Vážená pani podpredsedníčka vlády, vážený pán predseda aj podpredsedovia Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vystúpil k návrhu vládny na skrátené legislatívne konanie k zmene ústavy a k zmene zákona o Ústavnom súde. Podmienky pre skrátené legislatívne konanie sú stanovené v § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, podľa ktorého za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, Národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.
V návrhu na skrátené legislatívne konanie sa síce spomína ohrozenie základných ľudských práv, ale nikto sa ani netvári, že by to bolo myslené vážne. Zrušením amnestií sa má obnoviť spravodlivosť a napraviť pošliapanie práva v podobe zneužitia orgánov štátu na zavlečenie slovenského občana do cudziny v rámci politického boja a pravdepodobne aj na vraždu ďalšieho občana. Zároveň sa návrhom na skrátené legislatívne konanie od nás žiada, aby sme jedno pošliapanie práva napravili prostredníctvom iného pošliapania práva, hoci ich rozsah je, samozrejme, neporovnateľný. Ale je úplne pomýlené obnovovať spravodlivosť prostredníctvom porušovania zákona. Najmä v situácii, keď nás nič nenúti, aby sme to spravili takýmto spôsobom, a nič nám nebráni, aby sme postupovali zákonnou cestou. Nič s výnimkou dupkania nôžkou vládnych politikov, ktorí sa tvária, že keď, že to buď bude tak, ako to oni chcú, teda cez skrátené legislatívne konanie, alebo nebude nič. Aké sú teda tie mimoriadne okolnosti, čo zrazu podľa vlády Roberta Fica spôsobujú, že by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných práv a slobôd? Pripomeňme si pár kľúčových dátumov.
31. augusta 1995 došlo k únosu Michala Kováča mladšieho, k samoúnosu, ako by povedali niektorí z neskôr amnestovaných v tejto kauze. 26. apríla 1996 bol zavraždený Robert Remiáš. Alebo samovýbuch, ako to niektorí z neskôr amnestovaných tvrdili.
3. marca 1998 vydal Vladimír Mečiar v zastúpení prezidenta rozhodnutie o amnestii, 7. júla 1998 predchádzajúce rozhodnutie Vladimír Mečiar pozmenil.
Ako od toho času konali tí, ktorí rušenie amnestií z pozície vlády alebo parlamentu mysleli vážne? Ako konali tí, ktorým naozaj išlo o spravodlivosť a právny štát? Ako konali tí, ktorých úmyslom nebolo rušenie amnestií iba fingovať?
Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku ’98 ukončili vládu Vladimíra Mečiara. Mikuláš Dzurinda sa ujal funkcie premiéra 30. októbra 1998 a už v decembri 1998, teda ani nie tri mesiace od volieb, sa ako zastupujúci premiér pokúsil amnestie zrušiť. Fakty hovoria úplne jasne. Mikuláš Dzurinda na rozdiel od Roberta Fica prejavil úprimnú snahu amnestie zrušiť. V podstate okamžite po tom, ako vo funkcií premiéra vystriedal Vladimíra Mečiara. Bola tu snaha rušiť amnestie pár mesiacov od ich udelenia. Ešte počas vlády Mikuláša Dzurindu v júli 2002, teda 4 roky od Mečiarových amnestií bol v parlamente predložený návrh skupiny poslancov za KDH na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii. Návrh nezískal potrebnú podporu a nezískal ju ani od súčasného premiéra Roberta Fica, ktorý bol v tom čase poslancom parlamentu, ale podľa systému nehlasoval, resp. bol neprítomný. Pokusy zrušiť Mečiarove amnestie pokračovali aj počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Opäť sa skupina poslancov za KDH pokúsila zrušiť ústavným zákonom, bol máj 2005, už dlhých 7 rokov od udelenia amnestií a návrh opäť nezískal potrebnú podporu ústavnej väčšiny a opäť ju nezískal ani od Roberta Fica.
A čo urobil Róbert Fico, keď sa v roku 2006 stal prvýkrát premiérom, pokiaľ ide o rušenie amnestií, ktoré v tom čase prznili Zbierku zákonov už 8 rokov? Nič, naopak, on predsa viedol vládu, ktorá sa opierala o podporu Vladimíra Mečiara ako jedného z koaličných partnerov. Dal si vari Robert Fico podmienku, aby sa kvôli možnosti ohrozenia základných práv a slobôd a z dôvodu verejného záujmu v skrátenom konaní menila ústava v snahe rušiť amnestie? Isteže nie. Keď boli amnestie na návrh poslancov KDH v parlamente tretí raz, bolo to už za vlády Roberta Fica, poslanci SMER-u, ako aj poslanci SNS a HZDS hlasovali nie za zrušenie amnestií, ale za návrh nepokračovať v rokovaní o nich. Proti zrušeniu amnestií boli poslanci dvoch z troch strán vtedajšej koalície aj v októbri 2008, teda pri štvrtom pokuse poslancov za KDH zrušiť Mečiarove amnestie.
A čo urobil Robert Fico, keď sa v roku 2012 stal druhý raz premiérom? Nič. Je to o to zarážajúcejšie, že viedol vládu, ktorá sa už neopierala o podporu Vladimíra Mečiara či Jána Slotu ako jedného z koaličných partnerov. Žiadna zo strán, ktoré vládli v čase, keď došlo k únosu a vražde, k aktom štátnemu, štátneho terorizmu a ich následnému amnestovaniu, už nebola pri moci. Druhá vláda Roberta Fica žiadnych partnerov nepotrebovala a SMER vládol 4 roky sám. Využil vari Robert Fico 4 roky samovlády SMER-u na to, aby sa kvôli možnosti ohrozenia základných ľudských práv a slobôd a z dôvodu verejného záujmu v skrátenom konaní menila ú{"x":856,"y":287,"id":179}stava a rušili amnestie? Opäť nie. Druhá Ficova vláda podobne ako tá prvá nenašla nielenže dôvody na rušenie amnestií v skrátenom konaní, ona ich nenašla vôbec v žiadnom konaní. Druhá Ficova vláda tým potvrdila, že SMER je nielen mentálne nasledovníkom Mečiaroveho HZDS, ale pokračuje v jeho línii, aj pokiaľ ide o zločiny spáchané počas vlády Vladimíra Mečiara. Robert Fico teraz rok po voľbách, približne rok od času, kedy sa stal tretíkrát predsedom vlády a kedy je už v parlamente ôsmy návrh na zrušenie Mečiarových amnestií ústavným zákonom, 19 rokov po tom, čo boli udelené, predkladá svoj návrh na rušenie Mečiarových amnestií. Patričnejšie vyjadrenie by však bolo, že Fico a jeho vláda nepredkladá, ale finguje návrh na rušenie amnestií a robí to v skrátenom legislatívnom konaní, ktoré nemá oporu v zákone. Fingovať nápravu nespravodlivosti a robiť to ešte i nezákonným spôsobom je cynické a vyvoláva to vážne pochybnosti o tom, že takýto krok je myslený vážne. Toľko ku kontextu.
A teraz sa pozrime na obsah, lebo aj obsah návrhu zákonov je dôležitý pre posúdenie, či sú, alebo nie sú splnené podmienky pre skrátené legislatívne konanie. Hoci v tomto prípade je už zo, už zo samotného kontextu úplne zrejmé, že nie sú. Únos Michala Kováča mladšieho a vražda Roberta Remiáša boli aktmi štátneho terorizmu, brutálnym zneužitím štátnych orgánov proti vlastným občanom, teda čímsi výnimočným v celej ponovembrovej histórii Slovenska. Rovnako výnimočným bolo aj brutálne pošliapanie práva a spravodlivosti Mečiarovými amnestiami. Štátna moc amnestovala samú seba, amnestovala vlastné zločiny, ktoré spáchala proti vlastným občanom. Práve táto výnimočnosť a brutálne pošliapanie princípov právneho štátu Mečiarovými amnestiami legitimizujú snahu o ich zrušenie, ale tak ako bolo výnimočné znásilnenie práva Mečiarovými amnestiami, tak by mala byť výnimočná aj jeho náprava cez ústavný zákon o zrušení Mečiarových amnestií. Vláda nám tu však v skrátenom legislatívnom konaní ponúka miesto ústavného zákona zmenu ústavy. Miesto výnimočného riešenia pre výnimočný problém zavedenie trvalého mechanizmu posudzovania prezidentskej kompetencie udeľovať milosť a amnestiu jeho možného zrušenia parlamentom a preskúmania rozhodnutí parlamentu Ústavným súdom natrvalo a zároveň v skrátenom legislatívnom konaní. Aké ďalšie amnestie alebo milosti mali od čias Mečiarových amnestií taký charakter, že by bolo dôvod ich zrušiť? Žiadne, už ani nehovoriac o tom, že od zmeny ústavy v roku 2001 už prezident ani nemôže udeľovať milosť či amnestiu formou zastavenia formou trestného stíhania, ale až po vynesení rozsudku. A problémom Mečiarových amnestií predsa nie je iba to, že páchatelia únosu Michala Kováča mladšieho neboli potrestaní. Rovnako veľkým problémom a traumou je, že trestné, trestné stíhanie nemohlo byť dovedené do konca, takže chýba nie len potrestanie vinníkov, ale aj samotné konštatovanie ich viny orgánov na to určeným, čiže súdom. A nič také ako Mečiarove amnestie, ktoré boli zastavením trestného stíhania sa už dnes nemôže stať, pretože to neumožňuje ústava.
Tak prečo potom meniť ústavu, navyše v skrátenom legislatívnom konaní a miesto jednorazovej nápravy výnimočnej nespravodlivosti zavádzať systém, ktorý sa tvári ako trvalý, v skutočnosti má však slúžiť iba na presne tú istú jednorazovú nápravu výnimočnej nespravodlivosti alebo sa tak aspoň tváriť. Aký dôvod na to existuje okrem ješitnosti Roberta Fica? Ješitnosti, ktorá mu bráni uznať, že sa mýlil, a prijať riešenie, ktoré skoro dve desaťročia odmietal. Až sa zdá, akoby skutočným dôvodom pre skrátené legislatívne konanie bola Ficova snaha skrátiť pocit trápnosti, ktorému je v dôsledku tejto svojej ješitnosti v očiach verejnosti vystavený. "Prestaňte politikárčiť," vyzval Fico opozíciu minulý týždeň článkom v Hospodárskych novinách. Okrem iného v ňom uviedol: "Ak máme úctu a rešpekt k Ústave Slovenskej republiky, nemôžme s ňou narábať ako s trhacím kalendárom". Presne tak, nemožno nesúhlasiť. Ale čím iným ako narábaním s ústavou ako s trhacím kalendárom je jej zmena v skrátenom legislatívnom konaní? Robert Fico narába s ústavou ako s trhacím kalendárom, pretože Robert Fico nemá úctu a rešpekt k ústave.
Ústava by sa mala meniť iba v úplne výnimočných prípadoch, z veľmi vážnych dôvodov a na základe dobre premyslenej úvahy a dôkladného zváženia všetkých súvislostí, a už vôbec nie skráteným legislatívnym konaním. Áno, ústava sa menila v skrátenom legislatívnom konaní napríklad aj v roku 2011 po tom, čo vláde Ivety Radičovej nebola vyslovená dôvera. Ale to bola presne tá mimoriadna situácia, keď bolo potrebné veľmi rýchlo nájsť riešenie, aby vláda bez dôvery mohla dovládnuť do predčasných volieb. A aj naše vtedajšie rozhodnutie považujem spätne za omyl. Ale aspoň to bola mimoriadna situácia. Ale dnes čo nás núti meniť ústavu v skrátenom legislatívnom konaní, aby sme vyriešili problém, ktorý je na stole už skoro dve desaťročia a ktorého riešeniu ste práve vy, dve z troch strán vládnej koalície, teda SMER a SNS, celé tie dlhé roky bránili? Vôbec nič, iba vaša ješitnosť. Mnohí, mnohí ľudia už po tých rokoch odmietajú veriť, že to teraz myslíte úprimne, že ste naozaj precitli, a naozaj chcete zrušiť Mečiarove amnestie, hoci ste až doteraz tvrdili, že sa to nedá, a týmto ľuďom sa nedá čudovať. Aj návrh na skrátené legislatívne konanie toto podozrenie len posilňuje. Skrátené legislatívne konanie totižto bráni normálnej diskusii. Nielen v parlamente, ale aj so širšou občianskou a odbornou verejnosťou.
Ten, komu ide o dobré riešenie problému, ktorý nemusí byť riešený zo dňa na deň, nemôže preferovať skrátené legislatívne konanie pred normálnym postupom. Vy to ale robíte a to vážne spochybňuje úprimnosť vášho úsilia aj dôveru vo vami ponúkané riešenie. Niektorí už ani neveria, že to myslia, myslíte vážne. Považujú celý váš návrh na zmenu ústavy len za fintu, ako prostredníctvom rozhodnutia Ústavného súdu zamiesť zrušenie amnestií pod koberec raz a navždy, a skrátené legislatívne konanie týmto podozreniam len nahráva. Ale dobre, nebudem ako tí, ktorí vám už neveria ani nos medzi očami, nebudem spochybňovať úprimnosť snahy kolegov z MOST-u zrušiť Mečiarove amnestie, ani to nechcem robiť. Dokonca pripustím na okamih, že aj Ficov SMER a SNS zmenili pod vplyvom tlaku verejnosti alebo odbornej diskusie svoje dlhodobé postoje v tejto veci a chcú Mečiarove amnestie naozaj zrušiť. Povedzme, že nikto z vládnej garnitúry nebude nijako ovplyvňovať ústavných sudcov, aby rozhodnutie parlamentu zvrátil, nič nie je vopred dohodnuté a toto celé nie je len divadielko pre verejnosť. Napriek tomu je vaše riešenie pri súčasnom zložení Ústavného súdu vysoko rizikové, a či si to už želáte, alebo neželáte, a či niekto bude Ústavný súd ovplyvňovať, alebo nebude, stále je možné, že to dopadne tak, že Ústavný súd rozhodne opačne ako parlament a zrušenie Mečiarových amnestií nadobro pochová.
Na stole máme v tejto chvíli dve cesty, ako zrušiť Mečiarove amnestie. Jednu, ktorú môžeme schváliť normálnym legislatívnym postupom, lebo je už v druhom čítaní, a ak sa pre ňu rozhodneme, zrušenie Mečiarových amnestií nebude možné zvrátiť. Druhú, ktorá vedie cez zákonom neodôvodnené skrátené legislatívne konanie k pochybnému a spochybniteľnému výsledku, pri ktorom je vysoká miera rizika, že zrušené Mečiarove, zrušené nebudú Mečiarove amnestie, ale ich zrušenie. Tá prvá cesta sa volá opozičný návrh ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií, tá druhá vládny návrh na zmenu ústavy v skrátenom legislatívnom konaní. Je úplne zjavné, ktorou cestou by mali ísť tí, ktorí si úprimne želajú zrušenie Mečiarových amnestií, a ktorou tí, ktorí snahu o ich zrušenie iba predstierajú.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
