Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, no neviem koľkátykrát stojím pri tomto rečníckom pulte ohľadom problematiky dvojakého štátneho občianstva, ale, no minimálne desiatykrát, ale možno aj, bolo to už aj viac. Môj postoj a náš postoj, strany MOST – HÍD od začiatku vzniku tejto problematiky je jasný a nemenný. A nezmenilo sa na tom nič ani s tým, že sme teraz súčasťou vládnej koalície, ktorej jedna časť bola pri prijímaní tohto zákona. Čiže náš postoj je jasný. A nezmenilo sa ani to, že stále považujeme tento zákon, platný právny stav zákona o štátnom občianstve za nedobrý, za zlý, ktorý ubližuje našim štátnym občanom, ktorí z rôznych dôvodov, z rôznych životných situácií sa rozhodli alebo sú donútení prijať cudzie štátne občianstvo. Ja som nie raz prízvukoval prípad nášho najlepšieho basketbalistu, ktorý kvôli tomu, aby mohol hrať za nemecký ligový klub, musel zobrať nemecké štátne občianstvo, lebo kvóty už v jeho klube boli vyčerpané, tak zobral to nemecké, stratil to slovenské a my sme stratili nášho najlepšieho slovenského reprezentanta v basketbale. Medzitým už nadobudol, vďaka tej výnimke, čo tu je teraz prijatá, tá výnimka nadobudnutia, alebo spätného nadobudnutia, naspäť štátne občianstvo. Ale to je taký veľmi dobrý prípad, že proste čo všetko sa môže udiať, čo všetko môže priniesť život.
Ale musím povedať aj to, že sme súčasťou vládnej koalície, ktorá so svojou skladbou je veľmi pestrá. A preto je zrejmé, že dosiahnuť kompromis na programových tézach, na programových prioritách vlády nebolo jednoduché. No na naše potešenie sa stalo to, že 90 % našich priorít sa dostalo do programového vyhlásenia vlády. Pre ťažšie chápajúcich poviem, nie 90 % z nášho programu, ale 90 % našich priorít, ktoré sme vyňali z nášho programu.
Jedna z vecí, ktoré sme chceli presadiť a išli sme na rokovanie do toho štvorlístka, a sa nám to nepodarilo, to bola práve otázka dvojakého, dvojitého, alebo akého, štátneho občianstva. A tento fakt nás neteší. Samozrejme, teší nás to, že v oblasti národnostných menšín sa nám podarilo veľmi veľa, že to bude mať veľmi priaznivý a pozitívny dopad na príslušníkov jednotlivých národnostných menšín.
Štátne občianstvo ale v tomto balíku nie je. A poviem aj prečo. Z vyše 1331 našich občanov, ktorí stratili štátne občianstvo, za ten čas nadobudlo štátne občianstvo Maďarska len okolo 70. Neviem, či máte presné čísla, pán kolega. Čiže je to menej ako 5,5 percenta. Čiže v tomto smere tento zákon minul svoj cieľ. Ale z toho je jasné, že tento problém, problém štátneho občianstva, dvojakého štátneho občianstva je problémom vzťahu k Maďarsku alebo k Maďarom, ale je to celoslovenský, celospoločenský problém, ktorý sa týka každého, lebo nikdy nikto nebude môcť vedieť, že kedy sa to bude týkať jeho, jeho rodinných príslušníkov, detí, vnúčat. Čiže tento problém nie je národnostným problémom. Ale keďže sme sa v rámci koalície nevedeli dohodnúť na tom, že tento zákon zmeníme, tak samozrejme, a ja môžem prízvukovať, že, bohužiaľ, sa nedostal do programu vlády.
Platí aj zásada, čo je príznačná pre každú koalíciu, či to bola vláda Mikuláša Dzurindu, prvá, druhá, či to bola vláda pani Radičovej, či to bola vláda Fica jedna, dva, tri, že na čom nevznikne konsens, koaličná dohoda, tak ten problém nie je možné riešiť za chrbtom koaličných strán. Čiže nie je možné niečo, na čom sme sa dohodli, presadiť s pomocou opozície, lebo to je zároveň aj koniec koalície. Takže ak nechceme porušiť koaličnú dohodu, máme jasné v tom, že problém dvojitého štátneho občianstva budeme musieť riešiť v rámci koalície a nie mimo nej. A ja dúfam, že keď aj nie hneď, ale s odstupom času sa tento problém bude dať vyriešiť ku spokojnosti všetkých.
Preto tento výborný nápad ako rozbiť koalíciu, keď to môžem takto nazvať (vyslovené s pobavením), nechcem nikoho uraziť, na jej začiatku, neni nič nové. Bolo to aj za iných vlád, za inej opozície, že využívali sme a snažili sme ich poraziť alebo aspoň taký svár medzi nimi vyvolať ich vlastnými zbraňami, preto sa na svojich kolegov ako v tomto... Hovorím, že to je výborný nápad. Bolo to tu aj to tu bude. Takým príznačným pre toto bola vždy taká problematika spotrebnej dane na pohonných hmotách. Keď niekto bol v opozícii, tak to presadzoval, ale v momente, keď sa dostal do vlády, kvôli rozpočtu to nepresadzoval. A opačne, bolo to aj za nás, aj za SMER-u, aj za iných strán. Otázne bolo, kto je v opozícii, kto je v koalícii. A to sa týkalo aj DPH na potraviny, na knihy. Čiže preto ja kolegom nezazlievam, že asi nás postavili pred takúto – chúlostivú, takú nepríjemnú záležitosť? – ale je to politický boj.
Čo ale zazlievam, to je to naservírovanie. Aj dneska som bol veľmi smutný, že časť argumentov, ako odznela a ako to bolo aj teraz nastolené, že prečo by sme to mali riešiť a ako by sme to mali riešiť. Je to dobré, hovorím, že na konfrontáciu vládnych strán, ale nie je to dobré riešenie, toto naservírovanie, riešenie problematiky. Lebo ak chceme riešiť túto problematiku, tak samozrejme hľadáme, keď nemáme dostatok hlasov, a dáme nejaké riešenia, aby sme tú podporu našli. Podľa mňa keby sme rokovali, ako sme rokovali vždy predtým, nedávali by sme ultimáta, určite nedávali by sme ultimáta cez médiá a hľadali sme v prvom rade partnerov tam z toho balíka, kde sme, v opozícii. No ale vidím, že aj tí, ktorí mohli byť oslovení, v tomto smere oslovení neboli.
Troška taká nie osobná, pán poslanec Dostál, nie osobná, ale politická neúprimnosť je v tom, že tento návrh predkladá politická strana alebo klub politickej strany, ktorá zapríčinila to, že tento problém nebol vyriešený hneď v zárodku v roku 2010. Keď sme sa po voľbách v 2010 v júni stretli najprv na scelení programových téz vlády, potom na programových prioritách vlády, tak štyri strany SDKÚ – DS, SaS, KDH, MOST – HÍD sa hneď dohodli, že tento zlý stav, tú poslednú novelu opravia tak, že sa vrátime k stavu pred rok 2010. A dostalo sa to aj do programového vyhlásenia vlády. A toto programové vyhlásenie vlády bolo prijaté 78 hlasmi vtedajšej vládnej koalície. Čiže celá vládna koalícia hlasovala za programové vyhlásenie vlády, v ktorom bola aj pasáž, že "vláda Slovenskej republiky napraví reštrikčné, legislatívne a politické opatrenia z predchádzajúceho obdobia, ktoré neboli v súlade s ľudsko-právnymi princípmi. V krátkom čase pripraví návrh zmeny zákona periodickej tlače, v agentúrnom spravodajstve a zmeny a doplnenia niektorých zákonov," to je tlačový zákon, "zákon o štátnom jazyku a zákon o štátnom občianstve", a tak ďalej a tak ďalej.
Aký bol výsledok? Aký bol ďalší osud zákona o štátnom občianstve? No, stručne zhrnúť, zhrnúť by som to vedel asi tak, že tí, ktorí programové vyhlásenie terajšej vlády pomenovali za zdrap papiera, vychádzali sami zo seba. Sami sa pozreli asi do svojho svedomia, lebo keď hlasovali v 2010 za programové vyhlásenie vlády vrátane niektorých vtedajších ministrov, ktorí sú teraz opozičnými poslancami, tak tento svoj záväzok nedodržali. (Výkriky v sále.) Je pravda? Áno, je pravda. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec Viskupič, skúste to vo faktickej. Ďakujem.
Gál, Gábor, poslanec NR SR
Čiže najprv to išlo na vládu, bol pripravený návrh zákona, ktorý už na vláde neprešiel. Čiže tí, tá strana, ktorá dneska presadzuje tento zákon, nie osobne predkladatelia, vtedy boli proti tomu riešeniu, ktoré by sme boli veľmi rýchlo vedeli prijať. Dohodli sme sa na tom, len skutek utek.
Čo sme potom spravili? Samozrejme, chceli sme to riešiť, tak dali sme tento návrh ako poslanecký návrh zákona do Národnej rady. Čo sa tu udialo? Demokratická opozícia, dnešná – že, pán Viskupič? – nehlasovala za tento návrh koaličných poslancov. A tiež hlasovali za programové vyhlásenie vlády, že to zmeníme, že zvrátime ten stav späť tou novelou z roku 2010. No ale nehlasovalo sa, vrátane pána Procházku, ale pán Procházka stále zastáva ten istý názor, ako zastával vtedy, preto nevieme to teraz hneď pretaviť do vládnych priorít. Čiže ten klub, ktorý to teraz presadzuje, ten klub nevedel zabezpečiť ani vtedy hlasy. Samozrejme, vtedy ten politický rozkroj využila aj vtedajšia opozícia, SMER, ktorá navrhla rôzne riešenia, ktoré považujem za čiastkové, nie celkové a ktoré by tie najväčšie neduhy tejto, tohto stavu by neodstránili. Ale to navrhli potom aj Obyčajní ľudia. Ale problém bol, najväčší problém bol v tom, že hlasovania o týchto návrhoch noviel boli vždy rôznorodé. Čiže niektorí svoje postoje menili niekoľkokrát. Za poslanecký návrh pána Osuského, prepáčte, pána poslanca Osuského hlasovali, za ten istý, na základe dohody, prevzatej tej istej novely, ktorú som predložil ja, už nehlasovali, alebo opačne. A teraz sa bijú do pŕs, že ako im ide o riešenie problematiky veľkého štátneho občianstva. V tomto vidím tú politickú neúprimnosť a nekorektnosť. Aj vo vzťahu k nám. Prečo ste nepriši za nami, že, páni, máme spoločný cieľ, ako to dosiahnuť? Nie, samozrejme, lebo nejde o to, aby ten problém bol riešený. Ide o to, aby ten problém bol politicky nastolený. Bohužiaľ, bodku za celým marazmom nedal ani Ústavný súd, ale ani Európsky súd pre ľudské práva, nakoľko Slovenská republika jednu pasáž dohovoru neratifikovala, a to je zákaz diskriminácie.
A čo ešte mi veľmi vadí, že hrať v tomto smere na maďarskú kartu, snažiť sa vyvolať národnostný svár je podľa mňa veľmi nezodpovedné. A my do tejto pasce nevkročíme. Nie je to národnostný problém, nie je to problém Maďarov žijúcich na Slovensku, je to problém celého Slovenska. Pozrite sa, že koľko ľudí stratilo štátne občianstvo Slovenskej republiky kvôli tomu, že nadobudlo maďarské štátne občianstvo. Okolo 70 z 1331, 68. Je to pre mňa, ale aj pre nás veľmi dôležitá otázka, no z vlastnej skúsenosti viem, že pre Maďarov žijúcich na Slovensku je určite dôležitejšia otázka, otázka malotriedok, zachovanie a rozvoj školských, kultúrnych a občianskych inštitúcií, ale aj samotný život ako taký. Je to pre nich problém, vnímajú to, ale nie je to problém, ktorý treba riešiť ako prioritu.
Hovorím ešte raz, my sa nevzdávame toho, že tento zákon zmeníme. Už keď nie hneď, tak možno neskôr. Ale je to príliš vážna téma, aby sa stala predmetom vytĺkania politického kapitálu. Ak kolegovia budú chcieť naďalej zmeniť tento zákon, tak nájdeme inú priechodnú formu a nie formu rozdúchavania národnostných vášní.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)
