Videokanál poslanca

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, zníženie poslancov zo 150 na 100, naša taká jedna z tém, ale všeobecne, povedal by som, že už možno aj desať rokov široko spoločensky diskutovaná téma medzi obyvateľmi Slovenskej republiky.
Povedzme si na rovinu. Poznáme to, ako to tu v Národnej rade funguje, resp. nefunguje. A ak by, ak by sa znížil počet poslancov zo 150 na 100, absolútne ničomu by to neublížilo. Kolega Drobný tu v trošku na môj vkus dlhej analýze vyčíslil, že úspora by bola nejakých 20 mil. eur. To je úplne jedno, či je to 20, 22 alebo koľko. Za 20 mil. v rámci štátneho rozpočtu to nie je nejaká vysoká položka, ale dá za to tu spraviť kopec dobrej roboty, dá sa za to opraviť nejakých 150 až 200 km ciest II., III. triedy, dá sa za to zrekonštruovať špičkovo taká stredná nejaká okresná nemocnica. Jednoducho 20 mil. sa dá zmysluplne využiť, samozrejme, keď si odrátame alebo odmyslíme tú mieru rozkradnutia, korupcie, a tá, ktorá je so všetkými štátnymi nejakými investíciami dnes spojená, keby sme to brali tak v dobrom, že máme 20 mil. a poďme dačo spraviť pre ľudí. Ale skutočne, skutočný efekt zníženia počtu poslancov zo 150 na 100 by nebol v nejakej úspore 20 mil. eur. To je len taký bonus navyše, že dačo pre ľudí spraviť.
Skutočný efekt by bol v tom, že možno by parlament začal aj fungovať. Možno by Národná rada začala fungovať, pretože vidíme, že v tomto volebnom období bola schválená rozsiahla novela rokovacieho poriadku, ktorá zaviedla také úžasné veci, ktoré určite ľuďom zlepšili život, že zákaz horaliek alebo že si nemôžte dať na sako logo vlastnej politickej strany a podobné nezmysly, ktoré mohli vyjsť iba z nezmyselnej hlavy, ale nie to je téma tohto nášho návrhu.
Ak by namiesto 150 bolo len 100, povedzte mi, čo by sa zmenilo k horšiemu? No absolútne nič. Vidíme, že čím väčší je poslanecký klub, tým menej má aktívnych poslancov. V menších kluboch je tých poslancov viac aktívnych, viac sa zapájajú, viac vystupujú, viac diskutujú. Čím väčší je klub, tým väčšia časť poslancov sú iba štatisti, ktorí prídu dvíhať ruky, resp. hlasovať tak, ako sa na klube dohodne, a tento pomer by vlastne zostal úplne nezmenený, len by bol celkovo v menšom objeme, samozrejme, za menej peňazí rovnaké divadlo.
