Videokanál poslanca

Dámy a páni, hovoril som o pozadí a motívoch zločinu, ktoré amnestie chránia tak rozsiahle práve preto, pretože za tých 20 rokov sme zabudli mnohí mená, bonmoty, tragické, tragikomické aj strašné okolnosti tohoto prípadu.
Preto sa vám ešte raz ospravedlňujem, že som v úvodnom slove hovoril tak dlho. Mnohí ste možno chceli vtedy reagovať, čo nebolo možné, preto som si teraz zobral slovo ako prvý, aby tí, ktorí ste si vypočuli úvodnú reč a chcete na ňu reagovať, ste mali možnosť reagovať v tejto chvíli na môj príspevok.
Stále chcem zdôrazniť to, že rešpektujem mnohých, ktorí roky hovorili o právnom purizme, a predsa tento zločin, únos a vražda nezmizli z pamäti občanov Slovenskej republiky. Nikto sa neuspokojil a najmä obeť krvavého zločinu naozaj nemôže odpočívať v pokoji, pokiaľ tento štát bráni, aby sa, pokiaľ je to možné, zločin vyšetril.
Ešte raz ďakujem. (Potlesk.)

Len jedinú vetu, dámy a páni, hovoril som k veci dostatočne dlho.
Končím definitívne vetou, že právny akt, ktorý vykonajú politici vedome s cieľom zamedziť priechod právu a chrániť zločin, takýto právny akt si nezaslúži, aby sme ho ponechali, si nezaslúži, aby existoval v našom právnom systéme. Sme povinní zoči-voči nielen imperatívu spravodlivosti, ale aj zoči voči-občanom Slovenska konať. Inak budú konať tí, čo prídu po nás, a buďte si istí, že ak sa pretrhajú nitky s minulosťou, amnestie Vladimíra Mečiara budú zrušené. Otázka stojí len tak, či sme my už tí, medzi ktorými sa nájde 90 poslancov, ktorí nie sú ani vydierateľní, ani zastrašiteľní a ani nemajú žiadne nitky k mečiarovským zločinom.
Ja som aj verejne, aj v médiách vyjadril presvedčenie, že tu nieto ani jediného poslanca, ktorý by nemal záujem na vyšetrení únosu a vraždy, a verím, že sa to potvrdí.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, nebudem ďalej zdržovať, prosím, aby ste...

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dámy a páni, nie je to nový, nový návrh, tí, ktorí ste tu z minulých volebných období, viete, že úsilie odstrániť túto krvavú škvrnu z demokratického príbehu Slovenska, ktoré tu predkladám, sa nepredkladá v Národnej rade po prvý raz. Možno ale napriek tomu pomôže pri vašom premýšľaní a rozhodovaní, ak zrekapitulujem, čoho sa týka tento návrh.
Únos prezidentovho syna Michala Kováča ml., ktorého vyšetrenie práve zastavili spomínané amnestie Vladimíra Mečiara, sa udial 31. augusta 1995. Bola to vskutku šokujúca udalosť. Mnohí si dodnes pamätáme, kde nás zastihla, kde sme sa to dozvedeli. V ten deň končili prázdniny. Poviem, že mňa zastihla v starej škodovke na ceste zo zahraničia z dovolenky aj deckami malými, a keď si na to spomínam, tak viem, že sme v tom aute vtedy cítili atmosféru, akú asi prežívali kedysi ľudia v roku ’68, keď sa v podobných škodovkách mali vrátiť do akéhosi štátu, ktorý ale práve prepadla cudzia veľmoc. Ten zážitok, kedy vaša vlasť sa z noci na ráno zvláštne zmenila a už nič nebude také, aké bolo predtým. Únos v tej, počas tretej vlády Vladimíra Mečiara naozaj mohol predznamenávať, že demokracia na Slovensku nielenže je ohrozená, ale bude zmetená.
Čo sa udialo toho 31. augusta 1995? Neznáme osoby zavliekli syna vtedajšieho prezidenta – mimochodom, prvého demokraticky zvoleného prezidenta Slovenskej republiky – zo slovenského územia do Rakúska. K jeho zavlečeniu prišlo iba niekoľko dní predtým, ako mal tento mladý muž vypovedať na pôde veľvyslanectva Nemeckej republiky v súvislosti s kauzou Technopol, ktorá bola vtedy súčasťou diskreditačnej kampane vedenej HZDS proti hlave štátu, ktorá HZDS takpovediac nešla po ruke. Odmietol napríklad, bránil sa vymenovať Ivana Lexu do istých funkcií. Korunný svedok únosu mladého Kováča, bývalý príslušník SIS Oskar Fegyveres vypovedal už pár hodín po únose o účasti tajnej služby, Slovenskej tajnej služby na zavlečení prezidentovho syna. Očividne sa cítil ohrozený, jemu totiž nadriadení dali za úlohu, aby zamietol stopy. Bol priamym účastníkom únosu a tento mladý muž si zároveň uvedomoval, že aj jemu sa otriasol svet, ako ho dovtedy videl. Dovtedy zrejme bol presvedčený, že tajná služba naozaj vykonáva štátne úlohy, že vykonáva ochranu republiky, a teraz si uvedomil, že akcia, do ktorej ho jeho nadriadení poslali a ktorú má zamaskovať, išlo o mercedes, ktorý, ktorý mal ukryť, ktorý sa zúčastnil priamo zavlečenia, že táto akcia je vlastne zločinnou akciou a on sa stal aktérom zločinu. Jeho výpoveď bola potvrdená neskôr viacerými nezávislými výpoveďami svedkov, predvolávanými vyšetrovateľmi.
Vec vyšetroval major Šimunič. Ale potom, čo veľmi skoro vďaka prihlásenému svedkovi a ďalším svedectvám prišiel na stopy účasti SIS na únose, bol z vyšetrovania prípadu odvolaný.
Lenže rovnaké stopy a rovnaké nevyvrátiteľné dôkazy našiel aj druhý vyšetrovateľ major Vačok. Ten zhromaždil dôkazy o účasti SIS na tomto trestnom čine. V septembri, teda pár týždňov po únose, v roku 1995 aj pred ním vypovedal Oskar Fegyveres. Vzapätí bol aj major Peter Vačok zastrašovaný a nakoniec odvolaný z vyšetrovania podobne, a podobne ako jeho predchodca napokon aj vyštvaný z policajného zboru.
Na základe kauzy zavlečenia Michala Kováča ml. boli zo svojich funkcií vtedy odvolaní aj šéf sekcie vyšetrovania na ministerstve vnútra, čo je naozaj vysoko postavený predstaviteľ ministerstva vnútra, volal sa Vladimír Lamačka a rovnako aj riaditeľ Krajského úradu vyšetrovania v Bratislave pán Jozef Šátek.
S ohľadom na tento vývoj, na toto hromobitie sa naozaj nedá čudovať, že Oskar Fegyveres vzápätí po svojich niekoľkých výpovediach, treba povedať, že vypovedal na výzvu aj pred rakúskym krajinským súdom, k tomu sa ešte dostanem, ušiel zo Slovenska v strachu o život. Keďže vyšetrovateľom prezradil, ako sám SIS-kár účasť SIS-ky na únose, tajná služba začala mať silný záujem ho vypátrať a nejakým spôsobom dosiahnuť jeho mlčanie. On sa však ukryl vo Švajčiarsku a s domovom mal styk len cez jednu jedinú osobu, cez svoju spojku na domov, ktorej meno sa v tomto príbehu ešte zjaví a nebude vám neznáme. Je to Robert Remiáš.
Medzičasom sa ku veci museli nejako postaviť orgány Rakúskej republiky, tam bol totiž zavlečený Michal Kováč ml. do Hainburgu, kde ho tieto orgány aj našli. Bol nadrogovaný, naliaty alkoholom a so stopami mučenia elektrickým prúdom. Bol, samozrejme, v pomerne žalostnom stave, jednak zdravotne a ešte horšie psychicky. Stručne sa dá povedať, že tento mladý muž bol v priebehu toho únosu mučený.
Zatiaľ čo šokovaná slovenská verejnosť a aj verejnosť medzinárodná sledovala statočné postoje utrápených rodičov mladého Kováča, Vyšší krajinský súd vo Viedni musel urobiť rozhodnutie, čo s ním. Kováč mal predsa vypovedať na, na veľvyslanectve u nás práve zato, že bol podozrivý z trestnej činnosti. Majú ho vydať na vyšetrovanie do Nemecka? Tá trestná činnosť sa mala odohrať totiž tam. Nebudem sa zapodievať tým, ako bola vykonštruovaná aj toto obvinenie. Zostávajme pri samotnom príbehu únosu. Aj na základe výpovede Oskara Fegyveresa rakúsky krajinský súd rozhodol, že je neprípustné vydať Michala Kováča ml. do Nemecka, pretože do Rakúska bol unesený proti svojej vôli.
Súd ďalej konštatoval a zverejnil, že prezidentovho syna pravdepodobne uniesol niekto, kto spolupracoval, alebo na jeho činnosti sa podieľali štátne orgány Slovenskej republiky. Mohol to vyriecť práve zato, že rakúska tajná služba vedela, že v deň únosu na tom známom prechode, kade mnohí chodíte do Rakúska, ohlásila slovenská tajná služba cvičenie. Cvičenie, kedy Rakúšania, uvedomte si, že vtedy ešte boli hranice, nebol žiaden Schengen, Rakúšania vozidlám slovenskej tajnej služby umožňovali chodiť hore-dolu bez kontroly, lebo rakúska strana vyšla v ústrety požiadavke SIS na cvičenie s nejakým zameraním proti páchaniu trestnej činnosti na našich spoločných hraniciach. Rakúšania teda veľmi presne vedeli, že tajná služba, ak priamo Michala Kováča nepreviezla, tak dozorovala a zabezpečila to, že jeho telo, ktoré bolo prakticky v bezvedomí a ktoré, ktoré by inak rakúski colníci, samozrejme, cez hranice nepustili, sa takto dostalo kdesi do uličky, do uličiek Hainburgu, kde ho neskôr v bezvedomí našla polícia.
Mečiar aj pán Lexa v týchto mesiacoch, pochopiteľne, čelili podozreniam, že majú záujem alebo mali záujem a že majú podiel na únose prezidentovho syna. Treba povedať, že na to reagovali arogantne, a naozaj to boli chvíle, kedy Slovensko zažívalo, čo to znamená, čo to znamená akýsi návrat k takému semidemokratickému, polodemokratickému režimu. Vladimír Mečiar napríklad arogantne hlásal tézu o samoúnose mladíka Kováča. Tá studená občianska vojna, lebo inak sa to vlastne nedá nazvať, ktorá sa u nás v tých rokoch viedla medzi mečiarovcami a stúpencami demokratickej politickej kultúry, smerovala aj cez tento, tento zločin, tento únos, smerovala do finále, ktorým sa onedlho stal, onedlho neskôr potom pokus o referendum, zmarenie referenda a napokon voľby v roku ’98. Podotýkam, že aj toto referendum, aj jeho zmarenie, čo bol trestný čin, bolo amnestované, ale nie o tom chcem na prvom mieste hovoriť. Ani o voľbách. Vrátim sa ku kauze.
Po odvolaní oboch vyšetrovateľov únosu, ktorí chceli pracovať ako riadni vyšetrovatelia a odhaliť páchateľov, sa na ministerstve vnútra, pochopiteľne, vytvorila veľmi dramatická situácia. Odvolaný bol Lamačka, odvolaný bol Šátek, celé vedenie vyšetrovačky bolo nahradené novými ľuďmi, ktorí, ktorí mali sa chovať tak, ako si želali páni Mečiar a Lexa.
Minister vnútra poveril namiesto Lamačku istého Jozefa Kosťova, ktorý alebo bol práve v tých týždňoch vyšetrovaný inšpekciou ministerstva vnútra pre podozrenie z korupcie. Napriek tomu sa stal sám šéfom sekcie vyšetrovania ministerstva vnútra.
Namiesto vyšetrovateľa Petra Vačoka, ktorý jednoznačne konštatoval, že únos realizovala a zabezpečovala SIS, bol, prišlo k proroctvu, poviem to trochu ironicky, pána Mečiara na povestných mítingoch v športovej hale, kde pán Mečiar povedal, že títo bratislavskí vyšetrovatelia ho už naozaj nebavia a poctivejší vyšetrovatelia budú pravdepodobne onedlho nájdení a budú pochádzať zo stredného Slovenska. Odvtedy sa pojem Stredoslovák stal zaujímavým a veľavýznamným pojmom. Už to našťastie vyprchalo, lebo Stredoslováci za to naozaj nemôžu. Mohol za to zrejme pán premiér Mečiar, že namiesto pána Vačoka bol ustanovený major Číž. Vskutku bol Stredoslovákom, lenže po zverejnení zvukového záznamu telefonického rozhovoru medzi bývalým ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a bývalým riaditeľom SIS Ivanom Lexom vyšlo najavo, aké tam panujú nielen, nielen aká panuje kultúra, ale aj nakoľko je minister vnútra Hudek podriadený a ponížený Ivanom Lexom. Vyšlo najavo, že iba vykonával jeho príkazy a že tie príkazy mu tlmočil menom Vladimíra Mečiara, ktorý o týchto aktivitách všetko vedel. Tento telefonický rozhovor, mnohí si naňho pamätáte, lebo bol smiešny, ale bol aj hrozivý. Bol hrozivý zároveň. Vošiel do dejín tých našich divokých 90. rokov pod sloganom, že dám ti pusu na čelo. Hoci sa verejnosť na mafiánskom tóne týchto dvoch najvyšších ústavných bojovníkov za ochranu našej bezpečnosti, uvedomme si, že takto sa zhovárali, touto rétorikou mafiánov, nebudem oplzlé výjavy, samozrejme, tuná tlmočiť, ktoré sa v tom telefonáte vyskytovali, takto sa zhováral minister vnútra so šéfom tajnej služby a o tom, ako zmanipulujú výmenu, výmenu poctivého vyšetrovateľa, ktorý si konal svoju prácu. Hoci sa verejnosť teda na tomto tóne aj tak trochu zabávala, valec moci pokračoval. Stredoslovák Číž po niekoľkých mesiacoch vyšetrovania prípad uložil, pričom výpoveď korunného svedka Fegyveresa, ktorý už bol v zahraničí, označil za nedôveryhodnú. S tým súhlasil aj dozorujúci prokurátor Vlachovský.
V tomto období spoznal vyšetrovateľ Číž aj ďalšiu veľkú postavu nášho príbehu, muža, ktorý sa stal medzičasom symbolom celej udalosti a ktorého meno je spojené s amnestiami doslova krvou. Vtedy ho oslovil, pána Číža, neznámy chlapík menom Róbert Remiáš. Bol to najbližší kamarát ukrývajúceho sa svedka únosu a zveril sa pánovi Čížovi, že sa obáva o svoju bezpečnosť, pretože má dosť oprávnený pocit, že je sledovaný, a vyšetrovateľovi aj nahlásil čísla áut, ktoré ho sledovali. No vyšetrovateľ Číž to nezobral celkom vážne. Naznačil, že si je sám na vine a že keby uviedol, kde sa skrýva Fegyveres, mohol by mať pokoj. Róbert Remiáš teda pochopil, že tu sa ochrany nedočká. Dnes vieme, že Róbert Remiáš netrpel strachom zbytočne. Slovenská tajná služba ho vskutku sledovala a akcia dostala príšerné a príznačné krycie meno, pre budúce udalosti príšerné, volala sa Brojler.
Ale nesledovala ho iba SIS. Vypomáhali aj ľudia blízki SIS z podsvetia. Dnes keď sa na to pozeráte a keď budete počúvať teraz chvíľu pár minút, ako to prebiehalo, tak iste si aj vy položíte otázku, kto tam koho vlastne riadil, kto bol mafián a kto strážca zákona. To akoby v tých rokoch naozaj splývalo. Sledovanie Remiáša, teda ktorý mal SIS-ku doviesť k Fegyveresovi, dostal od SIS-ky zabezpečovať vtedajší bos bratislavského podsvetia, povestný Sýkora. Sledoval, dal ho sledovať svojimi ľuďmi, ale súčasne zisťoval z podsvetia, kto by bol túto zákazku ochotný prevziať zaňho, lebo Sýkora, inak študent z moskovských škôl, bol dosť inteligentný na to, aby cítil, že celá táto kauza smrdí politikou. Zrejme sa chcel venovať len poctivému mafiánstvu. Sýkora preto oslovil mafiánov, mafiánsku skupinu Ferusovcov z Nitry. Tí aj začali Remiáša, chudáka, sledovať, ale Remiáš si zapísal ich čísla áut a dal ich zverejniť. Ferusovci sa vzápätí z celej akcie stiahli. Sýkorovi sa za takýto darček poďakovali a problém zostal znovu na krku Sýkorovi. Potom Róberta Remiáša začali sledovať autá ďalšieho mafiána 90. rokov, istého Križanoviča. Ten neskôr dokonca vo veci aj vypovedal a potvrdil, že Remiáša žiadal sledovať Sýkora, aby takto našli Fegyveresa, ktorého zháňa SIS. Na konci celých udalostí veci naozaj riešili sýkorky takzvané a podľa obvinenia z roku 1999 to mala byť jedna, jeden z týchto mafiánov známy vrah Roháč, ten vraj umiestnil do Remiášovho auta tzv. nástražný systém.
Očividne bola vopred starostlivo vybratá nie iba výbušnina, ale aj scéna tejto drámy. Stala ňou cesta pri Riviére nad Karloveskou lodenicou. Na toto miesto ktosi zvolal na osudnú noc 29. apríla 1996 viacero bosov mafiánskych skupín. Ako by chcel zahustiť okolie vraždy stopami, ktoré budú viesť k mafiánom. Neboli tu, no boli tu, ako vieme dnes, aj vozidlá s príslušníkmi SIS. Celé - bolo 22.00 hod. v noci - a to okolie bolo obsadené akoby vo zvláštnom divadelnom predstavení, že jeho hlavným hrdinom sa má stať Róbert Remiáš. Ten, samozrejme, netušil vtedy, keď o 22.00 hod. odbočoval so svojím autom ku Riviére, scéna bola dokonale pripravená. V neďalekom aute v temnej noci čakal, sám nevedel zrejme na čo, napríklad taký vysoko postavený bos ako Tibor Pápay, ktorý ovládal, ako si možno niektorí pamätáte, dunajskostredské podsvetie. Ale obďaleč tam bol iný bos z celkom inej skupiny, Deák, ktorý dokonca po tom, jak nastal výbuch, sa tak zľakol, že do čoho ho to ktosi natiahol, kto ho tam pozval, že to bol on z jeho auta, kto prvý nahlásil výbuch polícii. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, prosím, ja vás nejakým spôsobom nechcem obmedzovať v tom, čo hovoríte, lebo hovoríte veľmi zaujímavo a ste mimo rozpravy. Už viacerí páni kolegovia a kolegyne chceli na vás zareagovať faktickou, čo ale nie je možné. Takže neberte to v zlom, to je len upozornenie, že vlastne toto malo byť odôvodnenie návrhu zákona a nemôžu reagovať kolegovia na vás.
Tak len, aby ste si toho boli vedomý.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
No to mi je škoda, ale, no to mi je ľúto, ale, ale prekáža vám, že to takto rekapitulujem... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Nie, nikomu to neprekáža, ja som vás len chcela...

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Povedzte úprimne, ja nechcem obťažovať.

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Nie, neberte to, ja som vás nechcela zahrieknuť, ja vás chcem len upozorniť na toto, že potom nie je možné na vás reagovať. Dobre.
Tak nech sa páči.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Jasné. Ja nie som taký ľakavý, ďakujem, pani podpredsedníčka. Áno, uvedomujem si, ale ja myslím, že, kolegovia, už sa, už sa naša tragédia blíži ku koncu, a vrátim sa znovu k amnestii.
Odpustite, že to tak hovorím, ja 20 rokov chodím v tento deň, ktorého výročie bude zajtra, na miesto tej tragédie, 20 rokov sa dívam do tváre matky Róberta Remiáša, jeho brata, jeho príbuzných. Odpustite mi, ak vám chvíľu beriem čas, ale ide o dve dekády ľudských životov.
Remiáš bol výbuchom bomby umiestnenej pod prednou časťou auta zranený. Utrpel mnohé zranenia, ale žil. No v ďalších minútach uhorel vo svojom vozidle zaživa.
Polícia začala, ako si mnohí pamätáte, s tézou o nehode vozidla. O pár dní prišla s tézou o výbuchu plynu. Vtedajšia opozícia sa dožadovala nezávislej expertízy zvyškov karosérie. Aj to trvalo veľmi, veľmi dlho. Vraj sa nič nevie nájsť. Nevie sa zanalyzovať. Len pomaly a neochotne ministerstvo vnútra pripustilo, čo bolo očividné, že vo vozidle svedka únosu vybuchol nástražný systém. Pátraniu po vrahovi Róberta Remiáša začali amnestie Vladimíra Mečiara prekážať 3. marca nasledujúceho roku, hneď v prvý deň, keď prevzal právomoci práve od prezidenta Michala Kováča, otca unesenej obete. Toto bol jeho prvý štátnický akt vo funkcii zastupujúceho prezidenta.
Okrem amnestií, zdá sa, že poriadok chceli urobiť aj akési upratovacie čaty. Len pre vašu pamäť, hlavná postava príbehu spomedzi podsvetia, bos Miroslav Sýkora bol do pol roka zavraždený pred hotelom Holiday Inn, a to napriek tomu, že na mieste činu boli preukázateľne počas streľby aj príslušnosti SIS. O dva mesiace neskôr bol zavraždený ďalší bos, ktorého meno figurovalo v tom príbehu, ktorý som vám hovoril. Bol to bos Križanovič. Do dvoch rokov boli po smrti aj Pápay a Deák. Všetci, ktorí boli na mieste atentátu. Zavraždený bol aj falošný svedok Buderník. To bol muž, ktorý sa vynoril v roku 1997 a vypovedal o údajných drogových aktivitách Remiáša, hoci na takéto tvrdenie nemal nič, čím by ho doložil. Zaznelo to v médiách a tým, ktorí chceli z Remiáša urobiť, urobiť gaunera, tých to veľmi potešilo. Aj tohto falošného svedka Buderníka zabil nástražný systém. O 6 rokov neskôr v roku 2003 boli nájdení traja pravdepodobní vrahovia Buderníka, ale jeden po druhom boli zabití.
Tak sa nemôžme čudovať, že po páde Mečiarovej moci v roku 1998 sa svedok Oskar Fegyveres nejak zvlášť nenáhlil do Slovenskej republiky. Tu sa naďalej zabíjali svedkovia, a to aj celkom okrajoví, tejto politickej vraždy. Svoju výpoveď urobil Oskar Fegyveres v tejto veci až v roku 2003, a to na utajenom mieste v zahraničí. Medzičasom tá výpoveď obviňovala tajnú službu a prenášala zodpovednosť najmä na jej vtedajšieho riaditeľa Ivana Lexu, medzičasom ale Ivan Lexa sa stal jedným z nás, stal sa poslancom, a to tak, že mu Vladimír Mečiar prepustil svoj mandát a získal vtedy ešte veľmi rozsiahlu imunitu.
V roku 2002 bol však Ivan Lexa obvinený a jeho obhajcovia dostali v roku 2003 tú istú možnosť podrobiť svedka Fegyveresa výsluchu, akú mali vyšetrovatelia zločinu. No už v tej dobe, v roku 2003, si trúfam povedať, že badať náznaky, že táto kauza musí byť stoj čo stoj zametená pod koberec. Hádam už vtedy sa vytvorili v tej sále akési skryté vzťahy, ktoré bránili vyšetriť, vyšetriť kauzu spojenú s vtedy s porazenou politickou skupinou mečiarovcov. Akoby sa pre mňa opakovala scéna intríg, ktoré som zažil po páde moci komunistickej strany v rokoch ’89 - ’90.
Ale vráťme sa, vráťme sa do vtedajších chvíľ. Navonok sa vražda síce vyšetrovala, ale vždy sa narazilo na to, sú tu Mečiarove amnestie. Nik nepochyboval, že premiér Mečiar počas zastupovania prezidenta využil inštitút amnestie v rozpore so spravodlivosťou, s právom, s poslaním tohto inštitútu amnestií, ktorý nemá kryť, preboha, politikov, ktorí amnestie udeľujú. Ale predsa ostávali Mečiarove amnestie akoby nedotknuteľnými. Vyšetrovatelia sa stále snažili, veď na sekciu vyšetrovania na ministerstvo vnútra sa vrátil po rokoch Jozef Šátek. Vtedy kauzu únosu dozoroval prokurátor Serbin. No veci predsa len neprebiehali celkom ľahko - a zdá sa - aj dozorujúci prokurátor sa ocital pod takými tlakmi, že napokon sa psychicky zrútil. Dozor nad kauzou sa vrátil do tých istých rúk, ktoré ho vykonávali za Mečiara, do rúk toho prokurátora, ktorý kázal kauzu uložiť. To už boli roky, ktorých sa, a ja som si, a ja som sa vtedy už tiež toho obával, rozplývala nielen nádej na objasnenie pravdy o vražde a únose, ale aj éra a étos protimečiarovskej garnitúry stvorenej rokom 1998.
Teraz by som vás mohol obťažovať chronológiou doterajších pokusov o zrušenie týchto nemravných amnestií, ale, ale nechcem vám kradnúť ten čas, tú chronológiu niektorí aj poznáte a niektorí si ju viete veľmi ľahko zistiť. Dovolím si povedať niekoľko hodnotiacich viet a ukončiť tento, tento úvod problému.
Mečiarova amnestia je výsmechom právneho štátu a je flagrantným zneužitím moci. Bola dokonca udelená v rozpore s nielen s účelom tohto inštitútu, ale dokonca v rozpore s deklaráciou OSN, ktorú ktorá nás zaväzuje, podpísaná 18. 12. 1992, že osoby, ktoré sa dopustili násilného zavlečenia do cudziny, nesmú používať dobrodenie amnestie. Táto norma by mala zaväzovať aj naše zákony a mala by zaväzovať aj našich ústavných činiteľov. Ešte raz zdôrazňujem, podpísaná v roku 1992. Bola to síce ešte Československá federatívna republika, Česká a Slovenská Federatívna republika, ale ako viete, sukcesívne tieto zväzky prešli na Slovenskú republiku a zaväzujú aj nás.
Dámy a páni, trpiaca matka márne čaká už 20 rokov na spravodlivosť a rovnako rodičia uneseného syna. Ale najmä na spravodlivosť čaká slovenská verejnosť. Ako chceme, kolegyne a kolegovia, hovoriť o obnovení dôvery voči politikov, ak nebudeme stáť v kauze nespravodlivej amnestie na strane spravodlivosti, ale na strane politika podozrivého z krytia zločinu? Áno, je to politik, ktorý bol jedným z nás, patril k slovenskej politickej, politickému establišmentu, ba on patril naozaj k slovenskej politickej elite. Ale na čej strane sme my poslanci Národnej strany v tomto volebnom období?
Dámy a páni, slovenská ústava je veľmi významný dokument, ale ešte významnejšie je to, čo má zastrešovať, spravodlivý štát, nie zločin. Za uplynulých 20 rokov bola naša ústava viackrát dopĺňaná a menená. Nie raz, nie dvakrát. A to aj z oveľa malichernejších príčin, než je odstránenie krvavej škvrny na historickom príbehu demokratického Slovenska. Zajtra uplynie 20 rokov od vraždy Róberta Remiáša, a ako mnohí viete, prednedávnom nastala v kauze prekvapivý, prekvapivá zmena, prekvapivý zvrat. Objavili sa závažné svedectvá potvrdzujúce... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedujúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, páni poslanci, panie poslankyne, ďakujem pekne.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem vám, pani predsedajúca. Objavili sa závažné svedectvá potvrdzujúce politické pozadie vraždy a únosu, ako aj účasť podsvetia. Zostáva otázka, či vyšetrovanie opäť, ktoré sa začalo, či ho opäť nezmaria Mečiarove amnestie.
Vážené dámy, vážení páni, 20 rokov u nás rástla pochybnosť o vymožiteľnosti práva a pochybnosť, či vôbec žijeme konečne v právnom štáte. Dnes musíme, žiaľ, povedať, že táto otázka už takmer ani nemá zmysel, nežijeme v právnom štáte, pokiaľ amnestie môžu zakrývať zločin. Verejne to vyjadrili nie iba mnohí novinári a intelektuáli, ale aj vrcholoví politici, hoci práve tí by mali garantovať nápravu. Napríklad takto kriticky sa vyjadril o charaktere nášho štátu aj súčasný premiér Robert Fico.
Áno, Slovensko má množstvo aj iných praktických problémov, ale v ponovembrových dejinách má tento štát len jednu krvavú škvrnu a tou je únos a vražda, ktorých vyšetreniu bránia amnestie Vladimíra Mečiara. Zbavme sa tejto škvrny, aby sme nevyzerali ako komplici politika, ktorý amnestiou chránil únoscov a vrahov. O pár týždňov budeme po prvý raz predsedať Európskej únii, je to opäť po čase jeden veľký míľnik v príbehu Slovenska, je to opäť chvíľa uvedomiť si svoju demokratickú cestu, vstúpme do tohto obdobia s čistým stolom, ukážme verejnosti, že v slovenskom parlamente nesedí nejaká skupina komplicov, ktorí si navzájom kryjú zločiny.
Osobitne sa obraciam na pána premiéra, na pána predsedu parlamentu a na pána prezidenta, dajte svojím jasným postojom ku týmto amnestiám z 90. rokov slovenskej verejnosti jasný signál, že nad našou dnešnou politikou už sily minulosti nemajú moc. Verejnosť na únos a vraždu, ako sami viete, nezabudla, hoci prešlo 20 rokov. Dnes sa díva na nás.
Prosím, dajte najavo, že pojem spravodlivosť pre vás nie je iba prázdne slovo, dajme spravodlivosti jej šancu. (Potlesk.)

Ďakujem. Ako už bolo spomenuté predkladateľom tohto zákona, na úrovni mesta Bratislavy sa zviedol zápas v prospech takpovediac energetickej slobody občanov. Vyskúšali sme si a videli sme v priamom prenose, že majitelia teplární, bývalí privatizéri, vedia, vedia brániť svoje záujmy. O čom, o čom tento zákon je? Keby ste bývali na sídlisku počas ktorejkoľvek zimy, tak by ste zistili na niektorých bratislavských sídliskách, ktoré sú napojené na teplárne teplovodmi, že sa na nich dejú rozprávkové zázraky. Zrazu tam sú pásy, ktoré na zimu nezamrznú, a uprostred snehu a ľadu tam vidíme rozmrznutú pôdu alebo vidíme tam dokonca zelenú trávu. Tento rozprávkový, rozprávkový zázrak je rozprávkovo-energetickou stratou, ktorá sa rozpočíta ale občanom odberateľom. Teplovody zostali spravidla mimo privatizácie. Privatizéri a majitelia dnešných teplární jednoducho posielajú účty tým, ktorí sú na nich bezmedzne závislí. Nemôžu sa odpojiť, a ak by sa o to pokúšali, zostáva im len opustiť svoj byt a ísť bývať niekde, kde sa zbavia tohto energetického otroctva.
Preto návrh, ktorý podal pán Viskupič, je absolútne namieste. Nezakladá žiadne stavanie tisícov komínov, preto občania si môžu vytvoriť kolektívne kotolne, ktoré budú pre každý dom zvlášť a ktorými predídu energetickým stratám, ktoré sú pre nich predovšetkým veľkými finančnými stratami.

Ďakujem pekne. Ja podporím túto novelizáciu zákona a to napriek tomu, že som bol predkladateľom mediálneho zákona, ktorý sa ide novelizovať, ale v danej dobe sme reagovali na riziká tej doby. Ale aj vtedy som si bol vedomý, že opatrenia, ktoré tam, rôzne pozmeňujúce návrhy pripravili a iné zase vypli, lebo boli, to znenie zákona predložené, a to, ktoré nakoniec vypadlo z tej mašinérie, bolo značné odlišné, že tie, ktoré tam zostali, sú slabé. Medzitým časom, už viac než desaťročia oligokracia žije a prekvitá, žije doslova na médiách, s médiami a cez médiá. Na Slovensku nestačí mať bohatstvo, musíte mať bohatstvo a médium. Nehovorím to ako žiaden škandál, ani to nehovorím za to, že by som chcel stupňovať nejakú hystériu proti týmto vlastníkom. To, čo sa ukázalo, že zoči-voči takejto dobe platí, je otvorenosť, otvorenosť a ešte raz otvorenosť.
To, čo hovoril pán Jurzyca, že riziko nadmernej monopolizácie je také málo pravdepodobné. No, naopak, samozrejme, riziko nadmernej monopolizácie je pravdepodobné, ono dávno existuje a tento zákon mu nebráni. Tento zákon nenašiel, respektíve nástroje, ktoré v ňom zostali, nemohli zabrániť tej rýchlej globalizácii takýchto záujmov, ktorá si nachádza v offshore, ktorá si nachádza náhradné osoby, biele kone, a tak ďalej. Takisto pán Kollár alebo iní, ktorí žijú v reálnom svete médií, by vedeli povedať, že aká je to maličkosť pre každého takéhoto záujemcu. Mediálny zákon treba... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ďakujem za reakcie pánovi Dostálovi aj Osuskému. Samozrejme, potešilo ma, že kolega Jarjabek, ktorý je človekom kultúry, teda aj kultúrne vystúpil v kontexte naozaj toho, že Slovensko ide dopredu, a my, ktorí sme uvítali jeho vznik, a to je aj on, aj ja, si nemôžme dnes priať nič iné, aby to bol nezakomplexovaný štát, sebavedomý štát, ktorý si je vedomý svojej váhy aj svojej príťažlivosti pre svojich občanov. Ale samozrejme zároveň si je vedomý aj všetkých rizík a tak ďalej. Preto som presvedčený práve ako patriot a stúpenec Slovenska, že v danej chvíli tento zákon nerieši alebo neodstraňuje žiadne významné ohrozenie štátu, ale môže komplikovať život, alebo môže odrádzať od občianstva mladých ľudí, ktorí z rôznych praktických alebo ideových dôvodov chcú mať aj občianstvo niektorej inej krajiny. A to je z mesiaca na mesiac, z roka na rok častejší a rozšírenejší fenomén, pretože Európska únia, hoci sa stále skladá zo suverénnych štátov, je pre našich mladých jedným otvoreným kontinentom. A vlastne nie iba Európska únia. Cítia sa, pokiaľ sa na svete uchová mier a aká-taká prosperita, budeme všetci radi, ak sa budú aj naši mladí cítiť doma vo svete takisto, ako sa cítia doma u nás na Slovensku.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dámy a páni, zákon podľa mojej mienky, tak ako dneska funguje, nás o čosi oberá. Znižuje komfort občana Slovenskej republiky, znižuje jeho možnosti. To je základná vec, ktorú by si Národná rada mala uvedomiť. Neprijímajme zákony, ktoré ľuďom komplikujú život. Neprijímajme zákony, ktoré by delili rodiny. A hlavne neprijímajme, dámy a páni, zákony, ktoré by vyháňali našich mladých a presviedčali ich, aby si nechali občianstvo nejakého, povedzme, zámožnejšieho štátu, v ktorého hlavnom meste sú už cesty vcelku zaplátané a možno majú aj metro. Verte, že pre mnohých mladých, ktorí môžu sa cítiť dnes v Európskej únii prakticky všade doma, ktorí nemajú žiadnu jazykovú bariéru, ktorí cestujú na bežný osobný doklad, môže otázka takto stáť.
Zákon, ktorý dnes máme, má okrem toho aj celý rad takých, by som povedal, faktických nedostatkov. On totiž nebráni tomu, čomu chceli predkladatelia zabrániť. Môžme sa domýšľať, samozrejme, že či aj nechceli zabrániť niečomu ešte celkom inému, ale mňa napadá, že napríklad sa báli iredentistov, ktorí plánujú kradmou rukou zneužiť vlastnenie slovenských štátnych dokladov, slovenského štátneho občianstva. Lenže dobre vieme, že po prijatí zákona aj títo ľudia, ktorí sa tohto obávali, veď ja to nikomu neberiem, zistili, že pokiaľ ide napríklad o iniciatívu maďarského prezidenta, ktorý začal ponúkať štátne občianstvo, maďarské štátne občianstvo ako dvojité štátne občianstvo, že nemajú vôbec žiaden nástroj, ako by si overili, a že zrovna ak je niekto iredentista, tak asi sa nepríde celkom prihlásiť a ukazovať, aké má maďarské alebo iné občianstvo. A zistili sme, že na toto nemáme fakticky žiaden vplyv.
Ale toto som sa len pokúsil akýmsi spôsobom nazrieť do myslí a do hláv tých, ktorí boli autormi tohto nápadu, že ten občiansky komfort, ktorý Slovenská republika po svojom vzniku mala, že mali i jej občania právo na dvojité občianstvo, že ten si sami obmedzíme.
Hovorím, v prvej fáze chápem, maďarská demokracia sa začala vyvíjať istým smerom a chápem, že hľadali cesty. Ale dnes po toľkých rokoch a po niekoľkých novelizáciách by nám malo byť jasné, že tá cesta nebola úspešná. Ten zákon nie je účinný. Ako som povedal, neprináša to, čo si od neho jeho autori sľubovali.
A na záver. Môj názor je teda celkom jasný, podporujem iniciatívu kolegov, ktorí ho navrhujú, jeho platnosť ukončiť. A dodal by som k tomu ešte informáciu, ktorú možno, viaceré kolegyne a kolegovia, neviete, že vlastne Slovenská republika si môže, podľa mňa s veľkým potešením, medzi svojich občanov, aj keď už nebohých, rátať napríklad Karla Kryla. Karel Kryl, a verte, že keď chodieval na Slovensko, aj sme mu hovorievali Karol, čo on komentoval s úsmevom, naozaj pred smrťou bol v Bratislave varený-pečený, takpovediac. Cítil sa tu veľmi dobre. A keď český establishment tiež z takých pohnútok, ktoré im celkom nevyšli, sa rozhodol, že po rozdelení republiky českí občania môžu mať len jedno občianstvo, pamätám si, že vtedy českí nacionalisti hovorili, no, inak by sa nám sem nahrnuli Slováci a mimo mikrofónu hovorili najmä Rómovia. No neviem, či im to celkom vyšlo. To nie je na nás, aby sme to posudzovali. Isté je, že Karel Kryl, ktorý mal vtedy občianstvo nemeckej republiky, kde prežil dlhé roky, a toto občianstvo, ako mi povedal, si vážil. Nemecká republika mu vo chvíľach ťažkých, kedy bol vyhnancom z Československa, mu podala ruku a on nemienil túto ruku opľuť a zbaviť sa nemeckého štátneho občianstva. No a jediný, kto z bývalého Československa, z tej dvojice mu tú ruku, nenútil ho, aby nemeckú ruku opľul, aby za pomoc sa im odvďačil tým, že sa teraz vzdá občianstva, tak bola Slovenská republika. A tak Karel Kryl bol občanom nemeckej republiky a republiky slovenskej. Tak, žiaľ, aj v päťdesiatke predčasne spomedzi nás odišiel.
Dodnes z iniciatívy nezávislých výtvarníkov je drobná pripomienka na Námestí slobody, ale najmä v mysliach mojej generácie a, hádam sa nemýlim, že aj tých mladších generácií, zostávajú jeho pesničky, zostáva táto tvár, zostáva postava Karla Kryla, ktorý zhodou okolností aj na novembrové námestie prvýkrát predstúpil tu v Bratislave. Českí colníci mali ešte komunistické predpisy, ale v Bratislave sa podarilo aj zrušiť vedúcu úlohu, aj železnú oponu o pár dní skôr, a tak Karel Kryl, ktorý, žiaľ, išiel na pohreb, nielen na námestie, ale v tých dňoch mu zomrela mamička a potreboval sa dostať na pohreb, bol zahnaný colníkmi na Šumave, tak obišiel to Československo, vystúpil v Bratislave na tribúnu, stihol sa rozlúčiť s mamičkou a vzápätí teda, samozrejme teda prežíval s nami tie hviezdne chvíle slobody. Aj táto spomienka na to, že dvojité občianstvo môže znamenať aj takéto udalosti, by nás mohla viesť k tomu, aby sme si uvedomili.
Ale bola tu spomenutá aj oveľa závažnejšia spomienka, a to je, na to, že naši predkovia sa zahrali s časťou obyvateľstva, ktorej zobrali to občianstvo. A nielen, nielen našim židovským spoluobčanom, ale takisto bolo občianstvo na dlhé roky zobraté Maďarom a Nemcom po vojne. Nesmeli hlasovať, nesmeli mať doklady a mnohí starší ľudia na to spomínajú ako naozaj na ťažké časy, kedy tí ľudia neboli si istí, hoci nič nespáchali, ale patrili, padala na nich takzvaná kolektívna vina. Karpatskí Nemci boli odsunutí, ale väčšina maďarských spoluobčanov sa trápila v takom poloprávnom stave, boli presúvaní na Šumavu, kade-tade.
Toto všetko, nielen teda, nielen teda holokaust, ale aj komunistické alebo povojnové, povojnové udalosti, ktoré sa týkali občianstva, a po tomto, ako sa odnímalo občianstvo nám, keď sme emigrovali. Spomeňte si vy, ktorí ste možno mali príbuzných, že iba Československo bolo absolútne krutým trestajúcim štátom. Poliaci, Maďari zniesli, že keď niekto získal občianstvo, mohol aspoň prísť na územie toho štátu, ktorý opustil. Mohol sa stretnúť s rodičmi. Samozrejme, že niekedy to trvalo desaťročie, boli štáty, ktoré dávali za päť rokov. My, ktorí sme s tou železnou oponou zápasili, ja si dodnes pamätám, ktorý štát, už by som to hádam aj mohol zabudnúť, ktorý štát koľko rokov vydával občianstvo. Predsa ale jediný štát z týchto, z týchto podrobených okupovaných štátov, Československo bolo také kruté, že nielen vám zobralo všetok majetok, odmietlo vám uznať diplomy, potrestalo vás všetkým, čo mali, čo mali v rukách, ale ešte aj ste boli teda vlastizradcom a bolo vám odňaté občianstvo.
Toto je faktor, ktorý sa po revolúcii naprával. Až do chvíle, a zdalo sa, že máme naozaj európske zákonodarstvo, až do chvíle, keď sme začali trpieť obavou, čo sa týka dvojitého občianstva. Nadýchnime sa, kolegyne a kolegovia, v tejto chvíli slobodnejšie. Vidíme, že Slovenská republika podľa mojej mienky napriek všetkým udalostiam, ktoré sa v okolitej Európe dejú, má stále pokojnú cestu, dobré spolunažívanie s menšinami. Aj naši českí susedia, ale aj, čo ma mimoriadne teší, aj Maďarská republika potvrdzuje, že sú veľmi dobré vzťahy, ak nemáme hovoriť, že jedny z najlepších v dejinách. Ak tento zákon má mať len tento zmysel, že má preventívne vysielať signály, že sa bojíme toho, žeby nejaký slovenský občan mal iné občianstvo kvôli týmto susedom, tak naozaj si myslím, že môžme otvoriť mysle a byť sebavedomejší. Inak sa nám totiž stane to, že o tie občianstva nebude nikto prichádzať, alebo budú sa ich dobrovoľne vzdávať tí naši mladí.
Slovenská republika s jej rozlohou a jej početnosťou totiž je práve z tej kategórie štátov, ktoré by mali na toto pamätať. Chápem, že nejaká veľmoc si môže hovoriť, že všetci naši obyvatelia buď sa uplatnia s naším občianstvom na našom území, tu sa aj oženia, tu si nájdu svoje príbehy, alebo nech teda sa vzdajú občianstva a odídu z nášho kontinentu alebo z našej veľmoci. Ale my sme štát v takej veľkosti a s takou ľudnatosťou, že by pre nás malo byť výhodou môcť našim mladým povedať, že ak by si aj chcel žiť v Británii, ak by si aj chcel žiť v Nemecku alebo v Austrálii, vždy pamätaj, že tu si doma, že tu si občanom Slovenskej republiky, že my ťa nevyháňame, my ti, my ťa netresceme za to, že teraz ťa práca alebo láska alebo iné záujmy vedú k tomu, aby si prijal občianstvo ďalšieho štátu.
Dámy a páni, odporúčam, aby sme vyhoveli predkladateľom a aby sme aj týmto gestom ukázali, že vieme zhodnotiť, dokedy nejaké obavy majú opodstatnenie, že vieme zhodnotiť aj to, kedy nejaká legislatíva je uplatniteľná pre prospech Slovenskej republiky, a že máme aj isté, istý pocit suverenity a sebavedomia, ktorý nám takýto zákon umožňuje už opustiť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. No, pán minister, samozrejme, že pri všetkom kľude, s akým sa snažím porozumieť tej zmesi, ja neviem, či obvinení, vysvetlení, potom že obdivu. No, nehajme mňa bokom. Naozaj ste došli dourážať. Programové vyhlásenie, na to ste sa vykašlali.
Pokiaľ ide o tú kauzu, ktorú ste vytiahli, v zásade oceňujem, že najprv ste síce zaútočili, ale potom ste nakoniec priznali pravdu, že do dotyčného zákonu som nič nemal a nerobili ste ho pre mňa. Znovu môžem iba zopakovať, že zmenu kompetencií primátora som ja nežiadal, že nakoniec nebol som ani primátor. S tou funkciou sa hráva, hrá, nakoniec som sa viceprimátorom stal, ale necítim za to ani žiadny záväzok k pánovi Ftáčnikovi, čo som mu teda aj patrične dával najavo, pretože keď robil chyby, tak som mu to vyčítal úplne rovnako ako predtým. A ešte menší ku komukoľvek, kto ten zákon menil. Nabudúce možno by vznikol nárok, že keďže predseda parlamentu, ktorý vyhlásil voľby, bol tiež zo SMER-u, tak pomaly sme teda mu vďační a zaviazaní, že sme kandidovali a že sme poslancami.
Ale horšie je, že naozaj tak veľa útokov a silných rečí v sále, kde sa rokuje vládny program, a práve vy máte mať záujem, aby sa rokoval vládny program. Kto tu teda robí z parlamentu špinavé kolbište? Matovič? Ja mám pocit, že vy mu tak závidíte jeho postavenie (zasmiatie sa v sále), že sem budete chodiť teda oveľa častejšie, než by povinnosti ministra umožňovali. No ale je na to jedna cesta, viete aká.

Ďakujem. Ja len pripomeniem, že reagujem na tie vaše úvahy, pani ministerka, k môjmu prejavu. Nebola tu, a vy to viete, iba alternatíva pre časť tých volieb, zbytočne sa na to vyhovárať, náhlili ste sa do Ficovej koalície, pretože vám išlo o to vyradiť z hry prezidenta Slovenskej republiky, ktorý mal isté možnosti a ktorý by sa bol dostal k slovu. Že čo všetko ste si od toho sľubovali a čo za to dostanete, aká bude realita, to je rozdielne, každý jeden z vás to vidí iste inak.
Ale v zásade som, ako ste si mohla všimnúť, vo svojom prejave nevenoval žiadnu pozornosť ani vašej duši, ani svedomiu, ani nijakým vašim takpovediac morálnym rozporom, alebo situácii, to sa totiž obnaží samé proste v živote. Onedlho buď totiž predložíte nejaký poriadny zákon, pretože si budete chcieť udržať aspoň zdanie osobnej integrity aj v tejto koalícii. Alebo ju už dávno nemáte a žiaden taký zákon celé štyri roky nepredložíte. Pokiaľ ho predložíte, fakt vám držím palce, aby ste to urobila, tak potom uvidíme, ako sa k tomu postavia vaši kolegovia, pravdepodobne si vyprosia vaše nároky na osobnú alebo odbornú integritu. Ako poznám túto situáciu, inak to byť nebude. Potom, no, potom by som mohol hovoriť, čo sa stane potom. Možno bude Lucia Žitňanská opozičným politikom alebo sa tento pojem proste rozplynie ako para nad hrncom a nebude. Doposiaľ ste zopárkrát si trúfla skočiť z kryhy na kryhu, udržiavajúc stále predstavu o tom, že máte nejakú osobnú integritu a o niečo vám ide. Teraz sa... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Tak bolo to milé vystúpenie, pán Burian, také zápalisté. Ja som sa chvíľami aj bavil preto, lebo vy ste sa ešte nevžili do toho, že aká je teraz pozícia SMER-u. Vy závisíte od tých pravicových politikov, na ktorých ste v tom prejave nadávali. Dneska sa naštve povedzme taká SIEŤ alebo pán MOST, v ktorom je tá pani ministerka, ktorej ste sa teraz dovolávali, že kde bola, keď boli aféry. Takže toto bolo milé na tom vašom vystúpení.
Ale skôr by som mal asi reagovať na to, že spomínate to podobenstvo o Titanicu, tým som nechcel vôbec hovoriť o tom, aký je údel SMER-u, to majú v rukách voliči a ja nie som, vôbec v tomto sa nepasujem za žiadneho proroka, ja som opisoval eticko-politický rozmer istého štýlu politiky. Možno, že ste ma zle rozumeli, ale nebolo to o moci, to bolo o budúcnosti Slovenska a istého štýlu politiky, ktorý som pomenoval postkomunistický, byzantínsky (pozn. red.: správne „byzantský“) a korupčný.
Ďakujem.
A ešte poznámku, pán Burian, ako budete prosím vás, tým Draghim mávať, čo máte prichystané, že mu zarazíte to uvoľňovanie, alebo prejdete na rubeľ? Čo by ste asi tak vymysleli, to by ma zaujímalo, keby ste mi v odpovedi povedali, ako chcete s tým kvantitatívnym uvoľňovaním konečne v SMER-e zatočiť.