Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

14.6.2016 o 15:28 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 14.6.2016 15:28 - 15:37 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k návrhu na skrátené konanie k tomuto návrhu zákona a na úvod mi dovoľte aj vysvetliť, prečo sme proti tomu, aby tento zákon bol schvaľovaný v skrátenom konaní.
Ale ešte predtým, v starom Ríme v senáte po druhej púnskej vojne istý senátor bol natoľko presvedčený, že existencia Kartága je hrozbou pre bezpečnosť a životaschopnosť Ríma, že každý svoj prejav končil známymi slovami: "Carthago est delenda!", teda Kartágo musí byť zničené, čo sa mu nakoniec aj podarilo, síce až o niekoľko desiatok rokov, ale podarilo presadiť. Myslím, že dneska sme v podobnej situácii, kde ťažko predstierať záujem o štandardnú parlamentnú agendu, akou je, samozrejme, tento zákon, v situácii, keď jeden z najmocnejších mužov tejto vlády nevie vysvetliť jeho styky na organizovaný zločin, a preto chcem povedať, že, myslím si, že v tejto chvíli by každý parlamentný prejav mal začínať tým, že žiadame pána ministra Kaliňáka, aby odstúpil zo svojej funkcie, a kým tak neurobí, tak všetky ostatné veci sa voči tomu javia ako pomerne nepodstatné. (Potlesk.)
A teraz mi dovoľte k samotnému meritu veci. Na to, aby som vysvetlil, prečo sme proti schváleniu skráteného legislatívneho konania vo veci tohto zákona, sú minimálne dva dôvody. Jeden súvisí s tým, či sú splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie, a druhý súvisí s tým, či ide o zákon, ktorý je vôbec hodný schvaľovania. Pretože ak je to zákon, ktorý nemáme schváliť, tak ho nemáme schváliť ani v skrátenom legislatívnom konaní.
Podľa môjho názoru nie sú naplnené ani jedna, ani druhá podmienka, teda nie sú naplnené dôvody na skrátené konanie a nejde ani o dôvod, nejde ani o zákon, ktorý by sme mali schváliť.
Dovoľte mi začať skrátením legislatívnym konaním. Som tu len šesť rokov, takže si nepamätám toľko, čo parlamentní matadori, aj keď myslím, že po ostatných voľbách už z tých parlamentných matadorov tu veľa nezostalo, ale nepamätám si, že by sa zákon schvaľoval v skrátenom legislatívnom konaní len preto, aby poslanci mohli mať prázdniny.
Vláda odôvodňuje potrebu schválenia tohto zákona v skrátenom legislatívnom konaní tým, že musí byť účinný do 1. septembra 2016. V tejto chvíli máme, ak sa nemýlim, 14. júna 2016. Podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky je po prvom čítaní nevyhnutných 30 dní na to, aby bol návrh zákona prerokovaný vo výboroch a potom bol schválený v druhom a treťom čítaní. Znamená to teda, že najneskôr v druhej polovici júla môže byť tento zákon schválený úplne bez problémov v normálnom legislatívnom procese tak, aby bol účinný, a to vrátane legisvakančnej lehoty pána prezidenta, teda 15 dní na podpis, prípadne vrátenie. To znamená, neexistuje žiadny, aj keď akceptujem, že by tento zákon mal byť za každú cenu účinný 1. septembra, neexistuje žiadny dôvod, aby bol schválený v skrátenom legislatívnom konaní okrem neochoty poslancov byť prítomný v mesiacoch júl a august v tejto snemovni.
Musím povedať, že tento, táto legislatívna lenivosť vládnej koalície, lebo tá to sem navrhla, je pre mňa poburujúca, a to nie preto, že by som tu chcel nutne sedieť v júli a auguste, ale ak ste natoľko presvedčení, že tento zákon musí byť schválený, ja o tom presvedčený nie som a o chvíľku to vysvetlím, tak ste tu mali byť ochotní sedieť aj v júli, aby ste to schválili, a nie znásilnili legislatívnu procedúru len kvôli tomu, aby ste mali prázdniny.
Tento zákon je navyše zlý a nie je potrebný. To, že na Slovensku máme málotriedky, tzv. neplno organizované školy, nielen na lazoch a iných miestach, kde, odkiaľ je ťažká dostupnosť bežného školstva, že ju máme v Bratislavskom kraji. Odporúčam poslancom, aby si pozreli zoznam počtu málotriedok v Bratislavskom kraji. Je ich tu hodne a takto by sa dali nájsť málotriedky aj v okolí niektorých iných veľkých miest. A to, že to treba riešiť, pretože je to neefektívne a nesprávne konanie, mať takéto školy v situácii, keď nevieme zaplatiť deťom kvalitné vzdelanie, je niečo, o čom sa hovorí už dlhé roky. Nehovorím o tom teraz ja, hovorila o tom vláda SMER-u v roku 2012 a ’13, keď správa o stave školstva z dielne vtedajšieho ministra školstva Čaploviča schválená vládnou aj parlamentnou väčšinou hovorila o tom, že máme 690 štátnych, 8 súkromných a 15 takýchto cirkevných škôl, ktoré majú, ktoré obsahujú málotriedky alebo sú málotriedkami, a že v nich sa dneska vzdeláva približne 13,5 tisíca žiakov. Okrem toho sú tam aj ďalšie triedy, ktoré sú nespájané.
Takisto táto správa hovorila o tom, že máme 110 škôl, v ktorých je menej ako 13 žiakov. Máme ďalších 248 škôl, v ktorých je menej ako 24 a viac ako 13 žiakov, to znamená, máme 258 škôl, aspoň sme ich mali, keď táto správa bola konaná, v ktorých bolo menej ako 24 žiakov.
Tieto školy majú nárok dneska nielen na normatív, ktorý je na žiaka o 50 %, až o 50 % vyšší, ako je normatív na ostatných žiakov, ale zároveň v tzv. dohadovacom konaní, čo je veľmi málo regulovaný proces dohadovania, lobovania, môžu získať ďalšie neobmedzené prostriedky, a v praxi aj poukázať im na to, že inak neprežijú, aj získavajú. Inými slovami, my dneska v skutočnosti ani nemáme prehľad, ani táto vláda ho nepredložila, koľko nás naozaj stoja tieto školy na hlavu viac oproti bežným žiakom. Ten 50 % navýšený normatív je len v podstate základom, nie, nie tým skutočným číslom.
Toto chcela riešiť už druhá Ficova vláda a pán minister Čaplovič predložil návrh zákona, ktorý bol aj schválený, ktorý to mal riešiť. Ako už u pána ministra Čaploviča bývalo vtedy zvykom, riešil to, prepáčte, dovoľte mi vizuálne gesto, neviem to inak povedať, takýmto spôsobom (rečník sa poškrabal pravou rukou za ľavým uchom), pretože namiesto toho, aby odstránil tie motivácie, to znamená to, že sa nadštandardne platia tieto triedy a títo žiaci, tak to ponechal a zároveň sa pokúsil urobiť minimálny počet žiakov v triede, pod ktorý sa takáto škola má zavrieť. Inými slovami, na jednej strane hovoríte, že budete nadštandardne také triedy financovať, na druhej strane poviete, že ak tá trieda ale vlastne nie je pod nejaký bod, tak ju treba zavrieť, aj keby bola ochota napríklad mesta, obce a niekoho iného ju ďalej udržiavať, napr. z miestnych, kultúrnych, sociálnych a iných dôvodov, ktoré cituje aj pán minister alebo vláda vo svojom návrhu. Táto kombinácia, keď niečo nadštandardne financujete a potom to, naopak, chcete zavrieť, je veľmi, veľmi divná.
Z tohto pohľadu ja môžem len súhlasiť s tým, keby nová vláda pristúpila k systémovému riešeniu tohto problému a dala nám na stôl návrh, ako túto situáciu do budúcnosti riešiť. Takýto návrh by malo napríklad absolvovať ustanovenie, že nadštandardné financovanie sa bude týkať tých škôl, na ktoré nie je náhrada v nejakom rozumnom okruhu kilometrov. Môžeme sa baviť o tom, či je to 10, 15, 25, ak teda by znamenalo, že deti by museli dochádzať viac ako určitú vzdialenosť, dovolím si odhadnúť, že nikto v tejto snemovni by nemal problém s tým, aby sme takú školu nadštandardne platili. Ale znamenalo by to, že nebudeme mať málotriednu školu v Chorvátskom Grobe, ktorý je súčasťou dneska bratislavskej mestskej aglomerácie. A takých príkladov by som vám vedel vypovedať viac.
Takisto by takýto systémový návrh mohol hovoriť o tom, že nemusíme mať minimálny počet žiakov v triede, ale v tom prípade, ak ten nie je dodržaný, nie je napríklad nárok na prostriedky z dohadovacieho konania alebo z nejakých iných neštandardných celkov. A takto by sa dalo pokračovať. Systémové riešenie určite existuje, nielen jediné, a keby tu bolo, mohli by sme o ňom diskutovať. Namiesto toho tu máme ako prvý školský zákon v tejto novej snemovni, teda taký, ktorý je z vládnej dielne a bude aj reálne schválený, zákon, ktorý sa ďalej len točí v kruhu, ktorý trvá už viac ako päť rokov.
Máme tu situáciu, kde najprv minister financií Kažimír povie, že aj takéto školy sú príkladom toho, ako neefektívne je zorganizované školstvo, on ho nebude lepšie financovať, kým sa toto neuprace. To minister Kažimír povedal ešte v roku 2012, na to minister Čaplovič príde so správou o stave školstva, ktorá povie, že to treba riešiť, potom príde s návrhom zákona, ktorý to rieši, nebudem to gesto opakovať, ale teda neúčinne a zároveň veľmi komplikovane, reálne to nerieši. A potom nová vláda ešte aj toto neúčinné a komplikované gesto zruší v skrátenom konaní a neponúkne žiadne ďalšie riešenie. To je vzdelávacia politika za..., v piatom roku Ficových vlád, a to je vzdelávacia politika, ktorú musíme odmietnuť.
Preto mi dovoľte povedať aj po konzultácii teda s mojimi kolegyňami Petrík a Macháčkovou, že nebudeme hlasovať za toto skrátené legislatívne konanie.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 7.6.2016 19:28 - 19:56 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Dovoľte mi povedať, ja som učil 15 rokov, a to, čo povedala pani Remišová, je absolútne pravda. Aj keď rozhodne si myslím, že to, koľko človek učil, nemá nič spoločné s tým, či vie čítať noviny. To čítanie s porozumením by mal mať každý absolvent minimálne strednej školy. Ale poďme teraz k tomu vystúpeniu.
Dovolím si začať tak odľahčene, máme po ôsmej večer, že táto dnešná schôdza pre mňa osobne predstavovala takú výchovnú skúsenosť o tom, ako to napríklad prebieha na takom Kaliňákovom dopravnom inšpektoráte v rámci reformy ESO. Lebo tam tiež prídete ráno, skoro, ešte hodinu pred otvorením, ako som ja dneska prišiel, aby ste stihli si zobrať ten lístok alebo sa zapísať, zapísal ako prvý a potom prídu takí tí ľudia, čo to majú vybavené napríklad z titulu funkcie, že sú to tí díleri áut a tí tam vedia vybaviť tie značky skôr. A potom už, keď dôjde na vás čas a už ste tesne, tesne, tak potom ešte niekto vždy vbehne dnu, lebo ten to má tiež vybavené, alebo ten tam niekoho pozná. A vy tam tak čakáte, čakáte a často čakáte až do druhého dňa. Tak musím povedať, že niečo podobné, keby nám kolegovia láskavo neodhlasovali tú rozpravu až do polnoci, by som zažil ja, že tiež som tu čakal od jedenástej a do siedmej by som sa ani nedostal. Tak toľko, toľko k praktickým skúsenostiam reformy ESO, ako ich človek zažíva aspoň pomyselne tu v parlamente. Ale teraz poďme k samotnému Robertovi Kaliňákovi.
Jedno z obvinení, ktoré tu padá často a padalo teda aj predtým, keď bolo ohlásené podávanie tohto vyslovenia nedôvery, je, že je to len divadlo. Zbytočné divadlo. Tak dovoľte mi povedať, že je to divadlo a je to tak v poriadku, pretože divadlo má svoj zmysel. Divadlo má svoj zmysel vtedy, keď je to jediný spôsob reagovania na neprijateľnú skutočnosť. Tou neprijateľnou skutočnosťou dnes je, že máme Roberta Kaliňáka ako ministra vnútra. Je takmer nemožné veriť v právny štát a v to, že ho možno vôbec na Slovensku vybudovať, kým je Robert Kaliňák ministrom vnútra. Keďže rešpektujeme demokraciu, rešpektujeme výsledky volieb, tak nepôjdeme ako predchodcovia strany SMER na barikády aj s puškami a dobíjať Zimný palác a vyhadzovať legitímne zvolenú vládu. Nie. Rešpektujeme ju. My len, len máme tú jedinú ďalšiu možnosť, a to je povedať tu v parlamente, že tak nie je v poriadku.
Zároveň mi dovoľte povedať, že veľa sa tu dnes oháňalo popularitou, ale my sme mali referendum o tejto vláde pred tromi mesiacmi. A to referendum dopadlo tak, že 72 % ľudí hlasovalo proti dovtedajšej vláde. A tá strana, ktorá ju mala, išla zo 44,4 % na 28 %. Ak si vezmete napríklad výsledky podobné napríklad v Nemecku, tak ešte v roku 2006, 2005, pardon, tak kancelár Schröder okamžite rezignoval nielen teda na vládnu, ale aj na stranícku pozíciu po tom, čo dosiahli ešte o niečo nižší pád, si dovolím povedať, ako SPD. Takže, takže ani s tou popularitou to nie je až také silné. Ale to sú len úvodné veci.
Podstatná otázka je, prečo práve teraz? Je toto naozaj taká kauza, aby sme odvolávali ministra na začiatku vlády? Odpoveď, ktorú som počul od kolegov a ja s tou odpoveďou vecne súhlasím, je, že áno, toto je tak vážna vec, aby sme odvolali ministra aj počas prvých sto dní vlády. Myslím si, že je to pravda, aj keby to bol nový minister alebo minister, ktorý má inak čisté, čistý štít, tak pri takýchto vážnych veciach, ja sa k nim ešte dostanem, by to bolo dostatočným dôvodom.
Ale treba povedať, že návrh na odvolanie Roberta Kaliňáka podľa mňa má svoj zmysel a platnosť takmer kedykoľvek. Mal by zmysel aj pred rokom, mal a bude mať zmysel aj o pol roka a ak bude vo funkcii, aj o dva roky. Lebo Robert Kaliňák sa naozaj stal takým symbolom, dneska už to tu bolo viackrát povedané, nemožnosti právneho štátu za vlády SMER-u, ako sa Pavol Paška stal symbolom rozkrádania v zdravotníctve. A on na rozdiel od Pavla Pašku, keďže bol aj vo výkonnej funkcii, je to možné dokonca aj vystopovať mnohým jeho konkrétnym skutkom, ale aj mnohým jeho konkrétnym neskutkom. Robert Kaliňák je ministrom vnútra 2 993 dní. Je to najdlhšie pôsobiaci nielen minister vnútra od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ale s najväčšou pravdepodobnosťou spolu s Robertom Ficom aj najdlhšie pôsobiaci člen vlády vôbec od vzniku Slovenskej republiky. Priznám sa, nekontroloval som ich všetkých do bodky. Je možné, že ešte niektorý iný člen vlády sa im vyrovná, ale myslím, že ich nikto neprekoná.
Robert Kaliňák aj dneska, aj často rád vyčíta Danielovi Lipšicovi, čo všetko mal a mohol spraviť. Daniel Lipšic bol ministrom vnútra len 20 %, pätinu toho času, čo bol ministrom vnútra Robert Kaliňák, konkrétne 637 dní. Dokonca aj druhý najdlhšie pôsobiaci minister vnútra pán Vladimír Palko bol ministrom vnútra 2,5-krát kratšie ako Robert Kaliňák, a to je najdlhšie pôsobiaci minister vnútra po Robertovi Kaliňákovi od pádu Mečiara. To znamená, že na Roberta Kaliňáka naozaj dneska musíme uplatňovať pravidlá na vyhodnotenie fungovania a nefungovania najdlhšie a suverénne, násobne najdlhšie pôsobiaceho ministra vnútra. Tento minister vnútra má najhoršie výsledky od konca Mečiarových vlád vo svojej pôsobnosti. Ani mnohí ministri, ktorí pôsobili kratšie, napríklad aj pán Palko, aj pán Lipšic, priznám sa, že s pánom Palkom ja som nikdy nemal dobrý vzťah a dneska teda nemám žiadny. S pánom Lipšicom tiež ten vzťah nie je nejaký veľmi srdečný, ale musím povedať, že za oveľa kratšie obdobia dokázali urobiť oveľa viac, ako dokázal pán Robert Kaliňák za oveľa dlhšie obdobie. Preto ani nie je spravodlivé, keď si on dovolí sa na nich, by som povedal, jazdiť si na nich tým, že čo všetko mohli a mali. Predovšetkým by mal vysvetliť sám sebe do zrkadla, čo všetko mohol a mal.
