ministrov a parlamentnú väčšinu, že mu to dovolia, ale to už je na nich.
Eurofondy. Dovolím si začať citáciou strany MOST, je tu len bývalý člen, či poslanec strany MOST, pán Hrnčiar, ale je tu aj pán kolega Bastrnák. Vy ste mali ten bilbord, že "problém s korupciou pri eurofondoch je Vážny". To si pamätám, lebo som ho míňal asi päť mesiacov po všetkých cestách na Slovensku, a ja s vami súhlasím. Ten problém bol vážny a bol vážny aj s veľkým "V", tak ako ste ho aj vymysleli. Tak sa na to pozrime, že čo s týmto vážnym problémom s malým aj veľkým "v" ide urobiť tento veľký zákon a táto vláda.
Programové vyhlásenie vlády nepredstavilo žiadnu ucelenú víziu ako zásadne obmedziť korupciu pri eurofondoch. Je tam strana a štvrť veľmi všeobecných rečí, z ktorých zopár konkrétnych vecí sa týka administratívneho odľahčovania, ktoré vítam, ale aj to je veľmi stručné, a nič iné tam reálne nie je. Zároveň však príde do parlamentu návrh, ktorý obsahuje nasledovné, toto nám hovorí vláda, toto nehovorím ja, toto nehovorí pán kolega Lipšic, toto nehovorí pán kolega Simon ani Dostal: "Implementácia programového obdobia 2014 – 2020 je aktuálne ešte len na začiatku." Po dva a štvrť roku. "Alarmujúci stav na niektorých rezortoch," ja si nepamätám, že by sme slovo alarmujúci v súvislosti s minulou vládou od ministrov tejto vlády kedykoľvek počuli, ale vždy je prvýkrát, "alarmujúci stav na niektorých rezortoch je doplnený aktuálnou situáciou pozastavenia implementácie národných projektov, prostredníctvom ktorých sa má zabezpečiť využitie významnej časti alokácie určenej pre Slovenskú republiku." Len aby som pripomenul, tie národné projekty, o ktorých sa tu hovorí, že sú pozastavené, to je ten stav, o ktorom písali noviny, že pán kolega Vážny, ktorého teda podiel na tom – ako by sme to slovensky povedali? – ktorý má vážny dosah na to, čo sa dialo s eurofondami, tak ešte aj ten poslal list ministrom pred pár mesiacmi s tým, že navrhované národné projekty v novom období sú ešte väčšia katastrofa ako národné projekty v starom období. Takže to je situácia, ktorú konštatujeme. A na to, nemáme v programovom vyhlásení žiadnym červeným písmom napísané, aké zásadné zmeny vláda urobí, nemáme žiadnu novú reálnu koncepciu, máme len nový úrad. Pričom ten nový úrad v prípade eurofondov už nebude mať ani, okrem jedného bodu, ani žiadne nové reálne kompetencie, pretože už v tejto chvíli existuje na Úrade vlády centrálny koordinačný orgán, ktorý okrem jedného bodu má všetky tie kompetencie, ktoré má mať teraz. Už dnes podlieha podpredsedovi vlády... (Reakcia predkladateľa.) Podlieha, samozrejme, že mu podlieha, pán Vážny je zodpovedný za túto sekciu. A môžte si to overiť. (Reakcia predkladateľa.) Nie, pán Federič len podpisuje, ale to budete mať vy, však ani vy nebudete podpisovať, ako sme si pred chvíľou povedali, vy budete úplne v rovnakej situácii ako pán Vážny, len pán Vážny hovorí pánovi Federičovi, čo má podpisovať, a vy to budete hovoriť tomu XYpsilonovi, ktorého si na to vyberiete. Takže budete v úplne rovnakej situácii vo vzťahu k centrálnemu koordinačnému orgánu, pán podpredseda.
Jediná nová právomoc, ktorá tam je, je právomoc krízového riadenia. Táto právomoc krízového riadenia je ešte definovaná v tom zákone extrémne vágne, pretože je len povedané, že môžu prebrať nejaké právomoci. Problém je však v tom, že na skutočné prebratie právomoci voči eurofondom na dlhšie obdobie aj tak je potrebná dohoda s Európskou komisiou, pretože riadiace orgány sa nedajú meniť bez toho, aby sa to dohodlo. A zároveň treba povedať, že ak sa raz mení riadiaci orgán k nejakému operačnému programu, tak je to tak veľká a komplikovaná operácia, že ju nemožno robiť ako súčasť nejakého jednorazového krízového riadenia, pretože je to otázka, ktorá sa týka veľmi komplexnej zmeny riadenia. To znamená, návrh zákona, ktorý tu máme, na alarmujúci stav, na korupciu pri eurofondoch, ktorých stav je podľa koaličnej strany vážny, reaguje tým, že pridáva fiktívnu jednu právomoc, ale vytvára úrad, lebo úrad je to, čo vždy na Slovensku všetko vyriešilo, aspoň za posledných 150 rokov. Toľko k eurofondom.
K informatizácii. Pri informatizácii má pán podpredseda viac pravdy v jednom, ako pri eurofondovch. Pri eurofondoch totiž, ako som už vysvetlil, existuje centralizácia právomocí a jediné, čo sa s ňou deje, je, že sa premiestňuje na ego-úrad pána podpredsedu vlády. Pri informatizácii neexistuje dneska naozaj úplná centralizácia, lebo máme dnes systém, kde Operačný program Informatizácia je dlhodobo na ministerstve financií, ale zodpovednosť za koordináciu informatizácie zase na Úrade vlády aj spolu s OPIS-om, čiastočne, čo naozaj nie je šťastné riešenie. Chcem len podotknúť, že toto nie šťastné riešenie prijala prvá vláda Roberta Fica, prijala ako súčasť politického kompromisu medzi Dušanom Čaplovičom a Jánom Počiatkom, ktorí sa nevedeli dohodnúť. Ani vtedy to nemalo žiadnu logiku. Môžme oceniť, že po desiatich rokoch sa to napráva, len mali by sme si aj pamätať, kto to spôsobil. Napriek tomu, spojenie týchto dvoch vecí do jednej je jediné z môjho pohľadu reálne pozitívum tejto navrhovanej legislatívy, aj keď ak si naozaj niekto myslí, že to, čo sa tu udeje o 30 dní skôr alebo neskôr, bude mať nejaký významnejší vplyv na čokoľvek, tak neviem to celkom pochopiť. Zároveň však treba povedať dve veci. Prvá vec je, že podľa medializovaných informácií, ja som rád, pán podpredseda, ak sa k tomu vyjadríte, národná agentúra pre siete, NASES, ktorá je pod Úradom vlády dneska, ktorá je kľúčovým implementátorom tejto informatizácie, sa nemá presunúť pod váš nový úrad. To znamená, že po tom, čo ste za prvej vlády Roberta Fica rozsekli informatizáciu na dve, veľmi nešťastným spôsobom, tak teraz ju rozseknete na dve len iným spôsobom. Môžte nám to vysvetliť, alebo bude to zase len o tom, že teraz vy s pánom Federičom sa neviete dohodnúť, tak sa zase robí kompromis, ktorý zase o desať rokov niekto skonštatuje, že je absolútne nefunkčný.
Zároveň treba povedať, bez toho, aby sme boli osobní, že pán podpredseda vlády bol digitálnym šampiónom Slovenskej republiky, minimálne tri roky počas druhej vlády Roberta Fica, ako štátny tajomník ministerstva financií, čo je jedna z najmocnejších funkcií v tomto štáte, myslím, ten štátny tajomník. A v rámci tejto funkcie robil s digitalizáciou a informatizáciou Slovenska veľmi, veľmi málo. Dokonca natoľko málo, že keď sa ma na to pýtali novinári teraz, že prečo mám problém s tým, aby sa to takto dialo, ja som argumentoval aj týmto, tak mi povedali, že: však on tam ani nič nerobil, tak čo mu vyčítate? A ja som povedal, že to mu práve vyčítam, že tam nič nerobil. (Reakcia predkladateľa.) A podľa návrhu zákona sa dve sekcie, ktoré sú dnes na Úrade vlády a na ministerstve financií, zodpovedné za informatizáciu, majú presunúť na ten nový úrad a spojiť. Čo znamená teda, že všetci tí úradníci, ktorí to domrvili za posledných desať rokov, sa teraz spoja, aby to teda mrvili spoločne. To som si istý, že povedie k zásadnému riešeniu.
Zároveň mi dovoľte povedať, že nič z tohto pozitívneho nevyžaduje žiadny nový úrad. Stačilo presunúť sekciu OPIS-u z ministerstva financií na Úrad vlády, spojiť ich a dať ich pod vedenie podpredsedu vlády a bolo by úplne všetko tak isto, len opäť nevznikol by tento ego-úrad.
Posledný návrh, ktorý tu máme skrátene schváliť, sú tretí štátni tajomníci. Prvého júla začína naše predsedníctvo a ako sme tu konštatovali, do 1. júla sa to dalo schváliť úplne v pohode aj dnes, a keby vláda lepšie plánovala, tak aj do 1. júna. To znamená, že pred naším predsedníctvom mohla byť táto vec vyriešená. Takže ako argument na skrátené konanie to neobstojí. Ale čo naozaj neobstojí, je to, že vôbec máme mať tretích štátnych tajomníkov. Podľa kompetenčného zákona má každé ministerstvo jedného štátneho tajomníka, a to je zástupca ministra, môže mať aj dvoch a nemusí. Za pravicových vlád sme videli, že jeden štátny tajomník na menej komplikovaných ministerstvách, alebo na tých nie úplne najkomplikovanejších, je často dokonca lepšie riešenie, lebo je jasné, kto je zástupca ministra v jeho neprítomnosti, koho môže minister poverovať kľúčovými vecami a nedochádza ani k žiadnym vzájomným sporom, ani k tým rôznym aspektom tzv. krížovej kontroly, ktorá v skutočnosti nič nekontroluje ani nevyrieši.
