Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, pani kolegyňa a pani predkladateľka. V prvom rade chcem povedať, že považujem vašu novelu za správnu a užitočnú a aj po dohode s kolegami, teda s kolegyňami, pani poslankyňou Zimenovou, Petrík a Macháčkovou, ju teda podporíme. Ale dovolím si mať na vás v tejto súvislosti jednu otázku, lebo tá novela sa nepriamo týka, aj vy ste sa vo svojom vystúpení dotkli Parížskej dohody o klimatickej zmene, na ktorú, samozrejme, aj toto je naviazané. A chcem sa preto spýtať, aký je teda oficiálny postoj strany Sloboda a Solidarita k tejto dohode, lebo z verejných vystúpení som zachytil dosť také mätúce signály. Tak by som len chcel vedieť teda, aký je váš postoj. Ďakujem pekne.

Dobré ráno. Pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, chápem, že viacerí z vás sa možno nebudú vedieť úplne koncentrovať na tento príspevok, keďže slovami predsedu Slovenskej národnej rady a Národnej rady Slovenskej republiky ste práve pred rozvodom, ale napriek tomu si vás dovolím poprosiť, aby ste, keďže rokujeme naozaj o ústavnej zmene a zmene, ktorá má vážne šance byť aj schválená, aby sme sa na ňu sústredili. Ja by som v tejto súvislosti chcel jednak reagovať na ten návrh samotný predkladateľov, ale zároveň aj predložiť pozmeňujúci návrh.
Predkladatelia predkladajú zmenu ústavy, v ktorej argumentujú, že treba predĺžiť mimoriadne funkčné obdobie na; najbližšie zvolených zastupiteľstiev VÚC a predsedov VÚC na päť rokov, tak aby v roku 2022 mohli prebehnúť mimoriadne voľby spolu. Za seba chcem povedať, že považujem tento návrh za z ústavného hľadiska konformný. To znamená, môže Národná rada takýmto spôsobom rozhodnúť, ak tak rozhodne pred voľbami samotnými a začiatkom samotného obdobia, nepovažujem to za nejaký zásah do základných práv a slobôd. Otázka je, aká je zmysluplnosť tohto návrhu.
Predkladatelia argumentujú úsporou prostriedkov a zvýšením záujmu, ak som správne zachytil doterajšie hlavné argumenty. Samozrejme, ak tento návrh prejde, budeme to môcť v roku 2022 aj zmerať, pretože budeme vidieť, aj či to stálo menej, aj či viac ľudí prišlo. Dnes sme, samozrejme, na jednej, na druhej strane v rovine špekulácií, ale dovoľte mi povedať predsa len pár argumentov, prečo si myslím, že to tak nemusí byť, resp. že sú tam ďalšie náklady, ktoré predkladatelia nezapočítavajú.
Ten základný problém je, že paralelné konanie dvoch volieb v ten istý deň, resp. v tom istom čase vyvoláva veľmi veľa logistických problémov, ktoré následne predkladatelia riešia v tom tzv. obyčajnom zákone, ktorý nasleduje po tejto ústavnej zmene. A riešia to mimoriadne komplikovaným spôsobom. Tá organizácia volieb a jej následné vyhodnotenie sa v podstate rozkladá na niekoľko dní. To do veľkej miery nulifikuje argument o usporených nákladoch, pretože nakoniec tie náklady sa budú zase na druhej strane aj napočítavať. A zároveň to významne zvyšuje manipulovateľnosť tých volieb cez to, že nebude dochádzať k okamžitému sčítavaniu hlasov. Tým pádom si dovolím povedať, že ten argument o úspore nákladov je, poviem to tak, že pochybný a v každom prípade tá nákladnosť volieb sama osebe je pomerne minoritným prvkom nákladnosti VÚC samotných.
Zaujímavejší argument z môjho pohľadu je ten argument o zvýšení účasti. Aj keď tu sa zatiaľ môžeme oprieť len o jediný príklad, a to je rok 2004, keď na návrh predsedu SMER-u Roberta Fica podpísalo viac ako 350-tisíc občanov petíciu za skrátenie volebného obdobia vtedajšej Národnej rady a vtedajší prezident Rudolf Schuster vyhlásil to referendum na rovnaký deň ako voľby. Takže mali sme v jeden deň voľby a v jeden deň referendum. To je asi najbližšie, čo sa, by som povedal, sme sa dostali k takejto situácii. Ak si porovnáme to referendum s inými referendami, s inými voľbami a aj s tými voľbami, ktoré sa konali v ten istý deň, tak sme nezaznamenali nejaký významnejší efekt. Tá účasť na referende bola oveľa nižšia ako účasť na voľbách. Mám pocit, ale to ma opraví hádam pán spravodajca, že to boli prezidentské voľby vtedy, ale to nie je až také podstatné. To, čo si pamätám s istotou, je, že tá účasť na referende bola výrazne nižšia, ako bola účasť na tých voľbách, a to referendum bolo nakoniec aj tak neplatné. Inými slovami, samotný fakt, že je to v ten istý dátum, že to bolo dokonca v tých istých budovách, ak si pamätám správne, na jednom poschodí v škole sa hlasovalo vo voľbách a na druhom poschodí v škole sa hlasovalo o referende, tak ten samotný efekt bol veľmi malý.
Hovorím to preto, nie preto, aby som nejakým rozhodujúcim spôsobom teraz znevážil predkladateľov a ich prácu. Krajiny niekedy idú do experimentov. Samozrejme, experimentovať s voľbami je niečo, k čomu by sme mali pristupovať opatrne, ale napriek tomu môže to viesť k čiastkovej úspore nákladov, možno aj k zvýšeniu účasti o pár percent. Aj keď dovolím si argumentovať, že problém s účasťou vo voľbách vo VÚC nie je daný primárne tým, že sa konajú samostatne. Pretože samostatne sa konajú aj všetky iné voľby v tejto krajine a tá účasť býva teda od 60 % v parlamentných voľbách až po tých 18 – 20 %, ktoré sme videli vo VÚC voľbách a voľbách do Európskeho parlamentu. To znamená, že predpokladať, že ak občania majú tak nízky záujem o nejakú formu voľby, že sa na nej nezúčastnia viac ako štyri pätiny oprávnených voličov, že je to problém toho, že keby sa v ten deň konali nejaké iné voľby, o ktoré majú o niečo väčší záujem, že by voliť išli, je podľa môjho názoru predpoklad, ktorý nemá nejaký ani teda faktografický, ako som ukázal, ani nejaký hlbší obsahový základ. Napriek tomu chápem ten argument.
A môj skutočný problém alebo môj skutočný postoj aj s mojimi kolegami, v mene ktorých chcem predložiť aj pozmeňujúci návrh k tomuto návrhu, však vychádza z iného. A to je z diskusie, ktorú sme naozaj viedli aj v ostatných mesiacoch. A to je diskusia o vôbec zmysluplnosti vyšších územných celkov na Slovensku, tak ako ich dnes poznáme.
S kolegyňou Macháčkovou sme predložili 28 zákonov, ku ktorým sa dostaneme v rozprave. Takže ja teraz nebudem využívať ten priestor na to, aby som nejakým spôsobom prezentoval ten návrh. Na to, samozrejme, priestor bude. Ale chcem sa vyjadriť k tomu, že zmysluplnosť VÚC je téma, ktorú neotvárame my s kolegyňou Macháčkovou. To je téma, ktorú tu otvárajú už niekoľko rokov viacerí významní politici.
Premiér Robert Fico sa už dlhé roky vyjadruje o tom, že tento systém nemá zmysel. Po ostatných VÚC-karskych voľbách č. 2 muž SMER-u a podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák povedal otvorene, že ich jednoducho treba zrušiť. V tom istom čase to povedal aj predseda v tejto chvíli najsilnejšej opozičnej strany Sloboda a Solidarita pán Richard Sulík. Ten povedal úplne jednoznačne, keď boli posledné voľby, že teda on v nich volí, ale treba ich zrušiť. Povedal aj argumenty, ktoré sú takmer identické s tými, ktoré dnes predkladáme my s kolegyňou Macháčkovou. Politická strana SME RODINA to má dokonca vo volebnom programe svojom. Myslím, že ako jediná to mala ako prioritu, že to chcú urobiť určite.
To znamená, je to myšlienka, ktorá tu zaznieva už dlhšie a zaznieva teda možno vzácne aj od predstaviteľov súčasnej koalície, aj od predstaviteľov súčasnej opozície. Ešte aj strany, ktoré sa nevyjadrili úplne za úplné zrušenie VÚC, ako bola napríklad Slovenská národná strana, vo svojom programe v ostatných rokoch opakovane hovorila o tom, že súčasný systém je zlý a treba ho zrušiť. Chceli ho nahradiť, myslím, troma krajmi, ak som čítal ten program správne. A hoci ten program je nejasný, kde hovorí o štátnej správe a samospráve, dovolím si predpokladať, že tie tri kraje sa týkajú najmä štátnej správy. Lebo predpoklad samosprávneho kraja, ktorý siaha od Dunajskej Stredy po Trenčín, akosi nedáva veľmi zmysel nikomu, kto sa venuje problematike verejnej správy. Takže za tých okolností si myslím, že je tu dlhodobo vo vzduchu myšlienka zrušiť VÚC.
Mojím cieľom dnes nie je túto myšlienku obsiahlo obhajovať. Ako hovorím, k tomuto sa dostaneme v bode, myslím, okolo šesťdesiatky. Ale mojím zmyslom je ponúknuť určitý kompromis. Lebo jediný argument, ktorý som zachytil zo strany predstaviteľov SMER-u, konkrétne aj predsedu vlády Roberta Fica, ale aj ďalších, jediný argument, ktorý som zachytil zo strany niektorých komentátorov aj niektorých predstaviteľov opozície, lebo niektorí to podporili, napríklad pán Kollár, ale aj zo strany viacerých poslancov OĽANO, aj keď tam ešte diskutujeme. Tak najmä zo strany SMER-u a zo strany niektorých komentátorov zaznela výčitka, že dobre, áno, je to pravda, dlhodobo hovoríme o tom, že je to v podstate zbytočný útvar v tej podobe, v akej dneska na Slovensku funguje, a že vzhľadom na to, ako ten pätnásťročný experiment dopadol, ani nie je veľmi opraviteľný. A naopak, jeho neprijatie občanmi a jeho nefunkčnosť a predraženosť skôr vytvárajú priestor na jeho úspešnú, by som povedal, extrémistickú akvizíciu, ako už sme svedkami v Banskej Bystrici a môžme byť aj v ďalších krajoch.
Takže v poriadku, vecne asi argumenty sú na strane tých, ktorí chcú VÚC-ku zrušiť, ale to hádam nemyslíte vážne, že s tým prichádzate jedenásť mesiacov pred samotnými voľbami! To je asi najčastejšia výčitka, ktorú som ja počul ako predkladateľ za tých ostatných, ja neviem, tri týždne alebo štyri, odkedy sme to predložili. Ja na tú výčitku vždy hovorím, že keď sa pozreme, keď sa naposledy robili veľká reorganizácia verejnej správy, to boli roky 2001 a potom 2003, to boli také dva balíky, tak tie zákony sa schvaľovali dokonca ešte v kratšom období predtým, než sa spúšťala tá reorganizácia. Ja som osobne bol prítomný pri rušení okresných úradov a vytvorení špecializovanej štátnej správy, čo bolo, dovolím si povedať, z hľadiska technickej náročnosti väčšia operácia, ako by bolo zrušenie VÚC dnes. A tie zákony sa prijímali v tejto Národnej rade na septembrovej, októbrovej a decembrovej schôdzi a štátna správa sa s tým nejako musela vyrovnať. Pripomeniem len, že v rámci tej zmeny sa napríklad kompletne rušil Národný úrad práce, ktorý mal v tej chvíli viac ako 5-tisíc ľudí. Prechádzal, spájal sa so sociálnymi úradmi, ktoré mali ďalších asi 6-tisíc ľudí. A to bol len jeden z príkladov. Tuto hovoríme dokopy o oveľa menšom počte. Takže ja sa priznám, ja tú výčitku som nie veľmi bol ochotný prijať.
Výčitku, ktorú som viac bol ochotný prijať, som ochotný prijať, bola tá, že, samozrejme, zrušiť VÚC je krok A. Ale každý, kto sa venuje téme, ako efektívne a dobre spravovať túto krajinu, vie, že je tam aj krok B, a to je reforma miestnej samosprávy, teda obcí. Všetky vlády za ostatných pätnásť rokov, v tomto, myslím, nie je nejaký rozdiel, povedali aspoň slovne, že potrebujeme zreorganizovať miestnu samosprávu, lebo s 2 900 obcami v dnešnom poňatí sa jednoducho nedá táto krajina efektívne a zmysluplne spravovať. Akokoľvek silné vzťahy majú ľudia k svojim obciam, to ja chápem a úplne podporujem. Práve na tejto dileme, že všetci vieme, že to nie je dobré, ale zároveň sa všetci boja to nejako meniť, tak sa za tých pätnásť rokov ale viac-menej ani nič nestalo, odkedy prebehla prvá silná vlna centralizácie. A každý odborník aj politik, ktorý sa venuje, tým pádom povie, že fajn, ak aj zrušenie VÚC-iek, dobre, dohodnime sa na ňom, tak B je ale zmena miestnej samosprávy, aby vedela niektoré z tých kompetencií úspešnejšie prijímať a možno aj ďalšie od štátu.
A výčitka teda na mňa a na pani kolegyňu Macháčkovú je, že aj keby sme vám súhlasili s vami a verili, že vieme za desať mesiacov zrušiť VÚC, alebo jedenásť, čo zostalo do 1. januára, čo asi vieme, tak určite nevieme za toto obdobie pripraviť, schváliť a spustiť reformu miestnej samosprávy tak, aby sa to udialo zároveň s tým, čo by bolo asi najlepšie. Táto výčitka je podľa môjho názoru, má niečo do seba, len dôvod, prečo sme my navrhli zrušenie VÚC samostatne, bolo práve to, že v politike to nie je vždy o technicky, odborne najlepšom riešení, ale je to o dobrom riešení, ktoré má nejakú politickú šancu byť aj presadené. Z tohto pohľadu zrušenie VÚC vnímam ako niečo, čo je dobré riešenie, ktoré má aj reálnu šancu byť presadené, ak nie dnes, tak, tak v najbližšom čase. Spájať ho s komplexnou reformou samosprávy, navyše z pohľadu opozície, je podľa mňa, nie je ani vhodné, pretože takúto reformu, ako je reforma miestnej samosprávy, môže vždy pripraviť len vláda, na rozdiel od zrušenia VÚC, ktoré, ako sme aj my ukázali, sa dá technicky zvládnuť aj z opozície. Či už s tým súhlasíte, alebo nesúhlasíte, je, samozrejme, na vás, ale tých 28 zákonov to technicky ucelene rieši.
Z týchto dôvodov aj ako určitý kompromis si vám dneska dovolím predložiť pozmeňovací návrh podpísaný teda pätnástimi poslancami Národnej rady k tejto novele a ten návrh je zo strany predkladateľov takou podanou rukou najmä vládnej koalícii, ktorá teda predkladá tento ústavný zákon, alebo jej poslanci, a hovorí, že dobre. Ak sa zhodneme na tom, že VÚC treba zrušiť a hlavná námietka je, že teraz je neskoro, tak poďme urobiť kompromis a poďme sa dohodnúť, že teraz je to naposledy. Ak by sme schválili tento pozmeňovací návrh, ktorý prednesiem, znamenalo by to, že v novembri sa riadne uskutočnia župné voľby, tak ako sa predpokladajú, a znamenalo by to, že priamo zo znenia ústavy to bude ich posledné funkčné obdobie. Táto vláda, ak teda vydrží, a ďalšia vláda, ktorá vznikne najneskôr po voľbách v roku 2020, by mali päť rokov na to, aby pripravili a zrealizovali komplexnú reformu verejnej správy vrátane zrušenia VÚC a vrátane akýchkoľvek iných zmien miestnej samosprávy, ktoré by sme považovali za účelné. Verím, že sa zhodneme, že päť rokov je dostatočné obdobie pre akúkoľvek vládu, aby to spravila.
Z môjho pohľadu to nie je ideálne riešenie. Je to kompromis. Ja si myslím, že najlepšie by bolo dnes pristúpiť naozaj k tomu ušetriť tie peniaze hneď, je to, za to päťročné obdobie je to 200 miliónov eur, ktoré by sa dali ušetriť, a to už naozaj nie je malá suma peňazí, aj keď v porovnaní s tým, čo nás stojí táto vláda každoročne, to zase až tak veľa peňazí nie je. Ale napriek tomu veľké veci niekedy vyžadujú aj veľké kompromisy a toto je kompromis, ktorý za seba a za tých predkladateľov, ktorí to podpísali, som ochotný povedať, že sme schopní podporiť. Sme schopní podporiť to, že päť rokov a koniec, ale nie na základe prázdnych politických deklarácií.
Preto som aj na začiatku si dovolil citovať aj Roberta Kaliňáka, aj Richarda Sulíka, aj Roberta Fica, lebo to, že počas – a po – každých župných volieb sľúbia politici, ktorí chcú byť populárni, zrušenie VÚC a potom to nikdy nespravia, je niečo, s čím už máme hlbokú skúsenosť. Preto za vhodné a správne považujem mať túto dohodu zakotvenú priamo v legislatíve, priamo v ústave. Zároveň máme túto ústavu otvorenú vďaka návrhu kolegov poslancov, ktorí chcú zaviesť to päťročné obdobie, a tým pádom je to aj legislatívne možné bez nejakých ďalších problémov.
Z týchto dôvodov si dovoľujem na záver, predtým, než teda prečítam ten samotný návrh, vás požiadať o podporu takéhoto pozmeňujúceho návrhu, ktorý by naozaj znamenal, že na jeseň zvolíme posledných županov a potom už konečne tento experiment ako neúspešný zrušíme a pripravíme komplexnú zmenu. Spolu, predpokladám, že v takýchto významných veciach aj vláda Slovenskej republiky bude chcieť minimálne diskutovať s opozíciou, ale to už, samozrejme, bude na nej.
Takáto zmena by mala viesť k ďalšiemu posilneniu samosprávneho prvku, pretože ako verím, aj starostovia a primátori, ktorí sú zastúpení v tejto snemovni, potvrdia, decentralizácia kompetencií na mestá a obce bola zatiaľ jedným z úspechov slovenského ponovembrového vývoja. Nie úspechom bez problémov, nie úspechom bez výziev, nie úspechom bez konkrétnych možných kritík, ale bola úspechom. Svedectvom je nielen to, že dôvera k samospráve býva pravidelne významne vyššia ako dôvera k Národnej rade alebo k vláde. A teraz myslím miestnu samosprávu, nie krajskú. Ale aj napríklad to, že účasť v týchto voľbách je dlhodobo pomerne slušná, a zároveň aj to, že napriek pomerne ťažkému dedičstvu, ktoré samosprávy dostali od štátu pri decentralizácii, či už v podobe budov a ich deficitov a mnohých ďalších vecí, sa s tým dokázali v priemere veľmi slušne vysporiadať. Preto si myslím, že je čas povedať, že decentralizácia na obce a mestá je úspech, úspech, ktorý však treba potvrdiť naozaj komplexnou reformou od miestnej samosprávy a možnou ďalšou decentralizáciou. Vznik VÚC úspechom nebol, bol experimentom, ktorý by sme mali po pätnástich rokoch napraviť.
Ďakujem veľmi pekne a teraz prečítam ten návrh.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
K čl. I
V čl. I sa doterajší text označuje ako bod 16 a vkladajú sa nové body 1 až 15, ktoré znejú:
"1. V čl. 30 ods. 1 druhej vete sa vypúšťajú slová „a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov“.
2. V čl. 60 ods. 1 písmeno b) znie:
„b) majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami, záväzkami a pohľadávkami štátu, verejnoprávnych inštitúcií, Fondu národného majetku Slovenskej republiky, obcí, právnických osôb s majetkovou účasťou štátu, právnických osôb s majetkovou účasťou verejnoprávnych inštitúcií, právnických osôb s majetkovou účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky, právnických osôb s majetkovou účasťou obcí alebo právnických osôb založených obcami,“.
3. V čl. 60 ods. 2 písmeno c) znie:
„c) obce, právnické osoby zriadené obcami a právnické osoby s majetkovou účasťou obcí,“.
4. V čl. 64 sa vypúšťa druhá veta.
5. V čl. 64a prvá veta znie: „Obec je samostatný územný, samosprávny a správny celok Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.“
6. Článok 65 znie:
„Čl. 65
(1) Obec je právnická osoba, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.
(2) Obec financuje svoje potreby predovšetkým z vlastných príjmov, ako aj zo štátnych dotácií. Zákon ustanoví, ktoré dane a poplatky sú príjmom obce. Štátnych dotácií sa možno domáhať len v medziach zákona.“
7. V čl. 66 odseku 1 prvej vete sa bodkočiarka nahrádza bodkou a vypúšťajú sa slová „rovnaké právo združovať sa s inými vyššími územnými celkami má aj vyšší územný celok“.
8. V čl. 67 odsek 1 znie:
„(1) Územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom alebo orgánmi obce. Spôsob vykonania miestneho referenda ustanoví zákon.“
9. V čl. 67 odseku 2 sa vypúšťajú slová „a vyššiemu územnému celku“.
10. V čl. 67 odseku 3 sa vypúšťajú slová „a vyššieho územného celku“.
11. V čl. 68 sa vypúšťajú slová „a vyšší územný celok“.
12. V čl. 69 sa vypúšťajú odseky 4 až 6.
13. V čl. 71 odseku 1 sa vypúšťajú slová „a vyšší územný celok“.
14. V čl. 71 odseku 2 prvej vete sa vypúšťajú slová „a vyšší územný celok“.
15. V čl. 71 odseku 2 druhej vete sa vypúšťajú slová „alebo na vyšší územný celok“.“
K čl. II
Čl. II znie:
„Čl. II
Tento ústavný zákon nadobúda účinnosť dňom skončenia volebného obdobia poslancov zastupiteľstiev vyšších územných celkov a predsedov vyšších územných celkov zvolených vo voľbách v roku 2017 okrem čl. I bodu 16, ktorý nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.“
Odôvodnenie som už predniesol predtým, ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážení kolegovia, opäť budem vystupovať veľmi krátko, ale nedá mi nepovedať dve veci. Tá hlavná je, že neprítomnosť podpredsedu vlády zodpovedného za tento zákon je podľa môjho názoru nielen nemiestna, ale podľa mňa z pohľadu parlamentu je neprijateľná. Tento parlament bol vždy veľmi ústretový a musím povedať, že aj hlasmi opozície k tomu, keď členovia vlády potrebujú nejak inak nastaviť termíny predkladania zákonov. Bežne sa tu odhlasuje, že bude fixný termín vtedy alebo vtedy, keď ten minister má zahraničnú cestu alebo inú naliehavú povinnosť. Takže nikto nemôže povedať, že tento parlament a to naozaj, či už koalíciou, opozíciou nejakým spôsobom stresuje ministrov, naháňa ich, alebo buzeruje, s prepáčením. Za tých okolností neprítomnosť člena vlády na predloženie k dosť významnej novele a k tomu sa o chvíľku dostaneme, je pre mňa ťažko pochopiteľná. Alebo najjednoduchšia vec by bola, keby pán podpredsedajúci proste povedal, že na základe návrhu člena vlády navrhujeme, aby sme to prerokovali vtedy a vtedy a všeobecným súhlasom by sme to určite odsúhlasili.
Zároveň treba povedať, že keby išlo o nejakú drobnú technickú novelu, dvojriadkovú, kde na poslednú chvíľu pán podpredseda vlády má, povedzme, má nejakú cestu a všetci vieme, že aj tak tomu nejaká vážnejšia diskusia by nemala prečo byť, tak hoci by to bol prejav neúcty k Národnej rade, dalo by sa to akceptovať. Ale dovolím si povedať, že podpredseda Pellegrini nemá vo svojej kompetencii dnes významnejší zákon, ako je tento zákon, ktorú novelu nám dnes predkladá, je to zákon o štrukturálnych fondov. Ako rád zdôrazňuje sám predseda vlády, je to zákon, cez ktorý ide 90 % verejných investícií dnes na Slovensku a samozrejme idú cez neho aj neinvestičné prostriedky, len pre nich to tak zmerané nemáme. To znamená, že je to zákon o 15 mld. eur len v tomto programovacom období, v ktorom sme teraz. To znamená, že je to, dovolím si povedať, jedna z najvýznamnejších, ak nie najvýznamnejšia novela napríklad na tejto konkrétnej schôdzi, či už z hľadiska objemu peňazí, alebo z hľadiska šírky záberu.
Zároveň v rámci toho nejde ani o nejakú nepodstatnú drobnučkú novelu, opäť dvojriadkovú. Ja som si naschvál spočítal, ten zákon, len text normatívny, teda bez dôvodovej správy a naozaj tie paragrafy majú takmer sedem tisíc slov, čo je na úrovni samotného textu zákona, a ten zákon naozaj novelizuje pomerne veľa bodov. Za tých okolností neprítomnosť predkladateľa v Národnej rade, tak aby naozaj s nami mohol o tom diskutovať v prvom čítaní, kde najmä v prvom čítaní naozaj ide o diskusiu o tom, o tej novele, zámeroch a možno o tom, čo do nej vložiť, čo v nej vypustiť, kam ju ešte nasmerovať, ako pre ňu získať podporu tohto pléna, je buď výrazom veľkej arogancie, alebo výrazom strachu, alebo obojého, a podľa mňa je to z pohľadu tejto Národnej rady absolútne neprijateľné.
Preto mi dovoľte navrhnúť, aby sme tento zákon vrátili predkladateľovi na prepracovanie. Jednak preto, že by ho aj bolo dobré prepracovať, k tomu sa ešte o chvíľočku dostanem, ale naozaj je to symbolickým spôsobom, ako môžeme vyjadriť to, že takáto prax je pre nás neprijateľná.
Ja chcem v tejto súvislosti osloviť aj kolegov na ľavej strane tejto snemovne, kolegov z vládnej koalície, aj zo samotnej strany SMER, ale aj koaličných partnerov zo strany SNS a MOST, že či je to pre vás prijateľný spôsob, aby minister tejto vlády pri tak významnom zákone naozaj sa takto zachoval. Opäť opakujem, ak naozaj, nikdy nie je problém zo strany tejto snemovne sa prispôsobiť kalendáru členov vlády, hoci oni by tu mali byť pre nás, nie my pre nich, ale všetci vieme, že kalendárnosť vlády je pomerne náročná vec, aj keď sledujúc kalendár pána Pellegriniho, mal čas ísť do Malaciek, aj o tom veľa facebookovať, má čas na mnoho, veľa vecí, myslím že by mal mať bez problémov čas prísť aj dnes do tejto snemovne. Ale keď mu to nevychádza, môže tu byť zajtra, môže tu byť pozajtra, som si istý, že sa mu prispôsobíme. Preto vás chcem poprosiť všetkých o buď podporu tohto návrhu, alebo ak je to pre poslancov koalície neprijateľné z politického hľadiska, že aby na návrh člena opozície vracali vláde návrh na prepracovanie, poprosím vás, zabezpečte si do hlasovania to, že sa to nejakým spôsobom vyrieši a pán minister sem predsa len príde, aby sme o tomto zákone mohli naozaj s ním debatovať.
A teraz prečo o tom debatovať? A tam už budem stručnejší. Napriek tomu, že tá novela je rozsiahla, ona veľmi málo rieši tie najdôležitejšie problémy, ktoré máme v súvislosti so štrukturálnymi fondami. O veľa z toho už hovoril pán poslanec Dostál, o mnohom z toho hovorila už aj pani poslankyňa Kaščáková, ja nechcem po nich opakovať, ale dovoľte mi predsa len otvoriť dve témy, ktoré sú úplne zásadné, o ktorých ten zákon dnes veľmi nedostatočne hovorí. Jedna je vôbec téma výberu toho, na čo veľké, tzv. národné projekty vôbec majú ísť a ako sa pripravujú. Gro dnešných financií zo štrukturálnych fondov totiž nejde cez tie malé výzvy konkrétnym žiadateľom, ale ide cez tzv. národné projekty, kde proste priamym zadaním štát, riadiaci orgán, sprostredkovateľský orgán zadá konkrétnemu prijímateľovi inému štátnemu orgánu a potom tento orgán najmä cez verejné obstarávanie ďalej tie peniaze už rozdeľuje.
Ak sa pozrieme na to, kde sa v ostatnom programovacom období najhroznejším spôsobom premrhali, až doslova rozkradli naše prostriedky, tak gro je cez tzv. národné projekty. Ja pripomeniem Operačný program Informatizácie verejnej správy. Išiel v drvivej väčšine cez národné projekty a tam sa premrhali podľa dneska všeobecnej zhody, vrátane analytikov tejto vlády do stoviek miliónov eur. A keď sa pozrieme na národné projekty ministerstva školstva, ktoré boli v rozsahu asi štvrť miliardy eur, tak tiež ich výsledky sú spochybňované dnes už zo všetkých strán. Obrovská chybovosť týchto projektov bola zo strany audítorskej komisie ministerstva financií, kde sa museli vracať veľké peniaze naprieč rôznymi ministerstvami, napriek tomu proces verejnej kontroly prideľovania týchto projektových príprav je veľmi obmedzený a v porovnaní s týmito malými dopytovými projektami nedostačujúci. To je téma, ktorú som osobne pripomienkoval, už keď sa tento zákon tvoril, snažil som sa to vždy tlačiť, zatiaľ vždy neúspešne. A to je napríklad téma, o ktorej teda nový podpredseda vlády, ak má naozaj seriózny úmysel zlepšiť fungovanie štrukturálnych fondov, musí tu s nami hovoriť, lebo pokiaľ nezlepšíme významné národné projekty, tak môžeme robiť čo chceme, čerpanie a hlavne efektívne a účelne, ako spomínala pani poslankyňa Kaščáková, eurofondov je na hony vzdialené.
Druhá téma, ktorú by som chcel pomenovať, je otázka analýz, vôbec do čoho fondy dávať, do akých konkrétnych projektov. Opäť to súvisí najmä s národnými projektami, ale nielen s nimi, že my dneska často chytáme zajaca za chvost pri obstarávaní, pričom že či, za akú cenu sa niečo nakúpilo, lebo často sa nakúpi brutálne predražené. Ale máme strašne slabé kapacity a strašne slabé procesy na to, aby sme vôbec kontrolovali, či to, čo sa ide cez tie fondy robiť, je zmysluplné.
Len poviem pár príkladov z ostatných týždňov. Ten národný systém dopravných informácií, tam je základná otázka, či vôbec, také niečo potrebujeme vôbec alebo v takom rozsahu. Je to systém, na ktorý pôvodne pán minister Počiatek chcel 1,5 mld. eur, ak si pamätám správne, potom sa to skresalo násobne a ešte aj tá dnešná suma je brutálne predražená a premrhaná. A ona je možno predražená, premrhaná už potom aj v tej realizácii. Ale najväčší problém je v tej samotnej príprave toho, že či a čo vôbec robiť, pretože nerobí sa niečo, čo je potrebné, robia sa úplné hlúposti. To isté platí aj v mnohých iných prípadoch, že my máme veľmi slabú fázu aj odbornej diskusie, aj verejnej kontroly v oblasti toho, čo konkrétne ideme z eurofondov financovať. Lebo na jednej strane máme operačné programy, ktoré diskutované sú, ale tie sú pomerne všeobecné, a potom keď už sa podpíšu projekty, tak vtedy už sa realizujú, už je neskoro diskutovať o tom, že či to ministerstvo vnútra alebo školstva alebo dopravy robí dobre, pretože v tej chvíli už projekt beží a naozaj sa už sa dá sústrediť len na efektívnosť toho, čo je náplň toho, aby sa to vôbec vyčerpalo.
Opakujem, toto sú témy, o ktorých by malo význam diskutovať. Verím, že aj iní kolegovia by o nich obsiahlo diskutovali, sú k tomu prichystané konkrétne návrhy, len nemáme s kým diskutovať, lebo napriek môjmu myslím, že veľmi konštruktívnemu vzťahu s pani ministerkou, pochybujem, že je ochotná o tom teraz s nami diskutovať a podľa toho, ako na mňa pozerá, tak potvrdzuje, že nie. Len tým pádom táto diskusia úplne stráca zmysel, úplne stráca zmysel. A hovorím, nejde tu len o nejakú symbolickú neúctu k parlamentu, ide o v podstate obštrukciu parlamentnej rozpravy k jednej najvýznamnejších tém tejto schôdze. A to si naozaj myslím a to hovorím úprimne kolegom zo všetkých troch koaličných strán, že chápem, že môj návrh asi nebudete chcieť podporiť, ale urobte si inak poriadok vo vláde a ja to budem akceptovať, lebo vy ste koalícia, vaša je vláda. Ale ak toto budete akceptovať, že si z vás týmto spôsobom členovia vašej vlastnej vlády robia srandu, no tak potom si z vás budú robiť srandu čoraz viac, lebo tak už to v politike chodí.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, vážení kolegovia. Moje vystúpenie bude o dosť stručnejšie ako vystúpenie pána Dostála, pretože ako hlavnú úlohu ja vnímam podporiť ho v tom, čo hovoril. Ja som, musím povedať, sledoval aj s úctou, aj s veľkým porozumením snahu naozaj nielen jeho, ale pomerne veľkej skupiny pripomienkujúcich občanov využiť zmenu zákona na to, aby sa ten zákon významnejším spôsobom vylepšil. A chcel by som využiť toto vystúpenie najmä na to, aby som apeloval na pani ministerku, aby z pozície teda člena vlády, povedal by som, riadiaceho pracovníka vlády venovala nejakú časť svojho, verím, že vyťaženého časového fondu, zamyslením sa na to, aby signifikantne vylepšiť ešte tento zákon.
Zákon o sťažnostiach totiž patrí medzi zákony, ktoré sa málokedy nejak obsiahlejšie riešia vo verejnej diskusii. Spolu so zákonmi mnohými o petíciách, ale aj množstvo iných oblastí, sú to veci, ktoré sa tak nejak berú, že sú, a keď sa robí novela, tak sa maximálne robia takéto technické vylepšovania, akého sme tu aj svedkami. Niekedy možno aj zhoršenie. Ale nemáme nikdy o tom tú, takú tú vyššiu úroveň verejnej diskusie, politickej diskusie, aká sa venuje mnohým iným témam, pričom ako sa naša štátnosť a verím že aj demokracia stabilizuje a usádza, tak práve takéto mechanizmy, ktoré už existujú a máme s nimi nejakú skúsenosť, by podľa mňa mali nadobúdať čoraz väčšiu dôležitosť. Tak namiesto toho, aby sme, povedzme, problémy občanov a ich nespokojnosť, povedzme, s možnosťou presadenia nejakej svojej krivdy alebo jej nápravy riešili neustálymi, poviem to tak, že experimentmi a nejakými skokovými a úplne novými inštitútmi, tak podľa mňa by bolo vhodné sa naozaj zamyslieť a navrhnúť ľudí, ktorí majú aj rozsiahlu skúsenosť, ale aj určitú kreativitu a politický zmysel nad tým, ako vieme tieto tradičnejšie nástroje možno prispôsobiť, "apgrejdnúť" a použiť tak, aby sme ich naozaj vylepšili.
Takže ja sa len chcem prihovoriť, pani ministerka, aby si naozaj zobrala časť zo svojho veľmi vyťaženého časového fondu a v spolupráci či s ľuďmi, ktorých zastupoval aj v tej hromadnej pripomienke, aj dnes tu pán Dostál, a prípadne aj s ďalšími sa venovalo, povedal by som, nadštandardnej, množstvu energie tomu, aby sme z tejto novely urobili aj takú, by som povedal, významnejšiu novelu než len technickú. Lebo pokiaľ sa to nespraví, tak je pomerne možné, že ďalších 5, 10, 15 rokov zase na to nebude nejaký záujem a nálada a, naopak, tí, čo sú, nespokojní budú s tým, ako dnes funguje štát, budú čoraz viac argumentovať, či už potrebou priamej demokracie alebo nejakou potrebou nových experimentálnych inštitútov. Takže myslím, že je na všeobecný prospech vrátane vlády, aby sa táto príležitosť využila, a chcel by som teda o to požiadať. A zároveň teda chcel by som na záver ešte raz poďakovať poslancovi Dostálovi a jeho kolegom za prácu, ktorú do toho vložili.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja nemám návrh, o ktorom treba hlasovať, ja mám, pani poslankyňa, pani predsedajúca, pre vás upozornenie podľa rokovacieho poriadku.
Podľa § 32 ods. 4 je do sály zakázané nosiť materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie, alebo šíriace reklamu. Viacerí poslanci strany ĽSNS v tejto chvíli tento zákaz porušujú pomerne viditeľným spôsobom, preto vás chcem poprosiť, aby ste v zmysle ods. 4 a ods. 2 tohto paragrafu ako predsedajúci konala.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Na základe diskusie s vami aj s niektorými ďalšími kolegami mi dovoľte navrhnúť zlúčenie rozpravy k bodom, ktoré sme predložili k pani Macháčkovej, do siedmich častí, ktoré spolu logicky súvisia, tak aby sme to prerokovali hutne a zároveň zmysluplne.
Prvé spojenie je tlač 382, 383 a 401, druhé spojenie je tlač 380, 381 a 385, tretie spojenie je tlač 387, 391, 402, 403, štvrté spojenie je 396, 397, 398 a 400, piate spojenie je 392 a 407, šieste spojenie je 394, 395 a 405 a posledný, siedmy balík sú všetky ostatné, konkrétne 384, 386, 388, 389, 390, 393, 399, 404 a 406.
Ďakujem vám pekne za pochopenie, myslím, že to bude v záujme veci.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Kolega Ondro, kolega Ondrej Dostál, ja s tebou plne súhlasím. Ja si tiež nemyslím, že je to dobré riešenie, a ja osobne som preto také nikdy ani nenavrhol, ani navrhovať nebudem. Keby sme sa mali baviť o dobrom riešení, tak by sme, naopak, mali diskusiu o tom, či napríklad skrátené konanie viazať na nejaký, či vyššie kvórum alebo na posúdenie tej nevyhnutnosti niekým ďalším. Aj keď ja by som bol najradšej za to, aby sa súčasný právny stav zachoval, ale vlády a parlamentné väčšiny ho rešpektovali. Teda rešpektovanie zákona už vyzerá ako veľmi ambiciózny cieľ, ale to je to, čo by bolo asi najlepšie.
Ja som len poznamenal, že ak je táto parlamentná väčšina tak pevne rozhodnutá nemať, nerešpektovať dnešný zákon, tak je lepšie riešenie pre právny štát a pre túto republiku, aby to do toho zákona napísali, aby sa k tomu prihlásili. Potom ich za to môžme kritizovať, môžme sľubovať zmenu, môžeme, naopak, aj my ten zákon neskôr využívať, ale aspoň budeme mať tú základnú laťku, že v tomto parlamente sa dodržiava zákon. Lebo dnes sme v situácii, kde vláda bez problémov porušuje zákon, pošle sem ministra, ktorý s tým zákonom nič nemá spoločné, čím ešte to pohŕdanie parlamentom len podčiarkuje, a do tretice teda sa to aj potom odhlasuje. A to je podľa môjho názoru to najhoršie riešenie a proti tomu by som sa chcel postaviť a v tom, verím, že sa aj zhodneme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, keďže kolega Dostál, myslím si, vysvetlil k danej téme dosť, dovoľte mi len doplniť trochu z iného uhla, ale predtým mu ešte poďakovať a podporiť všetko, čo povedal.
To, čo chcem doplniť, je, že toto skrátené legislatívne konanie je len takým príkladom toho, že keď pohŕdame zákonmi, keď sú zákony naozaj na srandu králikov, tak potom neexistujú nejaké bezpečné hranice, na ktorých sa to zastaví. A toto skrátené legislatívne konanie je toho krásnym príkladom, lebo ono hovorí, pomerne prísne sa, v zákone, za akých okolností ho možno použiť. Už to, že sa po zmene vlády skráteným konaním presúvali kompetencie, a treba povedať, že nielen za tejto vlády, to už samotné je porušovanie zákona, ale tam, by som povedal, je možné mať aspoň nejakú diskusiu o tom, že keď začína nová vláda, kým sa to neusadí, nebudú môcť tí jednotliví ministri sa do toho naplno vrhnúť. Tí, ktorí to majú už na starosti, nebudú do toho vôbec nejak investovať, keď už vedia, že to odchádza, že tam vzniká nejaké obdobie takej, bezvládia alebo agónie. A že preto, keď je nová vláda, je v záujme verejnom, aby čo najrýchlejšie sa tie kompetencie prerozdelili, keď sa to už raz politicky dohodlo.
To nemení nič na tom, že to nie je v súlade so zákonom. Lebo ťažko hovoriť o tých značných hospodárskych škodách, tak ani neboli žiadne hospodárske škody v prípade pána Pellegriniho, ale má to aspoň základnú logiku. Čo sa však stane, keď začneme prekračovať hranice zákona, je, že potom už naozaj žiadne prirodzené hranice neexistujú. Takže keď najbližšie na nejakej koaličnej rade sa dohodnú pán Bugár, pán Fico a pán Danko, že regionálny rozvoj prejde z jedného ministerstva na iné alebo teda na Úrad vlády, tak vlastne neexistuje žiadna taká prirodzená bariéra úcty k zákonu. Že jasné, prejde to, bude to účinné o mesiac neskôr. Pretože ten zvyk, že my sme pri moci a my môžeme aj čokoľvek, je už tak zažratý, že už nenaráža na žiadne prirodzené bariéry. To, že sa za vlád, troch, Roberta Fica zo skráteného legislatívneho konania stal nástroj niekedy rýchleho riešenia toho, čo niekto, chce niekto vyriešiť bez ohľadu na skutočnú spoločenskú nevyhnutnosť, alebo dokonca nástroj politickej propagácie, ako to vidíme pri zmrazovaní platov, na to už sme si zvykli. Len opäť, keď vláda opakovane predvádza to, že možno porušovať zákon zo strany vlády a nič sa nestane, a nie jeden-, dva-, trikrát, tak to naozaj vedie aj k právnemu nihilizmu, aj k morálnemu nihilizmu v politike. A to je to, čo v prípade skrátených legislatívnych konaní vidíme.
Keďže všetky vlády Roberta Fica mali väčšinu v tomto parlamente, mohli kedykoľvek zmeniť definíciu skráteného legislatívneho konania a mohli napríklad doňho zaviesť vetu – môže sa použiť aj v prípade inej politickej priority vlády. V tej chvíli by sme my mohli tu s pánom Dostálom kritizovať, že tá vláda rozhodla takto zmeniť kompetenčný zákon narýchlo a že má priority, ktoré naozaj možno nesedia, ale bolo by to zákonné. A za desať rokov sa touto jednou, ani nie vetou, týmto jedným slovným spojením by sme postupovali v súlade so zákonom. Ale tá arogancia, tá arogancia moci a ten nihilizmus právny, ktorého sme svedkom, je práve nie o tom, len sa to tu deje. A že desať rokov sa neobťažovali zmeniť ten zákon tak, aby ste ho potom mohli dodržiavať. Pričom by ste nenarazili na žiadnu ústavu, na nič iné, len sa vám to nechce. Lebo to proste neni nevyhnutné. A to, že sa k tomuto pridávajú dnes dve ďalšie strany Slovenská národná strana a MOST, pričom pripomínam, že strana MOST, pán Bugár má podpredsedníčku vlády zodpovednú za legislatívu. Ak podpredsedníčka vlády zodpovedá za legislatívu hlasovala za to skrátené legislatívne konanie, tak sa podľa môjho názoru spreneverila tomu, na čo tam je. Tak to je ten problém. A ja vás len chcem vyzvať, buď upravte skrátené legislatívne konania tak, aby vyhovovali vašim predstavám, alebo začnite rešpektovať platný zákon. Znásilňovanie zákona stále dokola nie je prijateľné.
A zároveň chcem povedať, že svoje deti učíme, že ak chcete, aby si vás vážili ostatní, musíte si najprv vážiť samy seba a musíte sa k seba tak chovať. Tento parlament si dnes neváži sám seba. Tento parlament je ochotný hlasmi koaličných poslancov hlasovať a prebrať na seba to bremeno opakovaného porušenia zákona bez toho, aby niektorí jeho poslanci, čo i v zákulisí, nie tu, ja chápem, že vládni poslanci nebudú tu nadávať vláde, a v zákulisí, aby si zavolali ministrov a povedali, že to je naposledy, dneska sme to ešte odhlasovali, ale prosíme vás, nedostávajte nás do tejto pozície, lebo nabudúce to odhlasovať nemusíme, lebo ani my nie sme panáci, ktorým, keď sa koaličná rada rozhodne, tak my budeme hlasovať len podľa toho, bez akéhokoľvek, sebaúcty. A to je moja prosba na koaličných poslancov. Majte úctu k sebe, k tomu, že zastupujete občanov a ste najvyšší ústavodarný orgán. A hoci dneska ten predseda vlády a ten predseda parlamentu vyzerajú tu ako nejakí titáni, pred ktorými vy sa máte krčiť, veď každého z nich môžete odvolať jedným hlasovaním. Oni sa skladajú a spovedajú vám.
Ja som zažil aj koaličné vlády, kde aj veľmi silní ministri vedeli, že keď začnú veľmi hnevať poslancov, napríklad takýmto pohŕdavým prístupom, tak sa im to nevyplatí, pretože poslanci sú nakoniec suveréni v tomto parlamente. To je moja jediná prosba. Zamyslite sa nad týmto a vnútorne si to dajte do poriadku, aby sme tu s pánom Dostálom nemuseli o tri mesiace zase vystupovať v takejto veci.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne všetkým kolegom za faktické poznámky. Možno len doplním, že ten kľúčový problém naozaj nie je to, že by dnešný zákon alebo budúci zákon bránili aj dobrým krokom. Aj v dnešnom zákone máme Inštitút pre finančnú politiku na ministerstve financií, kde je veľmi ťažké pre kvalitných ľudí sa dostať, taká je tam súťaž a taký je tam prísny výber. Máme aj poľnohospodársku platobnú agendu a pána Cseh, ktorý sa tam môže stať námestníkom za tých okolností, ktoré sú. To je všetko v dnešnom zákone možné a minimálne z hľadiska zákona je to takzvane lege artis, ako radi hovoria právnici.
To znamená, ten nový zákon, čo je jeho najväčší problém, je, že on veľmi málo robí pre to, aby ten spodok obmedzil, aby naozaj sa nediali tie zlé veci. Tie sa ďalej diať budú v podstate v nezmenenej forme alebo teda možnože preskočia štyri bránky slalomové namiesto troch, ale nie je tam tá reálna zmena. Nuž tá by naozaj vyžadovala úplnú zmenu toho, ako sú ľudia vyberaní a len to pridá byrokraciu a zložitosť a komplikácie pre tie dobre fungujúce úrady a pre nás všetkých. A tu sa, ak môžem, špecificky aj budem venovať, čo povedal pán Baránik, ja s ním súhlasím. A preto som upozornil na ten grécky fenomén. Je naozaj, ak tá definitíva začne fungovať v takomto prostredí, tak my sa o 10 rokov môžeme diviť, že nám napriek všetkým esám, postesám a predesám (pozn. red.: narážka na reformu ESO) bude neustále rásť počet ľudí v štátnej službe, preto pre každého bude najjednoduchšie tých ľudí nevyhadzovať, však to už je v zákone, že majú definitívu, ale vždy si nájsť tých svojich. Pretože podstata apolitickej štátnej služby neni je garancia nevyhoditeľnosti. Podstata apolitickej štátnej služby je to, že prijímanie a riadenie a povýšenie sa riadi inými ako politickými kritériami. A to tu naďalej nebude, ale bude tu to, čo pomenoval pán poslanec Baránik, teda garancia vďaky tých ľudí, ktorí budú vedieť, že v konkurenčnom systéme by neprežili, ale v tomto majú minimálne garantované zamestnanie.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k návrhu zákona o štátnej službe.
Zatiaľ rečníci, ktorých sme mali, buď také veľmi konkrétne a technické vystúpenia k určitým aspektom, ktoré priamo navrhovali zmeniť pozmeňovacími návrhmi. Alebo naopak, mali sme také stručné a pomerne paušálne odsúdenie tohto zákona z úst pána poslanca Krajniaka. Dovoľte mi preto urobiť trochu takú strednú cestu medzi týmito dvoma prístupmi, kde ja nebudem predkladať konkrétne pozmeňujúce návrhy aj preto, že som ich predkladal ministerstvu v pripomienkovom konaní a boli všetky napospol zamietnuté. Tak priznám sa, že dnes som nevidel, pardon, Úradu vlády, prepáčte, máte pravdu, pán minister. Jak na vás pozerám, tak som zabudol, že dnes tu len zastupujete premiéra, takže Úradu vlády sme ich predložili a všetky boli zamietnuté.
Ale na druhej strane sa mi zdá veľmi dôležité dať tento zákon aj trochu do kontextu a porozprávať o ňom širšie, lebo to tu zatiaľ nezaznelo. Treba na úvod povedať, že toto je už tretí zákon o štátnej službe, ktorý za 15 rokov prijímame. Prvý bol prijatý v tejto snemovni v roku 2001, druhý v roku 2009 a tretí je teda dnes. Zároveň tieto zákony, najmä ten prvý prešiel aj významnými novelami. Prvá bola v roku 2002 hneď, druhá v roku 2003 a potom ešte v roku 2006. To znamená, že tento zákon, nielenže teda už je tretí, ale keby sme brali reálne obsahovo, možno už je štvrtý alebo piaty zákon o štátnej službe za 15 rokov, čo naznačuje aj nestabilitu z prostredia, aj to, že asi je tu pomerne veľká vôľa ho meniť, aj keď možno neexistuje žiadna zhoda o tom žiaducom smere.
To, čo je dôležité, je spýtať sa aj na podklady tohto zákona, ktorý tu dnes je, že čo sme sa za tých 15 rokov naučili a či to, čo sme sa naučili, sa odráža aj v tom zákone, a či ten zákon, aj keď nedokonalý, prinesie nejaké zásadné zlepšenie, pretože sa poučil z tej doterajšej histórie.
Bohužiaľ, a pokúsim sa to aj ilustrovať, tento zákon, aj keď prináša niektoré dobré veci, o ktorých budem hovoriť, vo všeobecnosti sa nepoučil z toho doterajšieho vývoja, alebo ak sa z neho poučil, tak jedine v tom, že sa snaží v skutočnosti zachovať ten dnešný stav, o ktorom sa, dúfam, zhodneme, že je nedobrý.
Na čom to zakladám? Mohli by sme hovoriť o strašne veľa veciach, pretože zákon je dlhý a zložitý, ale dovolím si hovoriť o štyroch témach, ktoré aj v predchádzajúcej rozprave sa opakovali a ktoré v diskusii o štátnej službe väčšinou vnímame ako najdôležitejšie.
Jedna je otázka výberu do štátnej služby, kto sa do nej môže dostať do jednotlivých funkcií. Samozrejme, otázka je prepúšťanie, teda naopak, koho sa môžeme zbaviť a za akých okolností. Je to otázka odmeňovania a motivovania zamestnancov a potom je to otázka etiky a merania výkonu. To sú štyri témy, ktoré keby sme mali aj dobre zvládnuté, tak iné nedokonalosti tohto zákona, si myslím, vieme pomerne dobre, s prepáčením, rozchodiť, lebo by sme prijímali do štátnej služby najmä dobrých ľudí, vyhadzovali by sme z nich, ktorí sa neosvedčili, a v rámci ich pôsobenia by sme ich odmeňovali správnym spôsobom a tlačili aj inak na etický a výkonný postup v štátnej službe. Bohužiaľ, ani po tomto zákone to nebude platiť. Povedzme si prečo.
Keďže máme za sebou už históriu 15 rokov zákona o štátnej službe, vieme na rozdiel od minulosti aj veľmi presne povedať, ako sa veci vyvíjajú v tom doterajšom platnom stave, dokonca na rozdiel od mnohých vecí na Slovensku máme aj viaceré vedecké štúdie o fungovaní štátnej služby na Slovensku za posledných 15 rokov. A dovoľte mi sa o ne oprieť.
To, čo je najpodstatnejší záver z týchto štúdií, ktorých, niektorých som aj spoluautorom, bolo, že prijatie zákona o štátnej službe v jeho jednej, druhej alebo aj tretej a štvrtej podobe zatiaľ nikdy na Slovensku neznamenalo nejakú zásadnejšiu zmenu v tom, ako reálne sú ľudia vyberaní a najímaní alebo aj prepúšťaní, alebo aj motivovaní, odmeňovaní. Zatiaľ všetky zákony o štátnej službe, vrátane ich rôznych mutácií, nedokázali žiadnym spôsobom signifikantne zmeniť to, že na Slovensku je štátna služba výrazne spolitizovaná, a to v oblasti najímania aj prepúšťania, a zároveň, že nemáme dobré spôsoby ani na výber kvalitných ľudí, ani na ich motiváciu, ani na, by som povedal, hľadanie tých zlých jabĺk a, naopak, na zbavovanie sa z nich.
To je záver, ktorý napríklad, nechcem tu veľa hovoriť, ale poviem záver jednej štúdie, ktorú sme vykonávali ešte v roku 2011, ´12, kde sme hovorili s ľuďmi od úrovní ministrov, vrátane ministrov Ficovej prvej vlády až po ľudí na úrovni riaditeľov, generálnych riaditeľov, úradníkov. A v podstate všetci títo ľudia bez ohľadu na politické tričko, funkciu, osobnú históriu, vek, pohlavie alebo akokoľvek iné, sa zhodli na tom, že na reálne fungovanie najímania a vyhadzovania, odmeňovania napríklad na ministerstve alebo na úrade mala oveľa zásadnejší vplyv osoba ministra, niekedy prípadne nejaká DNA jeho politickej strany ako akýkoľvek zákon. Pretože tie zákony, zákon o štátnej službe je nastavený tak a aj po tomto, novele bude nastavený tak, že takmer všetky jeho ustanovenia budú pomerne ľahko obíditeľné a manipulovateľné.
V tom zákon o štátnej službe pripomína takého ešte škaredšieho bratranca zákona o verejnom obstarávaní, ktorý tiež je mnohokrát manipulovaný a obchádzaný v snahe teda nedať zákazku tomu, kto vie dať najlepšiu ponuku, ale tomu, komu ju z akýchkoľvek dôvodov obstarávateľ dať chce. Ale tam aj vďaka európskym predpisom, aj vďaka nezávislému úradu ako-tak sa často aspoň tie najkrikľavejšie prípady naprávajú. V prípade štátnej služby to tak nie je a ja korektne poviem, že to tak nebolo za žiadnej vlády, odkedy tento zákon bol prijatý v roku 2001. Dokonca ešte ani v čase fungovania mýtického Úradu pre štátnu službu to tak nebolo. Ja si pamätám z osobných skúseností príhodu, kde keď sa v roku 2003 vytvárali úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, čo sú jedny z najdôležitejších úradov miestnej štátnej správy vzhľadom na počet zamestnancov, rozpočet aj počet klientov, tak sa podarilo presadiť do zákona, že tieto úrady na rozdiel od iných úradov štátu, miestnej štátnej správy nebudú politicky obsadzované. Teda riaditeľ úradu bude vybraný normálnym výberovým konaním podľa zákona o štátnej službe. Bol to jediný takýto veľký úrad vtedy. Miestnym koaličným radám to však nijako nebránilo, aby si rozdelili pozície riaditeľov politickým a koaličným spôsobom.
Ja som si dovolil upozorniť vtedy predsedu Úradu pre štátnu službu pána Plaia na to, že mám takéto informácie a požiadal som ho aj o dozor a nejakým spôsobom ingerenciu do tých výberových konaní, keďže Úrad pre štátnu službu mal vtedy veľmi silné kompetencie na papieri v tejto veci. Mohol priamo tie veci organizovať alebo nominovať výberové poroty. A pán Plai ma listom uistil, že všetko prebehlo v najlepšom poriadku a v súlade so zákonom. Avšak keď som si pozrel zoznam vymenovaných riaditeľov úradov práce podľa týchto ním nespochybnených výberových konaní a koaličný zoznam, ktorý som dostal do rúk niekoľko mesiacov predtým, tak sa zázračne zhodovali asi na 98 percent.
Tým sa snažím povedať, že aj v čase existencie Úradu pre štátnu službu, aj v čase, keď ten zákon bol asi najprísnejší, aký tu kedy bol, bol na úrovni, kde politicky bol záujem ho nedodržiavať, bol nedodržiavaný. Toto v roku 2006 však najprv politikov jednej a potom druhej strany prestalo baviť vôbec túto hru hrať. To znamená, najprv sa zrušil Úrad pre štátnu službu, ešte na záver Dzurindovej vlády, potom vláda, prvá vláda Roberta Fica prijala ďalšie ustanovenia. Nakoniec celý nový zákon to ešte uľahčil tie veci, ale ani tie neboli veľmi podstatné, to chcem zdôrazniť, lebo ako som spomenul, tá skúsenosť ľudí, ktorí fungovali a fungujú v štátnej službe, či už na politickej alebo úradníckej rovine, je taká, že bez ohľadu na zákon to vždy fungovalo rovnako posledných 15 rokov, či sa predseda vlády volal Fico, Radičová alebo Dzurinda. Málokedy ja používam takýto výraz, lebo väčšinou vidím niekedy veľký, niekedy menší rozdiel, ale z hľadiska dodržiavania zákona o štátnej službe a reálneho oddelenia politiky od úradu tam veľký rozdiel nikdy nebol a podľa mňa ťažko argumentovať, že by to tak bolo. A tie rozdiely, ktoré boli, spočívali, ako som už spomenul, v osobnosti ministra. To znamená, múdrejší, osvietenejší ministri a silnejší ministri si dokázali viac uhájiť svoje rezorty pred rôznymi koaličnými alebo straníckymi orgánmi. Viac tlačili na to, aby si tam dotiahli schopných ľudí alebo uchovali tých, ktorí tam sú, a viac išli po výkone. Menej schopní, menej odolní, menej ambiciózni ministri, naopak, používali tieto rezorty ako nástroj oveľa viac uspokojenia či už vlastných alebo straníckych záujmov. To je situácia, ktorú máme doteraz.
A teraz sa poďme pozrieť na ten nový zákon, či to nejakým spôsobom mení. Začnime prijímaním, lebo to je to najcitlivejšie aj najdôležitejšie, ako sú ľudia vyberaní. Tí, čo zastávajú a presadzujú tento zákon, hovoria, že tu je jedna z najpozitívnejších zmien, lebo sa obmedzujú rôzne priame spôsoby ako vstúpiť do štátnej služby a tým pádom nebude možné ľudí až tak tam dostať bez výberových konaní. No tak v prvom rade nie je to celkom pravda, lebo ako povedal, ak sa nemýlim, kolegyňa Remišová, ale dúfam, že necitujem nesprávneho poslanca, že zostáva tam, myslím, že 13 bolo to slovo, 13 spôsobov ako dostať do štátnej služby človeka bez výberového konania. Takže to samo číslo ilustruje, že ak sa nejaké diery zapchávajú, tak tie diery, čo zostávajú pri tom vstupe, sú veľké ako Titanik. Ale čo je dôležitejšie, a to je to, čo som, prečo som hovoril aj ten príklad o mojej vlastnej skúsenosti s úradmi práce, je ten, že akékoľvek výberové konania sú formálne, pokiaľ ich realizuje ten istý úrad a úradník pod dozorom toho istého politika, ktorý má na nich nejaký záujem. To znamená, že kým realizuje výberové konanie osobný úrad ministerstva, ktorého nadriadeným je vedúci služobného úradu menovaný ministrom a nadriadeným je minister, tak do tej doby stačí správne uchopiť tieto funkcie, či už vymenením za vlastných ľudí alebo tlakom na týchto ľudí, a je možné obsadiť funkciu ľubovoľne. Ten najjednoduchší spôsob je aj najčastejšie používaný v praxi, je to, že ten, kto má dostať otázky alebo iné predmety výberového konania, tak ich dostane a na rozdiel od ostatných teda dopredu vie, na čo musí odpovedať, môže sa pripraviť. Samozrejme druhá metóda je to, že sa výberové konania vypisujú čo najneskôr, čo najmenej sa o nich hovorí, aby sa čo najmenej ľudí prihlásilo. A tretia metóda, ktorá sa používa často aj v súdnictve pri výbere sudcov, je, že na subjektívne elementy, ktoré súvisia s hodnotením komisie, sa dá dostatok bodov, aby keď aj náhodou nejaký uchádzač by vyhral tie ostatné časti, tak sa to dá ešte zvrátiť. To znamená, že dneska máme štátnu službu, do ktorej sa netreba priamo vyberať, stačí do nej vyberať výberovým konaním.
Ja poviem príklad. Máme tu spravodajkyňu z SNS. Pred pár týždňami sme mali prípad, keď na poľnohospodárskej platobnej agentúre vyhral výberové konanie taký pán menom Cseh. Teda neviem ako sa správne vyslovuje, ale myslím, že sa vyslovuje Cseh (pozn. red.: vyslovené ako "Čé"), ktorého, teda sa stal zo dňa deň námestníkom poľnohospodárskej platobnej agentúry, čo je jedna z najväčších agentúr tohto štátu z hľadiska objemu financií, v rezorte pôdohospodárstva sa nachádza. Pričom tento pán podľa svojho profesného životopisu okrem ochrankárstva sa venoval len dlhodobej nezamestnanosti svojej vlastnej. To mu nebránilo, aby teda bol úspešne, zvládol výberové na tejto agentúre a stal sa námestníkom. Keď sa to objavilo v novinách, tak niekto tuto spoza mňa sediaci zvyčajne musel zasiahnuť, lebo druhý pán na druhý deň zistil, že nechce byť prekážkou dobrej povesti Slovenskej národnej strany a svojej pozície sa hneď aj vzdal. Ale myslím, že lepšiu ilustráciu toho, že kým výberové konanie realizuje ten, kto tam má záujem si dosadiť svojich ľudí, tak celé výberové konanie je len fraška. A na tom nemení tento zákon nič. Naďalej si budú výberové konania realizovať ich samotné úrady vo svojej vlastnej réžii a tým pádom nemá ani zmysel sa zaoberať všetkými tými ostatným vecami, ktoré tam sú o tom, že či tam bude test zo štátneho jazyka alebo nebude tam test zo štátneho jazyka a aká ešte súčasť bude zo zákona, aká bude v služobnom predpise, pretože to všetko sú len také slalomové bránky, okolo ktorých treba prelyžovať na ceste za úspešným cieľom, ktorý, verme, že keď to zvládol pán Cseh, zvládne to v podstate už ktokoľvek. Takže minimálne otázka rovnosti prístupu k štátnej službe z hľadiska intelektuálnych a iných schopností bude zachovaná, pretože žiaden problém nebude dosť veľký na to, aby takého človeka tam nevedeli dostať, keď je vôľa.
Zároveň, a to už som myslel, že sa nedá povedať, sa však, bohužiaľ, výrazne zvyšuje byrokracia v tom procese, lebo ten zákon ustanovuje, že ak budete chcieť obsadiť voľné miesto, ktoré sa má obsadzovať výberovým konaním, tak najprv budete musieť uskutočniť niekoľko kôl vnútri úradu. A až keď tie dopadnú neúspešne, tak môžte vypísať výberové konanie. Čo to znamená v praxi, je to, že tam, kde bude vôľa, tak bude aj nepochybne cesta a všetci zamestnanci teda dostanú jasný signál, že teda kto sa bude hlásiť, bude synom smrti, a keď náhodou niektorý zamestnanec takýto signál nepochopí, tak výberové konanie sa predsa dá vždy urobiť ako neúspešné. A tým pádom nebude to reálne nijak pomáhať tam, kde je politické alebo klientelistické obsadzovanie, tak ako, a to nie je moja fantázia, tak ako to my vidíme na pätnásťročných skúsenostiach s týmto zákonom aj dnes. Ale pre tých poctivejších to bude, naopak, znamenať strašné zdržovanie, lebo minister, povedzme, minister financií Kažimír, keď bude chcieť obsadiť nejaké špičkové ekonomické miesto na ministerstve financií na Inštitúte finančnej politiky nejakým kvalitným ekonómom, ktorý má za sebou nejaké výkony, tak bude musieť, a hoci bude dávno vedieť, že nikto taký na ministerstve nie je ani v tej rezerve štátnej služby, tak napriek tomu budú musieť skákať cez tie obrúčky a bude to trvať niekoľko mesiacov, len aby bola litera zákona zachovaná. Inými slovami, zvyšujeme byrokraciu, reálna odpolitizácia prijímania sa nekoná.
Druhý bod je prepúšťanie. Tu platí niečo podobné, ale, bohužiaľ, ešte trochu nebezpečnejšie, a to je to, že hlavným nástrojom prepúšťania v štátnej službe doteraz bolo to, že po reorganizácii sa je možné človeka zbaviť. To znamená, že ak nejakým spôsobom zruším vaše pracovné miesto, teda štátnozamestnanecké miesto, aby som to povedal technicky presne, tak sa vás viem zbaviť. Tým pádom každý vedúci úradu, každý minister, ktorý si chcel ten úrad nejak pevnejšie uchopiť urobil reorganizáciu. Ten, čo má, by som povedal, väčšiu fantáziu, si na to najal aj nejakú poradenskú spoločnosť, aby mu to nakreslila, aby to bolo nespochybniteľné. Ten, kto má menšiu fantáziu alebo menšie nejaké škrupule, si to nakreslil aj sám alebo teda jeho ľudia. Sekcie nevhodné sa zrušili, iné nevhodné sekcie sa zlúčili alebo, naopak, tie, čo bolo treba inak riešiť, zase rozdelili. Tým pádom najmä vedúci pracovníci, lebo o nich väčšinou ide, bolo ich možné nieže odvolať, oni už nemali miesto, pretože ich miesto zaniklo, a bolo možné, naopak, na tieto nové miesta najať tých správnych ľudí, ktorých či už minister, rodná strana alebo niekto iný odporúčal. S týmto sa nejakým spôsobom veľa robiť nedá za normálnych okolností, pokiaľ teda nechceme priamo zodpovedným ľuďom zobrať možnosť urobiť reorganizáciu úradu, respektíve je možné urobiť to, čo ako keby robí tento zákon, že poviete, že v tom prípade tí ľudia odchádzajú do kádrovej rezervy, ktorá sa využije pri nejakej najbližšej možnej príležitosti. Tu sa však dostávame späť k tej otázke prepúšťania, teda, pardon, prijímania, že pokiaľ je politicky robené prijímanie ľudí, tak žiadna takáto kádrová rezerva fungovať nemôže, pretože sa vraciame k bodu jedna. Ak náhodou sa aj niekde uvoľní miesto, ale to miesto už je určené pre niekoho iného, tak jednoducho tento človek aj keby ako chcel, sa tam nedostane, pretože či už kombináciou nejakého tichého dohovoru alebo aj kombináciou teda toho, ako sú testy postavené, aká je komisia, jednoducho nikdy cez tie bariéry preliezť nemôže. Opäť, ako vieme z praxe. To znamená, prepúšťanie nebude veľmi fungovať ako nástroj depolitizácie, teda zákaz prepúšťania, ktorý tu je, respektíve to, čo tu je, je, že zavádza sa v nejakej miere definitíva, teda zavádza sa to, že človek, ktorému sa zruší takto pracovné miesto, neprichádza o štátnozamestnanecký pomer automaticky, ale je držaný v tej spomínanej kádrovej rezerve.
To znamená, nejaká ochrana, nejaké istoty v skutočnosti pre verejný záujem tu nie sú. Čo tu ale vzniká, je možnosť takzvaného gréckeho syndrómu. Ak sa pozriete na grécku štátnu službu, tak o nej je známe to, že je teda neuveriteľne prezamestnaná, napriek asi šiestim rokom škrtania to ešte stále platí, ale najmä na začiatku to platilo pre ňu brutálne. Ale ak ste sa niekedy historicky pozreli na to, prečo to tak je, prečo je grécka štátna správa tak prezamestnaná, tak jeden z kľúčových dôvodov je kombinácia práve spolitizovaného prijímania so zákazom prepúšťania. Čo sa stalo v Grécku, bolo, že každá vláda poprijímala svojich kamarátov, straníkov a iných ľudí svojim blízkym, pretože to chcela a dala im definitívu. Nebolo sa ich už možné zbaviť. Nová vláda však, keďže chcela zase svojich ľudí, tak týchto ľudí presunula na nejaké iné miesta, ktoré sa im teda museli vytvoriť, a na tie miesta, ktoré už sú, zase prijala svojich ľudí. Po niekoľkých kolách takéhoto prístupu za posledných tridsať rokov, zhruba od tých osemdesiatych rokoch sa to tak deje, malo Grécko najprebujnejší štátny aparát asi v západnej Európe. A to je teda jeden z možných praktických dôsledkov tohto, čo tu bude, že ďalej sa bude politicky, klientelisticky a kamarátsky prijímať, ale keďže bude sťažené úplne vyhodiť, tak budeme mať armádu ľudí, ktorých budeme platiť, a každá ďalšia vláda tú armádu rozšíri, až kým nám to nepadne celé na hlavu.
Tretí bod je otázka odmeňovania, prípadne ešte... Odmeňovania, začnem odmeňovaním. Tam ten zákon neprináša nejakú výraznejšiu zmenu. Viacerí chceli, aby priniesol. Týka sa to najmä toho, že dneska má ten manažér takmer absolútnu voľnosť v odmeňovaní, pretože cez kombináciu príplatkov osobných a odmien môže dať v podstate akýkoľvek plat komukoľvek, plus existuje inštitút osobného platu, ktorý je už úplne mimo všetkého. To znamená, že v štátnej službe je dneska úplný platový bordel, kde v podstate, nehovoriac o tom, že na rozdiel od iných krajín máme inú tabuľku pre štátnu službu, inú tabuľku pre štátnu službu policajtov, inú tabuľku pre štátnu službu vojakov, inú tabuľku pre štátnu službu ostatných zložiek, inú tabuľku pre učiteľov, inú tabuľku pre zdravotníkov, inú tabuľku pre vysokoškolských učiteľov, inú tabuľku pre kurátorov v múzeách a ešte určite máme zopár ďalších tabuliek, ktoré tu ani neviem vymenovať. Tento obrovský a asi v Európe ojedinelý počet rôznych tabuliek platových pre rôzne skupiny verejných zamestnancov, často veľmi podobných, tento zákon nijak nerieši. Naopak, ešte aj v rámci toho je tu taký spor, ktorý neviem, ako skončí, že kedysi dávno sa povedalo, že ešte aj v rámci tejto štátnej služby je málo mať jednu tabuľku, preto treba urobiť dve a pre zamestnancov Úradu vlády, Národnej rady, Kancelárie prezidenta a myslím, že aj ombudsmana, sa urobila špeciálna tabuľka vyššia, lebo oni sú lepší zamestnanci. Teraz to nestačí. A preto sa tá tabuľka rozbila nejakým zázračným spôsobom ešte naviac, kde teda zamestnanci Národnej rady majú dostať ešte osobitnú tabuľku a zamestnanci tých ostatných mimoriadnych orgánov majú dostať nižšiu, ale stále vyššiu, ako majú tí ostatní tabuľku. Ak si pozriete spoločnú správu výborov, tak tam je viacero pozmeňovacích návrhov schválených vo výbore v tomto smere, a pokiaľ teda viem, prechádza ešte živá diskusia, či teda, keďže máme málo bordelu v tých platových tabuľkách, tak je dobre ho ešte zvýšiť a ešte aj túto mimoriadnu tabuľku rozdeliť na dve, ako to vyzerá, že sa to aj stane. Ale to už ponechám na pani spravodajkyňu a na hlasovanie Národnej rady.
To znamená, v tomto žiadny poriadok nie je, ani nejaké znižovanie svojvôle z hľadiska toho osobného príplatku, odmien tu nie je. To už pomenovala aj pani poslankyňa Remišová, ak som ju správne počúval. To bola napríklad jedna z tých pripomienok, pán minister, ktoré som dal, teda nie vám, ale Úradu vlády, ale vy ho tu zastupujete, aby sme aspoň trochu začali zužovať tú úplnú absolútnu voľnosť, ešte aj to bolo odmietnuté.
Takže zároveň, a to je v tom hodnotení a väzbe na výkon, sa tiež nerobí nič vážnejšie. Jedna z vecí, ktoré sa zaviedli ešte pri roku 2003, bolo, že aspoň časť odmeňovania sa viazala na hodnotenie. To znamená, že ľudia, ktorí mali lepšie hodnotenie, mali dostávať vyššiu valorizáciu týchto miezd a ľudia, ktorí mali horšie hodnotenie, mali dostávať nižšiu valorizáciu miezd. Zároveň to bolo nastavené tak, že tie valorizácie sa sčítavali rokmi tak, že ak aj mal niekto smolu, že si naňho na rok zasadol nejaký šéf, alebo na dva, ale robil dvadsať rokov v štátnej službe, tak ten mu nemohol, na rozdiel pod toho osobného príplatku, to všetko zobrať, lebo jemu sa to postupne nárokovateľne kumulovalo. To zrušil, teda chcem povedať pán Richter, ale nie pani Tomanová, aby som bol korektný, pardon, že si vás občas mýlim, to zrušila pani Tomanová a odvtedy to nič nenahradilo. A nenahrádza sa to ani tu. To znamená, že my máme hodnotenie, o ktorom sa veľa hovorí v tom samotnom zákone, ale nie je naňho viazané mzdové ohodnotenie nejakým signifikantným a nárokovateľným spôsobom. To hodnotenie samo osebe je dosť zaujímavé a dovoľte mi pri ňom trošku sa zastaviť, lebo my už sme to hodnotenie mali, potom sa zrušilo za pani Tomanovej a teraz sa vracia znovu. A vracia sa v podobe, kde, keby sme neboli v Národnej rade, tak si myslím, že sme v nejakej humoristickej relácii. Lebo ten zákon hovorí, že ak v hodnotení dostane zamestnanec dvakrát po sebe viac ako, menej ako 25 bodov zo sto, tak je možné ho prepustiť. Nie povinné, ale možné. No a teraz, keď sa pozriete na to, ako sú tie body dávané, tak spolu 70 % tých bodov sa dáva za výkon a za odborné znalosti, čo v praxi znamená, že vy môžete mať nulový výkon, nulové odborné znalosti, ale pokiaľ máte všeobecné kompetencie a rád sa vzdelávate, tak máte garantované prežitie v štátnej službe. Ak mi niekto vie vysvetliť zmysel výkonnostného hodnotenia, v ktorom na prežitie v štátnej službe stačí nulový výkon a nulové odborné znalosti, tak si to rád vypočujem. Ja taký nepoznám. Ale teda po schválení tohto zákona ho bude mať legislatívne zakotvený.
Ak toto má byť ten prínos, tak jednak teda pripomínam, že sa vraciame k niečomu, čo tu bolo, ale vraciame sa k tomu v oveľa horšej podobe, ako to tu už raz bolo, čo naozaj je pomerne smutné. Zároveň sú tu také drobnosti, ktoré bolo možné napraviť, aj sme ich pripomienkovali, opäť boli odmietnuté. Poviem vám dva príklady.
Ak si pamätáte kauzu ministra Plavčana, včera sme tu o nej chvíľu hovorili, tak pán minister Plavčan porušil zákon dvoma spôsobmi. Jeden je, že v tom samotnom zákone o Študentskom pôžičkovom fonde bolo vždy povedané, že tie funkcie sú čestné. Takže si nemali čo vyplácať za ne odmeny. Ale v zákone o štátnej službe bolo povedané, že ak je niekto, že štátny zamestnanec môže byť v takýchto orgánoch len vyslaný štátom. Teda nemôže tam byť v súkromných aktivitách. A ak je tam vyslaný štátom, tak tam musí byť zadarmo, lebo to má ako súčasť svojho úväzku. Tým pádom pán Plavčan nespochybniteľne porušil aj zákon o štátnej službe, odkedy to tam je. No, neviem, či pán Plavčan alebo niekto iný sa rozhodol, že netreba takto ministrov a iných úradníkov, ktorí sa svojvoľne obohacujú, týrať, a preto v novom zákone to zakazujú, ale zakazujú to len pre právnické osoby, ktoré sú zriadené len na podnikanie. Keďže napríklad Fond na podporu vzdelávania na podnikanie zriadený nie je, keď pán Plavčan najbližšie dostane chuť a opäť raz ako úradník, teda keď nebude minister, ako úradník si trošku prilepšiť z prostriedkov tohto fondu, už to bude konečne možno aj preňho legálne. Priznám sa, že prečo sa robí takáto zmena a prečo ju odmietli ste zo zákona vyňať, tomu ja už naozaj nerozumiem, lebo som človek veľmi neparanoidný, ale iné, ako vysvetlenie plavčanovské, si tu neviem dať.
Naopak, tento zákon obsahuje 15 rokov, obsahuje povinnosť majetkových priznaní pre všetkých štátnych zamestnancov. Každý rok 40-tisíc štátnych zamestnancov vyplní majetkové priznania, ktoré každý rok nikto neskontroluje, pretože na to nie je ani kapacita, ani postup. Aj to samotné zákonné ustanovenie k tomu je v podstate nevykonateľné reálne v dnešnom zákone. Je to jedna z takých slovenských formalít, kde v mene, ani neviem čoho, buzerujeme veľké množstvo ľudí, v tomto prípade štátnych zamestnancov, ktorí to majú ťažšie sa so sťažovaním, lebo poslanci a štátni zamestnanci sa nikdy sťažovať nemôžu, nikto im to neuzná, ale teda musia oni vyplniť ten papier, ktorý je úplne nanič.
Keď sme preto navrhovali pri tomto návrhu zákona, aby sa zvážilo, že ktoré skupiny štátnych zamestnancov to musia robiť, mimo tohto zákona sme napríklad navrhovali, aby to platilo pri polícii, ale nie pri hasičoch, lebo idea, že hasičovi treba každý rok skontrolovať majetkové priznanie, lebo čo keď náhodou pri hasení tam ukradol z nejakého bytu niečo, sa mi zdá dosť absurdná, tak navrhovali sme pri štátnych zamestnancoch, aby to platilo pre vedúcich, aby to platilo pre tých, čo rozhodujú v určitých oblastiach, a plus tých, čo majú veľmi vysoké príjmy, ako myslím legálne, lebo to možno očakávať potom na významných miestach, ak majú, povedzme, viac ako 2-tisíceurové platy. Tým by sa tento počet znížil zo 40-tisíc odhadom na možno 6-, 7-, 8-tisíc. Hrozne by sa uľavilo týmto ľuďom z hľadiska byrokracie, uľavilo by sa úradom, ktoré to musia archivovať, nikto to nekontroluje a ešte by to mohlo byť medzi zamestnancami aspoň trochu populárne. Ani tomuto nebolo vyhovené, ani teda najsociálnejšou vládou, čomu už nerozumiem.
Čo týmto chcem celé ilustrovať, je, že tento zákon nevyužil dokonca ani to, že nový zákon na to, aby upratal takéto sekundárne veci, lebo to samozrejme nie sú tie najdôležitejšie, to sú len príklady toho, že ešte aj v tých sekundárnych nevidíme až taký posun.
Pokiaľ ide o etiku a o vynútenie, tak tu poviem to pozitívne, ale budem vám musieť, bohužiaľ, povedať s ale, že tento zákon zriaďuje Radu pre štátnu službu. Zriaďuje ako orgán, ktorý má nejakým spôsobom dohliadať na výkon štátnej služby, na ktorý sa budú môcť obracať aj zamestnanci, alebo tí, čo budú mať pochybnosť o tom, čo sa tam deje. A to ja považujem za krok vpred, aj keď opäť si dovolím uviesť tú historickú slušnosť, že ani keď tu bol celý Úrad pre štátnu službu na to určený, tak až toľko vody nenamútil v tejto oblasti, ale napriek tomu treba to vytvorenie rady kvitovať. A ja ho kvitujem a podporujem.
Problém je však v tom, že keď sa pozriete na dve veci, jedna vec je zloženie tej rady, ale ešte vážnejšie sú kompetencie tej rady, tak zistíte, že tá radosť je značne predčasná. V tej rade budú mať pomerne silné zastúpenie ľudia, ktorí budú mať vzťah k existujúcej vláde a k existujúcej parlamentnej väčšine, čo znamená, že asi ich ochota nejakým významnejším spôsobom rýpať do veci bude obmedzená, ale budú tam aj, bude tam aj zopár ľudí, ktorí takí byť nebudú musieť. Väčší problém sú kompetencie tej rady. Lebo tá rada, aby som to zjednodušil, nebude mať takmer žiadne kompetencie. Pretože sú dva kľúčové typy kompetencií, ktoré by boli podľa mňa zaujímavé. Jedna je kompetencia vydávať predpisy, teda určovať pravidlá. Keby rada mohla určovať pravidlá, keby ona mohla vydať etický kódex sama, keby ona mohla určovať, ako majú prebiehať výberové konania a tak ďalej a tak ďalej, vytváralo by to predpoklad, zatiaľ len predpoklad pre nejaký posun. Rada však túto kompetenciu nemá, túto kompetenciu nebude mať nikto, alebo ju bude mať Úrad vlády. Rada môže v niektorých prípadoch zákonom určených navrhovať Úradu vlády, v niektorých ani to nie, ale všetko to bude na Úrade vlády, ktorý, ako vieme, vedie vedúci Úradu vlády, ktorý, ako vieme, je menovaný vládou na návrh predsedu vlády a zatiaľ za každej vlády to bol niekto veľmi politický a veľmi politicky poslušný. Je to aj pochopiteľné vzhľadom na charakter Úradu vlády, len to je veľmi nešťastné pre tento zákon, ak potom tento človek bude zodpovedný za utvorenie pravidiel.
To isté, bohužiaľ, platí aj pre kontrolu. Rada nebude mať reálne silné kontrolné právomoci, že teda dôjde list z úradu toho a toho, že sa tam niečo deje škandalózne vo vzťahu k štátnej službe a členovia rady to budú môcť ísť vyšetriť. Opäť kontrolu práv bude mať Úrad vlády. Oni mu budú môcť dať podnet a potom čakať na to, čo dostanú. Inými slovami, predstavte si, ako keby sme mali predsedu NKÚ, ktorý je síce zvolený nezávisle týmto parlamentom, ale kontrolóri NKÚ by všetci patrili pod Úrad vlády. Vieme si asi predstaviť, ako by tie kontroly NKÚ začali po chvíli dopadať. A preto to nikto ani pri NKÚ nenavrhuje. No ale pri štátnej službe to tu máme a opäť keď sme to navrhli zmeniť v pripomienkovom konaní, bolo to zamietnuté. To znamená, nejde o nejaké prehliadnutie, ide o vedomé rozhodnutie.
No a ak sa môžem chýliť pomaly k záveru, základná otázka, ktorú si musíme položiť, je, že ak tento zákon neprináša nejaké významné zmeny v tom, ako reálne bude štátne služba fungovať, ak doterajší zákon má sedem rokov, čo v živote zákonov by nemalo byť nejak, čas na prijatie úplne nového zákona, prečo ho tu máme? Koniec koncov minister Kaliňák nový zákon o štátnej službe, dokonca ako ústavný, svojho času sľuboval najneskôr do roku 2013, si ja pamätám, bolo prvé vyhlásenie, že bude nový zákon o štátnej službe. A on dokonca chcel, aby sa to konečne odpolitizovalo ako ústavný zákon so silnými garanciami.
Tak máme dve otázky. Prečo tu ten zákon je dneska, prečo po štyroch rokoch sľubovania? A prečo ten zákon je práve taký čajový, aký je, keď chvíľu aj SMER hovoril o tom, že chce predložiť konečne niečo úplne iné? Odpoveď už stručne povedala kolegyňa Remišová, opäť ale dovoľte mi na tom ešte trošku niečo doplniť. A to je to, že jediný dôvod, prečo tento zákon prijíma, je, že by bez neho došlo v podstate k zmrazeniu eurofondov pre Slovensko. Ako bolo povedané, je to tzv. ex ante kondicionalita, čo je teda strašne hnusný pojem pre podmienku, ktorú si Európska únia dala voči Slovensku ako jednu z viacerých, nie jedinú, na čerpanie fondov, kde je, súčasťou nášho vyjednávania s Európskou úniou o tomto programovacom období bolo to, že Únia identifikovala, najmä teda zastúpená Európskou komisiou, naše slabé stránky a potom povedala, že ak tie fondy majú priniesť úspech, majú mať nejaký zmysel, tak musíte si vy urobiť tieto a tieto domáce úlohy. A jedna z tých kľúčových domácich úloh, identifikovaná Komisiou, bola práve nový zákon o štátnej službe, ale teda nie nejaký, ale taký, ktorý práve depolitizuje štátnu službu, zaručí jej kvalitu a urobí všetky veci, ktoré sú potrebné na úspešné čerpanie aj fondov, nielen pre ne. Ako vidíme, toho sme sa nedočkali. Čoho sme sa dočkali, keďže je tu deadline konca decembra tohto roku, na túto ex ante kondicionalitu, že tu ten zákon máme, bude aj schválený a všetci budú spokojní. Únia bude spokojná, že máme zákon, koalícia bude spokojná, že má eurofondy, jedine občania, myslím si, že aj poctivejší štátni zamestnanci moc spokojní byť nebudú, lebo v ich živote sa veľa k lepšiemu ani v najbližších rokoch neznemení.
Ja som pomerne eurofilný človek, ale toto považujem zo strany Európskej komisie za veľmi nedotiahnutý krok, lebo to, čo vieme aj z politiky, je, že ak na niečo tlačíte, potom už na to dajte pozor, alebo sa tomu nevenujte. Akože tento typ formalizmu, odškrtne sa nový zákon, budeme sa rok, dva tváriť, že sa tým niečo vyriešilo, a potom znovu začnú v hodnotiacich správach chodiť tie správy o nedostatočnej administratívnej kapacite, o potrebe zlepšiť kapacity ministerstiev, o tom, že korupcia aj na úrovni štátnej služby v politike je jeden z problémov čerpania fondov, sa budú znovu objavovať a všetci budú znova prekvapení, že ani tretí zákon o štátnej službe nielenže s tým nič neurobil, ale pravdepodobne to aj mierne zhoršil.
Čo s tým? Za tri minúty sa podľa mňa nedá povedať nejaký komplet nový model štátnej služby, ale jedna z vecí, ktoré si dovolím odporúčať, dovolím si odporúčať štyri veci, ktoré by malo význam urobiť, keby samozrejme bola na ne ochota čo i len trochu diskutovať, a ktoré by znateľne niečo posunuli, hoci ani žiadna zmena zákona nepriniesla sama od seba taký ten skok, veľký skok vpred. Prvá je, ktorá dokonca myslím, že je pomenovaná aj v programovom vyhlásení vlády, aj, minimálne aj strana MOST, aj strana SIEŤ a mám pocit, či aj SNS, o nej hovorili, a ten, naozaj skutočne a jednoznačne oddeliť a pomenovať a úprimne pomenovať politickú úroveň štátnej služby a nepolitickú úroveň štátnej služby. Dnes totiž máme situáciu, kde máme, my to máme v zákone, aj v tomto, aj v tom predchádzajúcom, aj v tom prvom, vždy bola oficiálne politická, oficiálne politická úroveň štátnej služby. Problém je v tom, že táto zákonná vec nemala nič spoločné s tou realitou tak, ako ju vnímali účastníci systému. To znamená, že ako som spomenul, keď je náhodou riaditeľ nejakého úradu bol zo zákona apolitický, tak ani koaličných partnerov, ani ministra nikoho to nezastavilo, že by nemal pocit, že to miesto je jeho alebo ich. To znamená, prvá vec, čo je, je potrebné túto čiaru nakresliť nanovo a nakresliť ju úprimne. To znamená, ak ju nejaká vláda chce, aby určovala jednu, dve, tri úrovne, musí to byť ochotná povedať, nemôže klamať, lebo to je to, čo máme dneska. Dnes všetci klamú, dnes sa tvárime, že pán Cseh sa na poľnohospodársku platobnú agentúru jedného dňa obrátil, lebo po dlhodobom ochranárskom nezamestnaneckom pobyte pochopil, že jeho naplnením bude byť námestníkom tejto miliardovej, ťažko odbornej agentúry. A oni sa naňho pozreli a povedali si, že lepšieho odborníka by sme nikdy nenašli, ako je tento ochrankár, dlhodobo nezamestnaný, a preto ho na to výberovom konaní vyberieme. Túto lož tu dneska musia žiť, ministerka poľnohospodárstva dneska tu bola, včera, ona musí žiť tou lžou. Keď sa jej dneska spýtate, tak ona sa musí na vás tváriť, že presne tak to zbehlo. Tam neboli žiadne politické tlaky, tam neboli žiadne nominácie, to mi neposlal Béla, alebo pán Danko, alebo nejaký okresný výbor v Dunajskej Strede, to naozaj je najväčší odborník. Táto lož rozkladá systém štátnej služby ako prvá a tejto lži by sme sa mali zbaviť, dokonca aj za cenu, že sa všetci zhrozíme. Že keď tu by tak vláda úprimne povedala, tak by sme čumeli, že kde všade siahajú až tie politické nominácie, na akú úroveň.
Druhá vec, ktorú by tu ale potom potrebovala, aby to nezostalo len pri tom, je pomenovať jasne politickú zodpovednosť. Pri všetkých týchto politických nominantoch, ktorých má byť na internete zavesení, by malo byť presne povedané, kto ich naozaj nominoval a kto za nich nesie zodpovednosť. Aby keď budú mať prúser, tak sme vedeli, ktorého ministra a ktorú stranu za to naháňať, aby sme opäť nemali ako v prípade pána Cseha, a situáciu, kde všetci hovoria, to neni naša nominácia.
Ale poviem inú situáciu mimo štátnej služby, ale úplne ekvivalentnú. Mali sme, ak si pamätáte, v rezorte dopravy, tuším, že jeden deň, alebo dva dni to bolo, šéfa jedného z obrovských štátnych podnikov, bol vymenovaný pánom ešte Brecelym, volal sa Pavúk, také nie úplne karmické meno, a to bol človek, ktorý už v tom manažmente bol za prvej Ficovej vlády a nielenže tú firmu Cargo, Cargo to bolo, dostal k rekordnej strate, ale zároveň si aj odtiaľ odniesol zlatý padák, ktorý niežeby ho zachránil pri páde, ale ktorý ho musel tak ťažiť, že keby naozaj spadol odniekadiaľ, tak ho to zabije. No a tento pán sa znovu stal generálnym riaditeľom. A keď sme na to poukázali, tak za 48 dní už zase ním nebol. Ale prečo to spomínam tu, je, že v tej chvíli ste nenašli politickú stranu, ktorá by sa k tomu prihlásila, že my sme ho tam menovali, ja, Béla Bugár, som ho tam dal, ja, Anton Danko, Andrej Danko, pardon, prepáčte, pán Danko, ja, Robert Fico, som ho tam dal. Alebo ja, minister som o tom naozaj rozhodol, je to môj človek, ak je zlý, odvolajte mňa. To by som potreboval ako druhú vec.
Tretia vec, čo by sme potrebovali, je pri tých nepolitických, pri tom rozhodujúcom zvyšku, pri tých 80, 90 % miest, ktoré by nemali byť politické a ktoré si žiadna vláda už nedovolí označiť ako politické, zobrať právomoc ich výberu tým úradom, v ktorých majú pôsobiť. Minimálne veľkú časť. A tam opäť kolegyňa Remišová spomínala Európsku komisiu, ale pomerne málo o tom hovorila, na to, že tam tak dlho pôsobila, že v Európskej komisii je to presne oddelené. Tie prvé kolá výberu robí jeden úrad, ktorý je na to špecializovaný a ktorý je politicky neovplyvniteľný. To znamená, že žiadny komisár, tu u nás by mi to nikto neuveril, že žiadny komisár na svete vám nevie vybaviť, že prejdete tými testami. Nikto. Neexistuje taký človek na svete, čo by vám to vybavil. To, že keď tými testami prejdete, keď vie ten úrad povedať, že áno, tento človek má kvality, že môže robiť od tejto úrovne vyššie, potom prichádza úloha tých manažérov a politikov. Potom samozrejme si môžu povedať, že tento viac sedí k nám, alebo dokonca sa aj lobuje, členský štát hovorí, my máme málo riaditeľov, tak mohli by ste nášho, tohto niekde dať, ale máme garantované a máme to garantované práve tým oddelením procesu výberu od politického rozhodovania, že všetci tí ľudia spĺňajú kritériá. A toto je totižto ten hlavný problém Slovenska dneska. Ja nemám nič proti pánovi Cseh alebo Csehovi, neviem teraz, ako to vyslovovať. Problém pána Cseh je, že taký človek by nemal byť zamestnaný okrem ochranárskej a vrátnickej pozície na poľnohospodárskej platobnej agentúre, a on sa ta stal námestníkom. A to pre nás všetkých znamená nielen zvýšené riziká korupcie a klientelizmu, ale absolútnu nekompetentnosť v riadení. Keby pán Cseh bol z Harvardu nabúchaný absolvent s 20-ročnou manažérskou praxou v súkromnom sektore, ktorý sa rozhodol ísť obetovať pre štát, lebo pani ministerka Matečná je jeho krstná mama a on proste to urobí pre ňu, že pôjde za jedno euro teraz tam zachraňovať štát, tak mne je to jedno.
Pokiaľ on splní všetky tie kritériá, ktoré sú, a teraz nemyslím len formálne, že dostane tie testy deň vopred, ale že naozaj oddelíme ten výber a ten nezávislý úrad, ktorý to má na starosti, ho prevetrá a povie, že okej. Mne potom nevadí, že si manažéri budú vyberať. Ale oni si musia vybrať zo zoznamu kvalitných. Dnes si vyberajú zo zoznamu svojich. Len sa musia tváriť, že je to tak.
A štvrtý, a to by bola taká čerešnička na šľahačke. Pamätám si tento nápad, už mám niekoľko rokov, a keď si pamätám, na stretnutí jedného stretnutia politikov, tak zaznelo také veľmi dlhé ticho. My máme v Trestnom zákone trestný čin machinácie vo verejnom obstarávaní. Ak dneska manipulujete verejné obstarávanie, tak nielen teda, že máte dostať pokutu, ak sa na to príde, ale máte ísť do basy. Normálne to tam je. Počet odsúdených nie je veľký, koniec koncov za aký politicko-štátny trest u nás je, ale sú nejakí. My by sme mali mať trestný čin zasahovania do výberového konania v štátnej a verejnej službe. Lebo to je úplne to isté. Štát ustanoví pravidlá, ako sa majú vyberať tovary alebo ľudia, ale to dôležitejšie, tých ľudí potom nejak nestíha. Vy keď urobíte situáciu, ktorá je naozaj, toto je z praxe, že nejaký úrad ide kúpiť štyri kubíky dreva a vy dáte nereálne nízku cenu a potom zavoláte tomu človeku, čo dal tú reálnu, čo je druhý v poradí, že keď vám dá 500 euro, tak vy sa z tej súťaže stiahnete, to je trestný čin a za to boli u nás ľudia odsúdení. Ale keď vy dáte svojim kamarátom, straníckym poberateľom alebo niekomu všetky testy, zmanipulujete výberové konanie, všetci dostanú pokyny, ako majú hlasovať a nakoniec tam príde pán Cseh, tak sa nič nestalo. To je podľa mňa absurdné, lebo to je z hľadiska toho, čo je jeden zo základných princípov trestného práva – spoločenská nebezpečnosť, je toto podľa mňa oveľa spoločensky nebezpečnejšie. A to už ešte ani nehovorím o sekundárnych dôsledkoch, ktoré je napríklad vyprázdňovanie tejto krajiny mladými ľuďmi, ktorí prestali absolútne veriť v schopnosť férového zamestnávania sa. A nielen v štáte, ale aj v mnohých iných inštitúciách. Takže keby sme tieto veci urobili, tak opäť žiadny zodpovedný človek vám nesľúbi skokovú zmenu v kvalite slovenskej štátnej služby, ale vtedy by sme sa konečne začali vydávať na nejakú cestu niekam. Inak sa budeme motať v tomto kruhu, v ktorom sme 15 rokov. Za tých 15 rokov sme mali lepšie zákony o štátnej službe, mali sme horšie zákony o štátnej službe. Mohol by som ešte hodinu tu robiť drobnokresbu, kde čo bolo lepšie, že hromadné výberové konanie už bolo za Dzurindu, potom sa zrušilo za Tomannovej, teraz sa znovu zavádza, ja som tomu rád, ale ani za toho Dzurindu to nič nezachránilo také veľké. Najmä preto, že kľúč je, pretože sa do neho napríklad až tak veľa ľudí neprihlásilo, tých skutočne kvalitných, pretože neverili v kredibilitu tohto systému. Ale bolo by to zbytočné. Pretože pokiaľ ten základ zostane, a to je to, že tu je papier, tu je zákon a tu je reálny život, a tá vzdialenosť medzi nimi je v prípade štátnej služby jedna z najväčších, aké ja na Slovensku evidujem, tak tie drobné zmeny zákonov si naozaj, že môžeme nechať. Respektíve ak nimi potrebujete zalepiť oči Európskej komisii, aby nezmrazila eurofondy, tak ako čisto cynicky to môžeme pochopiť, ale hodnotovo sa vo mne musí proti tomu zdvihnúť.
Ďakujem veľmi pekne.