Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

17.5.2016 o 17:19 hod.

Ján Budaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 17.5.2016 17:19 - 17:28 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Dobrý deň. Vážená pani ochrankyňa, teda, samozrejme, na prvom mieste, vážený pán predseda, vidím, že už zdravší, inštitúcia ochrancu práv je u nás v istom zmysle popoluškou. Tak chcem položiť niekoľko otázok, ktoré nesmerujú ani tak na pani Dubovcovú, ale ako smerujú na vládu.
Prečo aj po rokoch, čo je zriadený tento úrad, stále platí, že túto inštitúciu stále máme za jeden z pilierov ústavného poriadku, lebo je zakotvená v samotnej Ústave Slovenskej republiky, ale vláda ako jedinú rozpočtuje bez vlastnej kapitoly a dokonca rozpočtuje iba polovicu, zhruba polovicu finančných prostriedkov, ktoré by potrebovala na personálne náklady, nevraviac na náklady na expertízy, ako tu predniesla pani Dubovcová. To je stav, ktorý znamená, že naozaj prejavujeme, že táto inštitúcia je stále u nás ešte svojím spôsobom nevítaná.
Ak je peňazí na interný personálny stav málo, na externé posudky, nepochybujem, chýbajú ešte viac. Prečo vláda teda robí z úradu ochrancu práv odumierajúci výhonok slovenského demokratického systému? Prečo vláda financuje namiesto úradu, ktorý je zriadený z ústavy, vznik rôznych komisariátov a ombudsmanov, ktoré z ústavy zriadené nie sú?
Je celkom očividné, že sa nám rozplýva aj ten pojem ombudsmana alebo verejného ochrancu práv. Ja len pre zaujímavosť spomeniem, že máme ombudsmana pre zákazníkov, máme komisárku pre deti, ombudsmana pre pacientov, máme zvieracieho ombudsmana, ombudsmana bankového, ombudsmana pre seniorov, telekomunikačného ombudsmana, poštového ombudsmana, ombudsmana pre školstvo, mohol by som pokračovať.
Tento ctihodný úrad názvom aj tradíciou zo Škandinávie, kde vznikol pred 197 rokmi, vždy požíval úroveň kráľovskú, lebo on tam vznikol vtedy za švédskeho kráľa Karola XII., ktorý mal, a vidno, že aj v Škandinávii sa to stávalo už vtedy, nie veľmi hodných úradníkov, vraj aj ich skorumpovaných tu i tam, a tak zriadil úrad, ktorý bol takou predĺženou rukou, ak kráľ nebol na mieste a kráľ nemal čas, mal iné povinnosti, ombudsman strážil záujmy ľudu. Stal sa verejným ochrancom. Odvtedy sa rôzne typy ľudových advokátov alebo ombudsmanov, alebo verejných ochrancov práv zriaďujú v rôznych krajinách Európy. U nás teda až v roku 2002.
Nič menej sú zhruba dvoch druhov. Jeden druh je taký slabší ombudsman, ktorý si zriaďuje vláda. Vláda ho potom aj poveruje rôznymi čiastkovými úlohami, niekedy aj teritoriálne obmedzenými, že je to ombudsman pre niektorú časť štátu, obvykle v Španielsku alebo v Spojených štátoch. A potom existuje silný ombudsman, ktorý je nie zriadený vládou, ale je zriadený parlamentom.
Samozrejme, na Slovensku máme tento úrad zriadený nielen z titulu ústavy, ale je teda volený v parlamente a je to ten tzv. silný úrad. Máme veľmi silný, aspoň teoreticky, silný úrad verejného ochrancu práv. Dám bokom teraz kompetencie, ktoré by mohli byť silnejšie, ale vcelku by mal byť rešpekt, aj postavenie tohto úradu by malo patriť k tým silným ombudsmanským úradom.
A to, čoho sme tu svedkami, že pani Dubovcová, ktorá je nevítaná v tomto úrade, vieme to všetci a prejavili to aj koaliční poslanci, ktorí sem znovu vrátili politickú hádku z minulého či predminulého volebného obdobia. Pani Dubovcová je neželaná, kvôli tomu sa vláda snaží, aby chátral celý úrad, aby išiel skôr k zániku, než k rozvoju. A nedbal by zrejme, veď každej vláde môže, sú také vlády, ktorým vadieva všetko, okrem nich samotných, každý prejav nezávislosti, a možno by táto vláda radšej mala buď proste otrocky poslušný stranícky orgán, alebo doslova len vládneho ombudsmana, ktorý bude visieť na peniazoch a rozpočte, ktorý jej nadiktuje vláda.
V tomto prípade ale, dámy a páni, predsa len ten štátny rozpočet robíte vy, ktorí tu sedíte. Vy ste volili verejného ochrancu, v tomto prípade ochrankyňu práv. Preto by som chcel apelovať na to, aby sme strážili to, k čomu nás zaväzuje ústava. Ústava nás neposlala, aby sme strážili ombudsmana zriadeného vládou, ktorý má byť poslušný vláde a ktorý má sa vzdať toho postavenia, ktoré podľa ústavy má.
Skutočne to zriaďovanie takýchto úradov verejných advokátov, verejných ochrancov práv je dôkazom, že okrem mechanizmu demokratického sa v tej-ktorej krajine ctia aj nové pohľady na potreby občianskej spoločnosti, že sa pripustí aj to, že vládna moc, ktorá disponuje aj koaličnou väčšinou, od určitých orgánov dáva ruky preč a neháva ich, aby si plnili svoju ústavnú funkciu. Na prvom mieste by takým úradom mala byť Generálna prokuratúra, NKÚ a úrad verejného ochrancu práv. To sú ústavné orgány, kde by stranícka moc mala ruky vzdialiť a tieto úrady by mali plniť úlohu pre všeobecný verejný záujem, nie pre stranícky záujem. Ani nie pre koaličný záujem. A, samozrejme, tým pádom ani nie pre výlučne vládny záujem. Je to štátny záujem, pre ktorý máme zakotvené v ústave tieto dôležité demokratické inštitúcie.
Na záver by som chcel navrhnúť do uznesenia, aby ste podporili myšlienku, aby do uznesenia okrem toho, že berie na vedomie, bolo zahrnuté aj to, že odporúča vláde zriadiť kapitolu v rozpočte 2017, ako aj na ďalšie roky týkajúce sa úradu verejného ochrancu práv s cieľom postupne zvýšiť výdaje na tento neveľký úrad tak, aby budúci rok - neveľký tam nemusíte, prosím, zaznamenávať - na tento úrad tak, aby budúci rok sa zvýšili oproti ako roku 2016 o 30 %. Ak by sme takýmto skromným spôsobom pomáhali napĺňať víziu úradu verejného ochrancu práv aj počas ďalších rokov, tak by sme, domnievam sa, umožnili úradu plniť celý rad úloh.
Že je tam kompetentná a silná ochrankyňa verejných práv, to nám pani Dubovcová preukázala aj svojou správou, za ktorú jej ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 17.5.2016 13:51 - 13:53 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
V mojej faktickej poznámke chcem povedať, že pán Heger mohol ešte doplniť niektoré otázky. Ja si dovolím to urobiť.
Napríklad, čakal by som vyhodnotenie politík vlády voči bankám. Verejnosti sa totiž minulé roky mohlo zdať, že vláda zabojovala napríklad za dostupné úvery alebo za dostupné bankové účty. Národná banka sleduje finančný trh a sleduje aj kondíciu slovenských bánk. Toto by iste bola zaujímavá informácia, ak by pán guvernér bol taký dobrý, stálo by to za to pre verejnosť, ktorá sleduje túto rozpravu.
Bola tu diskusia o náraste zadlženosti, práve pán Heger kládol viaceré otázky. Samozrejme, nárast zadlženosti obyvateľstva je skôr prejavom zdravej dôvery v budúcnosť. Pán Heger sa pýtal, či je oprávnená. Obávam sa, že pán guvernér nemá stále ešte tú krištáľovú guľu, ktorú mu sľúbili z Bruselu poslať, ale som zvedavý, ako zareaguje.
V každom prípade by som sa ale ja opýtal a doplnil pána Hegera, aké je stanovisko guvernéra Národnej banky k PPP projektom a či sú, alebo nie sú ťarchou pri odhadoch rastu HDP, resp. národného dlhu. Táto polemika existuje a vidno, že tretia vláda Roberta Fica otvorila jeden a možno otvorí ďalšie veľké, de facto úverové linky, ktoré smerujú k budúcim záväzkom obyvateľov a k povinným platbám obyvateľstva na základe zákona.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 28.4.2016 15:35 - 15:45 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Chcem sa aj z tohto miesta, dámy a páni, osobitne poďakovať JUDr. Kresákovi. Klobúk dolu, pán doktor, pred vašou explikáciou a argumentmi, ktoré zazneli. Veľmi pekne ďakujem aj menom, menom všetkých tých, s ktorými som tých 20 rokov prichádzal do styku, teda myslím teraz rodinu, rodinu zosnulého Remiáša alebo Michala Kováča a ďalších, lebo jedna vec je občianske oduševnenie, ja som sa pokúšal na vás preniesť aj informácie ako svedok tých udalostí, vy ste pomohol veľmi dobrou ústavnou analýzou.
Chcel by som na záver podčiarknuť pre poslancov, ktorí sú na pochybách, že to podstatné, o čom, na čo poukázal zhodou okolností aj pán doktor Kresák, je, že tu hovoríme nie o zrušení milosti. Milosť alebo amnestia je čosi tak, je inštitútom, ktorý má zohľadniť nejaké okolnosti, ľudské, zdravotné a podobne, ktoré z akýchsi príčin nemohol zohľadniť súd. Je to inštitút nápravy nejakej tvrdosti zákona dajme tomu, zákona, ktorý býva z povahy vecí u nás záležitosťou litery, ako sa hovorí, občas aj neľútostnej litery. Toto býva dôvod a toto zrejme bol dôvod, že ani za prvej republiky a ani potom v neskorších časoch sa táto, povedzme si úprimne, trochu feudálna inštitúcia v ústavách nevyškrtla, lebo zákony, najmä u nás v Európe, kde, kde je to poňatie naozaj litery zákona, môžu niekedy neľútostne dopadať aj tam, kde je to nespravodlivé.
My tu nehovoríme teda o milosti pre nejakého vinníka, u ktorého stojí, u ktorého sú nejaké povšimnutiahodné dôvody, prečo by naňho nemala dopadnúť tvrdosť zákona, ale hovoríme jednoznačne o zastavení procesu zisťovania viny, zisťovania vinníka, o zastavení stíhania. O tom, čo odborne sa nazýva abolícia. Čiže úplne zrušenie vyšetrovania a zákaz aj ďalšieho pátrania. Mečiar potom vydal do polroka ďalšiu amnestiu, ktorou zakázal pátrať aj v súvisiacich zločinoch. To vydal práve kvôli vražde Róberta Remiáša a ďalším teda trestným činnom, ktoré súviseli s únosom. Druhá moja poznámka na záver pre pochybujúcich poslancov je, že mnohí hovoria toto: ten či onen politik HZDS je možno podozrievaný neprávom. Áno, ale my nie sme polícia a ani nie sme súd. Tu sa očakáva – a verte, že to verejnosť sleduje –, že prejavíme politický postoj. My nevieme a nesmieme nahrádzať ani políciu, ani súd. My nehovoríme, či je niekto vinný alebo nevinný. My prejavíme svoj politický postoj a ostatné, samozrejme, sa ukáže.
Iní hovoria, že zrušenia amnestie neuzná Ústavný súd. Nevieme, ale my nie sme až na JUDr. Kresáka ústavní sudcovia a ani nie sme povinní byť ústavní sudcovia. JUDr. Kresák je jediný medzi nami, ktorý, pokiaľ viem, na Ústavnom súde aj pôsobil a je uznávanou autoritou, a ako ste ho počuli, on sa nedomnieva, že by zrušenie amnestií bolo retroaktívne alebo že by bolo napadnuteľné na Ústavnom súde. Ale ak by sa to aj stalo, ak by ho napadli a tak ďalej a tak ďalej, to je predsa všetko demokratický proces. Na vás sa pozerá slovenská verejnosť, aká je vaša politická vôľa. 20 rokov zastavované trestné stíhanie, nie milosť vinníkovi. Nie amnestia. Naopak, zastavenie procesuálnej veci, procesu vyšetrovania, procesu, ktorý prakticky len začínal a už bolo tak jasné, hoci vymieňali vyšetrovateľov, ako som vás obťažoval predpoludním celým tým príbehom, aj tak bolo jasné, že po niekoľkých týždňoch, už po niekoľkých týždňoch sa prakticky nebude dať zakryť, že tajná služba v nejakej forme sa na únose zúčastnila. A tak prišlo k tomu, že hneď v prvých chvíľach, keď Vladimír Mečiar získal právomoci prezidenta, tak myslel prv všetkým na to, aby vyhlásil zastavenie vyšetrovania. Nie amnestiu, ale zastavenie vyšetrovania toho trestného činu, z ktorého spáchania začala byť podozrievaná inštitúcia, za ktorú niesol plnú politickú zodpovednosť a jeho jeden z najbližších spojencov, s ktorým, s ktorým zdieľal stranícky príbeh a stranícke záujmy.
Neočakávajme teda od nášho postoja ani to, čosi priveľa, ale ani primálo, ten kľúčový postoj toho siedmeho pokusu, aby sa vrátila a prejavila politická vôľa tejto vrcholnej politickej inštitúcie. Ešte raz to zdôrazním, nie sme ani súdna, ani policajná, ani Ústavný súd nie sme. Toto je vrcholná politická inštitúcia Slovenskej republiky, aby sa jej vôľa vrátila k prirodzenému právu, aby sa vrátila vnímaniu spravodlivosti a aby počúvala, ako ten príbeh už 20 rokov rezonuje v slovenskej verejnosti. A ten príbeh určite dokonca i priaznivcov vtedajších politikov HZDS, ani tí nemôžu povedať, že je správne a spravodlivé veci podozrivé nevyšetriť, zakázať spoznanie pravdy a procesuálnym zákazom dosiahnuť, že sa ani po desaťročiach nenájdu vinníci vraždy alebo únosu.
Niet takého, verím, medzi nami politika, ktorý by povedal, že toto je verejný záujem Slovenskej republiky a že takúto politickú vôľu keď prejavíme, tak na Slovensku zvýšime pocit právneho štátu a spokojnosť Slovenskej republiky s konaním tohto najvyššieho politického orgánu.
Snažil som sa nebyť príliš naliehavý, hoci mi to leží na srdci mimoriadne. Mimoriadne nielen kvôli matke Róberta Remiáša, s ktorou, samozrejme, za tie roky som sa dosť spoznal, a je to mimoriadne čestná a pravdovravná, naozaj svoj život aj so všetkými biedami žijúca skromná žena, ale aj preto, že mi náleží na zmysluplnosti toho príbehu slovenskej slobody a demokracie a strašne by ma trápilo, keby sme odišli odtiaľto a prípadne vôbec prenechali takúto ťarchu generáciám, ktoré s ňou nič nemajú, priatelia.
Toto je škvrna, ktorú zavinili generácie naše, ktorí sme žili v tých 90. rokoch, a žili sme v nich všetci, čo tu sedíme, a ktorí sme v danej chvíli museli byť povedzme iba divákmi tých udalostí, ale teraz máme možnosť preukázať náš osobný politický postoj. Ten záväzok, ktorý na záver vypichol JUDr. Kresák, ja som ho spomínal v tej podobe záväzku voči OSN a má pravdu, že to je taký záväzok skôr morálno-politický, sa medzičasom minulý rok stal záväzkom úplne konkrétnym. A ja som presvedčený, že aj to v kontexte nášho nastávajúceho predsedníctva by zohľadňovať. My naozaj prikročme k tomu s čistým stolom, aby nám nikto nemohol, kto k nám príde, a prídu sem najvyšší predstavitelia Európy, sveta, aby nám nemohol nikto povedať, že v tejto krajine sme sa s touto v celom svete, žiaľ, známou smutnou škvrnou, smutnou udalosťou neboli schopní ani v tejto, v tejto dobe vysporiadať. Ešte raz vám ďakujem za trpezlivosť. Ospravedlňujem sa za dlhé prejavy, to už starým ľuďom musíte niekedy odpustiť. Však niektorí odídu a nepočúvajú, ale verím, že aj tí, čo odišli, si to niekde zvážia a uvedomia si, že toto je jedno z hlasovaní, kedy okolo nás kráča história.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 28.4.2016 11:50 - 11:50 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem za pochopenie. Chcem veľmi podporiť ideu, s ktorou prišiel kolega poslanec pán Grendel.
Žiaľ, nedajú sa vymenovať všetky osoby, nedajú sa nahradiť vyšetrovania, ktoré mali bežať v dobe zločinov, nedajú sa odčiniť nové krivdy, ľudia, ktorí odišli do zahraničia v strachu, že na Slovensku nebudú môcť žiť ako demokraticky a bezpeční, v demokracii a v bezpečí. To sa stáva vždy, keď občania pripustia, aby zlo zašlo príliš ďaleko. Čiže myslím, že ani pán poslanec Grendel, a nemám takú ilúziu, ani ja pri tomto zákone sa nedomnievam, že sa môže napraviť všetko, ale je možné preukázať politickú vôľu.
Veľmi si vážim práve tú časť, ktorú ste, kde ste podčiarkli, že Národná rada sa nemusí vopred zaoberať ani otázkami posudzovania ústavnosti svojej politickej vôle, prejavenej politickej vôle, ani sa zaoberať tým, či bude niečo vyšetrené orgánmi činnými v trestnom konaní. Pred nami je otázka, že či vieme povedať občanom, aký je náš politický postoj k amnestiám, ktoré mali zastaviť vyšetrovanie, ktoré smerovalo do politických kruhov, a to je treba povedať takto jasne a takto to oddeliť od tých ostatných orgánov, orgánov demokratickej moci, ktorými sú súdy alebo, alebo exekutívna moc, ktorá môže zločiny vyšetrovať. My chceme ukázať, že nekryjeme zločincov.
A, samozrejme, ešte raz ďakujem za to, že ste pripojili k uzneseniu o zrušení amnestií aj uznesenie, ktoré dáva istú satisfakciu poškodeným.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.4.2016 11:38 - 11:40 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne všetkým kolegom, ktorí , ktorí podporujú to očistenie tejto škvrny a nápravu tejto nespravodlivosti. Budem vďačný nielen ja, ale predovšetkým, domnievam sa, v budúcnosti všetci, čo budú sa snažiť pochopiť príbeh Slovenska, odkiaľ kam sme to vlastne kráčali a prečo sme si tú Slovenskú republiku zriadili.
Takisto ďakujem aj za vyjadrenie pána Kollára, aj za podporu. Mám jednu poznámku, že tú amnestiu pánovi Michalovi Kováčovi ml. udelil prezident na základe toho, aby mohol získať cestovné doklady a ísť vypovedať do Nemecka. On potom v Nemecku vypovedať bol, dal sa k dispozícii spravodlivosti, iste nepochybujeme, že v Nemecku tá spravodlivosť nezohľadňovala žiadne postavenie otca obvineného, a bol oslobodený. Takže z tohto hľadiska súhlasím s vami, že amnestia nemá sa účelovo používať, je to trošku feudálny inštitút, ktorý stále prežíva. Treba povedať, že dokonca aj ten pojem amnestia používame nepresne, príde, v tomto prípade neboli títo ľudia odsúdení právoplatne, takže nejde o amnestie, ide o zastavenie vyšetrovania. Po roku ’98 bola novelizovaná ústava, myslím, že v roku ’99 sa takáto forma zastavenia vyšetrovania už zamedzila.
V každom prípade súhlasím, že treba merať vždy rovnakým metrom. V tom máte, pán Kollár, svätú pravdu.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 28.4.2016 11:27 - 11:28 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Dámy a páni, hovoril som o pozadí a motívoch zločinu, ktoré amnestie chránia tak rozsiahle práve preto, pretože za tých 20 rokov sme zabudli mnohí mená, bonmoty, tragické, tragikomické aj strašné okolnosti tohoto prípadu.
Preto sa vám ešte raz ospravedlňujem, že som v úvodnom slove hovoril tak dlho. Mnohí ste možno chceli vtedy reagovať, čo nebolo možné, preto som si teraz zobral slovo ako prvý, aby tí, ktorí ste si vypočuli úvodnú reč a chcete na ňu reagovať, ste mali možnosť reagovať v tejto chvíli na môj príspevok.
Stále chcem zdôrazniť to, že rešpektujem mnohých, ktorí roky hovorili o právnom purizme, a predsa tento zločin, únos a vražda nezmizli z pamäti občanov Slovenskej republiky. Nikto sa neuspokojil a najmä obeť krvavého zločinu naozaj nemôže odpočívať v pokoji, pokiaľ tento štát bráni, aby sa, pokiaľ je to možné, zločin vyšetril.
Ešte raz ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 28.4.2016 11:24 - 11:25 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Len jedinú vetu, dámy a páni, hovoril som k veci dostatočne dlho.
Končím definitívne vetou, že právny akt, ktorý vykonajú politici vedome s cieľom zamedziť priechod právu a chrániť zločin, takýto právny akt si nezaslúži, aby sme ho ponechali, si nezaslúži, aby existoval v našom právnom systéme. Sme povinní zoči-voči nielen imperatívu spravodlivosti, ale aj zoči voči-občanom Slovenska konať. Inak budú konať tí, čo prídu po nás, a buďte si istí, že ak sa pretrhajú nitky s minulosťou, amnestie Vladimíra Mečiara budú zrušené. Otázka stojí len tak, či sme my už tí, medzi ktorými sa nájde 90 poslancov, ktorí nie sú ani vydierateľní, ani zastrašiteľní a ani nemajú žiadne nitky k mečiarovským zločinom.
Ja som aj verejne, aj v médiách vyjadril presvedčenie, že tu nieto ani jediného poslanca, ktorý by nemal záujem na vyšetrení únosu a vraždy, a verím, že sa to potvrdí.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, nebudem ďalej zdržovať, prosím, aby ste...
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 28.4.2016 10:30 - 11:02 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dámy a páni, nie je to nový, nový návrh, tí, ktorí ste tu z minulých volebných období, viete, že úsilie odstrániť túto krvavú škvrnu z demokratického príbehu Slovenska, ktoré tu predkladám, sa nepredkladá v Národnej rade po prvý raz. Možno ale napriek tomu pomôže pri vašom premýšľaní a rozhodovaní, ak zrekapitulujem, čoho sa týka tento návrh.
Únos prezidentovho syna Michala Kováča ml., ktorého vyšetrenie práve zastavili spomínané amnestie Vladimíra Mečiara, sa udial 31. augusta 1995. Bola to vskutku šokujúca udalosť. Mnohí si dodnes pamätáme, kde nás zastihla, kde sme sa to dozvedeli. V ten deň končili prázdniny. Poviem, že mňa zastihla v starej škodovke na ceste zo zahraničia z dovolenky aj deckami malými, a keď si na to spomínam, tak viem, že sme v tom aute vtedy cítili atmosféru, akú asi prežívali kedysi ľudia v roku ’68, keď sa v podobných škodovkách mali vrátiť do akéhosi štátu, ktorý ale práve prepadla cudzia veľmoc. Ten zážitok, kedy vaša vlasť sa z noci na ráno zvláštne zmenila a už nič nebude také, aké bolo predtým. Únos v tej, počas tretej vlády Vladimíra Mečiara naozaj mohol predznamenávať, že demokracia na Slovensku nielenže je ohrozená, ale bude zmetená.
Čo sa udialo toho 31. augusta 1995? Neznáme osoby zavliekli syna vtedajšieho prezidenta – mimochodom, prvého demokraticky zvoleného prezidenta Slovenskej republiky – zo slovenského územia do Rakúska. K jeho zavlečeniu prišlo iba niekoľko dní predtým, ako mal tento mladý muž vypovedať na pôde veľvyslanectva Nemeckej republiky v súvislosti s kauzou Technopol, ktorá bola vtedy súčasťou diskreditačnej kampane vedenej HZDS proti hlave štátu, ktorá HZDS takpovediac nešla po ruke. Odmietol napríklad, bránil sa vymenovať Ivana Lexu do istých funkcií. Korunný svedok únosu mladého Kováča, bývalý príslušník SIS Oskar Fegyveres vypovedal už pár hodín po únose o účasti tajnej služby, Slovenskej tajnej služby na zavlečení prezidentovho syna. Očividne sa cítil ohrozený, jemu totiž nadriadení dali za úlohu, aby zamietol stopy. Bol priamym účastníkom únosu a tento mladý muž si zároveň uvedomoval, že aj jemu sa otriasol svet, ako ho dovtedy videl. Dovtedy zrejme bol presvedčený, že tajná služba naozaj vykonáva štátne úlohy, že vykonáva ochranu republiky, a teraz si uvedomil, že akcia, do ktorej ho jeho nadriadení poslali a ktorú má zamaskovať, išlo o mercedes, ktorý, ktorý mal ukryť, ktorý sa zúčastnil priamo zavlečenia, že táto akcia je vlastne zločinnou akciou a on sa stal aktérom zločinu. Jeho výpoveď bola potvrdená neskôr viacerými nezávislými výpoveďami svedkov, predvolávanými vyšetrovateľmi.
Vec vyšetroval major Šimunič. Ale potom, čo veľmi skoro vďaka prihlásenému svedkovi a ďalším svedectvám prišiel na stopy účasti SIS na únose, bol z vyšetrovania prípadu odvolaný.
Lenže rovnaké stopy a rovnaké nevyvrátiteľné dôkazy našiel aj druhý vyšetrovateľ major Vačok. Ten zhromaždil dôkazy o účasti SIS na tomto trestnom čine. V septembri, teda pár týždňov po únose, v roku 1995 aj pred ním vypovedal Oskar Fegyveres. Vzapätí bol aj major Peter Vačok zastrašovaný a nakoniec odvolaný z vyšetrovania podobne, a podobne ako jeho predchodca napokon aj vyštvaný z policajného zboru.
Na základe kauzy zavlečenia Michala Kováča ml. boli zo svojich funkcií vtedy odvolaní aj šéf sekcie vyšetrovania na ministerstve vnútra, čo je naozaj vysoko postavený predstaviteľ ministerstva vnútra, volal sa Vladimír Lamačka a rovnako aj riaditeľ Krajského úradu vyšetrovania v Bratislave pán Jozef Šátek.
S ohľadom na tento vývoj, na toto hromobitie sa naozaj nedá čudovať, že Oskar Fegyveres vzápätí po svojich niekoľkých výpovediach, treba povedať, že vypovedal na výzvu aj pred rakúskym krajinským súdom, k tomu sa ešte dostanem, ušiel zo Slovenska v strachu o život. Keďže vyšetrovateľom prezradil, ako sám SIS-kár účasť SIS-ky na únose, tajná služba začala mať silný záujem ho vypátrať a nejakým spôsobom dosiahnuť jeho mlčanie. On sa však ukryl vo Švajčiarsku a s domovom mal styk len cez jednu jedinú osobu, cez svoju spojku na domov, ktorej meno sa v tomto príbehu ešte zjaví a nebude vám neznáme. Je to Robert Remiáš.
Medzičasom sa ku veci museli nejako postaviť orgány Rakúskej republiky, tam bol totiž zavlečený Michal Kováč ml. do Hainburgu, kde ho tieto orgány aj našli. Bol nadrogovaný, naliaty alkoholom a so stopami mučenia elektrickým prúdom. Bol, samozrejme, v pomerne žalostnom stave, jednak zdravotne a ešte horšie psychicky. Stručne sa dá povedať, že tento mladý muž bol v priebehu toho únosu mučený.
Zatiaľ čo šokovaná slovenská verejnosť a aj verejnosť medzinárodná sledovala statočné postoje utrápených rodičov mladého Kováča, Vyšší krajinský súd vo Viedni musel urobiť rozhodnutie, čo s ním. Kováč mal predsa vypovedať na, na veľvyslanectve u nás práve zato, že bol podozrivý z trestnej činnosti. Majú ho vydať na vyšetrovanie do Nemecka? Tá trestná činnosť sa mala odohrať totiž tam. Nebudem sa zapodievať tým, ako bola vykonštruovaná aj toto obvinenie. Zostávajme pri samotnom príbehu únosu. Aj na základe výpovede Oskara Fegyveresa rakúsky krajinský súd rozhodol, že je neprípustné vydať Michala Kováča ml. do Nemecka, pretože do Rakúska bol unesený proti svojej vôli.
Súd ďalej konštatoval a zverejnil, že prezidentovho syna pravdepodobne uniesol niekto, kto spolupracoval, alebo na jeho činnosti sa podieľali štátne orgány Slovenskej republiky. Mohol to vyriecť práve zato, že rakúska tajná služba vedela, že v deň únosu na tom známom prechode, kade mnohí chodíte do Rakúska, ohlásila slovenská tajná služba cvičenie. Cvičenie, kedy Rakúšania, uvedomte si, že vtedy ešte boli hranice, nebol žiaden Schengen, Rakúšania vozidlám slovenskej tajnej služby umožňovali chodiť hore-dolu bez kontroly, lebo rakúska strana vyšla v ústrety požiadavke SIS na cvičenie s nejakým zameraním proti páchaniu trestnej činnosti na našich spoločných hraniciach. Rakúšania teda veľmi presne vedeli, že tajná služba, ak priamo Michala Kováča nepreviezla, tak dozorovala a zabezpečila to, že jeho telo, ktoré bolo prakticky v bezvedomí a ktoré, ktoré by inak rakúski colníci, samozrejme, cez hranice nepustili, sa takto dostalo kdesi do uličky, do uličiek Hainburgu, kde ho neskôr v bezvedomí našla polícia.
Mečiar aj pán Lexa v týchto mesiacoch, pochopiteľne, čelili podozreniam, že majú záujem alebo mali záujem a že majú podiel na únose prezidentovho syna. Treba povedať, že na to reagovali arogantne, a naozaj to boli chvíle, kedy Slovensko zažívalo, čo to znamená, čo to znamená akýsi návrat k takému semidemokratickému, polodemokratickému režimu. Vladimír Mečiar napríklad arogantne hlásal tézu o samoúnose mladíka Kováča. Tá studená občianska vojna, lebo inak sa to vlastne nedá nazvať, ktorá sa u nás v tých rokoch viedla medzi mečiarovcami a stúpencami demokratickej politickej kultúry, smerovala aj cez tento, tento zločin, tento únos, smerovala do finále, ktorým sa onedlho stal, onedlho neskôr potom pokus o referendum, zmarenie referenda a napokon voľby v roku ’98. Podotýkam, že aj toto referendum, aj jeho zmarenie, čo bol trestný čin, bolo amnestované, ale nie o tom chcem na prvom mieste hovoriť. Ani o voľbách. Vrátim sa ku kauze.
Po odvolaní oboch vyšetrovateľov únosu, ktorí chceli pracovať ako riadni vyšetrovatelia a odhaliť páchateľov, sa na ministerstve vnútra, pochopiteľne, vytvorila veľmi dramatická situácia. Odvolaný bol Lamačka, odvolaný bol Šátek, celé vedenie vyšetrovačky bolo nahradené novými ľuďmi, ktorí, ktorí mali sa chovať tak, ako si želali páni Mečiar a Lexa.
Minister vnútra poveril namiesto Lamačku istého Jozefa Kosťova, ktorý alebo bol práve v tých týždňoch vyšetrovaný inšpekciou ministerstva vnútra pre podozrenie z korupcie. Napriek tomu sa stal sám šéfom sekcie vyšetrovania ministerstva vnútra.
Namiesto vyšetrovateľa Petra Vačoka, ktorý jednoznačne konštatoval, že únos realizovala a zabezpečovala SIS, bol, prišlo k proroctvu, poviem to trochu ironicky, pána Mečiara na povestných mítingoch v športovej hale, kde pán Mečiar povedal, že títo bratislavskí vyšetrovatelia ho už naozaj nebavia a poctivejší vyšetrovatelia budú pravdepodobne onedlho nájdení a budú pochádzať zo stredného Slovenska. Odvtedy sa pojem Stredoslovák stal zaujímavým a veľavýznamným pojmom. Už to našťastie vyprchalo, lebo Stredoslováci za to naozaj nemôžu. Mohol za to zrejme pán premiér Mečiar, že namiesto pána Vačoka bol ustanovený major Číž. Vskutku bol Stredoslovákom, lenže po zverejnení zvukového záznamu telefonického rozhovoru medzi bývalým ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a bývalým riaditeľom SIS Ivanom Lexom vyšlo najavo, aké tam panujú nielen, nielen aká panuje kultúra, ale aj nakoľko je minister vnútra Hudek podriadený a ponížený Ivanom Lexom. Vyšlo najavo, že iba vykonával jeho príkazy a že tie príkazy mu tlmočil menom Vladimíra Mečiara, ktorý o týchto aktivitách všetko vedel. Tento telefonický rozhovor, mnohí si naňho pamätáte, lebo bol smiešny, ale bol aj hrozivý. Bol hrozivý zároveň. Vošiel do dejín tých našich divokých 90. rokov pod sloganom, že dám ti pusu na čelo. Hoci sa verejnosť na mafiánskom tóne týchto dvoch najvyšších ústavných bojovníkov za ochranu našej bezpečnosti, uvedomme si, že takto sa zhovárali, touto rétorikou mafiánov, nebudem oplzlé výjavy, samozrejme, tuná tlmočiť, ktoré sa v tom telefonáte vyskytovali, takto sa zhováral minister vnútra so šéfom tajnej služby a o tom, ako zmanipulujú výmenu, výmenu poctivého vyšetrovateľa, ktorý si konal svoju prácu. Hoci sa verejnosť teda na tomto tóne aj tak trochu zabávala, valec moci pokračoval. Stredoslovák Číž po niekoľkých mesiacoch vyšetrovania prípad uložil, pričom výpoveď korunného svedka Fegyveresa, ktorý už bol v zahraničí, označil za nedôveryhodnú. S tým súhlasil aj dozorujúci prokurátor Vlachovský.
V tomto období spoznal vyšetrovateľ Číž aj ďalšiu veľkú postavu nášho príbehu, muža, ktorý sa stal medzičasom symbolom celej udalosti a ktorého meno je spojené s amnestiami doslova krvou. Vtedy ho oslovil, pána Číža, neznámy chlapík menom Róbert Remiáš. Bol to najbližší kamarát ukrývajúceho sa svedka únosu a zveril sa pánovi Čížovi, že sa obáva o svoju bezpečnosť, pretože má dosť oprávnený pocit, že je sledovaný, a vyšetrovateľovi aj nahlásil čísla áut, ktoré ho sledovali. No vyšetrovateľ Číž to nezobral celkom vážne. Naznačil, že si je sám na vine a že keby uviedol, kde sa skrýva Fegyveres, mohol by mať pokoj. Róbert Remiáš teda pochopil, že tu sa ochrany nedočká. Dnes vieme, že Róbert Remiáš netrpel strachom zbytočne. Slovenská tajná služba ho vskutku sledovala a akcia dostala príšerné a príznačné krycie meno, pre budúce udalosti príšerné, volala sa Brojler.
Ale nesledovala ho iba SIS. Vypomáhali aj ľudia blízki SIS z podsvetia. Dnes keď sa na to pozeráte a keď budete počúvať teraz chvíľu pár minút, ako to prebiehalo, tak iste si aj vy položíte otázku, kto tam koho vlastne riadil, kto bol mafián a kto strážca zákona. To akoby v tých rokoch naozaj splývalo. Sledovanie Remiáša, teda ktorý mal SIS-ku doviesť k Fegyveresovi, dostal od SIS-ky zabezpečovať vtedajší bos bratislavského podsvetia, povestný Sýkora. Sledoval, dal ho sledovať svojimi ľuďmi, ale súčasne zisťoval z podsvetia, kto by bol túto zákazku ochotný prevziať zaňho, lebo Sýkora, inak študent z moskovských škôl, bol dosť inteligentný na to, aby cítil, že celá táto kauza smrdí politikou. Zrejme sa chcel venovať len poctivému mafiánstvu. Sýkora preto oslovil mafiánov, mafiánsku skupinu Ferusovcov z Nitry. Tí aj začali Remiáša, chudáka, sledovať, ale Remiáš si zapísal ich čísla áut a dal ich zverejniť. Ferusovci sa vzápätí z celej akcie stiahli. Sýkorovi sa za takýto darček poďakovali a problém zostal znovu na krku Sýkorovi. Potom Róberta Remiáša začali sledovať autá ďalšieho mafiána 90. rokov, istého Križanoviča. Ten neskôr dokonca vo veci aj vypovedal a potvrdil, že Remiáša žiadal sledovať Sýkora, aby takto našli Fegyveresa, ktorého zháňa SIS. Na konci celých udalostí veci naozaj riešili sýkorky takzvané a podľa obvinenia z roku 1999 to mala byť jedna, jeden z týchto mafiánov známy vrah Roháč, ten vraj umiestnil do Remiášovho auta tzv. nástražný systém.
Očividne bola vopred starostlivo vybratá nie iba výbušnina, ale aj scéna tejto drámy. Stala ňou cesta pri Riviére nad Karloveskou lodenicou. Na toto miesto ktosi zvolal na osudnú noc 29. apríla 1996 viacero bosov mafiánskych skupín. Ako by chcel zahustiť okolie vraždy stopami, ktoré budú viesť k mafiánom. Neboli tu, no boli tu, ako vieme dnes, aj vozidlá s príslušníkmi SIS. Celé - bolo 22.00 hod. v noci - a to okolie bolo obsadené akoby vo zvláštnom divadelnom predstavení, že jeho hlavným hrdinom sa má stať Róbert Remiáš. Ten, samozrejme, netušil vtedy, keď o 22.00 hod. odbočoval so svojím autom ku Riviére, scéna bola dokonale pripravená. V neďalekom aute v temnej noci čakal, sám nevedel zrejme na čo, napríklad taký vysoko postavený bos ako Tibor Pápay, ktorý ovládal, ako si možno niektorí pamätáte, dunajskostredské podsvetie. Ale obďaleč tam bol iný bos z celkom inej skupiny, Deák, ktorý dokonca po tom, jak nastal výbuch, sa tak zľakol, že do čoho ho to ktosi natiahol, kto ho tam pozval, že to bol on z jeho auta, kto prvý nahlásil výbuch polícii. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, prosím, ja vás nejakým spôsobom nechcem obmedzovať v tom, čo hovoríte, lebo hovoríte veľmi zaujímavo a ste mimo rozpravy. Už viacerí páni kolegovia a kolegyne chceli na vás zareagovať faktickou, čo ale nie je možné. Takže neberte to v zlom, to je len upozornenie, že vlastne toto malo byť odôvodnenie návrhu zákona a nemôžu reagovať kolegovia na vás.
Tak len, aby ste si toho boli vedomý.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
No to mi je škoda, ale, no to mi je ľúto, ale, ale prekáža vám, že to takto rekapitulujem... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Nie, nikomu to neprekáža, ja som vás len chcela...

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Povedzte úprimne, ja nechcem obťažovať.

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Nie, neberte to, ja som vás nechcela zahrieknuť, ja vás chcem len upozorniť na toto, že potom nie je možné na vás reagovať. Dobre.
Tak nech sa páči.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Jasné. Ja nie som taký ľakavý, ďakujem, pani podpredsedníčka. Áno, uvedomujem si, ale ja myslím, že, kolegovia, už sa, už sa naša tragédia blíži ku koncu, a vrátim sa znovu k amnestii.
Odpustite, že to tak hovorím, ja 20 rokov chodím v tento deň, ktorého výročie bude zajtra, na miesto tej tragédie, 20 rokov sa dívam do tváre matky Róberta Remiáša, jeho brata, jeho príbuzných. Odpustite mi, ak vám chvíľu beriem čas, ale ide o dve dekády ľudských životov.
Remiáš bol výbuchom bomby umiestnenej pod prednou časťou auta zranený. Utrpel mnohé zranenia, ale žil. No v ďalších minútach uhorel vo svojom vozidle zaživa.
Polícia začala, ako si mnohí pamätáte, s tézou o nehode vozidla. O pár dní prišla s tézou o výbuchu plynu. Vtedajšia opozícia sa dožadovala nezávislej expertízy zvyškov karosérie. Aj to trvalo veľmi, veľmi dlho. Vraj sa nič nevie nájsť. Nevie sa zanalyzovať. Len pomaly a neochotne ministerstvo vnútra pripustilo, čo bolo očividné, že vo vozidle svedka únosu vybuchol nástražný systém. Pátraniu po vrahovi Róberta Remiáša začali amnestie Vladimíra Mečiara prekážať 3. marca nasledujúceho roku, hneď v prvý deň, keď prevzal právomoci práve od prezidenta Michala Kováča, otca unesenej obete. Toto bol jeho prvý štátnický akt vo funkcii zastupujúceho prezidenta.
Okrem amnestií, zdá sa, že poriadok chceli urobiť aj akési upratovacie čaty. Len pre vašu pamäť, hlavná postava príbehu spomedzi podsvetia, bos Miroslav Sýkora bol do pol roka zavraždený pred hotelom Holiday Inn, a to napriek tomu, že na mieste činu boli preukázateľne počas streľby aj príslušnosti SIS. O dva mesiace neskôr bol zavraždený ďalší bos, ktorého meno figurovalo v tom príbehu, ktorý som vám hovoril. Bol to bos Križanovič. Do dvoch rokov boli po smrti aj Pápay a Deák. Všetci, ktorí boli na mieste atentátu. Zavraždený bol aj falošný svedok Buderník. To bol muž, ktorý sa vynoril v roku 1997 a vypovedal o údajných drogových aktivitách Remiáša, hoci na takéto tvrdenie nemal nič, čím by ho doložil. Zaznelo to v médiách a tým, ktorí chceli z Remiáša urobiť, urobiť gaunera, tých to veľmi potešilo. Aj tohto falošného svedka Buderníka zabil nástražný systém. O 6 rokov neskôr v roku 2003 boli nájdení traja pravdepodobní vrahovia Buderníka, ale jeden po druhom boli zabití.
Tak sa nemôžme čudovať, že po páde Mečiarovej moci v roku 1998 sa svedok Oskar Fegyveres nejak zvlášť nenáhlil do Slovenskej republiky. Tu sa naďalej zabíjali svedkovia, a to aj celkom okrajoví, tejto politickej vraždy. Svoju výpoveď urobil Oskar Fegyveres v tejto veci až v roku 2003, a to na utajenom mieste v zahraničí. Medzičasom tá výpoveď obviňovala tajnú službu a prenášala zodpovednosť najmä na jej vtedajšieho riaditeľa Ivana Lexu, medzičasom ale Ivan Lexa sa stal jedným z nás, stal sa poslancom, a to tak, že mu Vladimír Mečiar prepustil svoj mandát a získal vtedy ešte veľmi rozsiahlu imunitu.
V roku 2002 bol však Ivan Lexa obvinený a jeho obhajcovia dostali v roku 2003 tú istú možnosť podrobiť svedka Fegyveresa výsluchu, akú mali vyšetrovatelia zločinu. No už v tej dobe, v roku 2003, si trúfam povedať, že badať náznaky, že táto kauza musí byť stoj čo stoj zametená pod koberec. Hádam už vtedy sa vytvorili v tej sále akési skryté vzťahy, ktoré bránili vyšetriť, vyšetriť kauzu spojenú s vtedy s porazenou politickou skupinou mečiarovcov. Akoby sa pre mňa opakovala scéna intríg, ktoré som zažil po páde moci komunistickej strany v rokoch ’89 - ’90.
Ale vráťme sa, vráťme sa do vtedajších chvíľ. Navonok sa vražda síce vyšetrovala, ale vždy sa narazilo na to, sú tu Mečiarove amnestie. Nik nepochyboval, že premiér Mečiar počas zastupovania prezidenta využil inštitút amnestie v rozpore so spravodlivosťou, s právom, s poslaním tohto inštitútu amnestií, ktorý nemá kryť, preboha, politikov, ktorí amnestie udeľujú. Ale predsa ostávali Mečiarove amnestie akoby nedotknuteľnými. Vyšetrovatelia sa stále snažili, veď na sekciu vyšetrovania na ministerstvo vnútra sa vrátil po rokoch Jozef Šátek. Vtedy kauzu únosu dozoroval prokurátor Serbin. No veci predsa len neprebiehali celkom ľahko - a zdá sa - aj dozorujúci prokurátor sa ocital pod takými tlakmi, že napokon sa psychicky zrútil. Dozor nad kauzou sa vrátil do tých istých rúk, ktoré ho vykonávali za Mečiara, do rúk toho prokurátora, ktorý kázal kauzu uložiť. To už boli roky, ktorých sa, a ja som si, a ja som sa vtedy už tiež toho obával, rozplývala nielen nádej na objasnenie pravdy o vražde a únose, ale aj éra a étos protimečiarovskej garnitúry stvorenej rokom 1998.
Teraz by som vás mohol obťažovať chronológiou doterajších pokusov o zrušenie týchto nemravných amnestií, ale, ale nechcem vám kradnúť ten čas, tú chronológiu niektorí aj poznáte a niektorí si ju viete veľmi ľahko zistiť. Dovolím si povedať niekoľko hodnotiacich viet a ukončiť tento, tento úvod problému.
Mečiarova amnestia je výsmechom právneho štátu a je flagrantným zneužitím moci. Bola dokonca udelená v rozpore s nielen s účelom tohto inštitútu, ale dokonca v rozpore s deklaráciou OSN, ktorú ktorá nás zaväzuje, podpísaná 18. 12. 1992, že osoby, ktoré sa dopustili násilného zavlečenia do cudziny, nesmú používať dobrodenie amnestie. Táto norma by mala zaväzovať aj naše zákony a mala by zaväzovať aj našich ústavných činiteľov. Ešte raz zdôrazňujem, podpísaná v roku 1992. Bola to síce ešte Československá federatívna republika, Česká a Slovenská Federatívna republika, ale ako viete, sukcesívne tieto zväzky prešli na Slovenskú republiku a zaväzujú aj nás.
Dámy a páni, trpiaca matka márne čaká už 20 rokov na spravodlivosť a rovnako rodičia uneseného syna. Ale najmä na spravodlivosť čaká slovenská verejnosť. Ako chceme, kolegyne a kolegovia, hovoriť o obnovení dôvery voči politikov, ak nebudeme stáť v kauze nespravodlivej amnestie na strane spravodlivosti, ale na strane politika podozrivého z krytia zločinu? Áno, je to politik, ktorý bol jedným z nás, patril k slovenskej politickej, politickému establišmentu, ba on patril naozaj k slovenskej politickej elite. Ale na čej strane sme my poslanci Národnej strany v tomto volebnom období?
Dámy a páni, slovenská ústava je veľmi významný dokument, ale ešte významnejšie je to, čo má zastrešovať, spravodlivý štát, nie zločin. Za uplynulých 20 rokov bola naša ústava viackrát dopĺňaná a menená. Nie raz, nie dvakrát. A to aj z oveľa malichernejších príčin, než je odstránenie krvavej škvrny na historickom príbehu demokratického Slovenska. Zajtra uplynie 20 rokov od vraždy Róberta Remiáša, a ako mnohí viete, prednedávnom nastala v kauze prekvapivý, prekvapivá zmena, prekvapivý zvrat. Objavili sa závažné svedectvá potvrdzujúce... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedujúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, páni poslanci, panie poslankyne, ďakujem pekne.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem vám, pani predsedajúca. Objavili sa závažné svedectvá potvrdzujúce politické pozadie vraždy a únosu, ako aj účasť podsvetia. Zostáva otázka, či vyšetrovanie opäť, ktoré sa začalo, či ho opäť nezmaria Mečiarove amnestie.
Vážené dámy, vážení páni, 20 rokov u nás rástla pochybnosť o vymožiteľnosti práva a pochybnosť, či vôbec žijeme konečne v právnom štáte. Dnes musíme, žiaľ, povedať, že táto otázka už takmer ani nemá zmysel, nežijeme v právnom štáte, pokiaľ amnestie môžu zakrývať zločin. Verejne to vyjadrili nie iba mnohí novinári a intelektuáli, ale aj vrcholoví politici, hoci práve tí by mali garantovať nápravu. Napríklad takto kriticky sa vyjadril o charaktere nášho štátu aj súčasný premiér Robert Fico.
Áno, Slovensko má množstvo aj iných praktických problémov, ale v ponovembrových dejinách má tento štát len jednu krvavú škvrnu a tou je únos a vražda, ktorých vyšetreniu bránia amnestie Vladimíra Mečiara. Zbavme sa tejto škvrny, aby sme nevyzerali ako komplici politika, ktorý amnestiou chránil únoscov a vrahov. O pár týždňov budeme po prvý raz predsedať Európskej únii, je to opäť po čase jeden veľký míľnik v príbehu Slovenska, je to opäť chvíľa uvedomiť si svoju demokratickú cestu, vstúpme do tohto obdobia s čistým stolom, ukážme verejnosti, že v slovenskom parlamente nesedí nejaká skupina komplicov, ktorí si navzájom kryjú zločiny.
Osobitne sa obraciam na pána premiéra, na pána predsedu parlamentu a na pána prezidenta, dajte svojím jasným postojom ku týmto amnestiám z 90. rokov slovenskej verejnosti jasný signál, že nad našou dnešnou politikou už sily minulosti nemajú moc. Verejnosť na únos a vraždu, ako sami viete, nezabudla, hoci prešlo 20 rokov. Dnes sa díva na nás.
Prosím, dajte najavo, že pojem spravodlivosť pre vás nie je iba prázdne slovo, dajme spravodlivosti jej šancu. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.4.2016 9:43 - 9:45 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem. Ako už bolo spomenuté predkladateľom tohto zákona, na úrovni mesta Bratislavy sa zviedol zápas v prospech takpovediac energetickej slobody občanov. Vyskúšali sme si a videli sme v priamom prenose, že majitelia teplární, bývalí privatizéri, vedia, vedia brániť svoje záujmy. O čom, o čom tento zákon je? Keby ste bývali na sídlisku počas ktorejkoľvek zimy, tak by ste zistili na niektorých bratislavských sídliskách, ktoré sú napojené na teplárne teplovodmi, že sa na nich dejú rozprávkové zázraky. Zrazu tam sú pásy, ktoré na zimu nezamrznú, a uprostred snehu a ľadu tam vidíme rozmrznutú pôdu alebo vidíme tam dokonca zelenú trávu. Tento rozprávkový, rozprávkový zázrak je rozprávkovo-energetickou stratou, ktorá sa rozpočíta ale občanom odberateľom. Teplovody zostali spravidla mimo privatizácie. Privatizéri a majitelia dnešných teplární jednoducho posielajú účty tým, ktorí sú na nich bezmedzne závislí. Nemôžu sa odpojiť, a ak by sa o to pokúšali, zostáva im len opustiť svoj byt a ísť bývať niekde, kde sa zbavia tohto energetického otroctva.
Preto návrh, ktorý podal pán Viskupič, je absolútne namieste. Nezakladá žiadne stavanie tisícov komínov, preto občania si môžu vytvoriť kolektívne kotolne, ktoré budú pre každý dom zvlášť a ktorými predídu energetickým stratám, ktoré sú pre nich predovšetkým veľkými finančnými stratami.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 27.4.2016 18:21 - 18:23 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ja podporím túto novelizáciu zákona a to napriek tomu, že som bol predkladateľom mediálneho zákona, ktorý sa ide novelizovať, ale v danej dobe sme reagovali na riziká tej doby. Ale aj vtedy som si bol vedomý, že opatrenia, ktoré tam, rôzne pozmeňujúce návrhy pripravili a iné zase vypli, lebo boli, to znenie zákona predložené, a to, ktoré nakoniec vypadlo z tej mašinérie, bolo značné odlišné, že tie, ktoré tam zostali, sú slabé. Medzitým časom, už viac než desaťročia oligokracia žije a prekvitá, žije doslova na médiách, s médiami a cez médiá. Na Slovensku nestačí mať bohatstvo, musíte mať bohatstvo a médium. Nehovorím to ako žiaden škandál, ani to nehovorím za to, že by som chcel stupňovať nejakú hystériu proti týmto vlastníkom. To, čo sa ukázalo, že zoči-voči takejto dobe platí, je otvorenosť, otvorenosť a ešte raz otvorenosť.
To, čo hovoril pán Jurzyca, že riziko nadmernej monopolizácie je také málo pravdepodobné. No, naopak, samozrejme, riziko nadmernej monopolizácie je pravdepodobné, ono dávno existuje a tento zákon mu nebráni. Tento zákon nenašiel, respektíve nástroje, ktoré v ňom zostali, nemohli zabrániť tej rýchlej globalizácii takýchto záujmov, ktorá si nachádza v offshore, ktorá si nachádza náhradné osoby, biele kone, a tak ďalej. Takisto pán Kollár alebo iní, ktorí žijú v reálnom svete médií, by vedeli povedať, že aká je to maličkosť pre každého takéhoto záujemcu. Mediálny zákon treba... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis