Videokanál poslanca

Ale veď prihláste sa do rozpravy, poďte nám vy k veci niečo povedať. Mohli ste dať, mohli ste dať do toho vášho návrhu zákona o politických stranách, že proste predkladateľ nemôže rozprávať iba to, čo mu predseda Národnej rady dovolí, kľudne. Takže poprosím vás, pán predseda, ten procedurák bol aj s vaším vedomím. Je to veľmi zlá vec, ktorá sa tu stala. Ja som z toho veľmi vytočený, ja ďakujem za vaše upozornenie, ja to vnímam, rešpektujem vašu funkciu predsedu Národnej rady, má u mňa obrovskú autoritu, ale prosím, neskáčte mi do reči.
Čiže ak by sme len túto jedinú vec tým dosiahli, že by sme nikdy v budúcnosti už niečo takéto podpásové pre nikoho z predkladateľov alebo s akýmkoľvek zákonom nespravili, tak to malo význam.
Ja vám ďakujem za pozornosť, aj keď uznávam výčitky aj od pána predsedu, aj od pána kolegu Kéryho, že to nebolo možno celkom k veci, ale musel som to povedať.
Ďakujem.

Vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, nedá mi, aby som nezareagoval na to, čo sa tu pred chvíľkou stalo.
Z môjho pohľadu absolútne zbytočná obštrukcia s tým odhlasovaním toho, že hlasovanie o našom návrhu novely zákona o umelom prerušení tehotenstva bude posunuté na ďalšiu schôdzu Národnej rady. Ja sa vás chcem všetkých spýtať, ktorí ste za to hlasovali, to znamená poslancov vládnych strán SMER, SNS, MOST - HÍD a poslancov klubu SME RODINA, že vlastne čo vás k tomu vedie, pretože len odkladáte konfrontáciu s realitou a s pravdou, ktorá ukáže, že kto je kto a kto bude akým spôsobom hlasovať za túto novelu, ktorou nemôžme nič pokaziť, práve naopak, ňou môžme veľmi výrazne zlepšiť úroveň ochrany životov nenarodených detí a hlavne môžme výrazne, a poviem to tak matematicky, obmedziť a znížiť ten počet tých zabitých nevinných detí.
Ja to chápem, ľudsky vás chápem, že je vás pre, je pre vás maximálne nepríjemné, keď sa má priblížiť tá chvíľa, keď sa máte rozhodnúť a ukázať, že kto stlačí ktorý ten hlasovací gombík v tejto veci. Ale myslím si aj to, že poslanci a poslankyne Národnej rady sú, sú natoľko zodpovední ľudia, ľudia vykonávajúci mandát, ktorý im bol daný vo voľbách, že by sa nemali báť postaviť sa tvárou zoči voči výzvam aj možno nejakému nie príjemnému zrkadlu. Ale ja hlavne nevidím dôvod na to, aby sme túto novelu a hlasovanie o nej vnímali negatívne, pretože je to maximálne pozitívna vec, a bola tu aj maximálne, si myslím, včera aj s niektorými poslancami, veľmi málo poslancami, ktorí boli tak statoční a charakterní, že tu ostali v pléne a zapájali sa do debaty, tak tu bola podľa mňa konštruktívna a absolútne triezva debata bez akýchkoľvek emócií, ktorej cieľom je len jedna jediná vec, navzájom si vyjasniť postoje, navzájom si vydebatovať pohľady na túto otázku z všetkých možných uhlov, zo všetkým možných kritérií, zo všetkých možných parametrov alebo jednoducho z každej strany tak, aby, aby sme mohli na konci, nepoviem, že dňa, lebo tých rokovacích dní už teraz je viac, a ktovie, koľko ich ešte bude, ale na konci alebo pri ukončení debaty, rozpravy o tejto téme pred hlasovaním si povedať, zazneli všetky pádne a všetky relevantné argumenty, vyjasnili sme si pozície, vyjasnili sme si názory, povedali sme si, čo je za, čo je proti, a môžme s čistým vedomím a svedomím hlasovať o tejto zásadnej novele, ktorá môže pomôcť k záchrane takmer 10-tisíc detí za rok.
Ja vnímam a chápem aj to, že keď sa kluby koalície dohodnú, tak neexistuje sila, ktorá by im, politická sila v tomto parlamente, ktorá by im zabránila zrealizovať takú dohodu, v tomto prípade dohodu o odložení hlasovania o záchrane nenarodených detí. To, že sa pridali k tomu kollárovci, to je už na ich vedomí a svedomí, možnože to je aj v súlade s nejakými hodnotami, ktoré oni vyznávajú. Ale my ich za to nebudeme súdiť, na to sú tu iní, aby súdili.
Ale nerozumiem, čo vládna koalícia okrem toho, že, samozrejme, volajú dovolenky a volajú naplánované voľnočasové aktivity, ktoré sú, samozrejme, pre všetkých poslancov omnoho príjemnejšie, ako tu sedieť v nejakom pléne Národnej rady teraz, keď sa môže ísť niekam na výlet, na dovolenku, a počúvať, počúvať rozpravu o interrupciách, o zabíjaní a ochrane a zachránení týchto detí. Ale dať prednosť, dať prednosť takýmto zábavkám pred prácou v Národnej rade, na ktorú sme boli všetci povolaní a zvolení, mi príde prinajmenšom ako maximálne nezodpovedné, a ak je toto prejav drvivej väčšiny, drvivej väčšiny tohto parlamentu, tak potom sa naozaj nemôžme čudovať, že sa Slovenská republika nachádza v takom stave, v akom sa nachádza, že ten stav vecí verejných je z roka na rok horší, že tu absolútne nikoho netrápi nejaký verejný dlh alebo iné negatíva spojené so správou vecí verejných, lebo však keď už nikoho netrápi ani to, že čo bude s tými malými deťmi, ktoré za nič nemôžu, tak, samozrejme, že potom tých ľudí nemôžu nejakým spôsobom vzrušiť ani podnety nižšej váhy a nižšej úrovne, ako je nehospodárne nakladanie so štátnym majetkom, s financiami, s rozpočtom alebo nespravodlivé procesy na súdoch, alebo uplatňovanie dvojitého metra vo všetkých, takmer všetkých oblastiach spoločnosti a štátu, moci.
Len ak je to takto, tak potom je to veľmi zle. Potom je to veľmi zle. A aké musí mať, aké musí mať, aké musí mať ten človek, konkrétne teraz poslanec Národnej rady, výčitky svojho vlastného svedomia, ak zo strachu, že by sa mal pozrieť do toho zrkadla, ktorým je v tomto prípade hlasovanie o novele zákona o umelom prerušení tehotenstva, sa snaží za každú cenu ujsť. Za každú cenu ujsť, len aby sa do toho zrkadla, aj keď vie, že sa doňho bude musieť pozreť, tak len aby sa do neho pozreť dnes, zajtra, ale čím neskôr, čím neskôr. Ale tie výčitky v tom svedomí, tie sa nedajú odložiť, tie sa nedajú odložiť, tie sa dajú na chvíľku umlčať, aby potom prišli ešte silnejšie. Dajú sa zakryť niečím iným, nejakou inou aktivitou, ale oni si, oni si nájdu to svoje miesto, ten čas, kedy sa vyroja. A vynoria na ten povrch ako taká ponorka a tomu hlasovaniu, tomu hlasovaniu sa aj tak nikto z tých poslancov, ktorí dnes hlasovali za jeho odloženie, aj tak sa nevyhnú, aj tak sa mu nevyhnú. A nič sa tým, nič sa tým nezíska.
Jediné, čo sa tým získalo, je to, že ma to podnietilo k tomuto ďalšiemu vystúpeniu v tejto rozprave, lebo nechcem to nazvať, že to bolo špinavý, naozaj špinavý, taký obštrukčný procedurálny návrh, ale, ale nič pozitívne z toho nešlo, nič pozitívne z toho nešlo, úplne zbytočne, úplne zbytočne. A vo mne osobne to vytvorilo a zanechalo takú pachuť, pachuť tej nejakej negativity alebo takej tej zodpovednosti tých ostatných, alebo snahy tých ostatných proste utiecť pred zodpovednosťou, tak je to lepšie povedané, pachuť tej snahy tých poslancov, ktorí za to hlasovali, utiecť pred tou zodpovednosťou. A bolo to úplne zbytočné, lebo po tom včerajšku, naozaj po tom včerajšku ja som sa stretol s mnohými ľuďmi aj s mnohými aktivistami, a je pre mňa obrovským potešením, že po včerajšej rozprave nás sami títo ľudia vyhľadávajú. Ľudia, ktorí možno do včerajšieho dňa nad nami ani, ani by nemávli rukou. Sami za nami prichádzajú, sami nám píšu. Dokonca tí, paradoxne tí, ktorí stadeto utekali teraz hneď, aby čím najskôr mohli odísť z tejto práce, paradoxne tí narazia vonku na ľudí, ktorým to nie je jedno, že čo bude s tými deťmi našimi maličkými nevinnými, ktorí tam prišli z celého, z celého Slovenska, ktorí sa poskladali na autobusy len preto, aby mohli byť tu v Bratislave dnes, aby mohli svojou účasťou podporiť rokovanie, a dúfali, že aj hlasovanie o tomto návrhu. Žiaľ, nebolo im to dopriate. No ale paradoxne tí, ktorí stadeto utekajú a utekali, tak tí narazia na masu tých ľudí pred parlamentom. A môžu, môžu im povedať, tým ľudom, že teda prečo odchádzajú, prečo im to nestojí za to, aby tu ostali. Prečo si myslia, že ich mandát poslanca už teraz netreba napĺňať a že môžu, môžu ísť niekde na výlet.
Takže tie cestičky, tie cestičky, ktoré Pán Boh naplánoval, majú svoj zmysel a význam. A o to viac si vážim tých pár naozaj poslancov, ktorí ste tu ostali, aj možno keď ste hlasovali za to, aby bolo odložené hlasovanie o našej novele, ale ste tu aspoň ostali, a tak ako som povedal, že včera, teda včera, že to budú historické momenty, ktoré si história zapamätá, keď našli v sebe odvahu aj koaliční poslanci včera a vyjadrili sa za podporu tohoto návrhu zákona. A povedali to veľmi, veľmi jemne a veľmi inteligentne, veľmi apoliticky.
A takisto si myslím, že aj tento druhý rokovací deň o tomto návrhu sa nejakým spôsobom sa zapíše do histórie, keď z tých všetkých poslancov, ktorých tu pri hlasovaní bolo takmer 140, tu zostalo okrem nášho klubu nejakých 7-8 ľudí. A to rátam teda aj vedenie Národnej rady. Toto sú všetko chvíle, ktoré sú možno dneska len takou, len takou sekundovou epizódkou, len takou, takým mihnutím v tom, v tom víre tých udalostí a takým nejakým preblesknutím v celom tom kolotoči, ktorí sa tu rozpútal, ale, ale každá tá udalosť má svoje miesto a každá tá udalosť bude možno niekedy aj v nejakej knižke o úrovni parlamentnej demokracie na Slovensku. Pretože parlamentná demokracia - a ja tejto téme vyhýbam, ale v tejto chvíli asi to musím povedať - to nie je len vtedy, kedy nám to vyhovuje, je to aj vtedy, kedy nám to nevyhovuje, a keď sa majú v pléne Národnej rady alebo všeobecne v pléne parlamentu prerokovávať otázky, ktoré nie sú pre všetkých vítané a pozitívne, a nemajú z nich obrovskú radosť alebo sa z nich netešia vôbec, ale aj o tom je parlamentná demokracia. Ale ak majú poslanci a poslankyne Národnej rady zareagovať na rokovaní o zákone, ktorý im nie je príjemný, o tom, že majú sa postaviť proti tým liberálnym médiám alebo proti tým, tej propagande tých mimovládok, a nie je im to preto príjemné, ako riešenie nájdu spôsob odhlasovať odloženie, odloženie rozhodnutia o tomto návrhu a útek, doslova útek z pléna Národnej rady, tak to je veľmi smutná vizitka úrovne parlamentnej demokracie na Slovensku.
Keď nám v čase, keď sme pripravovali túto novelu, keď nám mnohí nieže aktivisti, ale normálni ľudia so zdravým sedliackym rozumom hovorili, že tento návrh ukáže zrkadlo mnohým a otvorí doteraz mnohé tajomstvá a ukrývané, ukrývané veci niekde hlboko vo vnútri, tak my sme to najprv možno brali tak trošku športovo, že ale veď predsa až také vážne to nebude, no veď čo je na to, čo je na tom také extrémne, že jednoducho chceme, aby tých deti bolo zabíjaných menej, aby to nebolo také jednoduché, dať zabiť dieťatko, ktoré nikomu neublížilo, a nebude to taká veda.
Postupne, ako sme pracovali na jednotlivých verziách tejto novely, a boli to dlhé mesiace, až kým sme sa nedopracovali k tej finálnej, finálnemu zneniu, finálnej verzii, ktorú sme sa rozhodli predložiť do podateľne Národnej rady, bolo tých stretnutí čoraz viac a boli čoraz intenzívnejšie. Mnohí s našimi úpravami, ktoré sme zavádzali, vymýšľali, rozmýšľali, navrhovali, nesúhlasili, mnohí navrhovali iné. Mali sme naozaj vnútrostranícku, vnútroklubovú diskusiu, veľmi búrlivú, ale konštruktívnu a slušnú, ale čo bola spoločná črta všetkých tých ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom dotkli nášho procesu prípravy tohto zákona, bolo to, že všetci nám hovorili, bude to búrlivé. Bude to búrlivé a naštartuje to obrovské diskusie, obrovské vášne a ukáže to mnohé veci, a čím sme boli bližšie k tomu rozhodnutiu definitívne to podať do tej podateľne Národnej rady, a k tomu dátumu, ktorý sme sa rozhodli, áno, dáme to a nedáme to potichu, dáme to nahlas, dáme k tomu tlačovku, nebudeme sa hanbiť za to, že ideme s takouto vecou, pretože Pán Boh nám povedal jasne, kto sa hanbí za neho, za toho sa bude hanbiť aj on. Tak vtedy to bolo také najsilnejšie. Vtedy to bolo také najsilnejšie, že čakajte obrovské útoky, obrovskú negativitu, tak sme to čakali. Čakali sme všeličo, však nie sme, nie sme ani LGBT a nie sme ani z cukru a niečo znesieme, sme normálni ľudia z mäsa a kostí, heterosexuáli, proste normálni ľudia a čakali sme nejaké reakcie. Ale ja vám poviem úprimne a no musím sa tu z toho vyrozprávať, lebo to nejdem pochopiť v tej mojej hlave, že naozaj sme jedno..., alebo ja osobne, možnože kolegovia čakali aj to, ale ja osobne nie, a preto tu teraz stojím, naozaj som nečakal, že kvôli hlasovaniu a strachu z hlasovaniu o našej novele štyri pätiny parlamentu alebo päť šestín parlamentu proste ujde zo sály a že podpredseda Národnej rady dá procedurálny návrh, aby sa hlasovanie odložilo. Aby sa hlasovanie odložilo. Veď na to nie je, na to nie je žiadny vecný ani právny argument v zmysle rokovacieho poriadku.
No, kolegovia, na túto myšlienku mi povedzte nejakú odpoveď. Je na takéto, je na takéto rozhodnutie? Ja viem, že to je odhlasované väčšinou v Národnej rade, takže je to, je to platné, účinné, nič s tým nevieme spraviť. Ale je v zmysle rokovacieho poriadku Národnej rady na takéto rozhodnutie legitímny dôvod? No nie je, no nie je. My sme v parlamente nováčikovia, my sme nováčikovia, greenhorni, zelenáči, ale už aj my sme zažili, že sa tu niekoľkokrát opakovane hlasovalo, ale čo hlasovalo, rokovalo do noci, do rána, do tretej, aby sa, alebo aj do ôsmej, Natálka, ďakujem za upresnenie, celú noc až do ôsmej, aby sa následne hlasovalo, aby sa následne hlasovalo o tej veci, o ktorej sa rokovalo celú noc. Ale keď ide o ochranu tých najnevinnejších, malých nenarodených detí, keď ide o to, aby sme sa postavili liberálom, aby sme sa postavili všetkým tým, ktorí v médiách, v televízii, v novinách, na internete propagujú, propagujú zabitie dieťaťa, potrat propagujú ako nejaké právo, ako nejakú vymoženosť, aby sme povedali, že s tým nesúhlasíme a že je nám jedno, čo si budú v tých liberálnych zmätkoch a hnojoch písať a vysielať, tak vtedy poslanci Národnej rady, čo majú byť vzorom pre národ, čo majú byť príkladom pre ostatných ľudí, tak proste zo svojej vlastnej pohodlnosti, zo strachu pred zodpovednosťou, zo strachu pred konfrontáciou si odhlasujú, že tu nemusia byť, a odídu.
Ľudia, ľudia tu, v tých fabrikách, ktoré sme tu nastavali, v tých automobilkách, kde z našich obyvateľov robia otrokov, robia dvanástky, a nemôžu si povedať, už mám toho plné zuby, už ma ten, ten, už ma ten teror nebaví, už ma ten Kórejec v Hnúšti nebaví, ako po mne bliaka, a chcem odísť o tretej, a nie až o šiestej večer, musia tam dreť, my si to tu odhlasujeme, poslanci odídu, nič sa nedeje, dovolenka pred nami, leto sa môže začať, načo si kaziť deň v Národnej rade počúvaním nejakých hlúpych rečí.
