Videokanál poslanca

Dobrý deň, pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, páni ministri, ministerky, ja sa chcem vyjadriť k odpovedi ministra práce Jána Richtera, ktorú som podávala 18. januára 2019, evidovanú v zozname písomných odpovedí na interpeláciu poslancov pod č. 4.
Vážený pán minister, ktorý tu nie je, v januári tohto roku som vám zaslala interpeláciu vo veci zamietania materského pre otcov, ktorí si uplatnili nárok podľa § 49 zákona 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
V interpelácii sa dožadujem zodpovedania piatich otázok. A hneď úvodom musím konštatovať, že s takmer ani jednou z odpovedí nie som spokojná. Ani ste mi nevyvrátili moje obavy, že Sociálna poisťovňa postupuje pri priznávaní materského otcom v rozpore s dikciou zákona a nadväzujúcich právnych noriem.
Otázka číslo 1. Je pravda, že od septembra, resp. októbra 2018 sa zmenil postup Sociálnej poisťovne pri posudzovaní nárokov na dávku materské otcom, ktorí súčasne vykonávajú zárobkovú činnosť oproti predošlým mesiacom, dôsledkom ktorého je vyšší počet nepriznaných dávok materskej otcom v porovnaní s predošlými mesiacmi v roku 2018? Ak áno, na základe čoho takto Sociálna poisťovňa postupuje, keďže zákonné podmienky priznania nároku sa medzičasom nezmenili.
Odpovedali ste mi, že v rozhodovacej činnosti o nároku na materské pre otcov detí vychádza Sociálna poisťovňa výlučne zo zákona o sociálnom poistení a že každú žiadosť posudzuje individuálne. Čo to znamená, žiadosť je posudzovaná individuálne? Každá žiadosť o dávke sociálneho poistenia sa musí posudzovať individuálne, lebo kolektívne žiadosti o dávky neexistujú. Ale čo musí byť pri každom individuálnom posudzovaní rovnaké, pán minister, čiže pre každého poistenca sú zákonné podmienky nároku na dávku a len podľa nich môže správny orgán rozhodovať o nároku. Na toto som sa vás, pán minister, pýtala.
Princíp právnej istoty je v právnom poriadku implicitne zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a vyjadruje aj požiadavku na predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci. Postup orgánov verejnej moci musí byť predvídateľný a správny orgán nemôže skutkovo v podobných prípadoch rozhodovať rozdielne, čo sa práve v otcovských materských stalo. Pretože do septembra 2018 Sociálna poisťovňa rozhodovala inak ako po tomto zákone.
Dodatočné kritériá uvalené na rozhodovanie o nároku zo strany správneho orgánu nie sú právne prípustné a rovnako nie je možné, aby v obdobných situáciách správny orgán rozhodoval odlišne. A platí, že posudzovanie nároku nemôže ignorovať ostatné právne predpisy v oblasti starostlivosti o dieťa a najmä zákon o rodine, ktorý, ak sa pozrieme bližšie na tento prípad, tak ten je najvyšším zákonom, podľa ktorého mala Sociálna poisťovňa teda postupovať.
Vy však vo svojej odpovedi tvrdíte, že dva skutkovo obdobné prípady rovnakého druhu by mohli byť vyhodnotené v odôvodniteľných prípadoch odlišne. No nemohli. Lebo by bol porušený princíp právnej istoty a tým súvisiace legitímne očakávania účastníkov správneho konania, tých biednych otcov. K tejto téme existuje desiatky judikátov Najvyššieho súdu.
Vy tvrdíte, že nárok na materské má podľa § 49 zákona o sociálnom poistení otec, ktorý prevzal dieťa do svojej starostlivosti po dohode s matkou. To je zámerne skreslená interpelácia § 49, ktorý hovorí o skupine iných poistencov, ktorým vzniká nárok na materské, ak prevzali dieťa do svojej starostlivosti, pričom akt preberania dieťaťa do starostlivosti nie je u všetkých iných poistencov rovnaký. U otca dieťaťa vzniká povinnosť starostlivosti o dieťa podľa § 28 zákona 36/2005 Z. z. o rodine narodením dieťaťa. Aká dohoda s matkou? To si majú dávať navzájom podpisy, že preberajú starostlivosť?! Pokiaľ žijú rodičia v spoločnej domácnosti, otec nemôže prebrať starostlivosť o dieťa od matky, pretože túto povinnosť už má. A matku môže zbaviť povinnosti starať sa o dieťa iba, opakujem, súd svojím súdnym rozhodnutím. Podľa § 28 zákona o rodine je súčasťou rodičovských práv a povinností sústavná dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja teda rodičia, obaja za to dieťa. Aj keď ten otec pracuje a matka je na materskej, nezbavuje ho to práva, a teda povinnosti starať sa o to dieťa.
