Videokanál poslanca

(Rečník chvíľu študoval svoje podklady.) Tak. Ďakujem, pán predsedajúci. Pardon, to aby som to nepoplietol, keďže máme tých návrhov naraz viacero.
Takže je to tlač 59, ku ktorej budem uvádzať návrh. Tento návrh, týmto návrhom sa mení zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. Predkladá ho skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá ma poverila touto úlohou, a cieľom predloženého návrhu zákona, pripomínam tlač 59, je liberalizovať zákonné obmedzenia pri dočasnom pridelení zamestnancov a zároveň zrušiť tzv. zodpovednosť užívateľského zamestnávateľa za Agentúru dočasného zamestnávania vo veci dodržiavania podmienok pre agentúrnych dočasne pridelených zamestnancov.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj v súlade s právom Európskej únie.
Návrh zákona nebude mať vplyv na verejné financie, podnikateľské prostredie, nebude mať sociálny vplyv ani vplyv na životné prostredie a informatizáciu spoločnosti.
Ďakujem, pán predsedajúci, skončil som.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážená kolegynka predkladateľka, kolegynka spravodajkyňa, kolegynky, kolegovia v pléne, chcel by som sa vyjadriť najmä z pozície bývalého ministra práce, sociálnych vecí a rodiny v rokoch 2010 – 2012, kedy jedna z takých úloh doslova až bojového charakteru bola zrušiť vtedy platnú pracovnú zdravotnú službu, ktorá sa zaviedla za ministra Zajaca v roku 2006. O ministrovi Zajacovi si, mimochodom, môžeme myslieť všeličo, ale ja si teda o ňom myslím niečo nie celkom pekné práve v súvislosti s tým, že on bol ten, kto v roku 2006 pracovnú zdravotnú službu vlastne priniesol a presadil.
A prečo si nemyslím nič pekné o pracovnej zdravotnej službe? No napríklad preto, lebo pod pláštikom dojemnej starostlivosti o zdravie zamestnancov, ktorá je, tak ako to už zaznelo, garantovaná a plnená zákonom o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci okrem iného a zamestnávatelia si tie povinnosti jednoducho plnia tak ako tak, tak pod pláštikom zdravotnej starostlivosti sú tu skrátka firmy, dokonca firmy takého až väčšieho charakteru, ktoré z toho profitujú, dokonca by som až povedal, že ryžujú a vyplácajú sa napríklad v tých spoločnostiach, ktoré tak akosi patria pod správu štátu, rôzne provízky za to, že tam pracovná zdravotná služba nejako je a zabezpečuje ju práve ten, ktorý možno nie je najlacnejší, ale je úplne úžasný, pretože tá jeho pracovná zdravotná služba je skrátka načančanejšia ako možno nejakého konkurenta, ktorý však tú provízku tomu manažérovi neposkytne. No jednoducho v štátnych firmách sa dejú všelijaké veci, ako asi tušíte alebo viete.
Mimochodom, ministrom zdravotníctva, ktorého sa tento problém priamo týka a ktorý by bolo fajn, keby tu teraz sedel, lebo je to z jeho rezortu, spadá to do jeho rezortu, minister zdravotníctva je bývalý riaditeľ, dúfam, že sa nemýlim, pošty. A ja sa teda pamätám z tých našich čias, keď sme teda diskutovali o tom, čo to tá pracovná zdravotná služba je, napríklad v podmienkach štátnych inštitúcií, tak tam vtedy lietal veľmi pekný príklad Slovenskej pošty, ktorá na pracovnú zdravotnú službu vynakladala ročne plus-mínus nejaký milión eur. Mýlim sa v rozmedzí 250-tisíc hore-dole možno, ale niekde okolo milióna eur to jednoducho bolo. Viete, 10-tisíc zamestnancov, vynásobte si to stomi a na túto sumu sa jednoducho takto dostanete. A prečo stomi? No lebo to bola tak pekná načančaná pracovná zdravotná služba, kde bola hrozná kvalita tých, a tie poštárky, hoci teda musia chodiť v zime na bicykloch roznášať poštu, ale bolo o nich vynikajúco postarané, to znamená, ich zdravotný stav sa tým pádom ako úžasne určite zlepšil.
Čiže máme tu ministra zdravotníctva, ktorý predtým bol práve v tejto Slovenskej pošte, čiže to je také pekné prepojenie. Tak rád by som sa ho spýtal, ako to teda v tej pošte bolo, keď ju opúšťal, no ale možno niekedy inokedy.
Vrátim sa k tej histórii. Vtedy za vlády Ivety Radičovej to bolo tak, že my sme chceli veľmi zrušiť Zajacovu pracovnú zdravotnú službu, no a minister zdravotníctva Ivan Uhliarik, niektorí hovoríme tak inak, ten to strašne nechcel. Viete, tá koaličná rada, viete, teraz ako vládna koalícia viete, aké to je ťažké na tých koaličných radách, tých problémov je veľa, tak jeden z tých problémov bol práve taký konflikt medzi SaS a KDH. Tých konfliktov bolo viacero všelijakých takých, možno ktoré boli také pre média zaujímavejšie. Ale jeden z takých tichých konfliktov bol aj tento. Minister Uhliarik jednoducho ani keby čo, nebol schopný priznať nejaké argumenty a ísť do toho, že keď sme raz vláda, ktorá chce, ktorá naozaj deklarovala a úprimne to aj robila, zjednodušiť podnikateľské prostredie, tak pracovná zdravotná služba by mala ísť jednoducho preč. Čiže bol veľmi proti tomu, ale nie tak, že by nosil transparent na čele, som proti zrušeniu pracovnej zdravotnej služby, ale robil všetko pre to ticho, aby sa tak nestalo.
No ale v SaS-ke máme veľmi šikovnú, vtedy sme mali veľmi šikovnú poslankyňu, volá sa Janka Kiššová, ktorá to veľmi obratným manévrom nakoniec zvládla v parlamente, a podarilo sa to cez pozmeňováky a tak ďalej a tak ďalej, cez takúto formu diplomacie predsa len presadiť a rok 2011 bol teda pre nás z tohto pohľadu veľmi úspešný, pretože to, čo sme chceli, sa naozaj stalo a vydržalo to do roku 2013. Už za druhej Ficovej vlády, kedy ministerka; ako sa volala tá pani ministerka? (Reakcia z pléna.) Nie, Tomanová, zdravotníctva (reakcia z pléna), Zvolenská; pardon, no, tak ospravedlňujem sa. Pani ministerka Zvolenská urobila prvý pokus, urobila prvý pokus na znovuzavedenie povinnej pracovnej zdravotnej služby aj pre kategórie jedna a dva. Nepodarilo sa, ako dokázali sme ju argumentami prinútiť stiahnuť ten návrh z parlamentu. Prešiel rok, rok 2014, no a zrejme teda sponzori zatlačili a prišlo to teda späť. To znamená, od roku 2014 máme povinnú pracovnú zdravotnú službu aj pre zamestnancov kategórie rizika jedna.
Mimochodom, kategória rizika jedna znamená po slovensky, že to je bezriziková kategória, že tam tomu zamestnancovi nehrozí absolútne žiadne poškodenie zdravia alebo choroba z povolania, preto sa to nazvalo stupeň jedna, lebo nejako sa to nazvať musí, no tak to je o tom. Čiže zamestnanci, ktorí vykonávajú práce, ktoré sú zo zdravotného pohľadu absolútne bezrizikové, zdôrazňujem, absolútne bezrizikové, musia mať tiež zabezpečenú pracovnú zdravotnú službu. Takže keď do tej pošty príde nejaká ponuka, aha, my sme takí a takí, a stojí to 100 euro ročne na zamestnanca, no tak tých 100 eur na zamestnanca platia aj za toho jednotkového, ktorého práca je absolútne bez rizika ohrozenia zdravia, ale platí sa za neho tej PZS-ke.
A pracovná zdravotná služba je teda povinná aj voči zamestnancom v kategórii rizika dva, čo už určité riziko je, jasné, treba priznať, a to sú také povolania ako napríklad poslanec Národnej rady. A prečo? Prečo je to rizikové povolanie? No preto, tak jednak možno spadne tam ten luster na nás tuto, Peter, ty sedíš akurát tak dobre, akurát pod tou gilotínou, ale ty máš tvrdú hlavu, dobre. Kolega Dostál zase nosí prilbu bezpečnostnú, lebo dodržiava zákon o BOZP, takže... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán kolega, kolega Dostál nenosí žiadnu prilbu.

Mihál, Jozef, poslanec NR SR
... nenosí prilbu, ale mal by. Podľa mňa mal by, lebo je tu riziko poškodenia zdravia spadnutým lustrom. Veď mimochodom, to sa aj nedávno jednému ctenému kolegovi sudcovi stalo, takže ja by som to nepodceňoval. (Smiech.) Ale niektorí sa sťažujú na to, že nie sú tu okná, nie je tu vzduch, klimatizácia nefunguje, raz fúka, raz nefúka, niektorí sa sťažujú na iné veci, napríklad na psychické prostredie, ktoré nie na každého dobre dotýka.
Ale aby som teda prešiel k veci. To, že sedíte za tými obrazovkami počítačov, notebookov, znamená, že ohrozujete svoje zdravie, pretože napríklad účtovníčky alebo podobné administratívne profesie, ktoré teda pracujú s počítačom, sú zaraďované do kategórie dva práve z toho dôvodu, že hrozí choroba ožiarením obrazovkou počítača. Ono možno tá choroba hrozila v roku 1990, keď boli tie veľké, tieto delá (rečník naznačil rukami veľkosť), hej, kedy to žiarenie tam nejaké bolo, ale múdre hlavy to ponechali v tých tabuľkách, aj keď už máme teraz také notebooky, že neviem, či vreckové hodinky na baterku nevyžarujú väčšie žiarenie ako ten notebook. No a to je teda kategória dva a tam sa tiež musí v tej pošte platiť 100 eur mesačne, lebo tiež je to fajn zdroj zisku.
A tí, ktorí obhajujú to zaradenie do tej dvojky, lebo tam je určité riziko, hovoria, že to tak musí byť, lebo keby sa zrátali tí zamestnanci ročne, hej, ty si takúto štatistiku povedala (rečník ukázal na navrhovateľku), ja to poviem tak jednoduchšie, keď sa zrátajú tí zamestnanci, ktorí ročne utrpia nejakú chorobu z povolania, tak najviac medzi nimi je tých dvojkárov, a preto to musí byť aj v dvojke.
No ono je to tak, že v kategórii štyri, to znamená to najvyššie ohrozenie zdravia, je niekoľko desaťtisíc baníkov, hutníkov a v kategórii tri, no, niekoľko stotisíc možno ešte ľudí, ale kategória dva, to je z hľadiska toho širokého zadefinovania toho potenciálneho rizika typu notebook, tak tých je vyše milión. Takže keď je raz tých ľudí vyše milión a z nich teda 300 ročne, akože najväčšia skupina sú tí dvojkári, tak to je tak, akože prečo sa na Slovensku najviac kradnú Fabie. No preto, lebo ich na Slovensku najviac jazdí, a preto sa menej kradne povedzme Subaru áut, lebo tých je tu desať. Takže čo už nakradnete, keď ich jednoducho niet. To znamená, to je akési nepochopenie práce so štatistickými dátami, keď to poviem tak milosrdne. Jednoducho v kategórii rizika dva povinná pracovná zdravotná služba nemá byť, to si myslíme, to si myslíme stále, a preto je tu tento návrh.
No, keď sme študovali programové vyhlásenie vlády, tak sme sa príjemne potešili, že aha, ministerstvo hospodárstva statočne dalo návrh na zrušenie pracovnej zdravotnej služby. Tak sa teda tešíme. Ak to teda má byť v roku 2020, tak už sa tešíme menej, čiže je tu správna otázka, prečo by to nemohlo byť hneď zajtra, prečo čakať na rok 2020? To medzitým tie štyri roky tu bude nejaké ohrozenie nejakým vyšším rizikom nejakých chorôb, že by to predsedníctvo alebo čo je za tým? Ja neviem. Takže čakať podľa mňa netreba, keď vládna koalícia je takto rozhodnutá.
Len chcem vládnu koalíciu v dobrom upozorniť, že zrušiť pracovnú zdravotnú službu plošne, to dosť dobre nepôjde, ani by to skutočne nebolo vhodné, a náš návrh je tým správnym kompromisom. Teda jednak urobiť to okamžite a jednak zrušiť to pre jednotku, dvojku. Pre trojku, štvorku to jednoducho nechajme, pretože pre trojku, štvorku kategóriu rizika, pre tých baníkov, hutníkov, to, samozrejme, má veľký zmysel, aby pracovná zdravotná služba zavedená bola. Ale naozaj nie pre vychovávateľky v detských domovoch ani opatrovateľky v zariadeniach sociálnych služieb. To, prosím vás, nerobme, pretože pre takých zamestnávateľov, akých vlastne reprezentujete, pani spravodajkyňa, napríklad vy, je to po prvé nezmysel a po druhé skutočne aj tých pár eur tomu zamestnávateľovi potom jednoducho chýba. Tu je pár eur na pracovnú zdravotnú službu, tuná nejaké ďalšie zbytočné byrokratické povinnosti a tie peniaze mohli dostať zamestnanci, resp. mohli byť investované nejakým vhodnejším spôsobom do zlepšenia kvality práce tých zamestnancov alebo klientov, ktorých máte zverených.
Čiže poprosím, držme sa zdravého rozumu. Tu sa skutočne držme zdravého rozumu. Prosím, podporte ten návrh, je to vlastne v súlade s programovým vyhlásením. Dokonca by som povedal presnejšie a lepšie, je to praxou overené. V rokoch 2011 až 2014 sa nezvýšila početnosť chorôb z povolania, ak áno, tak nech ma o tom niekto presvedčí. Teda to boli roky, kedy sa tá pracovná zdravotná služba uplatňovala tým jemnejším spôsobom, tak ako to navrhujeme teraz. Poprosím ešte raz, buďme normálni, podporte to v prvom čítaní. Možno v druhom čítaní prediskutujeme nejaké pozmeňováky, nejaké zmeny, ale toto máte predsa aj vy v programovom vyhlásení vlády. Ak môžeme urobiť niečo na prospech ľudí, tak to, prosím, urobme a nečakajme.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Ja by som rád poprosil opozičné kolegynky a kolegov, konkrétne Janku, ale hlavne Jofa Viskupiča, zmiernite to, prosím vás. Ako trošku brzdite, veď, trošku s úsmevom, no. Berte do úvahy to, že vláda má vážnejšie povinnosti, ako predkladať nejaké dobré zákony pre zlepšenie podnikateľského prostredia a zamestnanosti. Tie úlohy, ktoré plní, viete, to sú iné veci, jednoducho, no hej. Uznajte, že tam jednoducho nie je priestor na to, aby sa zaoberali teraz nejakým zlepšovaním podnikateľského prostredia. Tam sú vážnejšie priority. Takže to je moja obhajoba pozície, ktorú tu z tohto pohľadu zaujal kolega Gál ako člen vládnej koalície.
No a druhá vec je, ja by som teda rád trošku upozornil, robíme si PR teda, tak robme si ho, dobre? Takže chcel by som upozorniť voličov – či voličov SaS-ky, alebo nevoličov SaS-ky, voličov iných politických strán –, no všimnite si, ak sa teda pred voľbami hovorilo o kvalite programov a program SaS bol hodnotený ako veľmi dobre, tak to, čo tu je teraz, to jednoducho nie je nič iné ako to, že ten program, ktorý sme napísali, ktorý bol tak pripravený, že mohol ísť do parlamentu okamžite na prvú regulérnu schôdzu, no tak tu jednoducho je. Veď my sme ten program pred voľbami nepísali len preto, lebo je to povinná jazda, lebo sa to musí.
No kolegyne, kolegovia zo SMER-u, tí nenapísali vôbec nič, lebo oni si povedali, že to sa nemusí. Stačí, tam treba rozdávať karafiáty na stretnutiach s dôchodkyňami, aby som teda tie dôchodkyne neurazil, ale prepáčte, a písať nejaký program, že čo budeme robiť, to bolo zbytočné.
My sme si tú prácu dali. My sme tie návrhy pripravili tak, že nebol žiadny problém, žiadnych ani 100 dní, ani neviem koľko na to. Čakali sme len na to, kedy príde prvá normálna schôdza, kde sa návrhy dajú dávať, a teda sú tu. Nerobíme nič iné ako to, čo sme robili v predvolebnej kampani a pokračujeme tu.
Je jasné, že teraz debatovať s vládnymi poslancami, podporte naše návrhy. No, už len z takej akejsi žiarlivosti by som to – byť vládnym poslancom, samozrejme – asi neurobil, lebo, aha, akí sú oni šikovní, my sme akí ťarbaví, my to nedokážeme. Ale dobre. Ja pána Gála chytám za slovo. Tak ja som za ním teda nebol rokovať so žiadosťou o podporu tohto zákona, tejto novely zákona o sociálnom fonde. No nebol. Ale pôjdem za ním, keď budem predkladať na nejakú ďalšiu schôdzu nejaké ďalšie zákony, a som zvedavý, čo mi potom povie, keď skutočne pôjdem v kuloároch za ním. Lebo my sme teraz za ním prišli tu v pléne. Veď my sme prišli za vami, vládni poslanci, veď tu sme. Aj vy tu dokonca sedíte a počúvate tieto návrhy. (Potlesk.)
Čiže je správne prísť niekde v kuloároch, niekde v kabinetoch za poslancom, za ministrom a podporte nám to? Alebo je správnejšie diskutovať verejne v pléne Národnej rady na záznam a pred očami voličov a verejnosti a médií? Ja si myslím, že správne je diskutovať tu. No veď ukážte v tej diskusii, ja som ešte, moment, ja som ešte nepočul ani od pána Gála, ani od nikoho ďalšieho z vás a mohli ste sa kedykoľvek prihlásiť, nejakú vecnú, poriadnu vecnú pripomienku, prečo by to nemalo byť zdobrovoľnené, ten sociálny fond. Ako by to mohlo byť inak. Veď ak aj to nemáte vy pripravené, tak predsa ste, netvrdím, že možno majstri sveta, ale majstri Slovenska určite, veď ste vyhrali voľby. Tak sa ukážte, akí ste! Diskutujte, dajte vaše návrhy! Improvizujte! Ukážte, že to dokážete! A ste ticho. Takže je mi jasné, že presadiť týchto 40 zákonov bude ťažké.
Ale ešte upozorňujem na jeden rozmer. Pán Gál hovorí, no prišli ste sem s takýmito drobnosťami. Pán Gál, my sem prídeme aj s väčšími vecami. My sem prídeme s návrhmi na zrušenie daňových licencií, na zmenu odpisovej politiky, zásadné zmeny v daňovej politike, sociálnych, zdravotných odvodoch. My to sem prinesieme. Lenže povedali sme pred touto schôdzou, nechceme sem nosiť návrhy, ktoré by mohli byť spochybniteľné zo strany vládnej koalície, že teda má to negatívne dopady na rozpočet. My tie návrhy prinesieme a prinesieme ich odôvodnené aj v tej rovine, ako ten prípadný výpadok v štátnom rozpočte dokážeme nahradiť, aby to bolo komplexné, aby to malo skutočne hlavu a pätu. A prinesieme ich vtedy, keď sa tu o štátnom rozpočte na jeseň rokovať bude. Keď to bude v tom správnom čase. Teraz je tu 40 opatrení, ktoré skutočne nemajú dopady na štátny rozpočet. Ak, tak nepriame, a ak, tak pozitívne, pretože zlepšenie podnikateľského prostredia, naštartovanie vyššej zamestnanosti znamená pre štátnu kasu väčšie príjmy z vybraných daní, odvodov. A naopak, ušetrené na sociálnych dávkach, dávkach v nezamestnanosti, veď to je predsa jasné.
Ale ešte raz k meritu veci. Ak pán Gál kritizuje tieto návrhy, že to sú také drobnosti a že to nestojí za reč, tak pardon, to si teda skutočne vyprosujem. Keď teda prinesieme zásadné veci typu daňové licencie, odpisy a neviem čo ďalšie, potom bude hovoriť čo? Potom bude hlasovať za, lebo toto sú tie veľké veci? Áno, SaS, na toto som čakal. Toto vám naozaj podporím. Tie drobnosti nie, s tým niekam choďte. To sú čiste hlúpe, hlúpe argumenty, len aby sa tu niečo povedalo.
Pardon, pán poslanec Gál, aby ste nebrali osobne, pretože viem, že to nie sú vaše osobné argumenty, ale to ste vygenerovali na tej koaličnej rade. Čiže je to názor koho, no koho asi, kto má to hlavné slovo v koalícii? Prepáčte, ale Robert Fico a tí jeho najbližší. Takže to je jeho názor a nás takýto názor jednoducho uráža, pretože tu ide skutočne o zlepšenie podnikateľského prostredia zmenami, ktoré nemôžu nikoho uraziť, nikoho sa dotknúť, na štátny rozpočet majú nepriamo pozitívny dopad, zlepšia zamestnanosť, keď to vezmete z vašej strany, zlepšia zamestnanosť, o ničom inom to nie je. A ak to dehonestujete, lebo to sú také drobnosti, tak potom čo, ktorý návrh je dobrý? Ktorý má 80 strán alebo ten, ktorý je o jednej vete? Veď o tom to predsa nie je. Tá kvalita legislatívy nie je o tom, či je zákon mohutný alebo jednoriadkový. Prepáčte, ale takto sa politika jednoducho nerobí. Zosmiešňujete sami seba.
Takže, toto je, sme stále v úvode celej tej diskusie k tým ďalším návrhom. Ja verím, že si trošku vstúpite do svedomia, kolegyne, kolegovia z vládnej koalície, a ak teda do tejto diskusie ste ochotní aspoň vstúpiť, tak vás poprosím o slušné, seriózne argumenty. Nech sa bavíme ako ľudia, nech sa bavíme ako poslanci, na ktorých sa pozerajú nielen tie deti z Kluknavy, ale voliči, ktorí nás, vás volili. Buďme dôstojní a robme to, prečo sme sem prišli, aby sme zlepšovali život na Slovensku.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja si teda niečo nechám na záverečné slovo. Ale tu len tak politologicky.
Tak, pán kolega Gál, ste pravičiar alebo ľavičiar? Pretože pravičiar by zastával takýto návrh, ktorým sa zjednoduší podnikateľské prostredie. Ľavičiar by použil presne takú rétoriku, akou ste vy obhajovali, že sociálny fond má zostať povinný. Veď toto by som čakal, keby tu sedel pán premiér Fico, tak takto by to asi komentoval, pán minister Richter by to takto komentoval, lebo sú tu nejaké darebácke firmy, ktoré sa o svojich zamestnancov nestarajú. Ja netvrdím, že všetky firmy a všetci podnikatelia pri zrušení povinného sociálneho fondu sa začnú zrazu sami od seba starať úžasným spôsobom o zamestnancov. Nepochybne sú tu aj takéto darebácke firmy, ako hovoríte, ale kvôli tomu aby sme všetkým nariaďovali takúto byrokraciu spojenú s nejakým sociálnym fondom, tak to teda nie! Ja ako pravičiar, a k tomu sa hlásim, som za zdobrovoľnenie sociálneho fondu. Vy ste ešte donedávna tiež boli pravičiar, aspoň tak som vás vnímal. No ale dnes používate ľavicovú rétoriku. Tak čo ste, ryba alebo rak? (Reakcia z pléna.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
Po tom stručnom úvodnom slove teda dovoľte, aby som obšírnejšie popísal zmysel tohto návrhu. Ešte raz opakujem, zmyslom tohto návrhu je zdobrovoľniť dnes povinný sociálny fond. Pripomeniem teda, že súčasný stav podľa zákona o sociálnom fonde je taký, že zamestnávateľ je povinný tvoriť sociálny fond, 0,6 až 1 % z objemu mzdových prostriedkov vyplatených zamestnancom musí ísť teda naviac do sociálneho fondu a tento sociálny fond sa potom musí použiť stanoveným spôsobom. Musí, musí, musí.
Treba si uvedomiť, ako tento zákon v roku ´94 vlastne vznikol. Prečo ho tu vlastne máme? Ono sa nám tak niekedy aj zabúda, keby som to mal hodnotiť trošku z inej strany, prepáčte, že preskočím na opačnú stranu ako keby. Množstvo zákonov sa tu novelizuje hádam každého pol roka. Zákon o sociálnom poistení, Zákonník práce a neviem aké ďalšie, ale tento zákon, tento zákon o sociálnom fonde, na ten sa tak normálne zabúda. Ten tak v tichučku tu je a ako nie sú tu ani žiadne novely. To je svojím spôsobom tiež zaujímavé.
Ale čo je dôležité, tento zákon vlastne vznikol ako potomok bývalého fondu kultúrnych a spoločenských potrieb, ktorý tie staršie ročníky, medzi ktoré sa teda radím aj ja, si asi ešte pamätajú, že za toho ťažkého socializmu, keď bolo potrebné riadiť úplne všetko, úplne všetko, čiže bolo potrebné aj riadiť, ako máte tráviť voľný čas, ako máte chodiť na dovolenky, ako máte chodiť za kultúrou, skrátka všemocný vládca boľševik vedel najlepšie, ako to má všetko fungovať, takže bol tu fond kultúrnych, spoločenských potrieb, ktoré podniky museli tvoriť a z neho sa teda poskytovali rekreačné poukazy, chodilo sa do divadla a pod., tak niekoho napadlo, keď sme boli už teda v tom ťažkom kapitalizme v roku 1994, tak teda zrušme to a urobme moderný zákon o sociálnom fonde, v tom čase.
No tak teda máme odvtedy zákon o sociálnom fonde, ktorý nariaďuje zamestnávateľom tvoriť povinne sociálny fond a povinne ho nejakým spôsobom používať v prospech zamestnancov. No je to absurdné, pretože toto všetko je vecou dohody medzi zamestnávateľom, teda malo by byť vecou dohody medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami. Slušný zamestnávateľ aj bez toho, že mu nejaký zákon o sociálnom fonde niečo nariaďuje, samozrejme, má svoju sociálnu politiku takú, aká vyhovuje zamestnancom kvôli tomu, že pracujú v takom prostredí, v akom pracujú, žijú v regióne, v akom žijú, majú možnosti také, aké majú, a, samozrejme, aj ten zamestnávateľ má nejaké finančné prostriedky, má alebo nemá. Ak zdobrovoľníme sociálny fond a na úkor toho vzrastú zamestnancom mzdy o to jedno percento, tak nič lepšie nemôžeme urobiť, pretože tým pádom vlastne zamestnancom zdvihneme platy a ten vyšší plat nech použijú, nech sa páči, ako oni uznajú za vhodné, či na rekreáciu, alebo na lepšie stravovanie, alebo na návštevu kultúrnych, športových predstavení alebo fitneska, to, prosím pekne, nechajme na ich rozhodnutí.
Jeden z paradoxov tohto zákona, ak si ho teda pozornejšie pozriete, je napr. ten, že tvorba a čerpanie sociálneho fondu je vlastne naviazané na štatút zamestnanca. Čiže ak je niekto zamestnancom; pozor, podľa Zákonníka práce, to znamená, má pracovnú zmluvu; tak z tej akejsi jeho mzdy sa to tvorí a on je ten, kto vlastne potom má niečo čerpať. No poprosím, my tu máme aj dohodárov, my tu máme ďalších ľudí, ktorí plnia rôzne úlohy vo firmách a nemusia byť práve zamestnancami s pracovnou zmluvou. Čiže keď tu už má byť nejaký super mega dokonalý systém, ktorým štát nariaďuje, ako sa majú ľudia správať, tak potom sa pýtam, prečo sa to myslí len na zamestnancov v pracovnom pomere. Ak si niekto myslí, že zákon o sociálnom fonde tu má zostať, že to má byť povinné, tak poprosím dotyčného, aby obratom navrhol, aby sa ten sociálny fond týkal aj na dohodárov, aj na konateľov napríklad a členov dozorných rád.
Mimochodom, nedávno tu bola iniciatíva, ktorá bola úspešná, teda nedávno, v minulom volebnom období, kedy aj starostovia dostali možnosť čerpania zo sociálneho fondu, takže; a takýchto výhod, takže sa teda rozhodnime, že ako to teda má s tým sociálnym fondom byť.
My si myslíme, ešte raz to hovorím a končím svoje vystúpenie, že niečo ako sociálny fond má byť dobrovoľné, tak ako dobrovoľne sa ja rozhodnem, či idem dnes večer na kultúru, na šport alebo za svojou rodinou, tak nech aj ten zamestnávateľ so svojimi zamestnancami sa dobrovoľne rozhodnú, akým spôsobom budú robiť mzdovú a sociálnu politiku v tej firme, v ktorej žijú, pracujú, v ktorej podnikajú.
Ďakujem.