Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážení páni podpredsedovia Národnej rady, kolegyne, kolegovia, ľudské práva sú mimoriadne dôležitou a neodmysliteľnou súčasťou modernej demokratickej spoločnosti, toho, čo nazývame liberálna demokracia, teda systému, o ktorom sa niektorí pred troma desaťročiami domnievali, že po páde komunistických systémov v strednej a východnej Európe ten zápas o budúcnosť je dobojovaný, že liberálna demokracia definitívne zvíťazila a nastáva koniec dejín.
No veľmi rýchlo sme boli vyvedení z omylu. Koniec dejín nenastal a ani liberálna demokracia, a teda aj systém základných ľudských práv a slobôd definitívne nezvíťazil. Na celom svete vývoj bol zložitejší a v posledných rokoch sme svedkami tomu, že tie úvahy o definitívnom víťazstve liberálnej demokracie boli predčasné, aj čo sa týka nášho priestoru, teda strednej Európy. Ani u nás ešte, žiaľ, nenastal ten vytúžený koniec dejín a o liberálnu demokraciu aj o ľudské práva sa treba usilovať aj naďalej.
Samozrejme, že ochrana ľudských práv má rôzne rozmery. Má rozmer, nazval by som to, politický, ktorý je potrebné riešiť politickou cestou a na politickej úrovni zviesť zápas o systém liberálnej demokracie, ale má aj oveľa subtílnejšie podoby, podoby, s ktorými sa stretávajú ľudia vo svojej každodennosti, vo svojich každodenných životoch. A práve na túto druhú stránku alebo tento druhý rozmer sa výrazne sústreďuje aj činnosť alebo podstatná časť činnosti verejnej ochrankyne práv.
Ja chcem oceniť doterajšie úsilie pani verejnej ochrankyne práv, pani Patakyovej. Aj to, že sa snaží ísť tou cestou, ktorou sa vybrala jej predchodkyňa, a teda snaží sa upozorňovať na porušovanie ľudských práv a aktívne zjednať nápravu. Chcem oceniť aj tie odporúčania, ktoré sú adresované Národnej rade, lebo mnohé z tých vecí môžeme ovplyvniť práve my ako zákonodarný orgán tým, že upravíme legislatívu. Samozrejme, že v niektorých prípadoch ide o to, ako sa existujúce zákony vykonávajú. A samozrejme, že ani tie najlepšie zákony nezaručia, že nebude, sa nevyskytnú prípady porušovania ľudských práv, ale môžu nastaviť systém a môžu situáciu zlepšiť.
V tejto situácii by som chcel ale vyjadriť aj isté sklamanie a nespokojnosť s tým, ako Národná rada pristupuje, pristupuje k záverom a odporúčaniam verejnej ochrankyne práv, že ich neberie dostatočne vážne. Aj v tejto správe, ktorú máme za minulý rok, sa jeden z prípadov týka umiestňovania vo vyhradených priestoroch na policajnej stanici, kde verejná ochrankyňa práv konštatuje, že došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky tým, ako bola zaistená na policajnej stanici, ktorá nemá zriadenú celu policajného zaistenia. No ale to nie je nič nové, nič prekvapivé, nič, čo by už v správach, predchádzajúcich správach verejnej ochrankyne práv nezaznelo. Dokonca to bolo témou mimoriadnej správy verejnej ochrankyne práv ešte v roku 2016, kde boli aj konkrétne odporúčania, akým spôsobom upraviť policajné cely alebo teda iné priestory na policajných staniciach, kde sú ľudia dočasne, dočasne obmedzení na slobode.
My sme si ten podnet zobrali vážne a ako poslanci sme s kolegyňami Zimenovou a Dubačovou a kolegom Petrom Osuským predložili novelu zákona o Policajnom zbore v januári 2017. Vychádzali sme presne z odporúčaní vašej pani predchodkyne, pani Dubačovej, a samozrejme, že ten návrh nebol schválený. Ten návrh, samozrejme, obsahoval, obsahoval iba základné legislatívne vymedzenie a tá implementácia by bola na Policajnom zbore, na ministerstve vnútra. Navrhovali sme tam zadefinovať, aké má byť základné vybavenie ciel policajného zaistenia. Navrhovali sme tam upraviť režim pre to, keď sú osoby dočasne obmedzené na slobode aj v iných priestoroch v rámci policajných staníc, lebo samozrejme, že realita je taká, že nie všetky policajné stanice môžu hneď zo dňa na deň mať cely policajného zaistenia. Navrhovali sme tam, navrhovali sme tam vybavenie kamerovým systémom, aby boli chránení aj policajti pred obvineniami z toho, že postupovali nezákonne, lebo to nie je opatrenie iba na ochranu osôb, ktoré sú, ktoré sú zaistené. Samozrejme, ten zákon bol, bol odmietnutý. Hovorím to tu viac-menej ilustračne, lebo je to jedna z vecí, ktoré, ktoré ukazujú, ako vážne berieme upozornenia verejnej ochrankyne práv.
Špeciálne by som chcel oceniť pozornosť, ktorú, ktorú verejná ochrankyňa práv vo svojej činnosti venuje skupinám ľudí, ktoré sú znevýhodnené alebo obmedzené, alebo obmedzené, alebo sa nachádzajú v postavení, keď nemôžu uplatňovať všetky práva. A tie skupiny sú veľmi heterogénne. Patria tam, patria tam aj deti, patria tam zdravotne znevýhodnení, patria tam starší občania, ale patria tam napríklad aj osoby obmedzené na slobode alebo pozbavené slobody.
Zvlášť by som chcel venovať, teda oceniť pozornosť, ktorú pani ombudsmanka venuje problémom, ktoré sa týkajú príslušníkov rómskeho etnika, najmä z rómskych osád alebo z iných znevýhodnených komunít, či už ide o dozvuky a teda stále neukončenú policajnú akciu v Moldave nad Bodvou, kauzu bývania na Bratislavskej ulici v Žiline alebo, alebo tú otázku, či má byť dieťa poplatníkom miestneho poplatku za komunálne odpady a či mu môžu vznikať záväzky, ktoré majú byť predmetom exekúcie. Tam z tých predchádzajúcich zistení vyplývalo, že by bolo vhodné upraviť aj právnu úpravu, a teda zmeniť, zmeniť zákon tak, aby bol jasný. Z toho, ako podnet verejnej ochrankyne práv dopadol na Ústavnom súde, a teda to, čo máme v správe, skôr sa dá očakávať, že áno, je to možné aj bez zmeny legislatívy len na základe ústavne komfortného výkladu zákona, čo je samozrejme, vždycky, vždycky jednoduchšie, keď nie je potrebné meniť zákon a nájdeme výklad zákona, ktorý je v súlade s ústavou a nebude vytvárať tie ústavné problémy, na ktoré sme upozorňovali. Len si teda nie som istý, či, či len dobrou praxou, len dohľadom a upozorňovaním verejnej ochrankyne práv dokážeme tento problém uspokojivo riešiť. Takže tu by som nechal ešte taký otáznik, či predsa len nebude potrebné túto záležitosť upraviť aj legislatívne.
Ďalší prípad je tam spomínaný, ktorý sa týka spoločného školského obvodu a vylúčenia niektorých obcí zo spoločného školského obvodu školy v Demandiciach, kde išlo o prípad nepriamej diskriminácie, ktorú sa podarilo vyriešiť nejakou intervenciou alebo zásahom Okresného úradu Nitra. A ešte stále nedoriešený alebo otvorený problém nezákonných sterilizácií.
Ďalšou, ďalšou oblasťou, ktorej sa správa verejnej ochrankyne práv týka a ktorá, ktorá dáva aj podnety na legislatívnu úpravu, nás ako poslancov mohlo zaujímať, pokiaľ vláda v tom nebude konať, tak by sme mohli a mali konať my. A tak vypichol by som, vypichol by som dve oblasti. Jednak zmena priezviska, alebo teda určenie mena, určenie priezviska maloletým osobám v situácii, kde, kde teda rodičia majú rozličné priezviská a legislatíva inej krajiny im umožňuje alebo priam predpokladá, že bude mať dieťa priezvisko po oboch, čo naša legislatíva zatiaľ neumožňuje. A tam jednak je rozmer, rozmer kompatibility nášho právneho poriadku s právnym poriadkom iných krajín, čo, keď nič iné, tak toto by mohlo byť dôvodom pre zmenu legislatívy. Ale možné riešenie je podľa môjho názoru aj v tom, že by sa, že by sa celkovo uvoľnilo určovanie, určovanie priezviska a teda že by to určenie, určenie priezviska alebo teda maloletého po oboch rodičoch bolo možné nielen v prípade detí trvalo žijúcich v inej krajine, kde to právny poriadok predpokladá, ale že by to bolo vecou dohody oboch rodičov, lebo, lebo prečo takéto niečo neumožniť aj pre, pre deti žijúce na Slovensku, ak ich rodičia si nezvolili spoločné, spoločné priezvisko.
Druhá vec z tejto oblasti, ktorá je tiež námetom na legislatívnu zmenu a týka sa spätného udeľovania občianstva. Tam podľa môjho názoru by malo, malo prísť k zrýchleniu konania nielen vo vzťahu k tým našim bývalým občanom, ktorí sa dnes nachádzajú v stave bez štátneho občianstva, kde je to urgentné, ale aj vo vzťahu k občanom, ktorí nadobudli štátne občianstvo iného štátu a v dôsledku toho stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky, lebo aj samotná táto úprava, ktorá spôsobuje, spôsobuje stratu štátneho občianstva proti vôli samotných občanov, je podľa môjho názoru v rozpore so základnými právami, dokonca tými, ktoré sú zakotvené v ústave, aj keď Ústavný súd o tom nerozhodol, lebo nenašiel dostatok hlasov ani pre jedno, ani pre druhé stanovisko k podnetu, ktorý dostal.
Oceňujem aj pozornosť, ktorú správa verejnej ochrankyne práv venuje postaveniu a právam osôb s inou sexuálnou orientáciou. Konkrétne sa tam upozorňuje na problém núteného odstraňovania reprodukčných orgánov transrodových osôb. A upozorňuje sa tam na nemožnosť zapísania manželstva uzavretého medzi občanom Slovenskej republiky a občanom tretej krajiny, ktorá je vlastne aj prekážkou voľného pohybu osôb alebo spájania, spájania rodín, ale celkove práva párov rovnakého pohlavia.
A tu by som upozornil, že skupina poslancov z poslaneckého klubu SAS pani poslankyňa Blahová, Ďuriš Nicholsonová, pán poslanec Gröhling a pani poslankyne Kiššová a Cigániková navrhli novelu Občianskeho zákonníka, ktorá by ukotvila do nášho právneho systému inštitút partnerského spolužitia. Minulý rok v auguste prišli s týmto, s týmto návrhom, ktorý nebol ani, ani komplexnou právnou úpravou registrovaných partnerstiev. Mal to byť nejaký drobný krok smerom k právnej úprave súžitia osôb rovnakého pohlavia, aj keď ten inštitút bol zadefinovaný tak, že by bol použiteľný aj pre páry rovnakého pohlavia, aj pre páry rôzneho pohlavia. No ale, samozrejme, ani tento, tento návrh nezískal dostatočnú podporu. To, čo získalo dostatočnú podporu, práve naopak bolo zastavenie ratifikácie Istanbulského dohovoru na základe boja proti gender ideológii, na základe častokrát vymyslených hoaxov o tom, ako to, ako to povedie k zakotveniu práv práve párov rovnakého pohlavia, a teda na nevraživosti voči tejto skupine osôb, sčasti sa teda zviezol aj ten proces zastavenia Istanbulského dohovoru, keď sa argumentovalo tým, že sa tam definuje pojem rod, tak to nakoniec môže viesť až k povinnosti štátu zakotviť manželstvá pre páry rovnakého pohlavia.
No a máme tu aj celkom čerstvú skúsenosť a síce, síce rozhodnutie ministerky kultúry neposkytnúť dotácie projektom zameraným na predchádzanie diskriminácie LGBTI osôb z dotačného programu Kultúra znevýhodnených skupín. Z ôsmich takto zameraných projektov nebolo tento rok, nebol tento rok podporený ani jeden, čo pani ministerka zdôvodnila tým, že to nebolo odporúčané komisiou, alebo že také sú výsledky posúdenia žiadostí o dotácie odbornou komisiou. Ako sa ale neskôr ukázalo, komisia odporúčala niečo iné. Komisia odporúčala v šiestich z ôsmich prípadoch tieto projekty podporiť.
Má byť alebo už bola vyhlásená druhá výzva. V tej sú však podmienky nastavené tak, že podľa vyjadrenia zástupcov LGBTI organizácií žiadna z nich tieto podmienky nemôže splniť a ich podpora, ak sa to nezmení, bude trvalo znemožnená. Na poskytnutie dotácie pochopiteľne neexistuje právny nárok, ale z okolností tohto prípadu, z toho, ako to pani ministerka alebo teda ministerstvo zdôvodňuje, z toho, že komisia odporúčala niečo iné, možno, možno predpokladať, že tie projekty neboli hodnotené na základe ich, na základe posúdenia ich kvality, na základe zváženia finančných možností ministerstva kultúry, ale že sa do nich premietol subjektívny postoj pani ministerky kultúry k LGBTI ľuďom a k organizáciám, ktoré ich zastupujú. A spolu s kolegyňou pani poslankyňou Zimenovou máme podozrenie, či nešlo zo strany ministerstva kultúry práve vo vzťahu k LGBTI organizáciám a ľuďom, ktorí mali byť cieľovými skupinami týchto projektov, k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania na základe ich sexuálnej orientácie.
A preto by som chcel využiť, že je tu pani verejná ochrankyňa práv a rovno jej odovzdať podnet, ktorý by sme jej chceli adresovať v tejto veci s kolegyňou Zuzanou Zimenovou, a požiadať ju, aby sa na túto situáciu pozrela a zistila, či neboli porušené základné práva a slobody a princíp rovnakého zaobchádzania.
Takže vám to, pani ombudsmanka, rovno odovzdávam a ďakujem vám za pozornosť.