Preto takto, takéto dôvody na nepriznávanie otcovských sú podľa nášho názoru neopodstatnené až pobúrivé. U manžela matky dieťaťa, ktorá sa o dieťa nemôže starať, prevzatie starostlivosti o dieťa vyplýva z § 18, § 30 zákona o rodine, podľa ktorého na výchove dieťaťa sa podieľa aj manžel, ktorý nie je rodičom dieťaťa, ak žije s rodičom dieťaťa v domácnosti. Čiže sú len konkrétne prípady, kedy hovoríme, že jeden manžel prevezme starostlivosť o dieťa tým druhým. Ale to sú presne taxatívne v zákone o rodine vymedzené. U manželky alebo u manželky otca dieťaťa, ak matka nežije a ktorá prevzala dieťa do svojej starostlivosti, ide o rovnaký prípad ako u manželky matky dieťaťa. U inej osoby sa vyžaduje rozhodnutie súdu o prevzatí dieťaťa do starostlivosti. Pretože starostlivosť o dieťa nie je v zákone o sociálnom poistení definovaná, platí to, čo je uvedené v zákone o rodine, ktorý je vo veci starostlivosti o deti k zákonu o sociálnom poistení v pozícii vyššiej (pozn. red.: správne "vyššej"). Rovnako nemôže byť inak ako súdom odňatá matke povinnosť starostlivosti o dieťa. Čiže tým, že Sociálna poisťovňa žiada, aby otec podpísal matke, matka otcovi, náš právny poriadok toto nepozná. Obidvaja sú rovnako zodpovední. Proste, keď ste v pracovnom pomere, neznamená, že vás to zbavuje zodpovednosti za to maloleté dieťa, prepánajána!
Druhá otázka. Je podľa názoru vášho ministerstva v zmysle zákona možné, aby poberateľ dávky materské vykonával súčasne pracovnú činnosť? Keby situácia nebola natoľko vážna, aká je, tak by som mohla s humorom poznamenať, že individuálne posudzovanie nároku na materské pre otcov na základe nedefinovaných podmienok nároku je právnym hitom roku 2018.
V odpovedi na moju otázku sa uvádza, že poistenec s nárokom na materské môže mať príjem, ale ak by sa preukázalo, že po ukončení výkonu práce z pracovného vzťahu, z ktorého poistencovi vznikol nárok na materské, uzatvorí s tým istým zamestnávateľom nový pracovný vzťah, mohlo by to znamenať, že pracovný vzťah bol ukončený len formálne za účelom simulovania podmienky nárokov.
S plnosťou vážnosťou, pán minister, žiadam z tohto miesta, aby ste mi označili, kde v zákone o sociálnom poistení je ukončenie pracovného vzťahu alebo prerušenie výkonu práce podmienkou nároku na materské. Mohlo by sa dedukovať, že ide o prípad, keď poistenec skončí pracovný pomer, ktorý založil povinné nemocenské poistenie, z ktorého bola priznaná materská, a so zamestnávateľom uzatvoril nový pracovný pomer s rovnakou pracovnou náplňou, aká bola v skončení v pracovnom pomere. Zákonník práce je založený na princípe zmluvnej slobody, ale zamestnanec a zamestnávateľ rozhodujú, či a ako skončia pracovný pomer alebo začnú nový pracovný pomer. Pri rozhodovaní o nároku na materské nemôže Sociálna poisťovňa vyhodnocovať dôvody, pre ktoré sa poistenec rozhodol skončiť pracovný pomer, lebo tým obmedzuje princíp zmluvnej slobody.
A pokračujeme ďalej. Tvrdím, že prerušenie pracovného vzťahu by bolo možné kvalifikovať ako predstieraný právny úkon s úmyslom vylákať materské, prestieraný právny úkon nemá právne účinky. Prerušenie pracovného vzťahu Zákonník práce nepozná. S istotou môžem tvrdiť, že v tomto prípade neprichádza k predstieranému právnemu úkonu, len to, čo neexistuje, nemožno teda predstierať.
Tak o čo tu vlastne ide? Pokiaľ sa len jedná o tento prípad, potom pracovný pomer otca, ktorý čerpá rodičovskú dovolenku po narodení dieťaťa podľa § 166 ods.1 Zákonníka práce, trvá, a to bez ohľadu, či má nárok na materské, alebo nie, a obdobie rodičovskej dovolenky otca podľa § 140a zákona práce je obdobím výkonu práce. Teda počas poberania materského nekončí výkon práce ani sa nekončí pracovný pomer.
Zhrnutie: Poberateľ materského môže vykonávať pracovnú činnosť s výnimkou prípadov, ak po skončení pracovného pomeru, z ktorého vznikol nárok na materské, uzatvorí so zamestnávateľom novú pracovnú zmluvu s rovnakou pracovnou náplňou, ako bola predchádzajúca, a začne zárobkovú činnosť s rovnakou pracovnou náplňou, ako bola v pôvodnej zmluve. V ostatných prípadoch môže mať príjem z pracovnej činnosti. To znamená, že ak neskončí pracovný pomer, z ktorého vznikol nárok na materské, môže pracovať neobmedzene.
To znamená, ak žena je na materskej dovolenke a popritom v minulosti čerpá materské práve z pracovného pomeru, že bola sekretárka a zároveň aj upratovala, a keď nastúpi na materskú, čerpá materské z pracovného pomeru ako sekretárka, ale môže následne pracovať ako upratovačka a vôbec jej materskú nezoberú. V tom prípade, že to nie je otec, čiže muž. Lebo v obdobnom prípade sa u mužov stáva to, že ak by toto robila žena, tak jednoducho nikto nemusí preukazovať, či teda preberá starostlivosť zo strany otca, ale ak to robí muž, tak jednoducho Sociálna poisťovňa si to vykladá, že má úplne iné podmienky ako u žien.
Tretia otázka. Má podľa vašej argumentácie sociálne poistenie, ktoré aktuálne používa na odôvodnenie zamietnutia dávky materské otcom, neupravená pracovná doba, rovnaký príjem oporu v zákone? Odpoveď žiadna.
To znamená, väčšina rušia tie, tie, tie materské, pretože tvrdia, že ten rodič má mať skrátený pracovný úväzok. Áno, je to logické, ale nie je to v zákone. Ak by to tam dali, môžu sa na to odvolávať. Oni to v zákone nemajú a neodpovedal mi na to ani pán minister. Čiže kde to je? Ak teda to je a je to sporné, tak jednoducho treba to riešiť.
Štvrtá otázka. Máte vedomosť o tom, akým spôsobom postupuje Sociálna poisťovňa pri posudzovaní nároku na dávku materskej v prípade, že je žiadateľom otec dieťaťa a matka dieťaťa za predpokladu, že v oboch prípadoch ide o žiadateľov, ktorí by popri poberaní dávky materskej vykonávali aj pracovnú činnosť? To znamená, ja sa ich pýtam presne na ten prípad, čo som vám pred chvíľou vysvetľovala, že či, keď je žena na materskej, skúmajú, či popri materskej ešte nepracuje na nejaký iný pracovný úväzok. Ale u otcov to skúmajú. A pritom neexistuje iná právna norma, ktorá by určovala, že u žien je tak a u mužov tak. Jednoducho, ak to chceli urobiť a plošne, museli by to dať do návrhu zákona. Čiže odpoveď opäť žiadna, pretože, samozrejme, zákon to neurčuje.
Piata otázka bola. Dochádza podľa vášho názoru k porušovaniu ustanovenia § 3 ods. 4 zákona o rodičovskom príspevku, ktorý definuje riadnu starostlivosť o dieťa a vzťahuje sa na zákon o sociálnom poistení, ak otec poberá dávku materské a o dieťa sa súčasne stará aj matka dieťaťa? Ak nejde o porušenie zákona, aké opatrenie mienite vyvodiť voči Sociálnej poisťovni za jej postup vo veci posudzovania nároku na dávku materskej v tomto kontexte?
Ministerstvo uvádza, že vo vzťahu k nároku na materské pojem riadna starostlivosť, že ju nie je možné aplikovať. S tým sa dá súhlasiť, ale nezodpovedanou otázkou je, ako Sociálna poisťovňa vyhodnocuje starostlivosť o dieťa, ak nie je v zákone definovaná. V podstate nemáme zadefinované, čo je to riadna starostlivosť a oni na základe definícii (pozn. red.: správne "definície"), ktorá neexistuje, rozhodujú.
Neodpustím si ešte jednu poznámku. Je mi jasné, že pracovníci Sociálnej poisťovne sú zatiahnutí do situácie, kedy musia fungovať aj v súlade s pokynmi Ústredia práce, pretože prvostupňové rozhodnutia sú akoby vytvorené systémom Ctrl C, Ctrl V. To znamená, ak sme dostali podnety od otcov, tak v podstate boli rovnaké odpovede a tieto odpovede v podstate boli postavené na tom, čo neexistuje. A v podstate na tom, že neexistuje definícia, čo je to riadna starostlivosť, a teda v podstate sa rozhoduje o nepriznaní nároku o niečom, čo vlastne v zákone ani neexistuje. A tak úbohí otcovia, ktorí chceli mať blízko k deťom, teraz fungujú bez peňazí a mnohí si museli zobrať pôžičky, aby mohli prežiť.
Takže som sklamaná, pán minister, a ak viete v tejto veci nejaké nové informácie, pretože na veľa otázok ste mi v interpelácii neodpovedali, tak vás v mene tých všetkých rodičov, utrápených otcov prosím, aby ste teda túto nápravu urobili.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Naozaj tento zákon, ako si, pán poslanec, dobre povedal, dáva väčšiu zodpovednosť regionálnym politikom za prevenciu sociálno-patologických javov v ich regióne. U nás v meste nič nerobila mestská polícia, iba stála pred budovami s hazardom a teda snažila sa vyriešiť problémy, ktoré tam nastávali práve s obyvateľmi, ktoré som hovorila. A naša sociálno-právna ochrana, čiže kurátorky v podstate boli tlačené neustále kontrolovať tých maloletých práve v týchto budovách. Častokrát to bolo po pracovnej dobe a neviete si predstaviť, ako to je v rámci regiónu. Naozaj už, už tie inštitúcie, ktoré boli zodpovedné za to, čiže SPO-čka, tam vznikalo zbytočne veľa nadčasov a mestská polícia neriešila nič iné, len tie, len ten hazard a vytvárali sa nové skládky, nemal kto dohliadať na tie veci, v podstate naozaj hádalo sa celé mesto. A v takom malom meste, ak naozaj sa zruší ten hazard, plno problémov sa nám poriešilo tým. Čiže naozaj toto je reálny život a treba naozaj posilniť možnosť tých regionálnych politikov. Veď keď tam nebudú mať väčšinu, jednoducho to neschvália, hej? Ale treba im to dať do ruky, nech ten poslanec bude zodpovedný a teda naozaj vie si obhájiť pred svojimi občanmi, prečo konal tak, ako konal. Ďakujem.

Ďakujem, kolegyňa, že si teda predstavila tento návrh zákona. Ja sama som poslankyňou aj v regióne a keď sme rušili hazard, bolo okolo toho strašne veľa kriku a vtedy sa ukázalo vlastne, že či páni poslanci v rámci regiónu si teda stoja za svojím alebo nie. A tiež si myslím, že podmieňovať to nejakou petíciou je zbytočné, pretože ľudia nás v regióne poznajú, vedia koho volia, aké má hodnoty a v konečnom dôsledku musia tí konkrétni poslanci sa nevyhovárať na to, že veľká politika im to obmedzuje, ale musia prevziať zodpovednosť a práve takýmto zahlasovaním v rámci VZN-ka je to správna cesta, kedy vieme obmedziť vlastne práve ten hazard v regióne. U nás sa nachádza aj rómske etnikum alebo ľudia zo sociálne znevýhodneného prostredia a teda mnohokrát sme mali problém, že práve títo ľudia po dávkach chodievali do tých herní a nedokázali sme im to nejakým spôsobom obmedziť alebo zakázať a ak sa nám podarilo tie, ten hazard z toho mesta dať preč, tým pádom sme aj tým ľudom nechali v peňaženkách trošku viac peňazí. Čiže naozaj, dá sa vyriešiť aj otázka taká, že v podstate naozaj boli tam aj maloleté deti a mnohokrát to narušenie verejného poriadku je vec na diskusiu a ťažko sa preukazuje. Čiže vítam tento návrh zákona a naozaj hovorím to z praxe, nech sú tí poslanci jednoducho zodpovední za to, že tam sedia. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, kolegyňa, že si teda tak vyčerpávajúco uviedla tému, ktorej sa venujeme len určite okrajovo. Tým, že žiješ tak v tomto prostredí, tak vidíš, aké je veľmi dôležité, aby to malo svoju zákonnú normu a z toho vychádzajúci aj praktický život. V podstate nadviažem na to, že nikto v teréne neoveruje funkčnosť, či bezbariérové veci sú ozaj bezbariérové. Súvisí to vlastne s primeranými úpravami, mnohokrát sa zavedie niekde nejaký schodolez, kde reálne títo ľudia nemôžu na tom schodoleze ani prejsť do tej inštitúcie, ale teda ako prvok bezbariérovosti majú čiarku a teda ten človek akože kvázi sa tam môže dostať, pritom reálne v rámci zariadenia, ktoré som viedla, sme išli s našimi prijímateľmi sociálnej služby vybavovať občiansky preukaz a nemohli sa dostať na okresný úrad, takže naozaj bolo toto tam, ten schodolez, ale reálne akože sa to nedalo použiť. Preto si myslím, že aj tí členovia výboru v tom 2016 explicitne uviedli, že primerané úpravy nemajú byť definované ako dočasné úpravy, ale je potrebné upraviť priamu normu, kde sa zabráni takejto diskriminácii a nebudeme veci robiť len tak, akože sú bezbariérové, akože pomáhajú zdravotne ťažko postihnutému človeku. Ďakujem ti.

Tak ďakujem za slovo. Áno, keby ma pán predseda nechal ešte minútku, dve, tri, tak by som dokončila, ale teraz musím k tomu trošku viac povedať, aby nevyzeralo, že pani ministerka musela dlho čakať. (Povedané so smiechom.)
Takže, milí kolegovia, kolegyne, bavíme sa o zákone, ktorý je na takej prestrelke z pohľadu pedagógov. Na druhej strane prikláňajú sa k nemu teda odbory. Ja sa snažím na tento návrh zákona pozerať možno sčasti takým pohľadom iného odborníka pôsobiaceho v školstve a možno taký zdravý sedliacky rozum by som rada do toho vniesla.
Skutočne, ak nám záleží na aktívnej skupine, ktorá pôsobí v oblasti vzdelávania, musíme ich akceptovať a musíme ich počúvať. Je pravdou, že tie zákony sa potom robia ťažšie, ale práve zo skúseností z praxe viem, že práve tí, čo najviac vykrikujú a sa snažia, sú aktívni, môžu priniesť nový vietor práve do oblasti, kde pôsobia a ak ich my budeme demotivovať, že ich nevypočujeme, lebo povieme, že je tu iná skupina, túto sme vypočuli, vás sme nevypočuli, tak práve tých aktivistov v oblasti vzdelávania, ktorých už nie je veľa, lebo strašne veľa pedagógov je demotivovaných, oni v podstate už rezignovali na nejaké zlepšovanie v oblasti školstva, takže radšej sa možno potrápiť s tými ľuďmi, ktorí nesúhlasia, alebo podporiť ešte do konca volebného obdobia raz to, aby teda naozaj títo ľudia videli, že tá ich aktivita má význam v rámci Slovenska. Nejasnými zákonmi či zákonmi, ktoré sa narýchlo menia, zneisťujeme týchto ľudí a neprinesie to do oblasti školstva aktivitu, naopak, znechutenie či rezignáciu ľudí.
Ja by som sa vyjadrila k iným odborom, okrem pedagógov, ktorí pracujúci v školstve. Ja som vlastne v prvom čítaní vystúpila v rámci sociálnych pedagógov a musím naozaj skonštatovať, že títo ľudia sa necítia ani týmto novým zákonom akceptovaní v rezorte školstva napriek tomu, že ich úloha v rámci rezortu je veľmi dôležitá. Ja som, ja si myslím, že sú to napríklad vychovávatelia, ktorí pracujú práve v reedukačných zariadeniach a nastavením podmienok práve pre týchto zamestnancov, ktorí nie sú len v školských kluboch, ale pracujú v reedukačných zariadeniach, postavenie týchto ľudí nijako nezlepšujeme, naopak, oni sa cítia, a to je dôležité, že samotný človek sa cíti rezignovaný, neakceptovaný v danom rezorte. Je tu na mieste pripomenúť, že profesionalizácia znamená, že aj psychológ, sociálny pedagóg sa bude cítiť súčasťou procesu profesionalizácie v školstve. Avšak touto novelou sa tak neudeje.
Ja som, ako som vravela v prvom čítaní, vystúpila s problémom zaradenia sociálnych pedagógov medzi zamestnancov školstva, ale nejakým spôsobom sa tieto veci nezapracovali, alebo máte iný pohľad a hovoríte, že to bolo dostatočné, zatiaľ čo ľudia, ktorí pôsobia ako sociálni pedagógovia, to takto nevidia.
Čo sa týka systému kreditov alebo vzdelávania, ktoré nastavujete v zákone, v podstate sa javí, že čo majú spoločné, aj ten váš nový spôsob navrhovania vzdelávania, aj ten kreditný, aspoň z môjho pohľadu je, je to, že v podstate to vzdelávanie opäť finančne ostane na bremenách tých konkrétnych pedagógov a je mi jasné, že neveria ani vašej novej forme, ktorú nastavujete v oblasti ďalšieho vzdelávania pedagógov, pretože aj to kreditné vzdelávanie v minulosti sľubovali, že to a to im zaručí nejaké, nejaké ich istoty a to vaše je v podstate len nahradenie názvu, ale nemyslím si, že to ľudí presvedčí o tom, že to ďalšie vzdelávanie si nebudú platiť zo svojho vrecka a zase príde ďalší minister a tento opäť na nejakú, ako áno, na nejaký čas potiahne a povie, že sú tam nejaké prechodné obdobia, ale zase to nebude to ono, s čím vlastne tí pedagógovia by mohli rátať.
V rámci iných odborov - napríklad pôsobím v sociálnej oblasti - je to tak, že týmto ľuďom a dobrým pracovníkom, ktorých si vážime ako špecialistov, toto vzdelávanie preplácame. To znamená, ak by takýto systém bol zavedený, jednak mohlo by to motivovať tých ľudí byť aktívny a keď som aktívny, tak teda mu, tak teda rezort, alebo už škola uhradí to vzdelávanie a keby takýto proces ste po novom nastavili, tak chápem, že by to mohlo byť ako motivačný prvok. Ináč ako zmenu v tom nevidím, len v podstate akože... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Tittel, poprosím kľud v sále.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
... aspoň, aspoň zatiaľ sa to nejaví tak, aby to nejako novú filozofiu alebo taký nový moment vnášalo do tej motivácie tých pedagógov pracovať na ďalšom vzdelávaní.
Poslednú časť, ktorú by som chcela spomenúť, je to, že sme hovorili o tom, že teda pedagogické fakulty doposiaľ nedostatočne vzdelávali našich pedagógov, alebo teda tie výsledky neboli až také markateľné, ako sme možno čakali a preto ste ako zaviedli aj nový spôsob alebo zaviedli nový spôsob ďalšieho vzdelávania. Avšak my sme zabudli na jeden moment a z môjho pohľadu, lebo teda zase to súvisí aj s trhom práce, je podľa môjho názoru to, čo sa nám dialo v odbornom školstve, to sa nám deje aj na vysokých školách. Máme veľa odborov, možno potom ide o degradovanie tých odborov a potom z tých odborov sa produkujú ľudia, ktorí nie sú možno tak zdatní potom v tej praxi a naozaj my si to vyhodnotíme tak, že pedagogické fakulty doteraz, keď vzdelávali tých našich pedagógov, tak neboli dostatočné. Ale podľa mňa problém je v tom systéme.
Ak my by sme ozdravili to vysoké školstvo, tak nemuseli by sme hovoriť o tom, že ideme meniť cez metodické centrá vzdelávanie pedagógov, lebo v podstate, ak my si nepomenujeme, kto má byť pedagóg nového milénia, kde chceme a čo chceme, aby naše deti vedeli, tak môžme my metodicky meniť, z vysokých škôl to dávať na metodické centrá, my tú podstatu opäť nevychytíme. Čiže ak naozaj si pomenujeme, koho chceme mať v ďalšom miléniu ako pedagóga a čo majú deti vedieť, tak zistíme, či sme nastavili vzdelávanie pedagógov správne.
Ďakujem za pozornosť.

Dobrý deň. Pani ministerka, pán predsedajúci, pán predseda, kolegovia, kolegyne, asi by som to nestihla vo faktickej poznámke, tak som sa prihlásila teda do rozpravy. Ja som pozorne počúvala predstavenie zákona zo strany pani ministerky a vravela vlastne také tri kľúčové body, na čo sa zameriava práve tento návrh zákona. Jedna z nich, ktorá ma zaujala, je profesionalizácia, druhá je zvýšiť status učiteľského povolania ako takého.
Obávam sa práve, práve pri týchto dvoch bodoch, tým, že sme potlačili jednu časť aktívnych pedagógov, ktorí možno nie, nevystupujú v prospech ministerstva, ale vystupujú v prospech školstva, sme v podstate nejako degradovali, že do tohto povolania sa nám v budúcnosti budú hlásiť ľudia, ktorí budú chcieť byť profesionálni, inovatívni a tak novým smerom zameraní v oblasti vzdelávania ľudí. Ak nám naozaj záleží na pedagógoch a na aktívnej skupine v oblasti vzdelávania, musíme ich akceptovať a musíme ich vypočuť.
To, čo ich zrejme pobúrilo, je to, že jeden návrh zákona bol v prvom čítaní a v podstate v druhom čítaní podstatná časť bola úplne iná ako tá, ktorá prešla v pripomienkovom konaní. To z ľudí a aktívnych pedagógov robí naozaj ľudí, ktorí, ktorí nedôverujú, ktorí sú znechutení, že v podstate neznamenajú nič pre, pre tých ľudí, ktorí tvoria zákony a preto sa obávam, že práve nejasnými zákonmi alebo podmienkami... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pani poslankyňa, predpokladám, že budete chcieť dlhšie asi vystupovať.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
Trošku ešte.

Ďakujem za slovo. Nemožno uprieť tomuto návrhu zákona, že nejde o politikárčenie, ale ide o to, priniesť reguláciu v tom, v informáciách pre človeka, ktorý bude voliť, to je na jednej strane. Na druhej strane vidno, že poznáš problematiku regionálnych televízií.
Po prvé sa mi páči, že tento náš návrh zákona si predrokovala s relevantnými inštitúciami, prebehli debaty, a teda pripomienky boli následne zapracované do návrhu zákona, čo nie je častokrát pri opozičných návrhoch, čiže chcem vyzdvihnúť túto problematiku, že teda je to pri tomto návrhu zákona.
Po druhé, naozaj v komunálnych voľbách do VÚC chýba tá politická reklama a potom sa vyhľadáva v online svete a ten častokrát je naozaj neregulovaný, je agresívny a mnohokrát sa tam predávajú polopravdy.
Čiže ak máme naozaj takúto možnosť, myslím si, že stojí za to, aby tento návrh zákona podporili aj koaličné strany. A v neposlednej rade určite je dôležitý priestor v regionálnych televíziách práve pre seniorov, ktorí častokrát naozaj nevedia narábať s informáciami relevantne a ich regionálna televízia je blízko nich. A na druhej strane určite regionálne televízie sa likvidujú, pretože nemajú za aké peniaze fungovať, takže aj toto by pomohlo týmto regionálnym televíziám prežiť.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec, že teda si predniesol návrh zákona, a zdalo sa mi, že aj logicky si ho teda odôvodnil. Pretože naozaj na strane tých ľudí je to taká ako skrivodlivosť, pretože ak sa pozrieme, v Národnej rade môže byť aj poslanec s pár krúžkami. Na druhej strane ľuďom neumožňujeme uplatniť si právo na základe toho, že musí byť vyzbieraných 350-tisíc na referendum. Čiže určite by sme a myslím si, že je aj tak logické, že spoločnosť sa vyburcuje tým, že ak vie, že menšina môže mať niečo schválené, a ukazuje sa to aj u prezidentských volieb teraz, že jednoducho sa tých volieb zúčastňuje.
Takže myslím, že to je dobrý predpoklad aj pri našej mentalite slovenskej, že teda ľudia by mohli zvoliť vyššiu účasť, paradoxne možno vyššiu ako, ako doteraz. A mne sa páči, že sme zapracovali do toho aj takú istotu, aby sa dotiahol štvorročný mandát, aby to nemalo nejaké ako pochybnosti, že niečo si nahrávame alebo že sa to dá politicky nejakým spôsobom zneužiť.
A určite sa mi páči aj to, že sme použili, že to spojíme s najbližšími voľbami. Častokrát práve pri referende sa podsúva občanom, že to bude drahé, že to bude štát niečo stáť, a preto si myslím, že je to správna vec, že sme to zakomponovali do nášho návrhu zákona.
Ďakujem.

Ďakujem za reakcie. Určite chcem povedať k tej materskej, že ja som chcela povedať to, že ten papier alebo ten zákon, alebo to prijatie nie je vždy to, čo zabezpečí konkrétnu službu alebo pomoc človeku. Poukázala som to na, na tom materskom tých otcov. On ten zákon je, dokonca bol aj pekne medializovaný, ako je to prorodinné opatrenie, ale reálne tým chlapom to nechcú dať, hej. Čiže aj, aj vlastne ten dohovor môže skončiť rovnako. Preto hovorím, že my musíme vnútorne hľadať, ako, ako dostať do tých hláv aj tých úradníkov, aj tých všetkých, ktorí vykonávajú tú konkrétnu pomoc tým obetiam alebo tým ľuďom, ktorí pomoc potrebujú, aby jednoducho týmto spôsobom sa vyriešilo to, čo chceme, a to násilie na tých ľuďoch.
A každopádne ja si tiež myslím a súhlasím v tom, že násilie na ženách sa stalo aj politickým zneužívaním témy, a preto som to aj povedala. Ani jedna, ani druhá strana, ak nehovorí vecne, alebo nejdeme po tej téme, čo, o čo nám naozaj ide, je to len politikárčenie. Na volebné, na voľby hráme, na svoju poznateľnosť, ale nie na obete. A toto s tebou súhlasím každopádne.
Takže asi toľko.

Príjemný, dobrý večer, milí kolegovia, kolegyne, nedá mi, ja som pôvodne nezamýšľala, že teda vystúpim. Ale už opäť sa mi zdá, že v podstate táto téma začína rozdeľovať ľudí a chýba tu taký zdravý sedliacky rozum. (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, kolegyne, kolegovia... Počkajte sekundu, pani poslankyňa. Koho to nezaujíma, nech sa páči, opustite rokovaciu sálu.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
169.
Čiže chýba tu možno taký zdravý sedliacky rozum a určite chýba aj tolerancia názorová. Jedni nedokážeme tolerovať druhých, potom ide akcia, reakcia a nedokážeme sa na ničom zhodnúť.
Ja k Istanbulskému dohovoru môžem, ja som si zapísala také štyri body. A to je po prvé, mali by sme mať naozaj právnu analýzu, kvalitnú právnu analýzu, na ktorej by mohli participovať ako jedna strana, tak aj druhá strana. Od roku 2011 sa tu hádame, rozdeľujeme, ale v podstate niečo kvalitné, kde by bola nejaká skupina právnikov, ktorá by vlastne vypracovala tú právnu analýzu, tak jednoducho to neexistuje. Čiastkové áno, každý za svoju organizáciu, ale celkovo nie. Preto k tomu by vlastne sa mohla pustiť neskôr verejná diskusia kultivovaná, kde by si každý mohol prejaviť svoj názor.
Osobne si myslím, že práve v začiatkoch tohto Istanbulského dohovoru sa spravila chyba zo strany štátu, a teda Slovensko si mohlo uplatniť výhrady po nejakej právnej analýzy, spustenej verejnej diskusii a jednoducho to, čo je dobré v rámci tohto dohovoru, mohlo byť prijaté, to s čím sa nedokážeme, na čom sa nedokážeme uzhodnúť vzhľadom na tradície Slovenska, jednoducho to by zakomponované nebolo.
Po tretie. Hovorme o téme násilia a hovorme aj to, že mechanizmy, ktoré sú dnes zakomponované v zákonoch sú kvalitné, ale navon, navonok nefunkčné. To znamená, že chýbajú služby pre obete násilia. Zákony sú dobre postavené, ale na druhej strane tá záchranná sieť nefunguje, pretože nieto na to financií. Potom, samozrejme, že pribúda tých ľudí aj v tých počtoch, a máme furt pocit, že Istanbulský dohovor to vyrieši. Nie, to vyriešuje až sieťovanie služby a dobrá pomoc, ktorá bude reálne aj zaplatená týmto štátom pre občanov, ktorí to budú potrebovať.
Naozaj problém je v zariadeniach núdzového bývania, ktorých je málo, a kde by mohli sa presúvať práve obete násilia. To je praktická pomoc, ktorá by pomohla tomu konkrétnemu človeku, a nemuseli by sme sa tu len hádať o nejakom dokumente, ale radšej sa hádame o tom, že urobíme sieť zariadení núdzového bývania, kde každá samospráva bude mať takéto zariadenia, a teda ak sa takéto násilie v rámci regiónu, okresu alebo obce stane, tak jednoducho vieme, kde vyšleme tú ženu, prípadne s tými deťmi, aby hneď nemusela ísť do krízového strediska, alebo kde teda bude aj dočasne bývať. Samosprávy si takmer absolútne neriešia problematiku bývania pre obete násilia, a teda poznáme to z praxe, že mnoho žien, ktoré sú obeťami násilia vzhľadom na alkoholizmus svojho manžela a stratia bývanie, alebo teda je tam ten agresor, mnohokrát radšej odchádzajú ony a nemajú kam.
Čiže nám, my máme zákony, len reálne, krásne je to všetko napísané, že obec je zodpovedná za to, aby takéhoto človeka, ak má trvalý pobyt na jej území, zabezpečila pre, pre, pre ňu bývanie, alebo teda pre deti, ale fakt je taký, že zo Starej Ľubovne sa ocitne žena s deťmi úplne niekde inde. Čiže hovorme o téme násilia, hovorme o mechanizmoch, ako fungujú na Slovensku a prečo nefungujú na Slovensku, ale určite nevnášajme do toho nejaké ideologické veci, pretože to samotnému problému vôbec nepomáha, naopak, ja by som povedala, že to rozdeľuje ľudí, a tie ženy sa potom cítia buďto, že sa majú prikloniť k jednej strane alebo k druhej strane, alebo majú trpieť niekde v tom domácom prostredí a tak ďalej. Čiže naozaj poďme sa pozrieť, prečo máme dobré zákony, ale prečo to vonku nefunguje.
Určite takou osobitnou kategóriou, ktorá, ktorú nerieši ani samotný dohovor, je násilie na senioroch a celá Európa má s tým problém. V podstate v roku 2011 sa riešilo násilie na ženách, ale už v roku 2011 podľa rodných listov vedeli, že v podstate bude narastať počet ľudí v seniorskom veku. A práve to je cieľová skupina, ktorá je veľmi ohrozená týraním, zanedbávaním, a teda či už v domácom prostredí, alebo v samotných zariadeniach, kde sa takíto ľudia nachádzajú. Samotný dohovor nejako toto nerieši. A nerieši v podstate ani dlhodobú starostlivosť a sociálnej zabezpečenie Európy ako takej a z toho vlastne vyplýva častokrát aj násilie, kde nútia starého človeka, aby prepísal nehnuteľnosti na svojich príbuzných, a následne ho vyhodia z domu. Toto nikoho nezaujíma, a pritom toto je problém tak Španielska, ako v Slovenskej republike a tak ďalej, hej. Čiže toto je zaujímavá vec, prečo keď videli vlastne prognózu starnutia obyvateľstva v Európe, na to nemysleli, a teda ak už je niečo také spracované, tak určite by som práve u cieľovej skupiny, ktorá bude najzraniteľnejšia, bude najpočetnejšou v Európe, venovala dosť veľkú pozornosť práve v tomto dohovore.
Určite je potrebné, aby bola kultivovaná diskusia, aby ani na jednej, ani na druhej strane nepadali urážky, lebo sme si povedali svoj názor, ale zdravý sedliacky rozum mi hovorí čo. V podstate zachrániť ženu od, od tyrana, zachrániť dieťa od tyrana, starého človeka na sklonku života nenechať niekde ležať v dekubitoch bez peňazí, bez toho, aby ste ho prezliekli. Veď príde tu pani komisárka ZŤP a povie vám, ako, ako našla niektorých ľudí v zariadeniach sociálnych služieb, kde sa nemali ani do čoho, s prepáčením, prezliecť. A toto je realita, ktorú potrebujete riešiť na Slovensku.
Existujú štandardy kvality a máme perfektný zákon o sociálnych službách, ktorý sme už štyrikrát menili, odkedy ja som tu, a jednoducho toto funguje. My sa pozrime do vlastných rezerv, ktoré máme na Slovensku, vyriešme to. A ak zistíme, že napriek tomu tu je nejaký ďalší problém, tak poďme diskutovať aj o tom, že či si v niečom urobíme, uplatníme výhrady a čo by sme chceli doplniť. A toto je cesta pre Slovensko, a nie proste sa naháňať a možnože v konečnom dôsledku len naháňať volebné preferencie jedných alebo druhých, ale pozeráme na samotné obete násilia, a to nielen ženy, ale aj mužov. Ja, mne je ľúto aj tých mužov, ktorí dnes, ktorým dnes nepriznávajú materské, a v podstate sa javia, ako keby chceli ošklbať štát, hej. Na to..., to je tiež násilie na tých mužoch. Veď oni sú úplne nešťastní. Chodia na ten sociálny výbor a vždy sa nič nevyrieši, hej.
Čiže naozaj pozerajme na to, čo nám nefunguje v našej krajine, a veľa vecí nefunguje. Musíme si povedať, že veľa vecí nefunguje aj práve pre obete násilia.
Ďakujem za pozornosť.