Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, počkám chvíľu, kým ešte dobehnú ostatní poslanci, ktorí, keď sa dozvedeli, že už som na rade, tak sa vracajú. Ďakujem.
Ja mám, najskôr chcem povedať, že ja budem vystupovať k tomu návrhu na zrušenie alebo týkajúcich sa stravných lístkov. Ja osobne tento návrh podporím, ale chápem, že niektorí poslanci vládnej koalície môžu mať úprimný záujem o stravovacie návyky a stravovaciu kultúru našich...
Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, počkám chvíľu, kým ešte dobehnú ostatní poslanci, ktorí, keď sa dozvedeli, že už som na rade, tak sa vracajú. Ďakujem.
Ja mám, najskôr chcem povedať, že ja budem vystupovať k tomu návrhu na zrušenie alebo týkajúcich sa stravných lístkov. Ja osobne tento návrh podporím, ale chápem, že niektorí poslanci vládnej koalície môžu mať úprimný záujem o stravovacie návyky a stravovaciu kultúru našich obyvateľov, takže by som chcel povedať, že v prípade, ak len toto by bolo dôvodom, prečo by ten návrh neposunuli do druhého čítania, tak ja mám potom taký pozmeňujúci návrh, ktorý spočíva v tom, že by sme mohli ten zákon prípadne potom modifikovať takým spôsobom, a ja ten pozmeňovací návrh dám v druhom čítaní, aby stravné lístky zostali zachované, ale bude ich tlačiť a distribuovať štát.
Predstavujem si to napr. tak, že máme tlačiareň ministerstva vnútra alebo centrum polygrafických služieb ministerstva vnútra, ktoré môže tlačiť stravné lístky a vyberať za to príslušný poplatok za správu celého tohto mechanizmu. Ja si myslím, že ak ide iba o stravovacie návyky, tak iste nikto nič nebude mať proti tomu, aby na tomto zarábal štát, a navrhujem použiť tú sumu týchto peňazí na to, aby sa z toho financovali obedy pre deti zo sociálne slabších rodín, na ktoré už dnes štát prispieva v školách. To znamená, takýmto spôsobom by sme vedeli vyriešiť ten problém, aby nejakým spôsobom, ak je to problém, zostal nejaký dohľad štátu nad stravovacími návykmi svojich občanov a súčasne jednoducho by na tom nezarábali súkromné spoločnosti, ale zarábal by na tom štát.
V tejto súvislosti chcem ešte povedať jednu historickú poznámku, čo ma vlastne inšpirovalo k takémuto návrhu. Stravné lístky sú zaujímavý fenomén, ktorý, a ja som rád, že na Slovensku aspoň nejakú dobu fungoval, pretože z ekonomického hľadiska sa jedná o tzv. doplnkovú alebo alternatívnu menu. A keďže stravné lístky ako doplnková mena u nás už roky fungujú, tak zjavne nie sú v rozpore s európskym právom, pretože nikto doteraz fungovanie týchto lístkov, gastráčov, nenapadol. A myslím si, že môže prísť doba, ja dúfam, že nepríde tak rýchlo, kedy pre Slovensko môže byť veľmi výhodné, že bude môcť v prípade nejakej ekonomickej krízy alebo problému v eurozóne zaviesť legálne doplnkovú menu, ktorá vie vyriešiť v ekonomike množstvo problémov, ktoré sa za normálnych spôsobov v eurozóne vyriešiť nedajú. Poviem to na príklade Grécka.
Grécko sa dostalo do problémov, pretože jednoducho euro je pre grécku ekonomiku príliš silné. Ale akým spôsobom môže Grécko devalvovať svoju menu, keď je v eurozóne? Grécko, Španielsko, Portugalsko a Taliansko sa dostali do absolútne neriešiteľnej situácie. Čo s touto situáciou urobiť?
Vtedy ja som vo svojej knihe Doktrína štátu o tejto problematike hovoril, napísal som ju pred asi piatimi rokmi alebo pred štyrmi rokmi, ale bývalý šéf železiarní košických Gabriel Eichler v súvislosti s gréckou krízou prišiel s takým návrhom, že by Grécko malo zaviesť tzv. doplnkovú menu, to znamená, nerušilo by euro. Táto doplnková mena by bola emitovaná gréckym štátom, mohla by podliehať, samozrejme, devalvácii tak, ako by, samozrejme, aj devalvácii veľmi rýchlo podľahla, ale mzdy štátnych zamestnancov a všetky obligatórne výdavky štátneho rozpočtu gréckeho štátu by boli hradené domácim obyvateľom v tejto doplnkovej mene.
Poviem to na takom príklade, povedzme si to na príklade penzistov. Predpokladám, že grécki penzisti až tak často do Nemecka a Štokholmu na dovolenku necestujú. To znamená, že vyplácanie dôchodkov v tejto doplnkovej, nazvime to že pracovne, drachme, by nebolo až takým veľkým problémom pre gréckych dôchodcov, ale súčasne vzhľadom na náklady, ktoré grécky štát, tie obligatórne, mandatórne výdaje, ktoré má grécky štát na vyplácanie sociálnych dávok, penzií, platov štátnych zamestnancov, by sa v pomere k euru zlacnili, pretože drachma by bola oveľa, oveľa slabšia.
