Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážená kolegynka predkladateľka, kolegynka spravodajkyňa, kolegynky, kolegovia v pléne, chcel by som sa vyjadriť najmä z pozície bývalého ministra práce, sociálnych vecí a rodiny v rokoch 2010 – 2012, kedy jedna z takých úloh doslova až bojového charakteru bola zrušiť vtedy platnú pracovnú zdravotnú službu, ktorá sa zaviedla za ministra Zajaca v roku 2006. O ministrovi Zajacovi si, mimochodom, môžeme myslieť všeličo, ale ja si teda o ňom myslím niečo nie celkom pekné práve v súvislosti s tým, že on bol ten, kto v roku 2006 pracovnú zdravotnú službu vlastne priniesol a presadil.
A prečo si nemyslím nič pekné o pracovnej zdravotnej službe? No napríklad preto, lebo pod pláštikom dojemnej starostlivosti o zdravie zamestnancov, ktorá je, tak ako to už zaznelo, garantovaná a plnená zákonom o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci okrem iného a zamestnávatelia si tie povinnosti jednoducho plnia tak ako tak, tak pod pláštikom zdravotnej starostlivosti sú tu skrátka firmy, dokonca firmy takého až väčšieho charakteru, ktoré z toho profitujú, dokonca by som až povedal, že ryžujú a vyplácajú sa napríklad v tých spoločnostiach, ktoré tak akosi patria pod správu štátu, rôzne provízky za to, že tam pracovná zdravotná služba nejako je a zabezpečuje ju práve ten, ktorý možno nie je najlacnejší, ale je úplne úžasný, pretože tá jeho pracovná zdravotná služba je skrátka načančanejšia ako možno nejakého konkurenta, ktorý však tú provízku tomu manažérovi neposkytne. No jednoducho v štátnych firmách sa dejú všelijaké veci, ako asi tušíte alebo viete.
Mimochodom, ministrom zdravotníctva, ktorého sa tento problém priamo týka a ktorý by bolo fajn, keby tu teraz sedel, lebo je to z jeho rezortu, spadá to do jeho rezortu, minister zdravotníctva je bývalý riaditeľ, dúfam, že sa nemýlim, pošty. A ja sa teda pamätám z tých našich čias, keď sme teda diskutovali o tom, čo to tá pracovná zdravotná služba je, napríklad v podmienkach štátnych inštitúcií, tak tam vtedy lietal veľmi pekný príklad Slovenskej pošty, ktorá na pracovnú zdravotnú službu vynakladala ročne plus-mínus nejaký milión eur. Mýlim sa v rozmedzí 250-tisíc hore-dole možno, ale niekde okolo milióna eur to jednoducho bolo. Viete, 10-tisíc zamestnancov, vynásobte si to stomi a na túto sumu sa jednoducho takto dostanete. A prečo stomi? No lebo to bola tak pekná načančaná pracovná zdravotná služba, kde bola hrozná kvalita tých, a tie poštárky, hoci teda musia chodiť v zime na bicykloch roznášať poštu, ale bolo o nich vynikajúco postarané, to znamená, ich zdravotný stav sa tým pádom ako úžasne určite zlepšil.
Čiže máme tu ministra zdravotníctva, ktorý predtým bol práve v tejto Slovenskej pošte, čiže to je také pekné prepojenie. Tak rád by som sa ho spýtal, ako to teda v tej pošte bolo, keď ju opúšťal, no ale možno niekedy inokedy.
Vrátim sa k tej histórii. Vtedy za vlády Ivety Radičovej to bolo tak, že my sme chceli veľmi zrušiť Zajacovu pracovnú zdravotnú službu, no a minister zdravotníctva Ivan Uhliarik, niektorí hovoríme tak inak, ten to strašne nechcel. Viete, tá koaličná rada, viete, teraz ako vládna koalícia viete, aké to je ťažké na tých koaličných radách, tých problémov je veľa, tak jeden z tých problémov bol práve taký konflikt medzi SaS a KDH. Tých konfliktov bolo viacero všelijakých takých, možno ktoré boli také pre média zaujímavejšie. Ale jeden z takých tichých konfliktov bol aj tento. Minister Uhliarik jednoducho ani keby čo, nebol schopný priznať nejaké argumenty a ísť do toho, že keď sme raz vláda, ktorá chce, ktorá naozaj deklarovala a úprimne to aj robila, zjednodušiť podnikateľské prostredie, tak pracovná zdravotná služba by mala ísť jednoducho preč. Čiže bol veľmi proti tomu, ale nie tak, že by nosil transparent na čele, som proti zrušeniu pracovnej zdravotnej služby, ale robil všetko pre to ticho, aby sa tak nestalo.
No ale v SaS-ke máme veľmi šikovnú, vtedy sme mali veľmi šikovnú poslankyňu, volá sa Janka Kiššová, ktorá to veľmi obratným manévrom nakoniec zvládla v parlamente, a podarilo sa to cez pozmeňováky a tak ďalej a tak ďalej, cez takúto formu diplomacie predsa len presadiť a rok 2011 bol teda pre nás z tohto pohľadu veľmi úspešný, pretože to, čo sme chceli, sa naozaj stalo a vydržalo to do roku 2013. Už za druhej Ficovej vlády, kedy ministerka; ako sa volala tá pani ministerka? (Reakcia z pléna.) Nie, Tomanová, zdravotníctva (reakcia z pléna), Zvolenská; pardon, no, tak ospravedlňujem sa. Pani ministerka Zvolenská urobila prvý pokus, urobila prvý pokus na znovuzavedenie povinnej pracovnej zdravotnej služby aj pre kategórie jedna a dva. Nepodarilo sa, ako dokázali sme ju argumentami prinútiť stiahnuť ten návrh z parlamentu. Prešiel rok, rok 2014, no a zrejme teda sponzori zatlačili a prišlo to teda späť. To znamená, od roku 2014 máme povinnú pracovnú zdravotnú službu aj pre zamestnancov kategórie rizika jedna.
Mimochodom, kategória rizika jedna znamená po slovensky, že to je bezriziková kategória, že tam tomu zamestnancovi nehrozí absolútne žiadne poškodenie zdravia alebo choroba z povolania, preto sa to nazvalo stupeň jedna, lebo nejako sa to nazvať musí, no tak to je o tom. Čiže zamestnanci, ktorí vykonávajú práce, ktoré sú zo zdravotného pohľadu absolútne bezrizikové, zdôrazňujem, absolútne bezrizikové, musia mať tiež zabezpečenú pracovnú zdravotnú službu. Takže keď do tej pošty príde nejaká ponuka, aha, my sme takí a takí, a stojí to 100 euro ročne na zamestnanca, no tak tých 100 eur na zamestnanca platia aj za toho jednotkového, ktorého práca je absolútne bez rizika ohrozenia zdravia, ale platí sa za neho tej PZS-ke.
A pracovná zdravotná služba je teda povinná aj voči zamestnancom v kategórii rizika dva, čo už určité riziko je, jasné, treba priznať, a to sú také povolania ako napríklad poslanec Národnej rady. A prečo? Prečo je to rizikové povolanie? No preto, tak jednak možno spadne tam ten luster na nás tuto, Peter, ty sedíš akurát tak dobre, akurát pod tou gilotínou, ale ty máš tvrdú hlavu, dobre. Kolega Dostál zase nosí prilbu bezpečnostnú, lebo dodržiava zákon o BOZP, takže... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán kolega, kolega Dostál nenosí žiadnu prilbu.
Mihál, Jozef, poslanec NR SR
... nenosí prilbu, ale mal by. Podľa mňa mal by, lebo je tu riziko poškodenia zdravia spadnutým lustrom. Veď mimochodom, to sa aj nedávno jednému ctenému kolegovi sudcovi stalo, takže ja by som to nepodceňoval. (Smiech.) Ale niektorí sa sťažujú na to, že nie sú tu okná, nie je tu vzduch, klimatizácia nefunguje, raz fúka, raz nefúka, niektorí sa sťažujú na iné veci, napríklad na psychické prostredie, ktoré nie na každého dobre dotýka.
Ale aby som teda prešiel k veci. To, že sedíte za tými obrazovkami počítačov, notebookov, znamená, že ohrozujete svoje zdravie, pretože napríklad účtovníčky alebo podobné administratívne profesie, ktoré teda pracujú s počítačom, sú zaraďované do kategórie dva práve z toho dôvodu, že hrozí choroba ožiarením obrazovkou počítača. Ono možno tá choroba hrozila v roku 1990, keď boli tie veľké, tieto delá (rečník naznačil rukami veľkosť), hej, kedy to žiarenie tam nejaké bolo, ale múdre hlavy to ponechali v tých tabuľkách, aj keď už máme teraz také notebooky, že neviem, či vreckové hodinky na baterku nevyžarujú väčšie žiarenie ako ten notebook. No a to je teda kategória dva a tam sa tiež musí v tej pošte platiť 100 eur mesačne, lebo tiež je to fajn zdroj zisku.
A tí, ktorí obhajujú to zaradenie do tej dvojky, lebo tam je určité riziko, hovoria, že to tak musí byť, lebo keby sa zrátali tí zamestnanci ročne, hej, ty si takúto štatistiku povedala (rečník ukázal na navrhovateľku), ja to poviem tak jednoduchšie, keď sa zrátajú tí zamestnanci, ktorí ročne utrpia nejakú chorobu z povolania, tak najviac medzi nimi je tých dvojkárov, a preto to musí byť aj v dvojke.
No ono je to tak, že v kategórii štyri, to znamená to najvyššie ohrozenie zdravia, je niekoľko desaťtisíc baníkov, hutníkov a v kategórii tri, no, niekoľko stotisíc možno ešte ľudí, ale kategória dva, to je z hľadiska toho širokého zadefinovania toho potenciálneho rizika typu notebook, tak tých je vyše milión. Takže keď je raz tých ľudí vyše milión a z nich teda 300 ročne, akože najväčšia skupina sú tí dvojkári, tak to je tak, akože prečo sa na Slovensku najviac kradnú Fabie. No preto, lebo ich na Slovensku najviac jazdí, a preto sa menej kradne povedzme Subaru áut, lebo tých je tu desať. Takže čo už nakradnete, keď ich jednoducho niet. To znamená, to je akési nepochopenie práce so štatistickými dátami, keď to poviem tak milosrdne. Jednoducho v kategórii rizika dva povinná pracovná zdravotná služba nemá byť, to si myslíme, to si myslíme stále, a preto je tu tento návrh.
No, keď sme študovali programové vyhlásenie vlády, tak sme sa príjemne potešili, že aha, ministerstvo hospodárstva statočne dalo návrh na zrušenie pracovnej zdravotnej služby. Tak sa teda tešíme. Ak to teda má byť v roku 2020, tak už sa tešíme menej, čiže je tu správna otázka, prečo by to nemohlo byť hneď zajtra, prečo čakať na rok 2020? To medzitým tie štyri roky tu bude nejaké ohrozenie nejakým vyšším rizikom nejakých chorôb, že by to predsedníctvo alebo čo je za tým? Ja neviem. Takže čakať podľa mňa netreba, keď vládna koalícia je takto rozhodnutá.
Len chcem vládnu koalíciu v dobrom upozorniť, že zrušiť pracovnú zdravotnú službu plošne, to dosť dobre nepôjde, ani by to skutočne nebolo vhodné, a náš návrh je tým správnym kompromisom. Teda jednak urobiť to okamžite a jednak zrušiť to pre jednotku, dvojku. Pre trojku, štvorku to jednoducho nechajme, pretože pre trojku, štvorku kategóriu rizika, pre tých baníkov, hutníkov, to, samozrejme, má veľký zmysel, aby pracovná zdravotná služba zavedená bola. Ale naozaj nie pre vychovávateľky v detských domovoch ani opatrovateľky v zariadeniach sociálnych služieb. To, prosím vás, nerobme, pretože pre takých zamestnávateľov, akých vlastne reprezentujete, pani spravodajkyňa, napríklad vy, je to po prvé nezmysel a po druhé skutočne aj tých pár eur tomu zamestnávateľovi potom jednoducho chýba. Tu je pár eur na pracovnú zdravotnú službu, tuná nejaké ďalšie zbytočné byrokratické povinnosti a tie peniaze mohli dostať zamestnanci, resp. mohli byť investované nejakým vhodnejším spôsobom do zlepšenia kvality práce tých zamestnancov alebo klientov, ktorých máte zverených.
Čiže poprosím, držme sa zdravého rozumu. Tu sa skutočne držme zdravého rozumu. Prosím, podporte ten návrh, je to vlastne v súlade s programovým vyhlásením. Dokonca by som povedal presnejšie a lepšie, je to praxou overené. V rokoch 2011 až 2014 sa nezvýšila početnosť chorôb z povolania, ak áno, tak nech ma o tom niekto presvedčí. Teda to boli roky, kedy sa tá pracovná zdravotná služba uplatňovala tým jemnejším spôsobom, tak ako to navrhujeme teraz. Poprosím ešte raz, buďme normálni, podporte to v prvom čítaní. Možno v druhom čítaní prediskutujeme nejaké pozmeňováky, nejaké zmeny, ale toto máte predsa aj vy v programovom vyhlásení vlády. Ak môžeme urobiť niečo na prospech ľudí, tak to, prosím, urobme a nečakajme.
Ďakujem. (Potlesk.)
