Vážené kolegyne, kolegovia, už druhýkrát sa pokúsime zvoliť kandidátov na ústavných sudcov. Je to jedno z najdôležitejších, ak nie najdôležitejšie hlasovanie tohto volebného obdobia. A na to, aké je dôležité, je nás tu naozaj málo. A dovolím si napriek tomu štyri poznámky k procesu voľby.
Tá prvá, prečo až teraz. Prečo až teraz ideme voliť, voliť kandidátov na ústavných sudcov. Má to dva základné dôvody. Tým prvým je, že vládna koalícia a teda predovšetkým strana SMER – sociálna demokracia a predovšetkým jej predseda Robert Fico zmarili prvú voľbu kandidátov na ústavných sudcov. Pristúpili k tomu absolútne nezodpovedne a len pre nenaplnené ambície jednotlivca stráviť svoj politický dôchodok na Ústavnom súde doslova zmarili voľbu kandidátov na ústavných sudcov na predchádzajúcej schôdzi.
Opozícia pristúpila k voľbe kandidátov zodpovedne. Naštudovali sme si informácie o všetkých uchádzačoch, zisťovali sme si informácie aj inak, ako bolo verejne prístupné, teda informácie, ktoré zverejnili médiá alebo mimovládne organizácie. Zúčastnili sme sa vypočúvaní, kládli sme otázky, počúvali sme, diskutovali sme. Diskutovali sme vnútri poslaneckých klubov, diskutovali sme medzi poslaneckými klubmi, dospeli sme k nejakej dohode na menách, ktoré boli akceptovateľné pre všetky kluby demokratickej opozície. Vládna koalícia miesto toho najprv ostala na pozícii tajnostkárstva, potom sa dohodla na šiestich menách, dohodla sa bez Roberta Fica, a keď prišiel Robert Fico, tak zhodil aj túto dohodu a voľba bola zmarená. Preto musíme teraz voliť znovu a preto ešte stále nám chýba osemnásť z osemnástich kandidátov na ústavných sudcov.
A prečo až teraz, prečo nie povedzme pred týždňom? Za tým je opäť politika, za tým je opäť taktizovanie. Schôdza začala v utorok minulý týždeň. Pokojne v utorok minulý týždeň alebo v stredu minulý týždeň sme mohli prikročiť k voľbe kandidátov na ústavných sudcov, pretože od polovice februára je Ústavný súd de facto nefunkčný, Ústavnému súdu chýba deväť z trinástich sudcov. Nie je najmenší dôvod odkladať voľbu. Naopak, je našou povinnosťou usilovať sa čo najskôr obsadiť tie chýbajúce miesta a napriek tomu pán predseda Národnej rady Danko navrhol, že veď stačí, keď to bude až v stredu druhý týždeň. Ten motív je zjavný, motív je, že boli v sobotu prezidentské voľby a vládna koalícia zrejme chcela rozhodovať o kandidátoch na ústavných sudcov s vedomím ich výsledku. Zrejme ešte nejaká maličká nádej žila, že by sa mohol stať prezidentom kandidát SMER-u pán Šefčovič, čo by Robertovi Ficovi otvorilo opäť dvere na Ústavný súd. Teda sa nestalo, tak teraz už viete, na čom ste. Viete, že Robert Fico sa na Ústavný súd nedostane, tak môžte voliť. Politické kalkulácie sú samozrejme legitímne. Dokonca sú legitímne aj pri voľbe kandidátov na ústavných sudcov, ale nie v situácii, keď už niekoľko týždňov chýba Ústavnému súdu deväť z trinástich sudcov. Je to krajne nezodpovedné a dôsledkom toho je, že až teraz sa prvýkrát od februára pokúšame znova voliť a znova hlasovať.
Druhá poznámka. Koľko kandidátov by mal zvoliť parlament? Chýba deväť ústavných sudcov, tak parlament by sa mal usilovať zvoliť osemnástich kandidátov, pretože je povinnosťou parlamentu ponúknuť prezidentovi dvojnásobný počet kandidátov. Vo februári sme zažili prístup vládnej koalície, keď sa dohodli, že navolíme šesť. A tento prístup považujem za krajne nesprávny. Pretože nevyplýva z toho, že si vládna koalícia posúdila tých kandidátov a povedala, že no viac ako šesť dobrých kandidátov, ktorí spĺňajú kritériá, ktorí spĺňajú naše očakávania o tom, ako by mal vyzerať ústavný sudca, tam nie je. Je ich tam šesť, no tak nemôžeme sa dohodnúť na viacerých ako šiestich. Keby to tak bolo, v poriadku. Ťažko možno nútiť niekoho, aby hlasoval za uchádzača, o ktorom má pochybnosti, s ktorým nesúhlasí, o ktorom si myslí, že by nebol dobrým ústavným sudcom, možno stačia už tie pochybnosti. Ale tak to predsa nebolo. To rozhodnutie bolo šesť, lebo keď navolíme šesť, prezident vymenuje troch, tak plénum Ústavného súdu bude mať sedem z trinástich a tým to aspoň, aspoň trošku zažehlíme. Aj tento prístup, podobne ako zmarenie voľby vo februári, podobne ako to minulotýždňové odmietnutie hlasovať o kandidátoch na ústavných sudcoch už minulý týždeň, ale ponechanie to až po prezidentskými voľbami, je krajne nezodpovedným.
Samozrejme, že ani časť opozície nebude voliť osemnásť uchádzačov. Ani v našom klube sme sa nedohodli na tom, že budeme voliť osemnástich uchádzačov. Ak si niekto myslí, že treba voliť, treba voliť osemnásť, je to jeho právo, ale rovnako legitímne je k tomu pristúpiť tak, ako to odprezentoval v mene poslaneckého klubu SaS kolega Baránik. Budeme voliť tých, o ktorých sme presvedčení, že by boli dobrými ústavnými sudcami. Toto nie je obsadzovanie miesta, pri všetkej úcte, nejakého vedúceho oddelenia na okresnom úrade, ktoré, no potrebujeme ho obsadiť, a teraz sa prihlásia štyria uchádzači. Tak aj keď nie sme z nich nadšení, tak keď spĺňajú tie kritériá, môžu tú funkciu zastávať, no tak, tak niekoho obsadíme. Samozrejme, volíme kandidátov na ústavných sudcov, ktorí budú svoje funkcie zastávať, zastávať nasledujúcich dvanásť rokov, ak ich pán prezident vymenuje alebo pani prezidentka. Neviem, kedy sa dopracuje parlament k tej voľbe. Čiže treba k tomu pristupovať zodpovedne. Ale zodpovedným pristupovaním je, že si povieme, že budeme voliť tých, o ktorých sme presvedčení, že spĺňajú aj odborné, aj morálne kritériá, aby sa stali ústavnými sudcami. Zodpovedné nie je to, že si opäť povieme, a teraz to si môže povedať vládna koalícia, nejaké číslo a potom do toho čísla dosadíme nejaké mená. Ten postup je nesprávny a nezodpovedný.
Tretia poznámka. Tretia poznámka sa týka vypočutí uchádzačov, ktoré boli tentoraz stručnejšie v porovnaní s tou predchádzajúcou voľbou, boli aj menej vzrušené tie debaty, možno s nejakou jednou výnimkou. To, že, to, že nekandidoval Robert Fico, sa pod tým podpísalo významnou mierou, ale rovnako aj to, že dvadsaťštyri z tých dvadsiatich deviatich uchádzačov, ktorí ostali, a z tých dvadsiatich šiestich, ktorí sa zúčastnili vypočutí, boli vypočutí pár týždňov predtým. Takže pre členov ústavnoprávneho výboru to neboli nové osoby, o ktorých nič nevedeli. Naopak, boli to ľudia, s ktorých minulosťou, profilom, charakterom, aj s tým, ako sa zachovajú na vypočutiach, už boli dôkladne oboznámení.
Oproti, oproti tomu predchádzajúcemu vypočutiu rezonovala téma materiálneho jadra, materiálneho jadra ústavy, teda akéhosi, nemeniteľné, nejakej nemeniteľnej časti ústavy, ktorá prípadne oprávňuje Ústavný súd meniť alebo zrušiť aj ústavný zákon alebo inú časť ústavy. Je to téma, o ktorej sa hovorilo aj na tom prvom vypočutí. Bolo to iba v takej teoretickej podobe, že čo by ste povedali na túto tému, lebo je to zaujímavá ústavnoprávna téma. Je to téma, o ktorej sa vtedy mohlo hovoriť v súvislosti s Českou republikou, kde už taký prípad mali, že Ústavný súd zrušil ústavný zákon. Teraz sa o tom, o tom diskutovalo veľmi prakticky, keďže Ústavný súd vo svojom predchádzajúcom zložení prakticky na konci svojho fungovania zmenil dovtedajší koncept a rozhodol sa, že má právomoc rušiť aj ústavné zákony, hoci takúto právomoc nemá zadefinovanú v ústave. Ja by som pozitívne hodnotil, že väčšina uchádzačov v odpovedi na túto otázku síce priznávala existenciu materiálneho jadra, ale snažili sa zachovávať istú väčšiu alebo menšiu zdržanlivosť, ktorá v rozhodnutí Ústavného súdu nebola, nebola dostatočne prítomná. A teda je nádej, že ak by sa títo uchádzači stali ústavnými sudcami, tak by k tej kompetencii, ktorú si Ústavný súd prisvojil, postupovali oveľa zdržanlivejšie, ako pristupovali tí ústavní sudcovia, ktorí rozhodli o zrušení ústavného zákona, ktorým boli do ústavy zakotvené previerky sudcov.
Kolega Baránik tu už upozornil, že uchádzači, ktorí sa nezúčastnili verejného vypočutia, si nesplnili zákonnú povinnosť. Ústavnoprávny výbor nemal dôvod konštatovať to, pretože ústavnoprávny výbor má posudzovať, či uchádzači spĺňajú kritériá a podmienky, ktoré sú stanovené ústavou, nie zákonom, ale zákon o rokovacom poriadku pomerne jednoznačne v tejto veci hovorí o tom, že uchádzač príde a vystúpi na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, predstaví sa. A teda zástupcovia prezidentskej kancelárie aj upozornili, že toto určite pán prezident bude brať do úvahy, a teda je zbytočné, aby parlament navolil nejakých uchádzačov, ktorí si nesplnili túto zákonnú povinnosť. Čiže myslím si, že tak ako hovoril kolega Baránik, prezident to určite bude brať do úvahy, ale aj my ako poslanci by sme to pri voľbe mali brať do úvahy, či, či, či si uchádzači splnili alebo nesplnili túto zákonnú povinnosť, aj keď, samozrejme, že tie dôvody, pre ktoré neprišli, mohli byť, mohli byť rôzne.
Verejné vypočutia sú dôležité a v porovnaní s tým, keď sa v minulosti volili kandidáti na ústavného, na ústavných sudcov, je to dramatický rozdiel. Je to rozdiel z hľadiska informácií, ku ktorým sa dostanú poslanci, z hľadiska informácií, ku ktorým sa dostane, dostane verejnosť. Je to určite aj tlak na, povedzme, menej kvalitných kandidátov, aby si rozmysleli, či chcú absolvovať niečo také, kde môžu byť zaskočení odbornou, ale pomerne triviálnou otázkou, na ktorú nedokážu zodpovedať, či chcú, aby boli prepierané ich pochybenia, pochybenia z ich predchádzajúcich, z jeho predchádzajúceho pôsobenia, ale aby to tak naozaj bolo, tak je dôležité, aby sme my ako poslanci brali do úvahy to, čo sa na tých vypočutiach stalo. Aby to nebola čistá formalita, lebo to naozaj hrozí, že my sme tam strávili v januári tri dni, teraz, teraz dva dni, kládli sme otázky, uchádzači sa pripravovali, ľudia to sledovali a výsledok bude aj tak ten, že lídri strán vládnej koalície si povedia tento, tento, tento bez ohľadu na to, aby, aby mali naštudované životopisy, aby, aby si vypočuli, čo hovorili uchádzači na vypočutiach. Potom sa význam tých vypočutí stratí. Alebo teda nie stratí, ale načo sú potom také verejné vypočutia? Ja to hovorím aj na základe vlastnej skúsenosti, keď som ako mestský poslanec v Bratislave absolvoval vypočutia kandidátov na šéfov troch najväčších mestských podnikov, a potom zastupiteľstvo aj tak iba na základe politických dohôd rozhodovalo nie na základe posúdenia kvality, ktorá sa na tých vypočutiach veľmi jasne ukázala.
Posledná, štvrtá poznámka sa týka verejnej voľby alebo tajnej voľby. Vďaka nejakým nepredvídateľným, alebo, alebo zvláštnym okolnostiam sme minule volili verejne, lebo sa MOST – HÍD obával, že sa SMER dohodne s fašistami a zvolia Roberta Fica na Ústavný súd a potom bude z toho podozrievaný MOST – HÍD. Teraz to vyzerá, že vládna koalícia je dohodnutá, je dohodnutá na tajnej voľbe. Tajná voľba je výdobytkom Novembra ´89, ale vo vzťahu k voličom, nie vo vzťahu k poslancom. Voľba kandidátov na ústavných sudcov, voľba iných funkcionárov v parlamente nie je výkonom volebného práva, je výkonom verejnej moci. Verejná moc má byť uskutočňovaná transparentne, má byť kontrolovaná a je oveľa dôležitejšie, aby verejnosť, aby naši voliči vedeli, ako rozhodujeme, za koho hlasujeme a za koho nie, než to, aby sme si my ako poslanci, ako zvolení zástupcovia občanov dopriali ten luxus, že sa nikto nedozvie, koho sme zaškrtli a koho nie.
Neplatí ten argument, že tajná voľba je demokratická, že je to, že len vtedy sa poslanci môžu slobodne rozhodovať a v prípade verejnej voľby nie, lebo ak by tento argument platil, tak v takom prípade by predsa aj hlasovanie o návrhoch zákonoch, zákonov, muselo byť tajné.
Vážení koaliční poslanci, vy keď hlasujete o návrhoch zákonov, tak nehlasujete slobodne? Nehlasujete podľa svojho svedomia a presvedčenia? Lebo keď iba tajná voľba vám umožňuje slobodne prejaviť svoj názor, tak v prípade verejného hlasovania o návrhoch zákonov vy neprejavujete slobodne svoj názor?
Absurdné. A skutočnosť, že tajnosť voľby a tajnosť hlasovania prináleží voličom, nie poslancom, je zrejmá napríklad aj z toho, že aj v referende, kde sa nehlasuje o personálnych otázkach, aj v referende hlasujú voliči tajne. Nikomu nenapadlo, že by v referende mali hlasovať voliči, voliči verejne, hlasuje sa tajne, pretože má byť zachované, má byť zachovaná tajnosť rozhodnutia voličov, či už v personálnych alebo vo vecných otázkach, rovnako ako má byť zachovaná verejnosť rozhodnutia poslanca ako v personálnych, tak vo vecných otázkach.
A neplatí ani ten často používaný argument, že potom budú ústavní sudcovia vedieť, že kto za nich hlasoval. No a čo, že bude ústavný sudca vedieť, že za neho hlasoval Janko, Jožko, Ferko, Anička, Marienka? Veď to nie je dôležité. Ústavný sudca, ak má byť kvalitným ústavným sudcom, tak toto nebude brať do úvahy. Ja som viacerým uchádzačom kládol otázku, či to budú brať do úvahy, možno s jednou jedinou výnimkou, som sa nestretol s odpoveďou, že by niekto bral do úvahy, keď by vedel, kto zaňho hlasoval a kto za naňho nehlasoval, ale najmä však oni aj tak budú vedieť, kto za nich hlasoval a kto za nich nehlasoval. Nebuďme smiešni. Nie je dôležité, aby vedeli, či jednotlivý poslanec za nich hlasoval, ale ako sa dohodli strany. Čiže keď dostane uchádzač také počty, že bude zrejmé, že zaňho hlasovali poslanci vládnej koalície, tak to je tá dôležitá informácia, nie to, že ktorý konkrétny poslanec ako hlasoval. Takže neexistuje žiadny vážny dôvod na tajnú voľbu, naopak, existujú vážne dôvody na verejnú voľbu a upozorňujem, že to môže byť precedens, lebo teraz nenavolíme osemnástich kandidátov, a tento istý argument bude použitý, aj keď sa k tej voľbe vrátime nabudúce. Teda to upozorňujem najmä kolegov z MOST – HÍD.
Ďakujem.