V čom ja si, ale predstavujem obrovskú zmenu vo fungovaní Národnej rady, ktorá by mohla prísť s týmto znížením zo 150 na 100, by bolo to, že by sa zmenil aj rokovací poriadok Národnej rady, ktorý by prikázal alebo dával by poslancom možnosť hlasovať po každom jednom návrhu zákona, po každom jednom návrhu zákona. A tých, ktorých to zaujíma, tí ktorí chcú presadiť nejaký návrh, by tu proste museli byť, museli by tu sedieť a museli by bojovať svojimi, svojím hlasovacím právom za to, aby ten ich návrh zákona prešiel. Tých, ktorým by to bolo jedno alebo by s tým nesúhlasili a nechceli by zvyšovať kvórum, by tu jednoducho byť nemuseli a vzhľadom na to, že tých poslancov by nebolo 150 ale iba 100, tak tá diskusia k jednotlivým návrhom zákonov by mohla byť omnoho plodnejšia. Pretože si predstavte, že by sa nehlasovalo jedenkrát za deň alebo dvakrát za deň, ako je to dnes, ale ja neviem, dokonca máme tu, však akurát teraz na tejto časti schôdzi máme hlasovanie už až v pondelok alebo v utorok, alebo kedy bude, čo je nepochopiteľné pre mňa, je to nepochopiteľné, prečo by sa ani teda počas rokovacieho dňa hlasovať nemalo, a tí ľudia by boli donútení tu sedieť, tých 100 poslancov by tu proste bolo a museli počúvať každý návrh, museli by o tom rozprávať, museli by sa nad tým zamýšľať a podľa toho by ďalej v tejto veci mohli, alebo teda nemuseli hlasovať. Vidíme, že negatíva, negatíva zníženia počtu poslancov zo 150 na 100 by neboli žiadne. Pozitíva boli vyčíslené na peniaze, ešte kolega Drobný zabudol spomenúť jednoduchšiu prípravu volieb, omnoho rýchlejšie zrátavanie volebných výsledkov, menšie kandidátky, viac by tí ľudia funkciu poslanca Národnej rady možno vnímali ako niečo, nejakú čestnú funkciu, ktorá naozaj stojí za to, aby ľudia bojovali za práva občanov, ktorí ich do tej funkcie zvolili a poslali. To všetko sú tie pozitíva, ale negatívum, ak vás jedno jediné napadne, ja vás poprosím, dajte vo faktickej aspoň jedno negatívum, lebo jediné možné negatívum, ktoré sa skloňuje v súvislosti so znížením počtu poslancov je ako keby nejaké zníženie miery demokracie, lebo už nebude 150 ľudí tu nejako bojovať o svoje názory alebo o to, ktorý názor prevládne, ale len 100 poslancov. No ale reálne si povedzme z tých 150 poslancov, keď zrátate na každej schôdzi, koľkí sa, koľkí sa vyjadria k nejakým zákonom, tak nech je to, nech je to 30 alebo 35 dookola tých istých istých poslancov.
Čiže myslím, že tá miera zníženia by bola naozaj len symbolická a ten výsledok aj čo sa týka činnosti Národnej rady, aj čo sa týka tej úspory by stál za to, by stál za to, aby, aby sme to jednoducho, aby sme to jednoducho tým ľuďom, takúto možnosť dali. Nehovoriac o tom, že, nehovoriac o tom, že už pri najbližších voľbách do Národnej rady by bol omnoho väčší adrenalín pre mnohých poslancov, ktorí by nevedeli, teda či budú znova opäť poslancami, alebo nebudú, a aj pre občanov Slovenskej republiky by tie voľby mohli byť atraktívnejšie, zaujímavejšie, voľby by mohli mať vyššiu účasť a jednoducho tým by sme naopak prispeli k zvýšeniu demokracie, lebo čím majú nejaké voľby vyššiu účasť, tým je, samozrejme, ich legitimita vyššia a tým sú orgány, ktoré sú v takýchto voľbách zvolené naozaj legitímnejšie a majú aj akúsi, vyšší rešpekt alebo vyššiu úroveň aj medzi obyvateľmi Slovenskej republiky.