Za pravicových vlád štátni tajomníci postupne klesali a nakoniec sa zistilo, že naozaj dvaja sú potrební na ministerstve financií, a bola diskusia, či na ministerstve zahraničných vecí, ale ani tam nakoniec, myslím, bol len jeden za Radičovej vlády, opravte ma, ak si to zle pamätám. Na ministerstve práce stačil jeden za pravicových vlád, čo je jedno z najzložitejších ministerstiev. Na ministerstve školstva stačil jeden za Radičovej vlády. Na ministerstve dopravy boli dvaja, lebo tam pribudol aj regionálny rozvoj a eurofondy a všetko, pán Figeľ, on mal taký, veľmi veľké impérium vtedy dostal, takže on naňho dostal dvoch štátnych tajomníkov. To znamená, že podarilo sa na Slovensku etablovať princíp, že minister má mať jedného zástupcu, a keď je mimoriadne zložité a veľké ministerstvo, má mať dvoch. Potom prišla druhá vláda Roberta Fica, ktorá vedená imperatívom neexistuje funkcia, ktorá by sa dala obsadiť, ktorú by sme neobsadili, naopak, na každé ministerstvo vymenovala dvoch štátnych tajomníkov, hoci to bola vláda jednej strany, takže argument krížovej kontroly tam nebol. Ten skutočný argument povedaný v pozadí, bol, že potrebujeme na tých ministerstvách aj odborníkov, ale potrebujeme uspokojiť aj straníkov. Takže ak si všimnete, boli viaceré ministerstvá s dvoma štátnymi tajomníkmi, kde jeden bol nestraník, ale ktorý tomu rozumel, a jeden bol straník, ktorý tomu nerozumel, spolu sa teda manažérsky mali nejak dopĺňať. Ako to fungovalo, môžme vyhodnotiť sami.
Teraz máme koaličnú vládu so SMER-om a od jedného štátneho tajomníka, štandard, cez dvoch štátnych tajomníkov ako štandard sa teraz dostaneme k tretiemu štátnemu tajomníkovi, ktorý je prezentovaný ako nadštandard súvisiaci s predsedníctvom v Únii. Môžte povedať, že všetky tieto veci, ktoré tu riešime, či bude nový úrad, alebo či budú traja štátni tajomníci, sú z pohľadu verejných financií zanedbateľné. A je to pravda, ja to tu poviem, je to zanedbateľné. Či to budú státisíce eur naviac ročne, možno milión, záleží od toho, ako sa to bude implementovať. Je pravda, že z pohľadu deficitu verejných financií je to zanedbateľné. Len čo nie je zanedbateľné, je to, signál, ktorý to posiela občanom. Priznám sa, že keď som v nedeľu pozeral pána podpredsedu Pellegriniho v televízii, ako odkazuje učiteľom, že ak chcú vyššie platy, budú prepúšťaní a budú školy zlučované, keď som si prečítal rozhovor so štátnym tajomníkom ministerstva práce, ktorý povedal, že ľuďom treba vysvetliť, že budú dôchodky nižšie, lebo štát na tie súčasné nemá, a na druhý deň zasadne mimoriadne vláda, aby vytvorila nie nevyhnutný ego-úrad pre podpredsedu vlády, keby stačilo to urobiť na Úrade vlády, aby vytvorila posty tretích štátnych tajomníkov, hoci úplne v pohode stačili tí dvaja, tak aký odkaz to posiela tým učiteľom, tým dôchodcom, tým budúcim dôchodcom, tým zdravotníkom? Že ak máme objektívne problémy, náročné situácie, tak keď ide o vás, tak sa budú riešiť na váš úkor, keď ide o nás, tak jednoducho prihodíme peniaze. Áno, tých peňazí nie je veľa, usporené peniaze, keby sa to neudialo, by určite neumožnili zvýšiť dôchodky o viac ako 0,01 centa. O to nejde. Ide o to posolstvo, že nikdy nezačnete od seba ani neskončíte. Vždy budete šetriť na tých druhých. A to je podľa mňa neprijateľné posolstvo pre ľudí, pretože si tým podsekávate nohy vlastným reformám. Pretože keď teraz prídu učitelia a povedia, že ani za nič nás nebudete prepúšťať, lebo najprv zrušte svoj vlastný ego-úrad, čo im poviete? Keď dôchodcovia začnú protestovať proti vašim plánom a poviete im, že no treba, oni povedia, že nie, najprv usporte na sebe, niečo aspoň.
V tomto parlamente nebýva zvykom vyzdvihovať poslancov, my si tu len nadávame väčšinou. Tak dovoľte mi nás vyzdvihnúť na chvíľu. Už osem rokov ľudia sediaci v tomto parlamente si nezvýšili plat, dokonca si ho znížili v jednom roku a inak si ho zamrzli. To znamená, že poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sú asi jediná skupina z verejných zamestnancov, ktorá ma dnes nižší plat ako v roku 2008 pred krízou. Nižší. Nominálne. To znamená, po započítaní inflácie ho má výrazne nižší. Nikto nás nebude ľutovať, myslím, že nikto sem ani nešiel do tej snemovne s očakávaním, že teraz budú petície za zvyšovanie platov poslancov, ale my sme sa uskromnili opakovane. Niekedy to bolo na návrh pána poslanca Lipšica, ak si pamätám, ešte dávnejšie, nech to bol návrh aj SMER-u, už potom to predlžovanie. Ale osemkrát sa to tu odhlasovalo. A vy vo vláde nie ste ochotní urobiť ani to, že si nezriadite zbytočný ego-úrad? Ja tomu nerozumiem a už vôbec nevidím dôvod na skrátené legislatívne konanie o tomto.
Ďakujem. (Potlesk.)

Nie.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k novej vláde a jej programovému vyhláseniu. Ešte predtým mi však dovoľte neprítomnému predsedovi vlády zaželať skoré uzdravenie.
Vzhľadom na to, čo sa v tomto parlamente deje, si myslím, že by bolo vhodné najprv vysvetliť celkovú filozofiu vo vzťahu k politickej kultúre a aj ako pristupovať k tejto vláde, ktorú budeme, tu budeme v najbližších dňoch vyslovovať dôveru. Pretože aj včera sme videli, aj dneska, že otázka toho, čo je správne, ako vystupovať, ako sa k takejto vláde postaviť a všeobecne ako v parlamente vystupovať, je, nás rozdeľuje a zároveň aj verejnosť významne znechucuje. Ak chceme zo Slovenska urobiť štandardnú západoeurópsku krajinu, musíme sa aj my, politici, podľa toho chovať. Vždy si preto kladiem jednoduchú otázku, čo by za danej situácie robili moji kolegovia v rakúskom, dánskom či írskom parlamente. Čo by ešte tolerovali, kde by spolupracovali, kde by mlčali, zakusli sa do jazyka a, naopak, kde by sa aj ozvali, kde by protestovali a kde by boli aj veľmi ostrí, v akých situáciách by cítili potrebu povedať veľmi nahlas nie, keď politici konajú v rozpore so svojím ústavným sľubom.
Dovoľte mi ten ústavný sľub pripomenúť, hoci sme ho tu všetci skladali pred necelým mesiacom. "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života." Všimnime si, že ten sľub nie je o tom, že skutok sa nestal, alebo skutok sa stal pred viac ako troma dňami, tak čo to vyťahujete. Nie je to – ani za predchádzajúcej vlády, to bolo ešte horšie, ani – dokázal som ten zákon obísť, tak čo chcete. Je to konať v záujme občanov, dodržiavať zákony a uvádzať ich do života. To sú tie kľúčové kritériá, podľa ktorých by sme mali posudzovať aj samých seba, aj vládu a jej programové vyhlásenie. Politická kultúra totiž nie sú pekné slová, ale pekné skutky. Ak niekto vystupuje kultivovane, má zlatý modelovaný hlas, má super slovník, ale nedrží slovo, zneužíva moc a zneužíva prípadne verejné zdroje, tak nie je kultúrny politik. Nie je to o forme, je to o obsahu.
Pravda, ak je tvrdá, nie je urážka, ak je povedaná slušne, bez vulgarizmov. Urážajúce pre nás všetkých je, ak sa moc správa tak, že sa o nej dá pravda povedať len tvrdo. Byť v politike je osobne v poriadku, ak to osobne je relevantné, napríklad pri hodnotení činnosti ministra, či šance, že niečo vo vláde dosiahne. V tomto všetkom by sme sa však mali chovať bez strachu, ale aj bez hnevu. Bez strachu z toho, že ak si človek dovolí niečo povedať, na niečo poukázať, tak hneď získa k sebe protikampaň alebo aspoň náhodné šplechnutie jedu, ako sme to už mnohí zažili zo strany moci aj niektorých kolegov, ale aj bez toho, aby naše kroky určoval hnev, že ukáže niekomu, chceme to niekomu ukázať, lebo nás urazil alebo nejakým spôsobom sa nás dotkol. Bez strachu a bez hnevu. A tak sa aspoň za seba chcem, pardon, budem snažiť pristupovať aj k tomuto programovému vyhláseniu, aj k tejto vláde.
