Videokanál poslanca

Pani ministerka, ďakujem vám, že ste ako prvá odpovedali na moju otázku, pretože Úrad vlády, na ktorý ma odkázal pán minister Richter, mi tú informáciu odmietol sprístupniť, hoci evidentne otázka na uznesenie vlády nie je predmetom bankového tajomstva. Dnes som tú istú otázku položil pred vami pánovi predsedovi vlády, ktorý odpovedal vyhýbavo prostredníctvom pána podpredsedu Rašiho a neodpovedal na to, na čo som sa pýtal. Položil som ju pánu ministrovi Richterovi, ktorý sa iba, ktorý iba povedal, že sa stotožňuje s tým, čo povedal Robert Fico. No, a vy ste potvrdili to, čo sme všetci tušili, že tvrdenie o tom, že vláda rozhodla o vyplatení milióna eur, je nepravdivé a Robert Fico klamal, keď ukazoval milión eur, ktoré vláda vyčlenila na odhalenie páchateľov vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, pretože vláda o ničom takom nerozhodla. Nerozhodla o tom ani v čase, keď bol Robert Fico premiérom, pred tou tlačovou besedou. Nerozhodla o tom v čase, keď bol Robert Fico premiérom po tej tlačovej besede a nerozhodla o tom ani nová vláda Petra Pellegriniho. Čiže dodnes neexistuje žiadna garancia, že keď niekto poskytne informácie, ktoré povedú k odhaleniu, usvedčeniu a odsúdeniu páchateľov vraždy... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, tá otázka. Už máte len 30 sekúnd. Doplňujúca otázka.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
Nemusíte mi skákať, skákať do reči, pán podpredseda. Nie je ten dodnes prístup ničím garantovaný.
Takže sa vás chcem spýtať doplňujúcou otázkou, či teda je správny môj názor, že pán premiér Fico klamal a akým spôsobom bude zabezpečená realizácia toho jeho prísľubu, keď vláda o tom dodnes nerozhodla, hoci uplynulo, uplynuli už ďalšie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán minister, ďakujem za to, že ste mi neodpovedali, rovnako ako mi neodpovedal pán premiér, ktorý pre istotu radšej ani neprišiel na dnešnú hodinu otázok, lebo mal neodkladné pracovné povinnosti. Ja som nepýtal len tak. Pýtal som sa preto, lebo som najprv dal žiadosť podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám na Úrad vlády, kde som sa pýtal na tieto a ďalšie veci. Úrad vlády posunul moju žiadosť na ministerstvo financií, ministerstvo financií postúpilo moju žiadosť na Štátnu pokladnicu, Štátna pokladnica rozhodla, že je to bankové tajomstvo, hoci sú tam evidentne informácie, ktoré bankové tajomstvo nie sú. Ešte to nie je doriešené, keďže som sa odvolal, ale teda využil som to, že môžem ako poslanec klásť členom vlády otázky týkajúce sa ich činnosti.
Pán premiér miesto toho, aby mi odpovedal, neodpovedal na žiadnu z mojich otázok. Odvolal sa hmlisto na § 850 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje dať verejný prísľub. Verejným prísľubom sa zaväzuje ten, kto verejne vyhlási, že zaplatí odmenu alebo poskytne iné plnenie jednému alebo niekoľkým z bližšie neobmedzeného počtu osôb, ktoré splnia podmienky určené vo verejnom prísľube. No, ak by na základe tohoto mohla vláda rozdávať peniaze, rozdávať milión eur, no kam by sme došli? To snáď nemyslíte vážne?
A teda ani vy ste mi neodpovedali, tak sa opakovane pýtam. Pán premiér Fico povedal, že vláda rozhodla o vyhlásení odmeny jedného milióna eur. Vy ste vtedy boli, aj teraz ste členom vlády, tak by ste určite vedeli o tom, že vláda rozhodla. Pýtam sa, ako rozhodla, akým uznesením rozhodla, kedy rozhodla? Viete o tom? Alebo Robert Fico klamal?

Ta nič.

Pán poslanec Číž, povedali ste, že Slovensko, ako vzniklo, sa stalo vašou krajinou, no tak mojou krajinou sa stalo už skôr, ako sa osamostatnilo, ja som Slovensko považoval za svoju krajinu úplne od začiatku, odkedy som sa narodil, rovnako ako som za svoju krajinu považoval aj Československo, rovnako ako dnes je súčasťou mojej identity Európska únia, vôbec sa to navzájom nebije.
Ďalej ste povedali, že Slovenská republika od svojho vzniku bola demokratický štát, no bolo to tak na hrane v 90. rokoch za období vlády Vladimíra Mečiara, keď, keď práve tá garnitúra, ktorá presadila rozdelenie, rozdelenie Československa, spochybňovala demokratický, právny štát. Spochybňovala, takmer sme vypadli z integrácie do Európskej únie a NATO, to sú tie hodnoty, o ktoré sa ja usilujem, teda hodnoty demokratického, právneho štátu.
Ďalej ste hovorili o tom, že Slovenská republika vždy prejavovala rešpekt ku všetkým, nielen k Slovákom, ani to nie je pravda, ani to teda nebolo prinajmenšom pravda za období vláda Vladimíra Mečiara. Snáď si spomeniete na to, že aké, aké boli snahy obmedzovať práva príslušníkov napríklad maďarskej menšiny.
No. Povedali ste, že je legitímne, že som bol proti rozdeleniu Československa, alebo teda proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ale "spôsob, akým ste boli proti, provokoval slovenskú verejnosť". No tak to by ma naozaj zaujímalo, že ako som provokoval slovenskú verejnosť, akým spôsobom legitímny názor na štátoprávne usporiadanie možno považovať za provokáciu alebo škodenie. Už prestaňte s týmto slovníkom!
No ale ten záver: spoločne oslávime 100 rokov od vzniku Československej republiky. Otázka je len kedy. Lebo v Čechách ho budú oslavovať 28., u nás 30., tak možno spoločne by sme mohli 29., nie?

Ďakujem kolegom za faktické reakcie. Neviem, či stihnem zareagovať na všetky.
Pán poslanec Číž povedal, že mu nie je jasný leitmotív môjho vystúpenia, no tak ja mu ho poviem v jednej vete. Myslím si, že by nemal byť jednorazovým štátnym sviatkom 30. október, ale trvalým štátnym sviatkom 28. október.
Pán poslanec, vy ste mi vyčítali, že som bol proti vzniku Slovenskej republiky, že som provokoval na mítingu v Dunajskej Strede, mítingu SMK. No ja, áno, ja som bol za zachovanie spoločného československého štátu, je to pravda, myslím si, že na tom nie je, nie je nič zlé, myslel som si, že to, že to bolo lepšie riešenie.
Áno, bol som na mítingu SMK v Dunajskej Strede, pretože si myslím, že príslušníci národnostných menšín majú právo používať svoj menšinový jazyk. A hlavne si myslím, že ani na jednom, ani na druhom nie je nič protislovenské. Je to normálny, legitímny, demokratický postoj a som hlboko presvedčený, že je v záujme Slovenska a všetkých ľudí, ktorí tu žijú. Väčšina ľudí sa hlási k slovenskému národu, ako iste viete.
Pán poslanec Klus sa pýtal, či viem o nejakom príklade zo zahraničia, keď by existoval jednorazový štátny sviatok. No ja nie som predkladateľom toho návrhu, čiže neviem o takom príklade, možno, možno vláda alebo pani ministerka vedia.
No a pani poslankyňa Milanová to možno vystihla najlepšie, že 30. október budeme mať ako jednorazový štátny sviatok, tak vybehneme na Železnú studničku alebo na predĺžený víkend a nie, že si budeme pripomínať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, v parlamente pred pár hodinami vystúpil prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska a vo svojej správe o stave krajiny pripomenul tri dôležité vzopätia našich moderných dejín. Povedal: "V roku 1918 sme sa spolu s českým národom prihlásili o vlastnú existenciu postavenú na najmodernejších hodnotách demokratického právneho štátu. V štyridsiatom štvrtom roku sme sa Slovenským národným povstaním vzopreli fašizmu. V roku 1989 sme s kľúčmi v rukách vyprevádzali totalitu a vítali demokraciu a slobodu." (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko, poprosím vás.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
Dve z troch spomínaných vzopätí si dnes pripomíname štátnymi sviatkami. Štátnym sviatkom je 29. august - výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, aj 17. november - začiatok demokratickej revolúcie proti komunistickému režimu. Október 1918 si pripomíname len pamätnými dňami, či už 28., alebo 30. októbrom.
Teraz tu budeme mať okrúhle výročie, a tak si aj vláda chce pripomenúť toto výročie štátnym sviatkom.
Hlásim sa k demokratickej tradícii prvej Československej republiky dlhodobo a pripomínam si každý rok výročie vzniku Československa. Viackrát som navrhoval, aby toto výročie bolo štátnym sviatkom. Napriek tomu tento návrh vlády nepodporím, pretože ho považujem za zlý prinajmenšom z troch dôvodov: 1. nesprávny dátum, 2. jednorazový štátny sviatok a 3. technicky zle pripravené riešenie.
Po prvé - dátum. Viackrát sa aj v minulosti už stalo predmetom diskusií, či si máme pripomínať 28. október alebo 30. október, ale tak otázka predsa nestojí. Oba tieto dni sú významnými udalosťami v našich dejinách a oba stoja za pripomenutie. Otázka stojí, v akom kontexte si ich máme pripomínať. Ja nijako nespochybňujem význam Martinskej deklarácie alebo Deklarácie slovenského národa, aby aj pán poslanec Hrnko bol spokojný. Ale čo si ideme pripomínať? Ideme si pripomínať jednorazový akt, jednorazovú deklaráciu? Alebo si ideme pripomínať celú Československú republiku, prinajmenšom tú demokratickú Československú republiku, ktorá nasledovala nasledujúcich 20 rokov?
Priznám sa, že nie celkom rozumiem tomu názoru, ktorý bol prítomný aj vo vystúpení pána poslanca Hrnka, že, zjednoduším to trochu, že deklarácia je dobrá a stojí za to si ju pripomínať a Československo je také zlé, čechoslovakistické, upierajúce slovenskému národu právo na samostatnú existenciu. Ak to bolo také zlé, prečo si potom máme vôbec to 100. výročie pripomínať? Prečo si máme pripomínať udalosť, ktorou sa predstavitelia slovenského národa prihlásili k Československu, k súžitiu v československom štáte, keď to súžitie bolo také zlé?
Ale nie je to tak. Československo bolo veľmi svetlým obdobím v histórii Slovenska, v histórii slovenského národa, v histórii všetkých občanov, ktorí tu žili. Bolo to obdobím rozvoja identity, rozvoja slovenského národa, rozvoja slovenskej kultúry, rozvoja demokratickej politiky, rozvoja občianskeho života. A dátumom vzniku Československa, a teraz sa nebavme Československej republiky, kedy získalo formu republiky, dátumom vzniku Československa, československého štátu je 28. október. Symbolom vzniku a existencie Československa, ktorý sme si dlhodobo pripomínali, je 28. október.
My sa tu na Slovensku tak okúňame, lebo teda odohralo sa to v Prahe, tak ako by to nebolo naše. Spomenul som si na to, aj keď pani ministerka uvádzala návrh zákona, spomenula zásluhy Tomáša Garrigua Masaryka a Milana Rastislava Štefánika a Eduarda Beneša akosi vynechala, lebo my tu na Slovensku máme na Beneša ťažké srdce, tak ho vynecháme aj z vytvorenia Československa, hoci práve z tejto udalosti ho vynechať celkom nejde.
Druhý problém, ktorý mám s vládnym návrhom zákona, je, že to má byť jednorazový štátny sviatok. Čo je naozaj akési čudo. Lebo štátny sviatok nie je štátny smútok, to nie je, čo sa vyhlási jednorazovo a potom pominie a potom zabudneme na to. Štátny sviatok má byť predsa deň, ktorý si máme pripomínať aj v budúcnosti, pretože považujeme ho za tak dôležité výročie, tak dôležitú udalosť v našich národných dejinách, alebo deň symbolizujúci nejakú hodnotu, ktorú sa oplatí pripomínať si každoročne.
To je podstatou štátnych sviatkov a aj pamätných dní. Nie to, že je to deň voľna. A ak je to naozaj tak, ako hovoril pán poslanec Hrnko, že vám ide iba o to, aby bolo voľno na Slovensku alebo jeden deň, jeden deň navyše, tak to naozaj ste mohli urobiť takým spôsobom, ako to navrhuje on, a nehrať sa tu na nejaký jednorazový štátny sviatok. To je nedôstojné, to potom naozaj ste mohli, mohli vyhlásiť jedno jednodňové voľno.
Myslím si, že ten návrh je aj technicky zle alebo prinajmenšom sporne pripravený, urobený úplne narýchlo. Nebolo k nemu, pokiaľ viem, medzirezortné pripomienkové konanie. Hoci dôvod na vynechanie medzirezortného pripomienkového konania naozaj ťažko by som nachádzal, že či sú ohrozené základné práva a slobody alebo bezpečnosť štátu, alebo čo je také vážne, že, že vláda bez, bez normálneho medzirezortného pripomienkového konania pripravila takýto návrh. Možnože netušila, bola zaskočená skutočnosťou, že v roku 2018 si pripomíname 100. výročie vzniku Československa, lebo to sa nedalo dopredu predvídať predsa.
A tomu, ako je návrh pripravený, šitý horúcou ihlou, zodpovedá aj ten výsledok, okrem ustanovenia o účinnosti, je vlastne celý obsah zákona jedno prechodné ustanovenie, § 4 vrátane nadpisu znie:
"§ 4 Prechodné ustanovenie
V roku 2018 je 30. október výročie Deklarácie slovenského národa štátnym sviatkom; § 3 písm. r) sa v roku 2018 neuplatňuje."
No a § 4 tam už dnes je, znie:
"Prechodné ustanovenia"
Doterajší štátny sviatok § 28... "Doterajší štátny sviatok 28. október podľa osobitných predpisov sa v roku 1993 mení na deň pracovného pokoja", keďže to bolo prijaté, prijaté ešte, ešte v tom roku, ktorého sa to týkalo.
Nuž ale keď sa zavádza nové prechodné ustanovenie, tak sa to robí tak, že sa doplní nový paragraf do toho, nie že nahradí pôvodné znenie.
§ 9 ods. 5 legislatívnych pravidiel vlády znie: "Prechodné ustanovenia, zrušovacie ustanovenia, ktoré nadobudli účinnosť, nie je možné novelizovať. To neplatí, ak v prechodných ustanoveniach ešte neuplynula lehota ustanovená na uplatnenie práva alebo na splnenie povinností." To znamená, že legislatívne korektným riešením, ak už to chcete, teraz spomeniem obsah, by bolo pridať tam nový § 42 a nazvať ho "Prechodné ustanovenia k novozavádzanému dátumu", nie nahradiť existujúci § 4. Ale toto je technický detail, ktorý ak sa vám podarí dostať návrh zákona do druhého čítania, tak vám odbor legislatívy, vás na to zrejme upozorní.
Ale to, čo je problém, to, čo vidím ako problém dlhodobo v prístupe väčšiny slovenskej politickej reprezentácie k našej vlastnej histórii, je, a čo sa premieta aj v tomto návrhu zákona, je, že sa k vlastnej histórii nehlásime. Tvárime sa, ako keby našou históriou bola Samova ríša a potom Veľká Morava a potom dlho, dlho nič, tisíc rokov útlaku, najprv Maďari, potom Maďari s Rakúšanmi a potom Češi, a slovenské dejiny, vlastné slovenské dejiny akoby začínali až vznikom samostatného slovenského štátu. Pre niektorých tam z toho hnedého košiara, vznikom fašistického Slovenska v roku 1939, pre iných vznikom Slovenskej republiky v roku 1993.
Myslím si, že je to chyba. Nemali by sme sa vzdávať vlastnej histórie, ani tej uhorskej, ani tej československej. Mali by sme z nej čerpať a byť na ňu hrdí.
Som hlboko presvedčený, že systémovým a správnym riešením nie je vládny návrh vyhlásiť 30. október za jednorazový štátny sviatok, ale vyhlásiť 28. október za štátny sviatok natrvalo.
Príležitosť urobiť to budeme mať aj na tejto schôdzi, pretože s kolegami poslancami sme predložili takýto návrh, a myslím si, že viac zodpovedajúce historickej realite a našej vlastnej úcte voči našej demokratickej minulosti by bolo podporiť nie vládny návrh zákona, ale návrh skupiny opozičných poslancov.
Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Hrnko, priznám sa, že ja som sa trochu v tom vašom vystúpení strácal, lebo myslel som, že ako koaličný poslanec idete podporiť vládny návrh zákona, ale teda to, čo ste hovorili, nedávalo veľmi dôvod, že prečo by sme si mali vôbec pripomínať toto výročie. Možnože keby ste to naformulovali, že treba, treba urobiť nejaký pamätný deň odchodu z Uhorska, tak to možno by dávalo zmysel v kontexte vášho vystúpenia. Ale teda nemal som, nemal som z toho dojem, že by ste zrovna vy mali chuť nejako špeciálne potrebu a chuť oslavovať 100. výročie vzniku, vzniku Československa. Ale teda našťastie ste to zakončili tak, že som aj ja tomu porozumel.
Ono v skutočnosti teda nejde o to, aby to bol štátny sviatok, ono ide o to, aby bol jeden voľný deň a vy ste navrhli inú fintu ako jednorazový štátny sviatok, ako k tomu jednému voľnému dňu navyše dospieť, teda že pamätný deň bude aj deň pracovného pokoja. No tak je to, je to rovnako, rovnako čudné a neštandardné, ale asi je to úprimnejšie.

... na tej tlačovej besede Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, kde klamali a lživo obvinili Hedvigu Malinovú z klamstva!
Takže, pán poslanec Bastrnák, ja ako, to je fajn, že ďakujete, ďakujete koaličným partnerom, ja by som na vašom mieste sa skôr hanbil za to, že takáto, takýto návrh mohol prejsť vládou, ktorej ste súčasťou. A teda, áno, ak ste to boli vy, ktorí sa proti tomu postavili a zastavili to, tak v poriadku, ale netvárme sa potom, že tu ide o nejakú pracovnú zaneprázdnenosť. No tak potom vysvetlime verejnosti, ako sa stalo, že táto nominácia prešla vládou, a čo bol dôvod, prečo pán Labaš svoju kandidatúru stiahol.

Ďakujem obom pánom poslancom za reakcie.
Nuž, pán poslanec Hrnko, ani k rybolovu, ani k Mont Everestu, ani k hĺbkovému ponáraniu som sa nevyjadroval. Vyjadroval som sa k nominácii človeka, ktorý veľmi negatívne zasiahol podľa môjho názoru svojím divným a pochybným znaleckým posudkom, alebo akože posudkom do vývoja aj slovensko-maďarských vzťahov a vzťahov na Slovensku k politickej kultúre. Lebo to, čo dnes žneme, ten problém, že ľudia tu volajú po slušnom Slovensku, ten sa začal práve vtedy v roku 2006... (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Vážená pani ministerka, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady a vážené kolegyne a kolegovia, vláda navrhla parlamentu, aby na uvoľnené miesto predsedu Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zvolil Jozefa Korčeka, ktorý pôsobí ako prednosta chirurgickej kliniky Fakultnej nemocnice Nitra. Ide o nemocnicu, ktorá podľa niektorých hodnotení patrí medzi tie lepšie. Zároveň však má niekoľko vážnych káuz z éry, keď jej šéfoval poslanec Národnej rady za SMER Jozef Valocký. Ten bol následne presunutý na post riaditeľa Národného onkologického ústavu v Bratislave. No aj z tejto funkcie musel odísť, keďže ústav pre jeho riadenie začali opúšťať kľúčoví odborní pracovníci.
Nie je verejne známe, aký postoj zaujal Jozef Korček ku konaniu Fakultnej nemocnice Nitra, ktorá pod Valockého vedením čelila kauze bielenia zdravotnej dokumentácie. Stačí nám to? Človek, ktorý má byť na čele dozornej rady dôležitého kontrolného orgánu, by v takých momentoch nemal byť ticho. Nemal by byť falošne kolegiálny. Mal by jasne formulovať svoje názory. Aký bol postoj Jozefa Korčeka v tejto kauze?
Vláda tiež navrhuje parlamentu, aby na uprázdnené miesto člena Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zvolil právničku Évu Hortai, ktorá je okrem iného zakladajúcou členkou MOST - HÍD, členkou predsedníctva okresnej organizácie tejto strany v Komárne, kde zároveň je aj poslankyňou mestského zastupiteľstva.
No a MOST-u - HÍD sa svojím spôsobom týka aj ďalšia nominácia vlády na ďalšie uprázdnené miesto člena Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorá je už neaktuálna, ako sme sa pred chvíľou dozvedeli, ale pár slov a nejaké vysvetlenie si napriek tomu zaslúži.
Vláda totiž na toto uvoľnené miesto navrhla dlhoročného dekana Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Petra Labaša. Ide o človeka, ktorý v roku 2013 v rozhovore pre portál Mediweb na hn.online.sk povedal toto: "Peniaze zbytočne idú aj na takú úplne zbytočnú inštitúciu, ako je Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ten by som okamžite zrušil." Je teda zaujímavé navrhovať do dozornej rady úradu niekoho, kto tento úrad považuje za úplne zbytočnú inštitúciu a okamžite by ho zrušil. Ale veď v poriadku a, žiaľ, to určite nie je najväčší problém tejto nominácie. Problém je, že profesor Labaš bol autorom škandálneho pseudoznaleckého posudku, podľa ktorého Hedvigu Malinovú nikto nezbil. Prosto, ako to už na Slovensku býva zvykom, skutok sa nestal, alebo inak, po samoúnose Michala Kováča mladšieho a samovýbuchu Róberta Remiáša pribudlo v roku 2006 samozbitie Hedvigy Malinovej. Peter Labaš vo svojom posudku spochybňoval svedecké výpovede lekárov, ktorí Malinovú vyšetrovali po útoku a popísali jej zranenia.
Peter Labaš pomáhal svojim posudkom kryť líniu Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, ktorí pár dní po útoku na Hedvigu, pripomínam, že sa písal rok 2006, bolo krátko po voľbách a Robert Fico aj Robert Kaliňák boli čerstvo vo funkcii premiéra a ministra vnútra, vystúpili na tlačovej besede a oznámili, že Hedviga klamala, že Hedviga si útok na seba vymyslela.
Vláda, ktorú spoluvytvára aj MOST - HÍD navrhla parlamentu, aby za člena Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zvolil práve tohto Petra Labaša. A čo je ešte zaujímavejšie, je to vláda, v ktorej sedí Gábor Gál, človek, ktorý v roku 2006 ako opozičný poslanec a advokát istý čas práve po tej tlačovke Hedvigu Malinovú zastupoval.
Preto je namieste otázka, ako sa vôbec mohlo stať, že vláda, v ktorej sedí a ktorej súčasťou sú ministri za MOST - HÍD súhlasila s takouto nomináciou, a rovnako by bolo vhodné povedať, že či skutočným dôvodom vzdania sa kandidatúry Petra Labaša bola naozaj len jeho pracovná zaneprázdnenosť, keďže predpokladám, že o tom, ako je pracovne zaneprázdnený, človek vie istý čas vopred, a preto predpokladám, že to vedel aj v čase, keď tú kandidatúru prijímal.
Ďakujem za pozornosť.