Videokanál poslanca

Ďakujem kolegom za faktické poznámky.
Reagoval by som na pani poslankyňu Vaľovú, ktorá ma poprosila, aby som nehodnotil záujem ostatných poslancov o zistenia pani verejnej ochrankyne práv. Nuž, ak sa poslanci Národnej rady odmietajú zisteniami verejnej ochrankyne práv čo i len zaoberať a prerokovať ich, tak to znamená, že nemajú záujem. Ak jej umožnia vystúpiť v Národnej rade a neprídu si ju vypočuť a ona hovorí k prázdnej sále, tak to znamená, že nemajú záujem. Ak verejná ochrankyňa práv odporúča prijať nejaké opatrenia, zmeniť zákony a poslanci to neurobia, tak to znamená, že nemajú záujem. A ak sú náhodou výnimočne prítomní v sále a miesto toho, aby počúvali verejnú ochrankyňu práv alebo aspoň boli ticho, tak tu hučia, bučia, prekrikujú sa, rozprávajú sa, tak to znamená, že nemajú záujem. Prepáčte, ale dovolím si hodnotiť záujem aj iných poslancov, nielen seba.
A pokiaľ ide o tú ďalšiu námietku, že sa pani verejná ochrankyňa práv nikdy nezaoberá tým, čo sa deje policajtom alebo seniorom, ľudí, ktorých práva sú porušované, no tak keď je niekto prepadnutý na ulici, tak to nie je porušenie práva, ktoré má riešiť verejná ochrankyňa práv, ale ktoré má riešiť polícia. Verejná ochrankyňa práv, zo zákona to vyplýva, rieši porušovanie práv orgánmi štátnej správy, územnej samosprávy a podobne.
Ďakujem.

Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážený pán predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, rád by som sa vyjadril k mimoriadnej správe verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd postupom policajných orgánov, ale kým tak urobím, dovoľte, aby som sa ospravedlnil pani verejnej ochrankyni práv za prístup niektorých poslancov k prerokúvaniu tejto závažnej správy.
Považujem za nedôstojné, akým spôsobom sa Národná rada – a už dlhodobo – stavia k téme ľudských práv a k činnosti verejnej ochrankyne práv. Nielen tým, že sa odmieta zaoberať jej podnetmi, ale aj tým, že keď tu pani verejná ochrankyňa práv vystupovala, tak obvykle vystupuje pred prázdnou sálou. Dnes je tomu výnimočne a možno prvýkrát inak a poslanci svojím správaním dávajú najavo, že hoci sú tu fyzicky prítomní, asi ich to veľmi nezaujíma. Je to veľmi smutné.
K samotnej správe. Stotožňujem sa so závermi obsiahnutými v mimoriadnej správe. Považujem ich za znepokojujúce a za obzvlášť znepokojujúci považujem prístup dotknutých štátnych orgánov k zisteniam verejnej ochrankyne práv. Konkrétne prezidenta Policajného zboru a ministra vnútra. A som presvedčený, že by sme už konečne mali opustiť tú neblahú prax, že nás verejná ochrankyňa práv upozorní na závažné problémy, na porušovanie základných práv a slobôd, navrhne nám konkrétne opatrenia a my si ju len vypočujeme a zoberieme správu na vedomie alebo ani to nie.
Na čo správa upozorňuje? Upozorňuje na to, že v policajných budovách má polícia vytvorené priestory, ktoré využíva na obmedzenie osobnej slobody osôb. Tieto priestory nie sú celami policajného zaistenia a neplatí v nich právny režim, ktorý zákon pre takéto cely predpisuje. Polícia na obmedzenie osobnej slobody fyzickej osoby nepoužíva výlučne na to zákonom určenú celu policajného zastúpenia a nepostupuje pri obmedzovaní jej osobnej slobody výlučne zákonom ustanoveným spôsobom. Tieto nelegálne priestory sú uspôsobené na obmedzenie osobnej slobody a pripútanie osoby, ktoré nie sú celami policajného zaistenia, a policajti používajú vo svojej praxi takéto priestory bežne, a to tak, že podľa svojej úvahy do nich dočasne umiestňujú fyzické osoby predvedené na políciu na dobu, o trvaní ktorej sami rozhodnú, a z dôvodov, ktoré policajti považujú za potrebné.
Problém je v tom, nie v tom, že by polícia nemala právo obmedziť osobnú slobodu, ale ak k tomu prikročí, keďže ide o zásah do jednej zo základných práv a slobôd, musí tak urobiť výlučne spôsobom, ktorý je upravený zákonom. V tomto prípade ide o postup, ktorý je upravený rozkazom, čiže nie zákonným spôsobom, ako to predpokladá ústava. Je takýto postup v poriadku? Rozhodne nie, hoci ide zväčša o osoby podozrivé z páchania trestnej činnosti alebo iného porušovania zákona, neznamená to, že ich ústavou stanovené základné práva a slobody je možné ignorovať alebo je do nich možné zasahovať iným spôsobom ako zákonom stanoveným, teda svojvoľne.
Mali sme tu celkom nedávno diskusiu o zrušení Mečiarových amnestií. Kolegovia z vládnej koalície sa vtedy dovolávali právnej istoty. Mal som tú česť dvakrát dokonca v televízii diskutovať s pánom poslancom Čížom, ktorý sa vyjadril, že dodržiavať formálne náležitosti je esenciou právneho štátu. My sme vtedy polemizovali, lebo si nemyslím, že zrušenie Mečiarových amnestií, ktoré samotné sú popretím právneho štátu, by boli zásahom do právneho štátu. V žiadnom prípade by to nebol žiadny prejav svojvôle, bolo by to iba umožnenie priechodu spravodlivosti. Tu sa však porušujú procesné práva podozrivých v trestnom konaní. Je to evidentné a porušujú sa tým aj ich ústavné práva.
Aká je reakcia dotknutých štátnych orgánov? Prezident Policajného zboru po upozornení na to, že dochádza k porušovaniu základných práv a slobôd, nepostupoval podľa zákona a v zákonom stanovenej lehote ho neoboznámil so svojím stanoviskom a s prijatými opatreniami. Reagoval teda neskoro a nedostatočne. Verejná ochrankyňa práv hodnotí prístup polície ako rezortné krytie tejto praxe. Pretože miesto toho, aby sa prijali opatrenia na nápravu, tak polícia sa tvári, že je všetko v poriadku, že to, čo má byť upravené zákonom, stačí, keď je upravené rozkazom, a rezortné krytie pokračuje až hore, keď, samozrejme, policajného prezidenta kryje minister vnútra a tiež sa tvári, že všetko je v poriadku.
Považujem takýto prístup štátnych orgánov za smutný a v rozpore s právnym štátom, v rozpore s tým, že v právnom štáte je potrebné základné práva a slobody chrániť, zasahovať do nich iba zákonom stanoveným spôsobom a brať ich vážne. A ako som už avizoval, som presvedčený, že Národná rada Slovenskej republiky by mala postupovať inak.
Keďže návrh uznesenia, ktorý tu predniesla pani spoločná spravodajkyňa, považujem za nedostatočný, dovolím si navrhnúť jeho doplnenie. Spoločne s poslankyňami Zuzanou Zimenovou a Vierou Dubačovou predkladám tri doplňujúce návrhy k návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k Mimoriadnej správe verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd postupom policajných orgánov. Navrhujeme doplniť návrh uznesenia k parlamentnej tlači 293 o nasledovné tri body.
Doplňujúci návrh číslo 1. Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje znepokojenie nad informáciami o závažnom porušovaní základných práv a slobôd obsiahnutých v Mimoriadnej správe verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd postupom policajných orgánov.
Doplňujúci návrh číslo 2. Národná rada Slovenskej republiky žiada ministra vnútra Slovenskej republiky, aby prijal opatrenia na odstránenie porušovania základných práv a slobôd postupom policajných orgánov a na zabezpečenie dodržiavania výlučne zákonom ustanoveného postupu pri obmedzovaní osobnej slobody fyzických osôb a aby Národnú radu Slovenskej republiky o prijatých opatreniach informoval. Termín 13. 1. 2017.
Doplňujúci návrh číslo 3. Národná rada Slovenskej republiky žiada ministra vnútra Slovenskej republiky, aby Národnej rade Slovenskej republiky predložil správu o zabezpečení dodržiavania zákonného postupu pri obmedzovaní osobnej slobody policajnými orgánmi. Termín 13. 1. 2017.
O každom z doplňujúcich návrhov žiadame hlasovať samostatne.
Odôvodnenie: Navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky nielen zobrala na vedomie Mimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd postupom policajných orgánov, ale aby k zisteniam obsiahnutým v mimoriadnej správe zaujala stanovisko a požiadala ministra vnútra o prijatie opatrení na odstránenie porušovania základných práv a slobôd policajnými orgánmi.
Termín sme navrhli 13. januára 2017, teda tak, aby sa Národná rada mohla informáciou o prijatých opatreniach ministra vnútra a aj správou o dodržiavaní základných práv a slobôd a zákonného postupu policajných orgánov, aby sa Národná rada mohla zaoberať na svojom prvom budúcoročnom zasadnutí.
A dovoľte mi, aby som sa na záver poďakoval pani Jane Dubovcovej nielen za túto mimoriadnu správu, ale aj za celú jej činnosť verejnej ochrankyne práv. Keď sme vás do tejto funkcie zvolili, bol som presvedčený, že je to dobrá voľba, a vy ste to svojím pôsobením potvrdili. Dali ste funkcii verejného ochrancu práv zmysel. Po rokoch, keď to vyzeralo, že je to čistá formalita alebo nejaký výsluhový dôchodok pre bývalého politika, sa konečne ukázalo, že táto funkcia má v sústave štátnych orgánov Slovenskej republiky svoj zmysel a že malo význam ju zriadiť.
Ďakujem vám za to. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Remišová, ja som ten ústavný zákon spomenul nie ako tú úplne podstatnú vec, ja si napríklad nemyslím, že je veľmi dobrý nápad nastavovať zrkadlo napríklad návrhmi zákonov a onedlho tu budeme mať taký návrh zákona na programe, ktorý nastavuje zrkadlo skutočnosti, že si predseda vlády Robert Fico nepreberá doporučené listové zásielky, a tým sabotuje nejaké súdne konania, čo je, samozrejme, že odsúdeniahodná vec, ale riešiť to zrejme nie úplne vážne mysleným návrhom zákona tiež nie je najlepší nápad.
Pokiaľ ide o tú vecnú stránku, tak naozaj ak by sme sa bavili oslobodení od toho momentu nastavovania zrkadla a rozmýšľania pod vplyvom zmeny rokovacieho poriadku, ktorá bola koalíciou násilne a proti vôli opozície a napriek vyslovenému a zdôvodnenému nesúhlasu pána prezidenta opätovne pretlačená touto Národnou radou a čoskoro nadobudne účinnosť, keď sa pozrieme len na vecnú stránku tohto návrhu, tak ako som povedal aj vo svojom vystúpení, nemyslím si, že by, že by myšlienka, že predseda Národnej rady nemá byť členom politickej strany, zodpovedala politickej tradícii, ktorú u nás máme, ani si nemyslím, že je to vec, ktorá sa dá nejako alebo by sa mala diktovať zákonom. Sú krajiny, kde to, kde to vyplýva z politickej tradície, politickej kultúry, tam je to úplne v poriadku, tam zrejme na to netreba žiadny zákon. Podobne ako v ústave nemáme napísané, že prezident musí byť nečlen politickej strany, napriek tomu to všetci doterajší prezidenti rešpektovali, ak aj pôvodne boli členmi nejakých politických strán.
A to je myslím cesta, nie to, že dávať niečo takéto do zákona.

Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa aj ja stručne vyjadril k návrhu ústavného zákona, ktorý by mal predsedu parlamentu prinútiť vyzliecť stranícke tričko a byť nestranným predsedom parlamentu, tak ako je tomu napríklad v Spojenom kráľovstve.
Ja úplne rozumiem motívom, ktoré viedli predkladateľov návrhu zákona k tomu, že to predložili, a do istej miery ich aj chápem. Je to zaujímavý nápad a je to v podstate nastavenie zrkadla vládnej koalícii za to, čo spravila s rokovacím poriadkom, keď si z rokovacích poriadkov iných krajín povyberala veci, ktoré sa jej práve hodili, a teraz opozícia prichádza s návrhom, keď si tiež z roko... alebo z parlamentnej tradície a z parlamentnej kultúry niektorých krajín vybrala nejaký návrh alebo nejakú úpravu, ktorá by sa jej hodila.
Je dôležité nastavovať zrkadlo, len trochu by som dovolil vysloviť pochybnosť, že či je najvhodnejšou formou nastavovania zrkadla návrh ústavného zákona, návrh na zmenu ústavy. Možnože by sa našiel aj nejaký jednoduchší spôsob, akým koalícii odkázať, že to, čo spravila s rokovacím poriadkom, nebolo správne, a ako som povedal, chápem tie motívy, teda rozumiem im a do istej miery s nimi aj súhlasím, len mám trochu problém s tou formou, lebo ak sa chceme vážne baviť o tej veci, tak myšlienka, že predseda parlamentu by na Slovensku nemal byť členom politickej strany, vôbec nezodpovedá našej parlamentnej tradícii, tak ako nezodpovedá našej parlamentnej tradícii, že sa bude časovo limitovať vystúpenie poslancov v rozprave, to uznávam, ale z vecného, z vecného hľadiska si myslím, že ten návrh nemá iné opodstatnenie ako to nastavenie zrkadla.
Ďakujem.

Vážená pani navrhovateľka, vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 30. januára 2017. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Podobne ako pán poslanec Galek by som sa chcel poďakovať jednak za istú ústretovosť pri schvaľovaní tej predchádzajúcej novely, kde sme pre právnické osoby, ktoré nie sú zapísané v Obchodnom registri, posunuli tú povinnú aktiváciu až na 1. mája 2018, vďaka čomu teraz nemusíme riešiť napríklad neziskové organizácie. Takže to je dobré, že sme spravili.
Na druhej strane, keď sme rokovali o tej predchádzajúcej novele a ešte aj predtým sa hovorilo o tom, že bude štát realizovať nejakú kampaň a myslím, že to hovoril aj pán podpredseda vlády, že by mala byť nie drahá, ale efektívna a aby sa hlavne dostala ku každému jednému konateľovi a štatutárovi. Ja som sa aj vtedy vyjadroval, že pri mnohých európskych projektoch sa robí publicita, informovanosť o veciach, ktoré nemajú žiadny reálny význam okrem toho, že teda robme propagandu, že niečo bolo urobené, postavené, zrekonštruované z európskych fondov, ale inakšie tá informácia nikomu na nič neslúži. A práve pri projektoch, ako je tento, je to priam nevyhnutné, aby sa k ľuďom alebo teda k dotknutým štatutárom právnických osôb dostala tá informácia.
Takže moja otázka smeruje aj k tomu, či uvažuje, uvažuje úrad podpredsedu vlády o nejakej kampani, alebo akou formou chceme zabezpečiť tú informovanosť, aby sme o toho pol roka alebo trištvrte roka, alebo o rok, alebo aký termín už stanovíme, zase nestáli pred tou otázkou, že podnikatelia by to síce mali vedieť, ale nejako sami od seba sa k tomu nemajú a médiá sami od seba o tom neinformujú.

Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, opäť tu máme návrh na skrátené legislatívne konanie. Opäť sú ohrozené základné práva a slobody, aspoň teda tak tvrdí vláda a musím uznať, že na rozdiel od tých predchádzajúcich prípadov, v tejto konkrétnej situácii mám aj ja pochybnosti, či to tak naozaj nie je, pretože ak si elektronickú schránku aktivovalo iba niečo okolo 25 % právnických osôb zapísaných v Obchodnom registri, tak to naozaj môže byť problém a naozaj môžu byť ohrozené ich procesné práva. Čiže budem tento návrh kritizovať, ale moja kritika bude miernejšia ako obyčajne.
Dokonca si myslím, že je možné, že sú naplnené aj ďalšie dôvody pre skrátené legislatívne konanie, a to síce, že štátu potenciálne hrozia značné hospodárske škody, ak to chápeme v širšom slova zmysle a do toho štátu zahrňujeme aj tie podnikateľské subjekty, ktoré by mohli byť poškodené na svojich procesných právach a utrpieť v dôsledku toho, že nemajú aktivovanú elektronickú schránku, hospodárske škody a prípadne by si tie škody vymáhali od štátu.
To, čo ale vidím ako problém v návrhu na skrátené legislatívne konanie, je, že len v septembri sme nie skráteným legislatívnym konaním, ale normálnym konaním posúvali tú lehotu pre aktiváciu elektronických schránok. Robili sme to podľa môjho názoru aspoň zo začiatku ústavne sporným spôsobom, ktorý zaváňal retroaktivitou, potom sa našlo riešenie, ktoré bolo zrejme v poriadku, aj keď isté pochybnosti tam nepochybne ostali a teraz po troch mesiacoch máme tu znova, znova na stole návrh na ďalšie posunutie a ani to septembrové nebolo prvé, bolo, myslím, tretie celkovo, odkedy zaviedol štát povinnosť aktivovať elektronické schránky. Takže mne bola na začiatku sympatická tá snaha a to odvolávanie pána podpredsedu vlády, keď sa ujal tejto agendy, že už nebude ďalej posúvať termíny a teraz tá realita zrejme, zrejme ho presvedčila o tom, že asi sa to, asi sa to nedá, ale bolo by asi dobré, keby sme dostali nejaké vysvetlenie, že čo sa stalo, kto je za to zodpovedný, lebo tu nie sme, že sme neodhadli, čo sa udeje za dva roky, ale sme tu v situácii, že sme neodhadli, čo sa udeje v priebehu troch mesiacov.
Prečo, keď sme to posunuli iba do 1. 1. 2017, tak teraz to ideme zase posúvať? A bolo by teda aj dobré povedať, že aké chyby sa tam stali, alebo čo nevyšlo z tých zámerov, kde sú príčiny toho. A ďalšia otázka je, že či to bude stačiť, či ten posun zase o pol roka je dostatočný, alebo si tým zavaríme na ďalšie skrátené legislatívne konanie, keď niekedy v máji alebo júni budúceho roku budeme zasa o pol roka posúvať ten termín. Nebolo by lepšie potom dať dlhšiu lehotu a posunúť termín povedzme aspoň o rok? Alebo, a toto už nie je otázka, to je rečnícka otázka, nebolo by lepšie najprv štátnu správu poriadne pripraviť na to, aby plnohodnotne dokázala elektronicky komunikovať s fyzickými aj právnickými osobami a potom nechať na fyzické aj právnické osoby, aby dobrovoľne nabehli na elektronické služby, ktoré budú aj pre nich výhodnejšie, pohodlnejšie a lacnejšie, rýchlejšie a až potom, prípadne, keď bude celý systém funkčný, zaviesť povinnosť komunikovať so štátnou správou výlučne elektronicky? Keďže to bola rečnícka otázka, tak na túto otázku odpoveď neočakávam, ale na tie predchádzajúce otázky by som rád nejakú odpoveď počul.
Ďakujem za pozornosť.

Pani poslankyňa Dubačová, pripájam sa k tvojmu apelu, zrušme amnestie. Teraz máme zlúčenú rozpravu k dvom bodom. K ústavnému zákonu o zrušení amnestií a k deklarácii Národnej rady, ktorú navrhla vláda. Ide o to, čo chceme urobiť. Chceme zlo iba pomenovať a označiť, alebo chceme sa pokúsiť s týmto zlom vyrovnať a napraviť ho. Pretože jediný spôsob, ako sa o to môžeme aspoň pokúsiť, je zrušiť Mečiarove amnestie, teda schváliť poslanecký návrh ústavného zákona o ich zrušení. Vládou navrhnutá deklarácia bez schválenia amnestií je iba prázdne gesto. Áno, niekedy je dôležité pomenovať veci. Áno, niekedy sa nedá spraviť viac. Avšak v situácii, keď sa viac dá spraviť a my môžeme spraviť viac, my môžme schváliť zákon, ústavný zákon o zrušení Mečiarových amnestií, tak v tejto situácii to nespraviť a iba prijímať nejakú deklaráciu je prázdne gesto a čistý alibizmus.

Ja ďakujem za odpoveď. Som rád, že si pán premiér všimol iróniu v mojej otázke, ale ja som to naozaj nemyslel celkom ironicky, pretože jeho vzťahy k diktátorským režimom a najmä tým, ktoré majú nejaké komunistické pozadie, nevnímam len čisto v polohe budovania nejakých hospodárskych záujmov, ale aj v polohe vysielania politických signálov a myslím, že pán premiér - škoda, že tu nie je - sa s tým ani nijako netají.
Už menej ma teší, že pán premiér dnes uprednostnil návštevu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove a spoločnosti SPINEA v Prešove pred tým, aby si splnil svoju povinnosť a zúčastnil sa na rokovaní parlamentu a odpovedal na otázky, ktoré mu položili poslanci. Považujem to za dosť zbabelé.
Pokiaľ ide o tú odpoveď, že toto je štandardná politika väčšiny demokratických krajín, tak je to pravda iba potiaľ, že, áno, aj demokratické krajiny udržujú vzťahy s nedemokratickými krajinami, s diktatúrami, obchodujú s nimi, udržujú hospodárske vzťahy.
Ale na druhej strane predstavitelia demokratických krajín, keď sa stretnú s diktátormi, s predstaviteľmi napríklad Číny alebo iných autoritatívnych či diktátorských režimov, tak zvyknú upozorniť aj na to, že sa v tej krajine porušujú ľudské práva, protestovať proti tomu, zastať sa väznených opozičných predstaviteľov, stretnúť sa s disidentmi, ktorí práve nie sú vo väzení.
A keďže mi v tejto chvíli nie je celkom jasné, či tú doplňujúcu otázku môžem položiť pánu premiérovi, ktorý tu nie je a ktorý by mi na ňu neodpovedal, alebo vám, tak sa vás, pán podpredseda vlády, chcem spýtať, že kedy odstúpite.