Videokanál poslanca

Dámy a páni, v tejto sále odzneli už mnohé argumenty, ktoré vysvetľujú, že situácia je vážnejšia, než si koalícia priznáva. Ja mám svoje roky, čo teda nevyslovujem s nejakým mimoriadnym potešením, ale tie roky mi umožňujú pozerať sa s istým odstupom, s istým odstupom na udalosti. Som tu teraz jediný z niekdajších, ako sa to vzletne hovorí, mužov Novembra, aj z niekdajších politických väzňov. O to trpkejšie sa mi pozerá na to, že sa mnohí bývalí komunisti vysmievajú nášmu úsiliu, aby parlament skutočne kontroloval moc, a pohŕdajú tým, že aj keď má opozícia zákonite menšinu, že sa o tú kontrolu usiluje.
Ja nie raz som už apeloval a apelujem znovu na vás, vy, čo ste poslanci vládnej koalície, vy naozaj veríte tomu, že vy ste tu len nato, aby ste podporovali svoju stranu? Však vás sem ľudia poslali v domnienke, že vy chcete vykonávať slobodne mandát. Na to ste tu sľubovali. A že keď sú akékoľvek pochybnosti práve vašich ľudí takzvaných, tak budete prví, kto zdvihne hlas. Ešte skorej než tá opozícia. Pretože skutočne v tom je podstata parlamentu.
Nechodíme sem preto, že nám poslali nejaký papier z volebnej komisie. A chcem veriť, že ani nie preto, že dostávame mzdu. Chodíme preto, a to nám pani slovenčina hovorí veľmi zreteľne, lebo sme poslaní, poslaní ľuďmi, ktorí čakajú od nás nie prácu pre vlastnú stranu, ale prácu pre nich, pre všeobecné blaho. V tomto prípade aj pre spravodlivosť. Veď vy hádam si uvedomujete, že darmo ste tu silní, arogantní, lebo máte o pár hlasov viac. Aj to už v tejto chvíli len takých takpovediac nakúpených hlasov, preto je pro forma dnes trinásteho v piatok, vaša koalícia prestala mať väčšinu odchodom jedného či dvoch koaličných poslancov.
Ale ak by ste mali aj akúkoľvek väčšinu, prosím vás, veď to je len bublina tejto miestnosti. Tam vonku ľudia v okamihu, keď sa stala vražda, si naplno kládli otázku, či celé tie roky tu vlastne neexistuje dvojitá realita. V jednej realite sa politici vládnuci nad Slovenskom, vaša strana vládne už dlhšie než dekádu, klaňajú v kostoloch so zohnutou hlavou, pokorne alebo odovzdávajú červený klinček ženám. A kdesi inde v tej nočnej podobe, v temnej podobe snujú kšefty, organizujú korupciu s Vadalom, telefonujú si raz s jedným, raz s druhým mafiánom, posielajú si esemesky.
Skutočne, darmo sa pokúšate otočiť veci, že či Kočner vylákal nejakého vtedy opozičného politika na také či onaké stretnutie. Jeho komunikácia jasne hovorí, ako stál na vašej strane, ako od nej, dokonca konkrétne od predsedu Fica alebo od vášho nominanta v Ústavnom súde, čakal spásu ešte aj v okamihoch, keď ho už orgány posadili tam, kde je.
Dámy a páni, táto schôdza naozaj nie je zbytočnou, pretože sa odohráva v trvajúcej kríze štátu. Slovenská štátnosť narazila na križovatku a tá križovatka má jednoduché pomenovanie. Tak ako v novembri ´89, kedy sme mimochodom išli na námestia pobúrení chýrom o zabití jedného študenta. Ten chýr sa potom neskôr ukázal nepravdivý, ale pobúrenie ľudí neustalo, pretože bývalý režim mal na rukách oveľa, oveľa viac obetí a krvi než len jedného študenta.
No ale teraz išla verejnosť na námestia a pôjde znovu a znovu, pokým sa neobjasní vražda dvoch mladých ľudí, ktorých vina bola, že odhaľovali zločiny, ktorých nitky očividne smerovali podľa tých zhabaných telefonátov aj k vašej členke a niekdajšej poslankyni a štátnej tajomníčky. Je nejaké prekvapenie, že toto bol šok?
Šok tej vraždy je predovšetkým šokom z toho, že zrejme žijeme v dvojitom svete. Viete, to, že odišiel z postu, odišli dvaja najsilnejší muži vašej strany, premiér Fico a minister Kaliňák, predsa si nikto nemyslí, že by odišli aj za akúkoľvek inú vraždu. Vrážd sa za rok na Slovensku stane pomerne, žiaľ, veľa. Iste by ich ani nenapadlo za to odchádzať. Prečo teda odchádzali? No má to veľmi jednoduchú odpoveď: tá vražda vrhla jasné svetlo na tie temné kúty politiky. Nie na to klaňanie sa birmovancov v kostoloch, nie na tie pokrytecké reči o sociálnych balíčkoch a sociálnej politike, ale na tie kšefty, ktoré už idú dávno za hranicou. Dávno sa organizovaný zločin dostal pod kožu tejto republiky, a to, žiaľ, musím povedať, práve v tomto období veľmi silne.
Áno, pamätáme si dodnes neobjasnenú vraždu Remiáša. No a neboli by sme verili, keď sa aj tento parlament pokúšal zrušiť amnestie, že skôr, než na základe zrušených amnestií, príde k akémukoľvek pokroku v objasnení tejto vraždy, udejú sa ďalšie dve. Verejnosť je otrasená, istotu v spravodlivosť máme najnižšiu z celej Európy, dôveru v políciu najnižšiu, dôveru v súdnictvo najnižšiu, efektivitu súdnictva najhoršiu. Toto sú výsledky nielen vašej vlády, ale vaša vláda je tu najdlhšie. SMER mal jediný od novembra ´89 vládu dokonca úplne sám v rukách, čiže nebolo naozaj na koho to hodiť.
Medzi vami sedí de facto už druhá generácia politikov, ktorí ale, žiaľ, kontinuitu, prejavujú kontinuitu s mentalitou normalizácie. To bola mentalita ochrany svojich ľudí, extrémneho straníctva, prepojenia strany a štátu, kde stranícki nominanti, vtedy tzv. stranícka nomenklatúra obsadila štát a držala ho tuho vo svojej hrsti.
V tejto, v tejto veľmi zložitej situácii nastala naozaj priam grécka tragédia. My, tento parlament rokuje ešte stále na jej pozadí, a to je spomínaná vražda. Tá vražda tiež nebola iba kvôli nim dvom. Tá vražda bola poprava, to všetci vieme. Poprava, ktorá mala zastrašiť. A koho mala zastrašiť? Na prvom mieste isteže novinársku obec a investigatívcov, ktorí išli moci po krku, išli po krku mafie a odhaľovali prepojenia medzi mafiou a štátnou mocou, vyplácanie príspevkov na neexistujúce poľnohospodárske pozemky a tisíc všetkých tých afér a škandálov, ktoré sa tu často skloňovali aj z tejto tribúny. Ale mala zastrašiť aj širšiu verejnosť a, samozrejme, aj politickú opozíciu.
Je našťastie zákonitým paradoxom, že osnovatelia tejto vraždy sa prepočítali. Použili takú ranu rovno do srdca toho moderného Slovenska, ktorú už nemohlo, nemohlo mlčať, ľudia vyšli na ulice nielen v Bratislave, na celom Slovensku. Opozícia podporovala tento pohyb spôsobom, akým bol, aký im bol najvhodnejší pre tú dobu, pretože nešlo o to, práveže nešlo o to politicky zužitkovať smrť dvoch mladých ľudí.
My sme ustúpili z námestí a prenechali sme im politicky neistým alebo neznámym mladým ľuďom, vôbec nie našim ľuďom, ako dnes dobre viete, nejeden z nich už vlastne nám tvorí konkurenciu. Ale aj keď by sme to boli vtedy vedeli, akože iste, že sme nevedeli, a môžbyť, že ani oni sami ešte vtedy nemali taký zámer, boli by sme im to prenechali, lebo bolo by to zlepšilo šance, aby sa tam vyjadrili aj ľudia, ktorí jednoducho na stranícke mítingy z nejakého vlastného dôvodu nechodia.
Skutočne Slovensko zahrmelo a dodnes ten mrak leží nad Slovenskom. Kým nebude vyšetrená vražda, nie je možné povedať, že táto etapa slovenského príbehu je za nami, ani keby to trvalo dvadsať rokov. Platí presne to isté, čo platí o vražde Remiáša. Trvalo dvadsať rokov, kým sa verejnosť znova pýtala, prečo je amnestia, a pýtali sa to mladí ľudia, ktorí vtedy pomaly ani nežili. Áno, vtedy vlastne vznikla iniciatíva, z ktorej neskôr sa zrodilo Slušné Slovensko, a chystala na apríl veľký míting na Námestí SNP na podporu požiadavky zrušenia amnestie a to bol napokon aj jeden z dôvodov, prečo sa pristúpilo k akémusi kompromisu.
Táto dramatická, ako som to nazval, až gréckej tragédii podobná situácia je okamih, kedy na scénu vstupuje Peter Pellegrini. Bol dovtedy vo veľkých funkciách, ale, samozrejme, v strane, ktorú vedie Robert Fico, bol stále vnímaný ako štatista a jeho veľká chvíľa vznikla z veľkého rozhorčenia, ktoré ale ešte neprerástlo v takú ničivú vlnu, ktorá by úplne bola zmietla, keby vtedy boli voľby, túto politickú garnitúru.
Pán Pellegrini mal mimoriadne dobrú chvíľu na politický štart. Verejnosť bola urazená a rozhorčená vraždou a najmä jej hrozivými dopadmi na náš vlastný sebaobraz. My sme si uvedomili, že žijeme v klamaní, že tu je svet mafie, Vadala, teraz vieme, Kočnera, ktorý, ktorému možno slúži časť politickej moci, ktorú my umožňujeme replikovať v každých voľbách znovu a znovu. Nečudo. A všetci sme chápali, prečo pán premiér Pellegrini vtedy odprisahal aj rodine, že urobí všetko pre to, aby vražda bola vyšetrená. To bola jeho chvíľa. To bola jeho legitimita, inak by tu dodnes panoval Robert Fico a žiaden pán Pellegrini.
Samozrejme, nad pánom Pellegrinim bol od počiatku jeho premiérovania otáznik, či nebude iba bábkový premiér. To je pochopiteľné. Po takom premiérovi trojnásobnom, ako bol Robert Fico, každá, každá postava, tým nechcem nijak zhadzovať, že by pán Pellegrini na to nemal, ale jednoducho nad každou postavou by bol prirodzený otáznik, či nebude iba figúrka, papierový panák, ktorý bude poslúchať rozkazy Roberta Fica. A Robert Fico si, samozrejme, aj dal záležať, aby pána Pellegriniho tu i tam zosmiešnil a aby nám pripomenul, že nikam neodchádza, pretože on si podržal kompletne politickú moc nad postavou Petra Pellegriniho. To znamená, zostal predsedom strany, stále bol predsedom koaličnej rady, pretože mal najsilnejšiu stranu v koaličnej rade, a stal sa predsedom poslaneckého klubu, ktorý je najsilnejší poslanecký klub v Národnej rade. Ako je vám známe, v našich pomeroch sa ustálili veci tak, že strana rozhodne, prenesie to na koaličnú radu, tam čo sa dohodne, to sa oznámi poslaneckému klubu a to sa oznámi vláde Slovenskej republiky na splnenie. Už z tohoto titulu je jasné, že Peter Pellegrini by naozaj sa musel rozhodnúť, aby sa stal skutočným premiérom, že situácia mu dáva skorej smerovku k bábkovému premiérovi.
Ako obhájil alebo neobhájil pán Pellegrini jeden a pol roka svojej vlády, to všetci vieme. Často nevedel obhájiť dokonca ani svoju vlastnú legitimitu, ani svojich ministrov. Ako vieme, pre výčiny putinofilného predsedu parlamentu dokonca odstúpil minister zahraničných vecí, ktorý teda hrozil úplným odchodom z vlády, a ja ani dodnes nemám jasno, že či je ministrom v demisii, alebo ako to zašmodrchali, lebo podľa právnikov, ústavných právnikov, s ktorými ja som sa rozprával, daná demisia sa nedá zobrať späť, ale zatiaľ v našom Kocúrkove zrejme aj to je možné. No ale nešlo len o zahraničnopolitickú vládnu orientáciu, z ktorej naozaj za vlády Petra Pellegrini si kdekto robil vtipy, žarty a trhací kalendár. Vidíme, že aj zo štátneho rozpočtu si koaličné strany za jeho slabej vlády urobili vlastné prasiatko, ktoré dávno rozbili. Tá obrovská šanca, ktorou sa Peter Pellegrini mohol pýšiť potom celý život, že by bol prvým premiérom, ktorý dosiahol, že Slovensko sa už nezadlžuje, že nežijeme na sekeru, že máme nulový deficit, tak to musel obetovať. Prasiatko je rozbité, miliarda, vyše miliardy, a bude tiecť ďalej. Pokusy ministra financií získať nejaké peniaze sú torpédované, ako vieme, aj v týchto dňoch.
Potom tu máme, samozrejme, protikorupčnú politiku, no ale tá vychádza, samozrejme, absolútne navnivoč, pretože k žiadnej novej legislatíve sa vládna koalícia nerozkývala, ktorá by zlepšila boj s korupciou. Naopak, mali sme tu rokovanie o tlačovom zákone, ktorého úmyslom predkladateľov je zrejme niečo celkom opačné.
Okrem občas zľaknutého a inokedy smelšieho komentovania vývoja, ktorý sa okolo neho odohráva, kde napríklad pripomeňme si, že SMER zmaril demokratizáciu volieb ústavných sudcov, ktoré zostali v rukách prostej väčšiny, a dokonca verím, že pán Pellegrini je z toho nesvoj, ale nedokáže donútiť vlastne nikoho, aby sa vôbec dovolil súd, Ústavný súd, a aby sa stal plnohodnotným, pretože jednoducho nejde to.
Pán Peter Pellegrini je dnes, je návrh na jeho odvolanie najmä preto, lebo opozícia cíti pobúrenie nad tým, ako sa zľakol už aj štátnej tajomníčky. Isteže, je to štátna tajomníčka dobre zažratá, ktorá bola osem rokov na ministerstve spravodlivosti a môžbyť má aj väčší vplyv než samotný pán Pellegrini, predsa ale neodvolať ju v jeho prípade bola fatálna vec. A vysvetlím prečo.
Už som povedal, že pán Pellegrini ťahal v mnohých významných agendách voči Robertovi Ficovi alebo pánovi Dankovi za veľmi, veľmi krátky koniec. Extrémne to bolo vidieť pri príklone k extrémizmu, ktorý demonštroval osobne predseda strany SMER, a pán Pellegrini sa zmohol na to, že ho pozve na koberec, kde si to chce nejak vysvetliť, len nevieme, kde tkajú ten koberec, lebo zatiaľ ešte utkaný nie je a k vysvetľovaniu sa zrejme nedostal.
To, že tretia vláda Roberta Ficu ("Fica", pozn. red.), ktorá je, pri vzniku bola odôvodnená ako hrádza proti extrémizmu, že skončila tak, že má za oporu ĽSNS a že jej rétoriku aj trestné činy členov ĽSNS obhajuje bývalý premiér Robert Fico, súčasný predseda SMER-u a predseda poslaneckého klubu SMER-u, to je neuveriteľný škandál a je to naozaj útok na podstatu samotnej ilúzie, že SMER by mohol byť sociálnou demokraciou.
Pán Pellegrini má ale inú, inú podstatu vzniku jeho vlády, pokiaľ to má byť jeho vláda. Nie boj, hrádza proti extrémizmu, ako zdôvodňoval svoju vládnu koalíciu Robert Fico, ale je to objasnenie vraždy, ktorá vlastne otriasla vtedajším vedením vlády aj ministerstva vnútra a ktorá mu otvorila dvere k tejto najvyššej na Slovensku kariére. Práve preto v okamihu, keď zistil, že akýkoľvek tieň podozrenia o neférových vzťahoch alebo nadmerných vzťahoch medzi štátnou tajomníčkou nota bene na ministerstve spravodlivosti, ktorá má v rezorte aj prokuratúru a dohľad nad vyšetrovaniami tým pádom aj podozrivou osobou, ktorá je zatknutá aj v súvislosti s vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice, akýkoľvek tento kontakt bol v jeho prípade, v prípade premiéra a vlády, ktorá vzišla z okamihu otrasu a spoločenského šoku spôsobeného vraždou Janka a Marienky ("Martiny", pozn. red.), mal okamžite konať, tam žiadne výhovorky, že či už má pani štátna tajomníčka dobré krytie v strane, toto je podstata zmyslu, prečo je tu Pellegrini.
Ukazuje sa, že buď konať sa neodvažuje, alebo je niečím ohrozený, nie som si istý, čo je horšie, ale uvedomovať si to, pán Peter Pellegrini, ktorému nikto neupiera, že je bystrý muž, uvedomovať si to iste musel. Toto bola podstata jeho zmyslu, prečo sa stal premiérom. Ukázalo sa, že členka jeho vlády je, jej polícia prišla zobrať telefóny a on sa vyhováral, že ešte nemá výsledky vyšetrovania. Však to vyšetrovanie môže trvať roky, ja si neviem predstaviť ani nie že vládu, kde ide o naozaj pozornosť celého Slovenska, ale ani solídnu firmu, že by jeho manažéra, špičkového manažéra, člena najužšieho vedenia vlády, prišla polícia zobrať telefóny a oni by si ho tam nehali. Ak by to bola solídna firma, okamžite by mu povedali, prosím ťa, kým sa to nevyšetrí, ty nás nemôžeš reprezentovať, lebo poškodzuješ záujmy tejto, tejto, tohoto nášho spoločného cieľa.
Peter Pellegrini to ale nemohol alebo nechcel byť schopný a nehal priestor pochybnostiam o tom, či vlastne je schopný riadiť svoju vládu, alebo musí čakať na niekoho pokyn, alebo na milosť pani štátnej tajomníčky, ktorá tvrdí, že ju vlastne ani nikdy nevyzval, aby odišla, a že rovnako sa choval aj minister spravodlivosti a že ona vlastne si odbehla na dovolenku a potom adresovala nám všetkým, a to bol dobrý pľuvanec, žiaľ, aj do tváre premiéra Pellegriniho, že celý tento cirkus s telefónom a s vyšetrovaním NAKY je svinstvo.
Takže Peter Pellegrini sa dostal do neuveriteľného oblúku. Jeho vláda vznikla na základe pobúrenia celej spoločnosti z vraždy Janka Kuciaka a Marienky Kušnírovej (reakcia z pléna), á, Martiny Kušnírovej. On sa zaprisahával poctivým úmyslom, že čokoľvek urobí, aby to vyšetril, a na konci dňa sa jeho vlastná členka vlády smeje z tohoto vyšetrovania a arogantne ho nazýva veľkým svinstvom.
Ja som presvedčený, že NAKA je dnes nádejou toho, a tvrdí to, tvrdíte to aj vy z koalície, že polícia si koná svoju úlohu. Ako ste mohli bez komentára strpieť, že vaša štátna tajomníčka a vaša nominantka to nazvala svinstvom? Veď to vyznievalo ako zastrašovanie. Našťastie, aspoň z tej funkcie odišla, no ale odchádza vám do súdnictva. Toto je súdnictvo, ktorému má slovenská verejnosť veriť?
Pán Pellegrini, ja som, takisto patrím k tým, ktorí uvítali to, že na čele vlády sa zjavila tvár, ktorá je ľudskejšia tvár, boli ste pre mňa taká ľudská tvár SMER-u. Neviem, čo vás donútilo, chcem veriť, že je to skôr tlak, než že by to bola vaša osobná voľba, že ste sa vzdialili tomu svojmu sľubu, že nikdy ničím nezavdáte dôvod, aby si niekto myslel, že ste na strane zločinu, ktorý sa udial voči týmto dvom mladým ľuďom. To, že ste pani Jankovskú nehali dlhý čas ukazovať celému Slovensku aroganciu, to, že na konci ste nehali aj toto jej zastrašovanie vyšetrovateľov, lebo keď jedna takáto vysoko postavená politička nadáva vyšetrovateľom NAKA, že robia jej svinstvo, to naozaj sa nedá inak nazvať, toto je zlyhanie. Zlyhanie v zásadnom sľube, ktorý stvoril vašu vládu, otvoril vám dvere do premiérskej kancelárie a to bol sľub, že nikdy ničím nebudete brzdou, ale vo všetkom pomocou vyšetreniu vraždy týchto dvoch ľudí. A v širšom zmysle, ako som povedal, nešlo len o vraždu dvoch mladých, nádejných, krásnych bytostí, za ktorými je nám veľmi ľúto, ale išlo o šok, že táto vražda je súčasťou systému. Že tu máme mafiu, že tu máme chobotnicu, ktorá sa touto vraždou bráni a že tá chobotnica má ruky medzi vyšetrovateľmi NAKA, že sa dotýka policajného prezidenta alebo iných vysokých politikov na úrovni ministerstva spravodlivosti, ministerstva vnútra alebo prokuratúry. Všetky tie podozrenia sa mesiac čo mesiac potvrdzujú novými a novými zisteniami. To je skutočne desivé, a keď na konci toho sa zjavila kauza, že už priamo štátna tajomníčka v rezorte spravodlivosti na najvyššom poschodí moci nad prokuratúrou je, u nej bolo, á, začaté úkony z vyšetrovania a pán premiér stále nechápal, že toto ohrozuje už posledné zvyšky dôvery, tak to bolo naozaj zlyhanie, ktoré nakoniec sklamalo pozostalých, sklamalo iste aj to, že ste nevyužili to vzopätie verejné, tie demonštrácie na to, aby ste nasmerovali ten SMER smerom k sociálnej demokracii. On sa vám za ten rok a pol vášho účinkovania priblížil k ĽSNS. A dobre viete, že to je pravda. Verím, že tá pravda vás škrie, ale nerobíte nič proti nej, lebo je pred voľbami, a hovoríte si, že sa nejakým spôsobom to musí vydržať.
Vážený pán premiér, nerád to hovorím, ale dnes už otázka stojí pomaly len tak, že či neskončíte ako onuca, ktorou si doslova ktosi vystelie čižmy, ktorými pokráča Slovensko neofašisticko-postkomunistickej moci. Lebo človek, ktorý ustupuje zlu, nakoniec sa chtiac či nechtiac stane jeho súčasťou, nakoniec bude musieť pozerať na ovocie toho zla.
Dámy a páni, to rázcestie, o ktorom hovorím a táto schôdza, o ktorej vy tvrdíte, že je úplne zbytočná, je o kľúčovej otázke slovenského príbehu. A keď som začal tým, že som už starý muž, tak tým si dovolím aj skončiť. Verte, že ten príbeh popíšu dejiny a popisujete a vy píšete tie kapitoly dejín každý deň. Ten príbeh v tejto chvíli má základnú otázku v tom, aká tu bude politická kultúra. Či kultúra minulosti, v ktorom sa chránili naši ľudia, aj keby to boli zločinci, lebo takto postupovala totalitná moc a toto napodobňovali aj niektoré posttotalitné strany, ktoré tu vznikli po páde tej pôvodnej totalitnej moci. Našich chránime, aj keby boli vrahovia. Náš človek bude mať výsady, aj keby všetci kričali. Naša väčšina vás zvalcuje a umlčí. Načo je nám kecanie v parlamente, keď nemáte čísla? Zabudnite na čísla, rozhodujú čísla, rozhoduje moc. Nerozhoduje to, kto má pravdu.
Viete, táto, tento postup nadsluhuje už toľko rokov, že stojíme na prahu 30. výročia od novembra, ale stále slovenský parlament je v podstate vykastrovaný. Poslanci nemôžu robiť prieskumy, parlament nemôže založiť vyšetrovací výbor ani v taký okamih, ako je vraždy týchto dvoch ľudí. My nemôžeme mať politickú rozpravu, iba prostredníctvom zvolania schôdze o niekoho odvolávaní, lebo politickú rozpravu, náš parlament je jeden z mála v Európe, ktorý nesmieme mať. Čo je toto, prosím vás, aká kontrolná rola parlamentu? A ešte z toho zvyšku sa vysmievate, smejete sa nám do očí, že nevieme si sami zabezpečiť väčšinu na schôdzu. No isteže, veríte naozaj na to, že tí ľudia neprezrú, že to je absolútna demagógia - ako môže menšina zabezpečiť väčšinu? Vy hovoríte, že 76. Nikdy ste nedali, až do dnešného dňa, tie hlasy. Po štyrikrát ste sa nám vysmiali a ešte ste nás nehali, nech sa rátame, kto bol chorý. No veď, samozrejme, v takom počte 150 ľudí sa vždy nájde niekto chorý alebo odcestovaný.
Páni, toto je križovatka, za ktorou buď bude Slovensko naďalej žiť v tzv. politickej kultúre normalizácie, kto nekradne, je hlupák, kto nevalcuje menšinu, je asi slaboch, lebo to je naša kultúra, my tu budeme mať také Slovensko, alebo nás odpíšu mladí, lebo to nie je taká otázka, že takúto politiku by ste tu mohli robiť ďalších 10 rokov. To nebude. Vy sa môžte udržať, môžte sa z nás posmievať, nebudete. Mladí, vaše vlastné decká opľujú takúto politiku. Lebo to je politika, ktorá viedla k tejto vražde. To nikto už nezotrie. To je politika zametania pod koberec. Nevyšetril sa Remiáš? Nevyšetril? Pani Remiášová roky hovorila, že veď ja viem, že tým, že pripomínam tú vraždu, niekomu aj leziem na nervy, a viem, že nevzkriesim svojho synka, ale pripomínam vám to zato, že, preboha, nech sa tu nezabijú ďalší mladí ľudia. Až na toto hrozné varovanie došlo a zabití boli hneď dvaja.
Chceme mať mafiánske Slovensko? Ja chcem veriť, že ani vy nechcete mať mafiánske Slovensko. Tak ale potom nemôžte chrániť svojich za každú cenu, aj keď smrdia zločinom. Skutočne zo sloganu "padni, komu padni" sa musí stať bežná žitá prax a nie fráza pred voľbami, kedy sa oblbujú voliči.
A dobre viete, že toho pokrytca, ktorý sa týmto oháňal tiež iba pred voľbami a potom chránil svojich, hoci bol tzv. modrý, som kritizoval rovnako. Aj za cenu, že som na roky vypadol z politiky, pretože, samozrejme, na kandidátku vás potom nezoberú.
A vás, pokiaľ budete reprezentovať takúto kultúru, som povinný kritizovať a zastávať sa verejného záujmu. A vyzývam vás, aby ste to robili tiež. (Potlesk.)