Dovoľte mi povedať, že my nevyslovujeme dôveru vyhláseniu vlády, my ho ani neschvaľujeme, toto vyhlásenie vlády, my vyslovujeme dôveru vláde. To je to, čo nám ústava dáva. A myslím si, že v tej ústave je to dobre premyslené, pretože papier znesie všetko. Osoby a strany za týmito záväzkami sú kľúčové. Preto nakoniec musíme rozhodnúť, či sme ochotní dať dôveru tým, myslím si, že pätnástim členom vlády a vláde ako celku. Samozrejme, programové vyhlásenie má svoj zmysel, predstavuje záväzok voči verejnosti a medzi vládnymi partnermi, ale akékoľvek posudzovanie podľa mňa musí spájať ten papier s ľuďmi a tak by sme ich mali aj hodnotiť.
Z môjho pohľadu však veľká časť diskusie o tomto programovom vyhlásení, a nemyslím ani tu v parlamente, lebo tuná začala, ale na verejnosti, kde prebieha už týždeň, je veľmi zvláštna. Najväčšia nespokojnosť, aspoň pokiaľ som zachytil, je s nekonkrétnosťou, mnohým chýbajú merateľné ukazovatele, termíny, ešte viac konkrétnych záväzkov.
Berúc do úvahy, že ide o politický dokument na štvorročné obdobie, a nie je ani akčným plánom, ani zápisnicou z porady, to na prvý pohľad znie zvláštne, čo tí ľudia vlastne chcú, keďže v tom programovom vyhlásení veľa vecí konkrétne povedaných je a veľa nie je. Myslím si, že je to vyjadrením nedôvery tejto vláde a politike ako celku. Je to nedôvera k niečomu, čo môžeme nazvať fiškálsky prístup.
Predstavte si, že sedíte v obchode alebo predávate susedovi pozemok alebo ho od neho kupujete, tak ak máte pocit, že vás chce len oklamať, že na prvý pohľad to vyzerá dobre, ale na strane 24 písmom 8 je napísané niečo, čo mu v skutočnosti umožní vás úplne obabrať, tak budete sa snažiť buď čítať to malé písmo, alebo si na to niekoho najmete, ale v každom prípade budete naozaj pozerať na každý detail. Ak máte pocit, ak máte skúsenosť s tým susedom, s tým obchodníkom, že vás neoklame, že sa k vám chová poctivo, že to, čo povedal, že spraví, aj spraví, tak potom nebudete skúmať písmo veľkosti 8 na strane 24, pozriete si to základné, vidíte, kam to ide, ak ste schopný s tým súhlasiť, tak to podpíšete.
Vláda spôsob, ktorým vznikla, a čiastočne aj niektorí ľudia, ktorí v nej sedia, si tú nedôveru zaslúžia, pretože to, čo priniesli, nie je ani tak zmiernenie nezmieriteľného, ako skôr nevysvetlené a niekedy až nepochopiteľné spojenie záujmov. A to teraz nehovorím o pohľade voličov strán, ktorí volili iné strany, hovorím o pohľade mnohých voličov strán, ktoré volili tieto strany. To im, aspoň mne to takto komunikovali, ten konkrétny priebeh toho, ako táto vláda vznikla, ako sa zatiaľ chová, ten pocit znásobuje, ten pocit nedôvery. Pretože najväčší problém tejto vlády nie je to, že vznikla ako pravo-ľavý zlepenec, povedzme, nazvime to, ako chceme, pretože Slovensko dnes nie je v situácii, kde vo väčšine tých najboľavejších vecí sú nejaké zásadné ideologické rozdiely. Naopak, to, na čom sme dnes zaseknutí ako krajina, sú veci, na ktorých v skutočnosti až také ideologické rozdiely medzi pravicou a ľavicou nie sú.
Skoro všetci, nechcem hovoriť samozrejme za celú snemovňu, ale s ľuďmi, aj s odborníkmi, aj s politikmi, s ktorými sa rozprávam, mám pocit, všetci vieme, že už 10 rokov krajina pomerne stojí na mieste, svet sa mení, v niečom k lepšiemu, v niečom k horšiemu, a aby som použil jazyk z IT, máme nejakú verziu Slovensko 1.0, ktorú sme vybudovali, ktorá sa už 10 rokov neupgradovala, a všetci tušíme, že potrebuje nejaký zásadnejší upgrade na Slovensko 2.0. A ten upgrade je samozrejme potrebný asi v mnohých veciach, ale tiež už z diskusií s ľuďmi, aj z načúvania, aj kolegov, mám pocit, že cítime, že tri oblasti sú tie úplne naj-najvážnejšie. Jedna, o ktorej sa hovorí najviac, je rovnosť pred zákonom a korupcia. Ja tu chcem len zdôrazniť, korupcia je len jeden z prejavov nerovnosti, nie je jediný. Ak nemáte rovnaký prístup k spravodlivosti, tak je úplne jedno, či to je kvôli úplatku alebo len kvôli tomu, že máte nesprávne meno, alebo žijete ďaleko od niekoho, kto by vám vedel pomôcť. Jednoducho nie ste si s inými rovní. A to je veľký problém.
Tá druhá vec je funkčný, lacnejší a jednoduchší štát. Fungovanie štátu väčšinou nebýva úplne takouto prvou témou, ale opäť za posledné roky a práve preto, že funkčnosť štátu sa nezvýšila, v mnohých veciach zhoršila, jeho finančná náročnosť sa významne zhoršila, veľa z verejných peňazí sa roztratilo kade ľahšie, tak tá otázka štátu, ktorý ľudí nezaťažuje, menej stojí, ale pritom funguje, sa dostáva na popredné miesta. Myslím si, že keby sa ju podarilo pohnúť, už o pár rokov by ju ľudia ako zásadnú nevnímali, ale dnes je Slovensko v mnohom tak drahý a nefunkčný a zložitý štát, že je na prvých miestach
A tretia vec je investovanie do našej budúcnosti. Tam sa často hovorí o infraštruktúre, o cestách, železniciach, o vede, školstve, ja by som k tomu pridal aj zdravotníctvo a kultúru, ale môžme samozrejme o tom polemizovať.
Dovoľte mi zopakovať, že tieto tri body – rovnosť pred zákonom a korupcia, funkčne lacnejší a jednoduchší štát a investovanie do budúcnosti tejto krajiny – sú veci, ktoré majú len málo spoločného s tradičným pravo-ľavým delením. Sú to veci, ktoré dneska majú ľudia tendenciu vnímať ako veľký problém naprieč, a dokonca aj mnohé riešenia majú vnímať naprieč politickým spektrom, nie niesť všetky, ale, ale mnohé. Preto naozaj nevnímam ako najväčší problém tejto vlády, že je pravo-ľavá. Vnímam ako najväčší problém to, čo sa pokúsim teraz ukázať, že je takmer nulová pravdepodobnosť, že sa za jej pôsobenia tento zásadný upgrade udeje. Ozrejmime si to teda po jednom.
V čom bude Slovensko viditeľne lepšou krajinou vo vzťahu k rovnosti pred zákonom a korupciou? Aby som začal pozitívne, na základe tohto programového vyhlásenia vlády sa dá predpokladať, že ak vláda vydrží a naplní ho, tak bude mať o štyri roky viditeľne lepšie fungujúcu súdnu sústavu. Je pravdepodobné, že konania budú rýchlejšie a je pravdepodobné, že viacero problémov, ktoré dnes pozeráme v súdnictve, sa minimálne zlepší, ak nie odstráni. Programové vyhlásenie v oblasti súdnictva prezentuje predstavu, ktorá je ucelená, konkrétna a zároveň obsahuje dostatok, by som povedal, kritickú masu návrhov na to, aby to mohlo naozaj k niečomu viesť. Problém je v tom, že rovnosť pred zákonom a obmedzenie korupcie nie sú dnes do veľkej miery o súdoch, hoci sa to často na ne zjednodušuje. Vidíme to koniec koncov na prípade špeciálneho súdu, súdu zriadeného ešte v roku 2004 spoločne s Danielom Lipšicom a Luciou Žitňanskou vo vzťahu ku korupcii a k trestnej činnosti verejných funkcionárov. Tento súd nie je dokonalý, ale podľa zhody, myslím si, odbornej verejnosti, v podstate funguje. Jeho problém dneska je, že nemá koho súdiť, teda ak nepočítame inšpektorov, ktorých, ktorých trestá za to, že zobrali štyri balíčky kešu orieškov za vybavenú inšpekciu.
Problém boja proti korupcii alebo rovnosti pred zákonom dneska je len v malej miere problém súdov, hoci tie treba nepochybne významne zlepšiť. Je to oveľa viac problém prokuratúry a polície, ktorým, už ako viacerí povedali, že toto programové vyhlásenie venuje spolu, myslím, že dve vety, ak si to správne pamätám, a tie vety neobsahujú žiadny relevantný záväzok, ktorý by niečo zásadné menil. Ak sa pozrieme na päť, desať, pätnásť, dvadsať káuz z posledných rokov, ľubovoľne si ich môžme vybrať, tak skoro pri žiadnej sme, nenájdete situáciu, kde polícia vyšetrovala, prokurátor obvinil, ale súdy zlyhali. A nájdeme situácie, kde polícia buď ani nekonala, keď ju niekto konať prinútil, tak to zastavila, keď náhodou chcel konať vyšetrovateľ, tak nejakým spôsobom sa ho zbavili, keď sa ho nevedeli zbaviť, tak to zabil prokurátor. To je to, čo sa deje každý deň v tejto krajine vo vzťahu aj ku korupcii, aj zneužívaniu verejnej moci.
S tým toto programové vyhlásenie nechce robiť nič. A čo je minimálne rovnako dôležité, kľúčovou osobou zodpovedajúcou za skutočné vyšetrovanie nie je minister spravodlivosti, ale minister vnútra, a tým zostáva Robert Kaliňák. Robert Kaliňák je dnes to isté čo Pavol Paška, len s aktívnejšou komunikáciou a väčšou biznisovou zručnosťou. Je to človek, ktorý je garanciou a dokonca už aj symbolom toho, že v tejto oblasti sa nič významné nestane. Ale nehovorme na chvíľu o vyšetrovaní a trestaní, hovorme o, nazvime to, prevencii. Oblasti, kde dochádza k najvyššiemu zneužívaniu verejných zdrojov na Slovensku v posledných rokoch, charakterizuje to, že sú to oblasti eurofondov a verejného obstarávania. Často sa to prekrýva, keďže tie eurofondy treba minúť cez verejné obstarávanie. Ak si prečítate programové vyhlásenie vlády v tejto oblasti, tak verejné obstarávanie nesľubuje prakticky nič okrem Kaliňákového marketingu rozširovania elektronického trhoviska. V oblasti eurofondov síce obsahuje, myslím, že viac ako stranu, stranu a pol, ale tá strana a pol nesľubuje žiadnu skutočnú zmenu. Ukazuje najmä, že o nej ani neexistuje žiadna predstava, a to napriek tomu, že minimálne v programe SIET-e tá predstava pomerne podrobne rozpracovaná bola, a myslím, že aj v programoch iných politických strán, nechcem sa nikoho dotknúť, ale samozrejme tie ovládam menej.
Dokonca aj tam, kde ešte v koaličných rozhovoroch sme boli svedkami zásadného prísľubu opozičnej kontroly, a to bola v oblasti zdravotníctva, kde v koaličnej zmluve je priamo uvedené, že opozícia bude mať zastúpenie v kontrolných orgánoch vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pričom pripomínam, že zdravotníctvo nielen bolo veľkou témou pred týmito voľbami, ale je to aj téma, kde dlhodobo najviac ľudí vníma korupciu a jej prítomnosť, tak v tomto programovom vyhlásení zrazu, je tu pán minister, sa zrazu za slovami kontrolné právomoci opozície vo vzťahu k týmto orgánom a jej účasť, zjavila zátvorka a v tej zátvorke sa píše o stavovských organizáciách a treťom sektore. Dovoľte mi členov vlády upozorniť, že hoci strana SMER dlhodobo vníma svet tak, že každý, kto nie je SMER, je opozícia, v normálnej spoločnosti je opozícia, sú tie strany a poslanci, ktorí sedia v tejto polovici snemovne a teda nesúhlasia s vládou a snažia sa ju nejako kontrolovať, prípadne aj vymeniť. Mimovládna organizácia, stavovská organizácia nie sú opozícia. A ak si niekto myslí, že zalepí týmto to, čo predtým sľúbil, tak mu to nevyjde, ale uvidíme.
Keď sa pozrieme na osoby, ja už som hovoril o Robertovi Kaliňákovi, vo vzťahu k eurofondom mi dovoľte hovoriť o troch ľuďoch, je to pán Pellegrini, pán Plavčan a pán Žiga. Títo traja ľudia budú zodpovední za obrovské množstvo eurofondov, v podstate s výnimkou, a ja nechám bokom veci, ktoré sú dôležité, ale nie pre upgrade tejto krajiny, ako je pôdohospodárstvo alebo životné prostredie, budú zodpovedné za tie najvýznamnejšie, veda, inovácie, podnikanie, školstvo, informatizácia. K týmto témam sa ešte vrátim, ale to je to, čo oni budú pokrývať, a ich doterajšia činnosť ukazuje veľmi jasne, že bude pokračovať doterajší biznis. Nie je tam žiadna ambícia zmeny. Ako som spomenul, tá ambícia nie je zachytená ani v tom texte, to znamená, že ani papier nesľubuje zmenu, a ľudia, ktorí budú za vykonaním toho papiera, garantujú, že k žiadnej zmene nepríde.
Včera som veľmi podráždil pána podpredsedu vlády pána Pellegriniho na rokovaní finančného výboru, lebo on uviedol svoj prejav slovami, že, a teraz citujem, že "jeho core business v najbližšom čase bude čerpanie eurofondov". Ja som mu tento citát teda spomenul a som mu povedal, že či ho nepovažuje za taký freudovský, za, by som povedal, prezradenie tých skutočných úmyslov nechcenou formuláciou, čo teda pána podpredsedu vlády veľmi roztrpčilo. Ale ja si naozaj myslím, že táto veta "core business bude čerpanie eurofondov" vystihuje filozofiu tejto vlády a ľudí, ktorí v nej budú zodpovední za eurofondy, viac než dlhé strany v tomto texte.
Druhá téma je funkčný, lacnejší a jednoduchší štát. Tam treba oceniť, že program obsahuje dva konkrétne záväzky, ak som ho správne čítal, jedno je obmedzenie pracovnej zdravotnej služby a druhé je zrušenie daňových licencií. To sú veci, ktoré ja môžem povedať, že hovorila strana SIEŤ, som si istý, že kolega z MOST-u by povedal, že hovorili aj oni, hovorí to asi viacero, som si istý, že, pamätám si, že aj SaS to mala, a nepochybujem, že aj ďalší. To znamená, určite to treba oceniť. Tu však treba uviesť, že obidve tie veci zaviedla strana SMER. To znamená, že považovať za nejaký zásadný pokrok v funkčnejšom, lacnejšom a jednoduchšom štáte to, že sa zruší to, čo tá istá vláda predtým zaviedla, je predsa len taká veľmi obmedzená ambícia. A hovoriť o tom, že to je nejaká vlajková loď zjednodušovania života a sfunkčňovania štátu pre občanov, je podľa mňa strašne obmedzené. Ja si pamätám, ako sa za vlády Ivety Radičovej obmedzovala pracovná zdravotná služba a pamätám si, že to vôbec nebolo vnímané ako nejaké zásadné opatrenie, o ktorom teraz akože bude, členovia tej vlády teraz dva týždne sa budú natriasať pred verejnosťou. To bolo vnímané, že však to je úplne jasné, samozrejmé, šup, spravme to, odhlasovalo sa to a išlo sa ďalej. To znamená, že tieto opatrenia ja vítam, som za ne rád, ale to sú naozaj drobnosti.
Keď sa pozrieme na tie kľúčové témy, tie kľúčové témy, ktoré keď počúvate ľudí, keď chodíte medzi ľudí, tak budú v tejto súvislosti s vami o nich hovoriť, a dovolím si to povedať, pretože som naozaj desiatky takých stretnutí absolvoval a som si istý, že aj mnohí z vás tiež, hovorí sa o dvoch veciach. Jedna je daňovo-odvodové zaťaženie pre bežného človeka. Programové vyhlásenie vlády hovorí o tom, že sa zníži daň pre podnikateľov o 1 %, teda pre firmy, aby som bol presný. Hovorí o tom, že, a nehovorí vôbec o koľko, že sa zvýšia paušálne výdavky pre živnostníkov, to môže byť aj o 5 %, ale dobre. Ale dovolím si upozorniť, že 90 % občanov tejto krajiny nie sú ani živnostníci, ani majitelia firiem, sú to zamestnanci, myslím pracujúcich ľudí tejto v krajine. A ak by som niečo očakával od pravo-ľavej vlády, tak je to práve pozornosť pre túto strednú vrstvu, o znižovaní jej daňového zaťaženia, o to, aby ona pocítila, že keď sa štátu darí lepšie, nemusí to znamenať len to, že sa niekomu rýchlo niečo rozdá, buď v biznise alebo v nejakej sociálnej dávke, ale ľudia, ktorí to platia, to uvidia na nejakej refundácii, na nejakom znížení daní, na nejakom benefite svojom, na tom, že si nechajú o niečo viac peňazí. O tom tam nie je ani slovo. Napriek tomu, že minimálne zo strany SIET-e to bolo na príjmovej strane najväčšie a najdôležitejšie a prioritné opatrenie v rozpočte, aj zníženie dane z príjmu fyzických osôb, aj znižovanie odvodov.
Rovnaká téma pre mnohých a najmä podnikateľov, ale aj pre mnohých úplne normálnych a obyčajných ľudí je naozaj to bremeno, regulačné bremeno štátu. To, ako zasahuje ľuďom do života, často nezmyselnou buzeráciou, často nechcene. Je to téma, ktorú opäť každý, kto chodí medzi ľudí, cíti. Samozrejme, najviac sa týka drobných podnikateľov, živnostníkov, lebo tí majú v tomto s tým štátom oveľa viac. Ale každý občan, každý, čo si chcel prehlásiť auto a išiel sa zblázniť donedávna v Bratislave, ako som videl, v Bratislave sa to vyvŕšilo, a ide sa zblázniť najnovšie v Košiciach. Takéto úplné drobnosti, ktoré štát nevie a nechce riešiť napriek tomu, že sme tu štyri roky mali sľubované ESO. Výsledkom ESO je, že pri obyčajnom prepise auta sa už ľudia nemusia zblázniť v Bratislave, ale zbláznia sa v Košiciach, po štyroch rokoch. A vieme zo skúseností iných krajín dve veci. Vieme, že sa to dá zmeniť, nie je na tom nič neriešiteľné. Nie je to žiadna, ako často nám niekto nahovára, že my to máme v tradícii, Rakúsko-Uhorsko, všade je to tak, parkinson a podobne, nie je to pravda. Mnohým krajinám, dokonca aj menej vyspelým ako my, sa podarilo zásadne zosekať regulačné bremeno pre ľudí, ale vyžaduje to dve veci – ozajstnú vôľu a niekoho, kto to má na starosti, kto je mocný, kto si to vezme ako svoju úlohu. Toto programové vyhlásenie neobsahuje ani jedno, ani vôľu, ani plán, ani osobu, ktorá by si to zobrala za svoje.
Najviac sa k tomu hlási Robert Kaliňák. Ten Robert Kaliňák, ktorý štyri roky gestoroval projekt ESO. Z toho nevyšli ani veľké úspory pre štát, ani zásadne lepšie služby pre občanov. Gestoruje to minister Kažimír a minister Pellegrini, ktorí počas realizácie Operačného programu Informatizácia spoločnosti nedokázali sfunkčniť jedinú poriadnu verejnú službu. Vybavil som si pred pár mesiacmi nový občiansky, aj teda s tým elektronickým identifikačným prostriedkom a musím povedať, že po štyroch platonických pokusoch to na niečo použiť, som to zatiaľ vzdal. Budem čakať na vládu, ktorá mi umožní naozaj používať za 950 mil. aj nejaké elektronické verejné služby.
A ten trest, ten prísny trest za to, ako títo ministri zlyhali, je, že pokračujú v tých istých najdôležitejších funkciách s novými operačnými programami, aby sa náhodou nenudili. Ak niekto ako minister Kaliňák má na starosť Operačný program Efektívna verejná správa, tak potom by sme už mohli zveriť pánovi Černákovi vo väzení Operačný program Spravodlivosť a boj s korupciou.
Tretí bod je investovanie do budúcnosti lepšej krajiny. A tu sa vrátim k tomu, čo som na začiatku spomínal, o vôli, o vízii, lebo tu sa to prejavuje. Dovoľte mi, aby som nebol obviňovaný, že som nejaký radikál, dovoľte mi citovať komentátora Denníka N Konštantína Čikovského, ktorý nepatrí k radikálnym komentátorom. Každý, kto ho číta, vie, že hoci vie povedať jasné slová, vôbec nepatrí k radikálom. Tento človek o Petrovi Plavčanovi napísal nasledovné: "Hovorí, že do konca roka by chcel mať hotovú víziu, čo v praxi znamená, že nemá nič, uvidí sa, vždy všetko nejako dopadlo. Včera tu bol SMER, zajtra sa možno vrátia komunisti. Keď mohol mať služobné auto so šoférom Čaplovič, prečo by som ho nemohol aspoň chvíľu aj ja? Žijeme len raz. Vy by ste tú funkciu nezobrali, keby vám tak spadla na hlavu?" To napísal komentátor Denníka N.
A teraz mne nejde tu o fackovanie ministra Plavčana, lebo preto tu dneska naozaj nie sme. Ide o charakteristiku ministra, ktorý je kľúčový pri modernizácii tejto krajiny, pretože zodpovedá aj za školstvo, aj za vedu, aj inováciu. Pri týchto ľuďoch vieme, že žiadny upgrade zo Slovenska 1.0 na Slovensko 2.0 sa jednoducho nemôže konať. Ak niektorí kolegovia v dobrej viere podliehali alebo podliehajú tejto ilúzii, chcem ich v dobrej viere uistiť, že nie. Pretože upgrade Slovensko 1.0 na Slovensko 2.0 sa neuskutoční tak, že niekto sľúbi každej záujmovej skupine a mimovládnej organizácii všetko, čo chce počuť, a potom nejako bude. Upgrade na Slovensko 2.0 sa uskutoční len tak, že človek so silnou víziou a výrazným politickým krytím a mocou sa podujme na takmer samovražednú misiu a ak bude mať šťastie, tak z nej bude úspešný. Preto si dovolím povedať, že namiesto upgrade, a nielen v školstve, bude pokračovať politika status quo. A dovoľte mi povedať, čo to znamená. Politika status quo znamená, že sa veci manažujú, ja sa teraz ospravedlňujem všetkým skutočným manažérom najmä zo súkromného sektora, ktorí pod manažmentom chápu dosahovanie cieľov a organizáciu práce. Manažovaním v politike, znamená, sa myslí, že aby to nevybuchlo. Veci sú dobre manažované, ak z nich nie je žiadny prúser, iná ambícia tam nie je. To je politika status quo. Tak sa bude manažovať školstvo, tak sa bude manažovať veda, tak sa bude manažovať modernizácia krajiny. Je to politika absencie akejkoľvek ucelenej predstavy o zmene. Je to politika obohacovania vybraných ľudí a skupín, ktorí majú privilegovaný prístup k moci alebo sú sami mocní, a zároveň je to politika čiastkových reakcií na prúsery a príliš naliehavé žiadosti zdola. Inými slovami: kým to nehorí, netrápim sa, keď to horí, sledujem to, keď to ide buchnúť, tak tam nalejem trochu vody a počkám, čo bude. To je politika status quo, takú sme videli v školstve posledné štyri roky aj vo vede a takú uvidíme aj najbližšie štyri roky.
A aby sme nezostali pri školstve, vezmime si rezort dopravy. V rezorte dopravy napríklad takáto politika neznamená, že sa nestavia. Znamená to, že sa stavia dvakrát pomalšie a dva- až trikrát drahšie. Toto programové vyhlásenie obsahuje pomerne ambiciózny zoznam ciest, diaľnic a rýchlostných ciest, ktoré chce postaviť, a žiadna vláda Roberta Fica nedokáže toto všetko postaviť, lebo pri cenách, ktoré platí Ficova vláda, a peniazoch, ktoré sú dostupné, sa tento zoznam postaviť ani nedá. Tento zoznam by možno mohol, vedel postaviť Ján Figeľ, možno, ale žiadneho Figeľa táto vláda nemá.
Keď si pozrieme vedu, informatizáciu, tú skutočnú modernizáciu, tak tu je hranica, kde by úprimnosť viedla asi k politickej nekultúrnosti. Ak si vezmeme to, čo sme za posledné štyri roky zažili. Pre mňa to nie sú žiadne abstrakcie, sú to stámilióny rozkradnutých eurofondov, kým na najlepších školách Slovenska riešia základné existenčné otázky. Choďte sa pozrieť na tie pracoviská na Slovensku, od základných cez stredné, cez vysoké školy, ktoré podľa všetkých rebríčkov sú na špičke, a zistíte, že ich riaditelia neriešia to, alebo dekani, ako robiť kvalitné vzdelávanie, špičkovú vedu, riešia to, ako im to celé nespadne na hlavu, ako udržať ľudí aspoň trochu a keď niekto odíde, ako ho aspoň trochu nahradiť, lebo to je všetko, na čo majú dneska peniaze. Zároveň popri tom sme zakúpili e-learningy pre chovateľov kôz, sifóny za polovicu mesačného platu. A takto by som mohol ísť ďalej a ten zoznam je fakt dlhý.
Je tu ale aj situácia, keď Slovenská akadémia vied dokázala úplne nevídané, dokázala zvrhnúť predsedu za to, že myslel len na seba, ale nemyslel vôbec na svoju inštitúciu. To sa na Slovensku deje veľmi málo. Vezmite si počty odvolaných dekanov a rektorov za ostatných 25 rokov a zistíte, že tento typ revolty je veľmi zriedkavý. Viete, čo robili, vláda Roberta Fica, keď sa Slovenská akadémia vied na to odhodlala? Urobila z tohto človeka splnomocnenca vlády, ktorý odvtedy tej istej akadémii robí zle zhora. A potom mám niekomu veriť, že za tejto vlády má dôjsť k nejakej renesancii vzdelávania, vedy a inovácií?
Ale možno nemusíme byť až tak ostrí, pozrime sa napríklad na kultúru. Kultúra je vždy zabudnutá každou vládou a teraz budem spravodlivý. Tam ten status quo nie je až taký deštruktívny. Ale pozrime sa, ako vyzerá kultúrna politika, pozrime sa doľava. Taliansky stredoľavý premiér Matteo Renzi sľúbil v reakcii na migračnú a teroristickú krízu zvýšiť rozpočet na kultúru o miliardu eur s argumentom, že proti zlu sa dá bojovať len rozvíjaním toho lepšieho v nás. Vie si niekto predstaviť Roberta Fica, ako má túto tlačovú konferenciu a pritom sa nechytá za brucho od smiechu? Že dáva, samozrejme, u nás by to bola menšia suma, že dáva na kultúru a dáva ju nie preto, že je to prvoplánový marketing, ale pretože naozaj úprimne verí v pozitívnu úlohu kultúry v živote jednotlivca? Nie. Slovenská kultúra má ministra, ktorý už bol dvakrát ministrom, tretíkrát už nechcel byť ministrom, ale nakoniec ho ukecali, tak bude znovu ministrom.
Na konci treba byť menej negatívny, takže dovoľte mi prejsť k zdravotníctvu. Pán minister tu ešte je, tak aspoň môžem mu povedať do očí aj to dobré, aj to zlé. Myslím, že je všeobecná zhoda, že v zdravotníctve sme prerazili dno. Ešte pred voľbami v jednej diskusii padlo, že ak niektorá strana prehrá tieto voľby kvôli zdravotníctvu a školstvu, tak si to všetci politici na pätnásť rokov zapamätajú a konečne sa niečo bude diať. Ono sa to splnilo napoly. Vláda síce tie voľby prehrala, ale prehrala ich tak, že dokázala zostaviť vládu, aj keď už inú, a situáciu vyhodnotila tak, že síce školstvo možno v zásade nechať tak, ale to zdravotníctvo už naozaj musí vrátiť aspoň na minimálnu akceptovateľnú úroveň. Tak čítam programové vyhlásenie vlády, tak čítam najmä výber osôb ministra školstva a ministra zdravotníctva. Vidíme tam veľa otáznikov. Spomínal som tú otázku kontroly a mnohé ďalšie by sa dali, ale je tu určitý merateľný ťah. Aspoň v prvých týždňoch ho vidíme, a preto podľa mňa treba aj pochvalou, možno aj kritikou a tlakom v tom ministrovi pomáhať. Uvidíme, ako ďaleko sa na tej ceste bude chcieť vydať, uvidíme, ako ďaleko ho na tej ceste pustia, ale v tejto chvíli viac vnímam našu úlohu v tom, aby sme ho skúsili na tej ceste držať.
Z toho, čo som povedal, je, myslím, zrejmé, že minimálne podľa môjho osobného názoru, potrebujeme inú víziu štátu, ako predstavuje toto programové vyhlásenie vlády, pretože potrebujeme ten upgrade na Slovensku 2.0, a toto programové vyhlásenie ho nesľubuje a už vôbec ho nenaplní. Skúsme sa však pozrieť namiesto mojich osobných snov na to, k čomu povedie toto programové vyhlásenie vlády a ľudia, ktorí za ním stoja. Ak sa ten upgrade neuskutoční, tak sa ďalej bude posilňovať nespokojnosť, radikalizácia spoločnosti, narastie už, či poklesne, pardon, už veľmi nízka dôvera k štátu a k celej krajine. A budeme ďalej svedkami toho, že desaťtisíce, dokonca už asi dá sa povedať, že aj státisíce mladých ľudí svoju budúcnosť nevidia v tejto krajine, ani v nej nerealizujú. Chcem povedať, že strane SMER to vyhovuje. Pretože pre stranu SMER politická scéna, ktorá je plná nedôvery, kde sa darí extrémistickým stranám, ktorá je rozbitá, kde SMER zostáva ako jediný možný líder vlády, aj keby získal len 20 %, je presne to, čo SMER potrebuje. To znamená, pre SMER je pokračovanie súčasného stavu ešte v horšom plne prijateľný. Nerozumiem úplne, prečo je prijateľný pre ostatné vládne strany, ale to už je na nich.
Zároveň si myslím, že táto stratégia je veľmi krátkozraká. Ak sa pozrieme na ostatné krajiny okolo nás, čo sa stalo, keď spoločenská situácia, vlády nabíjali spoločnosť ďalšou a ďalšou nespokojnosťou, tak tu v okolí neprišiel, ani Merkelová neprišla, neprišiel ani Blair, prišiel Orbán, prišiel Kaczynski, prišiel Jobbik. Jediná výnimka, ktorú vidíme, pozitívna veľmi, výnimka, bola občianska platforma Tusk v Poľsku, ktorí tiež dokázali podobnú krízu dôvery v štát využiť na pomerne veľmi slušné, desaťročné úspešné obdobie pre Poľsko. To znamená, ak sa táto vlna bude ďalej nabíjať, musíme všetci dúfať a pracovať na tom, aby sa nabila pre nejakého Tuska a zároveň sa reálne musíme obávať toho, že sa nabíja pre Orbána, Kaczynského a Jobbik. Zodpovednosť za nabíjanie tejto vlny, ktorá podľa môjho názoru môže až ohroziť náš štát, na seba prevezmú tí, čo budú hlasovať za dôveru tretej vláde Roberta Fica. Je to ich slobodné rozhodnutie, ktoré ponesú slobodne v dobrom aj v zlom, aj najbližšie roky, možno aj dlhodobo.
Z vlastnej skúsenosti viem, že človek žije lepšie s ťažkými rozhodnutiami, ak úprimne verí, že prinesú najlepší možný prospech krajine aj ľuďom. Ak to robí len preto, že sa cíti byť pod tlakom alebo preto, že rieši nejaký momentálny úzky osobný záujem, tak v tej chvíli to rozhodnutie spraví, ale dlhodobo ho veľmi ťažko sebe aj okoliu obhajuje. Želám preto všetkým poslancom pri rozhodovaní nielen odvahu, ale najmä vnútorný mier.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Dovoľte mi reagovať najmä na pána predsedu Danka. Možno sa mýlim, pán predseda, ale ja som mal pocit, akoby ste vo viacerých častiach svojej poznámky reagoval skôr na pána Lipšica, ako na mňa, lebo ja teda pri už akejkoľvek aj sebakritičnosti, myslím, že to moje vystúpenie bolo teda, ak ste v ňom videli nejaké zlo, tak priznám sa, že rád si pozriem s vami záznam a ukážte mi ho, lebo už povedal by som, že mäkšie sa v opozično-koaličných vzťahoch podľa mňa nedá. A neurobil som to práve naschvál preto, aby sme sa dostali od tej emócie, ktorá tu bola, tak ako aj kolegyňa Nicholsonová povedala, že skúsme tie dva kroky späť urobiť od seba a hľadať, hľadať cestu k riešeniu.
Zároveň chcem povedať, že to, čo by sme tu mali spolu hľadať, je riešenie, ktoré pomôže posúvať niekam túto krajinu. Preto ak je možné niečo zlepšiť bez toho, aby sa čokoľvek zhoršilo, tak sa priznám, že je pre mňa až prekvapujúce, ako obsiahlo o tom musíme hovoriť a ten návrh, ktorý som ja predložil, nič nezhoršuje, keďže pomer 7:6, pomer väčšiny koalície bude zachovaný a zároveň bude teda niečo vylepšené a umožnené. Priznám sa, že potom naozaj človeka napádajú rôzne otázniky, že ak ani toto nie je možné, že čo je teda tá skutočná príčina? Lebo ja som chápal, keď sme tu aj na ustanovujúcej schôdzi mali ten omyl, ktorý, myslím si, že bol úprimný niektorých poslancov, že to vyzeralo, že sa tým zmení ten pomer a oni upozorňovali, že tam je problém potom. Tomu som rozumel, ale keď dneska vieme, že to tak nie je, tak naozaj v rámci dobrej vôle ja dokonca musím povedať po prečítaní koaličnej zmluvy, ani nevidím toto ako niečo, čo bije koaličnú otázku, pretože to nie je nejakou zásadnou otázkou, či už politických síl alebo presadzovania zákonov. To znamená, v tomto aj poslanci koalície a kluby sú absolútne slobodné.
Takže preto ešte raz dovolím si apelovať na všetkých kolegov, požiadať ich, aby prijali rozhodnutie, ktoré nič nezhorší a niečo zlepší. A nie, ako opakujem, nie pre mňa, nie pre vás, ale pre Slovensko.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, v prvom rade ďakujem za túto ústretovosť, nech naozaj dokončíme tú tému a potom poslanecké grémium, samozrejme, o tom môže rozhodovať.
Pán kolega Lipšic a aj pán kolega Matovič už určitým spôsobom zlomili palicu nad týmto všetkým a povedal by som, povedali veľmi jasne a razantne svoj názor na túto celú vec. Ja sa priznám, že ja ešte to nevnímam ako stratené a skôr naopak, chcel by som vás, samozrejme, veľmi stručne, ale predsa len presvedčiť, aby sme tie zmeny urobili, a teda aj tú jednu z nich, ktorá ešte nebola formálne navrhnutá, musím aj navrhnúť.
Takže v prvom rade chcem povedať, že každý z nás si naozaj uvedomuje, že nie vo všetkom a nie stopercentne sa dá každému poslancovi vyhovieť. Myslím, že to nie je predmetom debaty. Len naozaj musím povedať, že keď od tej minulej schôdze, kde sa tu naozaj sľúbila ako snaha hľadať spoločné riešenie a také, ktoré by čo najviac vyhovovalo. Podľa tohto návrhu, ktorý mám pred sebou, ani pán poslanec Simon, ani pani poslankyňa Petrík, ani pán poslanec Grendel a ani ja sa nikam teda neposúvame, tak je to štyri nula, tak to ťažko hovoriť o nejakom spoločnom hľadaní alebo o nejakej ústretovosti. Takže preto chcem povedať za seba, že ja som naozaj tiež vždy rozumel, že nebude to možno štyri nula opačne, ale štyri nula takto asi, asi by nebolo dobré, keby to tak skončilo a nebolo by to dobré naozaj pre atmosféru v Národnej rade.
Druhá vec, čo by som chcel povedať, je, že tiež sa musím vyjadriť k tomu, čo, myslím, pani poslankyňa Janíková, ak to povedala iná pani poslankyňa, ospravedlňujem sa, naozaj tu nejde o nejaké výhody a stoličky pre poslancov, to je dôležité pre ľudí. Ja len teda pre tých poslancov a možno aj pre verejnosť, ktorá to nie vždy si uvedomuje, poviem, že členstvo vo výbore neprináša žiadne ďalšie výhody ani finančného ani nefinančného charakteru poslancovi. To znamená, nikto tu teraz nebojuje o to, aby, aby mal príplatok, aby mal, ja neviem, sekretárku, asistenta, čokoľvek. Je to len viac roboty, lebo je to, samozrejme, povinnosť sa zúčastňovať rokovaní výboru a pracovať v tom výbore aktívne. Takže to len chcem zdôrazniť, že je to pre ľudí. Či to budem robiť dobre alebo nedobre, už nech potom aj oni posúdia.
Zároveň musím povedať, že v prípade výboru pre financie a rozpočet aj po tých všetkých zmenách, ktoré sa tu v tejto chvíli navrhujú, by ten pomer medzi vládou a opozíciou bol 7:5. To znamená, to je ten pomer, ktorý nie je v súlade ani teda s číslami a nie je ani v súlade, no veľmi často sa tu v minulosti hovorilo "Radičovej vlády", tak ja vám poviem, že za Radičovej vlády bolo 7:6 v prospech teda vtedajšej vlády. To znamená, že ani sa nedá hovoriť, že v tomto prípade, že táto, povedzme nejaké zvyšky tejto vlády dnes konajú pokrytecky, lebo oni vtedy dovolili to, čo sa dneska nechce dovoliť. Zároveň chcem povedať aj to, že označenie toho výboru zahraničného ako trestný tu vzbudilo veľmi silné emócie, najmä naozaj preto, že to pripomína tú dobu mečiarizmu a ja tie emócie nechcem vyvolávať, ale chcem len povedať, že pokiaľ vládna väčšina dá opozičných poslancov proti ich vôli do výboru, ktorý vecne nesúvisí s ich činnosťou a zároveň je v tom výbore jedinom opozičná silná väčšina, tým pádom tak to naozaj veľmi silno pripomína výbor pre životné prostredie v období teda Vladimíra Mečiara. Osobitne ak je to výbor, ktorého kompetencie vzhľadom na medzičasom vytvorenie výboru pre európske záležitosti sú dneska relatívne obmedzené, keďže najdôležitejšiu súčasť našej zahraničnej politiky nerieši. Takže ja to teraz nechcem, len nechcem ja tu tiež stupňovať emócie, myslím, že sú dostatočné, len chcem za seba povedať, že ja som vždy toto slovné spojenie používal po, by som povedal, po určitom premýšľaní a zvážení situácie.
Ako už zdôraznil kolega Lipšic, ten pomer 7:5 je, je naozaj oslabovanie kontroly zo strany opozície, týka sa to aj takých vecí, ako sú mimoriadne výbory a týka sa to celkovo práce vo výboroch, v hlasovaní o návrhoch koniec koncov. Na rozdiel od minulosti nemáme monolit ani na jednej strane tejto sály, to znamená, že ten pomer v tých výboroch je dôležitejší, ako možno bol za vlády Roberta Fica 2, kedy svojím spôsobom to bolo jedno, či je sedem k šiestim alebo sedem k piatim, lebo tá väčšina aj tak vždy hlasovala len spolu. Preto ja za seba si dovolím predsa len požiadať o tú možnosť, aby som bol zaradený do výboru pre financie a rozpočet.
Pripomeniem teda ešte raz, že keby sa tomu vyhovelo, tak vo finančnom výbore by bol pomer 7:6, takže koalícia by mala naďalej väčšinu a väčšinu primeranú. V opozičnom výbore by sa oslabila, či v zahraničnom výbore, pardon, by sa oslabila tá opozičná super väčšina a stále by bola 6:7. To znamená, aj potom by ten zahraničný výbor ešte nebol úplne tak, ako by asi mal byť, ale nebola by tak brutálna opozičná super väčšina, aká je tam pri tomto návrhu, ktorý máme na stole. Nikomu sa teda tým naozaj neublíži, umožní sa pracovať - konkrétne to poviem o mojej osobe - v súlade aj s odborným pôsobením. Chcem za seba povedať, že za celý ten čas ani nejaký iný návrh ako tento ani nepadol, keď som aj rokoval s ďalšími predstaviteľmi parlamentu. Takže ani neviem reagovať na nejaký iný návrh.
Dovoľte mi preto predniesť pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého k návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu na zmeny zloženia výborov Národnej rady Slovenskej republiky, tlač 43. Ten návrh sa dopĺňa nasledovne:
V bode a) sa za slová "poslanca Petra Chudíka SMER - SD" dopĺňa "poslanca Miroslava Beblavého", v časti b) sa za slová "poslanca Eduarda Adamčíka SIEŤ" dopĺňa "poslanca Miroslava Beblavého".
A dovoľte mi ešte raz bez akýchkoľvek predsudkov požiadať teda opozičné kluby vyjadriť tomuto návrhu podporu už na minulom rokovaní. Nikto ma neinformoval, že by sa to zmenilo. Takže ďakujem za tú podporu a teraz zatiaľ s ňou počítam, aj keď, samozrejme, ste, sme v tom všetci úplne slobodní.
Ale chcel by som sa ešte raz obrátiť naozaj na kolegov vo všetkých štyroch vládnych kluboch. Myslím, že kolegyňa Nicholsonová naozaj veľmi dobre hovorila o tom, že načo vyostrovať. Načo aj emócie vyšpičkovávať, načo kaziť niečo, čo možno aj sľubnejšie začalo, ako v minulosti. Samozrejme, teraz nejde o moju osobu, ale celé to rokovanie, ako tu bolo. Takže chcem sa na vás obrátiť, aj na klub MOST-u, aj teda nie na klub, ale teda mojich bývalých kolegov zo SIET-e, ale aj na kolegov zo Slovenskej národnej strany, aj na kolegov zo SMER-u, aby tento návrh podporili, nikomu neuškodí a myslím, že pomôže práci parlamentného výboru pre financie a rozpočet.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Chcem oceniť výsledok poslaneckého grémia a chcem teda povedať, že na základe tejto osobnej garancie aj predsedu Národnej rady pána Danka, že nejde o nejaké odloženie alebo odkopnutie tejto otázky do zelenej trávy, ale že naozaj bude vyriešená, ale teda chcel by ju riešiť na najbližšej schôdzi Národnej rady, sťahujem ten návrh, ktorý som predložil. Priznám sa, že keďže tento návrh je tak trochu mimo tých štandardných návrhov, ktoré tu predkladám, nie som si istý, či musia ich stiahnuť, tú podporu, aj ostatní predkladatelia, aby bol stiahnutý, alebo či stačím ja. To už, pán predsedajúci, vy možno viete lepšie povedať.

Ďakujem pekne.
No dovoľte mi v rámci stručnej reakcie vysvetliť jednu vec. Štandardné výbory, čo si tu pamätám všetky obdobia, majú nepárny počet členov. Čo majú takmer vždy všetky rozhodovacie orgány tohto štátu. Dneska máme navrhnuté, aby tri výbory – konkrétne finančný, bezpečnostný a zahraničný – mali párny počet členov výboru. Čo je vysoko neštandardné a jediný dôvod toho je práve to, aby bolo možné umiestniť poslancov proti ich vôli. Vo finančnom výbore je dnes navrhnutý pomer 7:5 v prospech vlády. To znamená, že ak by som bol do tohto výboru zaradený; aj s predsedom je to 7:5, ak by som bol zaradený do tohto výboru, bol by ten pomer 7:6. Takže argument môjho kolegu Radoslava Procházku neplatí, faktograficky neplatí. Vládna väčšina by sa nijako nestratila.
Takže z tohto dôvodu chcem povedať, že ak ma chcete zaradiť do trestného výboru a nechcete mi umožniť pracovať tam, kde by som bol najviac platný, ja to budem rešpektovať. Hlasovaním sa dá v tejto miestnosti rozhodnúť naozaj o mnohom aj v rozpore s ľudským rozumom. Ale nie je možné používať výhovorku, že je to nevyhnutné.
A ak musím niečo osobného povedať mojim kolegom Hrnčiarovi a Procházkovi, tak je, keďže tu sedeli v minulom období aspoň časť, tak si dobre pamätajú, že tento argument SMER-u, že dohodnite sa ako opozícia, keď niečo nechceli, aby sa stalo, bol používaný univerzálne štyri roky a univerzálne fungoval, lebo nejaká kúpená opozícia sa vždy našla, keď už jej nestačilo vlastné ego. Takže ten argument, že keď sa opozícia dohodne, my niečo spravíme, tak musím priznať sa, že prevziať to za dvadsaťštyri hodín od vzniku novej koalície do svojho repertoára to je absorpcia hodnôt, ktorá je pre mňa, musím povedať, veľmi, veľmi prekvapujúca.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť prvýkrát v tomto volebnom období aj s návrhom, ktorý sa tiež týka zaradenia poslancov do výborov. Mnohé z toho, čo som sa pôvodne chystal povedať, už povedal pán kolega Lipšic, takže nebudem to opakovať. Ale predsa len musím stručne niektoré veci znovu povedať, ktoré už aj on povedal.
Noc dlhých nožov, ktorú z 3. na 4. novembra roku 1994 realizovala v tomto parlamente vznikajúca koalícia Hnutie za demokratické Slovensko, Slovenská národná strana a Združenie robotníkov Slovenska, patrí medzi najhanebnejšie dni a noci slovenskej ponovembrovej politiky a je to noc, ktorá nás dostala na trajektóriu, z ktorej sme sa potom veľmi ťažko dostávali. Bola to totižto trajektória, v ktorej nie že moc víťazí nad bezmocou, je to kategória, v ktorej moc si môže dovoliť všetko, a dokonca si môže dovoliť aj to, že ju nikto nebude kontrolovať a ľudia a ich konkrétna práca v takomto poňatí sú ďaleko pod mocenským poňatím práce parlamentu.
Ja verím a dúfam, že tento parlament nezačne svoje pôsobenie rovnakou vecou, pretože bez ohľadu na to, ako kto za to bude hlasovať, kto nebude hlasovať, bude sa to nad nami tiahnuť štyri roky alebo koľkokoľvek bude funkčné obdobie veľmi temným spôsobom. Preto naozaj mi dovoľte poznamenať, že tak ako 3. a 4. novembra zriadila novovznikajúca parlamentná väčšina v rámci výboru pre životné prostredie takzvaný trestný výbor, kde poslala viacerých lídrov opozičných strán, priznám sa, že som nebol schopný v tej rýchlosti si nájsť, že či tam bol aj pán predseda Bugár vtedajší... (obrátenie sa na predsedajúceho), ale, takže bol tam aj on. A ten cieľ bol jednoduchý, aby títo ľudia sa nemohli realizovať v tej oblasti, ktorej naozaj rozumejú, ktorej sa chcú venovať, ale boli všetci alebo viacerí z nich posunutí tam, kde budú môcť akurát tak riešiť to, čo vnímala vtedy vznikajúca koalícia ako to najnepodstatnejšie – to bolo pre nich životné prostredie. Bola tam aj väčšina opozičná, tak ako spomenul kolega Lipšic, ona síce ako opozičná väčšina mohla odhlasovať nejaké uznesenia výborov, ale to bolo, ako sa hovorí v zlom vtipe, asi tak všetko, čo mohla robiť.
Tento stav bol napravený po roku ´98 a od roku ´98 sa nikdy nezopakoval, že by vyrobila ktorákoľvek vláda vrátane prvej Ficovej vlády a druhej Ficovej vlády akúkoľvek formu trestného výboru.
Dnes tu máme pred sebou opätovne návrh trestného výboru, tentokrát jeho, možno obeť je silné slovo, jeho cieľom má byť pán poslanec Simon a mám ním byť ja. Len keďže výbor pre životné prostredie už neexistuje, ako pán Budaj vysvetlil pred chvíľou, je dnes zlúčený s výborom pre pôdohospodárstvo, tak novým trestným výborom sa stáva zahraničný výbor, čo je možno dané aj tým, že vzhľadom na existenciu výboru pre európske záležitosti ten zahraničný výbor dnes nemá až takú silnú a zásadnú agendu ako povedzme kedysi, keď ešte Európska únia, naše členstvo v nej neexistovalo a nebol ani tento výbor pre európske záležitosti. Bez nášho vedomia a súhlasu sme boli s pánom poslancom Simonom navrhnutí ako členovia tohto výboru.
Ja chcem za seba; nebudem hovoriť za pána poslanca Simona, to je, samozrejme, na ňom; že ja som sa nikdy neštítil žiadnej práce. A pokiaľ je vôľa v koaličnej väčšine, aby som pracoval aj v tomto výbore, nemám problém si tú prácu poctivo vykonávať. Zároveň som sa k nej nikdy nehlásil, lebo je to naozaj úplne mimo môjho osobného pôsobenia a odborného zamerania. Chcel by som však, a to je, myslím si, právo každého poslanca tejto Národnej rady, pôsobiť najmä v oblasti, ktorej sa dlhodobo venujem a ktorej sa rozumiem. V strane SIEŤ som do svojho vystúpenia viedol pracovnú skupinu pre verejné financie a bol som zodpovedný za program v oblasti verejných financií vrátane, poviem úprimne, trochu širšieho poňatia, teda nielen takých tých tradičných makroekonomických otázok, ale aj stráženia míňania verejných financií najmä v tých najväčších výdavkových sektoroch, ako sú zdravotníctvo a školstvo. Preto vnímam ako svoju povinnosť aj voči svojim voličom zaoberať sa témami, za ktoré ma sem zvolili. Ale na to by bolo dôležité môcť to robiť aj z niektorého z výborov, ktorý sa týmto témam venuje. Preto chcem požiadať a navrhnúť, aby som bol zaradený, a prečítam aj ten formálny návrh, do výboru pre financie a rozpočet, ktorý sa verejným financiám venuje, a chcem vás týmto požiadať o podporu tohto návrhu.
Ďakujem veľmi pekne Igorovi Matovičovi ako predsedovi OĽANO za to, že podporil tento návrh, ďakujem aj Martinovi Poliačikovi ako predsedovi poslaneckého klubu strany Sloboda a Solidarita, že podporí tento návrh, ďakujem Danielovi Lipšicovi, že ho podporil.
A dovoľte mi ešte pred tým, než ten návrh prečítam, sa osobne obrátiť na tých poslancov Národnej rady, ktorí so mnou dlhé roky spolupracujú a, myslím si, že veľmi dobre vedia, v ktorom výbore Národnej rady budem môcť vykonávať činnosť, ktorá bude užitočná pre ľudí tejto krajiny, nie pre mňa osobne, lebo myslím, že kolegovia to vedia, ale z členstva vo výbore neplynú žiadne výhody, len práca. Členstvo vo výbore neprináša príplatky, neprináša kanceláriu, neprináša nič, prináša len prácu. Takže ak sa uchádzam o niečo, uchádzam sa o možnosť pracovať.
Pani Lucia Žitňanská, chcem ťa požiadať, aby si hlasovala za tento návrh, a v prípade že nie, aby si nehlasovala za umiestnenie poslancov do výborov, pretože ma poznáš veľmi dlho a vieš, že nepatrím do tohto výboru, do ktorého ma chcú zaradiť za týchto okolností. A verím, že ty nebudeš chcieť mať svoj prvý poslanecký podpis nad tým, čo naozaj najviac zo všetkého pripomína noc z 3. na 4. novembra roku 1994.
Pán Kresák, my sme spolu poslanecky nespolupracovali, ale dlhodobo sa poznáme a keď ste boli v parlamente ešte naposledy, veľmi som si vážil vašu prácu a odvtedy, opäť verím, že viete, v ktorom výbore môžem uplatniť svoj sľub, ktorý som tu dnes doobeda zložil.
Igor Janckulík, chcem sa obrátiť na teba, spolupracoval si so mnou v SIET-i dva roky, vieš, ktorú pracovnú skupinu som viedol, vieš, čomu sa rozumiem, a vieš, že to nie je oblasť zahraničnej politiky, ale je to oblasť verejných financií.
Martin Fedor, chcem sa tak isto obrátiť aj na teba, my sa poznáme dlhšie a tiež vieš veľmi dobre, čomu sa venujeme.
Radoslav Procházka, chcem sa obrátiť aj na teba, pretože ty si tento návrh dal, pokiaľ viem, a chcel by som ťa poprosiť aj o podporu jeho zmeny.
Gábor Gál, my sme spolu spolupracovali na mnohých veciach v tomto parlamente a tiež si myslím, že veľmi dobre vieš, kde by som mohol byť najlepšie užitočný.
To isté platí aj o Lacovi Solymosovi a tiež dúfam, Laci, že svojím podpisom alebo stlačením sa nepodpíšeš pod niečo, čo bude pripomínať to, čo robili tvojmu vlastnému kolegovi Bélovi Bugárovi pred 22 rokmi.
Katka Cséfalvayová, Edo Adamčík, tiež vás chcem o to týmto poprosiť, spolupracovali sme v SIET-i dva roky a myslím, že viete, aká tá situácia je.
Chcem sa obrátiť aj na vás, pán podpredseda Bugár, vy ste to raz zažili... (rečník sa obrátil smerom k predsedajúcim a tak pokračoval vo vystúpení; reakcia podpredsedu Bugára) ... a som si istý, že keď to budete chcieť zdôvodniť, zdôvodnenie sa vždy nájde, ale niekedy tie dejiny vás posúdia o tom potom dôsledne.
Andrej, chcem aj teba poprosiť, aby si hlasoval tak, ako vieš, kto je odborne ako zdatný, ale nechám to na teba. (Ruch v sále, rečník sa obrátil naspäť k plénu.)
Nejakí kolegovia majú problém s týmto vystúpením? Tak si to nechajte do faktických. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán kolega, problém je v tom, že vás nepočuli, lebo ste hovorili na nás a nie do mikrofónu, a to kričali; pardon.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Páni kolegovia, niektorí ste tu dlhšie, niektorí ste tu kratšie a možno nie je náhodou, že najväčšiu aroganciu prejavujú tí, čo sú tu najdlhšie. Ono to asi s tým parlamentom, bohužiaľ, tak chodí, ale ja verím, že možno aj tí, čo sú tu kratšie a najkratšie, a tí, čo sú tu kvôli niečomu inému než len kvôli konzumácii moci, vedia, prečo je dôležité nezopakovať noc z 3. na 4. novembra roku 1994. A s touto prosbou sa na vás chcem obrátiť a poďakovať vám za podporu. Dovidenia. (Potlesk.)