V prípade, ak sa Slovensko náhodou dostane v budúcnosti do situácie, keď bude musieť rozmýšľať nad tým, akým spôsobom šetriť fixné náklady štátu, tak bude môcť takýmto spôsobom na základe precedensu so stravnými lístkami alebo s gastráčmi uvažovať o takomto kroku a emitovať emisiu, nazvime to, domácej meny. Hovorím to ako o ekonomickom nástroji, ktorý môže byť diskutovaný, či je to vhodné, v akej situácii, ale proste je to nástroj. A práve tieto fungujúce gastráče, ktoré sú takouto doplnkovou alternatívnou menou, aj keď tak formálne nevyzerajú, nám umožňujú oprieť sa o tento precedens a použiť to aj v slovenskom právnom poriadku a v slovenskom ekonomickom systéme.
Ešte by som chcel povedať konkrétny príklad. Keď bola hospodárska kríza v 30. rokoch, niektorí ľudia v zúfalej situácii, pretože všade v Európe bola obrovská nezamestnanosť, ekonomika kolabovala, si spomenuli na koncept istého nemecko-argentínskeho ekonóma, ktorý sa volal Silvio Gesell. Silvio Gesell odôvodňoval hospodárske krízy a ich, povedal by som, cyklickosť problematikou úroku. Akonáhle vznikajú peniaze alebo vzniká profit len na základe úroku, po zvýšení úrokových sadzieb je, samozrejme, pre držiteľa peňazí objektívne výhodné tieto peniaze držať pri sebe a požičiavať, než ich investovať do ekonomiky a proste poskytovať ich podnikateľom, povedal by som, na konkrétne praktické projekty, proste bolo by výhodné preňho najviac byť takou klasickou pôžičkárňou a žiť čisto z úrokov. Silvio Gesell túto problematiku otočil. Predstavme si, že peniaze vydané sú bezúročné, ale naopak, každý mesiac stratia percento svojej hodnoty. Tým pádom každý je motivovaný, aby tú svoju spotrebu alebo platbu učinil ešte v tomto mesiaci. Pretože za mesiac budú mať hodnotu o percento nižšiu, za dva mesiace o 2 percentá a tak ďalej.
V mestečku Wörgl v Rakúsku, neďaleko od nás, tento experiment použili. Mali k dispozícii v mestskej kase v ´32. roku uprostred najväčšej hospodárskej krízy, kde mali 30-percentnú nezamestnanosť, iba 40-tisíc šilingov. Vložili ich na účet a na základe toho emitovali vlastných 40-tisíc šilingov. Ale tých 40-tisíc šilingov malo, nazveme to kupóniky, urobili to tak, že každý mesiac si musel za jedno percento hodnoty kúpiť občan kolok, ktorý tam nalepil, iba v tom prípade boli tie peniaze platné. Čo sa stalo? V mestečku Wörgl začali všetko ľudia platiť čím skôr. Napríklad platili o niekoľko mesiacov skôr dane. Proste kupovali, snažili sa jednoducho spotrebovať tieto peniaze čím skôr. Keďže, veľmi zhruba, HDP krajiny sa rovná mase obeživa a rýchlosti jej obehu, ekonomika sa točila vo Wörgli a jeho blízkosti približne desaťkrát rýchlejšie ako zvyšná rakúska ekonomika. V priebehu roka a pol postavili v malom mestečku Wörgl lyžiarsky mostík, plaváreň, vyasfaltovali všetky cesty, postavili kanalizáciu, proste mestečko sa rozvíjalo. Dokonca vtedajší francúzsky premiér Daladier navštívil oficiálne toto mestečko. Ako je možné, že proste všade kríza a vo Wörgli a v okolí hospodárska prosperita?
No bolo to práve na základe toho, že táto mena fungovala na základe iných pravidiel, proste obiehala oveľa, oveľa rýchlejšie. Samozrejme, začali sa pridávať ďalšie rakúske mestečká, dediny, obce. Začali zavádzať vlastné doplnkové meny, až národná banka Rakúska proste urobila šlus a zakázala používanie tejto meny. A ten úrok, aby som stihol čas do siedmej, ten, vlastne ten negatívny úrok, že si museli ľudia kupovať vždy ten jednopercentný kolok, aby tá bankovka platila aj ďalší mesiac, ten používalo mestečko Wörgl na vyplácanie, nazvime to, dávok v nezamestnanosti alebo na podporu všetkých chudobných, ktorí boli v tomto meste. To znamená, platili za to vývarovne, teplé obedy, prispievali sociálne. Každopádne za rok a pol, kedy tento experiment trval, bola nulová nezamestnanosť v mestečku Wörgl, všade v Rakúsku bola 30-percentná nezamestnanosť. Akonáhle národná banka ukončila, proste zakázala taxatívne používanie alternatívnych mien, do pol roka Wörgl skapal. To znamená, bola tam opäť 30-percentná nezamestnanosť, tak ako všade inde.
Samozrejme, že Európska centrálna banka sa veľmi, veľmi snaží koncept akýchkoľvek funkčnejších alternatívnych mien sabotovať a bojkotovať. Ale práve na základe gastráčov má Slovenská republika precedens, keďže fungujú dlhodobo a nie sú v žiadnom rozpore s európskymi zákonmi, že v prípade krízy môžme tento nástroj na Slovensku použiť.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis