Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

29.11.2016 o 16:03 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 29.11.2016 16:03 - 16:10 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, keďže kolega Dostál, myslím si, vysvetlil k danej téme dosť, dovoľte mi len doplniť trochu z iného uhla, ale predtým mu ešte poďakovať a podporiť všetko, čo povedal.
To, čo chcem doplniť, je, že toto skrátené legislatívne konanie je len takým príkladom toho, že keď pohŕdame zákonmi, keď sú zákony naozaj na srandu králikov, tak potom neexistujú nejaké bezpečné hranice, na ktorých sa to zastaví. A toto skrátené legislatívne konanie je toho krásnym príkladom, lebo ono hovorí, pomerne prísne sa, v zákone, za akých okolností ho možno použiť. Už to, že sa po zmene vlády skráteným konaním presúvali kompetencie, a treba povedať, že nielen za tejto vlády, to už samotné je porušovanie zákona, ale tam, by som povedal, je možné mať aspoň nejakú diskusiu o tom, že keď začína nová vláda, kým sa to neusadí, nebudú môcť tí jednotliví ministri sa do toho naplno vrhnúť. Tí, ktorí to majú už na starosti, nebudú do toho vôbec nejak investovať, keď už vedia, že to odchádza, že tam vzniká nejaké obdobie takej, bezvládia alebo agónie. A že preto, keď je nová vláda, je v záujme verejnom, aby čo najrýchlejšie sa tie kompetencie prerozdelili, keď sa to už raz politicky dohodlo.
To nemení nič na tom, že to nie je v súlade so zákonom. Lebo ťažko hovoriť o tých značných hospodárskych škodách, tak ani neboli žiadne hospodárske škody v prípade pána Pellegriniho, ale má to aspoň základnú logiku. Čo sa však stane, keď začneme prekračovať hranice zákona, je, že potom už naozaj žiadne prirodzené hranice neexistujú. Takže keď najbližšie na nejakej koaličnej rade sa dohodnú pán Bugár, pán Fico a pán Danko, že regionálny rozvoj prejde z jedného ministerstva na iné alebo teda na Úrad vlády, tak vlastne neexistuje žiadna taká prirodzená bariéra úcty k zákonu. Že jasné, prejde to, bude to účinné o mesiac neskôr. Pretože ten zvyk, že my sme pri moci a my môžeme aj čokoľvek, je už tak zažratý, že už nenaráža na žiadne prirodzené bariéry. To, že sa za vlád, troch, Roberta Fica zo skráteného legislatívneho konania stal nástroj niekedy rýchleho riešenia toho, čo niekto, chce niekto vyriešiť bez ohľadu na skutočnú spoločenskú nevyhnutnosť, alebo dokonca nástroj politickej propagácie, ako to vidíme pri zmrazovaní platov, na to už sme si zvykli. Len opäť, keď vláda opakovane predvádza to, že možno porušovať zákon zo strany vlády a nič sa nestane, a nie jeden-, dva-, trikrát, tak to naozaj vedie aj k právnemu nihilizmu, aj k morálnemu nihilizmu v politike. A to je to, čo v prípade skrátených legislatívnych konaní vidíme.
Keďže všetky vlády Roberta Fica mali väčšinu v tomto parlamente, mohli kedykoľvek zmeniť definíciu skráteného legislatívneho konania a mohli napríklad doňho zaviesť vetu – môže sa použiť aj v prípade inej politickej priority vlády. V tej chvíli by sme my mohli tu s pánom Dostálom kritizovať, že tá vláda rozhodla takto zmeniť kompetenčný zákon narýchlo a že má priority, ktoré naozaj možno nesedia, ale bolo by to zákonné. A za desať rokov sa touto jednou, ani nie vetou, týmto jedným slovným spojením by sme postupovali v súlade so zákonom. Ale tá arogancia, tá arogancia moci a ten nihilizmus právny, ktorého sme svedkom, je práve nie o tom, len sa to tu deje. A že desať rokov sa neobťažovali zmeniť ten zákon tak, aby ste ho potom mohli dodržiavať. Pričom by ste nenarazili na žiadnu ústavu, na nič iné, len sa vám to nechce. Lebo to proste neni nevyhnutné. A to, že sa k tomuto pridávajú dnes dve ďalšie strany Slovenská národná strana a MOST, pričom pripomínam, že strana MOST, pán Bugár má podpredsedníčku vlády zodpovednú za legislatívu. Ak podpredsedníčka vlády zodpovedá za legislatívu hlasovala za to skrátené legislatívne konanie, tak sa podľa môjho názoru spreneverila tomu, na čo tam je. Tak to je ten problém. A ja vás len chcem vyzvať, buď upravte skrátené legislatívne konania tak, aby vyhovovali vašim predstavám, alebo začnite rešpektovať platný zákon. Znásilňovanie zákona stále dokola nie je prijateľné.
A zároveň chcem povedať, že svoje deti učíme, že ak chcete, aby si vás vážili ostatní, musíte si najprv vážiť samy seba a musíte sa k seba tak chovať. Tento parlament si dnes neváži sám seba. Tento parlament je ochotný hlasmi koaličných poslancov hlasovať a prebrať na seba to bremeno opakovaného porušenia zákona bez toho, aby niektorí jeho poslanci, čo i v zákulisí, nie tu, ja chápem, že vládni poslanci nebudú tu nadávať vláde, a v zákulisí, aby si zavolali ministrov a povedali, že to je naposledy, dneska sme to ešte odhlasovali, ale prosíme vás, nedostávajte nás do tejto pozície, lebo nabudúce to odhlasovať nemusíme, lebo ani my nie sme panáci, ktorým, keď sa koaličná rada rozhodne, tak my budeme hlasovať len podľa toho, bez akéhokoľvek, sebaúcty. A to je moja prosba na koaličných poslancov. Majte úctu k sebe, k tomu, že zastupujete občanov a ste najvyšší ústavodarný orgán. A hoci dneska ten predseda vlády a ten predseda parlamentu vyzerajú tu ako nejakí titáni, pred ktorými vy sa máte krčiť, veď každého z nich môžete odvolať jedným hlasovaním. Oni sa skladajú a spovedajú vám.
Ja som zažil aj koaličné vlády, kde aj veľmi silní ministri vedeli, že keď začnú veľmi hnevať poslancov, napríklad takýmto pohŕdavým prístupom, tak sa im to nevyplatí, pretože poslanci sú nakoniec suveréni v tomto parlamente. To je moja jediná prosba. Zamyslite sa nad týmto a vnútorne si to dajte do poriadku, aby sme tu s pánom Dostálom nemuseli o tri mesiace zase vystupovať v takejto veci.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 29.11.2016 14:52 - 14:54 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne všetkým kolegom za faktické poznámky. Možno len doplním, že ten kľúčový problém naozaj nie je to, že by dnešný zákon alebo budúci zákon bránili aj dobrým krokom. Aj v dnešnom zákone máme Inštitút pre finančnú politiku na ministerstve financií, kde je veľmi ťažké pre kvalitných ľudí sa dostať, taká je tam súťaž a taký je tam prísny výber. Máme aj poľnohospodársku platobnú agendu a pána Cseh, ktorý sa tam môže stať námestníkom za tých okolností, ktoré sú. To je všetko v dnešnom zákone možné a minimálne z hľadiska zákona je to takzvane lege artis, ako radi hovoria právnici.
To znamená, ten nový zákon, čo je jeho najväčší problém, je, že on veľmi málo robí pre to, aby ten spodok obmedzil, aby naozaj sa nediali tie zlé veci. Tie sa ďalej diať budú v podstate v nezmenenej forme alebo teda možnože preskočia štyri bránky slalomové namiesto troch, ale nie je tam tá reálna zmena. Nuž tá by naozaj vyžadovala úplnú zmenu toho, ako sú ľudia vyberaní a len to pridá byrokraciu a zložitosť a komplikácie pre tie dobre fungujúce úrady a pre nás všetkých. A tu sa, ak môžem, špecificky aj budem venovať, čo povedal pán Baránik, ja s ním súhlasím. A preto som upozornil na ten grécky fenomén. Je naozaj, ak tá definitíva začne fungovať v takomto prostredí, tak my sa o 10 rokov môžeme diviť, že nám napriek všetkým esám, postesám a predesám (pozn. red.: narážka na reformu ESO) bude neustále rásť počet ľudí v štátnej službe, preto pre každého bude najjednoduchšie tých ľudí nevyhadzovať, však to už je v zákone, že majú definitívu, ale vždy si nájsť tých svojich. Pretože podstata apolitickej štátnej služby neni je garancia nevyhoditeľnosti. Podstata apolitickej štátnej služby je to, že prijímanie a riadenie a povýšenie sa riadi inými ako politickými kritériami. A to tu naďalej nebude, ale bude tu to, čo pomenoval pán poslanec Baránik, teda garancia vďaky tých ľudí, ktorí budú vedieť, že v konkurenčnom systéme by neprežili, ale v tomto majú minimálne garantované zamestnanie.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 29.11.2016 14:02 - 14:43 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k návrhu zákona o štátnej službe.
Zatiaľ rečníci, ktorých sme mali, buď také veľmi konkrétne a technické vystúpenia k určitým aspektom, ktoré priamo navrhovali zmeniť pozmeňovacími návrhmi. Alebo naopak, mali sme také stručné a pomerne paušálne odsúdenie tohto zákona z úst pána poslanca Krajniaka. Dovoľte mi preto urobiť trochu takú strednú cestu medzi týmito dvoma prístupmi, kde ja nebudem predkladať konkrétne pozmeňujúce návrhy aj preto, že som ich predkladal ministerstvu v pripomienkovom konaní a boli všetky napospol zamietnuté. Tak priznám sa, že dnes som nevidel, pardon, Úradu vlády, prepáčte, máte pravdu, pán minister. Jak na vás pozerám, tak som zabudol, že dnes tu len zastupujete premiéra, takže Úradu vlády sme ich predložili a všetky boli zamietnuté.
Ale na druhej strane sa mi zdá veľmi dôležité dať tento zákon aj trochu do kontextu a porozprávať o ňom širšie, lebo to tu zatiaľ nezaznelo. Treba na úvod povedať, že toto je už tretí zákon o štátnej službe, ktorý za 15 rokov prijímame. Prvý bol prijatý v tejto snemovni v roku 2001, druhý v roku 2009 a tretí je teda dnes. Zároveň tieto zákony, najmä ten prvý prešiel aj významnými novelami. Prvá bola v roku 2002 hneď, druhá v roku 2003 a potom ešte v roku 2006. To znamená, že tento zákon, nielenže teda už je tretí, ale keby sme brali reálne obsahovo, možno už je štvrtý alebo piaty zákon o štátnej službe za 15 rokov, čo naznačuje aj nestabilitu z prostredia, aj to, že asi je tu pomerne veľká vôľa ho meniť, aj keď možno neexistuje žiadna zhoda o tom žiaducom smere.
To, čo je dôležité, je spýtať sa aj na podklady tohto zákona, ktorý tu dnes je, že čo sme sa za tých 15 rokov naučili a či to, čo sme sa naučili, sa odráža aj v tom zákone, a či ten zákon, aj keď nedokonalý, prinesie nejaké zásadné zlepšenie, pretože sa poučil z tej doterajšej histórie.
Bohužiaľ, a pokúsim sa to aj ilustrovať, tento zákon, aj keď prináša niektoré dobré veci, o ktorých budem hovoriť, vo všeobecnosti sa nepoučil z toho doterajšieho vývoja, alebo ak sa z neho poučil, tak jedine v tom, že sa snaží v skutočnosti zachovať ten dnešný stav, o ktorom sa, dúfam, zhodneme, že je nedobrý.
Na čom to zakladám? Mohli by sme hovoriť o strašne veľa veciach, pretože zákon je dlhý a zložitý, ale dovolím si hovoriť o štyroch témach, ktoré aj v predchádzajúcej rozprave sa opakovali a ktoré v diskusii o štátnej službe väčšinou vnímame ako najdôležitejšie.
Jedna je otázka výberu do štátnej služby, kto sa do nej môže dostať do jednotlivých funkcií. Samozrejme, otázka je prepúšťanie, teda naopak, koho sa môžeme zbaviť a za akých okolností. Je to otázka odmeňovania a motivovania zamestnancov a potom je to otázka etiky a merania výkonu. To sú štyri témy, ktoré keby sme mali aj dobre zvládnuté, tak iné nedokonalosti tohto zákona, si myslím, vieme pomerne dobre, s prepáčením, rozchodiť, lebo by sme prijímali do štátnej služby najmä dobrých ľudí, vyhadzovali by sme z nich, ktorí sa neosvedčili, a v rámci ich pôsobenia by sme ich odmeňovali správnym spôsobom a tlačili aj inak na etický a výkonný postup v štátnej službe. Bohužiaľ, ani po tomto zákone to nebude platiť. Povedzme si prečo.
Keďže máme za sebou už históriu 15 rokov zákona o štátnej službe, vieme na rozdiel od minulosti aj veľmi presne povedať, ako sa veci vyvíjajú v tom doterajšom platnom stave, dokonca na rozdiel od mnohých vecí na Slovensku máme aj viaceré vedecké štúdie o fungovaní štátnej služby na Slovensku za posledných 15 rokov. A dovoľte mi sa o ne oprieť.
To, čo je najpodstatnejší záver z týchto štúdií, ktorých, niektorých som aj spoluautorom, bolo, že prijatie zákona o štátnej službe v jeho jednej, druhej alebo aj tretej a štvrtej podobe zatiaľ nikdy na Slovensku neznamenalo nejakú zásadnejšiu zmenu v tom, ako reálne sú ľudia vyberaní a najímaní alebo aj prepúšťaní, alebo aj motivovaní, odmeňovaní. Zatiaľ všetky zákony o štátnej službe, vrátane ich rôznych mutácií, nedokázali žiadnym spôsobom signifikantne zmeniť to, že na Slovensku je štátna služba výrazne spolitizovaná, a to v oblasti najímania aj prepúšťania, a zároveň, že nemáme dobré spôsoby ani na výber kvalitných ľudí, ani na ich motiváciu, ani na, by som povedal, hľadanie tých zlých jabĺk a, naopak, na zbavovanie sa z nich.
To je záver, ktorý napríklad, nechcem tu veľa hovoriť, ale poviem záver jednej štúdie, ktorú sme vykonávali ešte v roku 2011, ´12, kde sme hovorili s ľuďmi od úrovní ministrov, vrátane ministrov Ficovej prvej vlády až po ľudí na úrovni riaditeľov, generálnych riaditeľov, úradníkov. A v podstate všetci títo ľudia bez ohľadu na politické tričko, funkciu, osobnú históriu, vek, pohlavie alebo akokoľvek iné, sa zhodli na tom, že na reálne fungovanie najímania a vyhadzovania, odmeňovania napríklad na ministerstve alebo na úrade mala oveľa zásadnejší vplyv osoba ministra, niekedy prípadne nejaká DNA jeho politickej strany ako akýkoľvek zákon. Pretože tie zákony, zákon o štátnej službe je nastavený tak a aj po tomto, novele bude nastavený tak, že takmer všetky jeho ustanovenia budú pomerne ľahko obíditeľné a manipulovateľné.
V tom zákon o štátnej službe pripomína takého ešte škaredšieho bratranca zákona o verejnom obstarávaní, ktorý tiež je mnohokrát manipulovaný a obchádzaný v snahe teda nedať zákazku tomu, kto vie dať najlepšiu ponuku, ale tomu, komu ju z akýchkoľvek dôvodov obstarávateľ dať chce. Ale tam aj vďaka európskym predpisom, aj vďaka nezávislému úradu ako-tak sa často aspoň tie najkrikľavejšie prípady naprávajú. V prípade štátnej služby to tak nie je a ja korektne poviem, že to tak nebolo za žiadnej vlády, odkedy tento zákon bol prijatý v roku 2001. Dokonca ešte ani v čase fungovania mýtického Úradu pre štátnu službu to tak nebolo. Ja si pamätám z osobných skúseností príhodu, kde keď sa v roku 2003 vytvárali úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, čo sú jedny z najdôležitejších úradov miestnej štátnej správy vzhľadom na počet zamestnancov, rozpočet aj počet klientov, tak sa podarilo presadiť do zákona, že tieto úrady na rozdiel od iných úradov štátu, miestnej štátnej správy nebudú politicky obsadzované. Teda riaditeľ úradu bude vybraný normálnym výberovým konaním podľa zákona o štátnej službe. Bol to jediný takýto veľký úrad vtedy. Miestnym koaličným radám to však nijako nebránilo, aby si rozdelili pozície riaditeľov politickým a koaličným spôsobom.
Ja som si dovolil upozorniť vtedy predsedu Úradu pre štátnu službu pána Plaia na to, že mám takéto informácie a požiadal som ho aj o dozor a nejakým spôsobom ingerenciu do tých výberových konaní, keďže Úrad pre štátnu službu mal vtedy veľmi silné kompetencie na papieri v tejto veci. Mohol priamo tie veci organizovať alebo nominovať výberové poroty. A pán Plai ma listom uistil, že všetko prebehlo v najlepšom poriadku a v súlade so zákonom. Avšak keď som si pozrel zoznam vymenovaných riaditeľov úradov práce podľa týchto ním nespochybnených výberových konaní a koaličný zoznam, ktorý som dostal do rúk niekoľko mesiacov predtým, tak sa zázračne zhodovali asi na 98 percent.
Tým sa snažím povedať, že aj v čase existencie Úradu pre štátnu službu, aj v čase, keď ten zákon bol asi najprísnejší, aký tu kedy bol, bol na úrovni, kde politicky bol záujem ho nedodržiavať, bol nedodržiavaný. Toto v roku 2006 však najprv politikov jednej a potom druhej strany prestalo baviť vôbec túto hru hrať. To znamená, najprv sa zrušil Úrad pre štátnu službu, ešte na záver Dzurindovej vlády, potom vláda, prvá vláda Roberta Fica prijala ďalšie ustanovenia. Nakoniec celý nový zákon to ešte uľahčil tie veci, ale ani tie neboli veľmi podstatné, to chcem zdôrazniť, lebo ako som spomenul, tá skúsenosť ľudí, ktorí fungovali a fungujú v štátnej službe, či už na politickej alebo úradníckej rovine, je taká, že bez ohľadu na zákon to vždy fungovalo rovnako posledných 15 rokov, či sa predseda vlády volal Fico, Radičová alebo Dzurinda. Málokedy ja používam takýto výraz, lebo väčšinou vidím niekedy veľký, niekedy menší rozdiel, ale z hľadiska dodržiavania zákona o štátnej službe a reálneho oddelenia politiky od úradu tam veľký rozdiel nikdy nebol a podľa mňa ťažko argumentovať, že by to tak bolo. A tie rozdiely, ktoré boli, spočívali, ako som už spomenul, v osobnosti ministra. To znamená, múdrejší, osvietenejší ministri a silnejší ministri si dokázali viac uhájiť svoje rezorty pred rôznymi koaličnými alebo straníckymi orgánmi. Viac tlačili na to, aby si tam dotiahli schopných ľudí alebo uchovali tých, ktorí tam sú, a viac išli po výkone. Menej schopní, menej odolní, menej ambiciózni ministri, naopak, používali tieto rezorty ako nástroj oveľa viac uspokojenia či už vlastných alebo straníckych záujmov. To je situácia, ktorú máme doteraz.
A teraz sa poďme pozrieť na ten nový zákon, či to nejakým spôsobom mení. Začnime prijímaním, lebo to je to najcitlivejšie aj najdôležitejšie, ako sú ľudia vyberaní. Tí, čo zastávajú a presadzujú tento zákon, hovoria, že tu je jedna z najpozitívnejších zmien, lebo sa obmedzujú rôzne priame spôsoby ako vstúpiť do štátnej služby a tým pádom nebude možné ľudí až tak tam dostať bez výberových konaní. No tak v prvom rade nie je to celkom pravda, lebo ako povedal, ak sa nemýlim, kolegyňa Remišová, ale dúfam, že necitujem nesprávneho poslanca, že zostáva tam, myslím, že 13 bolo to slovo, 13 spôsobov ako dostať do štátnej služby človeka bez výberového konania. Takže to samo číslo ilustruje, že ak sa nejaké diery zapchávajú, tak tie diery, čo zostávajú pri tom vstupe, sú veľké ako Titanik. Ale čo je dôležitejšie, a to je to, čo som, prečo som hovoril aj ten príklad o mojej vlastnej skúsenosti s úradmi práce, je ten, že akékoľvek výberové konania sú formálne, pokiaľ ich realizuje ten istý úrad a úradník pod dozorom toho istého politika, ktorý má na nich nejaký záujem. To znamená, že kým realizuje výberové konanie osobný úrad ministerstva, ktorého nadriadeným je vedúci služobného úradu menovaný ministrom a nadriadeným je minister, tak do tej doby stačí správne uchopiť tieto funkcie, či už vymenením za vlastných ľudí alebo tlakom na týchto ľudí, a je možné obsadiť funkciu ľubovoľne. Ten najjednoduchší spôsob je aj najčastejšie používaný v praxi, je to, že ten, kto má dostať otázky alebo iné predmety výberového konania, tak ich dostane a na rozdiel od ostatných teda dopredu vie, na čo musí odpovedať, môže sa pripraviť. Samozrejme druhá metóda je to, že sa výberové konania vypisujú čo najneskôr, čo najmenej sa o nich hovorí, aby sa čo najmenej ľudí prihlásilo. A tretia metóda, ktorá sa používa často aj v súdnictve pri výbere sudcov, je, že na subjektívne elementy, ktoré súvisia s hodnotením komisie, sa dá dostatok bodov, aby keď aj náhodou nejaký uchádzač by vyhral tie ostatné časti, tak sa to dá ešte zvrátiť. To znamená, že dneska máme štátnu službu, do ktorej sa netreba priamo vyberať, stačí do nej vyberať výberovým konaním.
Ja poviem príklad. Máme tu spravodajkyňu z SNS. Pred pár týždňami sme mali prípad, keď na poľnohospodárskej platobnej agentúre vyhral výberové konanie taký pán menom Cseh. Teda neviem ako sa správne vyslovuje, ale myslím, že sa vyslovuje Cseh (pozn. red.: vyslovené ako "Čé"), ktorého, teda sa stal zo dňa deň námestníkom poľnohospodárskej platobnej agentúry, čo je jedna z najväčších agentúr tohto štátu z hľadiska objemu financií, v rezorte pôdohospodárstva sa nachádza. Pričom tento pán podľa svojho profesného životopisu okrem ochrankárstva sa venoval len dlhodobej nezamestnanosti svojej vlastnej. To mu nebránilo, aby teda bol úspešne, zvládol výberové na tejto agentúre a stal sa námestníkom. Keď sa to objavilo v novinách, tak niekto tuto spoza mňa sediaci zvyčajne musel zasiahnuť, lebo druhý pán na druhý deň zistil, že nechce byť prekážkou dobrej povesti Slovenskej národnej strany a svojej pozície sa hneď aj vzdal. Ale myslím, že lepšiu ilustráciu toho, že kým výberové konanie realizuje ten, kto tam má záujem si dosadiť svojich ľudí, tak celé výberové konanie je len fraška. A na tom nemení tento zákon nič. Naďalej si budú výberové konania realizovať ich samotné úrady vo svojej vlastnej réžii a tým pádom nemá ani zmysel sa zaoberať všetkými tými ostatným vecami, ktoré tam sú o tom, že či tam bude test zo štátneho jazyka alebo nebude tam test zo štátneho jazyka a aká ešte súčasť bude zo zákona, aká bude v služobnom predpise, pretože to všetko sú len také slalomové bránky, okolo ktorých treba prelyžovať na ceste za úspešným cieľom, ktorý, verme, že keď to zvládol pán Cseh, zvládne to v podstate už ktokoľvek. Takže minimálne otázka rovnosti prístupu k štátnej službe z hľadiska intelektuálnych a iných schopností bude zachovaná, pretože žiaden problém nebude dosť veľký na to, aby takého človeka tam nevedeli dostať, keď je vôľa.
Zároveň, a to už som myslel, že sa nedá povedať, sa však, bohužiaľ, výrazne zvyšuje byrokracia v tom procese, lebo ten zákon ustanovuje, že ak budete chcieť obsadiť voľné miesto, ktoré sa má obsadzovať výberovým konaním, tak najprv budete musieť uskutočniť niekoľko kôl vnútri úradu. A až keď tie dopadnú neúspešne, tak môžte vypísať výberové konanie. Čo to znamená v praxi, je to, že tam, kde bude vôľa, tak bude aj nepochybne cesta a všetci zamestnanci teda dostanú jasný signál, že teda kto sa bude hlásiť, bude synom smrti, a keď náhodou niektorý zamestnanec takýto signál nepochopí, tak výberové konanie sa predsa dá vždy urobiť ako neúspešné. A tým pádom nebude to reálne nijak pomáhať tam, kde je politické alebo klientelistické obsadzovanie, tak ako, a to nie je moja fantázia, tak ako to my vidíme na pätnásťročných skúsenostiach s týmto zákonom aj dnes. Ale pre tých poctivejších to bude, naopak, znamenať strašné zdržovanie, lebo minister, povedzme, minister financií Kažimír, keď bude chcieť obsadiť nejaké špičkové ekonomické miesto na ministerstve financií na Inštitúte finančnej politiky nejakým kvalitným ekonómom, ktorý má za sebou nejaké výkony, tak bude musieť, a hoci bude dávno vedieť, že nikto taký na ministerstve nie je ani v tej rezerve štátnej služby, tak napriek tomu budú musieť skákať cez tie obrúčky a bude to trvať niekoľko mesiacov, len aby bola litera zákona zachovaná. Inými slovami, zvyšujeme byrokraciu, reálna odpolitizácia prijímania sa nekoná.
Druhý bod je prepúšťanie. Tu platí niečo podobné, ale, bohužiaľ, ešte trochu nebezpečnejšie, a to je to, že hlavným nástrojom prepúšťania v štátnej službe doteraz bolo to, že po reorganizácii sa je možné človeka zbaviť. To znamená, že ak nejakým spôsobom zruším vaše pracovné miesto, teda štátnozamestnanecké miesto, aby som to povedal technicky presne, tak sa vás viem zbaviť. Tým pádom každý vedúci úradu, každý minister, ktorý si chcel ten úrad nejak pevnejšie uchopiť urobil reorganizáciu. Ten, čo má, by som povedal, väčšiu fantáziu, si na to najal aj nejakú poradenskú spoločnosť, aby mu to nakreslila, aby to bolo nespochybniteľné. Ten, kto má menšiu fantáziu alebo menšie nejaké škrupule, si to nakreslil aj sám alebo teda jeho ľudia. Sekcie nevhodné sa zrušili, iné nevhodné sekcie sa zlúčili alebo, naopak, tie, čo bolo treba inak riešiť, zase rozdelili. Tým pádom najmä vedúci pracovníci, lebo o nich väčšinou ide, bolo ich možné nieže odvolať, oni už nemali miesto, pretože ich miesto zaniklo, a bolo možné, naopak, na tieto nové miesta najať tých správnych ľudí, ktorých či už minister, rodná strana alebo niekto iný odporúčal. S týmto sa nejakým spôsobom veľa robiť nedá za normálnych okolností, pokiaľ teda nechceme priamo zodpovedným ľuďom zobrať možnosť urobiť reorganizáciu úradu, respektíve je možné urobiť to, čo ako keby robí tento zákon, že poviete, že v tom prípade tí ľudia odchádzajú do kádrovej rezervy, ktorá sa využije pri nejakej najbližšej možnej príležitosti. Tu sa však dostávame späť k tej otázke prepúšťania, teda, pardon, prijímania, že pokiaľ je politicky robené prijímanie ľudí, tak žiadna takáto kádrová rezerva fungovať nemôže, pretože sa vraciame k bodu jedna. Ak náhodou sa aj niekde uvoľní miesto, ale to miesto už je určené pre niekoho iného, tak jednoducho tento človek aj keby ako chcel, sa tam nedostane, pretože či už kombináciou nejakého tichého dohovoru alebo aj kombináciou teda toho, ako sú testy postavené, aká je komisia, jednoducho nikdy cez tie bariéry preliezť nemôže. Opäť, ako vieme z praxe. To znamená, prepúšťanie nebude veľmi fungovať ako nástroj depolitizácie, teda zákaz prepúšťania, ktorý tu je, respektíve to, čo tu je, je, že zavádza sa v nejakej miere definitíva, teda zavádza sa to, že človek, ktorému sa zruší takto pracovné miesto, neprichádza o štátnozamestnanecký pomer automaticky, ale je držaný v tej spomínanej kádrovej rezerve.
To znamená, nejaká ochrana, nejaké istoty v skutočnosti pre verejný záujem tu nie sú. Čo tu ale vzniká, je možnosť takzvaného gréckeho syndrómu. Ak sa pozriete na grécku štátnu službu, tak o nej je známe to, že je teda neuveriteľne prezamestnaná, napriek asi šiestim rokom škrtania to ešte stále platí, ale najmä na začiatku to platilo pre ňu brutálne. Ale ak ste sa niekedy historicky pozreli na to, prečo to tak je, prečo je grécka štátna správa tak prezamestnaná, tak jeden z kľúčových dôvodov je kombinácia práve spolitizovaného prijímania so zákazom prepúšťania. Čo sa stalo v Grécku, bolo, že každá vláda poprijímala svojich kamarátov, straníkov a iných ľudí svojim blízkym, pretože to chcela a dala im definitívu. Nebolo sa ich už možné zbaviť. Nová vláda však, keďže chcela zase svojich ľudí, tak týchto ľudí presunula na nejaké iné miesta, ktoré sa im teda museli vytvoriť, a na tie miesta, ktoré už sú, zase prijala svojich ľudí. Po niekoľkých kolách takéhoto prístupu za posledných tridsať rokov, zhruba od tých osemdesiatych rokoch sa to tak deje, malo Grécko najprebujnejší štátny aparát asi v západnej Európe. A to je teda jeden z možných praktických dôsledkov tohto, čo tu bude, že ďalej sa bude politicky, klientelisticky a kamarátsky prijímať, ale keďže bude sťažené úplne vyhodiť, tak budeme mať armádu ľudí, ktorých budeme platiť, a každá ďalšia vláda tú armádu rozšíri, až kým nám to nepadne celé na hlavu.
Tretí bod je otázka odmeňovania, prípadne ešte... Odmeňovania, začnem odmeňovaním. Tam ten zákon neprináša nejakú výraznejšiu zmenu. Viacerí chceli, aby priniesol. Týka sa to najmä toho, že dneska má ten manažér takmer absolútnu voľnosť v odmeňovaní, pretože cez kombináciu príplatkov osobných a odmien môže dať v podstate akýkoľvek plat komukoľvek, plus existuje inštitút osobného platu, ktorý je už úplne mimo všetkého. To znamená, že v štátnej službe je dneska úplný platový bordel, kde v podstate, nehovoriac o tom, že na rozdiel od iných krajín máme inú tabuľku pre štátnu službu, inú tabuľku pre štátnu službu policajtov, inú tabuľku pre štátnu službu vojakov, inú tabuľku pre štátnu službu ostatných zložiek, inú tabuľku pre učiteľov, inú tabuľku pre zdravotníkov, inú tabuľku pre vysokoškolských učiteľov, inú tabuľku pre kurátorov v múzeách a ešte určite máme zopár ďalších tabuliek, ktoré tu ani neviem vymenovať. Tento obrovský a asi v Európe ojedinelý počet rôznych tabuliek platových pre rôzne skupiny verejných zamestnancov, často veľmi podobných, tento zákon nijak nerieši. Naopak, ešte aj v rámci toho je tu taký spor, ktorý neviem, ako skončí, že kedysi dávno sa povedalo, že ešte aj v rámci tejto štátnej služby je málo mať jednu tabuľku, preto treba urobiť dve a pre zamestnancov Úradu vlády, Národnej rady, Kancelárie prezidenta a myslím, že aj ombudsmana, sa urobila špeciálna tabuľka vyššia, lebo oni sú lepší zamestnanci. Teraz to nestačí. A preto sa tá tabuľka rozbila nejakým zázračným spôsobom ešte naviac, kde teda zamestnanci Národnej rady majú dostať ešte osobitnú tabuľku a zamestnanci tých ostatných mimoriadnych orgánov majú dostať nižšiu, ale stále vyššiu, ako majú tí ostatní tabuľku. Ak si pozriete spoločnú správu výborov, tak tam je viacero pozmeňovacích návrhov schválených vo výbore v tomto smere, a pokiaľ teda viem, prechádza ešte živá diskusia, či teda, keďže máme málo bordelu v tých platových tabuľkách, tak je dobre ho ešte zvýšiť a ešte aj túto mimoriadnu tabuľku rozdeliť na dve, ako to vyzerá, že sa to aj stane. Ale to už ponechám na pani spravodajkyňu a na hlasovanie Národnej rady.
To znamená, v tomto žiadny poriadok nie je, ani nejaké znižovanie svojvôle z hľadiska toho osobného príplatku, odmien tu nie je. To už pomenovala aj pani poslankyňa Remišová, ak som ju správne počúval. To bola napríklad jedna z tých pripomienok, pán minister, ktoré som dal, teda nie vám, ale Úradu vlády, ale vy ho tu zastupujete, aby sme aspoň trochu začali zužovať tú úplnú absolútnu voľnosť, ešte aj to bolo odmietnuté.
Takže zároveň, a to je v tom hodnotení a väzbe na výkon, sa tiež nerobí nič vážnejšie. Jedna z vecí, ktoré sa zaviedli ešte pri roku 2003, bolo, že aspoň časť odmeňovania sa viazala na hodnotenie. To znamená, že ľudia, ktorí mali lepšie hodnotenie, mali dostávať vyššiu valorizáciu týchto miezd a ľudia, ktorí mali horšie hodnotenie, mali dostávať nižšiu valorizáciu miezd. Zároveň to bolo nastavené tak, že tie valorizácie sa sčítavali rokmi tak, že ak aj mal niekto smolu, že si naňho na rok zasadol nejaký šéf, alebo na dva, ale robil dvadsať rokov v štátnej službe, tak ten mu nemohol, na rozdiel pod toho osobného príplatku, to všetko zobrať, lebo jemu sa to postupne nárokovateľne kumulovalo. To zrušil, teda chcem povedať pán Richter, ale nie pani Tomanová, aby som bol korektný, pardon, že si vás občas mýlim, to zrušila pani Tomanová a odvtedy to nič nenahradilo. A nenahrádza sa to ani tu. To znamená, že my máme hodnotenie, o ktorom sa veľa hovorí v tom samotnom zákone, ale nie je naňho viazané mzdové ohodnotenie nejakým signifikantným a nárokovateľným spôsobom. To hodnotenie samo osebe je dosť zaujímavé a dovoľte mi pri ňom trošku sa zastaviť, lebo my už sme to hodnotenie mali, potom sa zrušilo za pani Tomanovej a teraz sa vracia znovu. A vracia sa v podobe, kde, keby sme neboli v Národnej rade, tak si myslím, že sme v nejakej humoristickej relácii. Lebo ten zákon hovorí, že ak v hodnotení dostane zamestnanec dvakrát po sebe viac ako, menej ako 25 bodov zo sto, tak je možné ho prepustiť. Nie povinné, ale možné. No a teraz, keď sa pozriete na to, ako sú tie body dávané, tak spolu 70 % tých bodov sa dáva za výkon a za odborné znalosti, čo v praxi znamená, že vy môžete mať nulový výkon, nulové odborné znalosti, ale pokiaľ máte všeobecné kompetencie a rád sa vzdelávate, tak máte garantované prežitie v štátnej službe. Ak mi niekto vie vysvetliť zmysel výkonnostného hodnotenia, v ktorom na prežitie v štátnej službe stačí nulový výkon a nulové odborné znalosti, tak si to rád vypočujem. Ja taký nepoznám. Ale teda po schválení tohto zákona ho bude mať legislatívne zakotvený.
Ak toto má byť ten prínos, tak jednak teda pripomínam, že sa vraciame k niečomu, čo tu bolo, ale vraciame sa k tomu v oveľa horšej podobe, ako to tu už raz bolo, čo naozaj je pomerne smutné. Zároveň sú tu také drobnosti, ktoré bolo možné napraviť, aj sme ich pripomienkovali, opäť boli odmietnuté. Poviem vám dva príklady.
Ak si pamätáte kauzu ministra Plavčana, včera sme tu o nej chvíľu hovorili, tak pán minister Plavčan porušil zákon dvoma spôsobmi. Jeden je, že v tom samotnom zákone o Študentskom pôžičkovom fonde bolo vždy povedané, že tie funkcie sú čestné. Takže si nemali čo vyplácať za ne odmeny. Ale v zákone o štátnej službe bolo povedané, že ak je niekto, že štátny zamestnanec môže byť v takýchto orgánoch len vyslaný štátom. Teda nemôže tam byť v súkromných aktivitách. A ak je tam vyslaný štátom, tak tam musí byť zadarmo, lebo to má ako súčasť svojho úväzku. Tým pádom pán Plavčan nespochybniteľne porušil aj zákon o štátnej službe, odkedy to tam je. No, neviem, či pán Plavčan alebo niekto iný sa rozhodol, že netreba takto ministrov a iných úradníkov, ktorí sa svojvoľne obohacujú, týrať, a preto v novom zákone to zakazujú, ale zakazujú to len pre právnické osoby, ktoré sú zriadené len na podnikanie. Keďže napríklad Fond na podporu vzdelávania na podnikanie zriadený nie je, keď pán Plavčan najbližšie dostane chuť a opäť raz ako úradník, teda keď nebude minister, ako úradník si trošku prilepšiť z prostriedkov tohto fondu, už to bude konečne možno aj preňho legálne. Priznám sa, že prečo sa robí takáto zmena a prečo ju odmietli ste zo zákona vyňať, tomu ja už naozaj nerozumiem, lebo som človek veľmi neparanoidný, ale iné, ako vysvetlenie plavčanovské, si tu neviem dať.
Naopak, tento zákon obsahuje 15 rokov, obsahuje povinnosť majetkových priznaní pre všetkých štátnych zamestnancov. Každý rok 40-tisíc štátnych zamestnancov vyplní majetkové priznania, ktoré každý rok nikto neskontroluje, pretože na to nie je ani kapacita, ani postup. Aj to samotné zákonné ustanovenie k tomu je v podstate nevykonateľné reálne v dnešnom zákone. Je to jedna z takých slovenských formalít, kde v mene, ani neviem čoho, buzerujeme veľké množstvo ľudí, v tomto prípade štátnych zamestnancov, ktorí to majú ťažšie sa so sťažovaním, lebo poslanci a štátni zamestnanci sa nikdy sťažovať nemôžu, nikto im to neuzná, ale teda musia oni vyplniť ten papier, ktorý je úplne nanič.
Keď sme preto navrhovali pri tomto návrhu zákona, aby sa zvážilo, že ktoré skupiny štátnych zamestnancov to musia robiť, mimo tohto zákona sme napríklad navrhovali, aby to platilo pri polícii, ale nie pri hasičoch, lebo idea, že hasičovi treba každý rok skontrolovať majetkové priznanie, lebo čo keď náhodou pri hasení tam ukradol z nejakého bytu niečo, sa mi zdá dosť absurdná, tak navrhovali sme pri štátnych zamestnancoch, aby to platilo pre vedúcich, aby to platilo pre tých, čo rozhodujú v určitých oblastiach, a plus tých, čo majú veľmi vysoké príjmy, ako myslím legálne, lebo to možno očakávať potom na významných miestach, ak majú, povedzme, viac ako 2-tisíceurové platy. Tým by sa tento počet znížil zo 40-tisíc odhadom na možno 6-, 7-, 8-tisíc. Hrozne by sa uľavilo týmto ľuďom z hľadiska byrokracie, uľavilo by sa úradom, ktoré to musia archivovať, nikto to nekontroluje a ešte by to mohlo byť medzi zamestnancami aspoň trochu populárne. Ani tomuto nebolo vyhovené, ani teda najsociálnejšou vládou, čomu už nerozumiem.
Čo týmto chcem celé ilustrovať, je, že tento zákon nevyužil dokonca ani to, že nový zákon na to, aby upratal takéto sekundárne veci, lebo to samozrejme nie sú tie najdôležitejšie, to sú len príklady toho, že ešte aj v tých sekundárnych nevidíme až taký posun.
Pokiaľ ide o etiku a o vynútenie, tak tu poviem to pozitívne, ale budem vám musieť, bohužiaľ, povedať s ale, že tento zákon zriaďuje Radu pre štátnu službu. Zriaďuje ako orgán, ktorý má nejakým spôsobom dohliadať na výkon štátnej služby, na ktorý sa budú môcť obracať aj zamestnanci, alebo tí, čo budú mať pochybnosť o tom, čo sa tam deje. A to ja považujem za krok vpred, aj keď opäť si dovolím uviesť tú historickú slušnosť, že ani keď tu bol celý Úrad pre štátnu službu na to určený, tak až toľko vody nenamútil v tejto oblasti, ale napriek tomu treba to vytvorenie rady kvitovať. A ja ho kvitujem a podporujem.
Problém je však v tom, že keď sa pozriete na dve veci, jedna vec je zloženie tej rady, ale ešte vážnejšie sú kompetencie tej rady, tak zistíte, že tá radosť je značne predčasná. V tej rade budú mať pomerne silné zastúpenie ľudia, ktorí budú mať vzťah k existujúcej vláde a k existujúcej parlamentnej väčšine, čo znamená, že asi ich ochota nejakým významnejším spôsobom rýpať do veci bude obmedzená, ale budú tam aj, bude tam aj zopár ľudí, ktorí takí byť nebudú musieť. Väčší problém sú kompetencie tej rady. Lebo tá rada, aby som to zjednodušil, nebude mať takmer žiadne kompetencie. Pretože sú dva kľúčové typy kompetencií, ktoré by boli podľa mňa zaujímavé. Jedna je kompetencia vydávať predpisy, teda určovať pravidlá. Keby rada mohla určovať pravidlá, keby ona mohla vydať etický kódex sama, keby ona mohla určovať, ako majú prebiehať výberové konania a tak ďalej a tak ďalej, vytváralo by to predpoklad, zatiaľ len predpoklad pre nejaký posun. Rada však túto kompetenciu nemá, túto kompetenciu nebude mať nikto, alebo ju bude mať Úrad vlády. Rada môže v niektorých prípadoch zákonom určených navrhovať Úradu vlády, v niektorých ani to nie, ale všetko to bude na Úrade vlády, ktorý, ako vieme, vedie vedúci Úradu vlády, ktorý, ako vieme, je menovaný vládou na návrh predsedu vlády a zatiaľ za každej vlády to bol niekto veľmi politický a veľmi politicky poslušný. Je to aj pochopiteľné vzhľadom na charakter Úradu vlády, len to je veľmi nešťastné pre tento zákon, ak potom tento človek bude zodpovedný za utvorenie pravidiel.
To isté, bohužiaľ, platí aj pre kontrolu. Rada nebude mať reálne silné kontrolné právomoci, že teda dôjde list z úradu toho a toho, že sa tam niečo deje škandalózne vo vzťahu k štátnej službe a členovia rady to budú môcť ísť vyšetriť. Opäť kontrolu práv bude mať Úrad vlády. Oni mu budú môcť dať podnet a potom čakať na to, čo dostanú. Inými slovami, predstavte si, ako keby sme mali predsedu NKÚ, ktorý je síce zvolený nezávisle týmto parlamentom, ale kontrolóri NKÚ by všetci patrili pod Úrad vlády. Vieme si asi predstaviť, ako by tie kontroly NKÚ začali po chvíli dopadať. A preto to nikto ani pri NKÚ nenavrhuje. No ale pri štátnej službe to tu máme a opäť keď sme to navrhli zmeniť v pripomienkovom konaní, bolo to zamietnuté. To znamená, nejde o nejaké prehliadnutie, ide o vedomé rozhodnutie.
No a ak sa môžem chýliť pomaly k záveru, základná otázka, ktorú si musíme položiť, je, že ak tento zákon neprináša nejaké významné zmeny v tom, ako reálne bude štátne služba fungovať, ak doterajší zákon má sedem rokov, čo v živote zákonov by nemalo byť nejak, čas na prijatie úplne nového zákona, prečo ho tu máme? Koniec koncov minister Kaliňák nový zákon o štátnej službe, dokonca ako ústavný, svojho času sľuboval najneskôr do roku 2013, si ja pamätám, bolo prvé vyhlásenie, že bude nový zákon o štátnej službe. A on dokonca chcel, aby sa to konečne odpolitizovalo ako ústavný zákon so silnými garanciami.
Tak máme dve otázky. Prečo tu ten zákon je dneska, prečo po štyroch rokoch sľubovania? A prečo ten zákon je práve taký čajový, aký je, keď chvíľu aj SMER hovoril o tom, že chce predložiť konečne niečo úplne iné? Odpoveď už stručne povedala kolegyňa Remišová, opäť ale dovoľte mi na tom ešte trošku niečo doplniť. A to je to, že jediný dôvod, prečo tento zákon prijíma, je, že by bez neho došlo v podstate k zmrazeniu eurofondov pre Slovensko. Ako bolo povedané, je to tzv. ex ante kondicionalita, čo je teda strašne hnusný pojem pre podmienku, ktorú si Európska únia dala voči Slovensku ako jednu z viacerých, nie jedinú, na čerpanie fondov, kde je, súčasťou nášho vyjednávania s Európskou úniou o tomto programovacom období bolo to, že Únia identifikovala, najmä teda zastúpená Európskou komisiou, naše slabé stránky a potom povedala, že ak tie fondy majú priniesť úspech, majú mať nejaký zmysel, tak musíte si vy urobiť tieto a tieto domáce úlohy. A jedna z tých kľúčových domácich úloh, identifikovaná Komisiou, bola práve nový zákon o štátnej službe, ale teda nie nejaký, ale taký, ktorý práve depolitizuje štátnu službu, zaručí jej kvalitu a urobí všetky veci, ktoré sú potrebné na úspešné čerpanie aj fondov, nielen pre ne. Ako vidíme, toho sme sa nedočkali. Čoho sme sa dočkali, keďže je tu deadline konca decembra tohto roku, na túto ex ante kondicionalitu, že tu ten zákon máme, bude aj schválený a všetci budú spokojní. Únia bude spokojná, že máme zákon, koalícia bude spokojná, že má eurofondy, jedine občania, myslím si, že aj poctivejší štátni zamestnanci moc spokojní byť nebudú, lebo v ich živote sa veľa k lepšiemu ani v najbližších rokoch neznemení.
Ja som pomerne eurofilný človek, ale toto považujem zo strany Európskej komisie za veľmi nedotiahnutý krok, lebo to, čo vieme aj z politiky, je, že ak na niečo tlačíte, potom už na to dajte pozor, alebo sa tomu nevenujte. Akože tento typ formalizmu, odškrtne sa nový zákon, budeme sa rok, dva tváriť, že sa tým niečo vyriešilo, a potom znovu začnú v hodnotiacich správach chodiť tie správy o nedostatočnej administratívnej kapacite, o potrebe zlepšiť kapacity ministerstiev, o tom, že korupcia aj na úrovni štátnej služby v politike je jeden z problémov čerpania fondov, sa budú znovu objavovať a všetci budú znova prekvapení, že ani tretí zákon o štátnej službe nielenže s tým nič neurobil, ale pravdepodobne to aj mierne zhoršil.
Čo s tým? Za tri minúty sa podľa mňa nedá povedať nejaký komplet nový model štátnej služby, ale jedna z vecí, ktoré si dovolím odporúčať, dovolím si odporúčať štyri veci, ktoré by malo význam urobiť, keby samozrejme bola na ne ochota čo i len trochu diskutovať, a ktoré by znateľne niečo posunuli, hoci ani žiadna zmena zákona nepriniesla sama od seba taký ten skok, veľký skok vpred. Prvá je, ktorá dokonca myslím, že je pomenovaná aj v programovom vyhlásení vlády, aj, minimálne aj strana MOST, aj strana SIEŤ a mám pocit, či aj SNS, o nej hovorili, a ten, naozaj skutočne a jednoznačne oddeliť a pomenovať a úprimne pomenovať politickú úroveň štátnej služby a nepolitickú úroveň štátnej služby. Dnes totiž máme situáciu, kde máme, my to máme v zákone, aj v tomto, aj v tom predchádzajúcom, aj v tom prvom, vždy bola oficiálne politická, oficiálne politická úroveň štátnej služby. Problém je v tom, že táto zákonná vec nemala nič spoločné s tou realitou tak, ako ju vnímali účastníci systému. To znamená, že ako som spomenul, keď je náhodou riaditeľ nejakého úradu bol zo zákona apolitický, tak ani koaličných partnerov, ani ministra nikoho to nezastavilo, že by nemal pocit, že to miesto je jeho alebo ich. To znamená, prvá vec, čo je, je potrebné túto čiaru nakresliť nanovo a nakresliť ju úprimne. To znamená, ak ju nejaká vláda chce, aby určovala jednu, dve, tri úrovne, musí to byť ochotná povedať, nemôže klamať, lebo to je to, čo máme dneska. Dnes všetci klamú, dnes sa tvárime, že pán Cseh sa na poľnohospodársku platobnú agentúru jedného dňa obrátil, lebo po dlhodobom ochranárskom nezamestnaneckom pobyte pochopil, že jeho naplnením bude byť námestníkom tejto miliardovej, ťažko odbornej agentúry. A oni sa naňho pozreli a povedali si, že lepšieho odborníka by sme nikdy nenašli, ako je tento ochrankár, dlhodobo nezamestnaný, a preto ho na to výberovom konaní vyberieme. Túto lož tu dneska musia žiť, ministerka poľnohospodárstva dneska tu bola, včera, ona musí žiť tou lžou. Keď sa jej dneska spýtate, tak ona sa musí na vás tváriť, že presne tak to zbehlo. Tam neboli žiadne politické tlaky, tam neboli žiadne nominácie, to mi neposlal Béla, alebo pán Danko, alebo nejaký okresný výbor v Dunajskej Strede, to naozaj je najväčší odborník. Táto lož rozkladá systém štátnej služby ako prvá a tejto lži by sme sa mali zbaviť, dokonca aj za cenu, že sa všetci zhrozíme. Že keď tu by tak vláda úprimne povedala, tak by sme čumeli, že kde všade siahajú až tie politické nominácie, na akú úroveň.
Druhá vec, ktorú by tu ale potom potrebovala, aby to nezostalo len pri tom, je pomenovať jasne politickú zodpovednosť. Pri všetkých týchto politických nominantoch, ktorých má byť na internete zavesení, by malo byť presne povedané, kto ich naozaj nominoval a kto za nich nesie zodpovednosť. Aby keď budú mať prúser, tak sme vedeli, ktorého ministra a ktorú stranu za to naháňať, aby sme opäť nemali ako v prípade pána Cseha, a situáciu, kde všetci hovoria, to neni naša nominácia.
Ale poviem inú situáciu mimo štátnej služby, ale úplne ekvivalentnú. Mali sme, ak si pamätáte, v rezorte dopravy, tuším, že jeden deň, alebo dva dni to bolo, šéfa jedného z obrovských štátnych podnikov, bol vymenovaný pánom ešte Brecelym, volal sa Pavúk, také nie úplne karmické meno, a to bol človek, ktorý už v tom manažmente bol za prvej Ficovej vlády a nielenže tú firmu Cargo, Cargo to bolo, dostal k rekordnej strate, ale zároveň si aj odtiaľ odniesol zlatý padák, ktorý niežeby ho zachránil pri páde, ale ktorý ho musel tak ťažiť, že keby naozaj spadol odniekadiaľ, tak ho to zabije. No a tento pán sa znovu stal generálnym riaditeľom. A keď sme na to poukázali, tak za 48 dní už zase ním nebol. Ale prečo to spomínam tu, je, že v tej chvíli ste nenašli politickú stranu, ktorá by sa k tomu prihlásila, že my sme ho tam menovali, ja, Béla Bugár, som ho tam dal, ja, Anton Danko, Andrej Danko, pardon, prepáčte, pán Danko, ja, Robert Fico, som ho tam dal. Alebo ja, minister som o tom naozaj rozhodol, je to môj človek, ak je zlý, odvolajte mňa. To by som potreboval ako druhú vec.
Tretia vec, čo by sme potrebovali, je pri tých nepolitických, pri tom rozhodujúcom zvyšku, pri tých 80, 90 % miest, ktoré by nemali byť politické a ktoré si žiadna vláda už nedovolí označiť ako politické, zobrať právomoc ich výberu tým úradom, v ktorých majú pôsobiť. Minimálne veľkú časť. A tam opäť kolegyňa Remišová spomínala Európsku komisiu, ale pomerne málo o tom hovorila, na to, že tam tak dlho pôsobila, že v Európskej komisii je to presne oddelené. Tie prvé kolá výberu robí jeden úrad, ktorý je na to špecializovaný a ktorý je politicky neovplyvniteľný. To znamená, že žiadny komisár, tu u nás by mi to nikto neuveril, že žiadny komisár na svete vám nevie vybaviť, že prejdete tými testami. Nikto. Neexistuje taký človek na svete, čo by vám to vybavil. To, že keď tými testami prejdete, keď vie ten úrad povedať, že áno, tento človek má kvality, že môže robiť od tejto úrovne vyššie, potom prichádza úloha tých manažérov a politikov. Potom samozrejme si môžu povedať, že tento viac sedí k nám, alebo dokonca sa aj lobuje, členský štát hovorí, my máme málo riaditeľov, tak mohli by ste nášho, tohto niekde dať, ale máme garantované a máme to garantované práve tým oddelením procesu výberu od politického rozhodovania, že všetci tí ľudia spĺňajú kritériá. A toto je totižto ten hlavný problém Slovenska dneska. Ja nemám nič proti pánovi Cseh alebo Csehovi, neviem teraz, ako to vyslovovať. Problém pána Cseh je, že taký človek by nemal byť zamestnaný okrem ochranárskej a vrátnickej pozície na poľnohospodárskej platobnej agentúre, a on sa ta stal námestníkom. A to pre nás všetkých znamená nielen zvýšené riziká korupcie a klientelizmu, ale absolútnu nekompetentnosť v riadení. Keby pán Cseh bol z Harvardu nabúchaný absolvent s 20-ročnou manažérskou praxou v súkromnom sektore, ktorý sa rozhodol ísť obetovať pre štát, lebo pani ministerka Matečná je jeho krstná mama a on proste to urobí pre ňu, že pôjde za jedno euro teraz tam zachraňovať štát, tak mne je to jedno.
Pokiaľ on splní všetky tie kritériá, ktoré sú, a teraz nemyslím len formálne, že dostane tie testy deň vopred, ale že naozaj oddelíme ten výber a ten nezávislý úrad, ktorý to má na starosti, ho prevetrá a povie, že okej. Mne potom nevadí, že si manažéri budú vyberať. Ale oni si musia vybrať zo zoznamu kvalitných. Dnes si vyberajú zo zoznamu svojich. Len sa musia tváriť, že je to tak.
A štvrtý, a to by bola taká čerešnička na šľahačke. Pamätám si tento nápad, už mám niekoľko rokov, a keď si pamätám, na stretnutí jedného stretnutia politikov, tak zaznelo také veľmi dlhé ticho. My máme v Trestnom zákone trestný čin machinácie vo verejnom obstarávaní. Ak dneska manipulujete verejné obstarávanie, tak nielen teda, že máte dostať pokutu, ak sa na to príde, ale máte ísť do basy. Normálne to tam je. Počet odsúdených nie je veľký, koniec koncov za aký politicko-štátny trest u nás je, ale sú nejakí. My by sme mali mať trestný čin zasahovania do výberového konania v štátnej a verejnej službe. Lebo to je úplne to isté. Štát ustanoví pravidlá, ako sa majú vyberať tovary alebo ľudia, ale to dôležitejšie, tých ľudí potom nejak nestíha. Vy keď urobíte situáciu, ktorá je naozaj, toto je z praxe, že nejaký úrad ide kúpiť štyri kubíky dreva a vy dáte nereálne nízku cenu a potom zavoláte tomu človeku, čo dal tú reálnu, čo je druhý v poradí, že keď vám dá 500 euro, tak vy sa z tej súťaže stiahnete, to je trestný čin a za to boli u nás ľudia odsúdení. Ale keď vy dáte svojim kamarátom, straníckym poberateľom alebo niekomu všetky testy, zmanipulujete výberové konanie, všetci dostanú pokyny, ako majú hlasovať a nakoniec tam príde pán Cseh, tak sa nič nestalo. To je podľa mňa absurdné, lebo to je z hľadiska toho, čo je jeden zo základných princípov trestného práva – spoločenská nebezpečnosť, je toto podľa mňa oveľa spoločensky nebezpečnejšie. A to už ešte ani nehovorím o sekundárnych dôsledkoch, ktoré je napríklad vyprázdňovanie tejto krajiny mladými ľuďmi, ktorí prestali absolútne veriť v schopnosť férového zamestnávania sa. A nielen v štáte, ale aj v mnohých iných inštitúciách. Takže keby sme tieto veci urobili, tak opäť žiadny zodpovedný človek vám nesľúbi skokovú zmenu v kvalite slovenskej štátnej služby, ale vtedy by sme sa konečne začali vydávať na nejakú cestu niekam. Inak sa budeme motať v tomto kruhu, v ktorom sme 15 rokov. Za tých 15 rokov sme mali lepšie zákony o štátnej službe, mali sme horšie zákony o štátnej službe. Mohol by som ešte hodinu tu robiť drobnokresbu, kde čo bolo lepšie, že hromadné výberové konanie už bolo za Dzurindu, potom sa zrušilo za Tomannovej, teraz sa znovu zavádza, ja som tomu rád, ale ani za toho Dzurindu to nič nezachránilo také veľké. Najmä preto, že kľúč je, pretože sa do neho napríklad až tak veľa ľudí neprihlásilo, tých skutočne kvalitných, pretože neverili v kredibilitu tohto systému. Ale bolo by to zbytočné. Pretože pokiaľ ten základ zostane, a to je to, že tu je papier, tu je zákon a tu je reálny život, a tá vzdialenosť medzi nimi je v prípade štátnej služby jedna z najväčších, aké ja na Slovensku evidujem, tak tie drobné zmeny zákonov si naozaj, že môžeme nechať. Respektíve ak nimi potrebujete zalepiť oči Európskej komisii, aby nezmrazila eurofondy, tak ako čisto cynicky to môžeme pochopiť, ale hodnotovo sa vo mne musí proti tomu zdvihnúť.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.11.2016 11:58 - 12:00 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte mi reagovať asi na také vecne, vecné, myslím si, že aj tie veci boli, jedna je, že či je fond dobrý nástroj alebo či ho teda treba radšej zrušiť, čo, či je teda pravda, že sa študenti majú a učitelia skladať na iných, a či, teda ako prebiehajú tieto kauzy.
Začnem veľmi stručne, pani kolegyňa Pčolinská, ešte tá faktická. Z rôznych dôvodov, pokiaľ je ten štátny mechanizmus v tejto konkrétnej veci nerozkrádaný a úsporne manažovaný, je už dneska efektívnejší ako, ako alternatívne riešenia, takže ja v tejto chvíli nepodporujem to, čo ste naznačili, teda zrušenie alebo privatizáciu. Otázka je, že či dokážeme dlhodobo zabrániť tomu, aby sa do tohto fondu napríklad vrátili tie praktiky z minulosti.
Pokiaľ ide o pána kolegu Petráka, no jednoznačne to vyplýva aj z čísiel, ktoré si ty citoval ešte v svojom vystúpení, a to je to, že pri dnešnej úrokovej sadzbe tie úroky ešte nekryjú prevádzku, ale nie sú od toho ďaleko, to znamená, príde zoštvornásobenie, ako to navrhujete, budú kryť nielen prevádzku, ale prinášať aj pomerne významný objem peňazí pre použitie na iný účel. To znamená, teda že buď tam tie peniaze, zostanú, čo potom ale nemá zmysel tie úroky zvyšovať, alebo tie peniaze budú používané na tieto sociálne programy, takže nie je to nepravda, čo som povedal.
A pokiaľ ide o kauzu Študentského pôžičkového fondu, ja som na túto kauzu prvý upozornil, pán minister Jurzyca s mojou, v spolupráci so mnou vtedy vymenil rady týchto fondov, tie rady následne podali sadu trestných oznámení a aj žalôb, viaceré tieto žaloby boli úspešné, niektoré veci sa vyšetrujú dodnes, napr. v súvislosti so Sláviou Capital, a iné boli - ako mnoho vecí v tomto štáte - odložené.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 28.11.2016 11:19 - 11:53 hod.

Miroslav Beblavý
 

Doplňujúca otázka / reakcia zadávajúceho 24.11.2016 14:42 - 14:44 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán minister, za odpoveď. Súhlasím s vami v tom, že občania, ktorí sa celodenne venujú pracovnej činnosti, nemusia byť oboznámení do detailov s rozdelením kompetencií, ale musím sa priznať, že ani niekomu, kto sa tomu profesionálne zaoberá, nemusí byť celkom zjavné, na koho sa s takýmito typmi otázok pýtať. Lebo máte, samozrejme, pravdu vy, že Finančná správa podlieha ministrovi financií, ktorý tu ale dnes nie je, takže tak či tak by ho niekto zastupoval. To je iná téma. Ale vy ste podpredsedom vlády a ste, teda neviem, či to stále platí, ale boli ste dlhé roky zodpovedný za reformu verejnej správy, ESO, aj za jej výsledky, aj za jej nevýsledky, a zároveň máme teda aj podpredsedu vlády pre informatizáciu pána, teraz najnovšie pána Pellegriniho. Takže pomaly chcem dodať, že hoci súhlasím s tým, že ani občanovi to zrejmé byť nemusí, toto je prípad, kde to nemusí byť zrejmé ani odborníkovi špecialistovi. A možno to, ako tie kompetencie za reformu verejnej správy a vo väzbe na informačné otázky a vo väzbe aj samozrejme potom na elektronické schránky, je rozdelená medzi jednotlivými rezortami, môže byť jeden z dôvodov toho, že nemáme až tak funkčnú túto funkciu.
Ale ak môžem sa spýtať v tejto súvislosti vás, predsa len ešte jednu doplňujúcu otázku. Tak je to to, ako hodnotíte mieru pripravenosti verejnej správy na tú veľkú zmenu, ktorá bude súvisieť s právnickými osobami a štatutármi a elektronickou komunikáciou s firmami vo všeobecnosti? A ako aj vy ako podpredseda vlády a minister vnútra hodnotíte pripravenosť štátnej správy na tento krok?
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.11.2016 19:05 - 19:07 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne všetkým trom kolegom. Keďže to boli konkrétne poznámky, dovolím si aj konkrétne odpovedať, nemyslím, že netreba už všeobecne. Súhlasím s pánom Hegerom, že naozaj tá bytová politika je zrelá na oveľa širší reštart a reštrukturalizáciu a..., ale chcel som upozorniť, že teda by sa nemal týkať len opäť raz pre, na stavebné prémie hypoték a tej časti, ale aj tej netrhovej, lebo tá je zanedbaná oveľa viac. Ale súhlasím s vami. Ale pri tej trhovej sme zatiaľ boli schopní nájsť určitý, nazvem to, nadpolitický tón. Otázka je, že či ho nájdeme aj pri tom, pri tom druhom, či bude oňho záujem.
K pánovi Sopkovi, dovoľte mi len povedať, že ja som aj podporoval, aj podporujem, aj som to aj v tomto prejave dokonca povedal, že dobre platení, dôstojne platení učitelia sú nevyhnutnou podmienkou kvalitného školstva, a tí učitelia, ktorí sú sociálnym prípadom, ako trieda nie sú dobrí ani pre krajinu, ani pre slovenské školstvo. Ale dovolím si zároveň rovnako otvorene povedať, že redukovanie modernizácie školstva na platy učiteľov je podľa mňa chyba vecná aj politická. A politická preto, že to verejnosti hovorí, že ako keby učitelia boli len za seba a za svoje platy, a vecná, pretože naozaj od komplexnej reformy, prípravy učiteľov, od vecí, ako sú učebnice, asistenti a mohli by sme takto menovať, ktoré sú tiež veľmi dôležité a vyžadujú veľkú injekciu, to potom odvádza pozornosť.
A na záver k Igorovi Janckulíkovi. Igor, chcem ti len povedať, dovoľ mi, aby som ťa zacitoval, si povedal, že si ochotný odblokovať dlhovú brzdu, ak tie peniaze pôjdu na stavbu ciest a rýchlostných ciest a diaľnic a ak sa nebudú rozkrádať, mrhať a budú sa stavať za ceny rovnaké ako v Európe, no musím ti len povedať, že potom si si vybral nesprávnu vládu, za ktorú hlasuješ, lebo za tej vlády, za ktorú hlasuješ sa nič z toho nikdy nestane. Takže v tom prípade ani by si nemal byť za odblokovanie dlhovej brzdy v tejto chvíli.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23.11.2016 18:13 - 19:00 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť k návrhu štátneho rozpočtu. Začnem tak skôr pozitívnejšie a postupne aj kriticky. Chcem začať otázkou závažnosti tejto rozpravy.
Ak má tento parlament nejaký skutočný problém od toho, kedy začal riadne fungovať, čo je viac-menej od septembrovej schôdze, tak je to podľa môjho názoru to, že si reálne neplní svoju povinnosť hĺbkovo skúmať a vyjadrovať sa k návrhom zákonov, ktoré predkladá vláda. Návrhy zákonov, ktoré predkladá vláda, sú tie, ktoré tvoria 90-95 % legislatívy, sú to tie, ktoré skutočne ovplyvňujú životy ľudí, a jedna z našich základných povinností je venovať týmto zákonom primeranú pozornosť.
Ak si vezmete, že na septembrovej a októbrovej schôdzi priemerný vládny návrh prešiel za asi 12 minút týmto parlamentom, a to vrátane vystúpenia navrhovateľa, spravodajcu, navrhovateľa, spravodajcu, tak je to veľmi smutné svedectvo o našej práci. To je kritika aj do radov opozície, je to kritika, samozrejme, aj do radov koalície, pretože byť vládnym poslancom neznamená, že človek nemá sa venovať vládnej legislatíve a vystupovať k nej.
Prečo to hovorím, je, že tento, túto rozpravu k štátnemu rozpočtu považujem za tie tri mesiace zatiaľ za asi najpozitívnejší prvok, aj keď sme len na začiatku, pretože, samozrejme, sme len pri písomne prihlásených, máme 18 kolegov, uvidíme, koľko bude ústne. Je to o niečo menej, ako bývalo v minulosti k tak dôležitému návrhu, ale je to predsa len už nejaká, povedal by som, podstatná kritická masa kritického pohľadu na ten rozpočet a je to, čo každý rozpočet akejkoľvek vlády potrebuje ako najdôležitejší zákon roka. Takže chcem to na úvod oceniť a najmä teda kontrastovať to s tým, že táto snemovňa si uplynulé mesiace túto svoju funkciu podľa môjho názoru plní vysoko nedostatočne. Pokúsim sa do tej debaty prispieť. Jej výhoda je naozaj v tom, že aj pán Jurzyca, aj pán Heger, aj pán Kollár hovorili, k mnohým témam hovorili vecne, takže človek môže si tiež vybrať také kľúčové body, ku ktorým má zmysel sa vyjadrovať, nie je nutné všetko opakovať po kolegoch.
Dovoľte mi ešte predtým, než pôjdem ku konkrétnym rozpočtovým oblastiam, hovoriť niečo o dôveryhodnosti tohto rozpočtu. Lebo ten rozpočet a jeho debata o ňom má len taký zmysel, ako dôveryhodný je ten dokument. Ak tu budeme mať rozpočty také, aké sa bežne predkladali za niektorých vlád, ktoré, ako sa hovorí, nemali hodnotu ani papiera, na ktorom boli vytlačené, pretože sa nedodržiavali, tak potom môžme tu viesť debatu, môžme vášnivo útočiť, apelovať alebo aj chváliť, ale má to veľmi málo spoločné s tým, čo sa naozaj stane. Ako upozorňuje rozpočtová rada vo svojich analýzach, slovenská vláda a slovenský minister financií majú vysoko nadštandardné možnosti meniť rozpočet počas jeho realizácie a tým pádom aj hodnota toho, čo tu budeme s veľkou pompou a diskusiou schvaľovať, je obmedzená, pretože najmä v prípade priaznivejšieho rozpočtového vývoja je možné veľmi zásadným spôsobom vstupovať do rozpočtu len na úrovni exekutívy bez toho, aby to parlament musel schvaľovať.
Takže prvá vec, čo chcem povedať, že tento rozpočet nie je úplne dôveryhodný z hľadiska toho, že ak bude vývoj lepší, ako sa očakáva, tak len my veľmi málo budeme môcť povedať do toho, ako sa s takými príjmami alebo nižšími výdavkami má naložiť. Samozrejme, nie je to vlastnosť tohto rozpočtu jediného, to sa ani nezmenilo nejak šokujúco teraz, ale je to dlhodobý problém a je to problém, ktorý sa zatiaľ nedarí riešiť.
Druhá vec, ktorú, ktorá teda platí o dôveryhodnosti rozpočtu, je, že máme kritickú skúsenosť s vládou, s týmto predsedom vlády a s týmto ministrom financií z hľadiska dodržiavania cieľov rozpočtu na úrovni celkového deficitu verejných financií. Ja tu nebudem ukazovať grafy, lebo sú notoricky známe, a kto chce, si ich nájde v rôznych publikáciách, o tom, aké ciele rozpočtov deklaroval minister financií, tento istý minister financií v jednotlivých rozpočtových rokoch v tejto snemovni na to trojročné obdobie, na ktoré sa rozpočet predkladá, a ako sa potom vyvíjala tá skutočnosť a tá skutočnosť bola vždy horšia za uplynulé 4 roky. Niekedy významne, niekedy menej významne, ale bola, bola vždy horšia.
V podstate rozpočtová stratégia v tejto vláde, tohto ministra financií, z hľadiska toho makroobrazu, toho deficitu možno vyjadriť asi tým, že ak máme deficit pod 3 %, a nie, ani Brusel nás nestíha, tak už je v podstate jedno, ako to dopadne, a môžme všetky ostatné peniaze viac-menej už minúť či už predvolebne, alebo na iné svoje ciele. V rámci toho sme, aby sme si pripomenuli, v ostatných dvoch rokoch vynaložili 90 mil. eur, ak si to pamätám z hlavy správne, na tak zásadnú vec, ako sú hasičské autá, ktoré, ale ktoré boli veľmi dôležité v predvolebnej kampani ministra Kaliňáka. Ja nemám nič proti hasičským autám, ani dobrovoľných zborov, ani profesionálnych zborov, poznám viacero hasičov osobne, ale v situácii, keď sa nám rozpadávajú napríklad vysoké školy, v situácii, keď sa nám doslova rozpadávajú zdravotnícke zariadenia, tak sa mi nezdá úplne namieste využívať napríklad nadpríjmy štátneho rozpočtu na to, aby sa zrazu bez kontroly tejto snemovne rozdalo pár mesiacov pred voľbami na účely predvolebnej kampane ministra vnútra 90 mil. na hasičské autá. Toľko príklad, ale vráťme sa všeobecne k tomu, že dôveryhodnosť rozpočtu je problematická zatiaľ z hľadiska dodržiavania týchto cieľov. To je to kritické.
Čo k tomu musím povedať ja pozitívne, je, že podľa analýzy rozpočtovej rady, ktorej nemám dôvod neveriť, tento rozpočet je z hľadiska naplniteľnosti v budúcich rokoch stavaný lepšie ako viaceré predchádzajúce rozpočty, a pokiaľ viem, potvrdzuje to aj analýza Európskej komisie. To znamená, že sme trochu v situácii, kde sme rodinní príslušníci manžela, ktorý keď dostane lepšiu výplatu alebo odmeny, tak ich vždy prehýri v kartách namiesto toho sľúbeného donesenia ich domov alebo veľkú časť z nich prehýri a on nám vždy sľúbi, že už to bude inak, a tým pádom sme skeptickí.
Na druhej strane, z rôznych znakov sa dá usudzovať, že tentokrát to predsa len bude o niečo inak, a to je treba pozitívne povedať, že tento rozpočet je korektnejší z hľadiska pravdepodobnosti dodržania cieľov. Samozrejme, to je analýza z hľadiska toho, aké sú v tom rozpočte míny. To, že sa minister financií a táto vláda nerozhodnú nejaké nadpríjmy porozhadzovať, to im pri súčasnej legislatíve nezabráni nikto, to znamená, že tam to riziko stále je 100 %, ale tento rozpočet je menej postavený na vode alebo na extrémnom optimizme, alebo na ignorovaní mín ako niektoré predchádzajúce rozpočty a to chcem hodnotiť pozitívne.
Druhú vec, ktorú chcem hodnotiť pozitívne, je klesajúci deficit verejných financií v tomto rozpočte, či už na budúci rok, alebo aj v tých ďalších rokoch. On ten optimizmus obmedzuje na jednej strane to, že tieto trajektórie znižovania deficitu v minulých rokoch dodržané neboli, ale zopakujem, tento rozpočet je nastavený dôveryhodnejšie z hľadiska toho, čo, čo možno očakávať vo svete, takže je tu väčšia šanca, že sa to splní. Vnímam tu aj to, že minister financií je na druhej strane už veľmi skúsený politik a tým pádom vie, že ak sa takáto trajektória nenastaví a nezačne vynucovať v prvom roku po voľbách, tak sa to v neskoršom období už nepodarí, takže dá sa veriť, že do toho roku 2019, pokiaľ neprídu významné ekonomické šoky, budeme buď teda vo vyrovnanom, alebo v rozpočte, ktorý nebude od toho ďaleko.
Z tohto pohľadu je ale pre mňa, musím sa priznať, nie úplne pochopiteľná permanentná kampaň aj ministra financií, ale nielen jeho, ktorý dokonca už sa snaží aj v regiónoch zbierať nejaké podpisy, som videl na Facebooku, za odblokovanie dlhovej brzdy. V situácii, keď dlh slovenský má klesať podľa predpokladov, ktoré sú tu, za situácie, keď vláda, ako minister sám často zdôrazňuje, má obrovské rozpočtové nadpríjmy v jednotlivých rokoch, v situácii, keď čerpáme štrukturálne fondy v tom veľkom období a ešte sme ich vyčerpali pomerne málo, takže nás čaká pomerne rozsiahle čerpanie, tak v takej situácii vytvárať nejakú, politický tlak na odblokovanie dlhovej brzdy, čo je jediná vec, ktorá ešte drží výraznejšie fiškálne vládu na uzde, je podľa môjho názoru na jednej strane veľmi nezodpovedné a na druhej strane veľmi zvláštne.
Musím sa priznať, že jediné vysvetlenie, ktoré mi v tej súvislosti napadá, je, že minister financií v skutočnosti nechce, aby sme odblokovali dlhovú brzdu, ale je to ideálny komunikačný nástroj v nasledujúcich rokoch, aby všetky tie nesplnené sľuby o postavených diaľniciach a rýchlostných cestách bolo na koho hodiť. Bude to tá zlá Sloboda a Solidarita, ktorú priamo oslovil a ktorá, teda neviem, ako bude zareagovať, ale verím, že nepodporí odblokovanie dlhovej brzdy. Budú to tá možno zlá opozícia ako celok, ktorá, ak to nepodporí, na ktorú bude možné úspešne zvaliť to, že táto vláda nenaplní svoje prísľuby v oblasti diaľnic a rýchlostných ciest. To však nie je ani tak otázka dlhovej brzdy samotnej, to je otázka priorít rozpočtu a ešte viac je to otázka manažovania výdavkov, pretože ani Saudská Arábia by nedokázala postaviť všetky diaľnice, ktoré potrebuje Slovensko, pri jednotkových cenách, ktoré zažíva Slovensko za vlád Roberta Fica, pretože môžte stavať draho a pomaly alebo lacnejšie a rýchlo, ale tak draho, ako sa stavia vždy za vlád Roberta Fica, sa jednoducho veľa postaviť nedá. To by sme tu naozaj, to by tí, tí ropní minimagnáti, ktorí sa teraz bojujú, bijú s aktivistami na východnom Slovensku, museli objaviť rádovo iné vrty, aby sme mohli ísť touto cestou.
Takže z tohto pohľadu snahu odblokovať dlhovú brzdu chcem jednoznačne odsúdiť, postaviť sa k nej negatívne a vyjadriť aj presvedčenie, že kolegovia z opozičných klubov tiež nepodporia túto zmenu ústavného zákona aj za cenu, že sa na nás bude vyhovárať vládna koalícia za neplnenie svojich sľubov.
Teraz k negatívam a k tomu, čo vnímam na tomto rozpočte kriticky. Dovoľte mi začať tým, čo aj tradične pri fiskálnych debatách dominuje okrem samotného deficitu, a to je otázka daní, odvodov, príjmov verejných financií. Debata o štátnom rozpočte veľmi často býva debata ekonómov a ekonómovia majú tendenciu baviť sa o makroekonomických ukazovateľoch, príjmy, výdavky celkovo, deficit, HDP a podobne. A tu musím aj ja začať, aj keď budem stručný, pretože už sme tú debatu mali pri zákone o dani z príjmov a nie je potrebné to tu duplikovať.
Takže nielen ja vnímam veľmi kriticky to, že v časoch, keď sú tu výrazné rozpočtové nadpríjmy, v časoch, keď ekonomika rastie nad očakávania a rastie medzi tými rýchlejšími krajinami Európskej únie, aj keď v rámci našeho susedstva to zase nie je až taký výkon, treba povedať, ale ten vývoj je pozitívny, tak v tých časoch prichádza s neustálym zvyšovaním poplatkov a daní a odvodov, prípadne zavádzať nové, ako sme tu boli svedkami na ostatných dvoch schôdzach v súvislosti s týmto rozpočtom, je nielen ekonomicky ťažko vysvetliteľné, ale aj politicky ťažko vysvetliteľné a priznám sa, že pri svojich cestách po Slovensku som nestretol občana, ktorý by to akýmkoľvek spôsobom vedel akceptovať. Pretože veľa tu padajú slová hodnota za peniaze, s ktorej, s ktorou, ktorou sa oháňa veľa účastníkov aj tejto debaty, no ale občan vidí tú hodnotu za peniaze. On vidí stav infraštruktúry, vidí kvalitu služieb, vidí, ako sa rok od roka menia k lepšiemu alebo k horšiemu, alebo sa nemenia vôbec, a zároveň vidí, čo od neho ten štát stále chce.
A ja sa priznám, že naozaj nestretávam ľudí, ktorí by mali pocit, že tento vzťah predstavuje hodnotu peniaze. Často sa to zvaľuje aj na kauzy, že ľudia vidia cétečká, tety Anky alebo najnovšie predražené logá a ich predstavovania, ale moja skúsenosť nie je celkom taká, to sú len symboly, ony symboly toho, že skúsenosť bežného občana s naším štátom nie ani hodnoty za peniaze z hľadiska stavu, ale ani hodnoty za peniaze z hľadiska vývoja. Lebo myslím si, že ľudia by pochopili, ak by sme povedali, že viete čo, nie je to dobré, ale každý rok sa to zlepší a dostanem sa tam, možno to bude trvať 10-15 rokov. Nikto, žiadna krajina to neurobila skokom. Ale nemám pocit, a teraz nehovoríme len o tých deprimovaných regiónoch typu, ja neviem, Krupiny, hovoríme aj o Košiciach, Žiline, koniec koncov o Bratislave, regiónoch, ktorým sa ekonomicky darí, kde súkromný sektor je veľmi dynamický, to znamená, že nie tam ekonomický problém, ale verejný sektor v týchto regiónoch nielenže neposkytuje hodnotu za peniaze, ale ani sa nezlepšuje z hľadiska toho, čo vnímajú občania, ktorí tam žijú. A to je podľa môjho názoru to, čo by malo zabrániť v takejto dobrej ekonomickej situácii, akú máme, ďalšiemu zvyšovaniu daní, odvodov a poplatkov, pretože tie nielenže nie sú nevyhnutné, a mali by sme sa oveľa viac venovať hľadaniu vnútorných rezerv v tom, ako funguje štát, ale naozaj hlavne dáva ľuďom veľmi zlý signál, pretože im hovoria, že minister financií, vláda a parlamentná väčšina, ktorá to musí schváliť, na každú potrebu, ktorú občania alebo nielen oni majú, je len jedna odpoveď, zvyšovať dane, zavádzať nové poplatky. A to je niečo, čo môjho názoru podporovať, v tejto chvíli neviem.
Ale poďme naozaj od deficitu príjmov daní, makra, poďme konkrétne, pretože ako som spomenul, ekonómovia práve väčšinou zastanú pri tejto abstrakcii. A poďme hovoriť o tom, čo je skutočne dôležité z hľadiska verejných financií pre ľudí, ja som si vybral a cením si, že aj kolegovia si väčšinou vybrali nejaké prioritné oblasti a neriešia celý vesmír, dovoľte mi hovoriť o troch témach, ktoré ja považujem prioritné. Je to školstvo, zdravotníctvo a mladé rodiny, a pretože sú to podľa mňa oblasti, ktoré sú zanedbávané a zároveň pre našu budúcnosť veľmi dôležité.
Začnem školstvom. Školstvo aj veda sú podľa mňa na Slovensku najkrajším príkladom toho, že tento štát neinvestuje podľa dôležitosti, ale podľa sily. Je taký slávny výrok, keď sa pýtali Stalina, teda hovorili, keď Stalinovi za vojny, že pápež s niečím nesúhlasí alebo pápež sa k niečomu kriticky vyjadril, a Stalin sa spýtal, koľko má pápež divízií. A slovenský rozpočet funguje na tomto, veľmi takom, povedal by som, hrubom materialistickom princípe. Tí ministri, ktorí sú silní, tie rezorty, ktoré si tradične treba udobrovať, tie sú finančne dobre dotované alebo minimálne lepšie ako iné, tam, kde sú silné záujmy, a tie rezorty, o ktorých aj každý povie takú úlitbovú vetu, že sú zásadné pre našu budúcnosť, ale pokiaľ nemajú tú politickú a ekonomickú silu dlhodobú, tak sú zanedbávané. Sú ignorované, sú zosekávané, a dokonca keď sa náhodou podarí niečo v nich systémovo urobiť, tak sa to veľmi rýchlo otočí k horšiemu. A takým príkladom je pre nás podľa môjho názoru školstvo a veda.
Začnem vedou, lebo tá je vždy na konci. Dovoľte mi so smutnou iróniou odcitovať takú jednu humoristickú knižku, ktorá sa venuje Rakúsku, ktorú som kedysi čítal, a v tej knižke boli na úvod rozoberaní susedia Rakúska a je tam niekoľko strán vzťahov Rakúšanov s Nemcami, potom je tam nejaká tá strana o vzťahu Rakúšanov s Čechmi, Rakúšanov s Maďarmi, dokonca aj niečo o vzťahu Rakúšanov s Talianmi a Švajčiarmi a potom je tam nasledovná veta, ktorú nikdy nezabudnem, lebo sa týka aj nás. Tá veta znie: "Rakúsko má aj dvoch ďalších susedov, Slovákov a Slovincov, ktorí si určite zaslúžia spomenúť, ale viac netreba." Bodka. A slovenské školstvo a slovenská vedca a najmä veda sú presne v pozícii Slovákov a Slovincov v tejto knihe. Treba ich vždy spomenúť, ale viac netreba. Slovenská veda s výnimkou eurofondov je dlhodobo brutálne podfinancovaná a ten stav sa dokonca v čase zhoršuje bez eurofondov. Zároveň, čo je možno ešte dôležitejšie ako financovanie, nie dôležitejšie, rovnako dôležité ako financie, je, že keď ani sa neuskutočnila žiadna zásadnejšia reforma toho, ako je celý systém organizovaný a ako je financovaný. A keď náhodu napríklad pred voľbami v rámci snahy predsa len demonštrovať záujem podpísala vláda memorandum napríklad s Akadémiou vied o stabilizácii financovania Akadémie vied, tu nebolo nič iné, len povedané, že vám už nebudeme aspoň brať najbližšie tri roky, že aspoň na to sa môžete spoľahnúť, nič vám nedáme, ale aspoň brať vám nebudeme, tak tento sľub bol pomerne rýchlo po voľbách porušený, keď vedenie Akadémie vied dostalo ten slávny list, v ktorom bolo povedané, že keďže treba uvoľniť nejaké peniaze na poľnohospodárov, tak sa ide viazať, teda má aj Slovenská akadémia vied zaviazať príslušné prostriedky. Takže hodnota memoranda, ktoré neviem, či aj vy ste, pán minister, podpisovali, predpokladám, mám pocit, že áno, trvala niekoľko, niekoľko mesiacov. (Reakcia z pléna.) Áno, skutok sa nestal, je to asi na tej istej úrovni.
Takže to je len jeden príklad, ale to, čo naozaj vadí, je, že neexistuje dneska na Slovensku vedec, dobrý vedec, ktorý by mohol povedať, že má dlhodobo stabilné a štandardné, nie nadštandardné podmienky na prácu. Naši vedci fungujú v prostredí, kde sa podmienky neustále menia, tých málo financií, čo je, sa rozdáva spôsobom, ktorý je vysoko historický a často netransparentný, ale - a to je naozaj najdôležitejšie a vrátim sa k tomu - nemôže si byť nikdy istý zajtrajškom. Fungovanie vedy je napríklad o tom, že pôsobíte, 4, 5, 7 rokov dopredu rozmýšľate o projektoch, o témach, vychovávate doktorandov, postdoktorandov, svojich nástupcov, to je strašne dlhodobý proces. Na Slovensku ani ten najlepší vedec netuší, či mu o dva mesiace nepríde rozpočtové opatrenie, že treba viac pre kravy, a preto už to štipendium pre toho doktoranda nemôže dostať. Je to taká téma, ktorá väčšinu politikov, možno aj obyvateľov nudí, je to také abstraktné, veda, laboratóriá, biele plášte, čo z toho vlastne máme, ale je to téma, ktorá je pre našu budúcnosť kľúčová, lebo neexistuje krajina, ktorá by sa dostala nad priemer Európskej únie bez toho, aby mala silný inovatívny potenciál, jednoducho kopírovaním zvonku, učením sa zvonku, to je veľmi dôležité a veľmi nám pomohlo, sa ale nevieme dostať na skutočný Západ, takže si budeme musieť vybrať, a keďže tá investícia a dôsledky trvajú dlho, tak keby sme to z rovno dneska zmenili, tak sa to začne prejavovať o 5-10 rokov. A keďže to tu nezaznieva, tak som cítil povinnosť o tom hovoriť, pretože veda je naozaj v polohe Slovincov a Slovákov v tej mnou spomínanej knihe, každý ju spomenie a potom sa ide venovať niečomu dôležitejšiemu.
Školstvo. O školstve, viem, že bude hovoriť aj moja kolegyňa Zuzka Zimenová, keď vystúpi neskôr, nechcem dlho, ale v školstve platí niečo veľmi podobné. V školstve máme dlhodobé šťastie v jednom a to je, že máme 250 rokov starý systém. 250 rokov starý systém sa len veľmi ťažko dá rozložiť, to nie je len slovenská skúsenosť, keď sa pozriete aj na krajiny, ktoré dopadli ešte oveľa horšie ako my, niektoré bývalé krajiny Sovietskeho zväzu alebo na Balkáne, tak v nich mnohé súčasti školstva fungovali ešte aj v rádovo horších rozpočtových podmienkach ešte mnoho rokov, lebo ten systém má obrovskú zotrvačnosť. Tá zotrvačnosť je, samozrejme, najmä v ľuďoch. V ľuďoch oddaných, v ľuďoch niekedy aj rezignovaných a v ľuďoch, ktorí si robia ďalej svoju prácu, aj keď sú domotivovaní. To je niečo, čo vôbec nebudem hádzať na krk ministrovi Kažimírovi ako jednej osobe, pretože to je, samozrejme, problém 27 rokov. Ale v situácii, keď pán minister je už piaty rok ministrom, a toto už je šiesty rozpočet, ak sa nemýlim (reakcia ministra), piaty, no, už ten prvý ste si prerábali, ale dobre, piaty, a bol štyri roky štátnym tajomníkom za predchádzajúcej vlády, takže hovoríme o deviatich rozpočtoch aj s týmto, už nejakú a nie malú časť tej zodpovednosti na vaše bremená alebo na vaše plecia klásť môžem a opäť, to, čo tam vidíme, je, že školstvo nemá ostré lakte. Školstvo nemá silných zástupcov . Školstvo začalo mať silných zástupcov na chvíľu pri eurofondoch, lebo tie by sa dali odcicať, a tam sa zas objavili strašne ostré lakte a strašne silní ľudia, ktorí nastavili tie správne uhly správnym smerom, najmä za pána Čaploviča pri národných projektoch za štvrť miliardy eur, z ktorých drvivá väčšina neskončila v školách a medzi učiteľmi ani žiakmi, ale niekde úplne inde. Ale mimo eurofondov školstvo mocných ľudí nezaujíma.
Pán minister sa pochválil v úvodnom prejave, že sa ide investovať do budov našich zastupiteľských úradov v zahraničí, lebo o svoj majetok sa treba starať, myslím, že bol ten citát, ktorý ste povedali. No dovolím si vám po prvé povedať, že ministerstvo zahraničných vecí sa o seba vždy vedelo postarať. Minister zahraničných vecí má najluxusnejšiu budovu zo všetkých vládnych úradov v tejto krajine a v pohode si k nej dostavuje a pristavuje ďalšie a ďalšie budovy. Ministerstvo zahraničných vecí si vždy vedelo veci vybaviť. Ministerstvo zahraničných vecí si vedelo a vie vybaviť tak zázračné veci, ako to, že 1 500-eurový plat sekčného šéfa alebo riaditeľa odboru na ministerstve sa prechodom na post v Prahe stane 10-tisíceurovým platom, pretože asi tam sú 6-krát vyššie životné náklady. Ministerstvo zahraničných vecí nie je ministerstvo, ktoré potrebuje ďalšie zdroje. (Povedané so smiechom.)
Ak chceme rozmýšľať o tom, do čoho investovať, tak si choďme pozrieť slovenské školy a nemocnice. Pretože na tie nikto nikdy nemyslí, pretože tam tí mocní ľudia nesedia a dnes už na Slovensku ani svoje deti neposielajú, a ak to takto pôjde ďalej, tak už ani svojich rodičov umierať tam nebudú posielať o chvíľu do niektorých z nich. A preto keď sa vláda chváli, že ide práve investovať do sektora, ktorý je permanentne prefinancovaný a nadfinancovaný, tak to, musím povedať, vyvoláva vo mne obrovské rozhorčenie a vyvolávalo by, aj keby sme tieto dni nevedeli, čo sa deje, keď pánovi Lajčákovi odovzdávate ďalšie a ďalšie eurá. Pretože to je veľkopanský rezort s veľkopanskými maniermi, veľkopanských manažérov a je to tak už dlho, len pán Lajčák je créme de la créme, ako to povedal pán Šebej v inej súvislosti dneska.
Ja nie som fanúšik ministra Plavčana, mám rešpektujúcejší vzťah k ministrovi Druckerovi, ale vydávať za nejaký dobrý skutok to, že prepchávame rezort ministra zahraničných vecí peniazmi a ignorujeme tie najzakladanejšie potreby nášho obyvateľstva, je nezodpovedné hospodárenie s verejnými financiami, pán minister. Nezodpovedné. (Reakcia ministra a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás, poprosím vás, kľud v rokovacej sále.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Som rád, že sa ma snažíte vyhodiť z konceptu, asi to hovorí, že vám hovorím do srdca (reakcia ministra), ale keďže tento štát z eurofondov napríklad financuje rôzne obnovy škôl a namiesto toho, aby ich financoval poriadne, odovzdá štvrť miliardy eur národnými projektami Čaploviča za vášho ministrovania financiami a vy ste k tomu nepovedali ani píp a tam sa odovzdali desiatky miliónov eur na nepotrebné IT systémy (reakcia ministra), namiesto, IT systémy (reakcia ministra), namiesto toho, aby ste financovali stav tohto štátu v jeho základných investíciách, a vy ich financujete napríklad z eurofondov, takže nevyhovoríte sa z toho, pán minister. (Reakcia ministra.)
A teraz sa vrátim k podstate veci. Školstvo a zdravotníctvo. Školy, väčšinou sa hovorí len o platoch a je to aj pochopiteľné, lebo bez aspoň solídne zaplatených učiteľov nie je možné mať solídne školstvo, to platí aj o zdravotníctve a aj o ostatných oblastiach. Ale redukovať problémy nášho školstva aj finančne len na platy učiteľov je veľmi nezodpovedné. Ja som to komunikoval a konzultoval aj s kolegyňou Zimenovou a sme práve sa zhodli na tom, že školstvo by potrebovalo zásadnú rozpočtovú injekciu aj na úplne iné témy, ako sú nielen stav budov, aby sme pri nej nezostávali, učebnice, asistenti, nové, nové zmeny kurikulárne a mnohé ďalšie veci, školstvo by potrebovalo veľkú rozvojovú investíciu a osobitnú rozvojovú investíciu by potrebovali vysoké školy, ktoré sú dneska v situácii, kde tých zopár, zopár ostrovov, ja nechcem povedať excelencie, poviem, že kvality, ktoré máme v našom vysokom školstve, ja sa s tými ľuďmi rozprávam a, pán minister, tam akútne hrozí, že ani tých pár ostrovov nebudete mať o niekoľko rokov. Inštitúcia, ako je Fakulta informatiky na STÚ, Prírodovedecká fakulta UK, Fakulta sociálno-ekonomických vied UK, mohol by som takto menovať, sú v zlom stave, rozpočtovom stave. Jedna z nich má novú budovu. Ostatné ani to nie. Ale nejde len o budovy. To, čo tam dneska naozaj chýba, je základný budžet na rozvoj. Tí ľudia dneska nevedia konkurovať ani Masarykovej univerzite, ani Karlovej univerzite a ani množstvu iných menších českých univerzít. Najlepší mladí ľudia im často odchádzajú a oni si nevedia pomôcť. To má makroekonomické dlhodobé dopady, tieto odchody elít. A to je to, čo tu dneska vidíme a neustále nám to rastie. Ak sa nemýlim, máme najväčší počet študentov v zahraničí v krajinách OECD. To nie je, to je púšťanie žilou, z ktorého po čase umrie aj táto krajina, a ak s tým niečo neurobíme. To sú problémy školstva.
Ale aby som nezostal len pri školstve, poďme k sektoru, ktorý, myslím, že aj pán Kollár, tu už nie je, ale chválil rozpočet v zdravotníctve. Vy ste tiež o tom hovorili. Ste, myslím, hovorili o kvalite Hodnoty za peniaze. Na jednej strane s vami v niečom musím súhlasiť a musím súhlasiť s tým, že oproti mnohým iným rezortom u tohto ministra vidíme aj rétorické uchopenie situácie, pomenovanie mnohých problémov, ktoré tam sú, a prísľub zmeny, čo je, samozrejme, vždy ten základ, aby sa vôbec niečo stalo. Čo je aj dôvod, prečo napríklad za seba, pána ministra Druckera keď aj v konkrétnych veciach kritizujem, tak nelámem nad ním palicu alebo nejak paušálne sa ho nesnažím odsudzovať na neúspech, pretože je vo všeobecnom našom záujme, aby uspel aspoň tam, kde môže. Aj keď musím veľmi kriticky povedať, a to teraz nie na jeho adresu, že zatiaľ strana SMER - sociálna demokracia, ktorá ho tam nominovala ako nestraníka, mu podľa mojich informácií nedrží chrbát spôsobom, ktorý by si reformný minister zaslúžil. Je to otázka rozpočtovej obálky, ktorú mu zmršťujete. Nemáte tam, nedávate mu nejaký priestor, aby vedel ľuďom aj ukázať, že ušetrí, vylepší a hneď im za to aj niečo dá. Tlačíte ho do toho, aby len šetril, ale v poriadku, to je vaše právo. Čo ma viac znepokojuje, je, že nemá reálnu politickú silu na to, aby vedel zásadnejšie zmeniť manažmenty nemocníc. To sú tie, ktoré robia tie dlhy, ktoré ste tu aj vy spomínali, a nemá zatiaľ ani politickú silu na to, aby mohol úspešne čeliť iným typom veľmi vplyvných záujmov. A povedzme si to aj konkrétne, aby som nebol všeobecný.
V tej Hodnote za peniaze sa hovorí o cenách špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Pri cenách špeciálneho zdravotníckeho materiálu ste aj vy, aj minister Drucker, teda vy, myslím ministerstvo financií, neviem, či aj vy osobne, je to dosť možné. Aj minister Drucker, aj ja, hovorí o tom, že to je dneska jedna z položiek, kde je najväčšia tzv. vata v zdravotníckych výdavkoch a kde je možné tým pádom aj najviac ušetriť, keďže je to aj zároveň veľká položka, asi 140 mil. ročne, aj zároveň je v nej veľká vata. Všeobecná zdravotná poisťovňa pod vedením ministerstva sekla tieto výdavky od 1. októbra a potom asi polovicu z toho seku hneď o mesiac vrátila. Podľa informácií, ktoré mám z rozhovorov s ľuďmi v sektore, sa to odohralo po obrovskom vnútornom tlaku. Podľa toho, koho záujmy zastupujú, hovoria o tom, že ten prvotný sek bol amatérsky a bol, musel byť zvrátený. Druhé zdroje hovoria naopak, že neodolali veľmi silnému protitlaku distribútorov, na ktorý neboli pripravení. Ja neviem to zhodnotiť, ani o tomto nechcem dneska hovoriť.
Čo chcem povedať, ale na čom sa zhodujú všetky moje zdroje v zdravotníctve, je, že táto nepodarená operácia zásadne sťažila akékoľvek ďalšie úspory v tejto zlatej bani slovenského zdravotníctva, pretože distribútori už vedia, že ak prestanú dodávať nemocniciam a pohrozia pri znižovaní cien, tak Všeobecná zdravotná poisťovňa so súhlasom ministra ustúpi. Lebo to je to, čo sa hneď teraz stalo. Tým pádom z takého prvého veľkého ohlasovaného úsporného kroku na, zjednodušene povedané, pijaviciach zostala približne v lepšom prípade polovica. Ale to je ten pozitívnejší prípad.
Nevideli sme zatiaľ žiadne silné kroky, ktoré by šetrili napríklad v oblasti liekovej politiky. Nevideli sme zatiaľ žiadne reálne kroky, ktoré by šetrili na predražených zmluvách nemocníc a ich dodávkach. Nevideli sme ani iné kroky, kde by tá úspora v zdravotníctve išla reálne odtiaľ, kde je dneska veľký tuk, v tých skutočných záujmoch jednotlivých ekonomických a finančných skupín nacicnutých na naše zdravotníctvo.
Zato to, čo vidíme, čo ide rýchlo, je napríklad to, že ministerstvo zdravotníctva už ohlásilo redukciu pohotovostí na polovicu. Ministerstvo zdravotníctva zároveň odmietlo zverejniť tento zoznam. Minister zároveň povedal, že to spravia, ale keď som si vypýtal zoznam, tak zrazu to nebolo hotové. Keďže sme na Slovensku, samozrejme, celú tu prezentáciu som veľmi rýchlo dostal nielen ja do rúk, ale musím povedať, pán minister, že to je naozaj veľmi konkrétna úspora. Ale to neni úspora na pijaviciach v zdravotníctve, to je úspora na zdraví ľudí v regiónoch.
Ak sa dostaneme do situácie, kde zhruba z 80 až 90 bodov pohotovosti pre deti a pre dospelých máme ísť na polovicu, aby sa usporili peniaze, tak to je niečo, o čom sa dá debatovať v situácii, keď budeme na pokraji krachu a zároveň budú vyčerpané všetky ostatné možnosti. Robiť to v situácii, keď ziskové marže mnohých firiem v slovenskom zdravotníctve stále pripomínajú kolumbijské drogové kartely, je podľa môjho názoru neprijateľné pre ľudí. A je to neprijateľné aj hodnotovo. Ale to je ten konkrétny krok, ktorý už beží. Už sa vypustili balóniky, už je pripravená analýza a ku koncu roku sa to potom čo najrýchlejšie má spraviť, aby nebol čas sa búriť. Takisto začalo ministerstvo ohlasovať, že začne prudko obmedzovať preplácanie a vyplácanie liekov, ktoré podľa štúdií nie sú nákladovo efektívne. Nákladovo efektívne... (Reakcie z pléna.) Nie, lebo bola vykonaná, a nie dostatočne a nie je dostatočná alebo nie dostatočná z hľadiska benchmarku, ktorý štát nastavil. A opäť to je, to znamená, aby sme boli konkrétni, že niekto by mal napríklad rakovinu, nedostane liek, ktorý by chcel a ktorý mu aj jeho lekár predpísal, lebo na základe štatistických analýz ten liek je príliš drahý. To znamená, na tom, koľko ľuďom pomôže, o koľko im predlží život, jednoducho stojí priveľa peňazí. To je metodológia, ktorá sa používa aj v iných vyspelých krajinách sveta presne v situácii, že keď už máte veľmi dobrý a efektívny zdravotnícky systém, ale už neviete dať do toho viac peňazí, tak je to spôsob, ako sa rozhodnúť, že do čoho ich dať. Je to spôsob, kde teda nerozhoduje konkrétny lekár, človek, kamarát, ale rozhodujú systémy, že teda my sme schopní platiť len po túto čiaru a za túto čiaru už nikto nejde.
Ale opäť. Na Slovensku v dnešnej situácii to znamená, že všetko na úrovni finančných a ekonomických skupín funguje ďalej ako doteraz alebo takmer ako doteraz, ale pacientom s rakovinou budeme hovoriť, že na nich sa nám mrhať peniazmi už nechce, lebo to musí stále ísť pijaviciam. To je tiež niečo, čo je neakceptovateľné. To znamená, že kroky, ktoré z ekonomického hľadiska by sme v inom prostredí, ak nie podporili, tak dalo by sa o nich diskutovať, sú v dnešnej slovenskej situácii zdravotníctva podľa môjho názoru zarážajúce a ja sa tým pádom nemôžem pripojiť chválou rozpočtu v zdravotníctve. Nie preto, že by som o tých krokoch nevedel odborne diskutovať, ale to by som nemohol ísť na Finstat a začať si pozerať jedno po druhom finančné výkazy niektorých dobre napojených firiem v slovenskom zdravotníctve. Nemohli by sme byť v situácii, kde máte napríklad súkromné kardiocentrum, ktorému štát prepláca rôzne, špeciálny zdravotnícky materiál, a ktoré na tom vyrába maržu, o akej nesníva ani Penta, ani J&T. Keď sa všetky tieto veci, ak nie vyriešia, tak minimálne významne posunú, tak potom môžeme hovoriť o tom, že či to stále nestačí, a kde ešte sa majú diať nejaké obmedzenia. Ale my na to ideme alebo vy na to idete zatiaľ opačne.
A tretia téma sú mladé rodiny. Mladé rodiny je téma, ktorá sa väčšinou spája s finančnými príspevkami. Máme dosť vysokú materskú, máme dosť vysoký rodičovský príspevok, máme dosť vysoké prídavky na deti. Ja som tu dnes navrhol zvýšiť daňový bonus na dieťa. Áno. (Reakcia ministra.) Nie. To bolo len za časť z toho. To druhé bolo nezdaniteľné minimum, pán minister. Ja vás počúvam, nebojte. Ale to je veľmi dôležité, peniaze hýbu svetom, ale z rozhovorov s mladými ľuďmi, medzi ktorých sa tak veľmi jemne ešte stále počítam, minimálne v tom, že mám dve malé deti. Viete, že samotné tieto príspevky sú len časť obrazu, ktoré rozhodujú o tom, či tu ľudia zostanú, či si tu založia rodinu, koľko budú mať detí, ako ich budú vychovávať. Rovnako dôležité veci sú dostupnosť kvalitnej školskej a zdravotnej starostlivosť. A teraz nebojte sa, nebudem otvárať znovu celú tú tému. Len poviem, že načo je vám príspevok k prídavku vo výške 20 eur na Vianoce, keď ste za svoje dieťa dali za päť rokov 10-tisíc euro na výdavkoch a školnom, aby vyštudoval vysokú školu, a potom to dieťa sedí doma a nevie sa zamestnať, lebo v tej škole dostalo diplom, ktorý má hodnotu len toho papiera, na ktorom je vytlačené. Myslíte si, že taký človek má pocit, že ten sociálny štát mu reálne pomohol? Nie. On vie, že na jednej strane má veľmi malé sumy, na druhej strane má to okrem ešte aj frustrácie a hnevu aj veľmi konkrétne výdavky. Ale poďme ďalej.
Okrem tých príspevkov sú dve veľké témy, o ktorých, jedna sa už aspoň vedie, politická diskusia aj súťaž; a druhá, o ktorej sa, bohužiaľ, nevedie. Tá, o ktorej sa vedie, sú služby pre rodiny s deťmi. Po dlhých rokoch ignorovania tejto témy môžeme sledovať v posledných rokoch, že to, aby boli k dispozícii škôlky, príp. aj jasle alebo teda neporušené služby pre rodičov malých detí od veku, kedy to potrebujú, sa postupne dostáva do jadra aj tejto diskusie, a to ja veľmi vítam.
Keď sa vrátim k tomu, čo ste, pán minister, hovorili pri dani z príjmov o tom, že načo podávam ten návrh, keď aj tak viem, že nemôže byť teraz schválený, a ja som vám aj vopred vysvetľoval, že nečakám, že bude teraz schválený, ale ak sa nám podarí vás trochu pritlačiť, myslím, nielen vás, ale koalíciu, tak sa o štvrťroka, o polroka ten návrh v nejakej inej podobe zázračne zjaví v tejto snemovni a váš predseda vlády a vy si na ňom pripíšete body, čo mi vôbec nevadí.
Ale pretože ten príklad už vidíme, ja som osobne a moji kolegovia navrhovali niekoľko rokov napríklad tzv. škôlkarskú garanciu podľa nemeckého vzoru. Škôlkarská garancia znamená, že rodič má garantované, že ak bude pre svoje dieťa potrebovať miesto v škôlke a nahlási to s včasným predstihom, tak to miesto bude mať. V Nemecku to tak funguje. Najprv to zaviedli od troch rokov, potom to zaviedli od roku a pol, a tak to, myslím, je aj dnes. Teda v Nemecku každá matka, každý otec vie, že ak má dieťa rok a pol, má ho kam dať, ak, ak to chcú. Nie je to, samozrejme, povinné. Je to dobrovoľná služba štátu a garancia.
Spolu s kolegyňou Petrík predtým ešte, ako sám som tu, myslím, predložil buď dva, alebo trikrát, priznám sa, že sa už ani nepamätám, vy ste to vždy odmietli. Pán poslanec Petrák, dnešný predseda školského výboru za SMER tu mal naposledy v máji veľmi obsiahly prejav o tom, že je to celé hlúposť. A potom bola programová konferencia SMER-u, na ktorej sa zrazu zjavilo medzi tézami SMER-u škôlkarská garancia, ale keďže by to bolo asi blbé, teda že úplne to prebrať, tak to bolo, že od dvoch rokoch. Teda to ešte trochu prekladať. To, čo sa predtým nedalo, sa zrazu dá ešte viac. A ja zas nehovorím, aby som sa sťažoval, ja som rád. Len musím poznamenať, že zatiaľ to v tom budúcoročnom rozpočte nevidím, takže mám pocit, že to dopadne ako s mnohými inými sľubmi sociálneho balíčku SMER-u, kde najmä v oblasti školstva viaceré veci, ktoré si váš predseda vlády v prítomnosti vtedy pána Draxlera, niekedy aj vás, odfajkával, nie sú dodnes dofinancované pre vysoké školy napríklad aj pre základné a stredné školy. Tak aj s tými škôlkami to asi tak dopadne, minimálne, pokiaľ vás nebudeme viac tlačiť, ale vítam, že k tomuto viedla tá súťaž. Ja som veľmi rád, že ste si to osvojili, len treba to ešte aj naplniť. A nie to napísať ako záväzok pre ďalšiu vládu, ale za tejto vlády to naplniť. Lebo to je to, čo je podstatné.
A okrem služieb je jedna téma, o ktorej sa prakticky politicky nehovorí a o ktorej by sa podľa mňa hovoriť malo, a to je téma bývania. Téma bývania sa medzi politikmi aj v tejto snemovni rieši výhradne vo vzťahu k hypotékam. To znamená vo vzťahu k vlastníckemu bývaniu, ku ktorému sa mladým alebo iným ľuďom pomáha. To je téma, na ktorej sme my dokázali nájsť spoločnú reč aj, aj presadiť opatrenia, ktoré pre ľudí, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť vlastné bývanie a zobrať hypotéku, to zásadným spôsobom uľahčuje a zlacnili. Takže v tomto smere určite vieme robiť vylepšenia, ale myslím, že jadro tej roboty je odrobené. To, čo však sa úplne ignoruje, je, že v každej krajine - aj v bohatých krajinách - existuje nie malé percento obyvateľstva,
štvrtina, tretina, možno aj viac, ktorá nikdy nedosiahne na vlastné bývanie, pretože im na to jednoducho nedovoľuje ich príjmová situácia. Preto aj v každej európskej krajine existuje nejaký koncept rozvinutého sociálneho bývania. Tie koncepcie sú veľmi rôzne. Niekde to vlastní samospráva a štát, niekde je to súkromník s dotáciami, niekde kombinovane, to tu môžme o tom dlho hovoriť. Ale nie o tom chcem hovoriť. Chcem len o tom, že je to považované za veľmi významnú súčasť sociálnej politiky, pretože ako nám hovoria nielen výskumy, ale prvý rozhovor s mladými ľuďmi, s ktorými stretnete, je dostupnosť bývania, je pri rozhodovaní o založení rodiny a rozhodovaní o počte detí jedna z prvých, buď prvá, druhá alebo najneskôr tretia vec, nad ktorou mladí ľudia rozmýšľajú. A mladí ľudia, kombináciou toho, že majú s deťmi veľké výdavky a zároveň sú na začiatku kariéry, takže zarábajú najmenej, sú tí, pre ktorých práve dostupnosť vlastníckeho bývania, pokiaľ nepatria aspoň k vyššej strednej vrstve, je, je, toho hypotekárneho, je veľmi otázna.
My máme Štátny fond rozvoja bývania, ktorý bol založený, ak sa nemýlim, alebo teda reálne reštartovaný za prvej Dzurindovej vlády a sústredili sa tam nejaké prostriedky, ale tento fond už dlhé roky je úplne mimo pozornosti politikov. Na všetkých stranách, aby som, aby som bol férový. A zároveň tento štát má akúkoľvek koncepciu sociálneho bývania, špeciálne, to mám dojem, vždy len na papieri. V realite neexistuje. To znamená, toto a teraz budem hovoriť to, čo povedal pán Kollár, trošku v inej súvislosti, že sú témy, ktoré tu vieme zmeniť dnes, keby bola vôľa. A potom sú témy, ktoré sa naozaj dneska zmeniť nedajú, a ja viem, že tu nebudeme na mieste prerábať bytovú politiku a Štátny fond rozvoja bývania, ale napriek tomu musím o tom hovoriť, lebo ak sa to nezmenení, tak o rok tu môžem mať úplne rovnaký prejav, pretože by som ho mohol mať za posledných desať rokov asi každý rok.
A preto chcem aj na vás, pán minister, apelovať, môžete povedať, že vy nie ste zodpovedný za bytovú politiku, ale ako minister financií ste tak trochu zodpovedný za všetko, za všetko, čo má významné rozpočtové implikácie, a tá bytová politika ich má, aby sme z tohto urobili oveľa väčšiu tému, či už v rámci projektu Hodnoty za peniaze, alebo aj v rámci priorít vlády. V rámci reštartu SMER-u - sociálna demokracia o tom rád hovorí aj pán minister Maďarič, aj keď uňho sa to väčšinou potom zredukuje na také tie parciálne ľúbivé veci, aké boli aj v I. a II. sociálnom balíčku typu učiteľské byty. Ja nemám nič proti učiteľským bytom, naopak, myslím si, že je to zaujímavý stabilizačný nástroj, najmä vo väčších mestách, kde by to mohlo doplniť mzdy, ktoré sú tam často nekonkurencieschopné, ale v skutočnosti pri učiteľoch si myslím, že riešia najmä v tom, dosiahnuť mzdu, pri ktorých si teda väčšina učiteľov bude môcť bývanie zabezpečiť na trhovom princípe, pretože učitelia, ktorí sú chudobnými klientmi štátu, nemôžu byť dobrí učitelia z dlhodobého hľadiska. To, čo my potrebujeme ešte pri sociálnom bývaní, sú iné vrstvy obyvateľstva, stredoškolsky vzdelané, s nižšími príjmovými, s nižším príjmom a také, ktoré naozaj sami sa o svoje bývanie nedokážu dlhodobo postarať. Takže toto je tretia priorita, ktorú by som na vás chcel apelovať a chcel by som aj otvoriť diskusiu.
Na záver mi dovoľte povedať, že oceňujem u tohto ministra financií to, že diskutuje, to už povedali viacerí, ale vzhľadom na to, že to nie je norma, úzus, dokonca to nie je ani časté pri tejto vláde, tak myslím, že to treba oceniť aj opakovane, aby nevznikol falošný dojem, že nevieme oceniť pozitívne veci. Takže oceňujem, že pán minister diskutuje, niekedy dokonca aj paralelne s mojím prejavom, ale to už je asi súčasť politiky. A oceňujem dokonca aj to, že vy máte záujem aj veci zlepšovať tam, kde je to vo vašej právomoci a, samozrejme, v súlade s vaším osobným presvedčením. Nie je to možno to, čo by sme si mali ako opozícia a koalícia pri rozpočte hovoriť, ale chcem na vás apelovať, pán minister, keď už nie tento rozpočet, ktorý naozaj nepredpokladám, že veľmi zmeníte, aj keď je zaujímavé, že pri našich návrhoch je už vždy neskoro a zmeniť ich nemožno, ale keď vy dneska cez obed dohodnete kolektívne vyjednávanie, tak na to už neskoro nie je, aby ste ten rozpočet prerobili. To je tá mágia tých vládnych verzus opozičných návrhov, ale napriek tomu, ak pri týchto témach vidíte priestor nájsť spoločnú politiku, a ja viem, že tie sladké kúsky rozpočtového jablka si vždy chcete nechať pre seba, čo je normálne pri vláde, ale napriek tomu, ak by sme o nich mohli diskutovať a možno ich aj riešiť, myslím, že by to bolo na prospech tejto krajiny.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.11.2016 11:20 - 11:21 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Pán poslanec Šebej, človek zvažuje aj dlhoročné vzťahy a úctu aj k zásluhám, ktorú máš o Slovenskú republiku aj o Československú republiku, takže budem reagovať miernejšie, ako by som reagoval v iných prípadoch. Ale, tie créme de la créme výbory sa v žiadnom parlamente nevyznačujú tým, že sa do nich ako do jediných robí opozičná väčšina. Opozičná väčšina je práve vždy v trestných výboroch, pretože na tých podľa vládnej koalície nezáleží, a to je, čo ste aj sami viackrát priznali a povedali.
To, že ty si dobrovoľne takým predsedom výboru na tému, ktorá je tejto koalícii natoľko ukradnutá, že jej v nej nevadia opoziční poslanci vo väčšine a že do nej zaraďujú ako do trestného výboru poslancov, ktorí tam ani nepatria, ani nechcú byť a robia niekde inde, je niečo, čo si musíš vyrovnať ty so svojím svedomím. Ja ti do neho hovoriť nebudem, opakujem, z úcty k tvojím zásluhám o Slovenskú republiku a Československú republiku. A dovolím si zopakovať, že to, čo ste tu urobili voči všetkým poslancom, ktorí sa vzopreli budovaniu tejto vlády proti predvolebným sľubom, záväzkom a záujmom Slovenskej republiky, zostáva na vašom svedomí.
Ak chceš hodnotiť moju prácu a moju pracovitosť, samozrejme, to právo máš. Ja chodím na výbor pre financie a rozpočet, kde som teda aj odbornosťou mal byť, a môžeš sa spýtať svojich kolegov v tomto výbore aj koaličných, kto tam patrí k aktívnejším, kto sa pýta, kto diskutuje k zákonom, a potom môžme možno aj predsa len zvážiť ešte raz tento typ poznámky.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23.11.2016 11:16 - 11:18 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť pomerne krátko a v záujme budovania historickej pamäti tohto zboru aj slovenského národa.
Pred šiestimi mesiacmi, siedmimi, sme tu opakovane riešili zaraďovanie do výborov Národnej rady, keď pán Simon a ja osobitne aj niektorí ďalší boli zaradení do výborov, ktoré nesúviseli s naším profesným pôsobením, do takzvaného..., teda my dvaja do tzv. trestného, zahraničného výboru, a vtedy bol argument, že nie je možné vyhovieť našim potrebám a žiadostiam a našej odbornosti, lebo by to narušilo koalične-opozičné vzťahy a pomery vo výboroch.
Darmo sme vysvetľovali napríklad, že vo výbore pre financie a rozpočet je pomer koalícia - opozícia 7 : 5, to znamená príchod jedného opozičného poslanca by nijak túto rovnováhu nezvrátil. Pevnou odpoveďou od koaličných poslancov a predstaviteľov bolo, že je to tak dôležitý výbor a tak to tam majú prepočítané, že tých 7 : 5 je absolútne nevyhnutných a, bohužiaľ, nie je možné vyhovieť a nie je možné zaradiť opozičného ďalšieho poslanca do tohto výboru, hoci aj pán predseda Národnej rady najprv sľuboval, že urobí všetko, čo sa pre to dá.
Preto mi len dovoľte poznamenať, že týmto materiálom sa odvoláva z Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet pán poslanec Milan Mojš, a nech ten návrh čítam, akokoľvek ho čítam, nedopĺňa sa zaňho žiadny koaličný poslanec, čím sa pomer poslancov vo výbore pre financie a rozpočet zmení na šesť k piatim, čo len dokazuje, že všetka vaša argumentácia pred pol rokom bola absolútne účelová a jediný dôvod, prečo pán poslanec Simon nemohol byť tam, kde chcel byť a kde by odbornosťou patril, alebo prečo som ja nemohol byť tam, kde som odbornosťou patril, je snaha nás vytrestať za to, že sme dodržali svoje slovo voličom a odmietli sme podporiť túto vládu, ktorú sme sľubovali pred voľbami nepodporiť.
Tak len toľko chcem povedať kolegom z koalície, že účelovosť a hovorenie neprávd tohto typu vás nakoniec vždy dobehne, lebo ste sa sami teraz ukázali.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis