Vážený pán námestník, vážené kolegyne, kolegovia, budem sa venovať vo svojom príspevku dvom témam, jednak trestným činom spojeným s domácim násilím a jednak dozoru nad zákonnosťou v činnosti orgánov verejnej správy, špeciálne čo sa týka samosprávy.
Pokiaľ ide o domáce násilie, tak pán generálny prokurátor dal stíhanie domáceho násilia ako jednu zo svojich priorít, a teda prejavuje sa to nielen na obsahu tej správy a na činnosti, činnosti prokuratúry, ale teda aj na rozprave v tomto parlamente, pretože dvaja z troch mojich predrečníkov sa venovali, alebo predrečníčky to boli, sa venovali aj tejto problematike. Správa konštatuje nárast stíhaných trestných činov. Treba povedať, že evidentne nejde o to, že by sa tu páchalo viac trestných činov spojených s domácim násilím, ale ide o to, že sa darí viac túto trestnú činnosť odhaľovať, pretože je spojená s vysokou mierou latencie a aj ten počet trestne stíhaných skutkov je stále ešte iba zlomkom z toho reálneho rozsahu domáceho násilia.
Chcem teda oceniť aj to, že, že sa prokuratúra tej téme venuje, že, že má špecialistov, teda že dochádza k špecializácii teda prokurátorov, ktorí, ktorí potom dokážu efektívnejšie sa zorientovať v tej téme, lebo ani nie tak prokuratúra, ale na polícii sa ešte stále často stáva, že, že tá reakcia je absolútne neprimeraná a nekompetentná, a teda potom jasné, že nemôže byť, nemôže dôjsť k trestnému stíhaniu a že tá bagatelizácia, ktorá je u verejnosti a u okolia prítomná často, tak niekedy sa prejavuje aj, aj na polícii, ale teda aj, aj z mojich poznatkov vyplýva, že ten prístup prokuratúry býva, býva v tomto lepší, a teda niekedy dokonca právnici, keď, keď majú klientky, ktoré zvažujú, že podajú trestné oznámenie, tak radšej im odporučia dať to na prokuratúru, ako ísť na políciu, lebo je tam potom väčšia šanca, že to nebude zahrané, zahrané do autu.
Opakovane aj v správach sa upozorňuje na to, že neexistuje nejaká legálna definícia domáceho násilia. Toto nevidím ako nejaký zásadný problém, je to, samozrejme, že z hľadiska toho, aby sme poznali a mali nejaké štatistiky dôležité, akým spôsobom to zadefinujeme, ale z hľadiska, z hľadiska postihovania tej trestnej činnosti a odhaľovania, toto určite nie je, nie je úplne, úplne to najdôležitejšie.
Trochu by som sa pozastavil nad tým, že v správe sa používa termín "takzvaného" domáceho násilia, lebo teda ten termín domáce násilie sa používa úplne, úplne bežne a takzvané, takzvané sa používa na označenie niečoho, čo nie sme si celkom istí, že ten termín tak funguje aj keď, samozrejme, že, že existujú aj iné termíny na označenie tejto činnosti – násilie páchané na ženách, násilie v blízkych vzťahoch a podobne.
Ale ako som už povedal, ako už myslím, že aj pani poslankyňa Verešová konštatovala, tak aj z tej správy cítiť väčší hlad do tej problematiky aj v porovnaní, v porovnaní s minulosťou, aj teda to, ako sa píše o špecifikách, o obraze, mylnom obraze typickej obete domáceho násilia a podobne. Ale práve v tejto súvislosti, keďže, keďže sú tam popísané špecifiká tejto trestnej činnosti, ma, nazvem to, trochu zaráža alebo mám isté pochybnosti práve o tých, o tých dvoch formách, ktoré, ktoré si Generálna prokuratúra zvolila, a to je tá telefonická linka so záznamníkom a email ako forma oznamovania tejto trestnej činnosti. Možnože tieto formy sú vhodné na povedzme riešenie korupcie, ak existujú, existujú nejaké podozrenia, podozrenia z korupcie a nejaký anonymní oznamovatelia, ktorí sa boja to verejne oznámiť, tak áno, toto môže byť vhodná forma, že pošlú na emailovú adresu alebo, alebo nechajú záznam na záznamníku, a ak sú tie podozrenia vážne a niečím aj podložené, tak nech sa tým prokuratúra alebo teda orgány činné v trestnom konaní zaoberajú. Ale práve vo vzťahu k trestným činom spojeným s domácim násilím, si myslím, že to nemôže fungovať ako efektívna forma.
A ten údaj, ktorý ste tam uvádzali, že z 1 900 ľudí, ktorí zavolali na tú linku, 900 približne nezanechalo vôbec žiadny odkaz, môže byť práve dôsledok, dôsledok toho, že tá forma nie je vhodná, pretože ak sa má obeť domáceho násilia niekomu zveriť, že je, je obeťou, tak musí sama so sebou zápasiť, často to v sebe dlhé roky, dlhé roky dusí, a teda keď sa má o tom porozprávať, tak aj na linkách, ktoré, ktoré majú mimovládne organizácie, alebo teda existuje národná linka pre obete násilia páchaného na ženách, tak tá žena, ktorá tam zavolá, často iba postupne v tom rozhovore z nej vyjde, že aký je tam problém a až priamo v tom rozhovore si často akoby sama pre seba priznala, že naozaj je tam násilie, naozaj tam ide niečo robiť. Tak takáto neosobná forma, kde na druhej strane je záznamník a ja teraz mám niečo, niečo sformulovať, už teda keď s tým prišla prokuratúra, tak som mal pochybnosti, že to môže byť efektívne, a aj z toho, čo hovoríte, tak mám pocit, že nie je, nie je to najvhodnejšia forma. A asi to ani nemôže byť, nemôže byť vhodná forma, pretože pri oznamovaní tejto trestnej činnosti je potrebné, aby na tej druhej strane bol niekto, kto, kto počúva obeť, kto, kto jej rozumie, nie telefónny záznamník alebo nie, nie e-mail. Aj keď nespochybňujem dobrú vôľu, a teda že to bolo, že to bolo vedené dobrým, dobrým úmyslom.
Druhý okruh, o ktorom by som chcel hovoriť, je činnosť prokuratúry v rámci výkonu dozoru nad dodržiavaním zákonností orgánmi verejnej správy. A teda rád by som sa dotkol niektorých vecí, ktoré ma tam zaujali. Zacitoval by som: "V roku 2017 pokračoval trend podávania podnetov v elektronickej forme bez zaručeného elektronického podpisu. O vybavovaní takýchto podaní prokurátori podávateľov upovedomovali, hoci im to zákon neukladal. U niektorých podávateľov, ktorých počet neklesá (skôr naopak), ani po opakovaných poučeniach o oprávneniach prokurátora a opakovaných výzvach na doplnenie podnetov v zmysle zákona o prokuratúre sa napriek vynaloženej snahe nepodarilo "vypátrať“, čoho sa vlastne domáhajú."
Tak jednak prokuratúra je povinná začať trestné konanie, keď sa dozvie o tom, že bol spáchaný trestný čin a, samozrejme, že aj keď sa to dozvie e-mailom. Nie je to klasické trestné oznámenie, keď nie je urobené predpísaným spôsobom, ale teda iba, iba e-mailom, tak áno, nie je tam povinnosť informovať, informovať toho podávateľa, aj keď si myslím, že je to úplne normálny prístup a teda je, je dobré, že to tak, že to tak prokuratúra robí.
Ale to, čo ma na tom zaujalo, je, je práve tá formulácia, že "napriek vynaloženej snahe sa nepodarilo vypátrať, čoho sa vlastne tí oznamovatelia domáhajú". Pretože nepochybujem, že existujú kverulanti, ktorí opakovane dávajú, dávajú nezmyselné podnety a dávajú podnety, ktorých riešenie nepatrí do právomocí prokuratúry. Ale ja som sa stretol aj teda s úplne opačnými prípadmi, keď občania dávali podnety, konkrétne podnety povedzme na porušovanie zákona v samospráve, doložili ich úradnými dokumentami, doložili ich trebárs video záznamom z rokovania zastupiteľstva, ktoré preukazovali, že trebárs uznesenia, ktoré boli zverejnené, že schválilo ich zastupiteľstvo, ani o nich zastupiteľstvo nehlasovalo. Napriek tomu sa stali uzneseniami, lebo starosta na zastupiteľstve porozprával, že sa také niečo stalo. Tie podnety boli, boli kvalifikované a boli odmietnuté na základe, na základe toho, že sa prokurátor porozprával so starostom, starosta sľúbil, že sa polepší, uznal si chybu a prokurátor nepovažoval za potrebné, potrebné konať. Čiže áno, asi existujú, alebo nepochybujem že existujú oznamovatelia, ktorí nie sú schopní vysvetliť, že čoho sa vlastne domáhajú. Ale, žiaľ, to je vážnejšie, existujú aj prípady, keď prokuratúra nereaguje adekvátne na podnety, ktoré sú reálne a ktoré sú dokonca podložené.
V správe sa ďalej píše o zhodnotení; teda o zhodnotení stavu zákonnosti, o previerke; ktoré sa týkalo rozhodovania orgánov ochrany ovzdušia pri výkone štátnej správy. Ide o prenesený výkon, výkon štátnej správy, kde bolo konštatované, že v mnohých obciach to nie je, to rozhodovanie o tejto kompetencii, nie je na požadovanej úrovni. Tam ma zase teda zaujalo, zaujalo to upozornenie, že všetky okresné prokuratúry v prípade postupov obcí a miest pri vydávaní súhlasov zhodne avizovali, že tieto boli vo veľkej miere v preverovaných prípadoch opatrené pečiatkou bez štátneho znaku Slovenskej republiky. Nakoľko podľa § 27 ods. 1 písm. c) zákona o ovzduší ide o prenesený výkon štátnej správy, je potrebné, aby na súhlasoch bola pečiatka obce a mesta so štátnym znakom. Čo teda netvrdím, že správa toto vydáva za najzávažnejšie zistenie a, samozrejme, že sú tam závažnejšie zistenia, ale aj z podnetov prokuratúry a z tých, z tých povedzme protestov proti, proti všeobecne záväzným nariadeniam môže vzniknúť dojem, že sa prokuratúra niekedy venuje veciam, ktoré sú, sú síce z formálneho hľadiska jasné, ale sú to často, povedal by som, až banality. A tie reálne, reálne problémy riešené, riešené nie sú, alebo sú riešené nedostatočne, alebo sa snaží, snaží vyhnúť tomu, aby v takých veciach konala. Opäť viacej prípadov, najmä z východného Slovenska, aj konkrétnych by som mohol spomenúť.
No, a k akým záverom z tejto, z tejto previerky alebo kontroly dodržiavania zákonnosti dospieva Generálna prokuratúra. Poukazuje na to, že je veľký počet kompetencií prenesených na územnú samosprávu a je v mnohých prípadoch nedostatočná personálna a odborná pripravenosť obcí. Vzhľadom na rozdrobenosť samosprávy, samozrejme, ani nemožno očakávať, že by sa to nejako dramaticky zmenilo a najmä v tých malých obciach nastal, nastal kvalitatívny posun. Lebo, áno, v mestách sú veci, ktoré sa dajú, dajú zlepšiť, ale v obci so 100, 200 obyvateľmi, kde je sám starosta, nemá žiadnych pracovníkov na úrade, je to skoro, skoro až, až technicky nemožné. No, ale to, na čo by som chcel poukázať, je, že prokuratúra tvrdí, že vhodným riešením uvedeného problému je návrat k väčšej centralizácii prenesenej štátnej správy a jej výkon prostredníctvom špecializovaných, personálne a odborne vybavených orgánov miestnej štátnej správy.
S týmto si dovolím nesúhlasiť, pretože k porušovaniu zákonnosti v obciach dochádza nielen pri prenesenom výkone štátnej správy, dochádza aj pri výkone originálnych kompetencií samosprávy a ak by mala platiť takáto logika, tak potom riešením je zrušenie alebo obmedzenie samosprávy a prenos aj samosprávnych funkcií opäť na štátnu správu. Som presvedčený, že správnym riešením je municipalizácia, teda spájanie samosprávnych celkov do väčších celkov, alebo teda vytváranie samosprávy na municipálnej, nadobecnej úrovni, ktorá umožní vykonávať samosprávu nielen, nielen efektívnejšie z hľadiska výkonu, ale umožní aj klásť vyššie nároky na dodržiavanie zákonnosti a umožní, umožní aj lepšiu kontrolu zo strany, zo strany prokuratúry alebo aj ďalších kontrolných orgánov, pretože tá kontrola je v mnohých obciach nedostatočná, mnohé obce nemajú zvoleného ani len hlavného kontrolóra, v iných obciach je hlavný kontrolór jedna ruka so starostom, a teda nie je tam, nie je tam žiadna reálna, reálna kontrola. Nechcem zovšeobecňovať, mnohí kontrolóri si robia svoju prácu veľmi poctivo, ale teda sú aj takéto opačné, opačné prípady.
A teda aby som to zakončil nejakým konkrétnym a úplne absurdným prípadom, tak boli sme nedávno v rámci výjazdu Združenia občanov miest a obcí Slovenska (ZOMOS) na východnom Slovensku a v jednej z takýchto menších alebo veľmi malých obcí, bol to, myslím, práve hlavný kontrolór, ktorý na zasadnutí obecného zastupiteľstva povedal, že zákon o obecnom zriadení pre malé obce neplatí. Áno, aj takéto je povedomie v niektorých samosprávach o tom, na akom zákonnom základe majú alebo nemajú fungovať. Takže je to vážny problém, ale ten problém, som presvedčený, že nevyriešime, nevyriešime opätovným zoštátňovaním obcí alebo nejakou centralizáciou. Ten problém treba riešiť municipalizáciou, teda spájaním samosprávy do väčších celkov a, samozrejme, aj nejakým zefektívňovaním kontroly, ktoré ale bude vždycky obmedzené pri tom počte obcí, ktorý dnes na Slovensku máme.
Ďakujem za pozornosť.
