Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
10.5.2018 o 17:11 hod.
doc. Ing. PhD.
Miroslav Beblavý
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. (Ruch v sále.) Ja úplne chápem kolegov, ktorí majú dôležité otázky na diskusiu, občas ich mávam tiež, ale je pomerne ťažké vystupovať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím kľud v sále.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
...v situácii, keď človek musí kričať, aby vôbec počul vlastný hlas. (Ruch v sále.) Takže ak môžem poprosiť. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Ešte raz poprosím kľud v sále. Páni poslanci! Tóno! Poprosím vás.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. No a teraz dovoľte k samotnej veci.
Máme teda na stole dva návrhy zákonov, teda jednu veľkú novelu, jeden návrh nového zákona, ktoré sa týkajú vysokých škôl. V prvom rade mi dovoľte začať tým, že za našich sedem poslancov okolo klubu SPOLU – občianska demokracia my v prvom čítaní podporíme tento návrh. A to, čo teraz hovorím, znie možno zvláštne, pretože veľkú časť môjho vystúpenia budem musieť poňať viac kriticky k tomu, čo tam je, ale aj k tomu, čo tam nie je v tom návrhu. Napriek tomu v prvom čítaní budeme hlasovať za tento návrh a to z toho dôvodu, že potrebu zásadnej reformy vysokých škôl vnímame ako natoľko akútnu, že chceme pomôcť akémukoľvek pokusu o zlepšenie stavu vysokého školstva a zároveň v tom návrhu sú viaceré opatrenia, ktoré hodnotíme pozitívne, alebo opatrenia, ktorých účinnosť závisí najmä od ich realizácie. Takže chceme dať minimálne v prvom čítaní tomu šancu.
Na druhej strane chcem upozorniť, že ak sa naplní to, čo už avizoval, myslím, že aj kolega Poliačik a čo sa tak hovorí po parlamente, že v druhom čítaní tento zákon nespozná ani jeho vlastný legislatívny autor, tak chcem povedať, že jednak to, samozrejme, nie je korektný spôsob novelizácie, ale hlavne teda, že to stanovisko sa bude musieť výrazne zmeniť.
Dovoľte mi prejsť k zdôvodneniu tohto postoja. Naše vysoké školstvo je v kríze. Pani ministerka to v úvodnom slove nepovedala. Ja chápem, že byť ministrom je teda okrem toho, že to je náročná pozícia, vždy aj ťažké v tom, že človek musí byť tak trošku aj zástancom toho, čo spravuje, musí mať dôveru ľudí, ktorých rezort spravuje, a tým pádom kritické vyjadrenia sú vždy vnímané veľmi citlivo, keď minister zdravotníctva kriticky povie niečo k zdravotníctvu, k lekárom, je to vnímané citlivo, minister vnútra väčšinou háji policajtov. Takže ja to v mnohom aj chápem, ale ako v tejto chvíli bývalý vysokoškolský pedagóg dlhoročný musím povedať, že slovenské vysoké školstvo je v kríze a treba si to povedať, lebo bez toho, aby sme si to priznali, nemôžeme tento stav zmeniť.
Sme dneska krajinou, ktorá má, ak nepočítam, myslím, malé Luxembursko, suverénne najvyšší export svojich vysokoškolských študentov do zahraničia. Naši mladí ľudia a ich rodičia, najmä tí najvzdelanejší, do veľkej miery prestali veriť nášmu vysokému školstvu, že dokáže deťom zabezpečiť kvalitné vzdelanie. Ak prídete na najšpičkovejšie slovenské gymnáziá, či v Bratislave, v Bystrici, v Košiciach, samozrejme, v iných mestách, kde všade sú, a spýtate sa v maturitnej triede otázku, koľko maturantov plánuje študovať na slovenskej vysokej škole, ja som za posledné roky nezažil situáciu, kde by sa na špičkovom gymnáziu zdvihla väčšina rúk, vždy je to menšina, otázka je len aká. To je tak masívne vyjadrenie nedôvery k nášmu vysokému školstvu, že s tým musíme niečo robiť.
Toto vyjadrenie nedôvery má aj veľmi závažné sociálne a národohospodárske dôsledky, pretože hoci, samozrejme, z tých ľudí, ktorí idú študovať do zahraničia, sa nemalá časť vracia, najmä ak tu môže nájsť uplatnenie, nemalá časť sa nikdy nevráti, a to aj z toho dôvodu, že, prirodzene, nadobudnú nové väzby. To znamená, že ak v zahraničí študuje z našej elity, mladej elity našich devätnásťročných väčšina a ak z týchto sa vráti povedzme polovica, tak prichádzame o niekoľko litrov našej pomyselnej intelektuálnej krvi každý rok a hoci aj slovenské telo, tak ako ľudské telo, dokáže generovať aj novú krv, takéto púšťanie žilou nás dlhodobo veľmi, veľmi zaťažuje. Ja keď si predstavím, že keby od roku, povedzme za posledných 15 rokov ten počet študentov tých najkvalitnejších, ktorí odišli a nevrátili sa, by sa znížil čo len o polovicu, dovolím si povedať, že stav našich podnikateľských, verejných, politických a iných inštitúcií by bol významne iný, pretože by sme boli na tom oveľa lepšie.
Ten dôvod, prečo to tak je, spočíva v kombinácii niekoľkých príčin a jeden je to, že roky sa tu kládol dôraz na tzv. extenzívny rast, teda na rast počtu, nie na rast kvality. Je tam aj dôvod v tom, že sme nezdedili zo socializmu špičkové vysoké školstvo vo všeobecnosti. Zdedili sme ho v niektorých odboroch. Je to aj v tom, že vzhľadom na dopyt sa slovenské vysoké školstvo najviac kvantitatívne rozvíjalo v odboroch, kde práve tú špičkovú tradíciu nemalo. To znamená, že naše medicíny nerástli, naše techniky nerástli, naše prírodné vedy nerástli. Rástli spoločenské a humanitné vedy, čo je veľmi pochopiteľné vzhľadom na meniacu sa ekonomickú situáciu, ale to sú práve oblasti, v ktorých sme zo socializmu zdedili najmenej kvalitné pracoviská z pochopiteľných dôvodov.
Toto všetko je história, nechcem o nej dlho hovoriť, ale musel som tým začať, aby sme sa dostali k samotnému zákonu a k tomu, čo rieši a nerieši.
Prvý vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 1990 po revolúcii, má 4 801 slov. Súčasne platný vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 2002, odvtedy veľakrát novelizovaný, má 50 325 slov. To znamená, za 28 rokov od revolúcie sme viac ako zdesaťnásobili dĺžku regulácie vysokého školstva, pričom nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že sme zvýšili jeho kvalitu akýmkoľvek zásadným spôsobom. Rozdiely sú medzi tými, ktorí si myslia, že je to v zásade to isté, a medzi tými, ktorí si myslia, že to ide dole.
Tento návrh obsahuje ďalších 26-tisíc slov regulácie s tým, že keďže časť z nich nahrádza tú existujúcu, nechcem povedať, že 26-tisíc slov sa ďalej pridá, ale mojím skromným odhadom je, že minimálne takých 20-tisíc áno. To znamená, že pridávame dĺžku štyroch ďalších pôvodných vysokoškolských zákonov v snahe naše vysoké školstvo dostať z krízy, v ktorej je. Ja by som dúfal, že sme za tých 28 rokov zistili, že dĺžka regulácie nemá žiadny pozitívny vplyv na kvalitu toho, čo sa spravuje. Obdobný proces sme zažili s verejným obstarávaním, ja som to tu aj čítal, keď bol nový zákon o verejnom obstarávaní v tomto parlamente. Tam sa tá dĺžka zvýšila rovnako a tiež nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že naše verejné obstarávanie sa adekvátne tomu zlepšilo.
Pri vysokej škole, bohužiaľ, ide ešte o niečo zásadnejšie ako o tie miliardy eur, ktoré sa rozdávajú vo verejnom obstarávaní. Ide o našu budúcnosť a podľa mňa by sme sa mali poučiť. Mali by sme sa poučiť v tom, že komplikovaná, detailistická a často formalistická legislatíva nevedie k zlepšovaniu stavu, ale, naopak, často vedie len k potrebe ďalších a ďalších novelizácií a dovysvetlení. A aby som to povedal na konkrétnom príklade, keby sme nemali zbytočne detailistickú legislatívu, nemusela by dnes pani ministerka nosiť sem zákon, ktorý zavádza nejaké interdisciplinárne štúdiá. Bolo by to niečo, čo by si úplne v pohode mohli zaviesť vysoké školy samy. Ony si to dneska nemôžu zaviesť, lebo zbytočne detailná legislatíva im to dneska vlastne neumožňuje, čo riešime ďalšou, ešte detailnejšou legislatívou. A takto to pokračuje už dlhé roky.
Samozrejme, a to, myslím, je jasné z toho, čo hovorím, to nie je nijaký výnimočný jav tejto legislatívy, to platí už dlho, každou novelou sa skôr pridáva, ale táto novela, nový zákon v tom obsahujú ďalší podstatný skok. Ak už to tak je, a s tým my ako parlament okrem odmietnutia prípadného by sme nič urobiť nevedeli, tak sa treba zamyslieť, ako z toho čo aspoň najviac vyťažiť.
Odmietnuť ten zákon ja osobne nechcem z dôvodu, ktorý sme už spomenuli, že slovenské vysoké školy potrebujú zásadnú zmenu a minimálne posledných osem rokov sa jej nedočkali, a asi aj dlhšie, myslím, že asi dvanásť je ten správny horizont. Tým pádom akákoľvek zmena, ktorá má ambíciu to robiť lepším a obsahuje aspoň nejaké pozitívne opatrenia, by mala byť podporená.
Aké sú tie pozitívne zmeny tu? Ja si dovolím vytiahnuť dve veci, ktoré vnímam jednu pozitívne a jednu s otázkou, a potom budem hovoriť najmä o tom, čo v tom zákone chýba.
Tá prvá pozitívna vec, ktorú spomínala aj pani ministerka, je uvoľnenie pravidiel kariérneho rastu. To znamená to, aby sa profesorom a docentom mohol stať aj niekto, kto ten titul nemá, ak si ho dorobí. To je návrh, ktorý sme prvýkrát pripravili, keď bol ministrom tuto sediaci Eugen Jurzyca. S pánom Petrom Erdélyim sme to vtedy navrhli a ja som rád, že dnes konečne sedíme v parlamente, kde ten návrh po siedmich rokoch dorazil aj do Národnej rady. Je to návrh, ktorý vtedy bol navrhnutý, ale vzhľadom na pád vlády nebol ani predložený do vlády, potom pán Čaplovič ho navrhol, ale nikdy sem s ním nedorazil. Páni Pellegrini a Draxler, priznám sa, si nepamätám, myslím, že ani, ani to neskúsili. Pán Plavčan o tom hovoril, ale tiež nič nespravil a ja teda som rád, že za ministerky Lubyovej ten návrh tu konečne je. On sám osebe nie je žiadnym všeliekom, lebo on len uvoľňuje pravidlá. On umožní aj niekomu, kto nie je kvalifikovaný, aby sa stal docentom a profesorom za určitých okolností, ale chcem povedať, že to nie je problémom Slovenska.
Neviem, či to viete, ale docentom, to znamená druhým najvyšším, najšpičkovejším akademickým pracovníkom na Slovensku, je aj pán Ivan Kmotrík starší. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, na ktorej vysokej škole habilitoval, či to bolo teda uňho doma v tej Skalici, ktorá už tu bola spomínaná, alebo na nejakej inej inštitúcii, ale v situácii, keď sa môže stať docentom pán Ivan Kmotrík starší a keď sa profesorom môže stať tuto náš kolega pán Jahnátek Ľubomír, navyše v oblasti, v ktorej nikdy nepôsobil, tak je zjavné, že kontrola kvality cez akademické tituly tu nefunguje. A nefunguje tak hlboko, že predstierať, že ich uvoľnením tu teraz nastane nejaká kríza, nie je namieste.
Preto ja to vítam. Ono to umožní, ak naozaj sa nejaká slovenská vysoká škola rozhodne zavolať špičkového absolventa zo zahraničia, niekoho, kto dneska pôsobí možno ako postdoktorand v Amsterdame, na Harvarde, niekde inde, tak konečne bude môcť urobiť aj z 29-ročného špičkového človeka profesora a dať mu k tomu primerané postavenie aj plat. Tých prípadov asi nebude veľa, minimálne ak nezmeníme iné veci, ale otvárame to. Otvárame tým priestor aj k zneužívaniu, ale ako som práve povedal, zneužívanie týchto titulov na Slovensku je dnes natoľko rozšírené, že tam už nevidím nejaké veľké riziko.
Druhý krok, ktorý v zásade vítam, ale už ho vnímam neutrálnejšie, je zmena toho celého spôsobu akreditácie. Vnímam ho neutrálnejšie v tom, že samotný presun z akreditačnej komisie na akreditačnú agentúru je v skutočnosti veľmi technická zmena. Ak sa pozrieme na doterajšie fungovanie na Slovensku, akreditačné komisie reálne fungovali z hľadiska konkrétnych rozhodnutí autonómne aj doteraz. Prípady, keď ministri by zasiahli do toho, že nerešpektujú odporúčania akreditačnej komisie, je veľmi, veľmi málo, najmä v posledných pätnástich rokoch alebo osemnástich od konca mečiarizmu. To znamená, že určite tá zmena je fajn, je nevyhnutná, je technicky nevyhnutná, ale v tom nie je problém slovenskej akreditácie, že sme, že máme nejakú komisiu podriadenú ministrovi a teraz už bude konečne nezávislá. Problémom akreditácie na Slovensku je v tom, že je do veľkej miery formalistická, ovládaná ľuďmi, ktorí majú záujem na tom, aby nemala náročné pravidlá na kvalitu, a v podstate je vedená pravidlami, že čo ja tebe, to ty mne a hlavne si tu nerobme zle a, by som povedal, nevypúšťajme si navzájom rybníky.
Ten zákon obsahuje nový proces výberu aj členov tej rady a bude absolútne kľúčové, ako tento proces prebehne a ako tá prvá rada bude vyzerať. Môže to dopadnúť aj veľmi dobre, poznajúc skúsenosti napríklad, ja neviem, s personálnou politikou Slovenskej národnej strany, nie som veľmi optimistický, ale treba tomu dať minimálne šancu.
To znamená, že zmena akreditácie je veľká zmena navonok, ale v skutočnosti je to skôr zmena zatiaľ technická a uvidíme, či sa z nej podarí urobiť aj zmenu reálnu.
To, čo však v tom návrhu chýba, sú skoro všetky najdôležitejšie veci, ktoré dnes potrebujeme riešiť a ja ich musím aspoň stručne spomenúť. Chýba v ňom riešenie nadkapacity slovenských vysokých škôl. Slovenské vysoké školy majú dnes nadkapacitu vzhľadom na demografickú krivku a majú nadkapacitu, ako už spomenul, myslím, kolega Poliačik, nadkapacitu nekvalitných kapacít. To znamená, že my máme málo kvalitných kapacít a veľmi veľa nekvalitných kapacít a to treba zmeniť. Ja nepoznám prípad z histórie západoeurópskeho vysokého školstva alebo aj východoeurópskeho, kde by k takejto zmene došlo len súťažou bez nejakého direktívneho zásahu zhora. Či sa pozerám na Estónsko v 90. rokoch, či sa pozerám na Nórsko v minulom desaťročí, či sa pozerám na ďalšie, ak dospeli v nejakej krajine k názoru, že treba tú súčasnú kapacitu zmeniť dosť zásadným spôsobom, tak sa to muselo robiť zhora. Môže sa to urobiť tak, že, ako to robili Estónci, že si doveziete zahraničnú komisiu, ktorá vám urobí audit, navrhne vám, ako to preorganizovať, a potom to parlament prijme, môžte to robiť trošku viac zvnútra, ako to robili Nóri, kde sa dohodli tie vysoké školy, kto sa s kým pozlučuje a ako to spravia, ale vždy musí najprv prísť signál zhora, že či chcete, alebo nechcete, idú sa tu diať zmeny a buď nasadnite na túto loď, alebo tá loď odíde aj bez vás. Toto v tom zákone úplne chýba a bez toho, si povedzme úprimne, že veľká časť slovenského vysokého školstva bude ďalej vegetovať v dnešnom stave.
Druhá vec, ktorá chýba tam, je skutočná podpora, skutočná podpora bakalárskej úrovne vzdelávania. Pani ministerka, myslím, že aj povedala v tom úvodnom slove jednom, že my máme veľký problém v tom, že máme strašne málo bakalárov a osobitne málo profesijných bakalárov. Ako povedal kolega Poliačik, my nemáme príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale máme jeden z najvyšších pomerov na svete magisterských študentov na vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pretože u nás skoro všetci študujú štyri až päť rokov namiesto tých troch, ktoré sú bežne inde, a v tomto zmysle sa všetky reformy a bolonské procesy minuli úplne účinkom. Ja v tom zákone reálne nevidím nástroje, ktoré by zabezpečili, že o 10 rokov bude podiel bakalárov na celkových vysokoškolských študentoch nie 80, 85 %, ale povedzme 40 alebo 50 %, a pokiaľ sa toto nestane, tak všetko ostatné okolo toho sú len reči.
Tretia vec, ktorá tam chýba, je dôraz na financo; na meranie výsledkov a pridanej hodnoty vysokých škôl a naviazanie financovania. Aby som bol konkrétny, dneska dostávajú školy absolútne gro peňazí na počty študentov a na vedeckú činnosť. Pri vedeckej činnosti navyše často sa to klame tým, že nekvalitné, na nekvalitné výstupy sa financuje tiež, aj keď niekedy menej ako na tie kvalitné, ale dneska neexistuje žiadny spôsob merania v rámci slovenských vysokých škôl toho, akú pridanú hodnotu získali študenti. My už napríklad máme pridanú hodnotu stredných škôl, kde vďaka monitoru 9 a maturite my dnes vieme, akú pridanú hodnotu minimálne v tých veciach, ktoré sa merajú, pridávajú stredné školy. My sme nikdy nepokúšali sa urobiť ani len základné meranie, čo len informatívne, či vysoké školy pridávajú pridanú hodnotu.
Keď niekto, kolega Poliačik tu ohováral Sládkovičovo, ktoré, musím ťa upozorniť, má tak úžasnú značku, že už neexistuje, lebo sa premenovalo na Vysokú školu Danubius, ak sa nemýlim, pretože na Sládkovičovo by už nikto nechodil, ale teda my dneska nevieme, či tí absolventi Sládkovičova okrem kúpy kusu papiera, ktorý z nich robí bakalárov, magistrov, sa za tie tri alebo päť rokov vôbec niekam posunuli, či vedia lepšie pracovať s informáciami, či ak študovali právo, vedia niečo viac o aplikácii práva. My o tom nič nevieme a nikdy sme sa to nepokúšali merať. Meriame to v monitore 5, v monitore 9, v jednotnej maturite, ale nemeriame to pri vysokých školách.
Tak isto nemáme žiadne systematické dáta o tom, čo si myslia samotní absolventi o svojej uplatniteľnosti povedzme tri až štyri roky po skončení vysokej školy. Myslia si absolventi Sládkovičova, že to bola dobrá investícia? Lebo napriek tomu, že možno sa tam moc nenaučili, sila značky ich dotiahla až na Ústavný súd, nevieme. Myslia si absolventi Ekonomickej univerzity, že tá škola má svoje rezervy, ale vďaka nej sa stávajú úspešnými manažérmi? Nevieme. Tak isto nemáme žiadne dáta o tom, aké; teda tie máme, ale tie nevyužívame; o tom, koľko zarábajú tí absolventi, pretože zamestnateľnosť vysokoškolských absolventov nie je problém, oni sa zamestnajú, otázka je len že za koľko a kde. O tom vieme vďaka Sociálnej poisťovni niečo, ale tie dáta vôbec nevyužívame v tejto chvíli, hoci ešte tuto s Eugenom Jurzycom sme kedysi zaviedli do zákona možnosť s tými dátami pracovať. V tomto zákon neobsahuje možnosť, aby sa na takéto dáta naväzovalo financovanie, a kým to tak nebude, tak sa budeme len hrať o tom, že kto bude ako fejkovať aký karentovaný alebo nekarentovaný výstup, čo je tá dnešná hra.
A posledná vec, ktorá tam chýba úplne zásadne, je systematický tlak na podporu excelencie. My dneska na Slovensku nemáme veľa pracovísk, ktoré by sa mohli porovnávať hrdo európsky, ale máme ich. Máme celú Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, máme martinskú Jesseniovu lekársku fakultu, máme viaceré pracoviská na iných fakultách, kde možno už celá fakulta taká nie je, ale je tam významná časť, matfyz je do veľkej miery prípad podobný, Fakulta informatiky STU, ale aj v Košiciach sú také pracoviská, aj v Žiline. My dneska nemáme žiadny nástroj, aby sme tieto pracoviská podporili v tom, aby jednak pritiahli k sebe najkvalitnejších maturantov, aby nám menej odchádzalo do zahraničia a viac zostávalo tu a aby oni hlavne rástli k lepšiemu. Oni sú dneska systémom považovaní za rovnako dôležitých ako to slávne Sládkovičovo, ako akákoľvek iná nekvalitná katedra kdekoľvek na Slovensku, v akomkoľvek mestečku. To znamená systematická podpora, excelencia, dôraz na to, že áno, nemôže byť všade Harvard, ale Slovensko má na to, aby malo v každej oblasti aspoň jedno až dve fakt kvalitné pracoviská, ktoré budú ťahať tých ostatných, to v tom zákone tiež chýba.
Preto mi dovoľte skončiť tým, že veľmi potrebujeme zmenu v slovenských vysokých školách a veľmi by sme si želali, pani ministerka, aby si ju priniesla, neviem, či máš na to politickú silu, lebo ja som zažil, čo to bolo dať jedného náročného člena do akreditačnej komisie za vlády, ktorá bola osvietená, takže je to veľký boj, pretože je to boj s veľmi dobre organizovaným veľkým počtom ľudí s vysokým sociálnym kapitálom, nie je to nič ľahké a ja ti v tom hrozne budem držať palce, aby ti to vyšlo. A preto aj v tomto prvom čítaní sme sa po diskusii s kolegami rozhodli, že podporíme tento návrh. Ale hrozne by som si želal teda, aby sa v druhom a treťom čítaní neupravoval smerom k tomu, aby ešte aj to, čo je tam dobré, sa vykostilo, ale aby, skôr naopak, tie chýbajúce veci sa tam aspoň v nejakej miere podopĺňali, ale najmä aby pri ich realizácii si bola vedená veľmi silnou podporou a hlavne veľkou odvahou.
Ďakujem.
Rozpracované
Videokanál poslanca
Vystúpenie v rozprave 25.5.2018 11:37 - 11:40 hod.
Miroslav BeblavýIde o balík, to znamená tento zákon sám osebe nie je úplným riešením tej situácia, ktorá je v našich médiách, preto sme predložili balík piatich zákonov, lebo spolu podľa nás predstavujú ucelený návrh.
Tento prvý hovorí o tom, že verejnoprávne médiá, ktoré tak či tak platíme, ktoré majú významnú a zásadnú funkciu v našom štáte, by mali zo zákona venovať časť svojich kapacít aj investigatívnej žurnalistike a venovaniu sa ťažkým témam. Samozrejme, nie je to jediná funkcia verejnoprávnych médií, ale je to podľa nás zásadná funkcia verejnoprávnych médií v krajine, kde sa deje toľko neprávostí, podvodov, zneužívania moci, aby sa tomu venovali. Takýto zákon ako mnoho iných zákonov by samozrejme nebol potrebný, keby sa dialo aj tak. Nemusíme zákonom upravovať to, čo sa tradíciou a rozhodnutiami deje, ale, bohužiaľ, musím konštatovať, že sa to nedeje.
V podstate z trojice verejnoprávnych médií tlačová agentúra vôbec nevyčleňuje žiadne kapacity na takúto hlbšiu žurnalistiku, hoci vďaka svojej unikátnej sieti regionálnych reportérov by práve mohla viac ako ktorékoľvek iné slovenské médium sa venovať, keďže bežné tlačové médiá N, SME, Nový Čas a tak ďalej, buď nemajú vôbec spravodajcu v regiónoch, alebo majú jedného, dvoch, troch. TASR má oveľa hlbšiu sieť, čo je dané jeho fungovaním, a pre týchto ľudí by bolo veľmi dobré a pre nás všetkých by bolo veľmi dobré, keby sa mohli venovať investigatívnej žurnalistike. Samozrejme, obmedzene, chápeme, že to nie je ich hlavný chlieb, ale mohlo by to pomôcť regiónom. A v situácii, ako sme to aj včera videli, keď sa odvolávala pani Matečná, že roky sa niečo dialo na východnom Slovensku, roky sa niečo dialo v okresoch Michalovce, Humenné, Sobrance, Trebišov a nikto o tom nenapísal, lebo predsa je to ďaleko od Bratislavy. Až keď to prepuklo vraždou Jána Kuciaka, tak zrazu sme to všetci začali riešiť a dospelo to až na pôdu Národnej rady. Keby tlačová agentúra so svojou unikátnou sieťou venovala aspoň časť svojich kapacít aj takýmto príbehom, možno sme, nemuselo dôjsť ani k tým demonštráciám, ani k vražde, ani k takému dlhodobému zneužívaniu.
Tento argument samozrejme platí aj pre rozhlas a televíziu, ktorí majú ešte väčší rozpočet. Ja som začal agentúrou, ktorá má z nich rozpočet samozrejme najskromnejší. V televízii, v Slovenskej televízii fungovali dlhodobo reportéri, ktorí ale už nefungujú, to znamená, tam ide o povinnosť nadviazať na niečo, čo sme tu mali, a v rozhlase momentálne investigatíva tohto typu neexistuje vôbec.
Preto si myslíme, že sme dospeli do situácie, ktorú treba zmeniť, hovorím, nejde o vyčleňovanie veľkých prostriedkov, nejde o to, aby to bolo hlavnou náplňou verejnoprávnych médií, ale vzhľadom na situáciu, v ktorej sa Slovensko nachádza, by to malo byť dôležitou súčasťou ich práce, pretože len verejnoprávne médiá sú tie, o ktoré sa v tomto môžeme oprieť.
Ďakujem veľmi pekne.
Uvádzajúci uvádza bod 25.5.2018 10:42 - 10:43 hod.
Miroslav BeblavýA pokiaľ ide o Slovensko, my naozaj sme dnes v situácii, kde by sme mali veľmi zvažovať ako používať tie peniaze, ktoré dnes plynú, nadštandardné príjmy do štátneho rozpočtu, lebo pokiaľ nebudeme robiť na tom, aby to bolo aj v budúcnosti, tak ide o veľmi krátkodobý jednorazový benefit, ktorý sa ľahko rozhádže, tak ako sme toho svedkami. Nič neprinesie a o pár rokov nám bude veľmi chýbať. Nuž preto si myslíme, že tak ako aj druhý pilier dôchodkového sporenia je koniec koncov spôsob ako sporiť dnes na budúcu demografickú krízu, tak aj ten náš návrh je spôsob ako zabezpečiť, že dnešné rozpočtové príjmy sa použijú na to, aby sme sa o 5, o 10 rokov mali ešte lepšie. Nie na to, aby sme si dnes kupovali hlasy alebo popularitu.
Ďakujem veľmi pekne.
Uvádzajúci uvádza bod 25.5.2018 10:21 - 10:29 hod.
Miroslav BeblavýObsahom tohto návrhu je vyriešiť už dlhodobo diskutovanú otázku, ako správne zdaňovať zisku podniku a podnikateľov tak, aby na jednej strane boli motivovaní k podnikaniu, k...
Obsahom tohto návrhu je vyriešiť už dlhodobo diskutovanú otázku, ako správne zdaňovať zisku podniku a podnikateľov tak, aby na jednej strane boli motivovaní k podnikaniu, k investíciám, k zlepšovaniu nášho spoločného života, a na druhej strane tak, aby, samozrejme, sme dokázali ufinancovať aj verejné služby.
Vlády Mikuláša Dzurindu zaviedli 19-percentnú rovnú daň ešte v roku 2004. Tá bola za vlády Roberta Fica zrušená a nahradená vyššou daňou v prípade podnikateľských subjektov a v rámci toho sa vykonávajú rôzne konkrétne podkroky, ako ďalej zvyšovať dane podnikateľom. Napríklad sa predĺžila doba odpisov.
Poviem jeden príklad. Včera som hovoril so zástupcami hotelového priemyslu cestovného ruchu, ktorí ma informovali teda, že za vlády Roberta Fica sa predĺžila doba odpisovania hotelov, penziónov a iných zariadení cestovného ruchu na 40 rokov v rámci tých zmien, čo pri miere vyťaženosti a, by som povedal, využívania hotelov a penziónov znamená, že približne v polovici toho obdobia musia zásadne investovať do ich rekonštrukcie, ale odpisovať to môžu až po 40 rokoch. Inými slovami, doteraz sme boli svedkami toho za posledných šesť rokov ako dane podnikateľom zvýšiť a zároveň ako to robiť dnes už nielen cez sadzbu dane z príjmu právnických osôb, ale ako to robiť aj cez rôzne takéto triky na podnikateľov a zamestnávateľov.
My si myslíme, že systém zdaňovania právnických osôb potrebuje jednoduchosť, potrebuje spravodlivosť a potrebuje motivačné prostredie. Preto sme v spolupráci s Inštitútom INESS pripravili návrh, ktorý tu predkladám. Oni sa mu dlhodobo venujú. Oslovili viaceré politické subjekty, ale myslím, že len my sme na to vtedy reagovali a začali sme sa zaujímať pred viac ako rokom a po dlhých diskusiách a analýzach ten návrh tu dnes leží.
Ten návrh spočíva v tom, že daň z príjmu právnických osôb by sa platila len na zisky, ktoré si vlastníci chcú vyplatiť z firmy von. To znamená, že akonáhle či už formou dividend alebo iných platieb, ktoré teda nie sú dividendami, ale ktoré v podstate smerujú k vlastníkom, by si majitelia chceli peniaze vyplatiť, tak sa normálne zdania, ale dovtedy tie nevyplatené zisky by zdaňované neboli, na rozdiel od dnešnej situácie, keď je celý zisk zdaňovaný okamžite na konci každého rozpočtového roka.
Čo by to znamenalo v praxi, prečo by to bola taká zásadná zmena? Je to preto, že dnes rovnako nakladáme s podnikateľom, ktorý celý svoj zisk chce vrátiť späť do podniku, chce ho ďalej investovať, chce zvyšovať zamestnanosť. On musí tiež z celého zisku najprv zaplatiť daň a potom si robiť investície, ktoré sa mu dlhodobo potom odpisujú až vracajú. A rovnako nakladáme s podnikateľom, ktorý si to chce celé vybrať a minúť.
My si myslíme, že štát by mal zvýhodňovať podnikateľa, ktorý investuje do svojho biznisu, ktorý ho ďalej rozvíja, ktorý dáva prácu viac ľuďom, dáva lepšie technológie a buduje budúcnosť, a preto by ho v tej chvíli zdaňovať nemal. Mal by ho zdaňovať až vo chvíli, keď si samozrejme z toho všetkého nakoniec chce úplne legitímne vytiahnuť svoj zisk. Chcem teda zdôrazniť, že zisk podnikateľa a to, aby si ho užil, nie je nič nelegitímne. Je to koniec koncov ten základný motivačný prvok. Myslíme si však, že až vtedy by mal byť ten zisk zdaňovaný, keď dochádza k jeho užívaniu. Naopak, ak niekto päť, desať, pätnásť rokov z firmy zisk v podstate neťahá alebo v malej miere a investuje ďalej, rozvíja sa, tak si myslíme, že by mu štát nemal brať z toho peniaze, ale naopak, ho nechať tak, aby sa rozvíjal sám.
Tento návrh, ako som spomenul, je v slovenských podmienkach spoločným dielom spolu s inštitútom INESS, ale hlavné, a to je dôležité povedať, vznikol a bol zavedený pred skoro dvadsiatimi rokmi v Estónsku. To znamená, nejde o nejaký teoretický nový prístup. Ide o niečo, čo už bolo vyskúšané. V Estónsku tento návrh zaviedli uprostred najväčšej ekonomickej krízy, ktorú oni mali. Tá bola v rokoch 1998, ´99, 2000 po páde Ruska a po ázijskej finančnej kríze. Čo sa stalo, bolo, že Estónsko zaznamenalo jednorazové výpadky z dane príjmu právnických osôb, pretože samozrejme tí podnikatelia, ktorí pred tým platili každý rok, zrazu tí, čo nechávali peniaze vo firme, platiť nemuseli. Zároveň Estónsko bolo, ako som už spomenul, v obrovskej finančnej a ekonomickej kríze, ktorá tiež zásadne znižuje vždy výnosy z dani príjmu z právnických osôb. Ale už po dvoch rokoch sa tá daň zotavila a odvtedy jej výnos stúpa.
Inými slovami to, čo mi navrhujeme, nie je spôsob ako znížiť výnosy štátu dlhodobé. Naopak, je to spôsob ako ich dlhodobo zvyšovať a zvyšovať ich nie cez to, že dnes otrhám dohola podnikateľa a zajtra už sa nestarám, čo bude s ním a čo bude s ekonomikou a čo bude s nami všetkými, a že, naopak, vytváram situáciu, aby on rástol, on sa mal lepšie, jeho zamestnanci sa mali lepšie, a zdaňujem ho až vo chvíli, keď si z toho ťahá peniaze sám pre seba. My tento návrh tým pádom naozaj považujeme aj za spravodlivejší, aj za systémovejší a aj za stimulucejšie investície.
A tu by som možno ešte sa zastavil pred tým, než ukončím uvedenie zákona. My na Slovensku často hovoríme o tom, že mali sme etapu, keď sme stimulovali výrazne zahraničné investície, aby prišli a modernizovali našu ekonomiku. To sa aj podarilo. Máme Volkswagen, máme KIA, máme Peugeot, máme množstvo ďalších stredných podnikov, aj menších na Slovensku, ktoré takto prišli. Ale už dlhé roky, podľa mňa minimálne tak desať, všetci vieme, že treba prejsť do ďalšej etapy, do etapy stimulácie inovatívnych podnikov, domácich podnikov, podnikov, ktoré sa budú vyvíjať a dlhodobo tu zostanú. Všetci o tom hovoria. Nepoznám stranu, ktorá by sa stavala proti tomu, ale zatiaľ to nikto neurobil. Naopak, tie kroky, ktoré som už spomínal, najmä ministra Kažimíra skôr túto skupinu ľudí viac obtrhávajú. To znamená, že Ficova vláda podnikateľov ako celok zdaňuje viac, ťahá im viac peňazí, najmä slovenským, malým a stredným. A naopak, tým veľkým buď ponúka výhody ďalej alebo ich teda, umožňuje im cez rôzne kanály si tie peniaze aj tak vyťahovať do zahraničia s nižšími daňami.
Tento náš krok by bol protikladom k tomu rozdávaniu dotácií vyvoleným, bol by v protiklade k pomoci tým, čo sú veľkí, čo si to vedia s vládou vybaviť alebo ju pritlačiť tým, že povedia, že zavriem fabriku. Toto by bol návrh práve pre všetky tie desaťtisíce až státisíce slovenských podnikateľov a majiteľov firiem, ktorí si nevedia nič vybaviť alebo nechcú, nie sú dostatočne veľkí na to, aby ministri sa im venovali, ale chcú priniesť tejto krajine nové rozvojové impulzy. Takže tento zákon by najviac zo všetkého benefitoval samozrejme slovenskú ekonomiku a benefitoval by malých a stredných slovenských podnikateľov, ktorí chcú investovať, ktorí si necítia potrebu kúpiť po prvom roku bavoráka a po druhom roku luxusné sídlo na Palisádach, ale ktorí chcú naozaj svoj biznis potiahnuť do maximálnej výšky v prospech seba, svojich zamestnancov a celej krajiny.
Takže to je návrh, ktorý sme takto pripravili. A čo chcem naozaj apelovať na vás, je, že tento návrh je vhodné prijať dnes alebo v týchto rokoch práve preto, že, ako som spomenul, on je dlhodobo rozpočtovo neutrálny až pozitívny. To znamená, on peniaze nás nestojí, on peniaze prináša. Je na to konkrétna skúsenosť z Estónska, ale v prvom roku až dvoch má náklady. To treba povedať. Tie náklady tam sú, pretože krátkodobo sa ten výber prepadáva. A kedy taký návrh schváliť, keď nie v čase, keď ekonomika je v rozpočtovo lepšom stave? My sme doteraz ten rozpočtovo lepší stav využili najmä na to, že sa predseda vlády Robert Fico neúspešne pokúša kúpiť si popularitu, neúspešne sa pokúša uplácať všetky možné skupiny obyvateľov a je mu jedno, čo bude zajtra, je mu jedno, z čoho budeme žiť o päť rokov, o desať rokov, z čoho budeme platiť dôchodky. Tento náš návrh je v protiklade k tomu. On hovorí, že využime dnešné dobré časy na to, aby sme zainvestovali do budúcnosti, aby o tri roky, o päť rokov boli ešte lepšie časy. Nie aby sa dneska všetko prejedlo a čo bude o tri roky, nech už rieši niekto iný.
Preto si vás dovoľujem požiadať ešte raz o podporu tohto návrhu v prvom čítaní a tešil by som sa na diskusiu potom.
Ďakujem.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 22.5.2018 11:12 - 11:12 hod.
Miroslav BeblavýVystúpenie s faktickou poznámkou 22.5.2018 9:49 - 9:50 hod.
Miroslav BeblavýTo znamená, že my dneska máme makroekonomický problém z hľadiska tejto finančnej bubliny, a preto aj jeho riešenie, Národná banka má vážnu úlohu v jeho riešení cez svoje opatrenia, ktoré aj uplatňuje a chce uplatňovať, ale bez opatrení na úrovni fiškálnej politiky a inej regulácie sa ďaleko nedostaneme. A ja som potom mimoriadne znepokojený, že politici si to natoľko nevšímajú, že jedna z koaličných strán je schopná zároveň prísť ešte s návrhom, aby sme dotovali ďalšie mladomanželské pôžičky. To je situácia, ako keď vám horí dom a vy ho hasíte benzínom. My by sme mali dneska riešiť to, ako túto finančnú bublinu utlmiť skôr, než vyhodí celú našu ekonomiku do vzduchu.
Ďakujem.
Dovoľte mi citovať veľmi stručne z tej správy len zopár viet.
Pokiaľ ide o tzv. retailové úvery, to znamená že úvery pre domácnosti, tak je tam veta pri úveroch na bývanie: "V medzinárodnom porovnaní bol rast úverov na bývanie prakticky šesť rokov na čele EÚ.". Potom je tam veta: "V medzinárodnom porovnaní bol rast spotrebiteľských úverov stále v najvyššom kvartile krajín EÚ", teda v najvyššej štvrtine. Potom je tam veta: "Pri takmer štvrtine úverov na bývanie vedie ich poskytovanie k úrovni zadlženosti, ktorá je príliš vysoká v porovnaní s príjmom spotrebiteľa. Táto úroveň je vysoká aj z hľadiska medzinárodného porovnania.". Potom je tam veta: "Vysoká dynamika retailových úverov viedla zároveň k pokračujúcemu rýchlemu rastu zadlžovania sektora domácností. Dlh domácností rastie v súčasnosti príliš rýchlo, dokonca rýchlejšie, ako ich príjem a to tempo možno považovať za nadmerné.". Na riziká, ktoré vyplývajú z tohto vývoja, opakovane upozorňujú aj medzinárodné inštitúcie vrátane Európskej centrálnej banky a Medzinárodného menového fondu, a ako aj v úvodnom slove povedal guvernér, ratingová agentúra Standard&Purse upozornila, že môže zvážiť aj zhoršenie ratingu Slovenskej republiky, ak to bude pokračovať.
Objem úverov podnikom, lebo doteraz sme hovorili o domácnostiach, rástol ku koncu roka 2017 medziročným tempom na úrovni 7 % a Slovensko naďalej patrí medzi tri krajiny v EÚ s najrýchlejším tempom rastu. Inými slovami, vo všetkých relevantných oblastiach nám zadlženosť rastie buď najvyšším alebo jedným z najvyšších temp v Európskej únii a slovenské domácnosti sa zadlžujú rýchlejšie, ako im rastú príjmy. To znamená, že sa zhoršuje ich finančná situácia, a to v čase, keď slovenská ekonomika zažíva najrýchlejší rast od krízy z hľadiska dĺžky, výšky a udržateľnosti.
Pán guvernér to nepovedal, ale v suchom jazyku centrálnych bánk, ktoré úmyselne a zodpovedne používajú a mali by aj používať, nám v podstate dneska tu hovorí, že na Slovensku je naplno rozbehnutá finančná bublina, ktorá v prípade jej neriešenia môže mať vážne následky pre slovenskú ekonomiku. Je to presne tá istá finančná bublina, na ktorej sa nachytali krajiny, ako je Španielsko, Írsko a v menšej miere aj Grécko v minulom desaťročí. Je to totižto finančná bublina, ktorá nevyplýva z nadmerného zadlžovania štátu a preto na prvý pohľad nie je až tak viditeľná. Všetci sa vždy radi opierame do Grékov, kde tá finančná bublina bola do veľkej miery spôsobená a prejavovala sa cez nadmerné zadlžovanie štátu. Štát si požičiaval, štát míňal a keď na to nakoniec nemal, tak sa stalo to, čo všetci vieme. Ale finančná bublina vznikla aj v Španielsku, aj v Írsku, aj v ďalších iných krajinách. Vznikla aj v Spojených štátoch a potom sa prejavila spôsobom, na ktorý sme ešte, verím, že nezabudli, pretože sa výrazne dotkol aj nás.
Tie ukazovatele, ktoré máme na Slovensku, sú dnes rovnako znepokojujúce, sú znepokojujúce nielen preto, že nás radia vo všetkých oblastiach na jedno z prvých miest v Európskej únii, ale aj preto, že sú v mnohých oblastiach pokračovaním trendov, ktoré trvajú dva roky, tri roky, niekde aj dlhšie. To znamená, že nemuseli by sme tú sirénu spúšťať, keby išlo o jednorazový vývoj, koniec-koncov štatistiky sa môžu kolísať, ľudia môžu jednorazovo k nejakým krokom pristúpiť.
Národná banka sa tento vývoj pokúša spomaliť, a to najmä na úrovni úverov na bývanie a dnes aj spotrebiteľských úverov, tým, že vydáva rôzne sprísňujúce opatrenia. Tie sprísňujúce opatrenia zatiaľ výraznejšie nezaberajú. Nezaberajú nie preto, že podľa môjho názoru Národná banka uplatňovala zlé opatrenia alebo slabé opatrenia, ale jednoducho preto, že história a ekonómia nás učia, že v prípade takejto finančnej bubliny tieto typy opatrení môžu mať len čiastočný korekčný charakter a bez ďalších opatrení nemôžu samy o sebe zabrániť tomu, aby sa táto situácia vyvíjala negatívnym spôsobom ďalej.
Naopak takéto opatrenia, keď sa uplatňujú veľmi tvrdo, môžu spôsobiť to, čo aj sa už začína diať, že celkovú bublinu to nevyrieši, ale zároveň to začne veľmi negatívne vplývať na niektoré konkrétne skupiny obyvateľstva, napr. v tomto prípade na mladé rodiny, čo už aj Národná banka rieši tým, že dáva napr. výnimku z niektorých nových opatrení alebo iný typ nového opatrenia, z hľadiska napríklad limitu na dlh voči príjmu, voči mladým ľuďom. To znamená, z opatrení sa robia výnimky, ale opatrenia ako celok zatiaľ nepostačujú.
Ako bolo povedané, táto bublina dnes nevzniká z toho, že vynikajúci vývoj ekonomiky vedie k nadmernému optimizmu, lebo to je často jedna z príčin vzniku finančnej bubliny, je, že ekonomike sa darí vysoko nadštandardne, ľudia majú veľmi optimistický pohľad do budúcnosti aj podnikatelia, aj obyčajní ľudia, preto si začnú veľa požičiavať a krajina sa dostane do finančnej bubliny. To nie je dnes slovenský prípad. Našej ekonomike sa síce darí od krízy najlepšie, ako som spomenul, ale ten vývoj nie je v rámci ani historického ani regionálneho porovnania nijak vysoko priaznivý. Náš rast HDP na rozdiel od nášho rastu dlhu nepatrí v Európe medzi ani najvyššie, ani do toho najvyššieho kvartilu, do ktorého patrí rast našich dlhov.
Naše domácnosti nemajú najrýchlejší rast miezd a príjmov, napríklad vo V4, ale posledný. To znamená štvrtý zo štyroch. Tento vývoj sa navyše očakáva aj v najbližších rokoch. To znamená, že my z hľadiska reálneho rastu životnej úrovne ľudí sme v rámci Európskej únie mierne nad priemerom, v rámci Vyšehradskej štvorky a nášho regiónu skôr na konci, ale v rámci nárastu zadlženosti sme naopak na špičke. Tým pádom tento vývoj skôr pripomína finančnú bublinu, ktorá vzniká z toho, že ambície ľudí z hľadiska ich života, ich potreby životné nie sú napĺňané ich skutočnými príjmami a preto si na ich uspokojenie začnú požičiavať, čo nie je udržateľný vývoj. To, aby dlhy rástli rýchlejšie ako príjmy, nie je udržateľný vývoj.
Mňa naozaj veľmi mrzí, že som v tejto chvíli jediný poslanec prihlásený písomne. Verím, že sa niektorí kolegovia prihlásia aspoň ústne, lebo je toto naozaj najdôležitejší bod tejto schôdze, dovolím si povedať, spolu s ústavným zákonom, o ktorom budeme hlasovať asi tak o hodinu, ktorý predložili niektoré opozičné kluby. Ten však má malú šancu, že získa 90 hlasov, akokoľvek je oprávnený v prípade žiadania predčasných volieb, zatiaľ čo v tejto oblasti by sme naozaj niečo mohli urobiť. Na to, aby sme niečo mohli urobiť, však musíme priznať, že nejde o technický problém len bankového sektora, ktorý má riešiť Národná banka svojimi len opatreniami, ale že ide o širší problém, ktorý vyžaduje riešenia aj na iných úrovniach regulácie. Na tie, na ktoré už Národná banka nemá dopad, a na tie, na ktoré má dopad vláda a parlament.
Preto mi dovoľte na záver navrhnúť, aby sme uznesenie k tejto správe pozmenili nasledovne.
V bode A zostane to, čo je tam aj dnes, teda že berie Národná rada na vedomie správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2017 a doplníme tam nový bod, ktorý nazveme B a v ňom Národná rada bude žiadať vládu Slovenskej republiky vzhľadom na znepokojivé závery zo správy o stave a vývoji finančného trhu za rok 2017 o predloženie správy o rizikách pre finančnú stabilitu Slovenskej republiky a návrhu opatrení, ktoré je potrebné prijať na ich riešenie. Len tým pádom, ak toto prijmeme, alebo niečo podobné, pokojne navrhnite, kolegovia z koalície, inú formuláciu, sa začneme seriózne zaoberať tým, na čo, s čoraz väčšou naliehavosťou upozorňuje centrálna banka, ale aj medzinárodné inštitúcie a čo o pár rokov sa nám môže veľmi škaredo pomstiť, len už vtedy bude neskoro to riešiť, vtedy nás to všetkých zásadne postihne.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie v rozprave 22.5.2018 9:16 - 9:22 hod.
Miroslav BeblavýPred niekoľkými týždňami na rokovaní...
Pred niekoľkými týždňami na rokovaní výboru pre financie a rozpočet, kde sme preberali túto správu ako výbor, som sa spýtal predstaviteľov Národnej banky, ktorí tam boli, vaši zástupcovia, na to, že podľa údajov Európskej centrálnej banky sa v minulom roku zásadne zmenila bilancia našej centrálnej banky voči európskemu platobnému systému TARGET2 a som sa spýtal, či tam vidíte aj nejaké riziká. A na to nás predstavitelia Národnej banky informovali, že tento, táto zmena bilancie bola spôsobená tým, že určitá finančná inštitúcia vložila do Národnej banky Slovenska taký veľký objem peňazí zo zahraničia, že to zmenilo až našu bilanciu voči európskemu platobnému systému a že ďalšie teda informácie nie je možné poskytnúť vzhľadom na bankové tajomstvo. Na moju dodatočnú otázku, že teda chápem, ak nie je možné uviesť úplne konkrétnu inštitúciu, ale je teda pri takej veľkej sume, ktorá dokonca zmení našu platobnú bilanciu, dôležité vedieť aspoň typovo, som dostal odpoveď, že ide o centrálnu banku mimo eurozóny. Teda tak znela odpoveď, kolegovia, čo tam boli, potvrdia.
Vzhľadom na to, že považujem tie odpovede za nie úplne dostačujúce, chcel by som položiť ešte dodatočné otázky a chcel by som vás poprosiť o odpoveď. O čo ide, aby som to aj pre kolegov, ktorí na tom výbore neboli, čo je teda, samozrejme, väčšina snemovne, to konkretizoval. V minulom roku došlo k nárastu bilančnej sumy Národnej banky Slovenska podľa jej vlastnej uzávierky zhruba z 27,8 miliardy eur na 42,5 miliardy eur, teda k nárastu približne o 15 miliárd eur.
Chcem sa spýtať, pán guvernér, či je pravda, že ide o najväčší nárast bilančnej sumy Národnej banky v jej dejinách, opäť či tých 15 miliárd eur bolo niekedy predtým prekonaných, alebo ide teda o najväčšiu zmenu po vašej súvahe. Z toho z týchto 42 miliárd došlo k najväčšiemu posunu na strane pasív, a to je z 1,5 miliardy v predchádzajúcom roku na 22,1 miliardy o položke záväzky voči nerezidentom eurozóny v eurách. Vzhľadom na to, čo už bolo povedané, to je teda zjavné, tá položka, ktorá sa zmenila. Vidíme teda, že sa zmenila približne o devätnásť, pardon, o 21 miliárd eur. Či všetkých tých 21 miliárd je pripísateľných k tej jednej, jednému vkladu alebo jednej operácii, to nevieme, keďže o tom ste nás zatiaľ neinformovali a to je možno moja otázka, že o akú sumu sa teda jedná? Či je to tých celých 21 miliárd alebo nejaká nižšia suma, ktorá bola takto vložená.
Túto sumu nevieme celkom presne ako, teda ako sa prejavuje na strane aktív, ako ju centrálna banka použila, ale vidíme, že cenné papiere rezidentov eurozóny v eurách stúpli z 15 miliárd na 20 miliárd, pohľadávky v rámci eurosystému stúpli z 1,2 miliardy na 9,8 miliardy a to sú aj také najzásadnejšie zmeny. To znamená, že dá sa predpokladať aj matematicky, že drvivá väčšina teda použitia tohto vkladu musela byť niekde v týchto dvoch položkách. To znamená, že išli ďalej v rámci eurozóny či už do cenných papierov rezidentov, či už slovenských alebo neslovenských, a pohľadávok v rámci eurosystému.
V tejto súvislosti sa chcem spýtať niekoľko otázok ďalších. Aj keď o tom potom diskutovali médiá, tak vyjadrili sa aj niektorí analytici bankoví, ktorí teda nepatria medzi nejakých radikálov, že vzhľadom na to, že ide o takto veľkú zmenu pre teda ilustráciu, 20 miliárd je zhruba štvrtina hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky, ročného, a vzhľadom na to, že sa tieto sumy aj zaznamenávajú napríklad v našich štatistikách zahraničnej zadlženosti, bolo by bývalo vhodné, aby centrálna banka o tomto kroku informovala proaktívne a sama, keď sa udial, čo bolo zhruba niekedy v októbri minulého roku podľa teda tých štatistík, ktoré máme k dispozícii. Či s týmto názorom súhlasíte a myslíte si, že ste mali informovať proaktívne, alebo či si myslíte, že takto to bolo optimálne.
Ďalšia moja otázka je, že z tých ďalších informácií, ktoré boli potom zverejnené, vyplýva, ale chcem si to definitívne potvrdiť, lebo nebolo to vždy jasne povedané, napríklad na výbore, že tá centrálna banka, ktorá si to teda u nás uložila, je centrálna banka členskej krajiny Európskej únie, aj keď teda mimo eurozóny a že teda nejde o centrálnu banku mimo Európskej únie. To by som vás tiež chcel poprosiť zodpovedať.
A chcem sa spýtať potom už, aké vnímate riziká tohto kroku? Môžte odpovedať, že nevnímate žiadne, lebo to je úložka centrálnej banky a my sme ju ďalej použili v rámci európskeho platobného systému, ale vieme najneskôr od roku 2015, keď hrozilo vystúpenie Grécka z eurozóny, že nulové riziko v tomto prípade úplne neexistuje. To znamená, že chcem, ja chápem, že tie riziká môžme dnes považovať za veľmi, veľmi malé, ale napriek tomu sa chcem spýtať, že ako ich vnímate. A chcem sa spýtať, aká je aj teda povaha tých zmluvných vzťahov.
A v poslednom rade sa chcem spýtať ešte na to, že či máte informáciu, prečo si táto centrálna banka vybrala práve Národnú banku Slovenska? Čo je ten dôvod, keďže naozaj v našom prípade ide o zásadné zvýšenie vašej bilančnej sumy a má to teda aj makroekonomický vplyv? Vaša hovorkyňa alebo teda vaši predstavitelia potom v médiách hovorili o tom, že majú právo si vybrať akúkoľvek centrálnu banku v rámci eurozóny. Tak moja otázka je, že či, že prečo, prečo práve my? A či teda takéto rozsiahle úložky centrálnych bánk mimo eurozóny vieme o nich, že by boli aj v nejakých iných centrálnych bankách v rámci Európskej únie a či ide teda o štandardný jav, kde v takejto sume povedzme možno 15, možno 20 miliárd je, ja neviem, vymyslím si, aj vo Francúzsku z inej banky alebo v Írsku alebo vo Fínsku, alebo či je to nejaká unikátna alebo výnimočná vec.
Takže to sú moje otázky na vás, pán guvernér, a ďakujem veľmi pekne vopred za odpoveď.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10.5.2018 17:37 - 17:39 hod.
Miroslav BeblavýNo je reálne čakať od vlády SMER-u a Slovenskej národnej strany výrazné zlepšenie slovenského vysokoškolského vzdelávania? No nie...
No je reálne čakať od vlády SMER-u a Slovenskej národnej strany výrazné zlepšenie slovenského vysokoškolského vzdelávania? No nie je. Je to dané ani tým, že to nie je nejaká zásadná priorita pre tieto strany, aj tým, že to sú strany, ktoré sa vyznačujú skôr previazaním na určitý typ establišmentov, ktoré by z takýchto zmien najviac utrpeli, ale takto sa dá ísť ďalej a ďalej. Takže ja by som ten pesimistický argument vedel povedať.
Len naše vysoké školstvo naozaj umiera. Akože to, čo bolo tu povedané, to dokumentuje jasne a máme tu zákon, ktorého hlavný problém je podľa mňa viac v tom, čo v ňom nie je, ako to, čo v ňom je. To, čo v ňom je, no nie všetko, lebo jednak tých 26-tisíc slov, čo som spomínal, ale mnohé veci, ktoré v ňom sú, buď skončia neutrálne, ako je to s tou akreditáciou. Jasné, to nemusí vôbec byť lepšie ako dnes, ale horšie už ťažko. Lebo v situácii, keď akože najviac sa vytešujeme z toho, že v Skalici, na ktorú už aj tak skoro nikto nechodí, zobrali nejaké akreditácie, tak to je naozaj ako už najnižšie postavená latka, ako sa dá v slovenskom vysokom školstve, takže horšie už byť nemôže, môže byť len lepšie.
Sú tu zmeny, ja som, akože veľmi rád by som ministerke dal dva roky na to, keďže aj tak vyzerá, že sa tejto vlády nezbavíme momentálne, na to, aby s tým aspoň niečo urobila. Skutočná zmena počká na niekoho ďalšieho, samozrejme, ale to nie je dôvod nechať to školstvo úplne vykrvácať, čo je cesta, na ktorej je v tejto chvíli.
Vystúpenie v rozprave 10.5.2018 17:11 - 17:31 hod.
Miroslav BeblavýDanko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím kľud v sále.
Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím kľud v sále.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
...v situácii, keď človek musí kričať, aby vôbec počul vlastný hlas. (Ruch v sále.) Takže ak môžem poprosiť. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Ešte raz poprosím kľud v sále. Páni poslanci! Tóno! Poprosím vás.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. No a teraz dovoľte k samotnej veci.
Máme teda na stole dva návrhy zákonov, teda jednu veľkú novelu, jeden návrh nového zákona, ktoré sa týkajú vysokých škôl. V prvom rade mi dovoľte začať tým, že za našich sedem poslancov okolo klubu SPOLU – občianska demokracia my v prvom čítaní podporíme tento návrh. A to, čo teraz hovorím, znie možno zvláštne, pretože veľkú časť môjho vystúpenia budem musieť poňať viac kriticky k tomu, čo tam je, ale aj k tomu, čo tam nie je v tom návrhu. Napriek tomu v prvom čítaní budeme hlasovať za tento návrh a to z toho dôvodu, že potrebu zásadnej reformy vysokých škôl vnímame ako natoľko akútnu, že chceme pomôcť akémukoľvek pokusu o zlepšenie stavu vysokého školstva a zároveň v tom návrhu sú viaceré opatrenia, ktoré hodnotíme pozitívne, alebo opatrenia, ktorých účinnosť závisí najmä od ich realizácie. Takže chceme dať minimálne v prvom čítaní tomu šancu.
Na druhej strane chcem upozorniť, že ak sa naplní to, čo už avizoval, myslím, že aj kolega Poliačik a čo sa tak hovorí po parlamente, že v druhom čítaní tento zákon nespozná ani jeho vlastný legislatívny autor, tak chcem povedať, že jednak to, samozrejme, nie je korektný spôsob novelizácie, ale hlavne teda, že to stanovisko sa bude musieť výrazne zmeniť.
Dovoľte mi prejsť k zdôvodneniu tohto postoja. Naše vysoké školstvo je v kríze. Pani ministerka to v úvodnom slove nepovedala. Ja chápem, že byť ministrom je teda okrem toho, že to je náročná pozícia, vždy aj ťažké v tom, že človek musí byť tak trošku aj zástancom toho, čo spravuje, musí mať dôveru ľudí, ktorých rezort spravuje, a tým pádom kritické vyjadrenia sú vždy vnímané veľmi citlivo, keď minister zdravotníctva kriticky povie niečo k zdravotníctvu, k lekárom, je to vnímané citlivo, minister vnútra väčšinou háji policajtov. Takže ja to v mnohom aj chápem, ale ako v tejto chvíli bývalý vysokoškolský pedagóg dlhoročný musím povedať, že slovenské vysoké školstvo je v kríze a treba si to povedať, lebo bez toho, aby sme si to priznali, nemôžeme tento stav zmeniť.
Sme dneska krajinou, ktorá má, ak nepočítam, myslím, malé Luxembursko, suverénne najvyšší export svojich vysokoškolských študentov do zahraničia. Naši mladí ľudia a ich rodičia, najmä tí najvzdelanejší, do veľkej miery prestali veriť nášmu vysokému školstvu, že dokáže deťom zabezpečiť kvalitné vzdelanie. Ak prídete na najšpičkovejšie slovenské gymnáziá, či v Bratislave, v Bystrici, v Košiciach, samozrejme, v iných mestách, kde všade sú, a spýtate sa v maturitnej triede otázku, koľko maturantov plánuje študovať na slovenskej vysokej škole, ja som za posledné roky nezažil situáciu, kde by sa na špičkovom gymnáziu zdvihla väčšina rúk, vždy je to menšina, otázka je len aká. To je tak masívne vyjadrenie nedôvery k nášmu vysokému školstvu, že s tým musíme niečo robiť.
Toto vyjadrenie nedôvery má aj veľmi závažné sociálne a národohospodárske dôsledky, pretože hoci, samozrejme, z tých ľudí, ktorí idú študovať do zahraničia, sa nemalá časť vracia, najmä ak tu môže nájsť uplatnenie, nemalá časť sa nikdy nevráti, a to aj z toho dôvodu, že, prirodzene, nadobudnú nové väzby. To znamená, že ak v zahraničí študuje z našej elity, mladej elity našich devätnásťročných väčšina a ak z týchto sa vráti povedzme polovica, tak prichádzame o niekoľko litrov našej pomyselnej intelektuálnej krvi každý rok a hoci aj slovenské telo, tak ako ľudské telo, dokáže generovať aj novú krv, takéto púšťanie žilou nás dlhodobo veľmi, veľmi zaťažuje. Ja keď si predstavím, že keby od roku, povedzme za posledných 15 rokov ten počet študentov tých najkvalitnejších, ktorí odišli a nevrátili sa, by sa znížil čo len o polovicu, dovolím si povedať, že stav našich podnikateľských, verejných, politických a iných inštitúcií by bol významne iný, pretože by sme boli na tom oveľa lepšie.
Ten dôvod, prečo to tak je, spočíva v kombinácii niekoľkých príčin a jeden je to, že roky sa tu kládol dôraz na tzv. extenzívny rast, teda na rast počtu, nie na rast kvality. Je tam aj dôvod v tom, že sme nezdedili zo socializmu špičkové vysoké školstvo vo všeobecnosti. Zdedili sme ho v niektorých odboroch. Je to aj v tom, že vzhľadom na dopyt sa slovenské vysoké školstvo najviac kvantitatívne rozvíjalo v odboroch, kde práve tú špičkovú tradíciu nemalo. To znamená, že naše medicíny nerástli, naše techniky nerástli, naše prírodné vedy nerástli. Rástli spoločenské a humanitné vedy, čo je veľmi pochopiteľné vzhľadom na meniacu sa ekonomickú situáciu, ale to sú práve oblasti, v ktorých sme zo socializmu zdedili najmenej kvalitné pracoviská z pochopiteľných dôvodov.
Toto všetko je história, nechcem o nej dlho hovoriť, ale musel som tým začať, aby sme sa dostali k samotnému zákonu a k tomu, čo rieši a nerieši.
Prvý vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 1990 po revolúcii, má 4 801 slov. Súčasne platný vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 2002, odvtedy veľakrát novelizovaný, má 50 325 slov. To znamená, za 28 rokov od revolúcie sme viac ako zdesaťnásobili dĺžku regulácie vysokého školstva, pričom nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že sme zvýšili jeho kvalitu akýmkoľvek zásadným spôsobom. Rozdiely sú medzi tými, ktorí si myslia, že je to v zásade to isté, a medzi tými, ktorí si myslia, že to ide dole.
Tento návrh obsahuje ďalších 26-tisíc slov regulácie s tým, že keďže časť z nich nahrádza tú existujúcu, nechcem povedať, že 26-tisíc slov sa ďalej pridá, ale mojím skromným odhadom je, že minimálne takých 20-tisíc áno. To znamená, že pridávame dĺžku štyroch ďalších pôvodných vysokoškolských zákonov v snahe naše vysoké školstvo dostať z krízy, v ktorej je. Ja by som dúfal, že sme za tých 28 rokov zistili, že dĺžka regulácie nemá žiadny pozitívny vplyv na kvalitu toho, čo sa spravuje. Obdobný proces sme zažili s verejným obstarávaním, ja som to tu aj čítal, keď bol nový zákon o verejnom obstarávaní v tomto parlamente. Tam sa tá dĺžka zvýšila rovnako a tiež nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že naše verejné obstarávanie sa adekvátne tomu zlepšilo.
Pri vysokej škole, bohužiaľ, ide ešte o niečo zásadnejšie ako o tie miliardy eur, ktoré sa rozdávajú vo verejnom obstarávaní. Ide o našu budúcnosť a podľa mňa by sme sa mali poučiť. Mali by sme sa poučiť v tom, že komplikovaná, detailistická a často formalistická legislatíva nevedie k zlepšovaniu stavu, ale, naopak, často vedie len k potrebe ďalších a ďalších novelizácií a dovysvetlení. A aby som to povedal na konkrétnom príklade, keby sme nemali zbytočne detailistickú legislatívu, nemusela by dnes pani ministerka nosiť sem zákon, ktorý zavádza nejaké interdisciplinárne štúdiá. Bolo by to niečo, čo by si úplne v pohode mohli zaviesť vysoké školy samy. Ony si to dneska nemôžu zaviesť, lebo zbytočne detailná legislatíva im to dneska vlastne neumožňuje, čo riešime ďalšou, ešte detailnejšou legislatívou. A takto to pokračuje už dlhé roky.
Samozrejme, a to, myslím, je jasné z toho, čo hovorím, to nie je nijaký výnimočný jav tejto legislatívy, to platí už dlho, každou novelou sa skôr pridáva, ale táto novela, nový zákon v tom obsahujú ďalší podstatný skok. Ak už to tak je, a s tým my ako parlament okrem odmietnutia prípadného by sme nič urobiť nevedeli, tak sa treba zamyslieť, ako z toho čo aspoň najviac vyťažiť.
Odmietnuť ten zákon ja osobne nechcem z dôvodu, ktorý sme už spomenuli, že slovenské vysoké školy potrebujú zásadnú zmenu a minimálne posledných osem rokov sa jej nedočkali, a asi aj dlhšie, myslím, že asi dvanásť je ten správny horizont. Tým pádom akákoľvek zmena, ktorá má ambíciu to robiť lepším a obsahuje aspoň nejaké pozitívne opatrenia, by mala byť podporená.
Aké sú tie pozitívne zmeny tu? Ja si dovolím vytiahnuť dve veci, ktoré vnímam jednu pozitívne a jednu s otázkou, a potom budem hovoriť najmä o tom, čo v tom zákone chýba.
Tá prvá pozitívna vec, ktorú spomínala aj pani ministerka, je uvoľnenie pravidiel kariérneho rastu. To znamená to, aby sa profesorom a docentom mohol stať aj niekto, kto ten titul nemá, ak si ho dorobí. To je návrh, ktorý sme prvýkrát pripravili, keď bol ministrom tuto sediaci Eugen Jurzyca. S pánom Petrom Erdélyim sme to vtedy navrhli a ja som rád, že dnes konečne sedíme v parlamente, kde ten návrh po siedmich rokoch dorazil aj do Národnej rady. Je to návrh, ktorý vtedy bol navrhnutý, ale vzhľadom na pád vlády nebol ani predložený do vlády, potom pán Čaplovič ho navrhol, ale nikdy sem s ním nedorazil. Páni Pellegrini a Draxler, priznám sa, si nepamätám, myslím, že ani, ani to neskúsili. Pán Plavčan o tom hovoril, ale tiež nič nespravil a ja teda som rád, že za ministerky Lubyovej ten návrh tu konečne je. On sám osebe nie je žiadnym všeliekom, lebo on len uvoľňuje pravidlá. On umožní aj niekomu, kto nie je kvalifikovaný, aby sa stal docentom a profesorom za určitých okolností, ale chcem povedať, že to nie je problémom Slovenska.
Neviem, či to viete, ale docentom, to znamená druhým najvyšším, najšpičkovejším akademickým pracovníkom na Slovensku, je aj pán Ivan Kmotrík starší. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, na ktorej vysokej škole habilitoval, či to bolo teda uňho doma v tej Skalici, ktorá už tu bola spomínaná, alebo na nejakej inej inštitúcii, ale v situácii, keď sa môže stať docentom pán Ivan Kmotrík starší a keď sa profesorom môže stať tuto náš kolega pán Jahnátek Ľubomír, navyše v oblasti, v ktorej nikdy nepôsobil, tak je zjavné, že kontrola kvality cez akademické tituly tu nefunguje. A nefunguje tak hlboko, že predstierať, že ich uvoľnením tu teraz nastane nejaká kríza, nie je namieste.
Preto ja to vítam. Ono to umožní, ak naozaj sa nejaká slovenská vysoká škola rozhodne zavolať špičkového absolventa zo zahraničia, niekoho, kto dneska pôsobí možno ako postdoktorand v Amsterdame, na Harvarde, niekde inde, tak konečne bude môcť urobiť aj z 29-ročného špičkového človeka profesora a dať mu k tomu primerané postavenie aj plat. Tých prípadov asi nebude veľa, minimálne ak nezmeníme iné veci, ale otvárame to. Otvárame tým priestor aj k zneužívaniu, ale ako som práve povedal, zneužívanie týchto titulov na Slovensku je dnes natoľko rozšírené, že tam už nevidím nejaké veľké riziko.
Druhý krok, ktorý v zásade vítam, ale už ho vnímam neutrálnejšie, je zmena toho celého spôsobu akreditácie. Vnímam ho neutrálnejšie v tom, že samotný presun z akreditačnej komisie na akreditačnú agentúru je v skutočnosti veľmi technická zmena. Ak sa pozrieme na doterajšie fungovanie na Slovensku, akreditačné komisie reálne fungovali z hľadiska konkrétnych rozhodnutí autonómne aj doteraz. Prípady, keď ministri by zasiahli do toho, že nerešpektujú odporúčania akreditačnej komisie, je veľmi, veľmi málo, najmä v posledných pätnástich rokoch alebo osemnástich od konca mečiarizmu. To znamená, že určite tá zmena je fajn, je nevyhnutná, je technicky nevyhnutná, ale v tom nie je problém slovenskej akreditácie, že sme, že máme nejakú komisiu podriadenú ministrovi a teraz už bude konečne nezávislá. Problémom akreditácie na Slovensku je v tom, že je do veľkej miery formalistická, ovládaná ľuďmi, ktorí majú záujem na tom, aby nemala náročné pravidlá na kvalitu, a v podstate je vedená pravidlami, že čo ja tebe, to ty mne a hlavne si tu nerobme zle a, by som povedal, nevypúšťajme si navzájom rybníky.
Ten zákon obsahuje nový proces výberu aj členov tej rady a bude absolútne kľúčové, ako tento proces prebehne a ako tá prvá rada bude vyzerať. Môže to dopadnúť aj veľmi dobre, poznajúc skúsenosti napríklad, ja neviem, s personálnou politikou Slovenskej národnej strany, nie som veľmi optimistický, ale treba tomu dať minimálne šancu.
To znamená, že zmena akreditácie je veľká zmena navonok, ale v skutočnosti je to skôr zmena zatiaľ technická a uvidíme, či sa z nej podarí urobiť aj zmenu reálnu.
To, čo však v tom návrhu chýba, sú skoro všetky najdôležitejšie veci, ktoré dnes potrebujeme riešiť a ja ich musím aspoň stručne spomenúť. Chýba v ňom riešenie nadkapacity slovenských vysokých škôl. Slovenské vysoké školy majú dnes nadkapacitu vzhľadom na demografickú krivku a majú nadkapacitu, ako už spomenul, myslím, kolega Poliačik, nadkapacitu nekvalitných kapacít. To znamená, že my máme málo kvalitných kapacít a veľmi veľa nekvalitných kapacít a to treba zmeniť. Ja nepoznám prípad z histórie západoeurópskeho vysokého školstva alebo aj východoeurópskeho, kde by k takejto zmene došlo len súťažou bez nejakého direktívneho zásahu zhora. Či sa pozerám na Estónsko v 90. rokoch, či sa pozerám na Nórsko v minulom desaťročí, či sa pozerám na ďalšie, ak dospeli v nejakej krajine k názoru, že treba tú súčasnú kapacitu zmeniť dosť zásadným spôsobom, tak sa to muselo robiť zhora. Môže sa to urobiť tak, že, ako to robili Estónci, že si doveziete zahraničnú komisiu, ktorá vám urobí audit, navrhne vám, ako to preorganizovať, a potom to parlament prijme, môžte to robiť trošku viac zvnútra, ako to robili Nóri, kde sa dohodli tie vysoké školy, kto sa s kým pozlučuje a ako to spravia, ale vždy musí najprv prísť signál zhora, že či chcete, alebo nechcete, idú sa tu diať zmeny a buď nasadnite na túto loď, alebo tá loď odíde aj bez vás. Toto v tom zákone úplne chýba a bez toho, si povedzme úprimne, že veľká časť slovenského vysokého školstva bude ďalej vegetovať v dnešnom stave.
Druhá vec, ktorá chýba tam, je skutočná podpora, skutočná podpora bakalárskej úrovne vzdelávania. Pani ministerka, myslím, že aj povedala v tom úvodnom slove jednom, že my máme veľký problém v tom, že máme strašne málo bakalárov a osobitne málo profesijných bakalárov. Ako povedal kolega Poliačik, my nemáme príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale máme jeden z najvyšších pomerov na svete magisterských študentov na vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pretože u nás skoro všetci študujú štyri až päť rokov namiesto tých troch, ktoré sú bežne inde, a v tomto zmysle sa všetky reformy a bolonské procesy minuli úplne účinkom. Ja v tom zákone reálne nevidím nástroje, ktoré by zabezpečili, že o 10 rokov bude podiel bakalárov na celkových vysokoškolských študentoch nie 80, 85 %, ale povedzme 40 alebo 50 %, a pokiaľ sa toto nestane, tak všetko ostatné okolo toho sú len reči.
Tretia vec, ktorá tam chýba, je dôraz na financo; na meranie výsledkov a pridanej hodnoty vysokých škôl a naviazanie financovania. Aby som bol konkrétny, dneska dostávajú školy absolútne gro peňazí na počty študentov a na vedeckú činnosť. Pri vedeckej činnosti navyše často sa to klame tým, že nekvalitné, na nekvalitné výstupy sa financuje tiež, aj keď niekedy menej ako na tie kvalitné, ale dneska neexistuje žiadny spôsob merania v rámci slovenských vysokých škôl toho, akú pridanú hodnotu získali študenti. My už napríklad máme pridanú hodnotu stredných škôl, kde vďaka monitoru 9 a maturite my dnes vieme, akú pridanú hodnotu minimálne v tých veciach, ktoré sa merajú, pridávajú stredné školy. My sme nikdy nepokúšali sa urobiť ani len základné meranie, čo len informatívne, či vysoké školy pridávajú pridanú hodnotu.
Keď niekto, kolega Poliačik tu ohováral Sládkovičovo, ktoré, musím ťa upozorniť, má tak úžasnú značku, že už neexistuje, lebo sa premenovalo na Vysokú školu Danubius, ak sa nemýlim, pretože na Sládkovičovo by už nikto nechodil, ale teda my dneska nevieme, či tí absolventi Sládkovičova okrem kúpy kusu papiera, ktorý z nich robí bakalárov, magistrov, sa za tie tri alebo päť rokov vôbec niekam posunuli, či vedia lepšie pracovať s informáciami, či ak študovali právo, vedia niečo viac o aplikácii práva. My o tom nič nevieme a nikdy sme sa to nepokúšali merať. Meriame to v monitore 5, v monitore 9, v jednotnej maturite, ale nemeriame to pri vysokých školách.
Tak isto nemáme žiadne systematické dáta o tom, čo si myslia samotní absolventi o svojej uplatniteľnosti povedzme tri až štyri roky po skončení vysokej školy. Myslia si absolventi Sládkovičova, že to bola dobrá investícia? Lebo napriek tomu, že možno sa tam moc nenaučili, sila značky ich dotiahla až na Ústavný súd, nevieme. Myslia si absolventi Ekonomickej univerzity, že tá škola má svoje rezervy, ale vďaka nej sa stávajú úspešnými manažérmi? Nevieme. Tak isto nemáme žiadne dáta o tom, aké; teda tie máme, ale tie nevyužívame; o tom, koľko zarábajú tí absolventi, pretože zamestnateľnosť vysokoškolských absolventov nie je problém, oni sa zamestnajú, otázka je len že za koľko a kde. O tom vieme vďaka Sociálnej poisťovni niečo, ale tie dáta vôbec nevyužívame v tejto chvíli, hoci ešte tuto s Eugenom Jurzycom sme kedysi zaviedli do zákona možnosť s tými dátami pracovať. V tomto zákon neobsahuje možnosť, aby sa na takéto dáta naväzovalo financovanie, a kým to tak nebude, tak sa budeme len hrať o tom, že kto bude ako fejkovať aký karentovaný alebo nekarentovaný výstup, čo je tá dnešná hra.
A posledná vec, ktorá tam chýba úplne zásadne, je systematický tlak na podporu excelencie. My dneska na Slovensku nemáme veľa pracovísk, ktoré by sa mohli porovnávať hrdo európsky, ale máme ich. Máme celú Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, máme martinskú Jesseniovu lekársku fakultu, máme viaceré pracoviská na iných fakultách, kde možno už celá fakulta taká nie je, ale je tam významná časť, matfyz je do veľkej miery prípad podobný, Fakulta informatiky STU, ale aj v Košiciach sú také pracoviská, aj v Žiline. My dneska nemáme žiadny nástroj, aby sme tieto pracoviská podporili v tom, aby jednak pritiahli k sebe najkvalitnejších maturantov, aby nám menej odchádzalo do zahraničia a viac zostávalo tu a aby oni hlavne rástli k lepšiemu. Oni sú dneska systémom považovaní za rovnako dôležitých ako to slávne Sládkovičovo, ako akákoľvek iná nekvalitná katedra kdekoľvek na Slovensku, v akomkoľvek mestečku. To znamená systematická podpora, excelencia, dôraz na to, že áno, nemôže byť všade Harvard, ale Slovensko má na to, aby malo v každej oblasti aspoň jedno až dve fakt kvalitné pracoviská, ktoré budú ťahať tých ostatných, to v tom zákone tiež chýba.
Preto mi dovoľte skončiť tým, že veľmi potrebujeme zmenu v slovenských vysokých školách a veľmi by sme si želali, pani ministerka, aby si ju priniesla, neviem, či máš na to politickú silu, lebo ja som zažil, čo to bolo dať jedného náročného člena do akreditačnej komisie za vlády, ktorá bola osvietená, takže je to veľký boj, pretože je to boj s veľmi dobre organizovaným veľkým počtom ľudí s vysokým sociálnym kapitálom, nie je to nič ľahké a ja ti v tom hrozne budem držať palce, aby ti to vyšlo. A preto aj v tomto prvom čítaní sme sa po diskusii s kolegami rozhodli, že podporíme tento návrh. Ale hrozne by som si želal teda, aby sa v druhom a treťom čítaní neupravoval smerom k tomu, aby ešte aj to, čo je tam dobré, sa vykostilo, ale aby, skôr naopak, tie chýbajúce veci sa tam aspoň v nejakej miere podopĺňali, ale najmä aby pri ich realizácii si bola vedená veľmi silnou podporou a hlavne veľkou odvahou.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9.5.2018 13:54 - 13:56 hod.
Miroslav BeblavýBugár, Béla, podpredseda NR SR
Lebo nestihol.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Aha, nestihol, tak verím, že sa na túto príležitosť, lebo teda...
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Lebo nestihol.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Aha, nestihol, tak verím, že sa na túto príležitosť, lebo teda naozaj bol by som rád, keby sa vyjadril, a ak by sme mohli vedieť, lebo ja ak naozaj sa verejne zaviaže k podpore odvolať pána Glváča, ja tu miestne sľubujem, že ja budem hlasovať za odvolanie pani Krištúfkovej, len na to potrebujem tento jeho záväzok.
A teraz všeobecnejšie, a to je môj odkaz aj pre pána Baránika, aj pre ďalších. No ak chceme byť to lepšie Slovensko, tak musíme byť to lepšie Slovensko. Nemôžu naši ľudia byť krytí len preto, že sú teraz naši, alebo sú to naši budúci koaliční partneri. Jednoducho musíme uplatňovať rovnaké nároky. Ako som konštatoval, ja chápem, že v tomto parlamente je veľmi ťažké tie nároky uplatňovať, pretože veľa ľudí by bolo potom vylúčených z rôznych výborov, keby sme tu začali byť konzekventní. Uznávam, že dominantne na strane vládnej koalície, ale ako vidíme v tomto prípade nie len, nie stopercentne.
A ak my v takomto prípade to postavíme len na tom, že my sme 120-percentne solidárni ako opozícia, tak sa potom nemôžme diviť, že nedokážeme získať tú dôveryhodnosť, ktorú už tá druhá strana úplne stratila. Ale my chceme byť iní, ako oni, my chceme byť lepší, ako oni. Takže to je, to je môj odkaz, ale ja naozaj súhlasím, že pani Krištúfkovú možno odvolať len vtedy, ak je to začiatok celkového nového prístupu. Nie, ak ide o nejakú vendetu voči pánovi Krajniakovi, alebo ak ide o nejakú formu zakrývania škandálov či už SNS alebo koalície. Preto aj tá podmienka.
No ale na záver k pánovi poslancovi Čížovi, ktorého teda prúd vedomia, nie každý a nie vždy rozumie, ale každého fascinuje. No, pán poslanec, ak budete žiť alebo nejakým spôsobom hovoriť, že sa nehanbíte za to, že ste blízky kamarát s pánom Vadalom, tak aj vás navrhneme odvolať, ak taká možnosť bude, lebo to by bolo naozaj veľmi závadové, závadová situácia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)