Navyše sa jedná o prvého ministra vnútra, od, opäť od pádu Mečiara, ktorého majetkové pomery nám zostávajú dodnes záhadou. Pán Kaliňák má síce rýchly jazyk, a k tomu sa ešte vrátim, ale o tom, ako nadobudol svoj majetok, vieme okrem historiek na úrovni Kanisovho tipovania veľmi málo. Vieme o údajne zázračnom obchodovaní s akciami spoločnosti Apple a Disney, ak si to pamätám správne a vieme o nejakých podnikoch typu Harley Davidson. Ak si však pozriete ročné príjmy, ktoré Robert Kaliňák vykazuje počas svojho pôsobenia v prvej a druhej Ficovej vláde, tak takéto ročné príjmy zodpovedajú správam majetku v hodnote miliónov eur. Robert Kaliňák, a to ešte nie sme pri tom nehnuteľnom majetku, ktorý je odhadom určite cez milión, Robert Kaliňák má oficiálne priznaný majetok alebo príjmy zodpovedajúce majetku vo výške pravdepodobne horný koniec sedemcifernej sumy v eurách. To môže byť úplne v poriadku, ale taký minister, najmä ak je ministrom vnútra, dlhuje verejnosti vždy vysvetlenie, ako k tomu prišiel a ak to skončí historkami o akciách Applu a Disney, tak to nestačí.
Pokiaľ hovoríme o samotnej činnosti Roberta Kaliňáka, ja som si napísal tri pozitíva, aby som nebol negatívny. Dve z nich už tu boli spomenuté, aspoň pokiaľ som sledoval debatu, niekedy aj samotným ministrom a jeho premiérom, je to dotiahnutie Schengenu, je to zníženie nehodovosti na cestách. Ja by som ešte doplnil a ospravedlňujem sa, ak to už zaznelo, je to aj reforma policajných dôchodkov. To sú tri veci, ktoré treba vnímať pozitívne. Keď sa na ne pozrieme hlbšie, nie sú to až také zásadné zmeny, ako to vyznieva v tej propagande. Poviem príklad. Naša nehodovosť, odkedy nastúpil, smrť, teda počet ľudí usmrtených na cestách sa znížil o 2/3. V Českej republike aj v Maďarsku sa znížil o polovicu. To znamená, máme lepší výsledok, ale nie je to až taká, taký unikátny výkon, ako nám je často naznačované, ale treba k tomu mať úctu, lebo je to určite aspoň z môjho pohľadu nespochybniteľné pozitívum.
To však nie sú tie najdôležitejšie veci. Tá najdôležitejšia vec pre ministra vnútra v krajine, ako je Slovensko, je naozaj otázka fungovania právneho štátu, fungovania polície. A tu musím povedať, že tá obrana, ktorú dnes predviedol minister Kaliňák aj s jeho predsedom vlády, je natoľko nielen pokrytecká, ale aj neprijateľná, že ju musím rozobrať hlbšie. Ešte než sa dostanem k samotnej otázke rezortu vnútra, dovoľte mi len stručne poukázať na, no neviem, či irónia je správne slovo, lebo to už, ak by ste spojili drzosť s iróniou, tak dostanete nejaké nové slovo, ktoré celkom neviem pomenovať, keď minister Kaliňák a predseda vlády Fico kritizujú jeho kritikov a argumentmi, že nám to poškodí povesť v Európskej únii. Nikto, ale nikto od pádu Vladimíra Mečiara nepoškodil dobré meno Slovenskej republiky v Európskej únii tak, ako Robert Kaliňák a Robert Fico. Nie preto, že odmietali utečencov ako takých, hoci aj, samozrejme, nie je dneska možno najpopulárnejšia pozícia, ale spôsob, akým viedli predvolebnú kampaň dovnútra aj do zahraničia, nenávistný spôsob, ako viedli a vedú dodnes konverzáciu o týchto veciach vnútrospoločensky. To je to, čo poškodilo meno a poškodzuje meno Slovenskej republiky v Európskej únii. Nič, čo by títo dvaja páni mohli počas predsedníctva, nemôže túto stratu a poškodenie povesti ani nahradiť, ale povedzme si úprimne, ani zásadne zhoršiť.
Ak si pamätáte, dneska tu už bolo spomínané, v Českej republike uprostred predsedníctva padla vláda. Bola to hanba. Češi z toho mali na chvíľu hanbu, ale môžem vám povedať, že obraz Česka v Európskej únii sa tým nijako zásadne nezmenil. O pol roka, o rok na to už všetci zabudli, najmä preto, že úloha predsedníckej krajiny sa značne preceňuje.
To, čo porozprávali Robert Kaliňák a Robert Fico v záchvate predvolebnej kampane a špeciálne Robert Fico hovorí aj dnes, to vám garantujem, že sa nezabudne ani o rok, ani o dva, ani o tri. Lebo to sú veci, na ktoré je Európa najneskôr od konca druhej svetovej vojny veľmi citlivá.
A teraz k tej samotnej politickej zodpovednosti. Sú krajiny, kde keď sa vykoľají vlak a umrú ľudia, tak minister dopravy odstúpi. Nie preto, že by si niekto myslel, že za to môže, že tam stál s tou výhybkou a osobne ten vlak niekam vyhodil. Dokonca ani nie preto, že bol zodpovedný v takom širšom slova zmysle, že, ja neviem, škrtol rozpočet na opravy železníc o 50 % a vďaka tomu tam boli nefunkčné signály. Jednoducho preto, že v tých krajinách je to vnímané ako súčasť politickej kultúry, že štátna moc v prípade veľkých problémov a chýb, bez ohľadu na to, či sme ju schopní niekomu prisúdiť, musí urobiť aspoň symbolické sklonenie hlavy a symbolickú zodpovednosť.
No a teraz si to vezmime, ako je to u nás. U nás máme situáciu, že podnikateľ, ktorý je domácim predsedu vlády a ktorý, ako to už bolo dneska zadokumentované, má podnikateľsky veľmi blízko k ministrovi vnútra, je podozrivý zo zásadných daňových podvodov a aj to vyšetrovanie, na ktoré je daný aj podnet dokonca, je vyšetrovateľkou nepochopiteľne zametené pod koberec. A za toto ani predseda vlády, ani minister, oni tam nevnímajú žiadnu politickú zodpovednosť. To je tak ďaleko od vykoľajených vlakov, že mám z toho pocit, že Roberta Kaliňáka ani keby našli na priemyselnej kamere, ako stojí pri tej koľajnici s piatimi kilami výbušniny, tak ani tak by neodstúpil, lebo by povedal, že kým nemajú obrázky z toho, ako to tam odpaľuje, tak vlastne sa nič nepreukázalo.
Robert Kaliňák a Robert Fico širšie, mali za ostatných osem rokov z desiatich k dispozícii nielen zákony a čas, ale aj osoby. A tu prichádza taká zaujímavá vlastnosť politickej zodpovednosti, ktorá sa na Slovensku často robí. Keď si chcú niektorí politici obhájiť to, že môžu dosadiť svojich ľudí, kam chcú, tak to obhajujú tým, že predsa, keď to bude zlé, tak musím byť schopný niesť za to zodpovednosť a keď za to mám niesť zodpovednosť, musím si tam dať svojich ľudí. To je obľúbený argument aj ministra Kaliňáka, prečo si obsadzuje policajný zbor. Mimochodom analýzy, ktoré sa robili v policajnom zbore, ukázali, že výmeny policajných riaditeľov na krajských a okresných, oni sa dejú po každých voľbách. To znamená, náš policajný zbor je spolitizovaný na úroveň nielen prezídia, ale na úroveň krajského riaditeľstva aj okresného riaditeľstva. A Robert Kaliňák je ten, ktorý to vždy obhajoval tým, že ako inak má niesť zodpovednosť za ten výkon, keď nemá možnosť do toho personálne zasahovať.
Dneska, keď je prúser, keď títo istí ľudia volajú tým šéfom hliadok, že ten je náš, toho nechaj, alebo keď zametú pod koberec vyšetrovanie podozrivých daňových podvodov, tak zrazu Robert Kaliňák hovorí, ja s tým nič nemám. Však podľa zákona ja im nemôžem nič prikazovať. Ja im nemôžem do toho nič hovoriť. Kde je teraz politická zodpovednosť? Kde je teraz tá zodpovednosť za to, že celý policajný zbor dnes majú v rukách ľudia, ktorých vymenoval Robert Kaliňák, na všetkých úrovniach. To sú jeho ľudia, nikoho iného. Dnes už za nich necíti zodpovednosť? Cíti za nich zodpovednosť len, keď ich menuje? Ale nie, keď ich má odvolávať alebo sám to prijať?
Takisto tento minister vnútra sa nebojí robiť tlačovky o detailoch policajných vyšetrovaní a operácií, keď sa mu to hodí. (Reakcia z pléna.) Úplne v pohode, mal som to, ale ďakujem za výzvu, pán minister. Lebo to ešte aj ukáže niečo o vašom prístupe k spravodlivosti. Pred rokom a trištvrte, ak si pamätáte, vypukla taká zaujímavá malá kauza, volala sa MH Development. MH Development bola firma ministerstva hospodárstva, ktorá mala na starosti spravovanie určitých majetkov štátnych. A zistilo sa najprv, že konateľ tejto firmy si prenajíma za štátne auto od vlastnej firmy. A potom tak, keď sme to zistili, tak ho vláda odvolala, teda minister hospodárstva, no a na to sme zistili, že on keď predtým dostal pokutu od výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vo výške 12-tisíc eur za nedovolené podnikanie, tak to zaplatil nasurovo zo štátneho účtu, účtu firmy. To znamená, on si zaplatil, ešte, dneska som, odskočím trochu. Dneska som videl taký vtip, hneď reagovali na... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte mi, pán poslanec. Pán poslanec Muňko, môžem vás poprosiť? Ďakujem.
Nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Keď tu dneska pán Lipšic odhaľoval o tom, že ako teda reagoval pán Bašternák na policajnú hliadku, tak jeden humorista hneď reagoval tak, že on sa tomu pánovi Bašternákovi nečuduje, lebo po skúsenostiach s finančnou správou on asi očakával, že policajti budú dávať peniaze jemu. A niečo podobné, ale nie humorné, ale naozaj sa stalo s týmto pánom v MH Development, ktorý keď dostal pokutu za to, že nedovolene podniká ako štátny úradník, tak ju nasurovo zaplatil zo štátneho účtu svojej firmy, ktorej bol štátnym konateľom. On to urobil. A 12-tisíc euro.
Keď sme na to prišli, tak sme žiadali k tomu mimoriadnu schôdzu, lebo sa to začalo zametať celé pod koberec, keďže tento pán je v príbuzenskom vzťahu s exprezidentom Gašparovičom. No a vtedy pán minister Kaliňák spolu s pánom ministrom - teraz už, priznám sa, neviem. Pavlisom? Kto bol vtedy minister hospodárstva? Vy ste ich vtedy tak rotovali dosť rýchlo - urobil tlačovku, tesne pred tým, než tá mimoriadna schôdza mala byť, aby ohlásil, že konateľ bol obvinený, teda exkonateľ už v tej chvíli. Polícia funguje, vyšetrili sme, obvinili sme ho. Netreba žiadnu mimoriadnu schôdzu, ani potom, smeráci zabili. To len k tomu, pán minister, že sa nehanbíte robiť tlačovky, keď sa vám to hodí o konkrétnych detailoch prípadov. Ten prípad je ešte zaujímavejší v tom, že o pár týždňov prokuratúra zrušila toto rýchle obvinenie. Na to minister Kaliňák sa vyjadril opäť k živému prípadu bez akýchkoľvek problémov, že on je presvedčený, že to rýchlo obvinia ho znovu a za rok a pol, o ktorý sa nič nestalo, lebo už neboli mimoriadne schôdze. Tak to len ako malý príklad toho, že kedy politická zodpovednosť, kedy moc nad policajným zborom sa hodí, kedy nie je problém s tým zasahovať do vyšetrovania, vyjadrovať svoj názor. Problém nastáva vtedy, keď je objektívny prúser.
Kolegovia ostatní už hovorili veľa o reformnom diele a úspechoch pána ministra Kaliňáka. Takže dovoľte mi to neopakovať, ale dovoľte mi možno len uviesť zopár čísiel a faktov. Slovensko má po štyroch rokoch reformy ESO druhý najväčší podiel zamestnancov verejnej správy, obrany a sociálneho zabezpečenia tisíc obyvateľov v celej Európskej únii. Obávam sa, že ak bude reforma ESO pokračovať ešte štyri roky, tak preskočíme aj to Luxembursko, ktoré je zatiaľ jediné pred nami. Nepreskočíme ho v HDP, v ktorom je najvyššie v EÚ, ale preskočíme ho možno v úradníckych počtoch. Pán minister nám k tomu dáva záruku, keďže po tom, čo mal usporiť 700 miliónov a po tom, čo ich nebol schopný nijak zdokumentovať, tých 700 miliónov, prestal o nich hovoriť a teraz pýta ďalšie desiatky miliónov, aby to urobil znovu.
Štátna služba. V roku 2013 pán Kaliňák sľuboval nový zákon o štátnej službe, dokonca ústavný, ktorý mal navždy ukončiť politizáciu štátnej správy. Ten zákon nie je dodnes. Na jeseň príde do tejto snemovne, ale viete prečo? Pretože Európska komisia povedala, že ak nebude schválený do konca tohto roku, tak zmrazia eurofondy. To je jediná vec, čo funguje na túto vládu, je tak, ako funguje na môjho syna, keď mu poviem, že nebude môcť pozerať televízor večer, rozprávky, tak na to vláde funguje jedine to, keď sa im hrozí zmrazenie eurofondov. Preto tu bude zákon o štátnej službe, ale ten zákon je absolútne vykostený a nič v štátnej službe ani nezmení.
Verejné obstarávanie. Pamätáte si veľkú reformu verejného obstarávania, ktorú minister ohlásil len štyri mesiace po nástupe pri moci v lete 2012? Sľúbil žiadne dodatky. Toto je taký dobrý príklad toho, ako funguje Kaliňák. Minister vyhlásil, že nebudú žiadne dodatky a dal to aj do zákona. Jedine so súhlasom Rady ÚVO, novozriadenej, ktorú obsadila vláda Roberta Fica.
Asi po roku som kontroloval, že čo sa s tým stalo, že koľko tých dodatkov tá vláda schválila a zistil som, že takmer žiadne. Si hovorím, že veľmi prísne funguje táto rada. Potom som našiel ešte jeden materiál a z toho som pochopil, že to je úplne naopak. Táto vláda menovaná vládou Roberta Fica sa rozhodla, že medzi takéto dodatky v podstate nepatria, skôr, že teda do tejto, do tohto zákazu, ktorý pán minister tam presadil, nepatria dodatky navyšujúce cenu, pokiaľ v tom navýšení je aspoň nejaká drobná zmena. To znamená, môžete navýšiť cenu, o koľko chcete, môžete pridať dodatok, ale ak napíšete, že ešte v rámci toho dva klince, tak už to nespadá pod ten zákaz. Tým pádom Kaliňák mal svoje miesto pod slnkom, zakázal dodatky, obstarávatelia majú ďalej svoje dodatky, všetci sú spokojní, okrem daňovníkov. Možno aj tí sú spokojní, kým o tom nevedia, škoda, že im kazím dneska večer.
Sľúbil aj zrýchlenie súťaží a viac obstarávajúcich, viac súťažiacich. Podľa oficiálnych údajov Európskej komisie máme dneska 32 % súťaží s jediným účastníkom, čo je jedno z najväčších čísiel v Európskej únii. To je prvé fórum ministra Kaliňáka. Priemerný nákup trvá 137 dní, čo je opäť jeden z najvyšších čísiel v Európskej únii, opäť podľa reformy ministra Kaliňáka. Európska komisia vo svojej najnovšej správe o hlavných problémoch Slovenska spomína slovo "verejné obstarávanie" 43-krát. Obávam sa, že ak ešte štyri roky bude mať minister vnútra na starosti verejné obstarávanie, tak už nielenže nič neobstaráme, ale už ani žiadne eurofondy na to nedostaneme.
