Videokanál poslanca

Ak môžem, teda stručne to doplním.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Pán minister, ďakujem pekne za túto odpoveď. Myslím, že bola jasná a potešujúca. Chcem len povedať, aby to bolo úprimne povedané, že aj mňa prekvapila tá situácia, keď som sa o nej dozvedel, teda, myslím, ako aj vás, teda aspoň som mal ten pocit. A som rád, že sme sa tak zhodli na tom, že je to absolútne neprijateľné, aby vlastne postihnuté dieťa bolo v podstate vylúčené z aktivít štátom len preto, že nie je štát ochotný platiť asistenta po jednej hodine poobede. A chcem vám len poďakovať za vašu odpoveď.

Ďakujem pekne, pán minister. V prvom rade dovoľte mi oceniť, že ste naozaj odpovedali na tú otázku. Dovoľte mi, zároveň povedať, že keď ste v tej druhej polovici odpovede odpovedali spontánne a osobne, bola to podľa mňa oveľa lepšia odpoveď ako tie úradnícke veci, ktoré vám tam napísali na začiatok. Takže chcem to naozaj oceniť, je to skutočná diskusia, taká, aká má v parlamente byť.
Dovoľte mi možno aj vysvetlenie, prečo je tá otázka, a potom predsa len to doplniť ešte v jednej veci. Táto otázka ako aj ďalšie, ktoré som si vám dnes dovolil s kolegyňami položiť, vyplýva naozaj z presvedčenia, že aj pohľady a problémy občanov, ak majú nejaký systémový charakter, by sa sem mali dostať. A my sme sa rozhodli takto využiť dnes túto hodinu otázok vo vzťahu k školstvu a sme rodičov požiadali, aby nám dali takéto problémy. Túto otázku sme vybrali preto, a potvrdilo sa to aj na včerajšom stretnutí zástupcov školského výboru so zástupcami rodičov, kde boli aj vaši kolegovia, napríklad pani poslankyňa Smolíková, že tento problém, ktorý aj tu riešime, je problém systémový, teda naozaj nejde o nejakú výnimočnú situáciu, a je to situácia, keď rodič dieťaťa so zdravotným postihnutím, ktorý ho naozaj vypiple vo veľmi ťažkých podmienkach, kde tento štát ani spoločnosť neposkytujú nejakú významnejšiu podporu v takejto ťažkej životnej situácii, ho dokáže natoľko vypiplať, že sa dostane na strednú školu a zrazu po tom, čo sa podarilo horko-ťažko vybrať asistentov počas toho primárneho, a teda nižšieho sekundárneho vzdelávania, zrazu ten asistent znovu chýba.
Ja úplne chápem to, čo ste povedali s tou výzvou. A teraz to nemyslím nejak v zlom voči vám. Ja si aj cením, že idete do toho. Ale obidvaja vieme, že nie je to systémové riešenie. To systémové riešenie je naozaj zmeniť ten normatívny systém financovania tak, aby všetky tieto veci boli štandardnou súčasťou vzdelávania pre tie deti, ktoré to potrebujú. A chcem sa vás tu preto spýtať, že či počítate s tým, že počas vášho mandátu dospejeme k takejto situácii, keď vás budeme kontrolovať teda pri ukončení činnosti tejto vlády, že máte ambíciu, aby už takéto veci nemuseli byť riešené mimoriadnymi výzvami ani ničím iným a boli štandardnou súčasťou... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Chcem len pánovi poslancovi Krajniakovi poďakovať za vysvetlenie.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, budem mimoriadne stručný.
Najprv mi teda dovoľte vyzvať pána ministra Kaliňáka, aby odstúpil z funkcie, keďže kým je vo funkcii, nie je možné, aby sme prerokovali veci závažného spoločenského charakteru, a teraz... (Potlesk.)
A teraz k meritu veci. Priznám sa, že som neplánoval prihlásiť sa do rozpravy, ale keďže tento návrh bol predložený bez akéhokoľvek zdôvodnenia a máme o ňom hlasovať, teda ja a, samozrejme, aj ostatní, tak sa musím spýtať jeho predkladateľov otázku, lebo nedozvedel som sa ani odpoveď.
Pokiaľ správne rozumiem rokovaciemu poriadku Národnej rady, tak členstvo v osobitnom kontrolnom orgáne je viazané na členstvo v poslaneckom klube. Tým pádom chápem, že ak teda poslanci boli vylúčení z poslaneckého klubu SME RODINA, v zmysle rokovacieho poriadku by nemal nikto z nich zostať členom osobitného kontrolného orgánu. Pokiaľ ale chápem, európsky..., výbor pre európske záležitosti nie je takto charakterizovaný v rokovacom poriadku, že by členstvo automaticky zanikalo v súvislosti s vystúpením alebo vylúčením z poslaneckého klubu, čo, samozrejme, nebráni Národnej rade, aby mohla takéhoto poslanca odvolať z tohto výboru a nahradiť ho iným tak, ako to teda navrhujú predkladatelia, ale mal by byť taký krok zdôvodnený niečím, keďže nevyplýva automaticky z rokovacieho poriadku.
Chcem sa teda spýtať predkladateľov, či to, čo som teraz tvrdil, je pravda alebo či je niekde faktografický omyl, ktorý, samozrejme, sa môže stať každému poslancovi, a ak nie je omyl, aký je teda dôvod, či je to len teda vylúčenie z poslaneckého klubu alebo či sú tam aj nejaké iné dôvody, ktoré by nám navrhovatelia chceli oboznámiť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne obidvom kolegom za ich faktické poznámky. S tým, čo povedala pani kolegyňa Jurinová, sa môžem len stotožniť.
Z hľadiska toho, čo povedal pán kolega Hrnko. Pán kolega, ja som vo svojom prejave uviedol, že musím vyzvať pána ministra Kaliňáka v každom svojom vystúpení momentálne na odstúpenie, pretože je podozrivý zo stykov s organizovaným zločinom a je neprípustné, aby taký človek bol ministrom vnútra a podpredsedom vlády tejto krajiny, a dovoľte mi opäť vyzvať každého člena tejto snemovne, aby podobné vyhlásenie prijal pri každom svojom vystúpení na tejto schôdzi. Pretože tak ako vám došli nervy a vašim kolegom zo SMER-u došli nervy, tak verím, že vám dôjdu nervy a konečne pána Kaliňáka odvoláte, keď už nie je ochotný odstúpiť sám.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vystúpiť aj k tomuto skrátenému legislatívnemu konaniu k návrhu zákona, v ktorom sa menia platy pedagogických zamestnancov v školstve.
Ešte predtým v súlade aj s tým, čo sme predtým hovorili, mi dovoľte vyzvať ministra vnútra a podpredsedu vlády Roberta Kaliňáka, aby odstúpil zo svojej funkcie, pretože počas jeho zotrvania v tejto funkcii akékoľvek iné témy, ktoré tu debatujeme, sú zatienene tým, že v jednej z najdôležitejšej vládnych funkcií garanta právneho štátu zostáva človek podozrivý z kontaktov s organizovaným zločinom. (Potlesk.)
A teraz k samotnému zákonu. Tento zákon sa líši od predchádzajúceho zákona v jednom, že o jeho samotnom merite, teda aspoň u mňa nie je pochybnosť, aj keď o chvíľku sa dostaneme k tomu, či nejde trošku o taký, povedal by som, cynický psychologický marketing, ale to, že treba pedagogickým zamestnanom zvýšiť platy, aspoň pre mňa nie je otázkou, ktorú by som nielenže chcel spochybňovať, naopak, vec, ktorú by som chcel veľmi podporiť. Napriek tomu si však myslím, že dôvody na realizáciu skráteného legislatívneho konania ani v tomto prípade neexistujú. Neexistujú minimálne z dvoch dôvodov.
Prvý dôvod je ten, že rovnako ako v prípade predchádzajúceho zákona, zákon musí byť účinný k 1. 9. 2016 podľa úmyslu jeho tvorcov, a pokiaľ je to naozaj tak dôležité pre jeho tvorcov, stačilo zvolať ešte jednu schôdzu Národnej rady v príslušnom časovom horizonte. Voľno poslancov Národnej rady nie je uvedené v rokovacom poriadku ako dôvod na skrátené legislatívne konanie, a preto toto skrátené legislatívne konanie nenapĺňa podmienky na jeho schválenie. To je jednoduché, faktické, právne tvrdenie, ktoré sa podľa mňa nedá oddiskutovať.
Zároveň však treba ešte dodať, hoci to už je naozaj nad rámec, že aj tá účinnosť samotná, 1. septembra, je otázka čisto politická a spoločenská, ale nie otázka legislatívnej núdze. Zatiaľ čo pri tom predchádzajúcom návrhu mohol, kolega Gál mohol aspoň platonicky tvrdiť, že školy potrebujú vedieť..., teda že jednak do 1. septembra je potrebné ho zmeniť, aby teda nedošlo k zavretiu škôl, a školy to potrebujú vedieť. Tak sa ho chcem spýtať, že čo bude jeho elegantné zdôvodnenie v tomto prípade, že teda tí učitelia, ktorí pri tom súčasnom stave platov vydržali v školstve posledných 25 rokov, by z neho odišli, ak by tam zvýšenie platov bolo 1. októbra. Nie. Je to jednoduchý, politické rozhodnutie, ktoré ja chápem, ale ak ste ho chceli vykonať, mali ste ho vykonať buď tým, že by ste ten zákon pripravili ešte v máji, lebo to sa dalo, je to zákon technicky veľmi jednoduchý, ale, alebo ste mohli zasadať, ako som spomenul aj v júli.
A potom už si dovolím povedať jednu vec, pretože naozaj k tomuto zákonu sa dá vyjadriť veľmi stručne. Tento zákon navyše neprináša žiadne významnejšie zvýšenie platov pedagógov v dlhodobejšom horizonte. Ak ste si všimli, kolegovia, verím, že ste si všimli, toto nie je extra zvýšenie platov nad rámec štandardného zvyšovania platov. Toto je len predsunuté zvyšovanie platov. To, ktoré sa malo konať 1. januára 2017, sa bude konať 1. septembra 2016. To znamená, samozrejme, a ja to vítam, že učitelia dostanú svoju valorizáciu o štyri mesiace skôr, preto aj ten samotný zákon na rozdiel tohto skráteného konania podporím, ale nie je to extra zvýšenie. Je to len tých istých 6 %, ktoré vláda ponúkala a predávala aj doteraz, len ich teraz nanovo zabalila.
Za tých okolností naozaj podľa môjho názoru nie je možné s čistým svedomím podporiť skrátené legislatívne konanie, ale je možné s čistým svedomím podporiť samotný návrh zákon v prvom, druhom aj v treťom čítaní.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Priznám sa, že pán Gröhling už povedal asi najlepšie číslo, ktoré tu mohlo zaznieť, ale dovoľte mi napriek tomu reagovať na poznámky kolegov.
No, pokiaľ si pamätám, aj tuto kolega Simon mi napovedal, tak zápis na tie školy už dávno prebehol. Takže buď sa na tie školy žiaci zapisovali a potom sa pripravujú, alebo sa na tie školy žiaci nezapisovali a potom sa nepripravujú. Ten argument, že keď sa to dozvedia 23. júna namiesto 14. júla, najmä keď ide o vládou schválený zákon, u ktorého, ja si nepamätám neschválený vládny návrh zákona v tejto snemovni za posledných päť rokov, tak tváriť sa, že preto sa to musí robiť skráteným, nie preto, že by sa vám tu nechcelo sedieť v júli, je, musím povedať, že absolútne falošné. Tak povedzte to rovno, že sa vám tu nechce sedieť v júli, však neni na tom nič také nepochopiteľné, ale treba to povedať, netreba sa, netreba sa skrývať.
A pokiaľ ide o pána poslanca Petráka, ja som ho úplne nepochopil, čo asi je problém na mojej strane, ale ak som, čo som z toho pochopil, som pochopil, že vlastne tá súčasná situácia je dobrá. Potom je otázkou, že prečo skráteným legislatívnym konaním schvaľujeme zrušenie toho súčasného stavu, ktorý teda ste zaviedli a ktorý je dobrý. To, priznám sa, je nad rámec môjho chápania.
Ale pre mňa na tom návrhu je najdôležitejšie to, že on naozaj ukazuje, že namiesto toho, aby sme riešili skutočné problémy školstva, ktoré sú vážne a naakumulované v tomto štáte, tak už piaty rok riešime alebo schvaľujeme, teda schvaľujete pseudoriešenia, ktoré ešte následne aj rušíte, aby sme sa tu teda nenudili málo, a to považujem ja za najväčšiu škodu tohto skráteného konania, že prvý zákon, ktorý táto snemovňa o školstve schvaľuje, je zlý, nie je potrebný a ešte zároveň aj nás ťahá úplne nesprávnym smerom vo verejnej diskusii.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k návrhu na skrátené konanie k tomuto návrhu zákona a na úvod mi dovoľte aj vysvetliť, prečo sme proti tomu, aby tento zákon bol schvaľovaný v skrátenom konaní.
Ale ešte predtým, v starom Ríme v senáte po druhej púnskej vojne istý senátor bol natoľko presvedčený, že existencia Kartága je hrozbou pre bezpečnosť a životaschopnosť Ríma, že každý svoj prejav končil známymi slovami: "Carthago est delenda!", teda Kartágo musí byť zničené, čo sa mu nakoniec aj podarilo, síce až o niekoľko desiatok rokov, ale podarilo presadiť. Myslím, že dneska sme v podobnej situácii, kde ťažko predstierať záujem o štandardnú parlamentnú agendu, akou je, samozrejme, tento zákon, v situácii, keď jeden z najmocnejších mužov tejto vlády nevie vysvetliť jeho styky na organizovaný zločin, a preto chcem povedať, že, myslím si, že v tejto chvíli by každý parlamentný prejav mal začínať tým, že žiadame pána ministra Kaliňáka, aby odstúpil zo svojej funkcie, a kým tak neurobí, tak všetky ostatné veci sa voči tomu javia ako pomerne nepodstatné. (Potlesk.)
A teraz mi dovoľte k samotnému meritu veci. Na to, aby som vysvetlil, prečo sme proti schváleniu skráteného legislatívneho konania vo veci tohto zákona, sú minimálne dva dôvody. Jeden súvisí s tým, či sú splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie, a druhý súvisí s tým, či ide o zákon, ktorý je vôbec hodný schvaľovania. Pretože ak je to zákon, ktorý nemáme schváliť, tak ho nemáme schváliť ani v skrátenom legislatívnom konaní.
Podľa môjho názoru nie sú naplnené ani jedna, ani druhá podmienka, teda nie sú naplnené dôvody na skrátené konanie a nejde ani o dôvod, nejde ani o zákon, ktorý by sme mali schváliť.
Dovoľte mi začať skrátením legislatívnym konaním. Som tu len šesť rokov, takže si nepamätám toľko, čo parlamentní matadori, aj keď myslím, že po ostatných voľbách už z tých parlamentných matadorov tu veľa nezostalo, ale nepamätám si, že by sa zákon schvaľoval v skrátenom legislatívnom konaní len preto, aby poslanci mohli mať prázdniny.
Vláda odôvodňuje potrebu schválenia tohto zákona v skrátenom legislatívnom konaní tým, že musí byť účinný do 1. septembra 2016. V tejto chvíli máme, ak sa nemýlim, 14. júna 2016. Podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky je po prvom čítaní nevyhnutných 30 dní na to, aby bol návrh zákona prerokovaný vo výboroch a potom bol schválený v druhom a treťom čítaní. Znamená to teda, že najneskôr v druhej polovici júla môže byť tento zákon schválený úplne bez problémov v normálnom legislatívnom procese tak, aby bol účinný, a to vrátane legisvakančnej lehoty pána prezidenta, teda 15 dní na podpis, prípadne vrátenie. To znamená, neexistuje žiadny, aj keď akceptujem, že by tento zákon mal byť za každú cenu účinný 1. septembra, neexistuje žiadny dôvod, aby bol schválený v skrátenom legislatívnom konaní okrem neochoty poslancov byť prítomný v mesiacoch júl a august v tejto snemovni.
Musím povedať, že tento, táto legislatívna lenivosť vládnej koalície, lebo tá to sem navrhla, je pre mňa poburujúca, a to nie preto, že by som tu chcel nutne sedieť v júli a auguste, ale ak ste natoľko presvedčení, že tento zákon musí byť schválený, ja o tom presvedčený nie som a o chvíľku to vysvetlím, tak ste tu mali byť ochotní sedieť aj v júli, aby ste to schválili, a nie znásilnili legislatívnu procedúru len kvôli tomu, aby ste mali prázdniny.
Tento zákon je navyše zlý a nie je potrebný. To, že na Slovensku máme málotriedky, tzv. neplno organizované školy, nielen na lazoch a iných miestach, kde, odkiaľ je ťažká dostupnosť bežného školstva, že ju máme v Bratislavskom kraji. Odporúčam poslancom, aby si pozreli zoznam počtu málotriedok v Bratislavskom kraji. Je ich tu hodne a takto by sa dali nájsť málotriedky aj v okolí niektorých iných veľkých miest. A to, že to treba riešiť, pretože je to neefektívne a nesprávne konanie, mať takéto školy v situácii, keď nevieme zaplatiť deťom kvalitné vzdelanie, je niečo, o čom sa hovorí už dlhé roky. Nehovorím o tom teraz ja, hovorila o tom vláda SMER-u v roku 2012 a ’13, keď správa o stave školstva z dielne vtedajšieho ministra školstva Čaploviča schválená vládnou aj parlamentnou väčšinou hovorila o tom, že máme 690 štátnych, 8 súkromných a 15 takýchto cirkevných škôl, ktoré majú, ktoré obsahujú málotriedky alebo sú málotriedkami, a že v nich sa dneska vzdeláva približne 13,5 tisíca žiakov. Okrem toho sú tam aj ďalšie triedy, ktoré sú nespájané.
Takisto táto správa hovorila o tom, že máme 110 škôl, v ktorých je menej ako 13 žiakov. Máme ďalších 248 škôl, v ktorých je menej ako 24 a viac ako 13 žiakov, to znamená, máme 258 škôl, aspoň sme ich mali, keď táto správa bola konaná, v ktorých bolo menej ako 24 žiakov.
Tieto školy majú nárok dneska nielen na normatív, ktorý je na žiaka o 50 %, až o 50 % vyšší, ako je normatív na ostatných žiakov, ale zároveň v tzv. dohadovacom konaní, čo je veľmi málo regulovaný proces dohadovania, lobovania, môžu získať ďalšie neobmedzené prostriedky, a v praxi aj poukázať im na to, že inak neprežijú, aj získavajú. Inými slovami, my dneska v skutočnosti ani nemáme prehľad, ani táto vláda ho nepredložila, koľko nás naozaj stoja tieto školy na hlavu viac oproti bežným žiakom. Ten 50 % navýšený normatív je len v podstate základom, nie, nie tým skutočným číslom.
Toto chcela riešiť už druhá Ficova vláda a pán minister Čaplovič predložil návrh zákona, ktorý bol aj schválený, ktorý to mal riešiť. Ako už u pána ministra Čaploviča bývalo vtedy zvykom, riešil to, prepáčte, dovoľte mi vizuálne gesto, neviem to inak povedať, takýmto spôsobom (rečník sa poškrabal pravou rukou za ľavým uchom), pretože namiesto toho, aby odstránil tie motivácie, to znamená to, že sa nadštandardne platia tieto triedy a títo žiaci, tak to ponechal a zároveň sa pokúsil urobiť minimálny počet žiakov v triede, pod ktorý sa takáto škola má zavrieť. Inými slovami, na jednej strane hovoríte, že budete nadštandardne také triedy financovať, na druhej strane poviete, že ak tá trieda ale vlastne nie je pod nejaký bod, tak ju treba zavrieť, aj keby bola ochota napríklad mesta, obce a niekoho iného ju ďalej udržiavať, napr. z miestnych, kultúrnych, sociálnych a iných dôvodov, ktoré cituje aj pán minister alebo vláda vo svojom návrhu. Táto kombinácia, keď niečo nadštandardne financujete a potom to, naopak, chcete zavrieť, je veľmi, veľmi divná.
Z tohto pohľadu ja môžem len súhlasiť s tým, keby nová vláda pristúpila k systémovému riešeniu tohto problému a dala nám na stôl návrh, ako túto situáciu do budúcnosti riešiť. Takýto návrh by malo napríklad absolvovať ustanovenie, že nadštandardné financovanie sa bude týkať tých škôl, na ktoré nie je náhrada v nejakom rozumnom okruhu kilometrov. Môžeme sa baviť o tom, či je to 10, 15, 25, ak teda by znamenalo, že deti by museli dochádzať viac ako určitú vzdialenosť, dovolím si odhadnúť, že nikto v tejto snemovni by nemal problém s tým, aby sme takú školu nadštandardne platili. Ale znamenalo by to, že nebudeme mať málotriednu školu v Chorvátskom Grobe, ktorý je súčasťou dneska bratislavskej mestskej aglomerácie. A takých príkladov by som vám vedel vypovedať viac.
Takisto by takýto systémový návrh mohol hovoriť o tom, že nemusíme mať minimálny počet žiakov v triede, ale v tom prípade, ak ten nie je dodržaný, nie je napríklad nárok na prostriedky z dohadovacieho konania alebo z nejakých iných neštandardných celkov. A takto by sa dalo pokračovať. Systémové riešenie určite existuje, nielen jediné, a keby tu bolo, mohli by sme o ňom diskutovať. Namiesto toho tu máme ako prvý školský zákon v tejto novej snemovni, teda taký, ktorý je z vládnej dielne a bude aj reálne schválený, zákon, ktorý sa ďalej len točí v kruhu, ktorý trvá už viac ako päť rokov.
Máme tu situáciu, kde najprv minister financií Kažimír povie, že aj takéto školy sú príkladom toho, ako neefektívne je zorganizované školstvo, on ho nebude lepšie financovať, kým sa toto neuprace. To minister Kažimír povedal ešte v roku 2012, na to minister Čaplovič príde so správou o stave školstva, ktorá povie, že to treba riešiť, potom príde s návrhom zákona, ktorý to rieši, nebudem to gesto opakovať, ale teda neúčinne a zároveň veľmi komplikovane, reálne to nerieši. A potom nová vláda ešte aj toto neúčinné a komplikované gesto zruší v skrátenom konaní a neponúkne žiadne ďalšie riešenie. To je vzdelávacia politika za..., v piatom roku Ficových vlád, a to je vzdelávacia politika, ktorú musíme odmietnuť.
Preto mi dovoľte povedať aj po konzultácii teda s mojimi kolegyňami Petrík a Macháčkovou, že nebudeme hlasovať za toto skrátené legislatívne konanie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Dovoľte mi povedať, ja som učil 15 rokov, a to, čo povedala pani Remišová, je absolútne pravda. Aj keď rozhodne si myslím, že to, koľko človek učil, nemá nič spoločné s tým, či vie čítať noviny. To čítanie s porozumením by mal mať každý absolvent minimálne strednej školy. Ale poďme teraz k tomu vystúpeniu.
Dovolím si začať tak odľahčene, máme po ôsmej večer, že táto dnešná schôdza pre mňa osobne predstavovala takú výchovnú skúsenosť o tom, ako to napríklad prebieha na takom Kaliňákovom dopravnom inšpektoráte v rámci reformy ESO. Lebo tam tiež prídete ráno, skoro, ešte hodinu pred otvorením, ako som ja dneska prišiel, aby ste stihli si zobrať ten lístok alebo sa zapísať, zapísal ako prvý a potom prídu takí tí ľudia, čo to majú vybavené napríklad z titulu funkcie, že sú to tí díleri áut a tí tam vedia vybaviť tie značky skôr. A potom už, keď dôjde na vás čas a už ste tesne, tesne, tak potom ešte niekto vždy vbehne dnu, lebo ten to má tiež vybavené, alebo ten tam niekoho pozná. A vy tam tak čakáte, čakáte a často čakáte až do druhého dňa. Tak musím povedať, že niečo podobné, keby nám kolegovia láskavo neodhlasovali tú rozpravu až do polnoci, by som zažil ja, že tiež som tu čakal od jedenástej a do siedmej by som sa ani nedostal. Tak toľko, toľko k praktickým skúsenostiam reformy ESO, ako ich človek zažíva aspoň pomyselne tu v parlamente. Ale teraz poďme k samotnému Robertovi Kaliňákovi.
Jedno z obvinení, ktoré tu padá často a padalo teda aj predtým, keď bolo ohlásené podávanie tohto vyslovenia nedôvery, je, že je to len divadlo. Zbytočné divadlo. Tak dovoľte mi povedať, že je to divadlo a je to tak v poriadku, pretože divadlo má svoj zmysel. Divadlo má svoj zmysel vtedy, keď je to jediný spôsob reagovania na neprijateľnú skutočnosť. Tou neprijateľnou skutočnosťou dnes je, že máme Roberta Kaliňáka ako ministra vnútra. Je takmer nemožné veriť v právny štát a v to, že ho možno vôbec na Slovensku vybudovať, kým je Robert Kaliňák ministrom vnútra. Keďže rešpektujeme demokraciu, rešpektujeme výsledky volieb, tak nepôjdeme ako predchodcovia strany SMER na barikády aj s puškami a dobíjať Zimný palác a vyhadzovať legitímne zvolenú vládu. Nie. Rešpektujeme ju. My len, len máme tú jedinú ďalšiu možnosť, a to je povedať tu v parlamente, že tak nie je v poriadku.
Zároveň mi dovoľte povedať, že veľa sa tu dnes oháňalo popularitou, ale my sme mali referendum o tejto vláde pred tromi mesiacmi. A to referendum dopadlo tak, že 72 % ľudí hlasovalo proti dovtedajšej vláde. A tá strana, ktorá ju mala, išla zo 44,4 % na 28 %. Ak si vezmete napríklad výsledky podobné napríklad v Nemecku, tak ešte v roku 2006, 2005, pardon, tak kancelár Schröder okamžite rezignoval nielen teda na vládnu, ale aj na stranícku pozíciu po tom, čo dosiahli ešte o niečo nižší pád, si dovolím povedať, ako SPD. Takže, takže ani s tou popularitou to nie je až také silné. Ale to sú len úvodné veci.
Podstatná otázka je, prečo práve teraz? Je toto naozaj taká kauza, aby sme odvolávali ministra na začiatku vlády? Odpoveď, ktorú som počul od kolegov a ja s tou odpoveďou vecne súhlasím, je, že áno, toto je tak vážna vec, aby sme odvolali ministra aj počas prvých sto dní vlády. Myslím si, že je to pravda, aj keby to bol nový minister alebo minister, ktorý má inak čisté, čistý štít, tak pri takýchto vážnych veciach, ja sa k nim ešte dostanem, by to bolo dostatočným dôvodom.
Ale treba povedať, že návrh na odvolanie Roberta Kaliňáka podľa mňa má svoj zmysel a platnosť takmer kedykoľvek. Mal by zmysel aj pred rokom, mal a bude mať zmysel aj o pol roka a ak bude vo funkcii, aj o dva roky. Lebo Robert Kaliňák sa naozaj stal takým symbolom, dneska už to tu bolo viackrát povedané, nemožnosti právneho štátu za vlády SMER-u, ako sa Pavol Paška stal symbolom rozkrádania v zdravotníctve. A on na rozdiel od Pavla Pašku, keďže bol aj vo výkonnej funkcii, je to možné dokonca aj vystopovať mnohým jeho konkrétnym skutkom, ale aj mnohým jeho konkrétnym neskutkom. Robert Kaliňák je ministrom vnútra 2 993 dní. Je to najdlhšie pôsobiaci nielen minister vnútra od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ale s najväčšou pravdepodobnosťou spolu s Robertom Ficom aj najdlhšie pôsobiaci člen vlády vôbec od vzniku Slovenskej republiky. Priznám sa, nekontroloval som ich všetkých do bodky. Je možné, že ešte niektorý iný člen vlády sa im vyrovná, ale myslím, že ich nikto neprekoná.
Robert Kaliňák aj dneska, aj často rád vyčíta Danielovi Lipšicovi, čo všetko mal a mohol spraviť. Daniel Lipšic bol ministrom vnútra len 20 %, pätinu toho času, čo bol ministrom vnútra Robert Kaliňák, konkrétne 637 dní. Dokonca aj druhý najdlhšie pôsobiaci minister vnútra pán Vladimír Palko bol ministrom vnútra 2,5-krát kratšie ako Robert Kaliňák, a to je najdlhšie pôsobiaci minister vnútra po Robertovi Kaliňákovi od pádu Mečiara. To znamená, že na Roberta Kaliňáka naozaj dneska musíme uplatňovať pravidlá na vyhodnotenie fungovania a nefungovania najdlhšie a suverénne, násobne najdlhšie pôsobiaceho ministra vnútra. Tento minister vnútra má najhoršie výsledky od konca Mečiarových vlád vo svojej pôsobnosti. Ani mnohí ministri, ktorí pôsobili kratšie, napríklad aj pán Palko, aj pán Lipšic, priznám sa, že s pánom Palkom ja som nikdy nemal dobrý vzťah a dneska teda nemám žiadny. S pánom Lipšicom tiež ten vzťah nie je nejaký veľmi srdečný, ale musím povedať, že za oveľa kratšie obdobia dokázali urobiť oveľa viac, ako dokázal pán Robert Kaliňák za oveľa dlhšie obdobie. Preto ani nie je spravodlivé, keď si on dovolí sa na nich, by som povedal, jazdiť si na nich tým, že čo všetko mohli a mali. Predovšetkým by mal vysvetliť sám sebe do zrkadla, čo všetko mohol a mal.
Navyše sa jedná o prvého ministra vnútra, od, opäť od pádu Mečiara, ktorého majetkové pomery nám zostávajú dodnes záhadou. Pán Kaliňák má síce rýchly jazyk, a k tomu sa ešte vrátim, ale o tom, ako nadobudol svoj majetok, vieme okrem historiek na úrovni Kanisovho tipovania veľmi málo. Vieme o údajne zázračnom obchodovaní s akciami spoločnosti Apple a Disney, ak si to pamätám správne a vieme o nejakých podnikoch typu Harley Davidson. Ak si však pozriete ročné príjmy, ktoré Robert Kaliňák vykazuje počas svojho pôsobenia v prvej a druhej Ficovej vláde, tak takéto ročné príjmy zodpovedajú správam majetku v hodnote miliónov eur. Robert Kaliňák, a to ešte nie sme pri tom nehnuteľnom majetku, ktorý je odhadom určite cez milión, Robert Kaliňák má oficiálne priznaný majetok alebo príjmy zodpovedajúce majetku vo výške pravdepodobne horný koniec sedemcifernej sumy v eurách. To môže byť úplne v poriadku, ale taký minister, najmä ak je ministrom vnútra, dlhuje verejnosti vždy vysvetlenie, ako k tomu prišiel a ak to skončí historkami o akciách Applu a Disney, tak to nestačí.
Pokiaľ hovoríme o samotnej činnosti Roberta Kaliňáka, ja som si napísal tri pozitíva, aby som nebol negatívny. Dve z nich už tu boli spomenuté, aspoň pokiaľ som sledoval debatu, niekedy aj samotným ministrom a jeho premiérom, je to dotiahnutie Schengenu, je to zníženie nehodovosti na cestách. Ja by som ešte doplnil a ospravedlňujem sa, ak to už zaznelo, je to aj reforma policajných dôchodkov. To sú tri veci, ktoré treba vnímať pozitívne. Keď sa na ne pozrieme hlbšie, nie sú to až také zásadné zmeny, ako to vyznieva v tej propagande. Poviem príklad. Naša nehodovosť, odkedy nastúpil, smrť, teda počet ľudí usmrtených na cestách sa znížil o 2/3. V Českej republike aj v Maďarsku sa znížil o polovicu. To znamená, máme lepší výsledok, ale nie je to až taká, taký unikátny výkon, ako nám je často naznačované, ale treba k tomu mať úctu, lebo je to určite aspoň z môjho pohľadu nespochybniteľné pozitívum.
To však nie sú tie najdôležitejšie veci. Tá najdôležitejšia vec pre ministra vnútra v krajine, ako je Slovensko, je naozaj otázka fungovania právneho štátu, fungovania polície. A tu musím povedať, že tá obrana, ktorú dnes predviedol minister Kaliňák aj s jeho predsedom vlády, je natoľko nielen pokrytecká, ale aj neprijateľná, že ju musím rozobrať hlbšie. Ešte než sa dostanem k samotnej otázke rezortu vnútra, dovoľte mi len stručne poukázať na, no neviem, či irónia je správne slovo, lebo to už, ak by ste spojili drzosť s iróniou, tak dostanete nejaké nové slovo, ktoré celkom neviem pomenovať, keď minister Kaliňák a predseda vlády Fico kritizujú jeho kritikov a argumentmi, že nám to poškodí povesť v Európskej únii. Nikto, ale nikto od pádu Vladimíra Mečiara nepoškodil dobré meno Slovenskej republiky v Európskej únii tak, ako Robert Kaliňák a Robert Fico. Nie preto, že odmietali utečencov ako takých, hoci aj, samozrejme, nie je dneska možno najpopulárnejšia pozícia, ale spôsob, akým viedli predvolebnú kampaň dovnútra aj do zahraničia, nenávistný spôsob, ako viedli a vedú dodnes konverzáciu o týchto veciach vnútrospoločensky. To je to, čo poškodilo meno a poškodzuje meno Slovenskej republiky v Európskej únii. Nič, čo by títo dvaja páni mohli počas predsedníctva, nemôže túto stratu a poškodenie povesti ani nahradiť, ale povedzme si úprimne, ani zásadne zhoršiť.
Ak si pamätáte, dneska tu už bolo spomínané, v Českej republike uprostred predsedníctva padla vláda. Bola to hanba. Češi z toho mali na chvíľu hanbu, ale môžem vám povedať, že obraz Česka v Európskej únii sa tým nijako zásadne nezmenil. O pol roka, o rok na to už všetci zabudli, najmä preto, že úloha predsedníckej krajiny sa značne preceňuje.
To, čo porozprávali Robert Kaliňák a Robert Fico v záchvate predvolebnej kampane a špeciálne Robert Fico hovorí aj dnes, to vám garantujem, že sa nezabudne ani o rok, ani o dva, ani o tri. Lebo to sú veci, na ktoré je Európa najneskôr od konca druhej svetovej vojny veľmi citlivá.
A teraz k tej samotnej politickej zodpovednosti. Sú krajiny, kde keď sa vykoľají vlak a umrú ľudia, tak minister dopravy odstúpi. Nie preto, že by si niekto myslel, že za to môže, že tam stál s tou výhybkou a osobne ten vlak niekam vyhodil. Dokonca ani nie preto, že bol zodpovedný v takom širšom slova zmysle, že, ja neviem, škrtol rozpočet na opravy železníc o 50 % a vďaka tomu tam boli nefunkčné signály. Jednoducho preto, že v tých krajinách je to vnímané ako súčasť politickej kultúry, že štátna moc v prípade veľkých problémov a chýb, bez ohľadu na to, či sme ju schopní niekomu prisúdiť, musí urobiť aspoň symbolické sklonenie hlavy a symbolickú zodpovednosť.
No a teraz si to vezmime, ako je to u nás. U nás máme situáciu, že podnikateľ, ktorý je domácim predsedu vlády a ktorý, ako to už bolo dneska zadokumentované, má podnikateľsky veľmi blízko k ministrovi vnútra, je podozrivý zo zásadných daňových podvodov a aj to vyšetrovanie, na ktoré je daný aj podnet dokonca, je vyšetrovateľkou nepochopiteľne zametené pod koberec. A za toto ani predseda vlády, ani minister, oni tam nevnímajú žiadnu politickú zodpovednosť. To je tak ďaleko od vykoľajených vlakov, že mám z toho pocit, že Roberta Kaliňáka ani keby našli na priemyselnej kamere, ako stojí pri tej koľajnici s piatimi kilami výbušniny, tak ani tak by neodstúpil, lebo by povedal, že kým nemajú obrázky z toho, ako to tam odpaľuje, tak vlastne sa nič nepreukázalo.
Robert Kaliňák a Robert Fico širšie, mali za ostatných osem rokov z desiatich k dispozícii nielen zákony a čas, ale aj osoby. A tu prichádza taká zaujímavá vlastnosť politickej zodpovednosti, ktorá sa na Slovensku často robí. Keď si chcú niektorí politici obhájiť to, že môžu dosadiť svojich ľudí, kam chcú, tak to obhajujú tým, že predsa, keď to bude zlé, tak musím byť schopný niesť za to zodpovednosť a keď za to mám niesť zodpovednosť, musím si tam dať svojich ľudí. To je obľúbený argument aj ministra Kaliňáka, prečo si obsadzuje policajný zbor. Mimochodom analýzy, ktoré sa robili v policajnom zbore, ukázali, že výmeny policajných riaditeľov na krajských a okresných, oni sa dejú po každých voľbách. To znamená, náš policajný zbor je spolitizovaný na úroveň nielen prezídia, ale na úroveň krajského riaditeľstva aj okresného riaditeľstva. A Robert Kaliňák je ten, ktorý to vždy obhajoval tým, že ako inak má niesť zodpovednosť za ten výkon, keď nemá možnosť do toho personálne zasahovať.
Dneska, keď je prúser, keď títo istí ľudia volajú tým šéfom hliadok, že ten je náš, toho nechaj, alebo keď zametú pod koberec vyšetrovanie podozrivých daňových podvodov, tak zrazu Robert Kaliňák hovorí, ja s tým nič nemám. Však podľa zákona ja im nemôžem nič prikazovať. Ja im nemôžem do toho nič hovoriť. Kde je teraz politická zodpovednosť? Kde je teraz tá zodpovednosť za to, že celý policajný zbor dnes majú v rukách ľudia, ktorých vymenoval Robert Kaliňák, na všetkých úrovniach. To sú jeho ľudia, nikoho iného. Dnes už za nich necíti zodpovednosť? Cíti za nich zodpovednosť len, keď ich menuje? Ale nie, keď ich má odvolávať alebo sám to prijať?
Takisto tento minister vnútra sa nebojí robiť tlačovky o detailoch policajných vyšetrovaní a operácií, keď sa mu to hodí. (Reakcia z pléna.) Úplne v pohode, mal som to, ale ďakujem za výzvu, pán minister. Lebo to ešte aj ukáže niečo o vašom prístupe k spravodlivosti. Pred rokom a trištvrte, ak si pamätáte, vypukla taká zaujímavá malá kauza, volala sa MH Development. MH Development bola firma ministerstva hospodárstva, ktorá mala na starosti spravovanie určitých majetkov štátnych. A zistilo sa najprv, že konateľ tejto firmy si prenajíma za štátne auto od vlastnej firmy. A potom tak, keď sme to zistili, tak ho vláda odvolala, teda minister hospodárstva, no a na to sme zistili, že on keď predtým dostal pokutu od výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vo výške 12-tisíc eur za nedovolené podnikanie, tak to zaplatil nasurovo zo štátneho účtu, účtu firmy. To znamená, on si zaplatil, ešte, dneska som, odskočím trochu. Dneska som videl taký vtip, hneď reagovali na... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte mi, pán poslanec. Pán poslanec Muňko, môžem vás poprosiť? Ďakujem.
Nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Keď tu dneska pán Lipšic odhaľoval o tom, že ako teda reagoval pán Bašternák na policajnú hliadku, tak jeden humorista hneď reagoval tak, že on sa tomu pánovi Bašternákovi nečuduje, lebo po skúsenostiach s finančnou správou on asi očakával, že policajti budú dávať peniaze jemu. A niečo podobné, ale nie humorné, ale naozaj sa stalo s týmto pánom v MH Development, ktorý keď dostal pokutu za to, že nedovolene podniká ako štátny úradník, tak ju nasurovo zaplatil zo štátneho účtu svojej firmy, ktorej bol štátnym konateľom. On to urobil. A 12-tisíc euro.
Keď sme na to prišli, tak sme žiadali k tomu mimoriadnu schôdzu, lebo sa to začalo zametať celé pod koberec, keďže tento pán je v príbuzenskom vzťahu s exprezidentom Gašparovičom. No a vtedy pán minister Kaliňák spolu s pánom ministrom - teraz už, priznám sa, neviem. Pavlisom? Kto bol vtedy minister hospodárstva? Vy ste ich vtedy tak rotovali dosť rýchlo - urobil tlačovku, tesne pred tým, než tá mimoriadna schôdza mala byť, aby ohlásil, že konateľ bol obvinený, teda exkonateľ už v tej chvíli. Polícia funguje, vyšetrili sme, obvinili sme ho. Netreba žiadnu mimoriadnu schôdzu, ani potom, smeráci zabili. To len k tomu, pán minister, že sa nehanbíte robiť tlačovky, keď sa vám to hodí o konkrétnych detailoch prípadov. Ten prípad je ešte zaujímavejší v tom, že o pár týždňov prokuratúra zrušila toto rýchle obvinenie. Na to minister Kaliňák sa vyjadril opäť k živému prípadu bez akýchkoľvek problémov, že on je presvedčený, že to rýchlo obvinia ho znovu a za rok a pol, o ktorý sa nič nestalo, lebo už neboli mimoriadne schôdze. Tak to len ako malý príklad toho, že kedy politická zodpovednosť, kedy moc nad policajným zborom sa hodí, kedy nie je problém s tým zasahovať do vyšetrovania, vyjadrovať svoj názor. Problém nastáva vtedy, keď je objektívny prúser.
Kolegovia ostatní už hovorili veľa o reformnom diele a úspechoch pána ministra Kaliňáka. Takže dovoľte mi to neopakovať, ale dovoľte mi možno len uviesť zopár čísiel a faktov. Slovensko má po štyroch rokoch reformy ESO druhý najväčší podiel zamestnancov verejnej správy, obrany a sociálneho zabezpečenia tisíc obyvateľov v celej Európskej únii. Obávam sa, že ak bude reforma ESO pokračovať ešte štyri roky, tak preskočíme aj to Luxembursko, ktoré je zatiaľ jediné pred nami. Nepreskočíme ho v HDP, v ktorom je najvyššie v EÚ, ale preskočíme ho možno v úradníckych počtoch. Pán minister nám k tomu dáva záruku, keďže po tom, čo mal usporiť 700 miliónov a po tom, čo ich nebol schopný nijak zdokumentovať, tých 700 miliónov, prestal o nich hovoriť a teraz pýta ďalšie desiatky miliónov, aby to urobil znovu.
Štátna služba. V roku 2013 pán Kaliňák sľuboval nový zákon o štátnej službe, dokonca ústavný, ktorý mal navždy ukončiť politizáciu štátnej správy. Ten zákon nie je dodnes. Na jeseň príde do tejto snemovne, ale viete prečo? Pretože Európska komisia povedala, že ak nebude schválený do konca tohto roku, tak zmrazia eurofondy. To je jediná vec, čo funguje na túto vládu, je tak, ako funguje na môjho syna, keď mu poviem, že nebude môcť pozerať televízor večer, rozprávky, tak na to vláde funguje jedine to, keď sa im hrozí zmrazenie eurofondov. Preto tu bude zákon o štátnej službe, ale ten zákon je absolútne vykostený a nič v štátnej službe ani nezmení.
Verejné obstarávanie. Pamätáte si veľkú reformu verejného obstarávania, ktorú minister ohlásil len štyri mesiace po nástupe pri moci v lete 2012? Sľúbil žiadne dodatky. Toto je taký dobrý príklad toho, ako funguje Kaliňák. Minister vyhlásil, že nebudú žiadne dodatky a dal to aj do zákona. Jedine so súhlasom Rady ÚVO, novozriadenej, ktorú obsadila vláda Roberta Fica.
Asi po roku som kontroloval, že čo sa s tým stalo, že koľko tých dodatkov tá vláda schválila a zistil som, že takmer žiadne. Si hovorím, že veľmi prísne funguje táto rada. Potom som našiel ešte jeden materiál a z toho som pochopil, že to je úplne naopak. Táto vláda menovaná vládou Roberta Fica sa rozhodla, že medzi takéto dodatky v podstate nepatria, skôr, že teda do tejto, do tohto zákazu, ktorý pán minister tam presadil, nepatria dodatky navyšujúce cenu, pokiaľ v tom navýšení je aspoň nejaká drobná zmena. To znamená, môžete navýšiť cenu, o koľko chcete, môžete pridať dodatok, ale ak napíšete, že ešte v rámci toho dva klince, tak už to nespadá pod ten zákaz. Tým pádom Kaliňák mal svoje miesto pod slnkom, zakázal dodatky, obstarávatelia majú ďalej svoje dodatky, všetci sú spokojní, okrem daňovníkov. Možno aj tí sú spokojní, kým o tom nevedia, škoda, že im kazím dneska večer.
Sľúbil aj zrýchlenie súťaží a viac obstarávajúcich, viac súťažiacich. Podľa oficiálnych údajov Európskej komisie máme dneska 32 % súťaží s jediným účastníkom, čo je jedno z najväčších čísiel v Európskej únii. To je prvé fórum ministra Kaliňáka. Priemerný nákup trvá 137 dní, čo je opäť jeden z najvyšších čísiel v Európskej únii, opäť podľa reformy ministra Kaliňáka. Európska komisia vo svojej najnovšej správe o hlavných problémoch Slovenska spomína slovo "verejné obstarávanie" 43-krát. Obávam sa, že ak ešte štyri roky bude mať minister vnútra na starosti verejné obstarávanie, tak už nielenže nič neobstaráme, ale už ani žiadne eurofondy na to nedostaneme.
Máme ministra vnútra, ktorý aj dnes preukázal, že má veľmi rýchly a veľmi fungujúci jazyk, ktorého najčistejšou alebo najdôležitejšou charakteristikou je nezáväzný vzťah s faktmi. Nezáväzný v tom, že niekedy s nimi minister pracuje, niekedy s nimi nepracuje, ale najčastejšie ich otočí spôsobom, že tie fakty ani nevedia, ako sa volajú.
Dovoľte mi použiť iba jeden príklad z jeho dnešného poobedňajšieho vystúpenia, kde rozprával o tom, ako sa od nástupu Ficovej vlády zlepšilo Slovensko v hodnoteniach korupcie podľa Transparency Internationale. Hovoril o tom, ako sme postúpili z ktorého miesta na ktoré miesto. Problém týchto hodnotení je v tom, že tie metodiky a aj počty krajín sa menia a vyvíjajú. To znamená, že hovoriť o počte miest v absolútnom vyjadrení nie je veľmi presné. Dokonca ani ten počet bodov nie je úplne presný, lebo medziročne sa občas menia aj tie spôsoby, ako sa to počíta. Takže 51 v jednom roku nie je to isté, ako 51 niekedy v druhom roku. Môžeme sa na to sťažovať na Transparency, ale tak to je. Ale máme jeden spôsob, ako zistiť, či sa Slovensko naozaj zlepšuje, a to je pozrieť sa na poradie Slovenska v rámci krajín Európskej únie. Máme 28 krajín Európskej únie, tie sú tam hodnotené stále, všetky, vieme zistiť.
Keď nastupovala Ficova vláda v roku 2012, Slovensko malo za sebou štyri krajiny Európskej únie: Bulharsko, Rumunsko, Taliansko a Grécko. O štyri roky neskôr, pri nástupe tejto vlády, má Slovensko za sebou štyri krajiny: Bulharsko, Rumunsko, Taliansko a Grécko, pričom Grécko sa už na nás doťahuje. Takže ak niekto začne hovoriť o tom, že sa tu podľa Transparency zlepšil stav korupcie za druhej Ficovej vlády, tak určite vie niektoré z čísiel buď znásobiť alebo podplatiť, podľa vlastných preferencií, aby mu to vyšlo, ale ten fakt je úplne niekde inde.
Hoci minister vnútra sa dnes tváril, akoby nemal mať žiadnu zodpovednosť za svojich podriadených, tak dovoľte mi mu tých podriadených pripomenúť. Štátnou tajomníčkou ministerstva vnútra je dnes pani Saková, ktorá bola predtým štyri roky vedúcou úradu a bola kľúčovou osobou zodpovednou za túto reformu ESO, aj verejne. To znamená, podľa ministra Kaliňáka mala také výsledky štyri roky v reforme ESO, že dnes povýšila na druhú najvyššiu pozíciu v rezorte. Ja sa priznávam, že okrem ministra Kaliňáka a asi pani Sakovej ja dnes nepoznám nikoho, kto by reformu ESO považoval za úspech. A pokiaľ o tom chce pán minister sa baviť, myslím, že mu s radosťou všetci vyhovieme, lebo tých faktov, respektíve absencie faktov v akomkoľvek zásadnejšom zlepšení je tu viac než dosť.
A záverom mi dovoľte odcitovať diagnostické kritériá na jednu chorobu, ktorá sa volá porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou. Je to nazývané ADHD a dnes tým trpí čoraz viac našich detí. Medzi jej symptómy patria:
- ľahká ovplyvniteľnosť vonkajšími podnetmi,
- problémy so sústredením sa na úlohu a jej dokončenie,
- vysoká miera aktivity, ale bez výsledku,
- pôsobí dojmom, akoby bol v neustálom pohybe, nenechá v pokoji ruky ani nohy,
- vrtí sa a padá zo stoličky,
- vyhľadáva blízke predmety, s ktorými sa hrá,
- nemôže sa dočkať, kým príde na rad a často skáče do reči ostatným alebo ich vyrušuje,
- dostáva sa do ťažkostí aj tým, že si veci nedokáže vopred premyslieť a najskôr reaguje, až potom premýšľa,
- agresívne správanie a neprimerane prudká reakcia aj na drobné podnety.
Ponechám na vás, ktorého člena vlády vám táto charakteristika pripomína, ale v politike ADHD má tragické dôsledky nielen pre toho človeka samotného, ale aj pre nás ostatných a dnes tu už veľakrát zaznelo, že po odchode Pavla Pašku nastal čas aj na odchod Roberta Kaliňáka. A ten dôvod je, že desať rokov v politike je naozaj dlhý čas. Napríklad Tony Blair vo svojich pamätiach hovorí, že aj ten najúspešnejší politik na tom vrchole nevydrží o moc dlhšie, lebo to moderné vládnutie je natoľko vyčerpávajúce a ničivé.
Na Slovensku to tak úplne nie je. Ale na Slovensku tých desať rokov je asi maximum skôr z toho dôvodu, že po desiatich rokoch sa naozaj nakopí, a mimoriadne v prípade Roberta Kaliňáka sa nakopilo toľko šrámov na jeho povesti a už aj toľko dôkazov, že nevie priniesť reálnu zmenu k lepšiemu v oblasti ani právneho štátu, ani reforiem štátnej a verejnej správy, že ani ten rýchly jazyk, ani ten osobný šarm, ani tie ostatné danosti to nedokážu zmeniť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán guvernér, dovoľte mi vystúpiť k Správe o stave finančného trhu za minulý rok. Dovolím si povedať na úvod, že podľa môjho názoru ide o jeden z najdôležitejších dokumentov na tejto schôdzi, ak nie úplne najdôležitejší, čo, samozrejme, je dané trochu aj tým, že neprerokúvame vládne návrhy zákonov. Ale je to podľa mňa aj tým, že tento dokument by medzi najdôležitejšie patril aj na preplnenejšej schôdzi, pretože stav nášho finančného trhu v rôznych aspektoch, niektorých sa už dotkol kolega Heger, niektorých sa chcem dotknúť aj ja, je, veľmi ovplyvňuje situáciu nášho obyvateľstva aj budúcnosť našej krajiny. A býva mi ľúto, že inokedy takáto správa býva prerokovaná na konci ako taký prílepok rokovania Národnej rady, dnes ju skoro otvára a podľa mňa to viac odráža jej dôležitosť. Ja som tomu veľmi rád, aj keď je to asi skôr výsledok náhody, než nejakej premyslenej stratégie vedenia Národnej rady.
Ale dovoľte mi teraz sa vyjadriť k samotnému obsahu správy. No, my už sme včera na finančnom výbore s pánom guvernérom diskutovali o tejto správe, napriek tomu niektoré otázky tam neboli úplne oddiskutované a plus sa vynárajú aj možno také, ktoré si zasluhujú pozornosť pléna ako celku. Takže dovoľte mi hovoriť o konkrétnych štyroch bodoch, ktoré by stáli za to.
Jeden je systémový a netýka sa tejto správy z hľadiska jej obsahu, a teda týka sa aj tejto správy, ale nie nejakého konkrétneho riadku, ale celkového nastavenia. A týka sa inštitucionálneho nastavenia Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska totiž dnes plní dve funkcie, ktoré majú v sebe zakódovaný konflikt záujmov.
Jedna tá funkcia je ochrana stability finančného sektora a druhá tá funkcia je ochrana spotrebiteľov a ich záujmov. To, že tieto dva záujmy môžu byť v konflikte a často aj sú v konflikte, je pomerne štandardným záverom ekonomickej teórie, čo bol aj jeden z dôvodov, prečo v minulosti vo viacerých krajinách vrátane Slovenska sa pristúpilo k oddeleniu regulácie finančného trhu z hľadiska ochrany spotrebiteľa a regulácie finančného trhu, teda najmä bánk, z hľadiska stability finančného trhu. Tento krok však na Slovensku, a opäť treba povedať, že v mnohých iných krajinách bol zase v mnohom zvrátený a tak ako u nás Úrad pre dohľad nad finančným trhom bol zlúčený s Národnou bankou Slovenska ešte pred mnohými rokmi, myslím, že to bolo niekedy okolo roku 2006, ak sa pamätám správne, tak to znamená už viac ako desať rokov dozadu, tak tento konflikt záujmov sa nám vrátil do jednej inštitúcie.
To, že Národná banka Slovenska ucelene dohliada na finančný sektor, má aj svoje výhody. Je tam možnosť malej krajiny koncentrovať expertov a ich dobre zaplatiť a Národná banka má aj svoju váhu. To znamená, treba uznať napríklad, že odkedy Národná banka berie ochranu spotrebiteľov vážne alebo vážnejšie ako povedzme niektoré iné orgány v minulosti, tak môžme pozorovať z hľadiska médií aj spoločnosti väčší progres. Samozrejme, ťažko sa oddeľuje to, čo je verejný tlak, a to, čo je samotná aktivita Národnej banky. Ale napriek tomu vidíme, najmä v tých ostatných rokoch, či už vo vzťahu k nebankovým spoločnostiam, alebo aj v iných oblastiach ochrany spotrebiteľa, že Národná banka zaznamenala povedzme progres za tých desať rokov. Myslím, že aj situácia v Národnej banke je dneska lepšia, ako bola pred desiatimi rokmi, keď to celé začínalo, keď to Národná banka prevzala.
Napriek tomu máme dnes situáciu, kde ten istý vrchný riaditeľ, ktorý je zároveň aj členom Bankovej rady, má na starosti obidva tieto aspekty dohľadu nad finančným sektorom. Teda aj stabilitu finančného sektora, aj ochranu a prospech spotrebiteľa.
Aby to neznelo tak teoreticky celé, tak keď si práve pozrieme aj túto správu, tak sa v nej hovorí, a pán guvernér to hovoril aj v úvodnom slove, že je vlastne možné očakávať pokračujúci pokles marží bánk, najmä pri úveroch na bývanie. Spôsobuje to teda okrem celosvetového znižovania, alebo teda celoeurópskeho minimálne, znižovania úrokových sadzieb aj posilňovanie konkurencie na bankovom trhu. Táto správa spomína pozmeňujúci návrh, ktorý sa aj mne podarilo presadiť v minulom roku, kde teda od marca môžu spotrebitelia ľahšie prechádzať s úvermi na bývanie z banky do banky buď bez penalizácie, alebo s nízkou penalizáciou. Ale Národná banka, a to podľa mňa vidno aj v tejto správe, vlastne nie si je v tej formulácii istá, či je to vlastne dobré, alebo zlé? Lebo pre spotrebiteľa je to dobré. On teda bude platiť menej za hypotéku, ale ako uvádza Národná banka, pre stabilitu bánk, pre ich ziskovosť je to vlastne zlé. Lebo teda tie marže, samotná Národná banka očakáva ich pokles. A podľa mňa a toto je symptomatické v tom, že ak je táto funkcia v jednej inštitúcii, navyše teda ešte aj pod jedným manažmentom v jednom odbore, tak vlastne je tam tento konflikt záujmov, ktorý, samozrejme, a preto som na úvod zdôraznil, nemá nejak na Slovensku nejaké fatálne dôsledky. Takže ja tu teraz nechcem vytvárať nejakú hystériu, ale je to problém. Alebo je to minimálne problém, ktorý by sme mali diskutovať, či by minimálne v rámci Národnej banky nebolo dobré ho nejak inštitucionálne riešiť.
Takže to je moja otázka na vás, pán guvernér, že aký je váš názor na túto tému a či teda by ste vy osobne považovali za vhodné, aby možno nastali či vnútri Národnej banky, alebo akékoľvek iné zmeny, alebo či podľa vás ten súčasný stav je optimálny.
Od tejto, asi pre väčšinu ľudí, suchej témy, hoci myslím si, že priamo ovplyvňuje milióny až stovky miliónov eurových úverov a koľko stoja, ako sa ich práva vymáhajú, prejdime k niečomu, čo je také okamžite zrozumiteľnejšie, v čom je to zaujímavé, a to je otázka exponovanosti bankového sektora, špeciálne jednej konkrétnej banky voči Cypru, o ktorej sme tuto v Národnej rade hovorili už minulý rok pri tejto istej správe. Vtedy som si dovolil vám, pán guvernér, položiť otázku, že ako hodnotíte rizikovosť tohto faktu, že slovenský bankový sektor, špeciálne teda jedna jeho banka, mala veľmi významnú expozíciu k úverom na Cypre a zároveň teda podľa existujúcich a dostupných dát tie úvery neboli úvermi voči, teda orientované na projekty realizované na Cypre, ale boli orientované a projektorizované mimo Cypru principiálne späť v Českej a Slovenskej republike.
Inými slovami, aby som to povedal zrozumiteľne pre ľudí, do akej miery je pre Národnú banku problém, že jedna významná slovenská banka financovala významne schránkové firmy na Cypre, ktoré potom prevádzali peniaze späť. Táto moja otázka a vaša odpoveď na ňu, pán guvernér, ktorá tu padla, vy ste vtedy reagovali a ja musím oceniť, ste vtedy reagovali podľa mňa pomerne otvorene, spôsobila trošku takú búrku pozornosti, ktorá skončila tým, že pán Patrik Tkáč, teda jeden zo spolumajiteľov tej banky, o ktorej hovorím, teda Poštovej banky, aby som bol konkrétny, sa veľmi jednak teda nepochvalne vyjadril aj na moju adresu, ale to teraz nie je podstatné. A hlavne vtedy uviedol v podstate, že zmyslom mnohých týchto operácií je minimalizovať daňové povinnosti pre tieto subjekty, a teda povedal, že každý, kto to nerobí, vlastne okráda svoju rodinu. Čo potom následne spustilo po verejnom tlaku aj kontrolu Finančnej správy v tejto banke, o ktorej výsledkoch sme ale neboli dodnes informovaní.
V tejto súvislosti ja chcem tu uviesť, lebo predsa len plénum Národnej rady je iné miesto ako miesto výboru, chcem uviesť, že včera na výbore váš kolega pán Dvořáček, vrchný riaditeľ tohto úseku, informoval, že úverová expozícia banky, o ktorej hovoríme, voči Cypru výrazne klesla v minulom roku a je teda zo strany manažmentu prisľúbené, že výrazne klesne aj v tomto roku. On tam uvádzal aj presné percentá, myslím, že išlo zhruba o 20 až 25 percentuálnych bodov ročne. To znamená, že ak je to pravda, ja nemám žiadny dôvod o tom pochybovať, tak tento problém sa v rámci Národnej banky rieši.
Dôvod, prečo ho tu dnes otváram, je ten, že jedna vec je celková expozícia voči nejakej krajine, druhá vec je to, že existujú pravidlá obozretného podnikania aj teda v zákone, aj následne vydávané Národnou bankou, ktoré hovoria, že je veľký problém, keď banka požičiava spriazneným osobám. To znamená, pokiaľ banka požičiava spriazneným osobám, tak sa na takéto úvery uplatňujú oveľa prísnejšie kritériá aj z hľadiska kapitálovej primárnosti, a to z jednoduchého dôvodu, pretože ak by sa neuplatňovali, tak každý z nás by si mohol založiť banku, požičal by si odniekadiaľ peniaze, vložil by ich do banky, vyviedol by ich zase späť blízkym osobám a nakladal by s peniazmi sporiteľov, a keby to celé krachlo a nevyšlo, tak Fond ochrany vkladov napríklad to potom zaplatí, prípadne my všetci v širších makroekonomických nákladoch.
Preto toto stráženie pri kapitálovej primárnosti aj vo väzbe na úvery blízkym osobám je jedna z dôležitých a citlivých úloh, ktorým čelí regulátor, akým je v tomto prípade Národná banka Slovenska. Ja sa preto chcem spýtať, pán guvernér, že či ste nejakým spôsobom riešili, keďže vy na rozdiel od napríklad nás máte možnosť sa dotazovať aj regulátorov na Cypre a rôznych orgánov na Cypre, aby vám prezradili konečných užívateľov výhod týchto dlžníkov, či teda ste sa na to dotazovali a aké boli toho výsledky a či ste teda presvedčivo vylúčili to, že tieto peniaze sú vlastne vracané späť ľuďom, ktorí sú spojení s touto bankou, alebo nie. Lebo v opačnom prípade by napriek zníženiu tej expozície, ktorú ste spomenuli včera, by som to stále považoval za veľmi významné riziko.
Predposledný bod, ktorý by som chcel uviesť, je krátky, ale chcel som aj pozitívne reagovať a chcel som, aby to tu zaznelo, na jednu vec, a to je to, že pred niekoľkými týždňami sme sa dosť prekvapene dozvedeli, že namiesto sľubovaného zlepšovania deficitu verejných financií v minulom roku slovenské verejné financie skončili výrazne horšie, ako sa predpokladalo, a že dokonca viac-menej vidíme, že nedochádza od roku, s výnimkou prvého roku vlády, nedošlo za Ficovej vlády k žiadnej konsolidácii verejných financií. Tie obrovské nadpríjmy, ktoré sa dosiahli na daňovej strane aj stlačením živnostníkov a mnohých ďalších ľudí, sa premietli len do zvýšených výdavkov, primárne na hasičské striekačky a niektoré iné obľúbené predmety predchádzajúcej vlády. To tu zaznelo.
Pán minister Kažimír, teda aj vtedajší, aj dnešný minister, sa tváril, že mu strašne Eurostat ukrivdil tým, že to urobil a že to bolo absolútne nepredvídateľné z jeho strany. Tak ja som tu len chcel uviesť tiež verejne, že pokiaľ si ja pamätám, Národná banka na tieto riziká upozorňovala už v čase, keď to tak bolo robené, nie teda, nebola tým, kto je múdry po funuse, ako sa hovorí na Slovensku, ale bola múdra, keď ešte pacient sa vozil opitý v aute, a hovorila mu, že môže naraziť. A potom ten pacient aj narazil, tak som len chcel povedať, že cením si, že Národná banka, pokiaľ teda som správne čítal jej vyjadrenia, na to upozornila, samozrejme, svojím veľmi decentným, konzervatívnym spôsobom a dúfam, že tak budete konať aj v minulosti, aby ste sa už takýchto karambolov nedočkávali opäť a opäť aj za tejto vlády.
Posledný bod, ktorý by som chcel uviesť a ktorý sa týka aj návrhu zmeny uznesenia k tejto správe, sa týka vážnej témy úverov na bývanie. Už spomínal pán kolega Heger, spomínal pán guvernér, v minulých rokoch sme tu o tom hovorili, že nám akcelerujú nielen úvery spotrebiteľom všeobecne, ale nám výrazne sa urýchľujú špeciálne úvery na bývanie. Ja dlhodobo to vnímal som, aj vnímam, ako pozitívnu vec v tom, že sa zvyšuje dostupnosť bývania. Podľa indexu, ktorý máme k dispozícii, ktorý berie do úvahy úrokové sadzby, ale aj ceny bytov, máme dneska najdostupnejšie bývanie, odkedy ten index existuje. Pretože ceny nie sú vysoké historicky a úroky sú, naopak, veľmi nízke. To znamená, že pre človeka s konkrétnou výplatou, povedzme priemernou, je dneska najdostupnejšie bývanie v histórii v priemere. To ja považujem za veľmi pozitívne, a preto som aj dlhodobo presadzoval opatrenia, ktoré k tomu smerujú a nejakou mierou k tomu prispeli.
Na druhej strane, samozrejme, to, čo vidíme, je, že bývanie je trh, kde ako každý, kde je dopyt a kde je ponuka. A to, čo vidíme aj z iných krajín, je, že pokiaľ sa akceleruje dopyt napríklad tým, že sú nízke úrokové sadzby a vyššie mzdy, ale sa nezlepšuje ponuka, nie je viac bytov a domov k dispozícii, tak dochádza k niečomu, čo sa často nazýva cenová bublina, a jednoducho domov je stále toľko isto, len sú zrazu dvakrát drahšie. To je niečo, čo sa stalo v Británii napríklad, to je niečo, čo sa stalo, samozrejme, už slávne aj v Írsku a Španielsku, a to sa deje často, hovorím, ak ponuka nedokáže držať krok s dopytom.
Ja som sa pýtal, myslím si, že aj minulý rok pána guvernéra na to, či vidí riziko takejto bubliny aj na Slovensku. Vtedy, ak ma pamäť naklame, pán guvernér povedal, že v tej chvíli tú bublinu tam nevidela Národná banka ešte, alebo takéto riziká nerovnováhy.
No a prečo to hovorím teraz, je, že v tejto správe už Národná banka o možnosti vzniku nerovnováhy na tomto trhu hovorí. Hovorí v ňom, hovorí o ňom pomerne stručne v tejto analýze. Ale napríklad už v správe o stave finančného sektora, ktorú banka predkladá interne, má analýzu na jeden, dva, tri, štyri strany o vývoji trhu s bývaním, čo je najväčší text v tejto správe, ktorý sa týka nejakého konkrétneho trhu. To naznačuje, že centrálna banka tomu začína venovať mimoriadnu pozornosť.
Preto som sa aj včera na finančnom výbore na to pána guvernéra a pána Dvořáčka spýtal, či nám teda naozaj hrozí ten scenár, kde Slováci, ako aj pán Heger naznačil, sa možno zadlžia lacnejšie, ale teda väčšie množstvo peňazí bude naháňať to isté množstvo bývania a výsledkom bude, že ceny bývania budú stúpať, ale dostupnosť nám tým pádom vlastne buď zostane rovnaká, alebo dokonca nám klesne a na konci budú ľudia s úvermi, ktoré napríklad v prípade zdvihnutia úrokových sadzieb môžu sa naozaj takto negatívne vrátiť.
Ja tu zhrniem tú odpoveď. Pán guvernér je tu, takže môže ma opraviť, ak ju zhrniem nesprávne. Pán guvernér a pán Dvořáček povedali pre mňa dve dôležité informácie. Prvá bola, že naozaj tie riziká vidia. Centrálna banka je konzervatívna, opatrná inštitúcia, slová guvernéra eurozónovej banky môžu hýbať finančnými trhmi a dokonca nielen na Slovensku, takže ja som chápal aj chápem, ak sa guvernér a banka k tomu vyjadrujú veľmi decentným a konzervatívnym spôsobom, trošku iným, akým my tu máme tendenciu niekedy debatovať. Ale z tej odpovede bolo jasné, že Národná banka toto riziko vidí, ale zároveň tá odpoveď, ktorá bola, je, že dneska nie je problém na strane dopytu a regulácie dopytu. Lebo bol argument ten, že úrokové sadzby sú zhruba tam, kde by mali byť vzhľadom na konvergenciu Slovenska v rámci eurozóny. Centrálna banka prijala opatrenia vo vzťahu k bankám, aby banky neposkytovali nekvalitné hypotéky, teda tým uchádzačom, ktorí na ne nemajú. Debatovali sme trochu o tých opatreniach, ale to sem teraz nebudem ťahať. To znamená, že odpoveď bola, zjednodušene povedané, že centrálna banka už o moc viac urobiť nemôže, lebo ona sa snaží dávať pozor na to, aby si požičiavali len tí, ktorí na to majú. Tú ponukovú stranu, ktorú identifikuje centrálna banka v tej analýze ako problém, ja ju tu nechcem čítať, je k dispozícii aj verejne, to znamená to, že špeciálne v Bratislave a v iných mestách na Slovensku nám narastá dopyt, ale oveľa slabšie naňho reaguje ponuka bývania, čo práve hrozí, že bude spôsobovať výrazné zvyšovanie cien bytov a domov, že to nie je v kompetencii Národnej banky. To bola odpoveď to riešiť. Čo je pravda. Národná banka naozaj nevie riešiť to, aby sa na Slovensku stavalo viac bytov z hľadiska ponukovej strany, ale Národná rada Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky by to riešiť vedieť mali.
A preto mi dovoľte navrhnúť zmenu uznesenia tohto v mene aj kolegov Macháčkovej a Petrík, s ktorou to predkladáme spoločne, kde dnes tá správa obsahuje len, teda bod, že berieme na vedomie, štandardne, túto správu. Ja navrhujem zmenu nasledovne:
"Národná rada Slovenskej republiky
A. berie na vedomie Správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2015;
B. žiada vládu Slovenskej republiky o podanie správy Návrh opatrení na predchádzanie a riešenie nerovnováh na trhu s bývaním v nadväznosti na Správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2015."
Inými slovami, to, čo by som chcel, aby do 30 dní prišiel sem zástupca vlády, či to bude pán Brecely ako ten, kto má na starosti bývanie, alebo pán Kažimír ako ten, kto má na starosti financie a ekonomické veci, je v zásade jedno, môžu prísť aj obidvaja, a aby v mene vlády nám prišiel zástupca vlády povedať, či to teda vláda vidí rovnako, ako Národná banka vidí tieto nerovnováhy a vidí riziko tejto bubliny, a čo s tým ide urobiť, alebo aby nás presvedčila o opaku. Priznám sa, že ja by som bol najradšej, keby nás presvedčili o opaku, lebo potom by sme nemuseli toto riešiť. Ale vzhľadom na to, že aj Národná banka vo svojom inak veľmi decentnom a takom konzervatívnom stanovisku naznačuje tieto problémy, myslím si, že to treba riešiť.
Takže toto je môj návrh. Chcem len zdôrazniť pre kolegov z koalície, že tento návrh vládu nijak nekritizuje, tento návrh ani nijak netvrdí, že teraz ani minulá vláda dokonca má za to nejakú zodpovednosť, tento návrh len hovorí, že sa nám deje to, čo sa stalo aj iným krajinám v minulosti, že akcelerujúci dopyt spôsobený aj lepšou ekonomickou situáciou, ale aj nízkymi úrokovými sadzbami začal špirálovať cenovú bublinu, ktorá nakoniec nebola v prospech ničoho a v horších prípadoch skončila dosť vážnym ekonomickým krachom pre tú krajinu, nehovoriac už o státisícoch, niekde miliónoch jednotlivcoch.
Preto si myslím, že to, aby na budúcu schôdzu, alebo prípadne na tú ďalšiu, prišli zástupcovia vlády podať nám takúto správu a povedať nám, či to tak hrozí a čo s tým ideme spraviť, alebo či to tak nehrozí, nie je ani opozičné, ani koaličné, nie je to ani antificovské, ani anti Fico 3, je to jednoducho normálna, štandardná ekonomická žiadosť, pri ktorej si vás teda dovolím tým pádom požiadať o jej podporu.
Ďakujem pekne.