Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, sme samozrejme radi, hovorím za stranu SPOLU – občianska demokracia, za ďalších kolegov, že máme tu túto novelu, ktorou sa zásadným spôsobom upravujú a zvyšujú tarify, platy štátnych zamestnancov a zamestnancov vo výkone práce vo verejnom záujme. Považujeme to aj za náš úspech, pretože na tú neudržateľnú situáciu pri verejných zamestnancoch takzvaných a pri štátnych zamestnancoch, najmä v tých nižších príjmových skupinách už dlhodobo upozorňujeme a upozorňujeme na rozpor medzi inštitútom minimálnej mzdy, medzi inštitútom minimálnych mzdových nárokov v Zákonníku práce a to, čo je jednak v praxi, ale hlavne legislatívne bolo zlé, nedostatočne a jednoducho zastaralo upravené v zákonoch o, v zákonoch 553, v zákonoch o štátnej službe a tak ďalej.
Čiže vítame túto novelu principiálne, ale nie sme spokojní s tým, ako to vlastne celé dopadlo, pretože stále to nie je dobré. Stále to nie je dobré. A je veľmi zaujímavé, že napriek tomu, že vieme, že štát, že vláda Slovenskej republiky na rokovaní minulý týždeň schválila novú sumu minimálnej mzdy pre rok 2019 vo výške mesačnej mzdy 520 eur, tak v tabuľke v prílohe č. 3 v čl. IV, pokiaľ ide o zákon 55/2017 Platové tarify štátnych zamestnancov, tam vlastne v tých prvých platových triedach máme, máme návrh – a nezaznamenal som žiadny pozmeňovací návrh, neviem, či mi niečo uniklo, tak pokiaľ viem, takto by to malo aj zostať – tá prvá, druhá trieda, platová trieda pre štátnych zamestnancov je vlastne navrhnutá v nižšej sume, ako je vládou schválená minimálna mzda. To znamená, tu je základný rozpor medzi deklarovaným cieľom, ktorý je, ste deklarovali, pán minister, vo vašej úvodnej reči, to, čo je uvedené v dôvodovej správe, to, čo vlastne sa chcelo dosiahnuť, to treba skrátka nejakým spôsobom riešiť. A tým riešením ja ponúkam pozmeňovací návrh, kde toto riešiť chceme.
Ďalej my si myslíme, že nemalo by to zrovnoprávnenie byť len na úrovni základnej minimálnej mzdy. Podľa Zákonníka práce tu predsa máme systém stupňov náročnosti a jednotlivých minimálnych mzdových nárokov, § 120 Zákonníka práce, ktorý sa uplatňuje pri odmeňovaní zamestnancov v tej tzv. súkromnej sfére. Dokonca kolektívnymi zmluvami to často, ak nie temer vždy je, teda temer vždy, tým narážam na štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, kde je veľmi zaujímavým spôsobom diskriminačne voči zamestnancom prijatá kolektívna zmluva. Nechápem, čo robí vedenie štátnych lesov, ani čo robia odbory v tejto spoločnosti štátnej, ale teda v drvivej väčšine firiem, kde sú kolektívne zmluvy, tak tam je to upravené výhodnejšie pre zamestnancov. Ale k veci, ešte raz, § 120 Zákonníka práce pre súkromnú sféru stanovuje vlastne, ľudovo povedané, šesť stupňov minimálnej mzdy, čo všetci rešpektujeme, ale tu pri výkone práce vo verejnom záujme to dodržané jednoducho nie je podľa návrhu, ktorý komentujem, a nie je to dodržané ani pri štátnych zamestnancoch.
Takže týmto mojím úvodným slovom som chcel vlastne uviesť pozmeňovací návrh, pod ktorým som podpísaný s ďalšími kolegami a ktorého cieľom je túto neprávosť a nespravodlivosť napraviť. Ešte raz sa vrátim konkrétnejšie, uvediem príklad, pokiaľ ide o tie minimálne mzdové nároky. Zoberte si teda, po novom roku minimálna mzda 520 eur, to je vlastne prvý stupeň náročnosti, súčasne § 120 Zákonníka práce pre súkromný sektor, no a druhý stupeň náročnosti, tam vlastne máme od 1. januára 2019 minimálny mzdový nárok daný koeficientom 1,2, to znamená, to bude 624 eur. Komu patrí ten druhý stupeň náročnosti v súkromnej sfére? Nuž, sú na to napríklad aj rozhodnutia súdov pri pracovnoprávnych sporoch. Nechcem to presne citovať, aby som vás neunavoval, ale nájdete to v odôvodnení priloženom k tomuto pozmeňovaciemu návrhu, veľmi presne odkázané na rozhodnutia súdov. No a napríklad, napríklad už výkon práce kuchára, kuchára alebo kuchárky, ak chcete, podľa rozhodnutia súdu je zaradený do druhého stupňa náročnosti. Čiže kuchár, kuchárka, ktorý pracuje v súkromnej sfére, má mať od 1. januára 2019 mzdu najmenej 624 eur. Podobne sú to upratovacie práce alebo napríklad práca v podateľni. Majú byť zaradené do druhého stupňa náročnosti, v súkromnej sfére to obnáša mzdu minimálne 624 eur. Avšak keď sa pozrieme na návrh novely zákona, o ktorom sa bavíme, a keď sa pozrieme na tú základnú tabuľku, stupnicu pre 553-ku v čl. I, tak tam, keď si všimnete, áno, začína to v tom ľavom hornom rohu pre prvú platovú triedu a pre prvý platový stupeň sumou 520 eur, čiže áno, pre všetky platové triedy, pre všetky platové stupne je dodržané to, že to má byť najmenej nová minimálna mzda 520 eur, ale keď si všimnete v tej tabuľke, kde v tej tabuľke sú sumy vyššie ako 624 eur, to znamená, ten druhý stupeň náročnosti, tak v prvej platovej triede je to až pri štrnástom platovom stupni. Čiže prvých trinásť platových stupňov nerešpektuje existenciu toho minimálneho mzdového nároku č. 2. V druhej platovej triede, v tretej platovej triede, v štvrtej platovej triede, v štvrtej platovej triede, aby som teda nezdržiaval, v štvrtej platovej triede až do platového stupňa šesť je vlastne navrhnutá suma platu nižšia ako 624 eur, 624 eur. A to už teda naozaj, to je veľmi, veľmi zvláštna situácia. To je jednoducho, my to hodnotíme ako diskrimináciu týchto zamestnancov, ktorí pracujú vo výkone verejného, pri výkone práce vo verejnom záujme.
Takže toľko úvodná reč a teraz, pán predsedajúci, plus, kolegovia, poprosím, budem čítať pozmeňujúci návrh. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Ja vás poprosím, je dlhší? Lebo...

Mihál, Jozef, poslanec NR SR
Je, no.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Lebo poslanci majú len hodinu. Tak ja vás poprosím.

Mihál, Jozef, poslanec NR SR
Je to dlhšie, takže budeme to musieť prerušiť. Dobre, čiže o štrnástej?

Ďakujem. Ale sme teda spolupredkladatelia, tak aby sme sa moc neprechválili. Ja budem skôr chcieť doplniť alebo opraviť jeden výrok, a to je ten, že vláda Roberta Fica alebo vlády Roberta Fica nezvyšovali nezdaniteľnú časť. To nie je celkom pravda.
Mechanizmus nezdaniteľnej časti bol nastavený za Mikloša, za Dzurindu v roku 2003, v roku 2004, keď štartovala daňová reforma, zákon 595, a bolo to nastavené tým naviazaním na životné minimum vtedy tak, ako som spomínal, 6 500 korún bola minimálna mzda a vyše 6 700 bola nezdaniteľná časť. Čiže v tom čase to nastavenie bolo tak, aby zamestnanec s minimálnou mzdou jednoducho žiadnu daň neplatil. A nielen on, ale aj tí, čo zarobili o nejakých pár sto korún viac, jednoducho dane neplatili. Vtedy to bolo dobré.
Lenže potom s pribúdajúcim časom sa ukázalo, že ten rast miezd na Slovensku, rast minimálnej mzdy bol pomerne slušný a naviazanie na životné minimum pri nezdaniteľnej časti jednoducho stagnovalo. Čiže vláda Roberta Fica za to nemôže priamo, že by to ona spôsobila. Ale vyčítam vláde Roberta Fica od roku 2012, kedy ten rast miezd bol už naozaj výraznejší oproti životnému minimu, že vtedy sa na to, skrátka, reagovať malo. A nestalo sa tak. Čiže nepriama kritika tam teda z mojej strany určite je, ale nie je to tak, že oni to zaviedli, ale oni to neopravili. Tak opravme to jednoducho teraz. V tomto momente to opravme! Je najvyšší čas.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, vážení občania, ktorí sledujete prenos, návrh, ktorý predkladáme spolu s kolegom Miroslavom Beblavým, je postavený na troch pilieroch.
Po prvé, aby výška minimálnej mzdy nebola predmetom každoročných rokovaní na strane zamestnávateľov, zamestnancov, čiže odborov a vlády, ale aby výška minimálnej mzdy bola určovaná automaticky, konkrétne ako 50 % priemernej mzdy štatisticky zistenej v hospodárstve Slovenskej republiky v období dvoch rokov dozadu.
Po druhé, druhý pilier nášho návrhu je novelizácia zákona o dani z príjmov, zmena zákona o dani z príjmov, zmena filozofie nastavenia tzv. nezdaniteľnej časti na daňovníka, ale aj na manželku, a to tak, aby nezdaniteľná časť na daňovníka každoročne kopírovala výšku minimálnej mzdy. Dnes je nezdaniteľná časť na daňovníka, zjednodušene povedané, nastavená na výšku životného minima ako 19,2-násobok životného minima. Náš návrh hovorí, že by mala byť nezdaniteľná časť naviazaná na výšku minimálnej mzdy. Vysvetlím ďalej dôvody.
Po tretie, tretí pilier nášho návrhu, odpočítateľná položka, odvodová odpočítateľná položka v zákone o zdravotnom poistení, ktorá od tohto roka je účinná len pre zamestnancov, a aby bola takisto naviazaná na výšku minimálnej mzdy.
O tomto to celé je. Podobný návrh sme predložili pred rokom, čiže prichádzame s tým, čo je našou už dlhšou agendou, oproti minuloročnému návrhu je tento jednoduchší, pretože nechceme komplikovať ten návrh rôznymi podivuhodnými koeficientami, ktoré sa ťažko vysvetľujú, ale odpočítateľná položka je v tomto návrhu jednoducho naviazaná na 100 % minimálnej mzdy a takisto odvodová odpočítateľná položka. Čiže je to jednoduché, jasné a zrozumiteľné.
Teraz dovoľte, aby som zdôvodnil, prečo práve tieto tri zmeny.
Začnem ešte tým, že chcem povedať aj prípadným kritikom, ktorí by na mňa prípadne reagovali vo faktických poznámkach, vopred upozorňujem, ja som zástancom existencie minimálnej mzdy v tomto období a som aj zástancom jej zvyšovania. Som za to, aby sa minimálna mzda každoročne zvyšovala. Minimálna mzda je inštitút, ktorý nie je zavedený vo všetkých štátoch či sveta, či Európy, nie je to tak. Pokiaľ ide o Európsku úniu, tak, pokiaľ mám správne informácie, 20 štátov Európskej únie má zavedený mechanizmus minimálnej mzdy zákonom. Nedávno, teda od roku 2015, tak urobili povedzme Nemci, ktorí dovtedy takýto zákon nemali. Ostatné štáty, ktoré priamo zákon o minimálnej mzde nemajú, majú systém minimálnej mzdy definovaný na základe kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, ktoré sa teda uzatvárajú medzi zamestnávateľskými zväzmi a odborovými zväzmi na úrovni jednotlivých sektorov alebo segmentov priemyslu alebo služieb a podobne.
Čiže prakticky v celej Európe existuje systém minimálnych miezd, nie sme v tom žiadna výnimka. Ak je na Slovensku niečo špeciálne, tak to je existencia tzv. stupňov náročnosti a minimálnych mzdových nárokov podľa § 120 Zákonníka práce, čo fakticky znamená, že na Slovensku máme zavedených šesť stupňov, šesť úrovní minimálnej mzdy, voláme to minimálne mzdové nároky. Čiže aj generálny riaditeľ veľkej firmy má stanovenú špeciálne pre seba sumu minimálnej mzdy, minimálneho mzdového nároku v tom najvyššom stupni šesť. Je to trošku možno smiešne, človek, ktorý zarába niekoľko tisíc euro mesačne, má aj pre neho definovanú minimálnu mzdu, o ktorej existencii hovoríme najmä z dôvodu akejsi sociálnej ochrany zamestnanca, čiže nepovažujem to práve za správne a logické, že máme šesť úrovni minimálnej mzdy. O tom ešte zrejme budeme ďalej diskutovať. Ale akceptujem existenciu minimálnej mzdy ako takej, aj keď to istým spôsobom hlavne pri neprimeranom, necitlivom zvyšovaní môže spôsobiť problémy v zamestnanosti.
V súčasnom období však ekonomika Slovenska šlape na také obrátky ako snáď ešte nikdy v doterajšej histórii, aj keď nie všetci zamestnanci to cítia a nie všetky regióny to cítia rovnako.
Takže uzavriem túto časť tým, že ešte raz opakujem, som za existenciu minimálnej mzdy a som aj za jej zvyšovanie.
Nepáči sa mi však dlhodobo spôsob, akým to prebieha. Pre tých, čo nemajú informácie, si dovolím to priblížiť. Prebieha to tak, že už na jar podľa zákona o minimálnej mzde si prvýkrát sadnú zamestnávatelia so zamestnancami, resp. odborovými zväzmi, resp. s jediným odborovým zväzom, aj keď ich máme na Slovensku viacero, a to s Konfederáciou odborových zväzov, ktorá má privilégium byť súčasťou tripartity na rozdiel od iných vznikajúcich alebo existujúcich odborových zväzov, ale to je téma sama osebe, a začnú rokovania o tom, aká by mala byť minimálna mzda na budúci rok.
Nepamätám si v histórii Slovenska, že by niekedy medzi nimi došlo k dohode. Nikdy sa tak nestalo. Odbory prídu s nereálne vysokým návrhom, zamestnávatelia sa bránia, najradšej by boli, keby minimálna mzda zostala zamrazená alebo keby sa zvýšila o pár eur, každý si bráni akýsi svoj záujem, a tie rokovania nikdy neboli úspešné.
Mechanizmus, ktorý je v zákone, hovorí, že v takom prípade nastúpi vláda, ktorá to dovtedy len moderuje, túto diskusiu, a pokiaľ tá diskusia medzi zamestnávateľmi, zamestnancami nie je úspešná, tak v konečnom dôsledku v októbri rozhodne o novej výške minimálnej mzdy vláda. Má pritom prihliadať na niekoľko faktorov, ako inflácia, ako je vývoj ekonomiky ako takej, vývoj nezamestnanosti, ako je rast priemernej mzdy. Čiže ekonomika, životná úroveň, ako to na Slovensku vlastne v danom momente vyzerá.
Fakt je ten, že z minimálnej mzdy, z tohto inštitútu sa stal predmet politického boja. A vláda, ktorá tu vládne už šesť rokov, myslím tým vládu Roberta Fica č. 2, vládu Roberta Fica č. 3 a vládu premiéra Pellegriniho č. 1, tak tá vlastne túto tému používa ako nástroj vo svojej predvolebnej kampani. Nič iné.
Je veľmi zaujímavé, že tento dôležitý parameter, ktorý ovplyvňuje životnú úroveň na Slovensku, mzdové náklady zamestnávateľov, rast ekonomiky, rast nezamestnanosti alebo zamestnanosti, má takto v rukách vláda. A každoročne ho teda využíva tak, ako uzná za vhodné. Nie som si istý, či je to objektívny spôsob a práve preto ten prvý pilier nášho návrhu hovorí, zoberme tento nástroj z rúk vlády.
Všimnite si, prosím pekne, poslanci Národnej rady, že vy tento nástroj v rukách nemáte. Nie vy ste tí, ktorí o tom rozhodujete ako volení zástupcovia vašich voličov. Rozhoduje o tom vláda, nie poslanci. Vláda.
Je veľmi zaujímavé, že mnoho iných dôležitých parametrov, ktoré ovplyvňujú životnú úroveň na Slovensku, pritom vláda nenastavuje každoročne, ale tie sú nastavené automaticky. Ja ako príklad poviem napríklad percento, ktorým sa zvyšujú každoročne dôchodky. To percento je zadefinované, ten spôsob je zadefinovaný v zákone tak, že sa vlastne zmieša štatisticky zistený rast priemernej mzdy na Slovensku, rast cien, čiže inflácia, a zmesou z týchto dvoch kritérií, vzorec je daný v zákone, dôchodky pre budúci rok narastú. Samozrejme, máme tu aj na parlamentnej pôde potom snahy, aby sa to relatívne nízke valorizovanie dôchodkov v posledných rokoch, pretože inflácia rástla v posledných rokoch minimálne alebo dokonca vôbec, aby sa tu politickým spôsobom niečo pre dôchodcov vylepšovalo. Ale nerobí to vláda. Keď už, robí to parlament.
Vezmite si napríklad nemocenské dávky, napríklad materskú. Výška materskej, jej postupný rast, je daná v zákone, vláda to neurčuje každoročne nejakým svojím rozhodnutím. Vezmite si napríklad rodičovské príspevky, prídavky na deti, daňové bonusy, čiže položky, ktoré sú veľmi dôležité pre slovenské rodiny s malými deťmi. Tie takisto sú nastavované každoročne automaticky. Nerozhoduje o nich ani vláda, ani parlament. Takto by som mohol opakovať, pokračovať v ďalších, v ďalších parametroch, o ktorých jednoducho vláda nerozhoduje.
Ale o minimálnej mzde, o veľmi dôležitom parametri, ktorý teda hovorí o tom, koľko budú ľudia zarábať, aké budú mzdové výdavky zamestnávateľov, o koľko sa zvýši životná úroveň ľudí, ale zároveň, samozrejme, aj o koľko sa zvýši výber daní, k tomu sa dostanem o chvíľku, o tom rozhoduje vláda každoročne.
Je pritom zaujímavé v slovenskej reáliách, tak ako to vnímame za posledné roky, že vláda je pomerne štedrá, pokiaľ ide o zamestnancov v súkromnom sektore, a minimálna mzda rastie v posledných rokoch pomerne prudko. Dobre, dobre, nekritizujem to. Ale na druhej strane v štátnom sektore, vo verejnoprávnom sektore u zamestnancov, ktorí sú odmeňovaní podľa 553, podľa zákona o štátnej službe, kde sú tie tzv. tabuľky, tam síce je tiež rast tých tabuľkových platov, ale v prepočte omnoho, omnoho nižší, ako medziročne rastie minimálna mzda v súkromnom sektore. A to považujem za neférové.
Vláda je štedrá, pokiaľ ide o rozdávanie z cudzieho. Pokiaľ ide o zamestnancov, ktorých platí ona alebo samosprávy, tak tam už taká štedrá zrazu nie je. Tam hovorí, že nie sú peniaze. Nemáme peniaze, nemôžeme vám tak zvyšovať. Prídu odborári, príde pán Ondek, školské odbory na rokovanie a vysvetlia mu všetci, ministri, premiér, nemôžeme vám zvýšiť mzdy o 4 %, bude to len o percento a podobne. Prečo? No lebo nie sú peniaze v štátnom rozpočte. No ale medzitým sa zvýši minimálna mzda v súkromnom sektore o 10 %.
Keď príde alebo sťažuje sa nejaký drobný podnikateľ z východu, že on, skrátka, nemá mzdové prostriedky, aby mohol zvýšiť svojim zamestnancom mzdu o 10 %, skrachuje alebo bude musieť prepúšťať, to už vládu nezaujíma. Nemáš peniaze, tvoj problém. Ale, opakujem, pokiaľ ide o štátnych zamestnancov, tam to vláda ako problém vníma. To nie je fér.
Trošku som odbočil, prepáčte mi, ale odbočím ešte raz o chvíľočku.
Čiže uzavriem to.
Prvý bod. Vezmime rozhodovanie o minimálnej mzde z rúk vláde a nechajme ho na rast slovenskej ekonomiky. Ak slovenská ekonomika rastie, ak rastú priemerné mzdy, nech, samozrejme, rastie aj minimálna mzda. Ak by sa rast slovenskej ekonomiky zastavil, rast priemerných miezd by začal stagnovať, tak, bohužiaľ, musia stagnovať aj minimálne mzdy. Nemôžu narásť o 10 %.
Je, samozrejme, diskutabilné, či ten náš návrh naviazanie na 50 % priemernej mzdy zistenej pred dvoma rokmi je dobrý návrh v zmysle, či by to nemal byť 55 %, 60 %. Tejto diskusii ja som osobne otvorený. Kľudne sa bavme o tom, že nech je to percento iné.
Počul som ďalej kritiku v tom zmysle, že nech to nie je na priemernú mzdu zistenú pred dvoma rokmi, teda na poslednú známu zistenú priemernú mzdu štatisticky, ale nech je to na určitú odhadovanú priemernú mzdu v tom budúcom roku, tak ako to renomovaní ekonómovia nejakým spôsobom určia alebo odhadnú. Kľudne urobme to takto. Ja v tom nevidím problém.
To je v podstate veľmi dôležitý, ale len a len detail oproti tomu zlomu, o ktorom hovorím: zoberme rozhodovanie o výške minimálnej mzdy vláde.
Pozor, zabudol som povedať jednu dôležitú vec a opravím sa, ospravedlňujem sa. To naviazanie na tých 50 % priemernej mzdy bude účinné vtedy, keď v prvom kole sa nedohodnú medzi sebou odbory a zamestnávatelia. No, bohužiaľ, musím konštatovať, že zrejme sa nedohodnú, čiže zrejme to naozaj dopadne potom tým automatom, ale chceme im dať šancu. Čiže chceme im dať šancu, aby skúsili medzi sebou prerokovať zvýšenie minimálnej mzdy, a keď to nepôjde, tak potom nie vláda, ale tento automat zadefinuje rast minimálnej mzdy pre ďalší rok.
No a teraz ďalšia vec: daňové a odvodové výhody, nevýhody, nastavenie nášho daňovo-odvodového systému. Na úvod tejto časti chcem povedať, že ja tu v tomto momente nenavrhujem ani zrušenie daní, odvodov, ani ich nejaké radikálne zníženie. Nie. Samozrejme, že štát musí mať zavedený daňový a odvodový systém. Dane a odvody potrebujeme na financovanie chodu štátu, výdavky štátu, odvody na fungovanie zdravotníctva, na dôchodkový systém a podobne. To je jasné. Nebavme sa nejak teraz konkrétne o tom, či tie dane sú vysoké, nízke, ale bavme sa o tom, či náš daňovo-odvodový systém je nastavený spravodlivo, pretože tie percentá, tie princípy, tie pravidlá môžu byť nastavené všelijako. Samozrejme, vo výsledku tak, aby bol spokojný minister financií. Ale aj minister financií je len politik, ktorý musí počúvať ostatných politikov, voličov, ľudí, ktorí žijú v tejto republike.
Čiže nám ide o to, aby náš daňovo-odvodový systém bol nastavený tak, ako niekedy bol. Aby sme sa vrátili k tomu, že tí, čo zarábajú najmenej, neplatia daň z príjmu a neplatia zdravotné poistenie. To nie je žiadna novinka, to, čo hovorím, to tu už bolo. To tu už bolo. Len s pribúdajúcim časom sa to, skrátka, rozhasilo. Treba to znovu opraviť a dať do pôvodnej podoby.
Ale ešte raz k tej filozofii. Myslíme si, že človek, zamestnanec alebo aj živnostník, ktorý má príjem vo výške minimálnej mzdy, to je fakt málo, z toho sa dá ťažko vyžiť, ten by nemal platiť daň z príjmu. Čiže štát, systém mu musí pomôcť tým, že od neho nebude pýtať z toho skromného zárobku, z mizerného zárobku, že od neho nebude pýtať daň z príjmu. Človek, ktorý zarába minimálnu mzdu, má problém prežiť. Ak má rodinu, tak to je úplná katastrofa. Častokrát potom tá minimálna mzda je vlastne na to tak, že v rámci tých spolu posudzovaných osôb ešte dostávajú dávku v hmotnej núdzi. A on musí platiť daň? Má to nejakú logiku, prosím pekne?
Viete, keby tá minimálna mzda bola, tak ako v Luxembursku, nejakých pomaly 3-tisíc eur, tak nepoviem. Ale tá minimálna mzda je teraz 480 eur a zdá sa, že bude 520 eur. To je čo? Takíto ľudia by nemali platiť daň z príjmov. A rovnako by nemali platiť oni to štvorpercentné, nie je to veľa, ale aj to sú peniaze, to štvorpercentné zdravotné poistenie.
Ja vám pripomeniem, o čom vlastne hovorím, keď hovorím, že už to tak voľakedy bolo. Bolo to napríklad tak, že v roku 2004, v roku 2004, to bol vlastne prvý rok po daňovej reforme, keď sa zaviedol nový zákon 595/2003 o dani z príjmov, keď sa vlastne zaviedla tá filozofia nezdaniteľnej časti, ktorá mala pomáhať tým, ktorí zarábajú málo. V roku 2004 bola hrubá minimálna mzda 6 500 korún mesačne, čiže približne v prepočte 215 eur; 215 eur. A nezdaniteľná časť na daňovníka, o ktorej sa bavíme, bola vtedy 6 736 korún, čiže približne 224 eur.
Ešte raz, čo som povedal? Minimálna mzda 215 eur, nezdaniteľná časť 224. Čiže nezdaniteľná časť bola vtedy nastavená tak, že bola vyššia ako hrubá minimálna mzda. Vtedy zamestnanec, ktorý zarábal minimálnu mzdu, ani netušil, že existuje nejaká daň z príjmu. A nielen on, ale aj ďalší, ktorí zarábali čosi viac ako minimálna mzda. Keď ten, kto zarábal 7 500 korún povedzme, takisto nevedel, čo je to daň z príjmu. Bolo to nastavené veľmi ústretovo voči zamestnancom, ktorí zarábajú málo.
Štát im takto pomáhal. A pripomínam, že to bola Dzurindova vláda, tá pravicová vláda. Teraz tu máme vládu sociálno-demokratickú vo svojej väčšine, takže apelujem na vás, ak ste sociálni demokrati, zamyslite sa nad tým.
Ďalej ešte by som chcel pripomenúť, to už bolo za prvej Ficovej vlády, čiže to už teraz hovorím do vašich radov, kolegovia zo strany SMER, v roku 2009 ste vy presadili, boli ste vtedy vo vláde, v roku 2009 ste presadili tzv. zamestnaneckú prémiu. Pamätáte si na to ešte niekto, čo je to zamestnanecká prémia? Stále je to, mimochodom, v zákone, v zákone o dani z príjmov, nájdete to tam. A tá zamestnanecká prémia vlastne vtedy znamenala, že zamestnanec, ktorý zarábal minimálnu mzdu, nie že by platil nejakú daň z príjmov. Na základe tej zamestnaneckej prémie on pri zúčtovaní roka dostal od štátu vyplatených vtedy 181 eur. Čiže žiadnu daň z príjmu neplatil a ešte dokonca dostal od štátu 181 eur ako tzv. zápornú daň, volalo sa to zamestnanecká prémia. Čiže super vec pre zamestnancov s minimálnou mzdou. Neplatil dane a dokonca dostal 181 eur. To ste vy vtedy urobili. Super!
A kde sme teraz? Teraz sme v situácii, kedy má byť nová minimálna mzda 520 eur brutto, 520 eur brutto, ale tá nezdaniteľná časť na daňovníka na budúci rok 328. Čiže rozdiel: 520, 328. Počujete to? 200-eurový rozdiel.
Čiže v roku 2004, ešte raz sa vráťme, minimálna mzda 215 eur, nezdaniteľná časť 224, vyššia ako minimálna mzda. Na budúci rok, keď sa nič nezmení, minimálna mzda 520, je skvelé, že tak stúpla, ale nezdaniteľná časť na daňovníka len 328.
Čiže zamestnanec, ktorý zarába minimálnu mzdu, už teraz platí a platiť bude naďalej daň z príjmu, veselo. Ten, kto zarába najmenej, platí dane z príjmu. Je to postavené na hlavu!
Čo chcem ďalej zdôrazniť? A naozaj, ja sa na vás nechcem hnevať, chcem na vás apelovať, aby ste sa nad tým zamysleli. Podľa mojich výpočtov, keď máme teraz 480-eurovú minimálnu mzdu a na budúci rok to o 40 eur brutto poskočí hore na 520, čiže v hrubom o 40 eur, tak ten zlý vtip je v tom, že zamestnanec nedostane tých 40 eur, samozrejme, pretože mu z toho štát zoberie dane, zoberie odvody, zamestnávateľ musí z toho navýšenia platiť ďalšie odvody. A ten zlý vtip je v tom, že hoci sa minimálna mzda brutto zvýši o 40 eur, zamestnancova čistá mzda, tú, ktorú on reálne dostane, sa zvýši o len 27 a štát, čiže Finančná správa, daniari, zdravotná poisťovňa, Sociálna poisťovňa, dostane rovnakých 27 eur a to sa mi nezdá. Čiže z toho navýšenia minimálnej mzdy polovičku z toho, z tých vyšších mzdových nákladov si vezme, ľudovo povedané, štát. Len polovica zostane tomu zamestnancovi. Je to podľa vás normálne?
Opakujem, ja nie som proti tomu, aby sa platili dane a odvody, ale je podľa vás normálne, že keď sa zvýši minimálna mzda, tak polovicu z toho zvýšenia dostane zamestnanec? Len polovicu?! Podľa mňa to normálne nie je.
Iste, bude tu argument, ale veď z niečoho treba financovať zdravotníctvo, veď treba, aby sa prispievalo na dôchodky dôchodcom. Veď to predsa nejde, aby to tak nebolo.
Jasné! Ja nespochybňujem existenciu daní a odvodov, len namietam voči tomu, ako je to urobené, ako je to nastavené. Áno, nech sa platia dane, nech sa platia odvody, nech sa financuje zdravotníctvo, dôchodky. Ale je podľa vás normálne, aby zamestnanec na minimálnej mzde zo zvýšenia minimálnej mzdy dostal len polovicu? Ak to bude nejaký IT špecialista, ktorému pridajú na plate o 40 eur, tomu to chýbať nebude, ten, kto zarába dve, tri tisícky mesačne. Ale človek, ktorý zarába 500 eur v hrubom, tomu z toho zvýšenia chceme zobrať polku?! Je to rozumné, je to normálne, je to sociálne spravodlivé? Ja si myslím, že nie je.
Neodpustím si poznámku, tak teda sa financuje zdravotníctvo, financujú sa dôchodky. Sú ľudia spokojní s tým zdravotníctvom? Sú ľudia spokojní so svojimi dôchodkami? Ale to len tak na okraj.
Takže uzavriem to, kolegyne, kolegovia, prepáčte, že vás unavujem, považujem to za veľmi dôležité.
Návrh spočíva v tom, ešte raz, odstrániť tie politické tanečky. Ak sa nedohodnú zamestnanci, zamestnávatelia, nech je minimálna mzda daná jednoduchým vzorcom ako polovica priemernej mzdy.
Po druhé, nech zamestnanci na minimálnej mzde neplatia daň z príjmov. Čiže nech sa zvýši nezdaniteľná časť na výšku minimálnej mzdy.
Po tretie, nech sa čistý príjem zamestnancov na minimálnej mzde zvýši aj tým, že nebudú platiť ani zdravotné odvody, pretože sa odpočítateľná položka pri zdravotných odvodoch zvýši na sumu minimálnej mzdy.
Ďakujem za podporu.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, spolu s poslancom Miroslavom Beblavým predkladáme do Národnej rady Slovenskej republiky návrh novely zákona o minimálnej mzde a o zmene a doplnení ďalších zákonov a v tomto svojom úvodnom slove vás poprosím o jeho podporu.
Návrh zákona zakladá dopady na štátny rozpočet a k tomu ďalej sa potom vyjadrím v rozprave, do ktorej sa ako predkladateľ hlásim ako prvý.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani predkladateľka, vážené kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, sledujúci tento prenos, ja podporujem, samozrejme, ako navrhovateľ, by to bolo čudné, keby som nepodporoval, aj keď tu pred pár dňami už bol taký incident, kedy navrhovatelia nepodporili nakoniec svoj návrh. Ja teda nepodporujem (rečník sa zasmial), prepáčte, ja teda podporujem, samozrejme, tento návrh a v pár poznámkach sa pokúsim vysvetliť prečo.
Je jednoducho holý fakt, že platy žien na Slovensku sú nižšie ako platy mužov. Je to jednoducho holý fakt. Vieme ho podporiť štatistikami z Eurostatu alebo Štatistického úradu, prebehol pred pár mesiacmi prieskum, ktorý robil portál Platy.sk, ktorý spadá pod renomovanú organizáciu Profesia, kde je to teda dosť jasne preukázané. Jedna vec je totálne priemerný plat žien oproti totálne priemernému platu mužov, kde ten rozdiel je možno veľmi dramatický, ale my, samozrejme, aby to bolo objektívne, hovoríme o platovom rozdiele na porovnateľnej pozícii. Čiže predavačka – predavač, účtovníčka – účtovník a tak ďalej atď. Čiže neporovnávame hrušky s jablkami, ale porovnávame mužov a ženy, ich platy na rovnakej pozícii, čo je, myslím, jasné, a tým pádom aj objektívne. No a ten rozdiel jednoducho je taký, aký hovorila kolegyňa predkladateľka, resp. nájdete v dôvodovej správe.
Nie sme v tomto výnimoční, pokiaľ ide o štáty Európskej únie. Skúmali sme, samozrejme, ako je to v iných štátoch, sme, ak sa nemýlim, na chvoste toho rebríčka, nemáme sa čím chváliť, ale tie platové rozdiely sú aj v iných štátoch.
Ak kritik nášho návrhu použije argument práve to, že tie platové rozdiely sú aj v iných štátoch, tak prečo to nenecháme na pokoji. No nenecháme to na pokoji, pretože v prvom rade nejde ani tak o to, čo je v iných štátoch, ale čo je teda tu, jednoducho to nepovažujeme za normálne, aby ženy zarábali menej.
No ale vrátim sa k tým iným štátom, v tých iných štátoch, tým to tiež vŕta v hlave a prijímajú v ostatnom čase rôzne opatrenia. Čiže s týmto naším návrhom v kontexte toho, čo sa deje v krajinách Európskej únie, nie sme vôbec výnimoční alebo niečím špeciálni. Riešenia na vyrovnávania platových rozdielov sa jednoducho hľadajú všade.
No a keď sa vrátim na domácu pôdu, tak tých nespočet rôznych konferencií, rôznych vyhlásení, rôznych akčných plánov, ja neviem čoho všetkého, ktoré by mali prispievať k vyrovnávaniu platových rozdielov, to by človek nespočítal, koľko káv sa vypilo a chlebíčkov sa zjedlo. A kde nič, tu nič. Takže netvrdím, že my sme práve tí najgeniálnejší, ale máme zato, že tento návrh má svoj vtip a že by mohol pomôcť.
Nechceme na druhej strane ísť ani takým, nazvem to, silovým riešením, nesledujete tú tému, ja viem, ale teda ak trošku vás chcem informovať, ako je to, v tomto roku sa stalo na Islande. Na Islande od jari tohto roku platí veľmi striktný zákon, podľa ktorého keď ich inšpektorát práce zistí platový rozdiel, ktorý nie je ničím odôvodnený, medzi mužom, ženou v nejakej firme, tak sú z toho obrovské sankcie, obrovská hanba. My síce máme v našom Zákonníku práce ako samozrejmosť uvedené, že je zákaz diskriminácie, no ale kde sa potom berú tie výsledné rozdiely, ktoré štatisticky nám vyskakujú? Takže chceme to riešiť, chceme to riešiť a relatívne priateľským spôsobom.
Chcem poznamenať, že nerád by som hádzal všetkých zamestnávateľov do jedného vreca, to vôbec nie. A ani sa nechcem ospravedlňovať, ale chcem upozorniť tých zamestnávateľov, kde tie platové rozdiely nie sú, že na nich nikto z nás neútočí. My sme radi, že možno väčšina slovenských zamestnávateľov tie platové rozdiely jednoducho nerobí. Lenže pozor, ak berieme ako premisu, že väčšia časť slovenských zamestnávateľov tie platové rozdiely nerobí, ale pritom štatisticky nám vychádza, že ten platový rozdiel je pomerne veľký, tak tí, čo rozumiete trošku matematike, vám z toho musí byť jasné, že tá menšia časť zamestnávateľov, kde tie platové rozdiely jednoducho sú, tak ten platový rozdiel z hľadiska tej štatistiky je vlastne ešte väčší u tých zamestnávateľov, kde ten rozdiel je, ako vychádza ten štatistický priemer.
Čiže my tu jednoducho máme - a nie je ich málo - zamestnávateľov, ktorí možno až brutálne menej platia svojim zamestnankyniam ako porovnateľným svojim zamestnancom. A o tých ide. Ja, možno je mi trošku ľúto, že teda, áno, zavádza sa ďalšia byrokracia a budú to musieť robiť všetky súkromné firmy nad 50 zamestnancov, ktorých to istým spôsobom zaťaží. Ako bývalý informatik ale tvrdím, že na to, aby som získal zo softvéru, ktorý mi robí mzdovú evidenciu na stlačenie, obrazne povedané, jedného gombíka tieto porovnateľné údaje, toto porovnanie, tak tá softvérová firma s tým nemá žiadny problém, aby ten program, ktorý tá-ktorá slovenská firma používa, aby takto upravila, to je to najjednoduchšie, čo si viem predstaviť. Čiže nikto, žiadna mzdárka, žiadny ekonóm to nebude musieť niekde na nejakých ščotoch počítať ručne. Jednoducho nie je žiadny problém, aby takáto funkcionalita pribudla do softvérov, ktoré firmy nad 50 zamestnancov, samozrejme, všetky majú, a aby im to softvér vyrátal v okamihu, v jednom okamihu zlomku sekundy. Čiže, a aby to zároveň aj vytlačil do tej zostavy, do toho reportu, ktorý treba niekde potom ďalej posunúť. Čiže o nejakej obrovskej byrokracii by som rozhodne nehovoril.
A naviac, ak ste si všimli, ak ste pozorne počúvali, my zároveň navrhujeme, aby sa niečo zamestnávateľom ubralo. Samozrejme, môžme o tom diskutovať v druhom čítaní, že či ten návrh je práve ten najlepší, či by sa nedalo ubrať niekde inde. Ja si viem predstaviť napríklad pri štatistických výkazoch, tam je obrovský priestor vyhodiť z povinných štatistických výkazov pre tie väčšie firmy niečo, čo sa možno zisťuje duplicitne a čo by teda ten zamestnávateľ si mohol ako uľahčiť. Čiže rozmýšľame tak, aby sme zamestnávateľov nezaťažili.
No a teraz vlastne k čomu to je celé dobré? Jednoducho, asi ja by som to videl asi tak v dvoch rovinách. Alebo možno aj v troch. Keď si vedenie firmy vďaka takémuto návrhu uvedomí, že musí verejne oznámiť, že u nich tie platové rozdiely jednoducho sú, tak to pre to vedenie firmy bude určitým spôsobom hanba a možno aj istá obava, či tam nenabehne Inšpektorát práce na kontrolu, ktorý si preverí teda, ako to a prečo tie platové rozdiely sú, či sa tam neporušuje Zákonník práce.
Čiže v okamihu, ak takýto zákon bude platiť, tak tie firmy, kde tie platové rozdiely sú, a možno aj dosť výrazné, si sakramentsky uvedomia, čo im hrozí. V prvom rade aká spoločenská hanba. Predstavte si, že nejaká známa značka, nejaký skvelý podnikateľ, ktorého si všetci vážime, oceňujeme, zrazu by mal zverejniť, že on robí platové rozdiely medzi mužmi, ženami. Podporuje charitu, ukazuje sa na rôznych aktivitách, je skvelý, vnímaný veľmi pozitívne, a zrazu takáto hanba. No sám od seba urobí to ešte pred tým, ako to bude povinné, aby tým svojim ženám vo firme platy upravil smerom nahor. Takže to je rozmer spoločenskej zodpovednosti prejavený takýmto spôsobom, čomu sa tie firmy, o ktorých sa bavíme, jednoducho budú aktívne chcieť vyhnúť.
Druhý rozmer. Keď zamestnankyne firmy uvidia, tie účtovníčky, že my máme v priemere, pozor, to nebudú osobné údaje, to bude spriemerovaný údaj, čiže nebudem vidieť, koľko presne má tá účtovníčka, budem vidieť, koľko majú účtovníčky vo firme alebo administratívny personál, ako chcete. Keď budú tie administratívne pracovníčky vidieť, že ich priemerný plat, toho tímu, je, ja neviem, o 200 eur nižší ako priemerný plat administratívnych pracovníkov v tej firme, tak asi to vyvolá v tej firme menší nepokoj medzi nimi, menšiu možno vzburu a začnú tlačiť na svojho zamestnávateľa alebo vedúceho - čo to má byť, prečo máme my nižšie platy ako muži, ako naši kolegovia? Ak v tej firme sú odbory, tak je to pre nich objektívny nástroj, aby odbory, nato tam predsa sú, aby tlačili na vedenie firmy, aby sa to dalo do poriadku. Čiže to je druhý rozmer. Zamestnankyne, odbory v tej firme získajú informáciu, ktorú dnes jednoducho nemajú. Že tam ten platový rozdiel, o ktorom sa pošuškáva, ten má vyšší plat, ten má vyšší plat, tá má nižší plat, že ten platový rozdiel tam skutočne je.
No a tretí rozmer je ten, že v súčasnej situácii, kedy je nedostatok, a výrazný nedostatok, dobrých zamestnancov, si zamestnankyňa, ktorá si hľadá nové zamestnanie alebo lepšie zamestnanie, veľmi dobre rozmyslí a bude ju to zaujímať, že firma, do ktorej má potenciálne namierené, či robí platové rozdiely medzi mužmi a ženami. A keď zistí, že tá jej potenciálna nová firma, ten potenciálny nový zamestnávateľ tie rozdiely robí, dnes to nemá ako zistiť, ale z tohto povinného oznámenia to zistí, nájde si to na internete, budú toho plné rôzne špecializované portály a podobne. Keď teda zistí, že tam ženy majú nižšie platy, no tak tam, skrátka, nepôjde a ten potenciálny zamestnávateľ tú zamestnankyňu nezíska a možno nezíska žiadneho ani zamestnanca a možno bude mať problémy.
No a čo teda ten zamestnávateľ urobí v ďalšom kole? No mám za to, že bude musieť tú platovú ponuku jednoducho vylepšiť a v tom ďalšom kole, keď o pol roka znova bude musieť zverejniť tie platové rozdiely, to už bude vyzerať inak. Čiže takíto zamestnávatelia sa, skrátka, dostanú pod tlak z troch rôznych strán.
Čiže všimnite si, že my nehovoríme o tom, že povinne sa musia zvýšiť platy žien o 10 %, to by si nikto z nás nedovolil, to je nezmysel. Ale my sa snažíme šikovným spôsobom zaviesť nástroj, kde sami tí zamestnávatelia, ktorí to nemajú v poriadku, usúdia, aha, kurnikšopa, toto fakt robíme zle, možnože to niekto robí neúmyselne, ja neviem, toto robíme zle, dajme si to do poriadku sami. Nikto ich netlačí, aby to urobili, ale bude ich tlačiť jednak vlastné svedomie, jednak ten spoločenský tlak, jednak uvedomenie si vlastnej zodpovednosti a jednak aj to, že možno tie šikovné zamestnankyne z takýchto firiem budú odchádzať, čo som zatiaľ ako argument ešte nepoužil, ale to sa tiež môže stať.
V dnešnej situácii, kedy je boj o dobrého zamestnanca, treba podporiť zamestnancov, aby ich platy rástli. Toto je opatrenie, ktoré nenásilným spôsobom môže platy žien zvýšiť.
Ďakujem teda vopred za vašu podporu.

Asi to isté, čo povedala predo mnou pani kolegyňa Shahzad, prečo toto, prosím vás, robíte? Pred chvíľou sme hlasovali o návrhu kolegýň, kolegov zo strany MOST – HÍD o tej úprave nastavovania dôchodkového veku, kde som ja pol roka hovoril každému o tom, že som za. Lenže tu zrazu príde pozmeňovací návrh do zákona, ktorý čosi začne tam hovoriť o oddlžovaní zdravotníckych zariadení, naviac sa ešte neodloží hlasovanie na ďalší deň, ale hlasuje sa pol hodiny nato. No čo má potom poslanec v takej situácii urobiť? Nemôžem tomu veriť, pokiaľ si to poriadne nenaštudujem. Tak som zaň nehlasoval, zdržal som sa. A teraz dávate zvýšenie vianočného príspevku do absolútne nesúvisiaceho zákona. Ja by som na mieste predkladateľky toto odmietol.
Lenže čo sa tu stalo? Stalo sa tu to, že vládna novela, do ktorej ste to pôvodne chceli vopchať, zákona o sociálnom poistení sa odložila na október, toto vám horí za zadkom, samozrejme, pretože ste si rok nevedeli, že treba zase zvýšiť vianočné dôchodky, zase jednorazovo a zase o rok znovu. Divadielko, ktoré tu robíte, mi už fakt lezie na nervy. Ja súhlasím s tým, nech dostanú dôchodcovia viac, ale toto vaše divadielko, to už fakt už prestáva všetko!

Vôbec sa, pán kolega Blanár, nečudujem, že už nie ste županom, zrejme to ľuďom v Žilinskom kraji už stačilo, aj teraz ste predviedli svoju erudovanosť ako ekonóm, ako manažér, ďakujem, že ste sa takto ukázali.
No a pokiaľ ide o tú poznámku, že prečo som to ja ako minister neriešil, no tak samozrejme, za rok a pol som mal vyriešiť všetky problémy Slovenska, a to, že vy ste tu 12 rokov, čo je asi tak desaťkrát viac, to vás už nejako netrápi. To, že ľudia si odpľúvajú pri slove smerák v mnohých krajoch Slovenska, to vám je možno aj jedno, ale chcem ešte pripomenúť vecne, že v roku 2010/2011 sa minimálna mzda v súkromnom sektore aj tie tabuľkové platy vo verejnej správe, prakticky nelíšili, čiže v tom čase, to nebol žiadny problém. Ten problém začal rásť a prekypovať až po roku 2012 a vám teda trvalo šesť rokov, pokým ste sa dopracovali k nejakému konečne aspoň trošku serióznemu riešeniu, čomu som, samozrejme, rád a blahoželám vám k tomu.

Ďakujem za slovo. Prajem dobrý deň. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, na úvod poviem, že sme teda v prvom čítaní a v prvom čítaní podporíme túto novelu zákona, resp. novely zákonov, a to preto, lebo šli by sme sami proti sebe. My už predsa viac ako rok intenzívne hovoríme o tom, že mzdy vo verejnom sektore, či sú to zamestnanci podľa 553 alebo zamestnanci v štátnej službe, jednoducho nie je to v poriadku, tie mzdy sú príliš nízke, tie tabuľkové mzdy sú vlastne pod úrovňou minimálnej mzdy, nehovoriac už o tzv. minimálnych mzdových nárokoch podľa Zákonníka práce na porovnanie, takže vítame, že sa s tým konečne, konečne po tých dlhých obdobiach sľubovania, že sa to vyrieši, konečne sa to rieši serióznym spôsobom, s poriadnou diskusiou, a preto v prvom čítaní tento návrh podporíme, čím ale nechcem povedať, že tá naša podpora bude automatická aj v druhom, treťom čítaní, pretože očakávame, že sa to ešte dá vylepšiť, očakávame ďalšiu diskusiu a podľa toho sa budeme ďalej riadiť.
Takže pochválil som, je to aj naša agenda, chceme vyššie mzdy na Slovensku a to sa týka, samozrejme, nielen súkromného sektora, ale aj tzv. verejných zamestnancov, preto tieto kroky vítame.
Teraz jedno, jeden taký makropohľad. Zistili sme na základe štatistík zo štatistických úradov, z centrálnej banky, že mzdy na Slovensku za posledné dva roky merané k 2. kvartálu 2018 narástli za tie dva roky o zaujímavých vyše 11 % brutto, čo je na prvé počutie veľmi pekné číslo, ale keď si to dáme do kontextu s ostatnými krajinami V4, tak sme na chvoste.
Na veľké prekvapenie, možno mi neuveríte, ale je to tak, v Maďarsku v prepočte na eurá za to isté obdobie vzrástli mzdy o 22 %. V národnej mene, to znamená vo forintoch, je to 26 %, ale pre objektívnosť, ak to preklopíme do eur, tak je o to o 22 %, čiže temer dvakrát toľko čo na Slovensku. Česká republika, tak tam ten nárast je o 21 % v prepočte na eurá. Čiže znovu skoro dvakrát toľko čo na Slovensku. Poľsko nás takisto predbehlo. Nie tak výrazne, ale predbehlo, tam je to myslím 16 % za tie posledné 2 roky v prepočte na eurá. A to máme pritom konkurenčnú výhodu oproti týmto ostatným krajinám práve v tom, že u nás už euro dlhší čas zavedené je. Takže ak sa máme porovnávať, tak toto sú body na našej strane.
Výsledok je ten, že mzdy na Slovensku rastú najpomalšie v porovnaní s okolitými krajinami, ktoré majú podobný osud, históriu, ako máme my. Áno, je tu ekonomická konjunktúra, zamestnanosť je na historických maximách, nezamestnanosť práve naopak na minimách, čo nás teší. Ale posuňme sa ďalej, tlačme na to, robme to ako vláda, aj ako opozícia, aby mzdy na Slovensku rástli čo najrýchlejšie, to je úloha dňa. Čiže nemôžeme byť spokojní s tým, čo sa deje, pretože sú to akési, nazvem to, rezervy. Niečo nie je v poriadku.
No a keď sa zameriame na verejný sektor, tak tam predsa, tam vidíme, kde je problém. Pretože ak v súkromnom sektore aj mzdy narástli, tak všetci vidíme, aspoň tí, čo tú tému sledujeme, vidíme, že ten verejný sektor výrazne zaostáva, to je fakt a priznáva to aj sám pán minister a viem, že aj jeho to veľmi mrzí. Takže ešte raz vítam, že sú tu tieto, sú tu tieto zmeny. A nie som sám, kto to víta. Vítame to aj s ostatnými kolegami, ktorí tu zastupujeme SPOLU - občiansku demokraciu.
No ale buďme trošku kritickí a skúsme to posunúť ešte k lepšiemu. Pozrite, sú tu teda na stole nové tabuľky. Čiže tie staré, kde tie čísla sú skrátka veľmi nízke, jednoducho povedané, sa nahradia novými tabuľkami, kde tie čísla sú, samozrejme, lepšie. Zdá sa, že pre väčšinu zamestnancov vo verejnom sektore to naozaj bude platový nárast.
Ale ja napríklad sa pýtam, a prečo to je takto. Prečo skrátka nemáme jednotný systém, či ide o súkromný, alebo verejný sektor? Prečo to, čo platí v Zákonníku práce, rovnako neplatí aj tzv. verejných zamestnancov? Ak mi odpoviete, že to je špecifické, niečo to je skrátka inak, tam tie tabuľky musia byť, je to u nás istým spôsobom tradícia, je to zaužívané, sme na to zvyknutí, dobre. Povedzme, že beriem. Ale pýtam sa minimálne na to, prečo tie dolné hranice, ktoré teda podľa toho návrhu fakticky číselne kopírujú budúcu 520-eurovú minimálnu mzdu, ktorá bude teda platná, ako sa zdá pre rok 2019, prečo to nie je tak, že v tých tabuľkách tie dolné hranice sú skrátka nastavené ako minimálna mzda. Čiže pozor, nie ako 520 eur, ale ako minimálna mzda. Čiže automaticky keď sa o rok minimálna mzda zase zvýši a ona sa určite zvýši, ja neviem, strelím, možno bude 600 eur, keby to bolo tak, ako hovorím, tak sa tu nemusíme potom baviť, že ako budú vyzerať tie tabuľky, pretože oni automaticky skočia na tých najmenej 600 eur. Nemusí byť diskusia. Ja viem, že tá diskusia asi nebude v parlamente, ale bude na úrovni vlády, pretože vláda nariadením rozhodne o zmene tých tabuliek, ale tá diskusia, tie tanečky nie sú vždy príjemné. Robia sa pri tom rôzne kšeftíky, s prepáčením. Jednoducho prečo to nezjednodušíme a prečo tie tabuľky skrátka nezavesíme na definíciu minimálnej mzdy, ktorá je v zákone o minimálnej mzde? Odbúrame každoročné škriepky, ako to má byť. A bude to aj spravodlivé.
Ak sme si to dobre všimli, ešte malá poznámka, tak pri verejných zamestnancoch teda je tá tabuľka nastavená tak, že od 520 eur, ale nie je to tak pri štátnej službe, tam je 480 eur, čiže to vnímame ako určitú chybičku krásy. Neviem, prečo to je tak. Prečo to tak nie je aj pri štátnych, pri štátnej službe, tam nechápem dôvod.
Ďalšia vec je, ktorú chcem ešte pripomenúť z hľadiska filozofie, ak vrátim sa k súkromnému sektoru, pozrite sa, ten súkromný zamestnávateľ, samozrejme, nezvýši mzdy zamestnancom len tak, lebo je úžasne solidárny a ocení prácu zamestnanca. Často k tomu zvyšovaniu miezd v súkromnom sektore dôjde na základe toho trhu práce. Samozrejme, ovplyvňuje to aj výška nezamestnanosti v danom regióne, kvalita, vzdelanosť, štruktúra tých potenciálnych zamestnancov a tej firmy, ktorá tých ľudí hľadá, resp. ich zamestnáva, čo robí, ale teda vrátim sa k tomu kritériu, ten trh, tá konkurencia. Ak tá konkurencia, zamestnávateľ v podobe štátnej správy, v podobe samosprávy ponúka platy na nízkej úrovni, niekde na úrovni tej minimálnej mzdy, tak potom prečo by mal ten súkromník ponúkať mzdy vyššie? Aj on ponúkne 520 eur. Kde by sa on hrabal niekde na 600-700 eur, keď ten občan, potenciálny zamestnanec u toho súkromníka vidí, že keby bol alebo zostal v štátnej správe, tak tam to je ešte horšie.
Čiže chcem teda zdôrazniť, že štát a samosprávy, ak sa nemýlim, ako v globále najväčší zamestnávateľ na Slovensku, žiadna firma nemá toľko zamestnancov, čo ich majú samosprávy alebo štát a jeho inštitúcie, ak štát takýmto spôsobom platí svojich zamestnancov, tak to nie je žiadna konkurencia pre súkromný sektor. A to, čo by mohlo spôsobiť rast miezd aj v súkromnom sektore skrátka tu nie je, pričom by mohlo byť. Minister financií: Koľko to bude stáť? Koľko bude musieť tá samospráva zohnať peňazí na to, aby tie platy zvýšila? Prosím pekne, keď niekto zarobí 500, 600 eur hrubého viete koľko z toho mu ide na dane a odvody? Viete, koľko zaplatí v cene tovaru a služieb na DPH-čke? Spotrebná daň a podobne?
Nedávno sa objavil v médiách článok od renomovaných ekonómov, podľa ktorého občan s nízkym príjmom zaplatí štátu na daniach, odvodoch, rôznych poplatkoch daniach komplexne, myslím tým aj DPH-čka, spotrebná daň, samozrejme, daň z nehnuteľností a ďalšie dane. Zaplatí vyše 60 % svojich príjmov. Takže ak tu povieme, že sa bude musieť pridať, čo ja viem, 200 mil. verejným zamestnancom, tak druhou rukou im štát 120 mil. z toho vlastne vezme. Čiže celkové akési saldo je len 80 mil., to si treba uvedomiť. Čiže možno to úžasné zvýšenie platov z pohľadu štátnej kasy vôbec nie je také dramatické. Nehovoriac už o tom, že ten vyšší prílev peňazí do peňaženiek týchto ľudí znamená zas určitú vyššiu spotrebu, ťahanie rastu našej ekonomiky domácou spotrebou, čo je určite vídaný, vídaný jav sám osebe, pretože to spôsobuje rast príjmov nepriamo alebo priamo aj u ďalších subjektov a zase vyššie a vyššie dane, odvody a príjmy do štátnej pokladnice. Čiže nevidel by som to až tak, v úvodzovkách, čierne, koľko to bude tie samosprávy alebo štát stáť.
Ďalšia vec, ktorú chcem pripomenúť, my sa vlastne bavíme o mzdách, ktoré sú na úrovni, pardon, u mnohých zamestnancov na úrovni minimálnej mzdy. To, čo som už veľakrát povedal, napísal, platí do bodky aj tu. Jedno euro, z jedného eura zvýšenia miezd týchto ľudí si štát vezme polovicu naspäť. Čiže ak dnes nejaká kuchárka zarába 480 eur, lebo taká je dnešná minimálna mzda, a na budúci rok bude zarábať 520 eur, o 40 eur brutto viac, lebo sa zmenia tie tabuľky, tak v skutočnosti z toho zvýšenia mzdových nákladov, ktoré bude musieť vynaložiť tá samospráva, ktorá tú kuchárku zamestnáva, len polovica z toho zostane tej kuchárke v podobe čistého príjmu, druhá polovica z toho navýšenia ide štátu v podobe vyššej dane, ide do Sociálnej poisťovne, ide do zdravotnej poisťovne v podobe vyšších odvodov. Pozor, ja teraz nehovorím, že treba zrušiť alebo nejako radikálne znížiť dane, odvody, to je téma sama osebe, ale tvrdím, že náš daňový a odvodový systém je nastavený zle, nespravodlivo a nesociálne, pretože ak tým najchudobnejším, ak tým najmenej zarábajúcim z 1 eura zvýšenia ich biednych miezd štát vezme polovicu, tak to asi nie je v poriadku.
Tam ide vlastne o to, trošku odbočím od témy, aby sa v daňovom zákone nezdaniteľná časť nastavila na výšku minimálnej mzdy, aby takýto zamestnanec žiadnu daň z príjmu neplatil, a pokiaľ tu máme systém odpočítateľnej položky v zdravotnom poistení, tak tá nech takisto kopíruje minimálnu mzdu, aby takýto zamestnanec neplatil ani zdravotné odvody, a tak ten nárast hrubého príjmu sa výraznejšie prejavil na raste čistého príjmu. Čiže aj takýmto spôsobom by mal štát pomôcť týmto zamestnancom.
A keď mi poviete, to bude veľa stáť, tak ja len pripomeniem jedno číslo. Oproti prognóze sa za minulý rok výber daní a odvodov zvýšil o skoro 600 mil. eur, preboha! O 600 mil. eur má štátna pokladnica viac, lebo ekonomika funguje, čo je pre túto vládu samozrejme dobre, čiže ten rast ekonomiky zakýva všetky tie babráctva, neschopnosť, ktorú inak vnímame každý deň pri riadení tohto štátu. Takže je z čoho dať týmto zamestnancom a štát by sa mal na tom podieľať výraznejšie, a nielen tým, že tu manažuje diskusiu o zmene tabuliek.
Na záver ešte jeden mikropohľad, ktorý tu treba dodať a ktorý už naznačil kolega Peter Osuský vo svojej faktickej poznámke. Dobre, tabuľkové platy verejných zamestnancov pôjdu hore, pôjdu minimálne na výšku minimálnej mzdy, čiže po novom 520 eur. Čiže kuchárka v základnej škole už nebude mať 480 eur, ale 520 eur brutto, čo je po odrátaní daní a odvodov nejakých 430 eur v čistom. Ale porovnateľná kuchárka v reštaurácii u súkromníka vedľa tej školy, ktorá je odmeňovaná podľa Zákonníka práce, § 120 Zákonníka práce - minimálne mzdové nároky, musí byť zaradená v tzv. 2. stupni náročnosti. Ak by to tak nebolo, sú súdne rozhodnutia, výsledky kontrol z inšpekcie, že to musí byť najmenej 2. stupeň náročnosti, čiže jej hrubá mzda je o 20 % vyššia podľa Zákonníka práce. Máme dve kuchárky, jedna v škole, zriaďovateľ je samospráva, druhá o pár metrov ďalej, v reštaurácii u súkromníka, a tá u súkromníka podľa zákona, musí mať o 20 % vyššiu hrubú mzdu.
Je toto podľa vás, v poriadku, že štát má, nastavuje pravidlá odmeňovania tých svojich zamestnancov, resp. zamestnancov samospráv vedome o 20 % nižšie?
Podľa mňa to v poriadku nie je, a to treba opraviť v druhom čítaní.
Ďakujem.

Ďakujem a som rád, že si pripomenula jasličkový zákon. Jasličkový zákon je, bohužiaľ, zlý príklad, ale zároveň ukážkový príklad práce ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Tak, ako dokázali zbabrať tento zákon, to svet nevidel. Ja keď si spomeniem, pred dvoma rokmi, ako sme upozorňovali, ako Lucia Gomez, ktorá sa aktívne, čo ako človek z praxe stále dobíjala na ministerstvo práce, aby si ju vypočuli, ako ju odmietali, ako ignorovali naše pripomienky, a teraz, teraz stiahli chvost. Štátny tajomník Ondruš chodí po kanáloch a za seba sem pošle akýsi akože poslanecký návrh, ktorý tu bude pani Bašistová prezentovať ako záchranca situácie. To, čo sa deje v tejto oblasti, v zariadení pre malé deti, to je jedna obrovská hanba a škandál.
Tu chce niekto rozprávať o dobrom spravovaní tejto krajiny, keď prijímate legislatívu, ktorá podkopáva súkromné iniciatívy v oblasti zriaďovania detských jaslí? Len preto, aby sa niekto znovu nahrabal cez eurofondy na úkor malých detí? Tak ako to bolo pri cétečkách na úkor chorých, teraz je to na úkor malých detí? Obrovská hanba.

Ďakujem pekne. Po mojom stručnom úvodnom slove vystúpenie v rozprave. Ak budete mať, kolegyne, kolegovia, záujem, rád privítam vaše faktické poznámky, pripomienky, návrhy. Sme v prvom čítaní. Je to tlač 1038, pre tých, ktorí sa nezorientovali. Bavíme sa o novele zákona o sociálnom poistení. Cieľom je predĺžiť poskytovanie materského.
Priblížim súčasný stav. Matka môže čerpať materské 34 týždňov. Pokiaľ je matka osamelá, 37 týždňov. Pokiaľ sa jej narodili dve, tri alebo viac detí súčasne, tak materská matky je 43 týždňov. Otec je obvykle na materskej o 6 týždňov menej, čiže 28 týždňov v zásade. Pokiaľ je otec osamelý, 31 týždňov. A pokiaľ sa stará o dve a viac detí súčasne, tak 37 týždňov.
Viete, že materská je nastavená v súčasnosti už pomerne veľkoryso ako 75 % predchádzajúceho hrubého príjmu poistenkyne, poistenca, čo v zásade zodpovedá 100-percentám čistého príjmu. Čiže strata príjmu matky alebo otca počas starostlivosti o dieťa je vlastne kompenzovaná v tom uvedenom období materskou zo Sociálnej poisťovne.
Potom však rodina prechádza na rodičovský príspevok, ktorý poberajú až do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, prípadne šesť rokov veku dieťaťa, ak je zdravotne postihnuté. A, žiaľ, rodičovský príspevok je dnes necelých 215 eur mesačne. Ak sa nestane zázrak, tak možno očakávať len skromnú, zhruba jednopercentnú valorizáciu k 1. januáru budúceho roka. Suma 215 eur je, asi netreba komentovať, veľmi skromná, nepostačujúca na uživenie rodiny. Ak ide o prípad, kedy jeden z rodičov pracuje a má pomerne slušný príjem, tak dajme tomu, vedia vyžiť. Ale pokiaľ pracujúci rodič má príjem niekde na úrovni minimálnej mzdy alebo 600 – 700 eur hrubého, 500 – 600 eur čistého, tak je to veľmi, veľmi zlé. Pokiaľ druhý rodič je nezamestnaný alebo študuje, rovnako, ak nie ešte horšie. A najhoršie sú na tom osamelé matky, ktoré z 215 eur plus prídavky na dieťa nejakých 23 eur, možno nejaká sociálna dávka ešte z úradu práce, to je jednoducho najväčšia katastrofa, aká môže človeka postihnúť.
Už tu prebehlo mnoho pokusov o zvýšenie rodičovského príspevku. Boli neúspešné, s výnimkou vládneho návrhu pred rokom, kedy sa s veľkou slávou rodičovský príspevok, ktorý sa štyri roky nevalorizoval, zvýšil o skvelých 10 eur mesačne. Zase to bol jeden z nejakých sociálnych balíčkov vlády. Ale to je jednoducho strašná slabota a veľká hanba. Čiže pokiaľ to nejde cez zlepšenie rodičovského príspevku, tak pokúšame sa zlepšiť situáciu rodín tým, že by sa predĺžila materská. A tých v podstate 100 % čistého príjmu by mal jeden alebo druhý rodič vyplácaný v zásade počas jedného celého roka. Keď si predstavíte dvoch pracujúcich rodičov, ktorí teda boli nemocensky poistení pred narodením dieťaťa, tak ak sa na tej materskej vystriedajú, tak jeden rok na materskej matka, druhý rok na materskej otec, ktorým by sa vlastne zachovala ich dovtedajšia životná úroveň, pretože materská by počas tých dokopy dvoch rokov vykrývala ich doterajší čistý príjem. Čiže toto riešenie je síce štedré a bude stáť Sociálnu poisťovňu podľa našich výpočtov niekde medzi šesťdesiatimi, sedemdesiatimi miliónmi eur ročne naviac, to treba povedať otvorene, to zas nie je až taká malá suma, ale je to riešenie, ktoré výrazne pomôže, nikomu inému, ako mladým rodinám. Určite viac ako čerstvo prijatá rodinná doložka, ktorá sa bude musieť povinne uvádzať pri všetkých zákonoch.
Ide teda, opakujem, o nie malú sumu, ale pripomínam, že pokiaľ máme byť spravodliví, tak systém nemocenského poistenia v Sociálnej poisťovni je tak, ako je nastavený, prebytkový systém. Poistné, ktoré sa vyzbiera na nemocenskom poistení, na odvodoch zo strany pracujúcich, podnikajúcich, zamestnávateľov, to poistné je výrazne vyššie ako sumy, ktoré Sociálna poisťovňa vyplatí poistencom, či v podobe nemocenského, ošetrovného alebo materského. Čiže v rámci systému nemocenského poistenia nedôjde k nejakému deficitu alebo zvýšeniu deficitu, pretože sa len spravodlivo vráti tým, ktorí to najviac potrebujú, v podobe dávok to, čo si zaplatili.
Samozrejme, aj tu treba otvorene povedať, že tak ako je systém nemocenského poistenia v prebytku, tak, naopak, vo výraznom deficite je systém starobného poistenia, kde sú stá milióny, ak nie miliarda, presne to teraz vám nepoviem, deficit, ktorý je vykrývaný rôznymi spôsobmi. Napríklad tak, a to je bežná prax už dlhé roky, že Sociálna poisťovňa, respektíve jej riaditeľ má kompetenciu preniesť prebytok z nemocenských odvodov do deficitného fondu starobného poistenia, aby bolo na dôchodky. Ja nechcem tu vyvolávať medzigeneračné konflikty, len sucho konštatujem, že pracujúci občania, mladé rodiny, ktorí si platia nemocenského poistenie, tie svoje odvody nedostanú späť v podobe adekvátnych dávok, ale dotujú, dotujú poberateľov starobných dôchodkov, ktorí sa, mimochodom, sťažujú, že tie dôchodky sú nízke, ako z toho majú vyžiť a tak ďalej. No ale priemerný dôchodok je dnes pomaly 450 eur mesačne, rodičovský príspevok je polovica z toho, 215 eur mesačne.
Ako má vyžiť z rodičovského príspevku mladá rodina? Ako má vyžiť z rodičovského príspevku osamelá matka? No tak, že pôjde po žobraní?
Neviem, či moje apely zapôsobia najmä na koaličnú časť Národnej rady, keďže dobre poznáme koaličnú zmluvu, vieme, že je prísny zákaz podporiť inak ako v kuloároch návrhy opozičných poslancov a absolútne prísny zákaz podporiť také návrhy, ktoré majú aj nejaký zásadnejší dopad. Takže neočakávam, úprimne povedané, ako už jeden z tých starších, skúsenejších absolútne nič iné ako to, že tento návrh dostane dnes o piatej zhruba 65, 66, možno, hlasov opozície.
Môžte sa hanbiť, koaliční poslanci, ktorí sa tu hráte na zastropovanie dôchodkového veku, na akési rodinné doložky v zákonoch, ktoré majú niečomu pomôcť a nepomáhajú ničomu. Ak chcete, aby boli napríklad lepšie dôchodky, tak treba podporiť mladé rodiny, pretože my sa nebavíme o situácii, ktorá je dnes, aj tá je zúfalá, ale bavíme sa o tom, čo čaká napríklad silnú generáciu Husákových detí. To sú ľudia, ktorí sa narodili okolo roku 1980. Deväťdesiat tisíc v jednom ročníku. Deväťdesiat tisíc ľudí sa narodilo v roku 1980. A koľko sa rodí detí dnes? V lepšom prípade päťdesiatpäť tisíc ročne, v horšom len päťdesiattisíc. A koľko z týchto mála detí zostáva na Slovensku, či študovať, či pracovať? No, odhadnem, že v lepšom prípade možno dve tretiny. A tretina je preč, tých najšikovnejších, najtalentovanejších. Aj moje deti študujú v zahraničí a nie som si istý, či sa vrátia pracovať alebo podnikať na Slovensko. Je mi z toho do plaču. Mám detí päť a neviem, koľkí z nich zostanú na Slovensku, keď zistia, ako to tu celé funguje.
Apelujem na vás, robme také opatrenia, ktoré zvýšia pôrodnosť, ktoré sú na prospech mladých ľudí. Mladí ľudia sú budúcnosť tejto krajiny. Nech sa na mňa staršia generácia nehnevá, ale je to z ich pohľadu, bohužiaľ, tak. Z pohľadu mladých ľudí, ich treba podporiť. Či je to fungujúce školstvo, či sú to lepšie podmienky na podnikanie, či sú to lepšie platy v štátnej správe alebo aj v súkromnej sfére. Či je to vyššia materská alebo príspevky pre rodiny.
Je tu návrh, ktorý si minimálne zaslúži zamyslenie. Ja viem, že materskú minister Richter zvýšil na 75 % hrubého príjmu, čo teda znamená 100 % čistého príjmu. Vďaka, veľká vďaka za to.
Ak si spomínate, v roku 2011 ešte bola materská len 28 týždňov, ja som ju predĺžil ako minister na 34 týždňov. Počítal som s tým, že v tom trende sa bude pokračovať. Žiaľ, ten trend zostal zamrazený.
V čase ekonomickej konjunktúry, v čase, kedy všetci vieme, okrem tých, ktorí majú klapky na očiach, že je treba podporiť mladé rodiny, vás poprosím, ak aj nepodporíte tento návrh, prineste vlastné riešenia, ktoré podporíme my, ktoré budú reálne na podporu mladých rodín. Viete o mne to, že aj keď mi nepodporíte návrhy, ktoré tu prinášam, robím všetko pre to, aby sa ľudia dozvedeli o tom, čo je to materská, aké majú právo a ako tú materskú dostanú čo najvyššiu.
Ja sa to nehanbím povedať, že učím ľudí, ako získať na materskej nie 500, 600 eur mesačne, ale 1 300, 1 400 eur mesačne. Robím to vedome, pretože ak to nejde cez lepšiu legislatívu, nech to ide aspoň takto. Donedávna otcovia nevedeli, že môžu byť na materskej. Bolo ich 200 alebo 300 ročne na materskej. Dnes je na materskej 6 000 otcov a tvrdím, že je to vďaka mne. Prepáčte, že sa takto chválim. Ja som to zaviedol v spolupráci s Natáliou Blahovou, ďakujem jej za to a ja to dnes propagujem. Nie Sociálna poisťovňa, je to Mihál, ktorý píše a robí prednášky pre mladé rodiny a vďaka ktorým dnes možno 20, 30 miliónov ročne vypláca Sociálna poisťovňa tým otcom alebo navyše i materskej.
Najbližšia prednáška je na budúci pondelok v klube. pod lampou od štrnástej, od šestnástej, pardon. Ak chcete vedieť, o čom to je, ste vítaní, kolegyne, kolegovia.
Takže ešte raz, ak aj nepodporíte tento návrh, buďte si vedomí, že osoba, na ktorú sa práve pozeráte, bude robiť všetko pre to, aby hocijakým spôsobom podporila mladé rodiny.
Ďakujem.