Ja sa vám ospravedlňujem, tí, čo ste tu ostali, lebo vás sa to netýka, vy ste naozaj, nieže elita, ale vy ste tí zodpovední, ktorí... Fakt, no koľko ľudí tu ostalo z celého pléna? Čiže ja sa vám aj ospravedlňujem vnútorne, že vy to tu musíte počúvať, ale ja to proste musím povedať, lebo ma ide z toho rozhodiť. Ide ma z toho rozhodiť. Ale je to v zmysle rokovacieho poriadku, plénum to schválilo, už si proste balia dovolenkové náradíčko, a prečo by sme si kazili náladu. Keď sa bude takto pristupovať ku všetkému, tak to tu môžme rozpustiť. Tak nech prezident rozpustí Národnú radu, nech si rozhoduje sám. Však ak máme ustupovať liberálom, máme liberála v prezidentskom paláci, môže to celé riadiť priamo. Nepotrebuje tu 150 poslancov, načo by mu boli. Načo by mu boli. Však nech to rozpustí, Kiska rozpustí parlament. Ak ide o to, aby sme ustupovali tým liberálom aj za cenu strachu z tej konfrontácie. Ja ani neviem, čo..., viem, že chcem ešte niečo povedať, ale ani neviem čo, lebo to je, to je podľa mňa v takom príkrom rozpore s tými demokratickými princípmi, o ktorých sa tu neustále rozpráva a točí a sa zdôrazňujú, že je to až nepochopiteľné.
Nám tu idú mnohí nadávať neustále do fašistov, do extrémistov, ja neviem, do čoho všetkého. Včera tu niektorý kolega dobre povedal, do neoxenofóbov, ale sa pozrite, čo sa tu deje z tých, z tej druhej strany, z tej druhej strany. Keď treba, tak vidíte, vidíte, ako ľudia vnímajú realitu na Slovensku. Že tie paragrafy sú preto takým tým paragrafom, takým tým špeciálnym znakom, aby sa mohli ohýbať z hocijakej strany, ako to tí právnici proste potrebujú, raz tak, potom tak, potom tak. A taký normálny človek, čo chodí, snaží sa uživiť svoju rodinu z poctivej práce, nemá šancu, keď ide o nejaký právny spor, nemá šancu. Jeden advokát ho tak nalomí, druhý tak, tretí ho oklame, proste nemá šancu. No a vidím, že ale veď to je len odraz toho, čo sa robí na najvyšších poschodiach tej politiky, ktorým je, alebo v najvyššom poschodí, ktorým je teda vláda a potom Národná rada. Keď my si tu, vy si tu otáčate, lámete ten rokovací poriadok, ako vám to vyhovuje proste. Viete čo, mohli sme dať iný procedurák. Mohol dať pán podpredseda procedurálny návrh, ukončíme diskusiu k tomuto bodu, držte huby, nerozprávajte sa, však načo, už bolo povedané dosť. Aký problém? Keď vieme, keď vieme odložiť hlasovanie, tak vedeli by sme odložiť aj diskusiu. Alebo mohol byť procedurák, odložíme hlasovanie o 26 rokov. Však Národná rada si môže aj to schváliť, nie? Aj za to mohla väčšina zahlasovať a mohli sme sa na 26 rokov vyhnúť nepríjemnej záležitosti a byť v pohode, byť v pohode, však budeme o tom hlasovať, rokovalo sa, o 26 rokov, možnože keď tu bude nejaký slovenský kalifát, tak potom sa o tom bude hlasovať. Bolo to zbytočné, úplne zbytočné. Nič sme tým, nič sme tým nedosiahli, len to, že teda z nášho pohľadu budeme mať o 2-3 týždne, neviem kedy presne začína ďalšia schôdza, viac priestoru na to, aby sme ľudí presviedčali o tom, že je naozaj správne a nevyhnutné, doslova nevyhnutné zahlasovať za tú novelu, zvýšiť tú úroveň ochrany tých detí, okrem iného úplne jasne zrušiť potratovú turistiku a povedať, vyjadriť sa, že s tým nesúhlasíme, a že ak chceme, aby Slovensko prosperovalo, a chceme, aby sa Slovensko neustále iba nezmietalo v nejakých turbulenciách, či ekonomických, či politických, či sociálnych, tak musíme ísť na to práve takto, a síce zodpovednosťou voči našim vlastným deťom a zodpovednosťou voči tým, ktorí sa sami ešte nijakým spôsobom ani len cez tie prašivé pokrútené paragrafy nevedia brániť, nevedia brániť.
Ale viete, toto hlasovanie, toto hlasovanie o odložení hlasovania to ukázalo, že vlastne ako sú tu tie deti vnímané. Ako je tu celá tá problematika vnímaná. Teraz nám to nevyhovuje, nechceme sa s tým konfrontovať, nemáme náladu a chuť sa pozrieť do toho zrkadla, tak to proste zoberieme a položíme na poličku niekde vysoko, ďaleko, do skladu, kde nás to nebude otravovať. A z tej poličky, z tej poličky sa to na nás bude tam v nejakej krabičke chcieť škeriť, ale nebude môcť, lebo to bude ešte v krabičke zabalené. To sme, to sme, to ste vy, čo ste za to hlasovali, tým vyjadrili. Zase hovorím aj tí, ktorí ste tu a ste za to hlasovali, tak to berte tak, že na vás to nemierim, lebo vy ste tu aspoň ostali.
Ideme k veci, ale viete, ja som povedal na začiatku, pán kolega, že toto sme si mohli celé ušetriť, nebyť toho úplne zbytočného procedurálneho, ja vás úplne chápem. Ja to tiež vnímam, že to nieje k veci, že to je proste môj výlev citový, lenže nevedel som sa tomu ubrániť, lebo ma to jednoducho prekvapilo, znechutilo, úplne som to pocítil ako strašný podraz. Chápem túto vašu výčitku, vnímam to úplne rovnako, sám to vnímam rovnako. Ideme k veci, skrátim to, lebo si vás vá..., vážim si vás za ten včerajšok, tak budem to rešpektovať.
Takže, kolegovia, všetko z mojej strany. Stále to necítim, že bolo povedané dosť na túto tému, ale môže byť priestor pre vás samých v tom, o tom rozmýšľať alebo. alebo niečo k tomu možno povedať, ale ak, viete čo, ak by to malo celé toto aj táto moja od veci, toto moje od veci vystúpenie, ak by malo len ten jediný zmysel a význam, že v budúcnosti pri akýchkoľvek zákonoch by sme sa takýmto obštrukciám vyhli a jednoducho takéto podrazové metódy, podpásovky by sme nepoužívali voči nikomu, voči koalícii, voči opozícii, proste voči nikomu, aby si každý mohol v zmysle rokovacieho poriadku ten svoj bod prerokovať, tak ako sa patrí, bez nejakých mimoriadnych zmien. Veď vnímate sami, že mimoriadne zmeny sú už len to, že druhý rokovací deň fungujeme bez prestávky. Druhý rokovací deň fungujeme bez prestávky, len v preto, lebo asi je nejaký... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec, už dosť dlho som vás nechal hovoriť mimo veci. Poprosím vás, k veci.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Pán predseda, ďakujem za vaše upozornenie. Ja už končím, ja reagujem na pána kolegu Kéryho a ako predkladateľ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Reagujete na procedurálny návrh už asi 20 minút.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Áno, veď... A čo je s tým nejaký problém? Tak ak chcete i ísť aj vy na dovolenku, pán predseda, choďte. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Skúste, skúste rozprávať k veci, ktorá sa prejednáva. Ďakujem.

Dovoľujem si upozorniť, že keďže je rokovanie, ako bolo povedané, bez prestávky, tak zasadnutie výborov je v rozpore s rokovacím poriadkom, keďže je rokovanie pléna Národnej rady.

Vážený pán podpredseda, Natálka, alebo teda kolegyne, aj Janka je tu, kolegovia, využijem tých posledných 10 minút dnešného rokovacieho dňa aj na reakciu teda na môjho brata a potom na pár myšlienok.
Maťo, je prirodzené, že si sa venoval otázke Írska, keďže si v Írsku dlhé roky pôsobil a tento výsledok, ktorý tam nastal, tak akurát to prichádza v čase, keď my prichádzame so snahou o opačný, opačný smer v oblasti ochrany života tých najmenších, nenarodených detí. A ja si myslím, že je to všetko tak, ako má byť, že je to všetko tak, ako má byť, lebo na jednej strane, čo sa týka Írov, ako sa hovorí, keď je koze dobre, ide na ľad tancovať, a Íri asi potrebujú zažiť ten skutočne bezbrehý liberalizmus, pred ktorým nás varoval už Ľudovít Štúr, aby tie ich rodiny, aby zažili, čo je to, keď budú vo vlastnom štáte na úplne poslednom mieste, a potom možno už ani v iných krajinách alebo inde vo svete, kde Íri tvoria veľké komunity, už potom nebude ani tá súdržnosť, ani všetky tie pozitívne vlastnosti, ktoré doteraz boli s tými Írmi spájané. Možno až potom oni pochopia, že to všetko pozitívne mali ako dar od Boha za to, že chránili tie nenarodené deti a že sa snažili dodržiavať prikázania. Ale teraz ustúpili mediálnej propagande, ustúpili tým klamstvám, ustúpili pozlátkam. Niekto z vás tu aj spomínal tie nadnárodné spoločnosti, to je katastrofa. Jediné, čo je na nich pozitívne, keď prídu do nejakej krajiny, že je čo potom znárodniť.
Ale Íri by podľa mňa alebo niežeby, Íri podľa mňa majú byť teraz pre nás príkladom. Majú byť príkladom toho, takým zdvihnutým prstom, zdvihnutým prstom, že ako to môže dopadnúť, ak poľavíme v tej ostražitosti, ako to môže dopadnúť, ak tí, ktorí majú nahlas kričať, že proste toto je správne a, naopak, toto správne nie je, budú ticho. A to sme dnes my. To sme dnes my.
Je nás tu len hŕstka v tomto pléne, ale ja verím, že mnohí ďalší poslanci a hlavne tí normálni ľudia všetci sú vonku a aj na zajtra sa tu plánuje väčšia, väčšia podporná akcia, ako tu bola, ako bola minulý týždeň. Čiže toto sú všetko tí ľudia, ktorí majú byť tými ostražitými aj, aj vďaka tomu príkladu z Írska. A musíme si to povedať aj úplne nahlas a na rovinu, že to nie je len úspech tých liberálnych médií a liberálnych skupín, ktoré propagujú všetky tie protinárodné a protikresťanské myšlienky, ale to je hlavne zlyhanie tých, ktorí mali stáť na tých barikádach a ktorí sa nemali nechať obmäkčiť, oklamať, medovými motúzmi kúpiť za nejaké sľuby, úplatky, ale každý v tom, každý v tom, v tom mieste, na tej funkcii, ktorú, ktorú zastáva. Politici vo vláde, politici v parlamente, učitelia v školách, lekári v nemocniciach, policajti na uliciach, no a cirkevní hodnostári v kostoloch a v spoločenskom bytí. Lebo ja si nemyslím, že by sme si mohli navrávať, že v tejto otázke v Írsku by cirkev nejakým veľmi silným spôsobom bila na poplach. A pozrime sa okolo seba, pozrime sa okolo seba, ako je to na Slovensku. Ako je to na Slovensku? Vrchnosť mlčí, vrchnosť mlčí a radoví kňazi, doslova dedinskí farári musia zachraňovať situáciu a rozprávať ľuďom, aká je pravda a v akom veľkom ohrození sú tie skutočné a tradičné národné a kresťanské hodnoty.
