Dobrý deň. Pán predsedajúci, pán minister, kolegovia, kolegyne, taká prestrelka tu bola, že až som duševne nie v pohode (vyslovené s pobavením).
Ak chceme naozaj hovoriť o zahraničnej politike, mali by sme naozaj každý vyjadriť svoj názor, ale možno hľadať veci, na ktorých sa vieme zhodnúť a na ktoré, na ktorých sa nedokážeme zhodnúť, nemali by sme prenášať ako nástroj boja politického. Lebo myslím si, že ani tie, na ktorých by sme sa mohli zhodnúť, v konečnom dôsledku sa nezhodneme.
Moje vystúpenie teda k hodnoteniu priorít zahraničnej a európskej politiky bude venovaný skôr otázkam ľudskoprávneho charakteru a ich dopadom na migráciu v Európe. Teda ako moje dve kolegyne predo mnou, tiež sa budem zaoberať prenasledovaným kresťanom. Stúpajúci trend prenasledovania kresťanov, ale aj iných menšinových náboženských skupín pre ich vierovyznanie začína byť obrovský problém a teda má to obrovský vplyv na presídľovanie ľudí z Blízkeho východu do krajín Európskej únie. Tento fakt spôsobuje v Európe nemalý nárast politických subjektov, a nielen v Európe, ale aj teda na Slovensku, ktoré, v úvodzovkách, bojujú za národné záujmy iba spôsobom, že odmietajú prijímať týchto prenasledovaných kresťanov v ich domovských krajinách. Avšak ak sa jednotlivé krajiny v Európe nebudú ozývať v otázkach slobody vierovyznania, masívna migrácia ľudí nebude zastavená.
Ak sa prenasledovaných pre vieru zastaneme ako civilizované krajiny Európy, dáme im šancu, aby mohli ostať žiť v krajine, kde sa narodili oni a ich predkovia, nebudú mať dôvody odchádzať iba preto, že sú koptskí kresťania, že sa v dôsledku toho na nich pácha smrteľné násilie. Jasné, že tak odchádzajú do Európy na čas, pokiaľ pominú dôvody prenasledovania. Avšak dôvody prenasledovania nepominú. Ak sa ich nezastaneme, nepominie ani masívna migrácia, ktorá naozaj vyľudňuje kresťanov z Blízkeho východu.
Niečo o koptských kresťanoch. Mali sme tu teda aj pána biskupa, ktorého prijal aj môj biskup, teda ja som vierovyznaním gréckokatolíčka, a teda naozaj myslím si, že povedal jednu vec: "My nepotrebujeme ľutovanie, my potrebujeme, aby ste nám pomohli, aby sme mohli žiť v krajine, kde sme sa narodili. My nechceme žiť u vás, my chceme žiť v krajine, kde sme sa narodili. A my sme šikovní a my tam chceme ostať žiť, len potrebujeme dobudovať to, čo potrebujeme, nemocnice, školy a podobne."
Ja som si vybrala Egypt, keďže je destináciou Slovákov, kde častokrát trávime dovolenky, ale možnože málo z nás vie, že práve Egypt je jednou z mnohých krajín, kde sú kresťania náboženskou menšinou a kde čelia prenasledovaniu. Je ich tam len 10 % z 99-miliónovej populácie Egypta, ktorá je prevažne sunnitsko-moslimská.
Egyptskí kresťania sú často obeťami sociálneho vylúčenia a čelia neustále diskriminácii v oblastiach spravodlivosti, vzdelávania a základných sociálnych služieb, tomu sa venujem teda ja. Po vidieckych oblastiach sú častokrát kresťanské dievčatá, a to naozaj vo veku aj 6 rokov, ale spravidla je to 9 až 11 rokov, unášané a teda nútené na konverciu a teda aj na manželstvo. Mnohé tieto prípady nechcú zverejňovať aj konkrétna, konkrétny Egypt a teda naozaj malé dievčatá v ponímaní možno našich dcér alebo vašich vnučiek sú unášané aj tri mesiace mučené, aby teda konvertovali, alebo teda ak majú 11 rokov a do tých 13, aby si teda zobrali manželov, až tak následne sa izolovali od svojej kresťanskej rodiny. Toto sa deje v krajine, kde, kde my chodievame a kde robíme teda aj príjmy danej krajiny.
Tisíce cirkví stále čakajú na oficiálne uznanie a počas reportovacieho obdobia word-watch v roku 2019 tam boli desiatky útokov na kostoly. A napriek tomu aj napriek hroznému násiliu kresťania v Egypte ukázali neuveriteľnú milosť a odpustenie. Koptskí kresťania boli dokonca nominovaní na Nobelovu cenu za mier za rok 2018, za odmietnutie kolektívnej pomsty za smrtiace násilie. Toto je cesta.
Ako by mohlo pomôcť Slovensko? Domnievam sa, že najdôležitejšie pre trpiacich ľudí je zmieriť ich utrpenie a pomôcť im prežiť v ich domovine. Slovensko má na čele zahraničných vecí vás, pán minister, ktorý pomáhal zmierňovať utrpenie ľudí na Balkáne, keď sa tam vraždili a následne bolo potrebné Balkán postaviť na nohy. To isté potrebuje Východ. To znamená, angažovať sa v tom, aby sme sa zastali prenasledovaných kresťanov pre vieru, ktorých vytláčajú z ich domoviny, vytláčajú z ich pôdy práve do Európy, kde ich my nechceme prijímať. Po druhé, je veľmi dôležité dobre koordinovať distribúciu humanitárnej pomoci. Konkrétna pomoc solidarity s utrpením ľudí cez humanitárnu pomoc by mala smerovať na podporu prenasledovaných kresťanov a iných náboženských menšín. Určitá časť percenta humanitárnej pomoci by sa zamerala práve na pomoc prenasledovaných pre ich vieru. Najlepšou alternatívou by bolo koordinovať túto pomoc V4 a dosiahlo by sa viac peňazí na adresnú pomoc práve pre tých, ktorí to potrebujú. Išlo by o výstavbu nemocníc, škôl, čím by sme mohli ľuďom umožniť to, aby prežili vo svojich domovinách, aby si vytvorili infraštruktúru, aby dokázali vzdelávať svoje deti, ktoré sú mimo vzdelávacieho procesu, a aby mohli ošetriť zranených práve v ich nemocniciach.
Jasné, že kvapka v mori je Slovensko, ale ak by sme spojili v rámci V4, verím, že teda by sa nám to spoločne podarilo. Máme na to aj legitímny nárok určiť si nejaké percento, pretože mám za to, že ak máme, máme bojovať s nejakou neregulovanou migráciou, my chceme riešiť príčiny tejto migrácie, a to je práve pomáhať v krajinách, kde našu pomoc potrebujú, aby tam mohli ostať žiť.
Svoj prejav skončím tým, že teda, ako som hovorila, som vierovyznaním gréckokatolíčka a v päťdesiatych rokoch chceli túto cirkev zlikvidovať. Možno je mi blízke práve to prenasledovanie kresťanov aj preto, lebo napríklad slovo gréckokatolík bolo vymazané zo slovníka slovenského jazyka v roku 1953. Likvidovali nás, naše staré mamy, kňazov a biskupov zatvárali. Toto nesmieme dopustiť, ani keď sa to deje vo svete.
Ďakujem.