Máme ministra vnútra, ktorý aj dnes preukázal, že má veľmi rýchly a veľmi fungujúci jazyk, ktorého najčistejšou alebo najdôležitejšou charakteristikou je nezáväzný vzťah s faktmi. Nezáväzný v tom, že niekedy s nimi minister pracuje, niekedy s nimi nepracuje, ale najčastejšie ich otočí spôsobom, že tie fakty ani nevedia, ako sa volajú.
Dovoľte mi použiť iba jeden príklad z jeho dnešného poobedňajšieho vystúpenia, kde rozprával o tom, ako sa od nástupu Ficovej vlády zlepšilo Slovensko v hodnoteniach korupcie podľa Transparency Internationale. Hovoril o tom, ako sme postúpili z ktorého miesta na ktoré miesto. Problém týchto hodnotení je v tom, že tie metodiky a aj počty krajín sa menia a vyvíjajú. To znamená, že hovoriť o počte miest v absolútnom vyjadrení nie je veľmi presné. Dokonca ani ten počet bodov nie je úplne presný, lebo medziročne sa občas menia aj tie spôsoby, ako sa to počíta. Takže 51 v jednom roku nie je to isté, ako 51 niekedy v druhom roku. Môžeme sa na to sťažovať na Transparency, ale tak to je. Ale máme jeden spôsob, ako zistiť, či sa Slovensko naozaj zlepšuje, a to je pozrieť sa na poradie Slovenska v rámci krajín Európskej únie. Máme 28 krajín Európskej únie, tie sú tam hodnotené stále, všetky, vieme zistiť.
Keď nastupovala Ficova vláda v roku 2012, Slovensko malo za sebou štyri krajiny Európskej únie: Bulharsko, Rumunsko, Taliansko a Grécko. O štyri roky neskôr, pri nástupe tejto vlády, má Slovensko za sebou štyri krajiny: Bulharsko, Rumunsko, Taliansko a Grécko, pričom Grécko sa už na nás doťahuje. Takže ak niekto začne hovoriť o tom, že sa tu podľa Transparency zlepšil stav korupcie za druhej Ficovej vlády, tak určite vie niektoré z čísiel buď znásobiť alebo podplatiť, podľa vlastných preferencií, aby mu to vyšlo, ale ten fakt je úplne niekde inde.
Hoci minister vnútra sa dnes tváril, akoby nemal mať žiadnu zodpovednosť za svojich podriadených, tak dovoľte mi mu tých podriadených pripomenúť. Štátnou tajomníčkou ministerstva vnútra je dnes pani Saková, ktorá bola predtým štyri roky vedúcou úradu a bola kľúčovou osobou zodpovednou za túto reformu ESO, aj verejne. To znamená, podľa ministra Kaliňáka mala také výsledky štyri roky v reforme ESO, že dnes povýšila na druhú najvyššiu pozíciu v rezorte. Ja sa priznávam, že okrem ministra Kaliňáka a asi pani Sakovej ja dnes nepoznám nikoho, kto by reformu ESO považoval za úspech. A pokiaľ o tom chce pán minister sa baviť, myslím, že mu s radosťou všetci vyhovieme, lebo tých faktov, respektíve absencie faktov v akomkoľvek zásadnejšom zlepšení je tu viac než dosť.
A záverom mi dovoľte odcitovať diagnostické kritériá na jednu chorobu, ktorá sa volá porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou. Je to nazývané ADHD a dnes tým trpí čoraz viac našich detí. Medzi jej symptómy patria:
- ľahká ovplyvniteľnosť vonkajšími podnetmi,
- problémy so sústredením sa na úlohu a jej dokončenie,
- vysoká miera aktivity, ale bez výsledku,
- pôsobí dojmom, akoby bol v neustálom pohybe, nenechá v pokoji ruky ani nohy,
- vrtí sa a padá zo stoličky,
- vyhľadáva blízke predmety, s ktorými sa hrá,
- nemôže sa dočkať, kým príde na rad a často skáče do reči ostatným alebo ich vyrušuje,
- dostáva sa do ťažkostí aj tým, že si veci nedokáže vopred premyslieť a najskôr reaguje, až potom premýšľa,
- agresívne správanie a neprimerane prudká reakcia aj na drobné podnety.
Ponechám na vás, ktorého člena vlády vám táto charakteristika pripomína, ale v politike ADHD má tragické dôsledky nielen pre toho človeka samotného, ale aj pre nás ostatných a dnes tu už veľakrát zaznelo, že po odchode Pavla Pašku nastal čas aj na odchod Roberta Kaliňáka. A ten dôvod je, že desať rokov v politike je naozaj dlhý čas. Napríklad Tony Blair vo svojich pamätiach hovorí, že aj ten najúspešnejší politik na tom vrchole nevydrží o moc dlhšie, lebo to moderné vládnutie je natoľko vyčerpávajúce a ničivé.
Na Slovensku to tak úplne nie je. Ale na Slovensku tých desať rokov je asi maximum skôr z toho dôvodu, že po desiatich rokoch sa naozaj nakopí, a mimoriadne v prípade Roberta Kaliňáka sa nakopilo toľko šrámov na jeho povesti a už aj toľko dôkazov, že nevie priniesť reálnu zmenu k lepšiemu v oblasti ani právneho štátu, ani reforiem štátnej a verejnej správy, že ani ten rýchly jazyk, ani ten osobný šarm, ani tie ostatné danosti to nedokážu zmeniť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 17.5.2016 13:56 - 14:14 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán guvernér, dovoľte mi vystúpiť k Správe o stave finančného trhu za minulý rok. Dovolím si povedať na úvod, že podľa môjho názoru ide o jeden z najdôležitejších dokumentov na tejto schôdzi, ak nie úplne najdôležitejší, čo, samozrejme, je dané trochu aj tým, že neprerokúvame vládne návrhy zákonov. Ale je to podľa mňa aj tým, že tento dokument by medzi najdôležitejšie patril aj na preplnenejšej schôdzi, pretože stav nášho finančného trhu v rôznych aspektoch, niektorých sa už dotkol kolega Heger, niektorých sa chcem dotknúť aj ja, je, veľmi ovplyvňuje situáciu nášho obyvateľstva aj budúcnosť našej krajiny. A býva mi ľúto, že inokedy takáto správa býva prerokovaná na konci ako taký prílepok rokovania Národnej rady, dnes ju skoro otvára a podľa mňa to viac odráža jej dôležitosť. Ja som tomu veľmi rád, aj keď je to asi skôr výsledok náhody, než nejakej premyslenej stratégie vedenia Národnej rady.
Ale dovoľte mi teraz sa vyjadriť k samotnému obsahu správy. No, my už sme včera na finančnom výbore s pánom guvernérom diskutovali o tejto správe, napriek tomu niektoré otázky tam neboli úplne oddiskutované a plus sa vynárajú aj možno také, ktoré si zasluhujú pozornosť pléna ako celku. Takže dovoľte mi hovoriť o konkrétnych štyroch bodoch, ktoré by stáli za to.
Jeden je systémový a netýka sa tejto správy z hľadiska jej obsahu, a teda týka sa aj tejto správy, ale nie nejakého konkrétneho riadku, ale celkového nastavenia. A týka sa inštitucionálneho nastavenia Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska totiž dnes plní dve funkcie, ktoré majú v sebe zakódovaný konflikt záujmov.
Jedna tá funkcia je ochrana stability finančného sektora a druhá tá funkcia je ochrana spotrebiteľov a ich záujmov. To, že tieto dva záujmy môžu byť v konflikte a často aj sú v konflikte, je pomerne štandardným záverom ekonomickej teórie, čo bol aj jeden z dôvodov, prečo v minulosti vo viacerých krajinách vrátane Slovenska sa pristúpilo k oddeleniu regulácie finančného trhu z hľadiska ochrany spotrebiteľa a regulácie finančného trhu, teda najmä bánk, z hľadiska stability finančného trhu. Tento krok však na Slovensku, a opäť treba povedať, že v mnohých iných krajinách bol zase v mnohom zvrátený a tak ako u nás Úrad pre dohľad nad finančným trhom bol zlúčený s Národnou bankou Slovenska ešte pred mnohými rokmi, myslím, že to bolo niekedy okolo roku 2006, ak sa pamätám správne, tak to znamená už viac ako desať rokov dozadu, tak tento konflikt záujmov sa nám vrátil do jednej inštitúcie.
To, že Národná banka Slovenska ucelene dohliada na finančný sektor, má aj svoje výhody. Je tam možnosť malej krajiny koncentrovať expertov a ich dobre zaplatiť a Národná banka má aj svoju váhu. To znamená, treba uznať napríklad, že odkedy Národná banka berie ochranu spotrebiteľov vážne alebo vážnejšie ako povedzme niektoré iné orgány v minulosti, tak môžme pozorovať z hľadiska médií aj spoločnosti väčší progres. Samozrejme, ťažko sa oddeľuje to, čo je verejný tlak, a to, čo je samotná aktivita Národnej banky. Ale napriek tomu vidíme, najmä v tých ostatných rokoch, či už vo vzťahu k nebankovým spoločnostiam, alebo aj v iných oblastiach ochrany spotrebiteľa, že Národná banka zaznamenala povedzme progres za tých desať rokov. Myslím, že aj situácia v Národnej banke je dneska lepšia, ako bola pred desiatimi rokmi, keď to celé začínalo, keď to Národná banka prevzala.
Napriek tomu máme dnes situáciu, kde ten istý vrchný riaditeľ, ktorý je zároveň aj členom Bankovej rady, má na starosti obidva tieto aspekty dohľadu nad finančným sektorom. Teda aj stabilitu finančného sektora, aj ochranu a prospech spotrebiteľa.
Aby to neznelo tak teoreticky celé, tak keď si práve pozrieme aj túto správu, tak sa v nej hovorí, a pán guvernér to hovoril aj v úvodnom slove, že je vlastne možné očakávať pokračujúci pokles marží bánk, najmä pri úveroch na bývanie. Spôsobuje to teda okrem celosvetového znižovania, alebo teda celoeurópskeho minimálne, znižovania úrokových sadzieb aj posilňovanie konkurencie na bankovom trhu. Táto správa spomína pozmeňujúci návrh, ktorý sa aj mne podarilo presadiť v minulom roku, kde teda od marca môžu spotrebitelia ľahšie prechádzať s úvermi na bývanie z banky do banky buď bez penalizácie, alebo s nízkou penalizáciou. Ale Národná banka, a to podľa mňa vidno aj v tejto správe, vlastne nie si je v tej formulácii istá, či je to vlastne dobré, alebo zlé? Lebo pre spotrebiteľa je to dobré. On teda bude platiť menej za hypotéku, ale ako uvádza Národná banka, pre stabilitu bánk, pre ich ziskovosť je to vlastne zlé. Lebo teda tie marže, samotná Národná banka očakáva ich pokles. A podľa mňa a toto je symptomatické v tom, že ak je táto funkcia v jednej inštitúcii, navyše teda ešte aj pod jedným manažmentom v jednom odbore, tak vlastne je tam tento konflikt záujmov, ktorý, samozrejme, a preto som na úvod zdôraznil, nemá nejak na Slovensku nejaké fatálne dôsledky. Takže ja tu teraz nechcem vytvárať nejakú hystériu, ale je to problém. Alebo je to minimálne problém, ktorý by sme mali diskutovať, či by minimálne v rámci Národnej banky nebolo dobré ho nejak inštitucionálne riešiť.
Takže to je moja otázka na vás, pán guvernér, že aký je váš názor na túto tému a či teda by ste vy osobne považovali za vhodné, aby možno nastali či vnútri Národnej banky, alebo akékoľvek iné zmeny, alebo či podľa vás ten súčasný stav je optimálny.
Od tejto, asi pre väčšinu ľudí, suchej témy, hoci myslím si, že priamo ovplyvňuje milióny až stovky miliónov eurových úverov a koľko stoja, ako sa ich práva vymáhajú, prejdime k niečomu, čo je také okamžite zrozumiteľnejšie, v čom je to zaujímavé, a to je otázka exponovanosti bankového sektora, špeciálne jednej konkrétnej banky voči Cypru, o ktorej sme tuto v Národnej rade hovorili už minulý rok pri tejto istej správe. Vtedy som si dovolil vám, pán guvernér, položiť otázku, že ako hodnotíte rizikovosť tohto faktu, že slovenský bankový sektor, špeciálne teda jedna jeho banka, mala veľmi významnú expozíciu k úverom na Cypre a zároveň teda podľa existujúcich a dostupných dát tie úvery neboli úvermi voči, teda orientované na projekty realizované na Cypre, ale boli orientované a projektorizované mimo Cypru principiálne späť v Českej a Slovenskej republike.
Inými slovami, aby som to povedal zrozumiteľne pre ľudí, do akej miery je pre Národnú banku problém, že jedna významná slovenská banka financovala významne schránkové firmy na Cypre, ktoré potom prevádzali peniaze späť. Táto moja otázka a vaša odpoveď na ňu, pán guvernér, ktorá tu padla, vy ste vtedy reagovali a ja musím oceniť, ste vtedy reagovali podľa mňa pomerne otvorene, spôsobila trošku takú búrku pozornosti, ktorá skončila tým, že pán Patrik Tkáč, teda jeden zo spolumajiteľov tej banky, o ktorej hovorím, teda Poštovej banky, aby som bol konkrétny, sa veľmi jednak teda nepochvalne vyjadril aj na moju adresu, ale to teraz nie je podstatné. A hlavne vtedy uviedol v podstate, že zmyslom mnohých týchto operácií je minimalizovať daňové povinnosti pre tieto subjekty, a teda povedal, že každý, kto to nerobí, vlastne okráda svoju rodinu. Čo potom následne spustilo po verejnom tlaku aj kontrolu Finančnej správy v tejto banke, o ktorej výsledkoch sme ale neboli dodnes informovaní.
V tejto súvislosti ja chcem tu uviesť, lebo predsa len plénum Národnej rady je iné miesto ako miesto výboru, chcem uviesť, že včera na výbore váš kolega pán Dvořáček, vrchný riaditeľ tohto úseku, informoval, že úverová expozícia banky, o ktorej hovoríme, voči Cypru výrazne klesla v minulom roku a je teda zo strany manažmentu prisľúbené, že výrazne klesne aj v tomto roku. On tam uvádzal aj presné percentá, myslím, že išlo zhruba o 20 až 25 percentuálnych bodov ročne. To znamená, že ak je to pravda, ja nemám žiadny dôvod o tom pochybovať, tak tento problém sa v rámci Národnej banky rieši.
Dôvod, prečo ho tu dnes otváram, je ten, že jedna vec je celková expozícia voči nejakej krajine, druhá vec je to, že existujú pravidlá obozretného podnikania aj teda v zákone, aj následne vydávané Národnou bankou, ktoré hovoria, že je veľký problém, keď banka požičiava spriazneným osobám. To znamená, pokiaľ banka požičiava spriazneným osobám, tak sa na takéto úvery uplatňujú oveľa prísnejšie kritériá aj z hľadiska kapitálovej primárnosti, a to z jednoduchého dôvodu, pretože ak by sa neuplatňovali, tak každý z nás by si mohol založiť banku, požičal by si odniekadiaľ peniaze, vložil by ich do banky, vyviedol by ich zase späť blízkym osobám a nakladal by s peniazmi sporiteľov, a keby to celé krachlo a nevyšlo, tak Fond ochrany vkladov napríklad to potom zaplatí, prípadne my všetci v širších makroekonomických nákladoch.
Preto toto stráženie pri kapitálovej primárnosti aj vo väzbe na úvery blízkym osobám je jedna z dôležitých a citlivých úloh, ktorým čelí regulátor, akým je v tomto prípade Národná banka Slovenska. Ja sa preto chcem spýtať, pán guvernér, že či ste nejakým spôsobom riešili, keďže vy na rozdiel od napríklad nás máte možnosť sa dotazovať aj regulátorov na Cypre a rôznych orgánov na Cypre, aby vám prezradili konečných užívateľov výhod týchto dlžníkov, či teda ste sa na to dotazovali a aké boli toho výsledky a či ste teda presvedčivo vylúčili to, že tieto peniaze sú vlastne vracané späť ľuďom, ktorí sú spojení s touto bankou, alebo nie. Lebo v opačnom prípade by napriek zníženiu tej expozície, ktorú ste spomenuli včera, by som to stále považoval za veľmi významné riziko.
Predposledný bod, ktorý by som chcel uviesť, je krátky, ale chcel som aj pozitívne reagovať a chcel som, aby to tu zaznelo, na jednu vec, a to je to, že pred niekoľkými týždňami sme sa dosť prekvapene dozvedeli, že namiesto sľubovaného zlepšovania deficitu verejných financií v minulom roku slovenské verejné financie skončili výrazne horšie, ako sa predpokladalo, a že dokonca viac-menej vidíme, že nedochádza od roku, s výnimkou prvého roku vlády, nedošlo za Ficovej vlády k žiadnej konsolidácii verejných financií. Tie obrovské nadpríjmy, ktoré sa dosiahli na daňovej strane aj stlačením živnostníkov a mnohých ďalších ľudí, sa premietli len do zvýšených výdavkov, primárne na hasičské striekačky a niektoré iné obľúbené predmety predchádzajúcej vlády. To tu zaznelo.
