Videokanál poslanca

Pani poslankyňa Cigániková, je normálne, že ľudia môžu mať názor na dôležité veci z našej histórie bez ohľadu na to, koľko mali vtedy rokov, alebo dokonca či vtedy žili, alebo nežili. Ja napríklad mám veľmi jasný názor na holokaust, hoci som vtedy nežil. Niekto nemá, lebo nežil. (Potlesk.)
A tá myšlienka, že parlament nemôže všetko, aj podľa môjho názoru platí. Parlament naozaj nemôže všetko. Otázka je, čo je to, čo parlament nemôže. Podľa môjho názoru parlament nemôže odstrániť demokratický poriadok, demokratický systém, základné práva a slobody. To by malo byť materiálne jadro ústavy, na ktoré by nemal siahať nielen zákonodarca, ale ani ústavodarca.
Otázka je, či môže, alebo nemôže zrušiť amnestie. Podľa môjho názoru, pokiaľ amnestie boli udelené spôsobom, akým boli udelené Mečiarove amnestie, boli pošliapaním princípov právneho štátu, tak to parlament ako ústavodarca urobiť môže.
A nebola si jediná, kto vyslovil pochybnosti o tom, či je dobré riešenie zveriť Ústavnému súdu možnosť zvrátiť rozhodnutie ústavodarcu v takejto veci. Nikto z nás nespochybňuje, že Ústavný súd má právo preskúmavať súlad zákonov s ústavou. Toto je ale niečo úplne iné. Niečo, kde Ústavný súd môže zabiť návrat k spravodlivosti, a je normálne, že vzhľadom na jeho zloženie máme pochybnosti o zvolenom riešení a o tom, kam to povedie.

Pán poslanec Blanár, odhalili ste ma, prezentoval som svoje právne názory, neprezentoval som vaše právne názory. Myslel som, že je to normálne, že keď niekto vyslovuje svoj názor, tak vyslovuje svoj názor, nevyslovuje opačné názory, to je teda hlboký postreh. A skutočnosť, že SMER je mentálne pokračovateľom HZDS, je, myslím, všeobecne známa. Ja som to povedal len tak mimochodom, len som sa od toho dopichol, a teda prekvapuje ma, že niekoho na tom niečo prekvapuje.
Spochybňovanie riešenia, s ktorým dlhodobo, roky prichádzali strany napravo od stredu v minulosti aj dnes, argumentom, že bolo to zlé, lebo nedošlo k zrušeniu amnestií, je krajne cynické od predstaviteľa strany, ktorá celý čas tie amnestie, zrušenie amnestií blokovalo. Keby kedykoľvek poslanci SMER-u, keď sa hlasovalo o ústavnom zákone o zrušení amnestií, zahlasovali za, amnestie by boli už dávno zrušené. Je to len a len vaša zodpovednosť! (Potlesk.)

Vážená pani podpredsedníčka vlády, vážený pán predseda aj podpredsedovia Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vystúpil k návrhu vládny na skrátené legislatívne konanie k zmene ústavy a k zmene zákona o Ústavnom súde. Podmienky pre skrátené legislatívne konanie sú stanovené v § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, podľa ktorého za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, Národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.
V návrhu na skrátené legislatívne konanie sa síce spomína ohrozenie základných ľudských práv, ale nikto sa ani netvári, že by to bolo myslené vážne. Zrušením amnestií sa má obnoviť spravodlivosť a napraviť pošliapanie práva v podobe zneužitia orgánov štátu na zavlečenie slovenského občana do cudziny v rámci politického boja a pravdepodobne aj na vraždu ďalšieho občana. Zároveň sa návrhom na skrátené legislatívne konanie od nás žiada, aby sme jedno pošliapanie práva napravili prostredníctvom iného pošliapania práva, hoci ich rozsah je, samozrejme, neporovnateľný. Ale je úplne pomýlené obnovovať spravodlivosť prostredníctvom porušovania zákona. Najmä v situácii, keď nás nič nenúti, aby sme to spravili takýmto spôsobom, a nič nám nebráni, aby sme postupovali zákonnou cestou. Nič s výnimkou dupkania nôžkou vládnych politikov, ktorí sa tvária, že keď, že to buď bude tak, ako to oni chcú, teda cez skrátené legislatívne konanie, alebo nebude nič. Aké sú teda tie mimoriadne okolnosti, čo zrazu podľa vlády Roberta Fica spôsobujú, že by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných práv a slobôd? Pripomeňme si pár kľúčových dátumov.
31. augusta 1995 došlo k únosu Michala Kováča mladšieho, k samoúnosu, ako by povedali niektorí z neskôr amnestovaných v tejto kauze. 26. apríla 1996 bol zavraždený Robert Remiáš. Alebo samovýbuch, ako to niektorí z neskôr amnestovaných tvrdili.
3. marca 1998 vydal Vladimír Mečiar v zastúpení prezidenta rozhodnutie o amnestii, 7. júla 1998 predchádzajúce rozhodnutie Vladimír Mečiar pozmenil.
Ako od toho času konali tí, ktorí rušenie amnestií z pozície vlády alebo parlamentu mysleli vážne? Ako konali tí, ktorým naozaj išlo o spravodlivosť a právny štát? Ako konali tí, ktorých úmyslom nebolo rušenie amnestií iba fingovať?
Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku ’98 ukončili vládu Vladimíra Mečiara. Mikuláš Dzurinda sa ujal funkcie premiéra 30. októbra 1998 a už v decembri 1998, teda ani nie tri mesiace od volieb, sa ako zastupujúci premiér pokúsil amnestie zrušiť. Fakty hovoria úplne jasne. Mikuláš Dzurinda na rozdiel od Roberta Fica prejavil úprimnú snahu amnestie zrušiť. V podstate okamžite po tom, ako vo funkcií premiéra vystriedal Vladimíra Mečiara. Bola tu snaha rušiť amnestie pár mesiacov od ich udelenia. Ešte počas vlády Mikuláša Dzurindu v júli 2002, teda 4 roky od Mečiarových amnestií bol v parlamente predložený návrh skupiny poslancov za KDH na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii. Návrh nezískal potrebnú podporu a nezískal ju ani od súčasného premiéra Roberta Fica, ktorý bol v tom čase poslancom parlamentu, ale podľa systému nehlasoval, resp. bol neprítomný. Pokusy zrušiť Mečiarove amnestie pokračovali aj počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Opäť sa skupina poslancov za KDH pokúsila zrušiť ústavným zákonom, bol máj 2005, už dlhých 7 rokov od udelenia amnestií a návrh opäť nezískal potrebnú podporu ústavnej väčšiny a opäť ju nezískal ani od Roberta Fica.
A čo urobil Róbert Fico, keď sa v roku 2006 stal prvýkrát premiérom, pokiaľ ide o rušenie amnestií, ktoré v tom čase prznili Zbierku zákonov už 8 rokov? Nič, naopak, on predsa viedol vládu, ktorá sa opierala o podporu Vladimíra Mečiara ako jedného z koaličných partnerov. Dal si vari Robert Fico podmienku, aby sa kvôli možnosti ohrozenia základných práv a slobôd a z dôvodu verejného záujmu v skrátenom konaní menila ústava v snahe rušiť amnestie? Isteže nie. Keď boli amnestie na návrh poslancov KDH v parlamente tretí raz, bolo to už za vlády Roberta Fica, poslanci SMER-u, ako aj poslanci SNS a HZDS hlasovali nie za zrušenie amnestií, ale za návrh nepokračovať v rokovaní o nich. Proti zrušeniu amnestií boli poslanci dvoch z troch strán vtedajšej koalície aj v októbri 2008, teda pri štvrtom pokuse poslancov za KDH zrušiť Mečiarove amnestie.
A čo urobil Robert Fico, keď sa v roku 2012 stal druhý raz premiérom? Nič. Je to o to zarážajúcejšie, že viedol vládu, ktorá sa už neopierala o podporu Vladimíra Mečiara či Jána Slotu ako jedného z koaličných partnerov. Žiadna zo strán, ktoré vládli v čase, keď došlo k únosu a vražde, k aktom štátnemu, štátneho terorizmu a ich následnému amnestovaniu, už nebola pri moci. Druhá vláda Roberta Fica žiadnych partnerov nepotrebovala a SMER vládol 4 roky sám. Využil vari Robert Fico 4 roky samovlády SMER-u na to, aby sa kvôli možnosti ohrozenia základných ľudských práv a slobôd a z dôvodu verejného záujmu v skrátenom konaní menila ú{"x":856,"y":287,"id":179}stava a rušili amnestie? Opäť nie. Druhá Ficova vláda podobne ako tá prvá nenašla nielenže dôvody na rušenie amnestií v skrátenom konaní, ona ich nenašla vôbec v žiadnom konaní. Druhá Ficova vláda tým potvrdila, že SMER je nielen mentálne nasledovníkom Mečiaroveho HZDS, ale pokračuje v jeho línii, aj pokiaľ ide o zločiny spáchané počas vlády Vladimíra Mečiara. Robert Fico teraz rok po voľbách, približne rok od času, kedy sa stal tretíkrát predsedom vlády a kedy je už v parlamente ôsmy návrh na zrušenie Mečiarových amnestií ústavným zákonom, 19 rokov po tom, čo boli udelené, predkladá svoj návrh na rušenie Mečiarových amnestií. Patričnejšie vyjadrenie by však bolo, že Fico a jeho vláda nepredkladá, ale finguje návrh na rušenie amnestií a robí to v skrátenom legislatívnom konaní, ktoré nemá oporu v zákone. Fingovať nápravu nespravodlivosti a robiť to ešte i nezákonným spôsobom je cynické a vyvoláva to vážne pochybnosti o tom, že takýto krok je myslený vážne. Toľko ku kontextu.
A teraz sa pozrime na obsah, lebo aj obsah návrhu zákonov je dôležitý pre posúdenie, či sú, alebo nie sú splnené podmienky pre skrátené legislatívne konanie. Hoci v tomto prípade je už zo, už zo samotného kontextu úplne zrejmé, že nie sú. Únos Michala Kováča mladšieho a vražda Roberta Remiáša boli aktmi štátneho terorizmu, brutálnym zneužitím štátnych orgánov proti vlastným občanom, teda čímsi výnimočným v celej ponovembrovej histórii Slovenska. Rovnako výnimočným bolo aj brutálne pošliapanie práva a spravodlivosti Mečiarovými amnestiami. Štátna moc amnestovala samú seba, amnestovala vlastné zločiny, ktoré spáchala proti vlastným občanom. Práve táto výnimočnosť a brutálne pošliapanie princípov právneho štátu Mečiarovými amnestiami legitimizujú snahu o ich zrušenie, ale tak ako bolo výnimočné znásilnenie práva Mečiarovými amnestiami, tak by mala byť výnimočná aj jeho náprava cez ústavný zákon o zrušení Mečiarových amnestií. Vláda nám tu však v skrátenom legislatívnom konaní ponúka miesto ústavného zákona zmenu ústavy. Miesto výnimočného riešenia pre výnimočný problém zavedenie trvalého mechanizmu posudzovania prezidentskej kompetencie udeľovať milosť a amnestiu jeho možného zrušenia parlamentom a preskúmania rozhodnutí parlamentu Ústavným súdom natrvalo a zároveň v skrátenom legislatívnom konaní. Aké ďalšie amnestie alebo milosti mali od čias Mečiarových amnestií taký charakter, že by bolo dôvod ich zrušiť? Žiadne, už ani nehovoriac o tom, že od zmeny ústavy v roku 2001 už prezident ani nemôže udeľovať milosť či amnestiu formou zastavenia formou trestného stíhania, ale až po vynesení rozsudku. A problémom Mečiarových amnestií predsa nie je iba to, že páchatelia únosu Michala Kováča mladšieho neboli potrestaní. Rovnako veľkým problémom a traumou je, že trestné, trestné stíhanie nemohlo byť dovedené do konca, takže chýba nie len potrestanie vinníkov, ale aj samotné konštatovanie ich viny orgánov na to určeným, čiže súdom. A nič také ako Mečiarove amnestie, ktoré boli zastavením trestného stíhania sa už dnes nemôže stať, pretože to neumožňuje ústava.
Tak prečo potom meniť ústavu, navyše v skrátenom legislatívnom konaní a miesto jednorazovej nápravy výnimočnej nespravodlivosti zavádzať systém, ktorý sa tvári ako trvalý, v skutočnosti má však slúžiť iba na presne tú istú jednorazovú nápravu výnimočnej nespravodlivosti alebo sa tak aspoň tváriť. Aký dôvod na to existuje okrem ješitnosti Roberta Fica? Ješitnosti, ktorá mu bráni uznať, že sa mýlil, a prijať riešenie, ktoré skoro dve desaťročia odmietal. Až sa zdá, akoby skutočným dôvodom pre skrátené legislatívne konanie bola Ficova snaha skrátiť pocit trápnosti, ktorému je v dôsledku tejto svojej ješitnosti v očiach verejnosti vystavený. "Prestaňte politikárčiť," vyzval Fico opozíciu minulý týždeň článkom v Hospodárskych novinách. Okrem iného v ňom uviedol: "Ak máme úctu a rešpekt k Ústave Slovenskej republiky, nemôžme s ňou narábať ako s trhacím kalendárom". Presne tak, nemožno nesúhlasiť. Ale čím iným ako narábaním s ústavou ako s trhacím kalendárom je jej zmena v skrátenom legislatívnom konaní? Robert Fico narába s ústavou ako s trhacím kalendárom, pretože Robert Fico nemá úctu a rešpekt k ústave.