No ale neviem, niekto z vás to tu povedal v tých faktických poznámkach, takto, takto sa ten boj s liberalizmom bezbrehým nedá vyhrať, pretože takto my budeme vždy tí, čo budú ustupovať, takto my budeme tí, čo budú ustupovať, a tí liberáli budú stále žiadať viac a viac a všetko, pretože budú vidieť, že keď budú žiadať všetko, dostanú aspoň niečo. Ale, naopak, kresťania, konzervatívci, národniari si povedia, no toto už nie, toto ešte a pomaličky ustupovať, pomaličky ustupovať. Ale Napoleon to povedal jasne, kto neútočí, ustupuje. A my keď budeme, žiaľ, aj ako politici sa snažiť spájať a byť dobrí a milí a zlatí pred tými liberálmi, aby nás neosočovali v médiách, aby na nás neútočili, teraz nehovorím len o našej strane, o našom klube, hovorím o všetkých politikoch bez rozdielu na politické tričko, samozrejme, nie o liberáloch extrémnych, pretože tí sú na opačnej strane, tak potom, prirodzene, musíme čakať, že ten náš krok nikdy nepôjde dopredu, ale vždy budeme, aj keď len o kúsoček, ale vždy budeme ustupovať.
A zas to tu už niekedy dneska zaznelo, že tí liberáli ten svoj program, ten svoj útok na tie tradičné hodnoty, oni to majú rozmyslené na dlhé desaťročia dopredu. Tá slobodomurárska liberálna agenda to má proste rozmyslené na dlhé desaťročia dopredu a aj maličký krôčik ich smerom vpred je pre nich obrovské víťazstvo, ktoré nateraz stačí, nateraz stačí, počkáme rok, dva, tri a zase spravia malý krôčik.
A tá konzervatívna spoločnosť, ktorá nechce byť agresívna, ktorá nechce byť extrémistická, ktorá keď niekto buchne po stole, tak ho má za fašistu, tak tá konzervatívna spoločnosť zrazí opätky a pomaličky, pomaličky budeme ustupovať, ustupovať a nakoniec zistíme, že v priebehu 20 - 30 rokov sme úplne stratili takmer všetko, za čo na začiatku tie konzervatívne skupiny chceli bojovať. Len preto, že boli jednoducho vlažní, len preto, že sa báli, len preto, že boli takí, no, nechcem to povedať na rovinu, no, ale takí bojkovia. Povedal by som to inak, ale nepatrí sa v pléne Národnej rady. Ale s takýmito bojkami sa bitky a vojny nevyhrávajú. A to, že sme s liberálmi vo vojne, tak to je asi všetkým jasné. Ale s takýmito bojkami sa takéto, takéto konfliktné situácie nevyhrávajú a kto sa bojí, nech nejde do lesa. Kto sa bojí, nech nejde do lesa a kto sa bojí celou váhou svojho života, svojej osobnosti postaviť za hodnoty, ktoré deklaruje, že im verí, tak nech sa na to radšej vykašle, pretože to vieme veľmi dobre. Tí, čo boli na vojne, alebo tí, čo sú, čo majú kontakty s príslušníkmi ozbrojených zborov, alebo tí, čo sa venujú nejakému športu, lepšie je nemať spoluhráča, lepšie je nemať parťáka, ako mať spoluhráča, mať parťáka, ktorý povie, áno, podržím ti stranu, podržím ti chrbát, a keď ide do tuhého, tak vtedy, keď to najmenej čakáte, vám podrazí nohy, utečie alebo jednoducho zradí. Lepšie je takýchto ľudí nemať a mať radšej hŕstku verných a spoliehať sa na nich, ako mať široké lány, široké línie, z ktorých 80 % nestojí za nič.
Lebo čo s takými spolubojovníkmi, čo s takými spolubojovníkmi, keď kvôli tomu, že článok v Denníku N, v SME alebo v nejakej bulvárnej Markíze alebo hocijakom inom chlieve mediálnom pre nich spraví to, že sa úplne scvrknú a budú hotoví, budú hotoví. Čo s takými ľuďmi, o ktorých, ktorí bojujú za život, bojujú za deti, bojujú za kresťanské hodnoty a keď o nich napíšu, ak budeš hlasovať s tými kotlebovcami, tak si taký fašista, taký istý ako oni, a ten človek sa úplne psychicky zrúti z toho a je na nejaký ten neurol. S takýmito ľuďmi, s takýmito ľuďmi to jednoducho nevyhráme.
Preto apelujem na záver tohto dnešného rokovacieho dňa: Poďme do toho naplno všetci, poďme do toho tí, ktorí naozaj tomu veríme, tým hodnotám, poďme do toho naplno. Uvidíme, čo nám to prinesie, ale prehrať nemôžeme, pretože, práve naopak, ak do toho nepôjdeme naplno, vtedy prehráme a prehráme naisto. Poďme do toho naplno, posuňme to do druhého čítania a potom sa rozprávajme o technických veciach, rozprávajme sa aj o princípoch, rozprávajme sa aj o poslaneckých kluboch, o čomkoľvek, ale budeme môcť mať aspoň vztýčenú hlavu a s hrdosťou sa pozerať do zrkadla, že proste sme sa nenechali oklamať a kúpiť za nejaký článok v nejakom plátku alebo za nejakú pochybnú reportáž nejakej pochybnej redaktorky v nejakej pochybnej televízii.
A ja si myslím, že tá hrdosť na to, že robíme niečo dobré, to je obrovský dobrý pocit, obrovský dobrý pocit. Je veľmi naozaj dobré byť hrdý na pozitívne veci, však na tie negatívne sa ťažko aj dá byť hrdý. Takže, je sedem hodín, ja vám všetkým ďakujem, naozaj vám ďakujem za to, že ste tu vydržali celý rokovací deň, aj keď len hŕstka, ale podľa mňa tá hŕstka vstúpi do histórie. A zajtra pokračujeme a ak môžte, porozprávajte aj medzi svojimi ľuďmi, medzi známymi, medzi kolegami zo strán, medzi poslancami a ako som povedal, poďme s hrdosťou do toho.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Jano, vypočul som si ťa a trošku sa čudujem, že si toľko priestoru a času venoval takým otvoreným nepriateľom všetkého národného, všetkého kresťanského a všetkého normálneho v podstate, ako sú plátky SME a N. Už ten názov sám, to "N" hovorí, že proste to je určené pre ľudí slabšieho ducha, ktorí majú možno problém prečítať viac ako to N, hej? A mali sme možnosť, mali sme možnosť rozprávať sa s viacerými čitateľmi, dokonca aj predplatiteľmi tohto denníka a to je vizitka sama osebe. Čiže netreba sa nimi vôbec zaoberať. Ja si myslím, že oni sa vyriešia sami a že postupne, postupne už prestane baviť ich donorov a sponzorov ich financovať, pretože normálny človek si to predplatiť nemôže, také niečo.
A my sa ale nemôžme, my sa nemôžme čudovať, že oni majú na nás len tie najhanlivejšie výrazy a najhanlivejšie označenia, urážky, nadávky. Veď my v ich očiach predstavujeme všetko to, proti čomu oni bojujú celý svoj život. Proti čomu oni bojujú proste, predstavujeme aj s našimi návrhmi, aj s týmto návrhom, ľudí, ktorí sa nechcú podlomiť, pokloniť pred ich propagandou proti národu, proti Slovensku, proti kresťanstvu. Predstavujeme ľudí aj s naším návrhom, ktorí nechcú sa zapojiť do ich globalistických svetových plánov, ktorým oni slúžia. Tak potom sa nemôžme čudovať, že budú bojovať zbraňami, ktoré majú k dispozícii, a budú pľuť tú síru. Vieme dobre, že síra symbolizuje tú opačnú stranu a na tej strane oni stoja. Keďže my stojíme na tej opačnej strane ako oni, tak ten boj tam je prirodzený. A tým, že nás tak likvidujú, tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Stano, mňa zaujala v tvojom prejave myšlienka o tom spájaní duchovnej a personálnej biedy jednotlivých národov. A naozaj je to tak, je to tak, je to pravda, preto to chcem zdôrazniť, vypichnúť, lebo tie národy, ktoré sú tak duchovne na tom zle, že dovoľujú bez ohľadu na náboženstvo zabíjať svoje vlastné deti, tak tie sa postupne dostávajú do tej pasce personálnej chudoby a jednoducho si tým zabíjaním vlastných detí kopú svoj vlastný hrob, ako hrob celých národov, hrob celých tých štátov.
A druhá myšlienka, ktorú si povedal, je, že teda ako je to s tými novinami a médiami. No tak veď to vidíme, vidíme to každý deň na množstve príkladov, že dnes tie médiá spravia celebritu, celebritu z hocikoho. Stačí mať spravené plastiky, stačí byť na titulke nejakého pornočasopisu, hneď je z takého človeka celebrita. A, naopak, tí, ktorí vyznávajú skutočné hodnoty a sa snažia buď napríklad vychovávať veľký počet detí, alebo nejako inak sa hodnotne zapájať do spoločnosti, tých si médiá ani nevšimnú, lebo však to nie je zaujímavé, to nie je bulvár, to nie je škandál. Takže toto sú tie médiá.
No a spomínal si, že Miňo Uhrík poslal pozvánku na tú tlačovú konferenciu desiatim kresťanským médiám a že neprišlo ani jedno, ale však máme to priamo v Biblii napísané: Strom poznáme po ovocí. Strom poznáme po ovocí a podľa výsledkov, tak ako politikov treba hodnotiť aj médiá. A hlavne je dôležité, že my to nerobíme pre tie médiá, my to nerobíme pre tie noviny. Nech si píšu alebo nepíšu, čo chcú, my to robíme pre seba, pre naše svedomie, pre náš dobrý pocit a hlavne pre ochranu tých detí.

Ďakujem za reakcie. Ja som ešte chcel v podstate takú jednu vec zdôrazniť, že teda okrem pána poslanca Kéryho, ktorý jasne povedal svoj postoj k veci, tak aj kolega Šuca, čo je vlastne môj kolega z oboch výborov, tu dnes úplne vzorne zastupuje vládnu koalíciu. Kiež by bolo takých ľudí viacej bez ohľadu na to, aký má názor, to neviem, ani sme sa o tom nerozprávali, ale už len to, že tu vôbec sedí, lebo keď si pozriete, že to je absolútne nedôstojné, aby v Národnej rade, ktorá má 150 členov, tu okrem nášho klubu sedelo maximálne tak šesť-sedem ľudí ešte, tak to je, to je z môjho pohľadu také veľmi, veľmi negatívne. A tí ľudia, ktorí napriek tomu, že tí ostatní sa na to vykašľali, tí ostatní to možno programovo ignorujú alebo sa tak rozhodli, že sú tu, tak ako to je tiež, o niečom to svedčí a patrí im minimálne naša vďaka za to.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa opäť, znova naozaj s veľmi krátkym príspevkom zapojil do tejto debaty. Veľmi sa mi páči, že každý ďalší príspevok otvára túto oblasť z novej a z novej témy a že jednoducho tí, ktorí majú chuť počúvať, tak naozaj sa môžu dozvedieť informácie a pohľady, ktoré nie sú celkom bežné a ktoré sa ani veľmi nevyskytujú, no, v mainstreamových médiách takmer vôbec.
A zvlášť chcem v tomto mojom vystúpení sa poďakovať pánovi poslancovi Kérymu zo SMER-u – sociálnej demokracie ako predstaviteľovi vládnej strany za to, že povedal to, čo si myslí, to, čo vníma, to, čo cíti ohľadom tejto témy, a ja s ním musím súhlasiť na 100 % aj v tom, že naozaj máme odlišné, veľmi odlišné mnohokrát pohľady na svet, na základné ekonomické, sociálne otázky, možno aj na otázky etické v politike ako v samotnom tom nástroji na ovládanie štátu, ale veľmi kvitujem a aj obdivujem tú odvahu, že ako poslanec najväčšej vládnej strany sa prihlásil a povedal, že keď ide o takúto zásadnú vec, tak jednoducho nemôžme si zo svedomia robiť trhací kalendár a nemôžu tí ľudia v pondelok rozhodovať alebo myslieť a rozprávať inak ako v utorok a potom úplne inak ako napríklad v piatok.
Takže, pán poslanec, z mojej strany veľká poklona vašej odvahe a ja verím tomu, že aj vďaka takýmto odvážnym lastovičkám a jednotlivcom, ako ste vy, sa podarí posunúť tento návrh naozaj, neviem prečo, ale si myslím, že naozaj sa to podarí posunúť do druhého čítania a potom sa môžme rozprávať o tom, čo by doňho ešte malo ísť alebo čo by z neho malo vypadnúť.
A musím povedať, že ja sa tiež stotožňujem s tým, čo vy ste povedali, že nechcete, aby boli ženy trestané a nejako postihované, tie, ktoré sa rozhodnú pre interrupciu. A si myslím, že každý, tak vy určite, ale každý, kto si pozrie ten náš návrh legislatívny alebo to programové znenie, teda paragrafové znenie nášho návrhu, tak bude jasne vidieť, že presne tak to tam je aj zakomponované, že nechceme, aby sa ženy stávali terčom nejakých stíhaní alebo odsudzovaní alebo niečoho takého podobného, ale naopak, snažíme sa, snažíme sa tú legislatívu upraviť v takom duchu, aby ten priestor na tie pochybenia a hlavne na tie neskoršie výčitky a na tú veľmi smutnú a negatívnu sebareflexiu, o ktorej tu viackrát už hovorila pani doktorka Grausová alebo aj Janka Nehézová ako dlhoročná sestra pri tých najťažších, naozaj najťažších prípadoch v Rooseveltovej nemocnici, aby sa jednoducho nestávali a aby sme ten priestor obmedzili tak, aby nakoniec tí, ktorí dnes nás kritizujú, že chceme veľmi sprísniť v ich očiach tú potratovú legislatívu, aby nakoniec možno niektorí z nich, aj keby len jedna tá mamička prišla a povedala, že ďakujeme za to, že vďaka vašej úprave zákona som na potrat nešla, lebo keby to tak nebolo, tak dnes nemám tohto pekného syna alebo túto peknú dcéru, ale namiesto nich mám len tie výčitky.
Takže ďakujem veľmi pekne a ešte raz poklona za tú odvahu.

Janka, ja som ťa počúval, aj keď nie celú tú tvoju, tvoj príspevok do rozpravy. Zaujali ma dve také, dva také momenty. Jeden moment, keď si hovorila o tom, že kto je oprávnený rozhodovať o živote a či teda tí, ktorí sú za potraty, chcú rozhodovať o živote alebo o bytí, nebytí tých detí. V tom je, v tom je vlastne to úskalie a tá tenkosť toho rozhodovania v tejto otázke, že nie sú to tí, ktorí chcú potraty obmedziť, ktorí by rozhodovali o živote, pretože my len chceme dať tým deťom šancu na život. Ale, naopak, rozhodovať o živote chcú tí, ktorí tie potraty propagujú, ktorí chcú, aby boli dostupné, aby sa tie deti mohli absolútne bezdôvodne zabíjať, tí chcú rozhodovať o živote, pretože tí chcú, aby právo zobrať život bolo ako právo si ísť kúpiť tiktaky, absolútne bežná záležitosť, naopak, my sme tí, chcú to právo na život chrániť.
Keď si opísala tie príhody a tie pocity tých žien a dievčat, ktoré boli na tom potrate, tak bolo to maximálne autentické z tvojich úst, pretože, to možno mnohí kolegovia nevedia, si dlhoročná sestra z ára, kde si zažila tie najťažšie prípady polytraumy ľudí, ktorí neprežili svoje úrazy, a veľmi osobne si vnímala, aký je ten život krehký a ako veľmi jednoducho sa vie z toho človeka jednoducho vypariť a stratiť. A práve preto si vážim, že si to povedala tak, ako si to povedala.
Ďakujem pekne.

Natálka, ďakujem ti za toto ďalšie veľmi také jemné a pekné vystúpenie v tejto rozprave o našom návrhu. Podľa mňa bolo veľmi, veľmi dobré, že si to celé prečítala o tom Nathansonovi, že bolo z toho cítiť ten príbeh, ako sa to dnes tak moderne rozpráva, že príbeh tej zmeny toho uvedomenia si, že čo som robil predtým, čomu som dával svoju energiu, čo som podporoval a po tom obrovskom šoku, ktorý verím, že musel zažiť, to také jak obrátenie, keď to tak poviem, a že vlastne si vedel priznať, že celé tie roky žil v totálnom blude, v omyle, v klamstve, ktoré teda zapríčinilo tisíce a tisíce mŕtvych malých nevinných detí.
A máme to tu aj na Slovensku. Však celkom nedávno, celkom nedávno prezident Kiska povedal, že iba hlupák nemení svoje postoje alebo tak nejako to povedal podobne, keď sa ho pýtali, že teda či bude kandidovať do politiky a tak, či ostáva, či neostáva. A vlastne my teraz môžme úplne analogicky použiť aj vzhľadom na to, čo ty si všetko teraz odprezentovala, analogicky môžme použiť to pravidlo aj na otázku týchto potratov a ochrany života nenarodených detí, že aj tí, ktorí možno do dnešného, do včerajšieho alebo do zajtrajšieho dňa boli presvedčení za to, že teda potrat je vymoženosť a je to niečo úžasné a musia za to bojovať, tak možnože v niektorých, možnože vo viacerých, možnože v mnohých z nich sa ozve po tomto všetkom nejaký hlas, ktorý povie, musím to v sebe zmeniť, lebo naozaj to nie je správne a tá druhá strana, ktorá je za život, má pravdu.
Takže, Natália, ďakujem.