Takže, kolegyne, kolegovia, zníženie poslancov zo 150 na 100, akási sebareflexia Národnej rady Slovenskej republiky, akási sebamotivácia na to, aby to tu začalo konečne fungovať lepšie, alebo aspoň tak, ako by skutočný parlament mohol a mal fungovať, a ja si myslím, že potom aj, potom aj tá činnosť vlády by možno začala vyzerať inak, pretože vidíme, že dnes sú kontrolné mechanizmy poslancov ako jednotlivcov, ako súčasti Národnej rady, parlamentu, sú úplne symbolické. Povedzte mi, ako má, akú možnosť má radový poslanec, nevravím, že poslanecký klub, ale poslanec možnosť kontrolovať členov vlády. Absolútne žiadnu. Dáte interpeláciu, napíšu vám, čo chcú na tú interpeláciu, čo chcú. Na hodine otázok, vyžrebujú si otázky, ktoré sa dobre počúvajú, s odpoveďami, ktoré sú uchu lahodiace. Hlasuje sa o, hlasuje sa o tom, či odpovede na interpelácie boli, boli uspokojivé, alebo nie. No, dobre, tak koalícia si to odhlasuje, a keby, a keby, kolegyne, kolegovia, keby sa to aj neodhlasovalo, čo sa stane? Čo sa stane? Proste nič. To znamená, my ako poslanci máme možnosť pri nejakom probléme, pri nejakej nespokojnosti aj občanov, ku nám sa to od nich dostáva, máme možnosť dávať interpelácie a tie interpelácie si vláda môže, povedzme si na rovinu, ako to je, strčiť za klobúk. Strčiť za klobúk. Reálne opozičný poslanec nemá absolútne žiadnu šancu na to, aby akúkoľvek kontrolnú nejakú aktivitu voči, voči tým, ktorí vládnu, rozhodujú, ovládajú životy ľudí, mal, a preto nevidím dôvod, prečo neznížiť počet poslancov v Národnej rade zo 150 na 100 a, naopak, a, naopak, ale to už by bol následný krok, pridať poslancom na kompetenciách voči vláde, pridať aj jednotlivým poslancom na kompetenciách voči vládnym a štátnym orgánom.
Veď zoberte, že taký občan, zúfalý občan príde za hociktorým opozičným poslanom, pán poslanec, toto, toto, toto, viem o tomto všetkom. No a čo vy ako poslanec môžte spraviť? Nič, nič! To je proste fakt, to je realita a mali by sme začať s tým niečo robiť, lebo postupne sa aj vďaka tým niektorým hlúpym zákonom, ktoré sa tu prijímajú, dostaneme od demokratickej podstaty Slovenskej republiky do nejakej podstaty oligarchistickej a ako keby takej skoro až v niektorých oblastiach, povedal by som, že totalitnej. (Ruch v sále.) To by sme nechceli a trošku rešpektu, pán kolega. Ja viem, že SaS-ka... (Reakcia z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Baránik, poprosím vás.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
137.
Pán podpredseda, spravte s ním poriadok skôr, ako s ním spravím poriadok ja.
Ďakujem. (Reakcia z pléna.)

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, až na päť ľudí všetko, šesť, všetko z našej strany (reakcia z pléna), obmedzenie možnosti vytvárať a prehlbovať štátny dlh Slovenskej republiky.
Máme rôzne orgány, máme Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, máme rôzne komisie, máme proste na každej jednej úrovni ix, ix kadejakých strážcov toho, aby sme zbytočne viac a viac nezadlžovali štát a s ním všetkých obyvateľov Slovenska, a, žiaľ, vidíme, že od 93. roku kontinuálne, neustále a bez prerušenia štátny dlh rastie, rastie, rastie a v súčasnosti dosiahol už viac ako 45 mld. eur. Ono by to možno nebolo až také zlé, ale je to zlé kvôli tomu, že ľudia, obyvatelia, občania to bezbrehé zadlžovanie nepociťujú na zlepšení kvalita, kvality svojich životov. Každoročné navýšenie štátneho dlhu nevnímajú a necítia úplne objektívne ako niečo, čo by im malo prispieť k tomu, alebo prispeje k tomu, aby na Slovensku mohli žiť so svojimi rodinami nejako lepšie. Kým, ak si teda oni požičajú niekde, že musia si požičať, tak aspoň momentálne vyriešia nejakú potrebu, ktorú proste považujú za nevyhnutnú. Štát sa zadlžuje, štát si požičiava, štát hospodári na dlh a ľudia to necítia.
A treba v tejto chvíli povedať, že to v skutočnosti nie je štát, lebo štát sme my všetci, štát sme my všetci obyvatelia Slovenskej republiky, ale v skutočnosti sú to vlády a ich nezodpovední politici, ktorí proste nedokážu, nedokážu racionalizovať narábanie s peniazmi ľudí, a to sa naozaj potom premieta do toho, že každý človek, každý obyvateľ má dnes dlh bez toho, aby si požičal čo i euro, viac ako 8 500 eur. Každé jedno malé bábätko, každý jeden jednoducho narodený aj možno storočný starý človek, má ten dlh v prepočte zo štátneho dlhu. My sme s týmto návrhom prišli preto, lebo sa nám dá absol..., sa nám zdá absolútne nezodpovedné, nezodpovedné, aby aj v týchto časoch hojnosti, keď to môžme tak povedať, ale však iba kopírujeme vyjadrenia predstaviteľov vlády, aby aj v týchto časoch narastal štátny dlh. Veď predsa vieme veľmi dobre, že v časoch, keď sa darí, tak sa majú dlhy splácať, má sa človek alebo jednoducho každý nejaký subjekt oslobodzovať od závislosti od dlhov, aby potom, keď prídu tie časy horšie bol pripravený a mal to svoje mikroprostredie nastavené lepšie a nebol zaťažený ďalšími a ďalšími balvanmi v podobe mnohých a mnohých dlhov. Žiaľ, súčasná vláda nedokáže, nedokáže pretnúť ten nešťastný kolobeh zadlžovania Slovenskej republiky, a tak sme aj tento rok svedkami navýšenia štátneho dlhu a schválenia deficitného návrhu štátneho rozpočtu. Ak by totiž štát hospodáril ako občania, tak by si to nikdy nemohol dovoliť. Žiadny živnostník, ktorý sa stará sám o seba a štát sa oňho naozaj nestará, žiadny takýto človek si predsa nemôže povedať, že tento rok skončím s dlhom, budúcim rok skončím s ďalším s dlhom, ďalším dlhom teda, tretí s ďalším dlhom a tak ďalej a tak ďalej, lebo by jednoducho nevyžil, by jednoducho nevyžil. Nemohol by si donekonečna požičiavať a musel by si to nastaviť tak, aby aspoň v roku XY sa dostal na nulu a postupne možno, aj keď len do minimálneho, ale zisku. To je tá zodpovednosť.
A my dnes týmto návrhom len chceme, aby, keď štát núti živnostníkov sa správať zodpovedne a najprv platiť odvody a rôzne poplatky a licencie a neviem čo všetko, tak aby aj tá vláda, ktorá to celé vymyslela, ktorá to presadzuje, ktorá hľadá bič na všetkých ľudí, aby tá vláda začala tiež ísť konečne príkladom, a ukazovať, že dá sa hospodáriť a že vedia hospodáriť s vyrovnaným štátnym rozpočtom. Nič iné nechceme. Náš návrh zákona nie je nič iné ako volanie po rozpočtovej zodpovednosti, volanie po tom, aby sme konečne prestali Slovensko a jeho obyvateľov nezmyselne zadlžovať, a to takým spôsobom, že tí obyvatelia z toho absolútne, ale absolútne nič nemajú. Situácia je veľmi jednoduchá. Tu sú príjmy, tu sú výdavky. Vieme, čo si z tých príjmov môžme dovoliť. Vieme, čo potrebujeme, aké funkcie štátu potrebujeme zaplatiť. Jednoducho nič z toho, na čo peniaze nemáme, predsa realizovať nemôžme. A nemôžme sa pozerať v prvom rade na to, čo chcú napríklad naši americkí spojenci alebo iné nezmyselné spoločenstvá, v ktorých, v ktorých je Slovenská republika členom, a až potom na vlastných obyvateľov. Predsa potreby obyvateľov Slovenskej republiky musia byť na prvom mieste.
A kým štát nemá, alebo dnes vláda hovorí, že nemá peniaze na to, aby sa postarala o všetkých bezdomovcov, o všetkých chorých, len pred chvíľkou sme to tu počúvali, aby sa postarala o deti, o mnohodetné rodiny, tak predsa nemôže sa starať potreby zločineckej organizácie NATO alebo Američanov, nakupovať nezmyselné stíhačky, nakupovať transportéry. Ešte ani nie u slovenských výrobcov. Presne o tomto je náš návrh zákona. Nemíňajte na hlúposti, nekupujte zbytočnosti, začnite sa ako vláda starať o potreby ľudí a tých peňazí, tých peňazí tí ľudia zaplatili aj tento rok požehnane. Tých peňazí je naozaj dosť. Len problém je v tom, že proste z cudzieho krv netečie. Miliarda tam, 500 mil. tam, 1,5 mld. len tak ako nič. A potom sa čudujeme, že znova a znova rastie štátny dlh.
Ja si myslím, že to, čo týmto návrhom sledujeme, nie je nič extrémne, nič nezdravé. Práve naopak, je to volanie po zavedení zdravého sedliackeho rozumu aj do štátneho rozpočtu. Načo máme všetkých tých profesorov, docentov, všetky tie rady, všetky tie poradné orgány, celý zbor poradcov premiéra, keď nedokážu jednoducho spoločne všetky tie múdre hlavy navrhnúť a zrealizovať vyrovnaný štátny rozpočet?! Keď si to dokáže robotník vo svojej domácnosti, tak to musí vedieť aj fundovaná a akademickými titulmi preplnená vláda Slovenskej republiky. A ak to nechce, ak to nechce, potom to treba povedať, potom to treba povedať úplne nahlas a jasne všetkým občanom. Nechceme štátny rozpočet, lebo chceme míňať, chceme proste zadlžovať, chceme rozhajdákať všetky vaše dane! A to, že vy trpíte, to, že niektoré tie nemocnice vyzerajú ako mäsiarne, a nie nemocnice, to, že je stále je tu iks problémov s dopravnou dostupnosťou niektorých okresov, kde ľudia ako keby boli za trest len za to, že sú ďalej od Bratislavy, tak to nás proste netrápi, lebo na to peniaze nemáme. Máme peniaze na stíhačky, máme peniaze na nezmyselné projekty a školenia. Máme peniaze na to, aby sme dotovali protislovenské a protinárodné mimovládne organizácie, na to všetko peniaze máme. Ale na naplnenie potrieb občanov štát, vláda peniaze nájsť nevie.
A preto treba konečne začať s tým, aby sa zákonom stanovilo, že nemôžu míňať na veci, na ktoré vláda peniaze nemá, musia sa najprv starať o potreby občanov a až potom o to, o čo by chceli. V prvom rade vždy musia ísť povinnosť až potom nejaké radosti. O tom to celé je. A ja si myslím, že každý jeden zodpovedný poslanec Národnej rady musí tento návrh podporiť, lebo keď my tento štát, my túto vládu nedonútime sa správať zodpovedne, tak kto iný. Kto iný? Nás si predsa ľudia zvolili ako zástupcov tu do Národnej rady, aby sme presadzovali ich záujmy, strážili ich práva a snažili sa ako pilier demokracie, parlamentnej demokracie vplývať čo najviac na vládu, aby naozaj robila čo najlepšie pre tých občanov. Takže priatelia, poprosím vás všetkých bez ohľadu na politické tričko o podporu a poďme začať odlžovať Slovenskú republiku a poďme začať robiť pre ľudí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Pán kolega Zelník, rozprávali ste veľa o tej miere solidarity, systému, ja sa vami musím na 100 % v tomto súhlasiť, ale teória systému nám hovorí o tom, že čím väčší je daný systém, čím viacej entít nejakých, v tomto prípade pacientov alebo ľudí všeobecne obsahuje, tak tým je ten systém odolnejší voči nejakému výpadku alebo úmyselnej chybe.
A preto sa vás čisto filozoficky chcem spýtať ako, nám..., vyslovene v priamej náväznosti na, na tú vašu reč tuná pred chvíľkou, že či si nemyslíte, že by bolo skutočne lepšie mať len jednu silnú zdravotnú poisťovňu, a to štátnu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ja by som len možno chcel vyzvať a poprosiť pána predsedu Národnej rady Danka a pána kolegu Kollára, že či by nechceli zmeniť svoje hlasovanie. Vďaka ich hlasom neprešiel ten posledný návrh na obmedzenie potratov.
Ďakujem pekne.

Pán kolega Poliačik, mňa z klubu sem vytiahli vaše budhisticko-hinduistické myšlienky o tom, že v akej forme sa najbližšie vrátite na tento svet. No tak viete, to je, ja neviem, v tom vašom myslení (povedané so smiechom), že od čoho to závisí, že či sa vrátite ako konvalinka alebo ako vonná tyčinka, ale tak, alebo tak vám želám, aby v tom vašom myslení a v tom vašom hodnotovom svete ste sa vrátili tak, aby ste s tým boli spokojný.
Ale tie myšlienky, ktoré zazneli, povedal by som, tak trošku viac k veci z vašej strany svedčia buď o tom, že vy ste to nepochopili, tie naše, tie naše vystúpenia, alebo to účelovo otáčate a úplne deformujete. Keď ste hovorili o tom, že ochrana obydlia musí byť na prvom mieste, no nie, pán Poliačik, na prvom mieste musí byť ochrana života, lebo keby tí, ktorí žijú v tých obydliach hocijakých, boli potratení potratmi, tak dnes o nich nerozprávate, lebo by tam nežili. Veď to dá logiku. To aj v Progresívnom Slovensku musíte pochopiť.
Druhá otázka, ktorú ste nastolili, čo hovoríme na buldozéry pri búraní nelegálnych obydlí. No ja sa chcem spýtať, čo hovoríte vy na izraelské buldozéry v Palestíne, ktoré to tam proste likvidujú, tých ľudí, nútia ich utekať z vlastného územia, zabíjajú pri tom malé deti, zabíjajú pri tom ženy, zabíjajú pri tom tehotné ženy. Nikdy som nepočul od vás kritiku takéhoto protiľudského izraelského správania. Keď už ste to vytiahli, tak povedzme to celé - áno, myslel som izraelské buldozéry - a aj vám zatlieskame.
A pýtali ste sa, že kde sme boli pri hlasovaní o Istanbulskom dohovore. No boli sme tu a hlasovali sme proti, hlasovali sme proti, lebo podľa nás, ten dohovor, ten dohovor zavádzal LGBT propagandu do našej legislatívy. Tak tu vám, pýtate sa, kde sme boli, tak ja vám hrdo hovorím, hlasovali sme proti.

Janka, ďakujem ti aj v mene celého nášho klubu za naozaj pekný, kultivovaný prejav, ale mám taký pocit, že keby tu teraz sedela pani poslankyňa Petríková, tak by aj tebe povedala, že ty tomu nerozumieš, lebo ženy to vnímajú inak. Takže ešte raz ďakujem. A o to viac, že si žena, a že potom naozaj takéto trošku pomýlené feministky nemajú argumenty.

Pán kolega Schlosár, ja naozaj oceňujem tvoj výborný prejav aj vecný prejav, ale na to, že je vecný, som si už zvykol, však si člen ústavnoprávneho výboru a ste tam tak zvyknutí, ale bolo tam, bolo tam všetko, čo malo byť povedané. A asi si to hovoril dobre, pretože tu kolegom z potratového Slovenska sa to zle počúvalo a necítili sa pri tom nejako veľmi pohodlne. A teraz keď vidím tú reakciu, ktorú si vyvolal aj tu od kolegu Žarnaya, tak naozaj ešte raz ti ďakujem, lebo aj podľa tých reakcií vidíš, či to malo zmysel, či to malo význam.
Mňa len trošku mrzí, že tá debata, ktorá tu bola naozaj kľudná, kultivovaná, sa príchodom našich liberálnych kolegov mierne zvrhla. Ale musíme byť... (Reakcia z pléna.) My rešpektujeme iný názor, teda ja hovorím za seba, ale si myslím, že aj všetci, ktorí sme tu... (Reakcia z pléna.) No vidíte a už je to tu zase, istý pán Poliačik skáče do reči každému a každému a každému. Ja nevravím, že je naspídovaný, ale môže byť. Pekne reagujem na kolegu Schlosára a Poliačik do toho ide rozprávať.
Pán kolega, môžte si zobrať moju kartičku, môžte za mňa hovoriť, ak máte o to záujem, ale ja, keď vy rozprávate, vám do reči neskáčem. Tak poprosím vás, dobre? Aj v potratovom Slovensku naučte sa rešpektovať rokovací poriadok.

Natálka, ten príklad s tým malým dieťatkom pohodeným na chodníku si dala veľmi, veľmi, proste naozaj aktuálny a živý, že zo dňa na deň sa vlastne z ničoho stane skutočné dieťa podľa liberálov. A chcem ťa len poprosiť, nenechaj sa vyprovokovať. Nenechaj sa vyprovokovať. Tu kolega Poliačik po tebe vybľakuje, ale to je jeho vizitka. Nenechaj sa vyprovokovať. Tu môže vykrikovať, to je jeho vizitka.
A čo sa týka toho, že spomínaš vzdelanie pani kolegyne, no, vyštudovala politológiu, tak to, prosím ťa, nespochybňuj.

Pani kolegyňka, ja budem len takto, lebo aby ste neobvinili, že ja som ten trol z internetu, keby som vám skomolil priezvisko náhodou. Mňa jedna vec dosť prekvapila v tom vašom príspevku, že vy možnosť vykonať potraty nazvete starostlivosť o reprodukčné zdravie ženy. Ale veď to je masaker. To je masaker, čo ste predviedli, v priamom prenose. A po tomto by ste si tú skratku PS mali zmeniť na potratové Slovensko. Lebo nemôžte predsa možnosť zabíjať deti v lone ženy nazývať starostlivosť o reprodukčné zdravie. To sa proste nedá. To je moja výčitka.
A jednu otázku mám na vás. Začali ste tým, že nerovnosť medzi mužmi a ženami. Ja to počúvam v tomto parlamente, viackrát som to počul a ja som sa s tým nestretol, ani keď som robil učiteľa, a nestretávam sa s tým ani teraz. Povedzte mi, v čom sme tu ako poslanci muži zvýhodnení oproti vám ako poslankyniam ženám? To nerozumiem, kde stále vidíte tú nerovnosť, v čom je strašne Slovensko tak zaostalé a tak vás diskriminuje. A viete, lebo vy to takto poviete, ako keby to bola pravda, naozaj, že ženy sú tu diskriminované a my sme tu nejakí mačovia a iba sa po vás vozíme.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Verešová, no, mrzí ma, že ste svojím vystúpením trošku zdegradovali dnešnú skutočne vecnú, slušnú, kultivovanú debatu na túto tému. Mohli ste si to odpustiť, asi vás ženie nejaká vnútorná sila, s ktorou nie ste vysporiadaná. Ale aby som vás uspokojil a boli by ste kľudná, pokojná a neodchádzali s nejakým strachom vo vašom vnútri, my nemáme, poviem vám to do očí a zapíšte si to, prosím vás, niekde, kde to budete stále vidieť, aby ste sa na to už nemuseli pýtať, buď na papierik, do telefónu, na ruku, kde chcete, my nemáme so žiadnym nacizmom nič spoločné a sme za ochranu všetkých detí bez akýchkoľvek rozdielov, pani Verešová. Pozerám sa vám do očí, aby ste to chápali, aby ste sa už takéto hlúpe otázky nepýtali a aby ste v tom mali jasno a zbytočne neznižovali úroveň tejto debaty.
Ďakujem.