Ústava by sa mala meniť iba v úplne výnimočných prípadoch, z veľmi vážnych dôvodov a na základe dobre premyslenej úvahy a dôkladného zváženia všetkých súvislostí, a už vôbec nie skráteným legislatívnym konaním. Áno, ústava sa menila v skrátenom legislatívnom konaní napríklad aj v roku 2011 po tom, čo vláde Ivety Radičovej nebola vyslovená dôvera. Ale to bola presne tá mimoriadna situácia, keď bolo potrebné veľmi rýchlo nájsť riešenie, aby vláda bez dôvery mohla dovládnuť do predčasných volieb. A aj naše vtedajšie rozhodnutie považujem spätne za omyl. Ale aspoň to bola mimoriadna situácia. Ale dnes čo nás núti meniť ústavu v skrátenom legislatívnom konaní, aby sme vyriešili problém, ktorý je na stole už skoro dve desaťročia a ktorého riešeniu ste práve vy, dve z troch strán vládnej koalície, teda SMER a SNS, celé tie dlhé roky bránili? Vôbec nič, iba vaša ješitnosť. Mnohí, mnohí ľudia už po tých rokoch odmietajú veriť, že to teraz myslíte úprimne, že ste naozaj precitli, a naozaj chcete zrušiť Mečiarove amnestie, hoci ste až doteraz tvrdili, že sa to nedá, a týmto ľuďom sa nedá čudovať. Aj návrh na skrátené legislatívne konanie toto podozrenie len posilňuje. Skrátené legislatívne konanie totižto bráni normálnej diskusii. Nielen v parlamente, ale aj so širšou občianskou a odbornou verejnosťou.
Ten, komu ide o dobré riešenie problému, ktorý nemusí byť riešený zo dňa na deň, nemôže preferovať skrátené legislatívne konanie pred normálnym postupom. Vy to ale robíte a to vážne spochybňuje úprimnosť vášho úsilia aj dôveru vo vami ponúkané riešenie. Niektorí už ani neveria, že to myslia, myslíte vážne. Považujú celý váš návrh na zmenu ústavy len za fintu, ako prostredníctvom rozhodnutia Ústavného súdu zamiesť zrušenie amnestií pod koberec raz a navždy, a skrátené legislatívne konanie týmto podozreniam len nahráva. Ale dobre, nebudem ako tí, ktorí vám už neveria ani nos medzi očami, nebudem spochybňovať úprimnosť snahy kolegov z MOST-u zrušiť Mečiarove amnestie, ani to nechcem robiť. Dokonca pripustím na okamih, že aj Ficov SMER a SNS zmenili pod vplyvom tlaku verejnosti alebo odbornej diskusie svoje dlhodobé postoje v tejto veci a chcú Mečiarove amnestie naozaj zrušiť. Povedzme, že nikto z vládnej garnitúry nebude nijako ovplyvňovať ústavných sudcov, aby rozhodnutie parlamentu zvrátil, nič nie je vopred dohodnuté a toto celé nie je len divadielko pre verejnosť. Napriek tomu je vaše riešenie pri súčasnom zložení Ústavného súdu vysoko rizikové, a či si to už želáte, alebo neželáte, a či niekto bude Ústavný súd ovplyvňovať, alebo nebude, stále je možné, že to dopadne tak, že Ústavný súd rozhodne opačne ako parlament a zrušenie Mečiarových amnestií nadobro pochová.
Na stole máme v tejto chvíli dve cesty, ako zrušiť Mečiarove amnestie. Jednu, ktorú môžeme schváliť normálnym legislatívnym postupom, lebo je už v druhom čítaní, a ak sa pre ňu rozhodneme, zrušenie Mečiarových amnestií nebude možné zvrátiť. Druhú, ktorá vedie cez zákonom neodôvodnené skrátené legislatívne konanie k pochybnému a spochybniteľnému výsledku, pri ktorom je vysoká miera rizika, že zrušené Mečiarove, zrušené nebudú Mečiarove amnestie, ale ich zrušenie. Tá prvá cesta sa volá opozičný návrh ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií, tá druhá vládny návrh na zmenu ústavy v skrátenom legislatívnom konaní. Je úplne zjavné, ktorou cestou by mali ísť tí, ktorí si úprimne želajú zrušenie Mečiarových amnestií, a ktorou tí, ktorí snahu o ich zrušenie iba predstierajú.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Aj ja ďakujem za rozpravu a tie, tie kritické slová, ktoré som mal na jeden bod z toho návrhu novely, neznamená, že beriem späť to, čo som povedal predtým, že ten zvyšok je podľa môjho názoru nielen dobrý, ale aj dobre napísaný. Čiže ja návrh ako celok podporím a odporúčam to aj všetkým, aby to podporili a v prípadnom druhom čítaní môžme dôkladnejšie rozdiskutovať otázku mimovládnych organizácií ako povinných osôb. Ďakujem.

Ďakujem. Súhlasím s tým, čo povedal Gábor Grendel a tiež vnímam ako vážny problém, aj ako mestský poslanec, ak nie sú zverejňované analýzy a audity, ktoré boli vypracované za verejné prostriedky. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám síce hovorí o tom, že informácie označené ako obchodné tajomstvo povinná osoba nesprístupní. Táto formulácia tiež by mala byť zmenená, že nebude to iba informácia označená ako obchodné tajomstvo, ale naozaj to bude obchodné tajomstvo, lebo označiť ako obchodné tajomstvo možno, možno čokoľvek. Ale zákon v § 10 ods. 2 hovorí, že porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je najmä sprístupnenie informácie a v bode c) je: "ktorá sa získala za verejné prostriedky alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb, zriadených zákonom na základe zákona alebo na základe nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie". Čiže nič také, že keď niečo bolo, niečo bolo získané za verejné prostriedky, a to tie audity mestské rozhodne boli získané za verejné prostriedky, tak nemôže to byť považované za obchodné tajomstvo a samozrejme, že treba ošetriť, aby to nemohlo byť, tento typ informácií považovaný ani, ani za iné, iný dôvod nesprístupnenia, napríklad autorské právo, lebo to sa tiež často používa, keď nie obchodné tajomstvo, tak, tak je to autorské právo, hoci je to text, ktorý analyzuje nejaké právne normy a skúsenosti z nejakých iných krajín a žiadne, žiadne autorské právo by tam nemalo byť.

Ďakujem kolegom za reakcie. Pán poslanec Fecko, áno, je to tak, že pod zámienkou obchodného tajomstva sa častokrát odmietajú sprístupňovať informácie, ktoré nemajú nič s obchodným tajomstvom, iba niekto povie, že je to obchodné tajomstvo. A teda toto je tiež jedna z vecí, ktorá má byť riešená aj v rámci toho návrhu zákona, ktorý pripravuje ministerstvo, aby sa také veci diať nemohli.
Pani poslankyňa Remišová, ja som nehovoril, že chcem, aby povinnými osobami sa stali aj neziskovky, ktoré poberajú 5-tisíc eur, ale že informácie o tom, ako boli použité tieto verejné prostriedky a ak boli poskytnuté, ja neviem, formou dotácie, tak majú byť nielen vykazované zo strany príjemcu tej dotácie k tomu, kto im dotáciu poskytol, ale má byť o nich zverejnená aj nejaká informácia, aby sa aj verejnosť mohla oboznámiť s tým, že ako boli tie prostriedky použité. Ja som len namietal, že sa mi nezdá, že by mimovládne organizácie boli vhodný typ povinnej osoby a teda uviedol som praktické, praktické dôvody. Tak možno bude niekedy príležitosť ich prebrať podrobnejšie.
Ale k tomu, čo povedal pán poslanec Budaj, no ono to je tak, že infozákon má byť palicou nie na úradníkov, ale na verejnú správu. Má byť formou, akou verejnosť môže kontrolovať verejnú správu. Mimovládne organizácie sú súkromné subjekty, pohybujú sa v súkromnej sfére. Áno, ak hospodária s verejnými prostriedkami, tak je dôvod sa spýtať aj ako. Ale nemyslím si, že by, a ani to nie je v tom návrhu, že by sa mali stať povinnými osobami v úplnom rozsahu, ktorí poskytujú všetky informácie. Tie informácie, ktoré majú poskytovať, sa týkajú iba použitia verejných zdrojov.

Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som v prvom rade... Poprosil by som, že ak sa chcete baviť, tak niekde inde, lebo ma to ruší.
Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som podporiť tento návrh zákona. Jeho obsah smeruje k väčšej transparentnosti a tým aj k väčšej možnosti kontroly fungovania verejného sektora. Tie navrhované opatrenia nepochybne idú správnym smerom, lebo rozširujú množstvo informácií, ktoré budú k dispozícii občanom, ktorí majú záujem dozvedieť sa niečo viac o fungovaní štátu a pre verejný sektor je to užitočná kontrola, ktorá pomôže verejnému sektoru fungovať užitočnejšie, teda efektívnejšie, transparentnejšie a korektnejšie. Som presvedčený, že viaceré z bodov, ktoré sú navrhnuté v návrhu novely aj v prípade, že ako to už s opozičnými návrhmi býva, tento návrh nebude schválený, sa do zákona o slobodnom prístupe k informáciám skôr či neskôr dostanú. To "skôr" by mohlo nastať v prípade návrhu novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý pripravuje ministerstvo spravodlivosti a viem o tom, že sa tam majú riešiť aj niektoré z vecí, ktoré sú obsiahnuté v tomto návrhu zákona, napríklad tá otázka, že síce máme ošetrené dcéry, keď založia, ale už nemáme dcéry dcér a vnučiek. Čiže aj na toto sa tam, na toto sa tam bude pamätať a verím, že aj na viaceré z ďalších vecí sa dostanú do tej podoby, ktorá by už tento rok mala ísť do medzirezortného pripomienkového konania.
Bližšie by som sa chcel pristaviť pri jednej veci, na ktorú mám iný názor, ako predkladatelia a ide tam o ten bod 2, ktorý do § 2 vkladá nový odsek 4, ktorý by mal znieť, že povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby založené podľa osobitného zákona, ak hospodária s verejnými prostriedkami získanými od povinných osôb podľa odsekov 1 až 3 v celkovom objeme viac ako 100-tisíc eur ročne a je tam potom odvolávka na zákon o združovaní občanov, zákon o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, zákon o nadáciách ako príklady.
Otázka teda je, že či by sa mimovládne organizácie mali stať povinnými osobami v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. A samozrejme, že tá podmienka, že 100-tisíc eur v priebehu bežného kalendárneho roka ročne, to nie je bežné občianske združenie, to s takýmito, s takýmito prostriedkami drvivá väčšina mimovládnych organizácií neprichádza do styku a teda už vôbec nie z verejných zdrojov a samozrejme, že povinnosť vykazovať, ako boli použité akékoľvek verejné prostriedky, by mala byť samozrejmosťou a tie informácie by mali byť dostupné nielen tomu orgánu, ktorý poskytol tie prostriedky, ale aj verejnosti. A teda súhlasím s tým, že by to, že by to malo byť zverejňované.
Ale nemyslím si, že by to malo byť v režime zákona o slobodnom prístupe k informáciám, respektíve v takom režime, aby sa povinnou osobou stala príslušná mimovládna organizácia, a to z dvoch základných dôvodov. Jeden dôvod je principiálny, že prečo zrovna mimovládne organizácie, prečo nie aj iné subjekty, ktoré sú financované z verejných zdrojov, prečo nie politické strany, ktoré - teda tie parlamentné - dostávajú príspevok zo štátneho rozpočtu a myslím, že vo väčšej výške ako 100-tisíc eur ročne? Prečo nie cirkvi, ktoré sú financované z verejných prostriedkov? Ak žiadame, aby sa povinnou osobou stali mimovládne organizácie, prečo nie aj cirkvi a politické strany?
Druhá námietka je skôr praktická, že si neviem veľmi predstaviť, ako by to fungovalo v realite. Pretože byť povinnou osobou neznamená iba sprístupniť informáciu, keď ma o to niekto požiada, ale sprístupniť ju v nejakých zákonných lehotách a nejakým zákonným spôsobom a zároveň sprístupnenie informácií obsahuje možnosť odmietnuť sprístupnenie informácií, keď existujú zákonné dôvody pre nesprístupnenie tej informácie, aj keď niektoré povinné osoby odmietajú sprístupňovať informácie, kde neexistujú zákonné dôvody, ale tvária sa, že existujú, ale to je druhý problém. Ale to odmietnutie, a najmä to odmietnutie musí byť urobené formou rozhodnutia a proti rozhodnutiu je možnosť, je možnosť sa odvolať.
V prípade tých povinných osôb, ktoré sú dnes v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, je to jasné, pretože obvykle majú nejaké, nejakú, nejaký nadriadený orgán. Tam, kde to neexistuje, ako pri obci, tak tam rozhoduje primátor alebo starosta. O odvolaní, keď je to na ministerstvo, tak formou rozkladu to rieši minister alebo vedúci, vedúci ústredného orgánu štátnej správy. Dokonca je ošetrené aj, aj forma rozhodnutia a odvolanie pri tých organizáciách, ktoré sú založené alebo zriadené pod inými osobami, čiže napríklad nejaké obchodné spoločnosti alebo štátne podniky, ktoré nevydávajú sami rozhodnutie. Ale ak odmietajú sprístupniť tú informáciu, tak posunú informáciu o tom, že nechcú poskytnúť informáciu, o ktorú boli požiadané, svojmu zakladateľovi alebo zriaďovateľovi a ten rozhodne. Ibaže zakladateľ, a voči nemu sa potom možno štandardne odvolať.
Ibaže zakladateľ alebo zriaďovateľ je nejaký štátny orgán alebo orgán verejnej správy, ktorý vie, ako sa vydávajú rozhodnutia a vydáva ich, rozhodnutia, aj v množstve iných vecí obvykle, nielen rozhodnutia o odmietnutí sprístupniť informáciu. V prípade, ja neviem, občianskeho združenia alebo aj nadácie takýto postup nie je možný, možno s výnimkou nadácií, ktoré, ak si založí obec nadáciu, tak tam by to bolo riešiteľné. Ale ak to má platiť pre všetky nadácie, pre všetky občianske združenia, pre všetky neziskové organizácie poskytujúce verejnoprospešné služby, tak tam sú často zriaďovateľmi alebo zakladateľmi súkromné osoby a nemal by, nemá na koho takáto mimovládna organizácia obvykle presunúť to rozhodnutie, lebo taká osoba ako zakladateľ alebo zriaďovateľ pri právnických osobách založených alebo zriadených tými štandardnými povinnými osobami v prípade mimovládnych organizácií neexistuje a už potom vôbec nemal by kto rozhodovať o odvolaní voči takýmto rozhodnutiam.
Čiže súhlasím s tým zámerom. Áno, ak nejaká organizácia poberá viac ako 100-tisíc ročne, má to byť všetko zverejnené. Ja som za to, aby bolo všetko zverejnené a transparentne vykazované nielen poskytovateľovi tých prostriedkov, ale aj verejnosti aj pri nižších čiastkach. Však musí ma zaujímať aj, ako sa použije 5-tisíc eur alebo 50-tisíc, nielen 100-tisíc eur. Ale nerobil by som povinné osoby z mimovládnych organizácií. A ešte je tam potom, potom, samozrejme, aj problém, že ako by sa tých 100-tisíc ročne, ročne meralo, lebo samozrejme, sú organizácie, ktoré majú nejaké dlhodobejšie príjmy, ale môže byť organizácia, u ktorej sa to, že bude mať viac ako 100-tisíc ročne, môže zistiť niekedy, niekedy v polovici roka. A teda polroka nebude povinná osoba a potom polroka bude. Potom zasa, zasa polroka ešte bude a potom, potom už nebude. Čiže zdá sa mi to komplikované riešenie a jednoduchšie riešenie by bolo, dajme, nech sa tieto informácie zverejňujú, ale nech povedzme ich zverejňujú tie subjekty, ktoré ich poskytli, ako si to podobne má upraviť aj vo vykazovaní sponzoringu a podobne.
Takže ďakujem za pozornosť.

115.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážená pani predkladateľka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, pán predkladateľ na záver svojho úvodného slova vyzval poslancov, aby návrh, ktorý predkladá so skupinou poslancov, podporili, ja to týmto vystúpením robím. Chcel by som ten návrh zákona podporiť a nielen hlasovaním, ale aj v rozprave a myslím si, že je to veľmi dobrý nápad, ktorý posilňuje práva účastníkov konania, ktorým sú doručované dôležité písomnosti a ktorý tým, ako je v súčasnosti upravená fikcia doručenia, naozaj bez toho, aby mali právnické vzdelanie, veľmi často upadnú do omylu, pretože keď dostanem nejaké rozhodnutie, kde je povedané, že sa môžem odvolať do 15 dní od doručenia rozhodnutia, tak naozaj s výnimkou právnikov, ktorí si to pamätajú zo školy alebo s tým robia, alebo s výnimkou ľudí, ktorí sú opakovane účastníkmi konania, taký bežný človek, ktorý sa s tým stretne prvýkrát, druhýkrát, určite mu ani nenapadne, že dňom doručenia nie je reálny deň doručenia, ale že tam existuje nejaká fikcia, že tri dni po tom, ako mu bolo doručené oznámenie, že zásielka bola uložená na pošte.
Čiže podporujem, bude to jednoznačnejšie, fikcia doručenia zostane zachovaná, nenatiahne to tie správne konania takým spôsobom, že by teraz hrozili nejaké katastrofálne prieťahy a posilní to právnu istotu občanov.
V tejto súvislosti by som rád ale upozornil na to, že v tom istom ustanovení, v tom istom paragrafe a v tom istom, v tom istom odseku dokonca, v § 24 ods. 2 správneho poriadku sa o spôsobe doručovania hovorí aj niečo iné. Hovorí sa o tom, že ak účastník konania, ktorému má byť doručená zásielka určená do vlastných rúk, nebol zastihnutý, pošta ho má upovedomiť, že v iný deň sa mu pokúsi doručiť tú zásielku znova a až keď ten druhý pokus je neúspešný, tak v tom prípade uloží zásielku na pošte doručovateľ a upovedomí o tom účastníka konania a začína plynúť tá lehota.
Toto je napísané v zákone a ja sa teda pokúšam dopátrať, že či existuje niekto, komu sa to stalo aj reálne. Teda našiel som jedného človeka, ktorému sa to stalo reálne, má pomerne veľa konaní, ale aj jemu sa to stalo iba v menšine prípadov. Bežná prax je taká, že poštový doručovateľ rovno nechá ten žltý lístok, že adresát nebol zastihnutý, zásielka je uložená na pošte. Nemám jasné riešenie, čo s tým, len je to situácia, že máme niečo napísané v zákone, reálne to tak nefunguje. Prax sa od toho, ako by to malo byť podľa zákona, odlišuje. Teda možnosti sú v zásade asi dve, buď prispôsobíme zákon praxi, aby tam nebolo niečo, čo je tam iba deklaratívne a tiež to môže pôsobiť metúco, ale tým v zásade by sme akoby išli opačným smerom, ako táto novela, lebo by sme oslabovali práva, ktoré by účastníci konania mali mať. Takýmto, takouto formou teda doručení do vlastných rúk sa doručujú najmä dôležité písomnosti, napríklad rozhodnutia, čiže nie úplne bežná komunikácia a tam by naozaj mal byť občan upovedomený, že je to niečo dôležité a ak je možnosť doručiť mu to poštou povedzme v náhradnom termíne, tak by to malo byť umožnené.
Druhá možnosť je, že necháme to v zákone, ale bude sa treba pozrieť na to, akým spôsobom pošta tieto ustanovenia uplatňuje, resp. orgány verejnej správy by mali využívať tú poštovú službu, ktorá takýto spôsob doručovania s upovedomovaním umožňuje, nie iba teda bežné doručenie do vlastných rúk. Takže chcel som upozorniť aj na tento problém, ale hlavne som chcel podporiť návrh skupiny poslancov na zmenu zákona o správnom poriadku.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ja som sa chcel spýtať v podstate niečo podobné, ako kolega Martin Klus povedal vo svojom vystúpení, že aké sú tie skutočné dôvody, že je to naozaj lex Raši? Je, bolo tým dôvodom predloženia návrhu zákona to, že počítate s tým, že niektorí vaši primátori alebo starostovia budú kandidovať za županov a budú za županov aj zvolení? A teda aby na to obdobie, keď sa stanú županmi, tak na zvyšné obdobie nebol dovolený nový primátor alebo starosta, ale aby dokončil svoje alebo to funkčné obdobie zástupca, ktorého ten predchádzajúci primátor alebo starosta poveril, lebo kedysi boli zástupcovia primátorov a starostov na návrh primátora volení zastupiteľstvom. Dnes je to úplne v rukách samotných primátorov a starostov. Tak ročné obdobie sa mi zdá dosť dlhé na to, aby riadil mesto alebo obec niekto, koho legitimita nevyplýva priamo z volieb, ale teda má legitimitu poslanca, ale nemá legitimitu primátora a jeho legitimita viesť mesto v takom prípade bude vyplývať iba z toho, že ho poveril primátor, ktorý už navyše ani primátorom nie je. Tak sa chcem spýtať, že či to nie je tak trošku účelová, účelový návrh.