Dámy a páni, dnes sa opozícia pokúša o odvolanie ministerky Lubyovej, ale pokiaľ si ona sama nevstúpi do svedomia a neustúpi, tak na konci dňa zrejme zostane ministerkou. Zrejme celkom zbytočne odznejú argumenty o aférach, o stratách státisícov alebo miliónov eur, ktoré buď boli vyplytvané, alebo nevyčerpané v eurofondoch na vedu a výskum. Ja si dovolím túto príležitosť využiť na krátku úvahu nad tým, že kto ju vlastne podrží.
Domnievam sa, že predovšetkým systém. Systém v tomto prípade s veľkým S. Pred rokmi ho tu vytvorili strany, ktoré nadviazali aj personálne na dobu totality. Jedna časť bývalých režimistov sa začala hlásiť k socializmu a druhá k nacionalizmu. Tieto strany dnes majú svoje konkrétne názvy. Je to SMER, ktorý obsahuje mnohé mutácie týchto postkomunistov, a je to SNS. Ich zakladatelia boli pohrobkami totality a väčšinu času od novembra, to je 30. výročie, vládnu Slovenskej republike. Konkrétne strana SNS väčšinu toho času riadi aj ministerstvo školstva. Ak teraz vidíme alarmujúce výsledky napríklad vo kvalite vzdelania mládeže, ak vidíme alarmujúce výsledky v raste extrémizmu, spôsobeného často len púhym nedovzdelaním alebo zlým vzdelaním v oblasti občianskej, tak je to aj vysvedčenie množstva ministrov, ktoré, ktorými táto strana obdarila slovenské vlády.
Systém s veľkým „S“ je podstatnejší aj než tieto dve postkomunistické strany. Ich členovia je podstatnejší, než parlament či vlády, lebo tento systém je sieť vzťahov, vzťahov peňazí, moci a médií, ktorý je známy ako železný trojuholník, iron triangle, ktorý je spomínaný v mnohých príkladoch zrútenia demokracie. Tento železný trojuholník zviera a ohrozuje demokraciu u nás, ale vlastne aj všade vo svete, kde si to ľudia dopustia.
Možno by som to ako opozičný poslanec ani nemal vysloviť, ale je fakt, že náš systém s veľkým „S“ funguje naozaj mimoriadne kvalitne. Niežeby spomenuté strany mali nejaké reformné stratégie alebo domyslené koncepty republi..., politík pre jednotlivé rezorty, to nemajú, ale to, čo vedia, je udržať systém a získavať si stále voličov. Jedno aj druhé robia vskutku zručne, majú inštinktívne, ale overené mocenské a mediálne postupy, a tak vlastne prevažujú zatiaľ v tvorbe a budovaní nášho štátu.
Povedzme si pár slov ešte o tom systéme, ktorému musí chtiac či nechtiac slúžiť aj odvolávaná pani ministerka. Ja sa domnievam, že to robí nerada, ale tie rôzne činy, za ktoré bola kritizovaná, to práve naznačujú. Aj ona vstúpila do tohoto už existujúceho systému, ktorý bol dedičstvom, vieme, po kom, a ktorý súčasní lídri SNS a SMER-u ďalej zdokonaľujú, takrečeno na pochode, alebo ako hovorí vtipný slogan, vlastnou hlavou. Schopnosť manažovať a vylepšovať systém, to chce súdržnosť, odvahu a určité schopnosti a tie aj SMER, aj SNS vskutku preukázal. Spomeňme si, ako zručne zvládnul obdobie vlády so zakladateľmi systému, to znamená s Mečiarom a Slotom. Spomeňme si, ako potichu a rýchlo rozmontoval nádejnú vládu Ivety Radičovej. Alebo na to, ako po jej páde ovládol politickú scénu a usmrtil štandardnú pravicu. Samozrejme, nejdem túto špecifickú zručnosť obdivovať, to ako keby sme obdivovali zručnosť kasárov, iba konštatujem, že funguje. Prinajmenej dovtedy, kým si náš volič nežiada skutočné odpočty hospodárenia a programov, kým nemá nároky na kvalitu verejnej služby a jej čistotu, transparentnosť, kým nemá skutočne občiansku pamäť a dokáže tak trochu detinsky naletieť na každý nový balíček, hoci ho aj on sám zaplatí vo zvýšených cenách napríklad potravín. V skutku nepozornosť a dobromysľenosť mnohých voličov spôsobuje, že postkomunisti si udržali moc aj po tom, keď sa už celkom odnaučili zručnostiam, ktoré sú potrebné na kvalitnú verejnú službu. Tá nám v týchto rokoch akosi beží, hoci aj od desiatich ku piatim, a je očividné, že vládnuci sa ňou príliš nezaoberajú, nakoniec ani pani ministerka nedokázala predložiť žiadnu zásadnú reformu, napríklad aj toho vysokého školstva, ba dokonca aj úmysel, že falošné diplomy by sa mohli teda konečne brať, zostal nedopovedaný.
Vládnuci odsúvajú prácu, pre ktorú ich vozia ministerské bavoráky, ale venujú sa udržaniu moci. Vskutku to, v čom sú majstri, nie je spravovanie štátu, ale spravovanie moci. Ak by napríklad pani ministerka Lubyová mohla hovoriť otvorene, tak pravdepodobne by vykríkla na svojich kritikov asi takto. Ako chcete inak vládnuť a ako chcete zvládnuť rozdeľovanie eurofondov a dotovanie vedy? Bez zlodejín? Bez vopred vybratých firiem? Však to vám rozbije koalíciu. Áno, pani Lubyová je v takejto, povedzme, nazvime ju, dosť mizernej situácii. Verejnosť je už podozrievavá, samozrejme, ale prax jej koalície si vyžaduje stále znovu a znovu, aby na prvom mieste neboli vecné riešenia problémov, ktorými žijú bežní občania, ale na prvom mieste sú záujmy. Záujmy silných, vplyvných, bohatých, mocných. Videli sme to teraz úplne v priamom prenose, keď sme sledovali, čo sa dialo pri voľbe Ústavného súdu, sudcov Ústavného súdu. Koalícia sa takmer rozsypala, lebo koaličníci sa nedohodli na podpore predsedu strany najsilnejšej, najsilnejšej strany koalície, ktorý si uvzal, že bude predsedom Ústavného súdu. Otras bol tak veľký, že dokonca súhlasili s verejnou voľbou, čiže odtajnili svoje, svoje hlasovanie a za chvíľu sme boli znovu tam, kde sme boli predtým. Všetko sa zahojilo. A prečo? Už znovu bude hlasovanie neverejné a už znovu sa prihlási Robert Fico do hlasovania, už znovu sa prihlásil k slovu systém. Tak to bolo aj s eurodotáciami na ministerstve školstva. Svoj kus koláča si odhryzli čudné firmy s politickými väzbami, inak by sa koalícia rozpadla. A to isté máme v zdravotníctve. A čo v životnom prostredí? A vari, vari je to inak pri nákupe vojenskej techniky? Však tam letia miliardy očividne vyplytvané a očividne bez transparentnosti. Všade panuje systém. A v rámci tohoto systému, kým panuje, zdanlivo všetko vlastne dobre beží. Hýbe sa to. Ale iba dovtedy, znovu pripomeniem tú voľbu Ústavného súdu, kým sa nezačne hovoriť, že no malo by sa dodržiavať pravidlá, termín, požadovaná kvalifikácia. Keď do toho vstúpia záujmy, záujmy strán, ich vodcov, ich mecenášov, okamžite príde k zrážke. Tomuto systému vytvorenému ešte za Mečiara a Slotu slúži aj táto vládna koalícia, ktorú možno nazývať Ficova štvrtá koalícia, aj dnes sa vládnuci chovajú ku štátu ako ku koristi. A ku koaličným partnerom ako ku spolulovcom, s ktorými túto korisť lovia. Ak si korisť medzi sebou rozdelia proti, podľa dohody, systém bez problémov pokračuje. Ak nie, je tu kríza. Robert Fico to dobre pozná a vie, že ak koaličníci dostanú každý svoj kus mäsa, aby som použil taký obraz zo zoologickej záhrady a trhajú ho kdesi vo svojom kúte tejto našej podivnej ZOO, tak jeho koalícia stojí pevne nohami na zemi a všetko ide ďalej. Systému sa proste neradno stavať do cesty. Vie to Robert Fico a boja sa ho aj iní politici, ktorí tento systém de facto tvoria. O jeho sile svedčia padnutí politickí lídri, ale aj hroby obetí, ktoré sa priplietli systému pod nohy, či to bol Remiáš, Gaulieder, Kuciak alebo jeho snúbenica Kušnírová.
Dámy a páni, ale je tu jeden jediný rušivý moment tohoto nášho podivného stavu, tejto vlády systému. Ten rušivý moment by som nazval realita. Normálna obyčajná realita. Skutočnosť, akú nájdete, keď vyjdete z tejto budovy na ulici. To je skutočnosť obyčajných, bežných občanov a voličov tejto republiky. V tejto skutočnosti je náš svet z ich pohľadu hore nohami. Ľudia to vidia a sú znechutení a zhrození, keď ministri slúži kdekomu, len nie občanom. Vidia, že je dolu hlavou, že poslanci sa vlastne nerozhodujú. Alebo že ústavní sudcovia budú ako vidno vyberaní ku tomu, aby, nevyberaní ku tomu, aby slúžili ústavnosti, ale aby slúžili nejakej strane. Ešte aj prokurátori občas u nás zastupujú zloduchov, a nie štát a niektorí policajti robia kdečo iné, než by mali, dokonca vraždia, vypaľujú alebo kupčia s informáciami s vyšetrovania.
Ľudia sú znechutení, a práve preto prepadajú často lákaniu extrémistických strán. To je ten spor, ktorý Slovensko vedie do pekla. To nie je spor ľavice, pravice, liberálov, konzervatívcov, dámy a páni, takto ďaleko sme sa v budovaní politickej scény, žiaľ, ešte nedostali. Je tu spor systému, ktorý som nazval systémom s veľkým S a obyčajného, normálneho života, reálnej skutočnosti bežného občana. Vzájomný prienik a dotyk týchto svetov je skoro nulový, je to skoro ako antihmota a hmota. Keď sa dotknú, vylučujú sa. Buď to bude jedno panovať alebo tu bude druhé. Buď tu bude vládnuť systém, alebo záujem občana.
Chvalabohu, v tomto spore medzi systémom a obyčajným človekom môžu byť ešte stále rozhodcami voliči. Tí sú síce, samozrejme, všetkými stranami rôzne balamutení, marketingovo ohlupovaní alebo kupovaní tými slávnymi balíčkami, ale napriek tomu všetkému vždy sme vsádzali my demokrati, ktorí tu tvoríme menšinu, na jedinú vec a to je zdravý rozum aj etické povedomie slovenského človeka, ktorý by mal viesť k tomu, že sa postaví na stranu dobra.
Slovenskí voliči si v skutku začínajú uvedomovať ten rozpor tak, ako som sa ho v tomto čase pokúsil opísať, a cíti to aj systém. Ako vždy, keď sa blíži riziko, že by systém padol a že by jeho, jeho pozadie bolo vyzradené a že by vinníci niesli zodpovednosť, ako vždy doteraz, systém sa už pripravuje a robí opatrenia na svoje prežitie. Lebo systém naozaj prejavuje schopnosti, ktoré jeho odporcovia, ktorí, ktoré jeho odporcom neraz chýbajú. Je súdržný, je utajený, je dokonale akčný.
Spomeňme si, že vlastne takémuto politickému systému sa podarilo prežiť rok 89, kedy korupčnostraníckym vzťahom, sa zdalo, že už naveky odzvonilo. Prežil aj Mečiarov pád v roku 1998, kedy sa mnohým zdalo, že to už hádam nie je možné. Prežil. Prežil a zdokonalil sa aj po voľbách v roku 2010, keď systém ohrozila Iveta Radičová. Čo pomohlo prežiť tomu, čo vlastne nikto nechce? Veď ten volič takýto systém na Slovensku nechce. Domnievam sa, že vždy pomohlo jednak predvídavé nasadenie nášľapných mín plus tichí spojenci medzi víťazmi. To je, to je ten problém, táto dvojitá rana, táto dvojitá taktika priniesla štýlu a systému korupcie a zneužívania štátu zakaždým zatiaľ prežitie, ba aj zdokonalenie. Teraz sa blíži termín volieb a tento núti našich vládnucich spolu s tou atmosférou, ktorú vytvorili demonštrácie, ktorá sa vytvorila vo voličskej spoločnosti Slovenska, núti našich vládnucich začať s opatreniami pre prípad, že by ich voliči predsa len prekukli. Preto tu máme boj o Ústavný súd. Systém myslí na zlé časy a chce naklásť svoje míny. A takisto sa obzerá v radoch dnešnej opozície, kde už hľadá tichých spojencov. Keď sa obzrieme v tejto sále, vieme, že je to pravda. Preto sa môže opäť stať, ako už viackrát, že v okamihoch, keď budú demokrati oslavovať víťazstvo, systém už bude dávno pripravený na skoré obnovenie svojej moci.
Dámy a páni, súčasťou príprav na voľby je aj činnosť pani Lubyovej. Neférovo rozdeľované eurofondy sú predsa tzv. podporou pre našich ľudí. Relativizovanie pochybenia predsedu parlamentu, ktorého užívanie akademického titulu demoralizuje verejnosť, demoralizuje študentov, je zlým príkladom pre každého, kto sa usiluje získať úspech vlastnými silami a bez švindľov. Aj toto jej počínanie je súčasťou relativizácie hodnôt, vďaka ktorej systém prežíva.
A rovnako ma mrzí jej mlčanie pri škandalóznom chovaní vlastného predsedu, ktorý dokazuje, že hoci je najvyšším ústavným činiteľom štátu, ktorý je v Európskej únii a NATO, nedbal by najradšej byť v euroatlantickom spojene..., súručenstve poskokov Kremľa. Systém má rám takéto ministerky, ktoré vedia, kedy majú mlčať, a vedia, do čoho sa nemajú starať a kedy majú vyhovieť našim ľuďom. Preto som povedal, že nepochybujem, pokiaľ pani Lubyová sama si nevstúpi do svedomia, že by sme dneska presvedčili koalíciu, aby ju odvolala. Možno si to ani nemôže dovoliť. Systém si praje pokračovať.
Pani ministerka nemala pred nástupom ktovieakú dlhodobú prax v oblasti, samozrejme, nejakých reforiem školstva, myslím, že sa tým veľmi nezaoberala, ale v expertnom prostredí bola veľká ochota jej pomôcť. Bola to nastupujúca ministerka po dosť zle končiacom ministrovi, teda síce opäť SNS, ale naozaj som mal také ohlasy, že jej ľudia boli ochotní pomôcť, ale túto šancu premárnila. Mala šancu postaviť sa proti požiadavkám, aby vychádzala v ústrety tzv. našim ľuďom, mala šancu vyjadriť sa, ako ministerka školstva to naozaj mala urobiť, k otázke rigoróznej práce predsedu SNS, mala takisto šancu povedať všetkým vysokoškolským študentom, ktorí poctivo študujú, že stojí na ich strane, aj keby ju to malo stáť ministerský post. Nevyužila tieto šance a to je dôvod, prečo tu dnes sme a prečo pani ministerka Lubyová bude navrhnutá na odvolanie.
Ďakujem.