Pán minister Kažimír, teda aj vtedajší, aj dnešný minister, sa tváril, že mu strašne Eurostat ukrivdil tým, že to urobil a že to bolo absolútne nepredvídateľné z jeho strany. Tak ja som tu len chcel uviesť tiež verejne, že pokiaľ si ja pamätám, Národná banka na tieto riziká upozorňovala už v čase, keď to tak bolo robené, nie teda, nebola tým, kto je múdry po funuse, ako sa hovorí na Slovensku, ale bola múdra, keď ešte pacient sa vozil opitý v aute, a hovorila mu, že môže naraziť. A potom ten pacient aj narazil, tak som len chcel povedať, že cením si, že Národná banka, pokiaľ teda som správne čítal jej vyjadrenia, na to upozornila, samozrejme, svojím veľmi decentným, konzervatívnym spôsobom a dúfam, že tak budete konať aj v minulosti, aby ste sa už takýchto karambolov nedočkávali opäť a opäť aj za tejto vlády.
Posledný bod, ktorý by som chcel uviesť a ktorý sa týka aj návrhu zmeny uznesenia k tejto správe, sa týka vážnej témy úverov na bývanie. Už spomínal pán kolega Heger, spomínal pán guvernér, v minulých rokoch sme tu o tom hovorili, že nám akcelerujú nielen úvery spotrebiteľom všeobecne, ale nám výrazne sa urýchľujú špeciálne úvery na bývanie. Ja dlhodobo to vnímal som, aj vnímam, ako pozitívnu vec v tom, že sa zvyšuje dostupnosť bývania. Podľa indexu, ktorý máme k dispozícii, ktorý berie do úvahy úrokové sadzby, ale aj ceny bytov, máme dneska najdostupnejšie bývanie, odkedy ten index existuje. Pretože ceny nie sú vysoké historicky a úroky sú, naopak, veľmi nízke. To znamená, že pre človeka s konkrétnou výplatou, povedzme priemernou, je dneska najdostupnejšie bývanie v histórii v priemere. To ja považujem za veľmi pozitívne, a preto som aj dlhodobo presadzoval opatrenia, ktoré k tomu smerujú a nejakou mierou k tomu prispeli.
Na druhej strane, samozrejme, to, čo vidíme, je, že bývanie je trh, kde ako každý, kde je dopyt a kde je ponuka. A to, čo vidíme aj z iných krajín, je, že pokiaľ sa akceleruje dopyt napríklad tým, že sú nízke úrokové sadzby a vyššie mzdy, ale sa nezlepšuje ponuka, nie je viac bytov a domov k dispozícii, tak dochádza k niečomu, čo sa často nazýva cenová bublina, a jednoducho domov je stále toľko isto, len sú zrazu dvakrát drahšie. To je niečo, čo sa stalo v Británii napríklad, to je niečo, čo sa stalo, samozrejme, už slávne aj v Írsku a Španielsku, a to sa deje často, hovorím, ak ponuka nedokáže držať krok s dopytom.
Ja som sa pýtal, myslím si, že aj minulý rok pána guvernéra na to, či vidí riziko takejto bubliny aj na Slovensku. Vtedy, ak ma pamäť naklame, pán guvernér povedal, že v tej chvíli tú bublinu tam nevidela Národná banka ešte, alebo takéto riziká nerovnováhy.
No a prečo to hovorím teraz, je, že v tejto správe už Národná banka o možnosti vzniku nerovnováhy na tomto trhu hovorí. Hovorí v ňom, hovorí o ňom pomerne stručne v tejto analýze. Ale napríklad už v správe o stave finančného sektora, ktorú banka predkladá interne, má analýzu na jeden, dva, tri, štyri strany o vývoji trhu s bývaním, čo je najväčší text v tejto správe, ktorý sa týka nejakého konkrétneho trhu. To naznačuje, že centrálna banka tomu začína venovať mimoriadnu pozornosť.
Preto som sa aj včera na finančnom výbore na to pána guvernéra a pána Dvořáčka spýtal, či nám teda naozaj hrozí ten scenár, kde Slováci, ako aj pán Heger naznačil, sa možno zadlžia lacnejšie, ale teda väčšie množstvo peňazí bude naháňať to isté množstvo bývania a výsledkom bude, že ceny bývania budú stúpať, ale dostupnosť nám tým pádom vlastne buď zostane rovnaká, alebo dokonca nám klesne a na konci budú ľudia s úvermi, ktoré napríklad v prípade zdvihnutia úrokových sadzieb môžu sa naozaj takto negatívne vrátiť.
Ja tu zhrniem tú odpoveď. Pán guvernér je tu, takže môže ma opraviť, ak ju zhrniem nesprávne. Pán guvernér a pán Dvořáček povedali pre mňa dve dôležité informácie. Prvá bola, že naozaj tie riziká vidia. Centrálna banka je konzervatívna, opatrná inštitúcia, slová guvernéra eurozónovej banky môžu hýbať finančnými trhmi a dokonca nielen na Slovensku, takže ja som chápal aj chápem, ak sa guvernér a banka k tomu vyjadrujú veľmi decentným a konzervatívnym spôsobom, trošku iným, akým my tu máme tendenciu niekedy debatovať. Ale z tej odpovede bolo jasné, že Národná banka toto riziko vidí, ale zároveň tá odpoveď, ktorá bola, je, že dneska nie je problém na strane dopytu a regulácie dopytu. Lebo bol argument ten, že úrokové sadzby sú zhruba tam, kde by mali byť vzhľadom na konvergenciu Slovenska v rámci eurozóny. Centrálna banka prijala opatrenia vo vzťahu k bankám, aby banky neposkytovali nekvalitné hypotéky, teda tým uchádzačom, ktorí na ne nemajú. Debatovali sme trochu o tých opatreniach, ale to sem teraz nebudem ťahať. To znamená, že odpoveď bola, zjednodušene povedané, že centrálna banka už o moc viac urobiť nemôže, lebo ona sa snaží dávať pozor na to, aby si požičiavali len tí, ktorí na to majú. Tú ponukovú stranu, ktorú identifikuje centrálna banka v tej analýze ako problém, ja ju tu nechcem čítať, je k dispozícii aj verejne, to znamená to, že špeciálne v Bratislave a v iných mestách na Slovensku nám narastá dopyt, ale oveľa slabšie naňho reaguje ponuka bývania, čo práve hrozí, že bude spôsobovať výrazné zvyšovanie cien bytov a domov, že to nie je v kompetencii Národnej banky. To bola odpoveď to riešiť. Čo je pravda. Národná banka naozaj nevie riešiť to, aby sa na Slovensku stavalo viac bytov z hľadiska ponukovej strany, ale Národná rada Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky by to riešiť vedieť mali.
A preto mi dovoľte navrhnúť zmenu uznesenia tohto v mene aj kolegov Macháčkovej a Petrík, s ktorou to predkladáme spoločne, kde dnes tá správa obsahuje len, teda bod, že berieme na vedomie, štandardne, túto správu. Ja navrhujem zmenu nasledovne:
"Národná rada Slovenskej republiky
A. berie na vedomie Správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2015;
B. žiada vládu Slovenskej republiky o podanie správy Návrh opatrení na predchádzanie a riešenie nerovnováh na trhu s bývaním v nadväznosti na Správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2015."
Inými slovami, to, čo by som chcel, aby do 30 dní prišiel sem zástupca vlády, či to bude pán Brecely ako ten, kto má na starosti bývanie, alebo pán Kažimír ako ten, kto má na starosti financie a ekonomické veci, je v zásade jedno, môžu prísť aj obidvaja, a aby v mene vlády nám prišiel zástupca vlády povedať, či to teda vláda vidí rovnako, ako Národná banka vidí tieto nerovnováhy a vidí riziko tejto bubliny, a čo s tým ide urobiť, alebo aby nás presvedčila o opaku. Priznám sa, že ja by som bol najradšej, keby nás presvedčili o opaku, lebo potom by sme nemuseli toto riešiť. Ale vzhľadom na to, že aj Národná banka vo svojom inak veľmi decentnom a takom konzervatívnom stanovisku naznačuje tieto problémy, myslím si, že to treba riešiť.
Takže toto je môj návrh. Chcem len zdôrazniť pre kolegov z koalície, že tento návrh vládu nijak nekritizuje, tento návrh ani nijak netvrdí, že teraz ani minulá vláda dokonca má za to nejakú zodpovednosť, tento návrh len hovorí, že sa nám deje to, čo sa stalo aj iným krajinám v minulosti, že akcelerujúci dopyt spôsobený aj lepšou ekonomickou situáciou, ale aj nízkymi úrokovými sadzbami začal špirálovať cenovú bublinu, ktorá nakoniec nebola v prospech ničoho a v horších prípadoch skončila dosť vážnym ekonomickým krachom pre tú krajinu, nehovoriac už o státisícoch, niekde miliónoch jednotlivcoch.
Preto si myslím, že to, aby na budúcu schôdzu, alebo prípadne na tú ďalšiu, prišli zástupcovia vlády podať nám takúto správu a povedať nám, či to tak hrozí a čo s tým ideme spraviť, alebo či to tak nehrozí, nie je ani opozičné, ani koaličné, nie je to ani antificovské, ani anti Fico 3, je to jednoducho normálna, štandardná ekonomická žiadosť, pri ktorej si vás teda dovolím tým pádom požiadať o jej podporu.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 17.5.2016 13:08 - 13:09 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Dovoľte mi navrhnúť zaradenie bodu Petícia občanov Slovenskej republiky podaná Národnej rade Slovenskej republiky 14. decembra 2015 s požiadavkami osobnej hmotnej zodpovednosti funkcionárov vo verejnej správe a vylúčenie schránkových firiem z obchodovania so štátom.
V zdôvodnení mi dovoľte uviesť, že viac ako 100-tisíc občanov podpísalo túto petíciu, čím splnili podmienku danú rokovacím poriadkom, aby o nej rokovalo plénum Národnej rady. Táto petícia bola doručená Národnej rade, ako sa tu píše, už 14. decembra, to znamená pred 6 mesiacmi, mala byť teda aj neodkladne predložená na rokovaní Národnej rady, čo sa nestalo, hoci Národná rada ešte rokovala v čase, keď to bolo možné, stará Národná rada. Pri novej Národnej rade sa dalo rešpektovať to, že či už úvodná schôdza, alebo schôdza o Programovom vyhlásení vlády nie sú vhodné na to, aby sa na nej prerokovali akékoľvek iné body, ale teraz je už prvá riadna schôdza, dokonca tu nie sú ani žiadne vládne návrhy zákonov, preto prerokovanie tejto petície podpísanej viac ako 100-tisíc občanmi je nevyhnutné.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 27.4.2016 10:50 - 10:52 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Dovoľte mi možno doplniť ešte to, čo povedal aj pán poslanec Baránik. No ja som vychádzal zo správ, ktoré sa pred niekoľkými týždňami objavili v médiách, teda vo všetkých, podľa ktorých vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry ukončil vyšetrovanie nástenkového tendra a navrhol teda už nielen obviniť, ale obžalovať priamo dvoch bývalých ministrov. Čo, pokiaľ viem, ak nepočítame chudákov exministrov Szigetiho a Mikloša, ktorí majú byť zavretí za lykožrúta, tak toto je naozaj prvýkrát, čo niekto navrhuje reálne obžalovať bývalých členov vlády. A v tej súvislosti naozaj mať ministerstvo bez zodpovednosti, ministerstvo s imunitou, ministerstvo, kde vy nič nepodpisujete, ale o všetkom rozhodujete, je úžasná vec. Naposledy to tu mal pán Majský. Ak si pamätáte, on mal svoje podnikanie zorganizované tak, že on nebol štatutárom ničoho v tých svojich firmách, aj sa tým verejne chválil, a štatutármi boli iní. A on tým pádom si myslel, že je nezavriteľný a nepostihnuteľný. Bohužiaľ, potom ho odpočúvali a vďaka tým odpočúvaniam teda mu dokázali, že je zodpovedný za vykradnutie a krach Horizontu, takže ho nakoniec predsa len zavreli. Keďže to sa v prípadoch aj ministrov tejto vlády nestane, tak ten predpoklad ministerstva s imunitou a bez zodpovednosti je podľa mňa, sa plne naplní. A odpovedá to aj na otázku, ktorú včera položil jeden komentátor, kde sa pýtal, že ktorý dobrák poradil Pellegrinimu, aby zobral tieto kompetencie, keď ide o dva najväčšie prúsery tejto aj každej vlády, a naozaj ak, buď skončí s hanbou, ak nie vo väzení? No tak odpoveď je, že s hanbou možno skončí, ale vo väzení určite nie.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 27.4.2016 10:21 - 10:42 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v tomto návrhu na skrátené legislatívne konanie o zmene kompetenčného zákona. Dovoľte mi na úvod vysvetliť, že podľa môjho názoru sa nedá oddeliť diskusia o skrátenom konaní od diskusie o samotnom návrhu, a to minimálne z dvoch dôvodov. Nevyhnutnou podmienkou toho, aby sme niečo skrátene schválili, je, že je to nevyhnutné opatrenie, a potom časová urgentnosť. To znamená, že ak opatrenie nie je nevyhnutné, tak to, že je urgentné, nestačí, lebo v tom prípade ťažko odvracať nejaké škody niečím, čo nič neprinesie. Preto si myslím, že o akomkoľvek skrátenom konaní musíme rozhodovať posudzujúc obidve podmienky, ide o nevyhnutné a zásadné opatrenie a je navyše ešte aj urgentné.
Poďme sa z tohto hľadiska pozrieť na to, čo nám predložil pán podpredseda vlády Pellegrini. Začnime tou časovou nevyhnutnosťou, lebo to je jednoduchšie. Už kolega Dostál asi najlepšie, ale aj ostatní kolegovia vysvetlili, že keby vláda bola bývala dobre plánovala, mohla stihnúť aj 1. jún, ktorý teraz navrhuje ako dátum účinnosti. Vláda bola vymenovaná 23. marca, ak by do dvoch týždňoch predložila tento pomerne jednoduchý zákon, mohli sme mať riadnu schôdzu, potom ešte v máji riadnu schôdzu a všetko mohlo k 1. júnu byť účinné, ak to vláda považuje za tak dôležité.
Hovorím to aj preto, že vo verejnom obstarávaní, v zákone o obstarávaní je taký koncept časovej tiesne a hovorí o tom, že tiež, keď je časová tieseň, môže obstarávateľ nakupovať aj priamo. Je to niečo ako takéto skrátené konanie. No zároveň ten zákon hovorí, že môže to robiť len vtedy, ak si tú časovú tieseň sám nepôsobil. A tuto máme exemplárny prípad toho, keď si vláda najprv spôsobí časovú tieseň tým, že niečo, čo je pre ňu tak dôležité, že prichádza s tým ako s prvým zákonom vlády, sa nechce obťažovať tým, že by to, povedzme, prišla s tým prvé dva týždne po svojom menovaní. Zároveň má pravdu aj kolega Dostál, ktorý hovorí, že nič by sa nestalo, ani keby ten zákon išiel dneska riadnym konaním a bol účinný 1. júla, pretože neexistuje v ňom nič, čo by sa za tých 30 dní zásadne zmenilo. Toľko k tomu časovému aspektu.
Ja osobne však nechcem až, na rozdiel od kolegov, pán kolega Lipšic najmä sa už toho dotkol, čiastočne aj pán kolega Simon, ja si myslím, že tento návrh však nespĺňa ani tú prvú podmienku, že či ide o nevyhnutné a zásadné opatrenia. Lebo to je naozaj nevyhnutná podmienka, aby som diskutoval o tom, či sú urgentné. A poďme sa na to pozrieť pekne po rade – informatizácia, eurofondy a tretí štátni tajomníci.
Ale ešte predtým mi dovoľte sa vyjadriť k jednej otázke, ktorá už aj tu zaznela, a je podľa mňa aj dôležitá, lebo sa stala predmetom aj polemiky medzi pánom podpredsedom vlády a mnou, že bude to ministerstvo, nebude to ministerstvo. Lebo ak ste si všimli, ja som si dovolil citovať viacerých klasikov, vrátane predsedu vlády, ktorí povedali, že ak niečo vyzerá ako kačka, chodí ako kačka, kváka ako kačka, tak to je kačka, aj keď sa to volá hus. A to, čo nám dneska predkladá pán minister Pellegrini, je ministerstvo podľa tejto definície, pretože to má všetky znaky ministerstva, len iný názov. Dovoľte mi vysvetliť prečo.
