Chcem sa aj z tohto miesta, dámy a páni, osobitne poďakovať JUDr. Kresákovi. Klobúk dolu, pán doktor, pred vašou explikáciou a argumentmi, ktoré zazneli. Veľmi pekne ďakujem aj menom, menom všetkých tých, s ktorými som tých 20 rokov prichádzal do styku, teda myslím teraz rodinu, rodinu zosnulého Remiáša alebo Michala Kováča a ďalších, lebo jedna vec je občianske oduševnenie, ja som sa pokúšal na vás preniesť aj informácie ako svedok tých udalostí, vy ste pomohol veľmi dobrou ústavnou analýzou.
Chcel by som na záver podčiarknuť pre poslancov, ktorí sú na pochybách, že to podstatné, o čom, na čo poukázal zhodou okolností aj pán doktor Kresák, je, že tu hovoríme nie o zrušení milosti. Milosť alebo amnestia je čosi tak, je inštitútom, ktorý má zohľadniť nejaké okolnosti, ľudské, zdravotné a podobne, ktoré z akýchsi príčin nemohol zohľadniť súd. Je to inštitút nápravy nejakej tvrdosti zákona dajme tomu, zákona, ktorý býva z povahy vecí u nás záležitosťou litery, ako sa hovorí, občas aj neľútostnej litery. Toto býva dôvod a toto zrejme bol dôvod, že ani za prvej republiky a ani potom v neskorších časoch sa táto, povedzme si úprimne, trochu feudálna inštitúcia v ústavách nevyškrtla, lebo zákony, najmä u nás v Európe, kde, kde je to poňatie naozaj litery zákona, môžu niekedy neľútostne dopadať aj tam, kde je to nespravodlivé.
My tu nehovoríme teda o milosti pre nejakého vinníka, u ktorého stojí, u ktorého sú nejaké povšimnutiahodné dôvody, prečo by naňho nemala dopadnúť tvrdosť zákona, ale hovoríme jednoznačne o zastavení procesu zisťovania viny, zisťovania vinníka, o zastavení stíhania. O tom, čo odborne sa nazýva abolícia. Čiže úplne zrušenie vyšetrovania a zákaz aj ďalšieho pátrania. Mečiar potom vydal do polroka ďalšiu amnestiu, ktorou zakázal pátrať aj v súvisiacich zločinoch. To vydal práve kvôli vražde Róberta Remiáša a ďalším teda trestným činnom, ktoré súviseli s únosom. Druhá moja poznámka na záver pre pochybujúcich poslancov je, že mnohí hovoria toto: ten či onen politik HZDS je možno podozrievaný neprávom. Áno, ale my nie sme polícia a ani nie sme súd. Tu sa očakáva – a verte, že to verejnosť sleduje –, že prejavíme politický postoj. My nevieme a nesmieme nahrádzať ani políciu, ani súd. My nehovoríme, či je niekto vinný alebo nevinný. My prejavíme svoj politický postoj a ostatné, samozrejme, sa ukáže.
Iní hovoria, že zrušenia amnestie neuzná Ústavný súd. Nevieme, ale my nie sme až na JUDr. Kresáka ústavní sudcovia a ani nie sme povinní byť ústavní sudcovia. JUDr. Kresák je jediný medzi nami, ktorý, pokiaľ viem, na Ústavnom súde aj pôsobil a je uznávanou autoritou, a ako ste ho počuli, on sa nedomnieva, že by zrušenie amnestií bolo retroaktívne alebo že by bolo napadnuteľné na Ústavnom súde. Ale ak by sa to aj stalo, ak by ho napadli a tak ďalej a tak ďalej, to je predsa všetko demokratický proces. Na vás sa pozerá slovenská verejnosť, aká je vaša politická vôľa. 20 rokov zastavované trestné stíhanie, nie milosť vinníkovi. Nie amnestia. Naopak, zastavenie procesuálnej veci, procesu vyšetrovania, procesu, ktorý prakticky len začínal a už bolo tak jasné, hoci vymieňali vyšetrovateľov, ako som vás obťažoval predpoludním celým tým príbehom, aj tak bolo jasné, že po niekoľkých týždňoch, už po niekoľkých týždňoch sa prakticky nebude dať zakryť, že tajná služba v nejakej forme sa na únose zúčastnila. A tak prišlo k tomu, že hneď v prvých chvíľach, keď Vladimír Mečiar získal právomoci prezidenta, tak myslel prv všetkým na to, aby vyhlásil zastavenie vyšetrovania. Nie amnestiu, ale zastavenie vyšetrovania toho trestného činu, z ktorého spáchania začala byť podozrievaná inštitúcia, za ktorú niesol plnú politickú zodpovednosť a jeho jeden z najbližších spojencov, s ktorým, s ktorým zdieľal stranícky príbeh a stranícke záujmy.
Neočakávajme teda od nášho postoja ani to, čosi priveľa, ale ani primálo, ten kľúčový postoj toho siedmeho pokusu, aby sa vrátila a prejavila politická vôľa tejto vrcholnej politickej inštitúcie. Ešte raz to zdôrazním, nie sme ani súdna, ani policajná, ani Ústavný súd nie sme. Toto je vrcholná politická inštitúcia Slovenskej republiky, aby sa jej vôľa vrátila k prirodzenému právu, aby sa vrátila vnímaniu spravodlivosti a aby počúvala, ako ten príbeh už 20 rokov rezonuje v slovenskej verejnosti. A ten príbeh určite dokonca i priaznivcov vtedajších politikov HZDS, ani tí nemôžu povedať, že je správne a spravodlivé veci podozrivé nevyšetriť, zakázať spoznanie pravdy a procesuálnym zákazom dosiahnuť, že sa ani po desaťročiach nenájdu vinníci vraždy alebo únosu.
Niet takého, verím, medzi nami politika, ktorý by povedal, že toto je verejný záujem Slovenskej republiky a že takúto politickú vôľu keď prejavíme, tak na Slovensku zvýšime pocit právneho štátu a spokojnosť Slovenskej republiky s konaním tohto najvyššieho politického orgánu.
Snažil som sa nebyť príliš naliehavý, hoci mi to leží na srdci mimoriadne. Mimoriadne nielen kvôli matke Róberta Remiáša, s ktorou, samozrejme, za tie roky som sa dosť spoznal, a je to mimoriadne čestná a pravdovravná, naozaj svoj život aj so všetkými biedami žijúca skromná žena, ale aj preto, že mi náleží na zmysluplnosti toho príbehu slovenskej slobody a demokracie a strašne by ma trápilo, keby sme odišli odtiaľto a prípadne vôbec prenechali takúto ťarchu generáciám, ktoré s ňou nič nemajú, priatelia.
Toto je škvrna, ktorú zavinili generácie naše, ktorí sme žili v tých 90. rokoch, a žili sme v nich všetci, čo tu sedíme, a ktorí sme v danej chvíli museli byť povedzme iba divákmi tých udalostí, ale teraz máme možnosť preukázať náš osobný politický postoj. Ten záväzok, ktorý na záver vypichol JUDr. Kresák, ja som ho spomínal v tej podobe záväzku voči OSN a má pravdu, že to je taký záväzok skôr morálno-politický, sa medzičasom minulý rok stal záväzkom úplne konkrétnym. A ja som presvedčený, že aj to v kontexte nášho nastávajúceho predsedníctva by zohľadňovať. My naozaj prikročme k tomu s čistým stolom, aby nám nikto nemohol, kto k nám príde, a prídu sem najvyšší predstavitelia Európy, sveta, aby nám nemohol nikto povedať, že v tejto krajine sme sa s touto v celom svete, žiaľ, známou smutnou škvrnou, smutnou udalosťou neboli schopní ani v tejto, v tejto dobe vysporiadať. Ešte raz vám ďakujem za trpezlivosť. Ospravedlňujem sa za dlhé prejavy, to už starým ľuďom musíte niekedy odpustiť. Však niektorí odídu a nepočúvajú, ale verím, že aj tí, čo odišli, si to niekde zvážia a uvedomia si, že toto je jedno z hlasovaní, kedy okolo nás kráča história.
Ďakujem. (Potlesk.)