Kompetenčný zákon a slovenský systém vládnutia pozná koncept tzv. ústredného orgánu štátnej správy. Ústredný orgán štátnej správy je najvyšší orgán štátnej správy pre danú oblasť, ktorý má zodpovednosť za to, že vymýšľa a pripravuje koncepčné materiály v danej oblasti. To znamená, rieši obsahovo tú oblasť, ktorú má na starosti, pripravuje v nej zákony, má podriadené úrady, ktoré v tej oblasti pôsobia, závislé od vlády, teda nemyslím teraz nezávislých regulátorov, a je zodpovedný celkovo za implementáciu.
V kompetenčnom zákone samotnom je 5 paragrafov, sú to paragrafy 35 až 39. Keby som mal jemne sadistickú náladu dnes ráno, tak vám ich aj tu prečítam, ktoré hovoria o tom, čo robia ústredné orgány štátnej správy. A všetky tie paragrafy sa úplne rovnako týkajú ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ktorými sú napríklad Štatistický úrad alebo Úrad pre verejné obstarávanie. To znamená, vo všetkých prierezových kompetenciách ministerstvo a ostatný ústredný orgán štátnej správy je to isté. Je tam jediný rozdiel, jediný. Na čele ministerstva stojí člen vlády, predseda, teda pardon minister. To je jediný rozdiel, inak medzi ministerstvom a ostatným ústredným orgánom štátnej správy neexistuje žiadny rozdiel. (Reakcia predkladateľa.) ÚVO? Áno, pokiaľ by na jeho čele ste stáli vy, tak by to bolo ministerstvo pre verejné obstarávanie, pán podpredseda vlády, a ja verím, že vy by ste to tak aj chceli, lebo potom by ste tie eurofondy mohli implementovať oveľa efektívnejšie, účelnejšie a rýchlejšie, ale dúfam, že to vám Európska komisia ešte chvíľu nedovolí. A áno, keby na čelo akékoľvek orgánu sa postavil člen vlády, bolo by to ministerstvo, aj keby sa tak nevolalo, malo všetky kompetencie ministerstva a riadil by ho člen vlády. Aby ste sa tomu vyhli, pán minister, tak ste urobili takú veľmi zvláštnu otočku, podľa ktorej na čele tohto úradu nebudete oficiálne vy, lebo potom by už ani ústavne ste nemohli ho nenazvať ministerstvom, ale bude tam vedúci, ale tohto vedúceho budete riadiť vy. To znamená, aby sme nemali ministerstvo ďalšie, čo by sa stalo predmetom verejnej kritiky, tak máme ministerstvo, bez mena ministerstvo, u ktorého bude ešte jedno riadenie, aby sa dalo obísť, že to je vlastne ministerstvo. Vskutku blahoželám k tomuto aj manažérskemu, aj úspornému politickému prístupu, ktorý ste vytvorili.
Má to jednu výhodu, tú ešte nikto nepovedal. Slovenský spôsob riadenia verejnej správy dáva štatutárovi orgánu kompletné právomoci, ale i kompletnú zodpovednosť. Na rozdiel od mnohých iných krajín u nás minister a predseda, všetci podpisujú. Čo to znamená, je, že keď vypukne prúser ako nástenkový tender, tak teda v 95 % prípadov to skončí niekde, skutok sa nestal a podobne, ale keď náhodou sa musí niečo stať, tak potom už sa ide aj po ministrovi, viď pán Štefanov, viď pán Janušek. Teraz, síce o osem rokov neskôr, ale sú trestne stíhaní, lebo minister na Slovensku podpisuje. Aj predseda úradu. Preto pán podpredseda vlády Pellegrini bude mať jednu mimoriadnu výhodu oproti všetkým ostatným členom vlády, ktorí tu teraz nie sú, ale stálo by to za to, aby si to uvedomili, a to, že on podpisovať nebude. Podpisovať bude vedúci jeho úradu, pretože ten bude oficiálne štatutárom tohto úradu. To znamená, že za všetky trestné činy, za všetky nehospodárne vynakladané prostriedky, za všetky prúsery eurofondov a informatizácie bude zodpovedný tento človek, a pán podpredseda vlády Pellegrini bude mať minimálne právne čisté ruky, pokiaľ mu nikto nedokáže, že nejakým spôsobom on sa ešte pod to spolupodpísal. To je spôsob ministerskej imunity, ktorú už má len Robert Fico, pretože ako predseda vlády tiež prakticky nič nepodpisuje, zaňho podpisuje zase vedúci Úradu vlády. Všetci ostatní ministri túto imunitu nemajú. A ja sa nedivím členovi vlády, ktorú vedie SMER, ktorý má mať na starosti informatizáciu a eurofondy, dve najväčšie stoky korupcie v tejto krajine, že to tak chce. Ja len celkom nechápem tých ostatných ministrov a parlamentnú väčšinu, že mu to dovolia, ale to už je na nich.
Eurofondy. Dovolím si začať citáciou strany MOST, je tu len bývalý člen, či poslanec strany MOST, pán Hrnčiar, ale je tu aj pán kolega Bastrnák. Vy ste mali ten bilbord, že "problém s korupciou pri eurofondoch je Vážny". To si pamätám, lebo som ho míňal asi päť mesiacov po všetkých cestách na Slovensku, a ja s vami súhlasím. Ten problém bol vážny a bol vážny aj s veľkým "V", tak ako ste ho aj vymysleli. Tak sa na to pozrime, že čo s týmto vážnym problémom s malým aj veľkým "v" ide urobiť tento veľký zákon a táto vláda.
Programové vyhlásenie vlády nepredstavilo žiadnu ucelenú víziu ako zásadne obmedziť korupciu pri eurofondoch. Je tam strana a štvrť veľmi všeobecných rečí, z ktorých zopár konkrétnych vecí sa týka administratívneho odľahčovania, ktoré vítam, ale aj to je veľmi stručné, a nič iné tam reálne nie je. Zároveň však príde do parlamentu návrh, ktorý obsahuje nasledovné, toto nám hovorí vláda, toto nehovorím ja, toto nehovorí pán kolega Lipšic, toto nehovorí pán kolega Simon ani Dostal: "Implementácia programového obdobia 2014 – 2020 je aktuálne ešte len na začiatku." Po dva a štvrť roku. "Alarmujúci stav na niektorých rezortoch," ja si nepamätám, že by sme slovo alarmujúci v súvislosti s minulou vládou od ministrov tejto vlády kedykoľvek počuli, ale vždy je prvýkrát, "alarmujúci stav na niektorých rezortoch je doplnený aktuálnou situáciou pozastavenia implementácie národných projektov, prostredníctvom ktorých sa má zabezpečiť využitie významnej časti alokácie určenej pre Slovenskú republiku." Len aby som pripomenul, tie národné projekty, o ktorých sa tu hovorí, že sú pozastavené, to je ten stav, o ktorom písali noviny, že pán kolega Vážny, ktorého teda podiel na tom – ako by sme to slovensky povedali? – ktorý má vážny dosah na to, čo sa dialo s eurofondami, tak ešte aj ten poslal list ministrom pred pár mesiacmi s tým, že navrhované národné projekty v novom období sú ešte väčšia katastrofa ako národné projekty v starom období. Takže to je situácia, ktorú konštatujeme. A na to, nemáme v programovom vyhlásení žiadnym červeným písmom napísané, aké zásadné zmeny vláda urobí, nemáme žiadnu novú reálnu koncepciu, máme len nový úrad. Pričom ten nový úrad v prípade eurofondov už nebude mať ani, okrem jedného bodu, ani žiadne nové reálne kompetencie, pretože už v tejto chvíli existuje na Úrade vlády centrálny koordinačný orgán, ktorý okrem jedného bodu má všetky tie kompetencie, ktoré má mať teraz. Už dnes podlieha podpredsedovi vlády... (Reakcia predkladateľa.) Podlieha, samozrejme, že mu podlieha, pán Vážny je zodpovedný za túto sekciu. A môžte si to overiť. (Reakcia predkladateľa.) Nie, pán Federič len podpisuje, ale to budete mať vy, však ani vy nebudete podpisovať, ako sme si pred chvíľou povedali, vy budete úplne v rovnakej situácii ako pán Vážny, len pán Vážny hovorí pánovi Federičovi, čo má podpisovať, a vy to budete hovoriť tomu XYpsilonovi, ktorého si na to vyberiete. Takže budete v úplne rovnakej situácii vo vzťahu k centrálnemu koordinačnému orgánu, pán podpredseda.
Jediná nová právomoc, ktorá tam je, je právomoc krízového riadenia. Táto právomoc krízového riadenia je ešte definovaná v tom zákone extrémne vágne, pretože je len povedané, že môžu prebrať nejaké právomoci. Problém je však v tom, že na skutočné prebratie právomoci voči eurofondom na dlhšie obdobie aj tak je potrebná dohoda s Európskou komisiou, pretože riadiace orgány sa nedajú meniť bez toho, aby sa to dohodlo. A zároveň treba povedať, že ak sa raz mení riadiaci orgán k nejakému operačnému programu, tak je to tak veľká a komplikovaná operácia, že ju nemožno robiť ako súčasť nejakého jednorazového krízového riadenia, pretože je to otázka, ktorá sa týka veľmi komplexnej zmeny riadenia. To znamená, návrh zákona, ktorý tu máme, na alarmujúci stav, na korupciu pri eurofondoch, ktorých stav je podľa koaličnej strany vážny, reaguje tým, že pridáva fiktívnu jednu právomoc, ale vytvára úrad, lebo úrad je to, čo vždy na Slovensku všetko vyriešilo, aspoň za posledných 150 rokov. Toľko k eurofondom.
K informatizácii. Pri informatizácii má pán podpredseda viac pravdy v jednom, ako pri eurofondovch. Pri eurofondoch totiž, ako som už vysvetlil, existuje centralizácia právomocí a jediné, čo sa s ňou deje, je, že sa premiestňuje na ego-úrad pána podpredsedu vlády. Pri informatizácii neexistuje dneska naozaj úplná centralizácia, lebo máme dnes systém, kde Operačný program Informatizácia je dlhodobo na ministerstve financií, ale zodpovednosť za koordináciu informatizácie zase na Úrade vlády aj spolu s OPIS-om, čiastočne, čo naozaj nie je šťastné riešenie. Chcem len podotknúť, že toto nie šťastné riešenie prijala prvá vláda Roberta Fica, prijala ako súčasť politického kompromisu medzi Dušanom Čaplovičom a Jánom Počiatkom, ktorí sa nevedeli dohodnúť. Ani vtedy to nemalo žiadnu logiku. Môžme oceniť, že po desiatich rokoch sa to napráva, len mali by sme si aj pamätať, kto to spôsobil. Napriek tomu, spojenie týchto dvoch vecí do jednej je jediné z môjho pohľadu reálne pozitívum tejto navrhovanej legislatívy, aj keď ak si naozaj niekto myslí, že to, čo sa tu udeje o 30 dní skôr alebo neskôr, bude mať nejaký významnejší vplyv na čokoľvek, tak neviem to celkom pochopiť. Zároveň však treba povedať dve veci. Prvá vec je, že podľa medializovaných informácií, ja som rád, pán podpredseda, ak sa k tomu vyjadríte, národná agentúra pre siete, NASES, ktorá je pod Úradom vlády dneska, ktorá je kľúčovým implementátorom tejto informatizácie, sa nemá presunúť pod váš nový úrad. To znamená, že po tom, čo ste za prvej vlády Roberta Fica rozsekli informatizáciu na dve, veľmi nešťastným spôsobom, tak teraz ju rozseknete na dve len iným spôsobom. Môžte nám to vysvetliť, alebo bude to zase len o tom, že teraz vy s pánom Federičom sa neviete dohodnúť, tak sa zase robí kompromis, ktorý zase o desať rokov niekto skonštatuje, že je absolútne nefunkčný.
Zároveň treba povedať, bez toho, aby sme boli osobní, že pán podpredseda vlády bol digitálnym šampiónom Slovenskej republiky, minimálne tri roky počas druhej vlády Roberta Fica, ako štátny tajomník ministerstva financií, čo je jedna z najmocnejších funkcií v tomto štáte, myslím, ten štátny tajomník. A v rámci tejto funkcie robil s digitalizáciou a informatizáciou Slovenska veľmi, veľmi málo. Dokonca natoľko málo, že keď sa ma na to pýtali novinári teraz, že prečo mám problém s tým, aby sa to takto dialo, ja som argumentoval aj týmto, tak mi povedali, že: však on tam ani nič nerobil, tak čo mu vyčítate? A ja som povedal, že to mu práve vyčítam, že tam nič nerobil. (Reakcia predkladateľa.) A podľa návrhu zákona sa dve sekcie, ktoré sú dnes na Úrade vlády a na ministerstve financií, zodpovedné za informatizáciu, majú presunúť na ten nový úrad a spojiť. Čo znamená teda, že všetci tí úradníci, ktorí to domrvili za posledných desať rokov, sa teraz spoja, aby to teda mrvili spoločne. To som si istý, že povedie k zásadnému riešeniu.
Zároveň mi dovoľte povedať, že nič z tohto pozitívneho nevyžaduje žiadny nový úrad. Stačilo presunúť sekciu OPIS-u z ministerstva financií na Úrad vlády, spojiť ich a dať ich pod vedenie podpredsedu vlády a bolo by úplne všetko tak isto, len opäť nevznikol by tento ego-úrad.
Posledný návrh, ktorý tu máme skrátene schváliť, sú tretí štátni tajomníci. Prvého júla začína naše predsedníctvo a ako sme tu konštatovali, do 1. júla sa to dalo schváliť úplne v pohode aj dnes, a keby vláda lepšie plánovala, tak aj do 1. júna. To znamená, že pred naším predsedníctvom mohla byť táto vec vyriešená. Takže ako argument na skrátené konanie to neobstojí. Ale čo naozaj neobstojí, je to, že vôbec máme mať tretích štátnych tajomníkov. Podľa kompetenčného zákona má každé ministerstvo jedného štátneho tajomníka, a to je zástupca ministra, môže mať aj dvoch a nemusí. Za pravicových vlád sme videli, že jeden štátny tajomník na menej komplikovaných ministerstvách, alebo na tých nie úplne najkomplikovanejších, je často dokonca lepšie riešenie, lebo je jasné, kto je zástupca ministra v jeho neprítomnosti, koho môže minister poverovať kľúčovými vecami a nedochádza ani k žiadnym vzájomným sporom, ani k tým rôznym aspektom tzv. krížovej kontroly, ktorá v skutočnosti nič nekontroluje ani nevyrieši.
Za pravicových vlád štátni tajomníci postupne klesali a nakoniec sa zistilo, že naozaj dvaja sú potrební na ministerstve financií, a bola diskusia, či na ministerstve zahraničných vecí, ale ani tam nakoniec, myslím, bol len jeden za Radičovej vlády, opravte ma, ak si to zle pamätám. Na ministerstve práce stačil jeden za pravicových vlád, čo je jedno z najzložitejších ministerstiev. Na ministerstve školstva stačil jeden za Radičovej vlády. Na ministerstve dopravy boli dvaja, lebo tam pribudol aj regionálny rozvoj a eurofondy a všetko, pán Figeľ, on mal taký, veľmi veľké impérium vtedy dostal, takže on naňho dostal dvoch štátnych tajomníkov. To znamená, že podarilo sa na Slovensku etablovať princíp, že minister má mať jedného zástupcu, a keď je mimoriadne zložité a veľké ministerstvo, má mať dvoch. Potom prišla druhá vláda Roberta Fica, ktorá vedená imperatívom neexistuje funkcia, ktorá by sa dala obsadiť, ktorú by sme neobsadili, naopak, na každé ministerstvo vymenovala dvoch štátnych tajomníkov, hoci to bola vláda jednej strany, takže argument krížovej kontroly tam nebol. Ten skutočný argument povedaný v pozadí, bol, že potrebujeme na tých ministerstvách aj odborníkov, ale potrebujeme uspokojiť aj straníkov. Takže ak si všimnete, boli viaceré ministerstvá s dvoma štátnymi tajomníkmi, kde jeden bol nestraník, ale ktorý tomu rozumel, a jeden bol straník, ktorý tomu nerozumel, spolu sa teda manažérsky mali nejak dopĺňať. Ako to fungovalo, môžme vyhodnotiť sami.
Teraz máme koaličnú vládu so SMER-om a od jedného štátneho tajomníka, štandard, cez dvoch štátnych tajomníkov ako štandard sa teraz dostaneme k tretiemu štátnemu tajomníkovi, ktorý je prezentovaný ako nadštandard súvisiaci s predsedníctvom v Únii. Môžte povedať, že všetky tieto veci, ktoré tu riešime, či bude nový úrad, alebo či budú traja štátni tajomníci, sú z pohľadu verejných financií zanedbateľné. A je to pravda, ja to tu poviem, je to zanedbateľné. Či to budú státisíce eur naviac ročne, možno milión, záleží od toho, ako sa to bude implementovať. Je pravda, že z pohľadu deficitu verejných financií je to zanedbateľné. Len čo nie je zanedbateľné, je to, signál, ktorý to posiela občanom. Priznám sa, že keď som v nedeľu pozeral pána podpredsedu Pellegriniho v televízii, ako odkazuje učiteľom, že ak chcú vyššie platy, budú prepúšťaní a budú školy zlučované, keď som si prečítal rozhovor so štátnym tajomníkom ministerstva práce, ktorý povedal, že ľuďom treba vysvetliť, že budú dôchodky nižšie, lebo štát na tie súčasné nemá, a na druhý deň zasadne mimoriadne vláda, aby vytvorila nie nevyhnutný ego-úrad pre podpredsedu vlády, keby stačilo to urobiť na Úrade vlády, aby vytvorila posty tretích štátnych tajomníkov, hoci úplne v pohode stačili tí dvaja, tak aký odkaz to posiela tým učiteľom, tým dôchodcom, tým budúcim dôchodcom, tým zdravotníkom? Že ak máme objektívne problémy, náročné situácie, tak keď ide o vás, tak sa budú riešiť na váš úkor, keď ide o nás, tak jednoducho prihodíme peniaze. Áno, tých peňazí nie je veľa, usporené peniaze, keby sa to neudialo, by určite neumožnili zvýšiť dôchodky o viac ako 0,01 centa. O to nejde. Ide o to posolstvo, že nikdy nezačnete od seba ani neskončíte. Vždy budete šetriť na tých druhých. A to je podľa mňa neprijateľné posolstvo pre ľudí, pretože si tým podsekávate nohy vlastným reformám. Pretože keď teraz prídu učitelia a povedia, že ani za nič nás nebudete prepúšťať, lebo najprv zrušte svoj vlastný ego-úrad, čo im poviete? Keď dôchodcovia začnú protestovať proti vašim plánom a poviete im, že no treba, oni povedia, že nie, najprv usporte na sebe, niečo aspoň.
V tomto parlamente nebýva zvykom vyzdvihovať poslancov, my si tu len nadávame väčšinou. Tak dovoľte mi nás vyzdvihnúť na chvíľu. Už osem rokov ľudia sediaci v tomto parlamente si nezvýšili plat, dokonca si ho znížili v jednom roku a inak si ho zamrzli. To znamená, že poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sú asi jediná skupina z verejných zamestnancov, ktorá ma dnes nižší plat ako v roku 2008 pred krízou. Nižší. Nominálne. To znamená, po započítaní inflácie ho má výrazne nižší. Nikto nás nebude ľutovať, myslím, že nikto sem ani nešiel do tej snemovne s očakávaním, že teraz budú petície za zvyšovanie platov poslancov, ale my sme sa uskromnili opakovane. Niekedy to bolo na návrh pána poslanca Lipšica, ak si pamätám, ešte dávnejšie, nech to bol návrh aj SMER-u, už potom to predlžovanie. Ale osemkrát sa to tu odhlasovalo. A vy vo vláde nie ste ochotní urobiť ani to, že si nezriadite zbytočný ego-úrad? Ja tomu nerozumiem a už vôbec nevidím dôvod na skrátené legislatívne konanie o tomto.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19.4.2016 14:49 - 14:49 hod.

Miroslav Beblavý
 

Vystúpenie v rozprave 19.4.2016 14:12 - 14:46 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k novej vláde a jej programovému vyhláseniu. Ešte predtým mi však dovoľte neprítomnému predsedovi vlády zaželať skoré uzdravenie.
Vzhľadom na to, čo sa v tomto parlamente deje, si myslím, že by bolo vhodné najprv vysvetliť celkovú filozofiu vo vzťahu k politickej kultúre a aj ako pristupovať k tejto vláde, ktorú budeme, tu budeme v najbližších dňoch vyslovovať dôveru. Pretože aj včera sme videli, aj dneska, že otázka toho, čo je správne, ako vystupovať, ako sa k takejto vláde postaviť a všeobecne ako v parlamente vystupovať, je, nás rozdeľuje a zároveň aj verejnosť významne znechucuje. Ak chceme zo Slovenska urobiť štandardnú západoeurópsku krajinu, musíme sa aj my, politici, podľa toho chovať. Vždy si preto kladiem jednoduchú otázku, čo by za danej situácie robili moji kolegovia v rakúskom, dánskom či írskom parlamente. Čo by ešte tolerovali, kde by spolupracovali, kde by mlčali, zakusli sa do jazyka a, naopak, kde by sa aj ozvali, kde by protestovali a kde by boli aj veľmi ostrí, v akých situáciách by cítili potrebu povedať veľmi nahlas nie, keď politici konajú v rozpore so svojím ústavným sľubom.
Dovoľte mi ten ústavný sľub pripomenúť, hoci sme ho tu všetci skladali pred necelým mesiacom. "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života." Všimnime si, že ten sľub nie je o tom, že skutok sa nestal, alebo skutok sa stal pred viac ako troma dňami, tak čo to vyťahujete. Nie je to – ani za predchádzajúcej vlády, to bolo ešte horšie, ani – dokázal som ten zákon obísť, tak čo chcete. Je to konať v záujme občanov, dodržiavať zákony a uvádzať ich do života. To sú tie kľúčové kritériá, podľa ktorých by sme mali posudzovať aj samých seba, aj vládu a jej programové vyhlásenie. Politická kultúra totiž nie sú pekné slová, ale pekné skutky. Ak niekto vystupuje kultivovane, má zlatý modelovaný hlas, má super slovník, ale nedrží slovo, zneužíva moc a zneužíva prípadne verejné zdroje, tak nie je kultúrny politik. Nie je to o forme, je to o obsahu.
Pravda, ak je tvrdá, nie je urážka, ak je povedaná slušne, bez vulgarizmov. Urážajúce pre nás všetkých je, ak sa moc správa tak, že sa o nej dá pravda povedať len tvrdo. Byť v politike je osobne v poriadku, ak to osobne je relevantné, napríklad pri hodnotení činnosti ministra, či šance, že niečo vo vláde dosiahne. V tomto všetkom by sme sa však mali chovať bez strachu, ale aj bez hnevu. Bez strachu z toho, že ak si človek dovolí niečo povedať, na niečo poukázať, tak hneď získa k sebe protikampaň alebo aspoň náhodné šplechnutie jedu, ako sme to už mnohí zažili zo strany moci aj niektorých kolegov, ale aj bez toho, aby naše kroky určoval hnev, že ukáže niekomu, chceme to niekomu ukázať, lebo nás urazil alebo nejakým spôsobom sa nás dotkol. Bez strachu a bez hnevu. A tak sa aspoň za seba chcem, pardon, budem snažiť pristupovať aj k tomuto programovému vyhláseniu, aj k tejto vláde.
Dovoľte mi povedať, že my nevyslovujeme dôveru vyhláseniu vlády, my ho ani neschvaľujeme, toto vyhlásenie vlády, my vyslovujeme dôveru vláde. To je to, čo nám ústava dáva. A myslím si, že v tej ústave je to dobre premyslené, pretože papier znesie všetko. Osoby a strany za týmito záväzkami sú kľúčové. Preto nakoniec musíme rozhodnúť, či sme ochotní dať dôveru tým, myslím si, že pätnástim členom vlády a vláde ako celku. Samozrejme, programové vyhlásenie má svoj zmysel, predstavuje záväzok voči verejnosti a medzi vládnymi partnermi, ale akékoľvek posudzovanie podľa mňa musí spájať ten papier s ľuďmi a tak by sme ich mali aj hodnotiť.
Z môjho pohľadu však veľká časť diskusie o tomto programovom vyhlásení, a nemyslím ani tu v parlamente, lebo tuná začala, ale na verejnosti, kde prebieha už týždeň, je veľmi zvláštna. Najväčšia nespokojnosť, aspoň pokiaľ som zachytil, je s nekonkrétnosťou, mnohým chýbajú merateľné ukazovatele, termíny, ešte viac konkrétnych záväzkov.
Berúc do úvahy, že ide o politický dokument na štvorročné obdobie, a nie je ani akčným plánom, ani zápisnicou z porady, to na prvý pohľad znie zvláštne, čo tí ľudia vlastne chcú, keďže v tom programovom vyhlásení veľa vecí konkrétne povedaných je a veľa nie je. Myslím si, že je to vyjadrením nedôvery tejto vláde a politike ako celku. Je to nedôvera k niečomu, čo môžeme nazvať fiškálsky prístup.
Predstavte si, že sedíte v obchode alebo predávate susedovi pozemok alebo ho od neho kupujete, tak ak máte pocit, že vás chce len oklamať, že na prvý pohľad to vyzerá dobre, ale na strane 24 písmom 8 je napísané niečo, čo mu v skutočnosti umožní vás úplne obabrať, tak budete sa snažiť buď čítať to malé písmo, alebo si na to niekoho najmete, ale v každom prípade budete naozaj pozerať na každý detail. Ak máte pocit, ak máte skúsenosť s tým susedom, s tým obchodníkom, že vás neoklame, že sa k vám chová poctivo, že to, čo povedal, že spraví, aj spraví, tak potom nebudete skúmať písmo veľkosti 8 na strane 24, pozriete si to základné, vidíte, kam to ide, ak ste schopný s tým súhlasiť, tak to podpíšete.
Vláda spôsob, ktorým vznikla, a čiastočne aj niektorí ľudia, ktorí v nej sedia, si tú nedôveru zaslúžia, pretože to, čo priniesli, nie je ani tak zmiernenie nezmieriteľného, ako skôr nevysvetlené a niekedy až nepochopiteľné spojenie záujmov. A to teraz nehovorím o pohľade voličov strán, ktorí volili iné strany, hovorím o pohľade mnohých voličov strán, ktoré volili tieto strany. To im, aspoň mne to takto komunikovali, ten konkrétny priebeh toho, ako táto vláda vznikla, ako sa zatiaľ chová, ten pocit znásobuje, ten pocit nedôvery. Pretože najväčší problém tejto vlády nie je to, že vznikla ako pravo-ľavý zlepenec, povedzme, nazvime to, ako chceme, pretože Slovensko dnes nie je v situácii, kde vo väčšine tých najboľavejších vecí sú nejaké zásadné ideologické rozdiely. Naopak, to, na čom sme dnes zaseknutí ako krajina, sú veci, na ktorých v skutočnosti až také ideologické rozdiely medzi pravicou a ľavicou nie sú.
Skoro všetci, nechcem hovoriť samozrejme za celú snemovňu, ale s ľuďmi, aj s odborníkmi, aj s politikmi, s ktorými sa rozprávam, mám pocit, všetci vieme, že už 10 rokov krajina pomerne stojí na mieste, svet sa mení, v niečom k lepšiemu, v niečom k horšiemu, a aby som použil jazyk z IT, máme nejakú verziu Slovensko 1.0, ktorú sme vybudovali, ktorá sa už 10 rokov neupgradovala, a všetci tušíme, že potrebuje nejaký zásadnejší upgrade na Slovensko 2.0. A ten upgrade je samozrejme potrebný asi v mnohých veciach, ale tiež už z diskusií s ľuďmi, aj z načúvania, aj kolegov, mám pocit, že cítime, že tri oblasti sú tie úplne naj-najvážnejšie. Jedna, o ktorej sa hovorí najviac, je rovnosť pred zákonom a korupcia. Ja tu chcem len zdôrazniť, korupcia je len jeden z prejavov nerovnosti, nie je jediný. Ak nemáte rovnaký prístup k spravodlivosti, tak je úplne jedno, či to je kvôli úplatku alebo len kvôli tomu, že máte nesprávne meno, alebo žijete ďaleko od niekoho, kto by vám vedel pomôcť. Jednoducho nie ste si s inými rovní. A to je veľký problém.
Tá druhá vec je funkčný, lacnejší a jednoduchší štát. Fungovanie štátu väčšinou nebýva úplne takouto prvou témou, ale opäť za posledné roky a práve preto, že funkčnosť štátu sa nezvýšila, v mnohých veciach zhoršila, jeho finančná náročnosť sa významne zhoršila, veľa z verejných peňazí sa roztratilo kade ľahšie, tak tá otázka štátu, ktorý ľudí nezaťažuje, menej stojí, ale pritom funguje, sa dostáva na popredné miesta. Myslím si, že keby sa ju podarilo pohnúť, už o pár rokov by ju ľudia ako zásadnú nevnímali, ale dnes je Slovensko v mnohom tak drahý a nefunkčný a zložitý štát, že je na prvých miestach
A tretia vec je investovanie do našej budúcnosti. Tam sa často hovorí o infraštruktúre, o cestách, železniciach, o vede, školstve, ja by som k tomu pridal aj zdravotníctvo a kultúru, ale môžme samozrejme o tom polemizovať.
Dovoľte mi zopakovať, že tieto tri body – rovnosť pred zákonom a korupcia, funkčne lacnejší a jednoduchší štát a investovanie do budúcnosti tejto krajiny – sú veci, ktoré majú len málo spoločného s tradičným pravo-ľavým delením. Sú to veci, ktoré dneska majú ľudia tendenciu vnímať ako veľký problém naprieč, a dokonca aj mnohé riešenia majú vnímať naprieč politickým spektrom, nie niesť všetky, ale, ale mnohé. Preto naozaj nevnímam ako najväčší problém tejto vlády, že je pravo-ľavá. Vnímam ako najväčší problém to, čo sa pokúsim teraz ukázať, že je takmer nulová pravdepodobnosť, že sa za jej pôsobenia tento zásadný upgrade udeje. Ozrejmime si to teda po jednom.
V čom bude Slovensko viditeľne lepšou krajinou vo vzťahu k rovnosti pred zákonom a korupciou? Aby som začal pozitívne, na základe tohto programového vyhlásenia vlády sa dá predpokladať, že ak vláda vydrží a naplní ho, tak bude mať o štyri roky viditeľne lepšie fungujúcu súdnu sústavu. Je pravdepodobné, že konania budú rýchlejšie a je pravdepodobné, že viacero problémov, ktoré dnes pozeráme v súdnictve, sa minimálne zlepší, ak nie odstráni. Programové vyhlásenie v oblasti súdnictva prezentuje predstavu, ktorá je ucelená, konkrétna a zároveň obsahuje dostatok, by som povedal, kritickú masu návrhov na to, aby to mohlo naozaj k niečomu viesť. Problém je v tom, že rovnosť pred zákonom a obmedzenie korupcie nie sú dnes do veľkej miery o súdoch, hoci sa to často na ne zjednodušuje. Vidíme to koniec koncov na prípade špeciálneho súdu, súdu zriadeného ešte v roku 2004 spoločne s Danielom Lipšicom a Luciou Žitňanskou vo vzťahu ku korupcii a k trestnej činnosti verejných funkcionárov. Tento súd nie je dokonalý, ale podľa zhody, myslím si, odbornej verejnosti, v podstate funguje. Jeho problém dneska je, že nemá koho súdiť, teda ak nepočítame inšpektorov, ktorých, ktorých trestá za to, že zobrali štyri balíčky kešu orieškov za vybavenú inšpekciu.
Problém boja proti korupcii alebo rovnosti pred zákonom dneska je len v malej miere problém súdov, hoci tie treba nepochybne významne zlepšiť. Je to oveľa viac problém prokuratúry a polície, ktorým, už ako viacerí povedali, že toto programové vyhlásenie venuje spolu, myslím, že dve vety, ak si to správne pamätám, a tie vety neobsahujú žiadny relevantný záväzok, ktorý by niečo zásadné menil. Ak sa pozrieme na päť, desať, pätnásť, dvadsať káuz z posledných rokov, ľubovoľne si ich môžme vybrať, tak skoro pri žiadnej sme, nenájdete situáciu, kde polícia vyšetrovala, prokurátor obvinil, ale súdy zlyhali. A nájdeme situácie, kde polícia buď ani nekonala, keď ju niekto konať prinútil, tak to zastavila, keď náhodou chcel konať vyšetrovateľ, tak nejakým spôsobom sa ho zbavili, keď sa ho nevedeli zbaviť, tak to zabil prokurátor. To je to, čo sa deje každý deň v tejto krajine vo vzťahu aj ku korupcii, aj zneužívaniu verejnej moci.
S tým toto programové vyhlásenie nechce robiť nič. A čo je minimálne rovnako dôležité, kľúčovou osobou zodpovedajúcou za skutočné vyšetrovanie nie je minister spravodlivosti, ale minister vnútra, a tým zostáva Robert Kaliňák. Robert Kaliňák je dnes to isté čo Pavol Paška, len s aktívnejšou komunikáciou a väčšou biznisovou zručnosťou. Je to človek, ktorý je garanciou a dokonca už aj symbolom toho, že v tejto oblasti sa nič významné nestane. Ale nehovorme na chvíľu o vyšetrovaní a trestaní, hovorme o, nazvime to, prevencii. Oblasti, kde dochádza k najvyššiemu zneužívaniu verejných zdrojov na Slovensku v posledných rokoch, charakterizuje to, že sú to oblasti eurofondov a verejného obstarávania. Často sa to prekrýva, keďže tie eurofondy treba minúť cez verejné obstarávanie. Ak si prečítate programové vyhlásenie vlády v tejto oblasti, tak verejné obstarávanie nesľubuje prakticky nič okrem Kaliňákového marketingu rozširovania elektronického trhoviska. V oblasti eurofondov síce obsahuje, myslím, že viac ako stranu, stranu a pol, ale tá strana a pol nesľubuje žiadnu skutočnú zmenu. Ukazuje najmä, že o nej ani neexistuje žiadna predstava, a to napriek tomu, že minimálne v programe SIET-e tá predstava pomerne podrobne rozpracovaná bola, a myslím, že aj v programoch iných politických strán, nechcem sa nikoho dotknúť, ale samozrejme tie ovládam menej.
Dokonca aj tam, kde ešte v koaličných rozhovoroch sme boli svedkami zásadného prísľubu opozičnej kontroly, a to bola v oblasti zdravotníctva, kde v koaličnej zmluve je priamo uvedené, že opozícia bude mať zastúpenie v kontrolných orgánoch vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pričom pripomínam, že zdravotníctvo nielen bolo veľkou témou pred týmito voľbami, ale je to aj téma, kde dlhodobo najviac ľudí vníma korupciu a jej prítomnosť, tak v tomto programovom vyhlásení zrazu, je tu pán minister, sa zrazu za slovami kontrolné právomoci opozície vo vzťahu k týmto orgánom a jej účasť, zjavila zátvorka a v tej zátvorke sa píše o stavovských organizáciách a treťom sektore. Dovoľte mi členov vlády upozorniť, že hoci strana SMER dlhodobo vníma svet tak, že každý, kto nie je SMER, je opozícia, v normálnej spoločnosti je opozícia, sú tie strany a poslanci, ktorí sedia v tejto polovici snemovne a teda nesúhlasia s vládou a snažia sa ju nejako kontrolovať, prípadne aj vymeniť. Mimovládna organizácia, stavovská organizácia nie sú opozícia. A ak si niekto myslí, že zalepí týmto to, čo predtým sľúbil, tak mu to nevyjde, ale uvidíme.
Keď sa pozrieme na osoby, ja už som hovoril o Robertovi Kaliňákovi, vo vzťahu k eurofondom mi dovoľte hovoriť o troch ľuďoch, je to pán Pellegrini, pán Plavčan a pán Žiga. Títo traja ľudia budú zodpovední za obrovské množstvo eurofondov, v podstate s výnimkou, a ja nechám bokom veci, ktoré sú dôležité, ale nie pre upgrade tejto krajiny, ako je pôdohospodárstvo alebo životné prostredie, budú zodpovedné za tie najvýznamnejšie, veda, inovácie, podnikanie, školstvo, informatizácia. K týmto témam sa ešte vrátim, ale to je to, čo oni budú pokrývať, a ich doterajšia činnosť ukazuje veľmi jasne, že bude pokračovať doterajší biznis. Nie je tam žiadna ambícia zmeny. Ako som spomenul, tá ambícia nie je zachytená ani v tom texte, to znamená, že ani papier nesľubuje zmenu, a ľudia, ktorí budú za vykonaním toho papiera, garantujú, že k žiadnej zmene nepríde.
Včera som veľmi podráždil pána podpredsedu vlády pána Pellegriniho na rokovaní finančného výboru, lebo on uviedol svoj prejav slovami, že, a teraz citujem, že "jeho core business v najbližšom čase bude čerpanie eurofondov". Ja som mu tento citát teda spomenul a som mu povedal, že či ho nepovažuje za taký freudovský, za, by som povedal, prezradenie tých skutočných úmyslov nechcenou formuláciou, čo teda pána podpredsedu vlády veľmi roztrpčilo. Ale ja si naozaj myslím, že táto veta "core business bude čerpanie eurofondov" vystihuje filozofiu tejto vlády a ľudí, ktorí v nej budú zodpovední za eurofondy, viac než dlhé strany v tomto texte.
Druhá téma je funkčný, lacnejší a jednoduchší štát. Tam treba oceniť, že program obsahuje dva konkrétne záväzky, ak som ho správne čítal, jedno je obmedzenie pracovnej zdravotnej služby a druhé je zrušenie daňových licencií. To sú veci, ktoré ja môžem povedať, že hovorila strana SIEŤ, som si istý, že kolega z MOST-u by povedal, že hovorili aj oni, hovorí to asi viacero, som si istý, že, pamätám si, že aj SaS to mala, a nepochybujem, že aj ďalší. To znamená, určite to treba oceniť. Tu však treba uviesť, že obidve tie veci zaviedla strana SMER. To znamená, že považovať za nejaký zásadný pokrok v funkčnejšom, lacnejšom a jednoduchšom štáte to, že sa zruší to, čo tá istá vláda predtým zaviedla, je predsa len taká veľmi obmedzená ambícia. A hovoriť o tom, že to je nejaká vlajková loď zjednodušovania života a sfunkčňovania štátu pre občanov, je podľa mňa strašne obmedzené. Ja si pamätám, ako sa za vlády Ivety Radičovej obmedzovala pracovná zdravotná služba a pamätám si, že to vôbec nebolo vnímané ako nejaké zásadné opatrenie, o ktorom teraz akože bude, členovia tej vlády teraz dva týždne sa budú natriasať pred verejnosťou. To bolo vnímané, že však to je úplne jasné, samozrejmé, šup, spravme to, odhlasovalo sa to a išlo sa ďalej. To znamená, že tieto opatrenia ja vítam, som za ne rád, ale to sú naozaj drobnosti.
Keď sa pozrieme na tie kľúčové témy, tie kľúčové témy, ktoré keď počúvate ľudí, keď chodíte medzi ľudí, tak budú v tejto súvislosti s vami o nich hovoriť, a dovolím si to povedať, pretože som naozaj desiatky takých stretnutí absolvoval a som si istý, že aj mnohí z vás tiež, hovorí sa o dvoch veciach. Jedna je daňovo-odvodové zaťaženie pre bežného človeka. Programové vyhlásenie vlády hovorí o tom, že sa zníži daň pre podnikateľov o 1 %, teda pre firmy, aby som bol presný. Hovorí o tom, že, a nehovorí vôbec o koľko, že sa zvýšia paušálne výdavky pre živnostníkov, to môže byť aj o 5 %, ale dobre. Ale dovolím si upozorniť, že 90 % občanov tejto krajiny nie sú ani živnostníci, ani majitelia firiem, sú to zamestnanci, myslím pracujúcich ľudí tejto v krajine. A ak by som niečo očakával od pravo-ľavej vlády, tak je to práve pozornosť pre túto strednú vrstvu, o znižovaní jej daňového zaťaženia, o to, aby ona pocítila, že keď sa štátu darí lepšie, nemusí to znamenať len to, že sa niekomu rýchlo niečo rozdá, buď v biznise alebo v nejakej sociálnej dávke, ale ľudia, ktorí to platia, to uvidia na nejakej refundácii, na nejakom znížení daní, na nejakom benefite svojom, na tom, že si nechajú o niečo viac peňazí. O tom tam nie je ani slovo. Napriek tomu, že minimálne zo strany SIET-e to bolo na príjmovej strane najväčšie a najdôležitejšie a prioritné opatrenie v rozpočte, aj zníženie dane z príjmu fyzických osôb, aj znižovanie odvodov.
Rovnaká téma pre mnohých a najmä podnikateľov, ale aj pre mnohých úplne normálnych a obyčajných ľudí je naozaj to bremeno, regulačné bremeno štátu. To, ako zasahuje ľuďom do života, často nezmyselnou buzeráciou, často nechcene. Je to téma, ktorú opäť každý, kto chodí medzi ľudí, cíti. Samozrejme, najviac sa týka drobných podnikateľov, živnostníkov, lebo tí majú v tomto s tým štátom oveľa viac. Ale každý občan, každý, čo si chcel prehlásiť auto a išiel sa zblázniť donedávna v Bratislave, ako som videl, v Bratislave sa to vyvŕšilo, a ide sa zblázniť najnovšie v Košiciach. Takéto úplné drobnosti, ktoré štát nevie a nechce riešiť napriek tomu, že sme tu štyri roky mali sľubované ESO. Výsledkom ESO je, že pri obyčajnom prepise auta sa už ľudia nemusia zblázniť v Bratislave, ale zbláznia sa v Košiciach, po štyroch rokoch. A vieme zo skúseností iných krajín dve veci. Vieme, že sa to dá zmeniť, nie je na tom nič neriešiteľné. Nie je to žiadna, ako často nám niekto nahovára, že my to máme v tradícii, Rakúsko-Uhorsko, všade je to tak, parkinson a podobne, nie je to pravda. Mnohým krajinám, dokonca aj menej vyspelým ako my, sa podarilo zásadne zosekať regulačné bremeno pre ľudí, ale vyžaduje to dve veci – ozajstnú vôľu a niekoho, kto to má na starosti, kto je mocný, kto si to vezme ako svoju úlohu. Toto programové vyhlásenie neobsahuje ani jedno, ani vôľu, ani plán, ani osobu, ktorá by si to zobrala za svoje.
Najviac sa k tomu hlási Robert Kaliňák. Ten Robert Kaliňák, ktorý štyri roky gestoroval projekt ESO. Z toho nevyšli ani veľké úspory pre štát, ani zásadne lepšie služby pre občanov. Gestoruje to minister Kažimír a minister Pellegrini, ktorí počas realizácie Operačného programu Informatizácia spoločnosti nedokázali sfunkčniť jedinú poriadnu verejnú službu. Vybavil som si pred pár mesiacmi nový občiansky, aj teda s tým elektronickým identifikačným prostriedkom a musím povedať, že po štyroch platonických pokusoch to na niečo použiť, som to zatiaľ vzdal. Budem čakať na vládu, ktorá mi umožní naozaj používať za 950 mil. aj nejaké elektronické verejné služby.
A ten trest, ten prísny trest za to, ako títo ministri zlyhali, je, že pokračujú v tých istých najdôležitejších funkciách s novými operačnými programami, aby sa náhodou nenudili. Ak niekto ako minister Kaliňák má na starosť Operačný program Efektívna verejná správa, tak potom by sme už mohli zveriť pánovi Černákovi vo väzení Operačný program Spravodlivosť a boj s korupciou.
Tretí bod je investovanie do budúcnosti lepšej krajiny. A tu sa vrátim k tomu, čo som na začiatku spomínal, o vôli, o vízii, lebo tu sa to prejavuje. Dovoľte mi, aby som nebol obviňovaný, že som nejaký radikál, dovoľte mi citovať komentátora Denníka N Konštantína Čikovského, ktorý nepatrí k radikálnym komentátorom. Každý, kto ho číta, vie, že hoci vie povedať jasné slová, vôbec nepatrí k radikálom. Tento človek o Petrovi Plavčanovi napísal nasledovné: "Hovorí, že do konca roka by chcel mať hotovú víziu, čo v praxi znamená, že nemá nič, uvidí sa, vždy všetko nejako dopadlo. Včera tu bol SMER, zajtra sa možno vrátia komunisti. Keď mohol mať služobné auto so šoférom Čaplovič, prečo by som ho nemohol aspoň chvíľu aj ja? Žijeme len raz. Vy by ste tú funkciu nezobrali, keby vám tak spadla na hlavu?" To napísal komentátor Denníka N.
A teraz mne nejde tu o fackovanie ministra Plavčana, lebo preto tu dneska naozaj nie sme. Ide o charakteristiku ministra, ktorý je kľúčový pri modernizácii tejto krajiny, pretože zodpovedá aj za školstvo, aj za vedu, aj inováciu. Pri týchto ľuďoch vieme, že žiadny upgrade zo Slovenska 1.0 na Slovensko 2.0 sa jednoducho nemôže konať. Ak niektorí kolegovia v dobrej viere podliehali alebo podliehajú tejto ilúzii, chcem ich v dobrej viere uistiť, že nie. Pretože upgrade Slovensko 1.0 na Slovensko 2.0 sa neuskutoční tak, že niekto sľúbi každej záujmovej skupine a mimovládnej organizácii všetko, čo chce počuť, a potom nejako bude. Upgrade na Slovensko 2.0 sa uskutoční len tak, že človek so silnou víziou a výrazným politickým krytím a mocou sa podujme na takmer samovražednú misiu a ak bude mať šťastie, tak z nej bude úspešný. Preto si dovolím povedať, že namiesto upgrade, a nielen v školstve, bude pokračovať politika status quo. A dovoľte mi povedať, čo to znamená. Politika status quo znamená, že sa veci manažujú, ja sa teraz ospravedlňujem všetkým skutočným manažérom najmä zo súkromného sektora, ktorí pod manažmentom chápu dosahovanie cieľov a organizáciu práce. Manažovaním v politike, znamená, sa myslí, že aby to nevybuchlo. Veci sú dobre manažované, ak z nich nie je žiadny prúser, iná ambícia tam nie je. To je politika status quo. Tak sa bude manažovať školstvo, tak sa bude manažovať veda, tak sa bude manažovať modernizácia krajiny. Je to politika absencie akejkoľvek ucelenej predstavy o zmene. Je to politika obohacovania vybraných ľudí a skupín, ktorí majú privilegovaný prístup k moci alebo sú sami mocní, a zároveň je to politika čiastkových reakcií na prúsery a príliš naliehavé žiadosti zdola. Inými slovami: kým to nehorí, netrápim sa, keď to horí, sledujem to, keď to ide buchnúť, tak tam nalejem trochu vody a počkám, čo bude. To je politika status quo, takú sme videli v školstve posledné štyri roky aj vo vede a takú uvidíme aj najbližšie štyri roky.
A aby sme nezostali pri školstve, vezmime si rezort dopravy. V rezorte dopravy napríklad takáto politika neznamená, že sa nestavia. Znamená to, že sa stavia dvakrát pomalšie a dva- až trikrát drahšie. Toto programové vyhlásenie obsahuje pomerne ambiciózny zoznam ciest, diaľnic a rýchlostných ciest, ktoré chce postaviť, a žiadna vláda Roberta Fica nedokáže toto všetko postaviť, lebo pri cenách, ktoré platí Ficova vláda, a peniazoch, ktoré sú dostupné, sa tento zoznam postaviť ani nedá. Tento zoznam by možno mohol, vedel postaviť Ján Figeľ, možno, ale žiadneho Figeľa táto vláda nemá.
Keď si pozrieme vedu, informatizáciu, tú skutočnú modernizáciu, tak tu je hranica, kde by úprimnosť viedla asi k politickej nekultúrnosti. Ak si vezmeme to, čo sme za posledné štyri roky zažili. Pre mňa to nie sú žiadne abstrakcie, sú to stámilióny rozkradnutých eurofondov, kým na najlepších školách Slovenska riešia základné existenčné otázky. Choďte sa pozrieť na tie pracoviská na Slovensku, od základných cez stredné, cez vysoké školy, ktoré podľa všetkých rebríčkov sú na špičke, a zistíte, že ich riaditelia neriešia to, alebo dekani, ako robiť kvalitné vzdelávanie, špičkovú vedu, riešia to, ako im to celé nespadne na hlavu, ako udržať ľudí aspoň trochu a keď niekto odíde, ako ho aspoň trochu nahradiť, lebo to je všetko, na čo majú dneska peniaze. Zároveň popri tom sme zakúpili e-learningy pre chovateľov kôz, sifóny za polovicu mesačného platu. A takto by som mohol ísť ďalej a ten zoznam je fakt dlhý.
Je tu ale aj situácia, keď Slovenská akadémia vied dokázala úplne nevídané, dokázala zvrhnúť predsedu za to, že myslel len na seba, ale nemyslel vôbec na svoju inštitúciu. To sa na Slovensku deje veľmi málo. Vezmite si počty odvolaných dekanov a rektorov za ostatných 25 rokov a zistíte, že tento typ revolty je veľmi zriedkavý. Viete, čo robili, vláda Roberta Fica, keď sa Slovenská akadémia vied na to odhodlala? Urobila z tohto človeka splnomocnenca vlády, ktorý odvtedy tej istej akadémii robí zle zhora. A potom mám niekomu veriť, že za tejto vlády má dôjsť k nejakej renesancii vzdelávania, vedy a inovácií?
Ale možno nemusíme byť až tak ostrí, pozrime sa napríklad na kultúru. Kultúra je vždy zabudnutá každou vládou a teraz budem spravodlivý. Tam ten status quo nie je až taký deštruktívny. Ale pozrime sa, ako vyzerá kultúrna politika, pozrime sa doľava. Taliansky stredoľavý premiér Matteo Renzi sľúbil v reakcii na migračnú a teroristickú krízu zvýšiť rozpočet na kultúru o miliardu eur s argumentom, že proti zlu sa dá bojovať len rozvíjaním toho lepšieho v nás. Vie si niekto predstaviť Roberta Fica, ako má túto tlačovú konferenciu a pritom sa nechytá za brucho od smiechu? Že dáva, samozrejme, u nás by to bola menšia suma, že dáva na kultúru a dáva ju nie preto, že je to prvoplánový marketing, ale pretože naozaj úprimne verí v pozitívnu úlohu kultúry v živote jednotlivca? Nie. Slovenská kultúra má ministra, ktorý už bol dvakrát ministrom, tretíkrát už nechcel byť ministrom, ale nakoniec ho ukecali, tak bude znovu ministrom.
Na konci treba byť menej negatívny, takže dovoľte mi prejsť k zdravotníctvu. Pán minister tu ešte je, tak aspoň môžem mu povedať do očí aj to dobré, aj to zlé. Myslím, že je všeobecná zhoda, že v zdravotníctve sme prerazili dno. Ešte pred voľbami v jednej diskusii padlo, že ak niektorá strana prehrá tieto voľby kvôli zdravotníctvu a školstvu, tak si to všetci politici na pätnásť rokov zapamätajú a konečne sa niečo bude diať. Ono sa to splnilo napoly. Vláda síce tie voľby prehrala, ale prehrala ich tak, že dokázala zostaviť vládu, aj keď už inú, a situáciu vyhodnotila tak, že síce školstvo možno v zásade nechať tak, ale to zdravotníctvo už naozaj musí vrátiť aspoň na minimálnu akceptovateľnú úroveň. Tak čítam programové vyhlásenie vlády, tak čítam najmä výber osôb ministra školstva a ministra zdravotníctva. Vidíme tam veľa otáznikov. Spomínal som tú otázku kontroly a mnohé ďalšie by sa dali, ale je tu určitý merateľný ťah. Aspoň v prvých týždňoch ho vidíme, a preto podľa mňa treba aj pochvalou, možno aj kritikou a tlakom v tom ministrovi pomáhať. Uvidíme, ako ďaleko sa na tej ceste bude chcieť vydať, uvidíme, ako ďaleko ho na tej ceste pustia, ale v tejto chvíli viac vnímam našu úlohu v tom, aby sme ho skúsili na tej ceste držať.
Z toho, čo som povedal, je, myslím, zrejmé, že minimálne podľa môjho osobného názoru, potrebujeme inú víziu štátu, ako predstavuje toto programové vyhlásenie vlády, pretože potrebujeme ten upgrade na Slovensku 2.0, a toto programové vyhlásenie ho nesľubuje a už vôbec ho nenaplní. Skúsme sa však pozrieť namiesto mojich osobných snov na to, k čomu povedie toto programové vyhlásenie vlády a ľudia, ktorí za ním stoja. Ak sa ten upgrade neuskutoční, tak sa ďalej bude posilňovať nespokojnosť, radikalizácia spoločnosti, narastie už, či poklesne, pardon, už veľmi nízka dôvera k štátu a k celej krajine. A budeme ďalej svedkami toho, že desaťtisíce, dokonca už asi dá sa povedať, že aj státisíce mladých ľudí svoju budúcnosť nevidia v tejto krajine, ani v nej nerealizujú. Chcem povedať, že strane SMER to vyhovuje. Pretože pre stranu SMER politická scéna, ktorá je plná nedôvery, kde sa darí extrémistickým stranám, ktorá je rozbitá, kde SMER zostáva ako jediný možný líder vlády, aj keby získal len 20 %, je presne to, čo SMER potrebuje. To znamená, pre SMER je pokračovanie súčasného stavu ešte v horšom plne prijateľný. Nerozumiem úplne, prečo je prijateľný pre ostatné vládne strany, ale to už je na nich.
Zároveň si myslím, že táto stratégia je veľmi krátkozraká. Ak sa pozrieme na ostatné krajiny okolo nás, čo sa stalo, keď spoločenská situácia, vlády nabíjali spoločnosť ďalšou a ďalšou nespokojnosťou, tak tu v okolí neprišiel, ani Merkelová neprišla, neprišiel ani Blair, prišiel Orbán, prišiel Kaczynski, prišiel Jobbik. Jediná výnimka, ktorú vidíme, pozitívna veľmi, výnimka, bola občianska platforma Tusk v Poľsku, ktorí tiež dokázali podobnú krízu dôvery v štát využiť na pomerne veľmi slušné, desaťročné úspešné obdobie pre Poľsko. To znamená, ak sa táto vlna bude ďalej nabíjať, musíme všetci dúfať a pracovať na tom, aby sa nabila pre nejakého Tuska a zároveň sa reálne musíme obávať toho, že sa nabíja pre Orbána, Kaczynského a Jobbik. Zodpovednosť za nabíjanie tejto vlny, ktorá podľa môjho názoru môže až ohroziť náš štát, na seba prevezmú tí, čo budú hlasovať za dôveru tretej vláde Roberta Fica. Je to ich slobodné rozhodnutie, ktoré ponesú slobodne v dobrom aj v zlom, aj najbližšie roky, možno aj dlhodobo.
Z vlastnej skúsenosti viem, že človek žije lepšie s ťažkými rozhodnutiami, ak úprimne verí, že prinesú najlepší možný prospech krajine aj ľuďom. Ak to robí len preto, že sa cíti byť pod tlakom alebo preto, že rieši nejaký momentálny úzky osobný záujem, tak v tej chvíli to rozhodnutie spraví, ale dlhodobo ho veľmi ťažko sebe aj okoliu obhajuje. Želám preto všetkým poslancom pri rozhodovaní nielen odvahu, ale najmä vnútorný mier.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.4.2016 15:27 - 15:29 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Dovoľte mi reagovať najmä na pána predsedu Danka. Možno sa mýlim, pán predseda, ale ja som mal pocit, akoby ste vo viacerých častiach svojej poznámky reagoval skôr na pána Lipšica, ako na mňa, lebo ja teda pri už akejkoľvek aj sebakritičnosti, myslím, že to moje vystúpenie bolo teda, ak ste v ňom videli nejaké zlo, tak priznám sa, že rád si pozriem s vami záznam a ukážte mi ho, lebo už povedal by som, že mäkšie sa v opozično-koaličných vzťahoch podľa mňa nedá. A neurobil som to práve naschvál preto, aby sme sa dostali od tej emócie, ktorá tu bola, tak ako aj kolegyňa Nicholsonová povedala, že skúsme tie dva kroky späť urobiť od seba a hľadať, hľadať cestu k riešeniu.
Zároveň chcem povedať, že to, čo by sme tu mali spolu hľadať, je riešenie, ktoré pomôže posúvať niekam túto krajinu. Preto ak je možné niečo zlepšiť bez toho, aby sa čokoľvek zhoršilo, tak sa priznám, že je pre mňa až prekvapujúce, ako obsiahlo o tom musíme hovoriť a ten návrh, ktorý som ja predložil, nič nezhoršuje, keďže pomer 7:6, pomer väčšiny koalície bude zachovaný a zároveň bude teda niečo vylepšené a umožnené. Priznám sa, že potom naozaj človeka napádajú rôzne otázniky, že ak ani toto nie je možné, že čo je teda tá skutočná príčina? Lebo ja som chápal, keď sme tu aj na ustanovujúcej schôdzi mali ten omyl, ktorý, myslím si, že bol úprimný niektorých poslancov, že to vyzeralo, že sa tým zmení ten pomer a oni upozorňovali, že tam je problém potom. Tomu som rozumel, ale keď dneska vieme, že to tak nie je, tak naozaj v rámci dobrej vôle ja dokonca musím povedať po prečítaní koaličnej zmluvy, ani nevidím toto ako niečo, čo bije koaličnú otázku, pretože to nie je nejakou zásadnou otázkou, či už politických síl alebo presadzovania zákonov. To znamená, v tomto aj poslanci koalície a kluby sú absolútne slobodné.
Takže preto ešte raz dovolím si apelovať na všetkých kolegov, požiadať ich, aby prijali rozhodnutie, ktoré nič nezhorší a niečo zlepší. A nie, ako opakujem, nie pre mňa, nie pre vás, ale pre Slovensko.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 18.4.2016 15:16 - 15:22 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, v prvom rade ďakujem za túto ústretovosť, nech naozaj dokončíme tú tému a potom poslanecké grémium, samozrejme, o tom môže rozhodovať.
Pán kolega Lipšic a aj pán kolega Matovič už určitým spôsobom zlomili palicu nad týmto všetkým a povedal by som, povedali veľmi jasne a razantne svoj názor na túto celú vec. Ja sa priznám, že ja ešte to nevnímam ako stratené a skôr naopak, chcel by som vás, samozrejme, veľmi stručne, ale predsa len presvedčiť, aby sme tie zmeny urobili, a teda aj tú jednu z nich, ktorá ešte nebola formálne navrhnutá, musím aj navrhnúť.
Takže v prvom rade chcem povedať, že každý z nás si naozaj uvedomuje, že nie vo všetkom a nie stopercentne sa dá každému poslancovi vyhovieť. Myslím, že to nie je predmetom debaty. Len naozaj musím povedať, že keď od tej minulej schôdze, kde sa tu naozaj sľúbila ako snaha hľadať spoločné riešenie a také, ktoré by čo najviac vyhovovalo. Podľa tohto návrhu, ktorý mám pred sebou, ani pán poslanec Simon, ani pani poslankyňa Petrík, ani pán poslanec Grendel a ani ja sa nikam teda neposúvame, tak je to štyri nula, tak to ťažko hovoriť o nejakom spoločnom hľadaní alebo o nejakej ústretovosti. Takže preto chcem povedať za seba, že ja som naozaj tiež vždy rozumel, že nebude to možno štyri nula opačne, ale štyri nula takto asi, asi by nebolo dobré, keby to tak skončilo a nebolo by to dobré naozaj pre atmosféru v Národnej rade.
Druhá vec, čo by som chcel povedať, je, že tiež sa musím vyjadriť k tomu, čo, myslím, pani poslankyňa Janíková, ak to povedala iná pani poslankyňa, ospravedlňujem sa, naozaj tu nejde o nejaké výhody a stoličky pre poslancov, to je dôležité pre ľudí. Ja len teda pre tých poslancov a možno aj pre verejnosť, ktorá to nie vždy si uvedomuje, poviem, že členstvo vo výbore neprináša žiadne ďalšie výhody ani finančného ani nefinančného charakteru poslancovi. To znamená, nikto tu teraz nebojuje o to, aby, aby mal príplatok, aby mal, ja neviem, sekretárku, asistenta, čokoľvek. Je to len viac roboty, lebo je to, samozrejme, povinnosť sa zúčastňovať rokovaní výboru a pracovať v tom výbore aktívne. Takže to len chcem zdôrazniť, že je to pre ľudí. Či to budem robiť dobre alebo nedobre, už nech potom aj oni posúdia.
Zároveň musím povedať, že v prípade výboru pre financie a rozpočet aj po tých všetkých zmenách, ktoré sa tu v tejto chvíli navrhujú, by ten pomer medzi vládou a opozíciou bol 7:5. To znamená, to je ten pomer, ktorý nie je v súlade ani teda s číslami a nie je ani v súlade, no veľmi často sa tu v minulosti hovorilo "Radičovej vlády", tak ja vám poviem, že za Radičovej vlády bolo 7:6 v prospech teda vtedajšej vlády. To znamená, že ani sa nedá hovoriť, že v tomto prípade, že táto, povedzme nejaké zvyšky tejto vlády dnes konajú pokrytecky, lebo oni vtedy dovolili to, čo sa dneska nechce dovoliť. Zároveň chcem povedať aj to, že označenie toho výboru zahraničného ako trestný tu vzbudilo veľmi silné emócie, najmä naozaj preto, že to pripomína tú dobu mečiarizmu a ja tie emócie nechcem vyvolávať, ale chcem len povedať, že pokiaľ vládna väčšina dá opozičných poslancov proti ich vôli do výboru, ktorý vecne nesúvisí s ich činnosťou a zároveň je v tom výbore jedinom opozičná silná väčšina, tým pádom tak to naozaj veľmi silno pripomína výbor pre životné prostredie v období teda Vladimíra Mečiara. Osobitne ak je to výbor, ktorého kompetencie vzhľadom na medzičasom vytvorenie výboru pre európske záležitosti sú dneska relatívne obmedzené, keďže najdôležitejšiu súčasť našej zahraničnej politiky nerieši. Takže ja to teraz nechcem, len nechcem ja tu tiež stupňovať emócie, myslím, že sú dostatočné, len chcem za seba povedať, že ja som vždy toto slovné spojenie používal po, by som povedal, po určitom premýšľaní a zvážení situácie.
Ako už zdôraznil kolega Lipšic, ten pomer 7:5 je, je naozaj oslabovanie kontroly zo strany opozície, týka sa to aj takých vecí, ako sú mimoriadne výbory a týka sa to celkovo práce vo výboroch, v hlasovaní o návrhoch koniec koncov. Na rozdiel od minulosti nemáme monolit ani na jednej strane tejto sály, to znamená, že ten pomer v tých výboroch je dôležitejší, ako možno bol za vlády Roberta Fica 2, kedy svojím spôsobom to bolo jedno, či je sedem k šiestim alebo sedem k piatim, lebo tá väčšina aj tak vždy hlasovala len spolu. Preto ja za seba si dovolím predsa len požiadať o tú možnosť, aby som bol zaradený do výboru pre financie a rozpočet.
Pripomeniem teda ešte raz, že keby sa tomu vyhovelo, tak vo finančnom výbore by bol pomer 7:6, takže koalícia by mala naďalej väčšinu a väčšinu primeranú. V opozičnom výbore by sa oslabila, či v zahraničnom výbore, pardon, by sa oslabila tá opozičná super väčšina a stále by bola 6:7. To znamená, aj potom by ten zahraničný výbor ešte nebol úplne tak, ako by asi mal byť, ale nebola by tak brutálna opozičná super väčšina, aká je tam pri tomto návrhu, ktorý máme na stole. Nikomu sa teda tým naozaj neublíži, umožní sa pracovať - konkrétne to poviem o mojej osobe - v súlade aj s odborným pôsobením. Chcem za seba povedať, že za celý ten čas ani nejaký iný návrh ako tento ani nepadol, keď som aj rokoval s ďalšími predstaviteľmi parlamentu. Takže ani neviem reagovať na nejaký iný návrh.
Dovoľte mi preto predniesť pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého k návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu na zmeny zloženia výborov Národnej rady Slovenskej republiky, tlač 43. Ten návrh sa dopĺňa nasledovne:
V bode a) sa za slová "poslanca Petra Chudíka SMER - SD" dopĺňa "poslanca Miroslava Beblavého", v časti b) sa za slová "poslanca Eduarda Adamčíka SIEŤ" dopĺňa "poslanca Miroslava Beblavého".
A dovoľte mi ešte raz bez akýchkoľvek predsudkov požiadať teda opozičné kluby vyjadriť tomuto návrhu podporu už na minulom rokovaní. Nikto ma neinformoval, že by sa to zmenilo. Takže ďakujem za tú podporu a teraz zatiaľ s ňou počítam, aj keď, samozrejme, ste, sme v tom všetci úplne slobodní.
Ale chcel by som sa ešte raz obrátiť naozaj na kolegov vo všetkých štyroch vládnych kluboch. Myslím, že kolegyňa Nicholsonová naozaj veľmi dobre hovorila o tom, že načo vyostrovať. Načo aj emócie vyšpičkovávať, načo kaziť niečo, čo možno aj sľubnejšie začalo, ako v minulosti. Samozrejme, teraz nejde o moju osobu, ale celé to rokovanie, ako tu bolo. Takže chcem sa na vás obrátiť, aj na klub MOST-u, aj teda nie na klub, ale teda mojich bývalých kolegov zo SIET-e, ale aj na kolegov zo Slovenskej národnej strany, aj na kolegov zo SMER-u, aby tento návrh podporili, nikomu neuškodí a myslím, že pomôže práci parlamentného výboru pre financie a rozpočet.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis