Videokanál poslanca

Pán poslanec Grendel, chcel som vám len povedať, že to bolo veľmi trefné a rozumné vystúpenie.

Pán poslanec Uhrík, vaše názory na vyrovnaný štátny rozpočet považujem za zdravé a správne. Myslím si, že by to mal byť cieľ, ktorý by sme mali brať vážne, pretože je nemysliteľné, aby sme pokračovali v takomto hazardovaní s verejnými financiami.
Chcel by som len pripomenúť, že aj lord Keynes, ktorý presadzoval deficitné financovanie štátu v čase krízy, súčasne hovoril, že v čase, keď je hospodársky rast, sa musí tento deficit z prebytkov v rozpočte vrátiť. Ani on si nevedel v tom čase predstaviť, že takéto úchylné financovanie na dlh celej západnej civilizácie bude pokračovať desiatky a desiatky rokov.
Všimnime si, že štáty južnej Európy, najmä Španielsko a Taliansko, ako aj Francúzsko, sa už ani nehrajú na to, že by v Európskej únii dodržiavali 3-percentný deficit. Celá Európska únia vyžaduje od nás a my sa to snažíme urobiť, ale mali by sme to urobiť aj z princípu zdravého rozumu, že budeme ten deficit znižovať, ale, naopak, Španielsko, Taliansko a Francúzsko veselo deficit zvyšujú a spoliehajú sa na to, že ECB-čka natlačí ďalšie a ďalšie miliardy eur, ktoré jednoducho tento proces zasanujú. To považujem za zvrhlé a úchylné.
Súhlasím aj s vašimi názormi na stratégiu o financovaní IT sektora na Slovensku, pretože málokto si uvedomuje, že aj keď tie investície boli fiktívne, my z nich musíme platiť, ako tento štát, servisné zmluvy, ktoré sú viac ako 10 % ročne z toho, čo sa akože preinvestuje. Keď skončia eurofondy, ako to tento štát bude zvládať? To, čo sme si teraz akože zainvestovali, nebudeme vedieť ani udržať v chode, ani tie IT stránky, na ktoré nikto nechodí.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, doteraz som mal pocit, keďže je to pre mňa prvý štátny rozpočet, pri ktorého prerokovávaní sa zúčastňujem, že žijeme v parlamentnej demokracii. Bohužiaľ, musím povedať, že žijeme vo vazalskej demokracii.
Len pre ľudí, ak si náhodou toto pozrú, tak za mnou sedí pán predseda vlády na tej stoličke. Vidíte ho tam? Tam okolo neho sedia podpredsedovia vlády. Pretože samozrejme, štátny rozpočet je najdôležitejší zákon roka, ktorý riadi a určuje, ako má vláda spravovať tento štát. Vidíte tu jediného ministra tejto vlády? Pána ministra Kažimíra, ktorý tu zostal sám ako Miloš Jakeš na Červenom hrádku, sám ako kůl v plotě. To lojalita, spolupráca a solidarita vládnych ministrov, ktorí ho v hojnom počte prišli podporiť v tomto jeho ľútom boji. Ani jeden tu nie je okrem neho. (Reakcie z pléna.) Ani jeden.
Koľko poslancov tu sedí, najmä z vládnej koalície pri štátnom rozpočte, aby prerokovali tento najdôležitejší zákon štátu? Je to hanba! Hanba! Žiadna vláda od roku 1989 nepristupovala k štátnemu rozpočtu takýmto spôsobom.
Dámy a páni, pozrite sa za mňa. Vidíte tam tie prázdne stoličky? Hanbite sa, pán predseda Danko, hanbite sa, pán podpredseda Bugár, hanbite sa, pán podpredseda Glváč, hanbite sa! Pretože sa správate k vláde ako vazali, nie ako hrdí zástupcovia tohto parlamentu, ktorí si majú zjednať poriadok.
Ja navrhujem, aby Národná rada okamžite prerušila rokovanie o štátnom rozpočte, pokiaľ tu nebudú prítomní členovia vlády. Čo sa máme rozprávať so stoličkami? To kde sme? V ktorom štáte si toto niekto dovolí? V žiadnom, iba v nejakej banánovej republike. To kde sme? Nikdy to takto nebolo. Každá vláda od roku 1989 považovala za absolútne prioritné a potrebné sedieť pri zákone o štátnom rozpočte v parlamente. Ale týchto pánov to nezaujíma. Nezaujíma ich to. Pretože tento parlament pod vaším vedením sa správa k tejto vláde iba ako takí vazali, ktorí robia, čo im vláda dovolí.
Ja vám garantujem, že keď sa situácia otočí a budeme tam sedieť namiesto vás a budeme riadiť tento parlament, tak nie ministri si budú určovať, kedy prídu do parlamentu, kedy neprídu, kedy sa im chce a kedy sa im nechce. Parlament bude určovať, kedy sa ministri prídu zodpovedať, kedy prídu odpovedať na otázky a pri štátnom rozpočte tu budú sedieť všetci. Len na to treba isté sebavedomie. Na to treba isté poňatie toho, čo berieme ako parlamentnú demokraciu. Správate sa, ako v banánovej republike. Hanba!

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, rád by som zareagoval na túto rozpravu, faktické poznámky a vyjadril sa k nim. Najskôr by som chcel zareagovať na pána kolegu Uhríka ako predkladateľa zákona o mimovládnych organizáciách. Chcel by som len za náš klub povedať, že my tento návrh podporíme s tým, že v druhom čítaní budeme mať jeden pozmeňovací návrh, a to je konkrétne to, aby tá formulácia "pozor, zahraničný agent" sa zmenila podľa textu z americkej predlohy, to znamená vo formulácii "organizácia X - názov organizácie - financuje túto aktivitu z prostriedkov Y - názov sponzorov, prípadne názov zahraničných zakladateľov tejto neziskovej organizácie".
Pán poslanec Dostál, nie je to analógia, to, čo ste hovorili, tých zákonov, ktoré ste spomínali. Nám ide iba o celoštátnu úroveň. Práve preto nám ide iba o celoštátnu úroveň, aby tým neboli zbytočne zaťažení ľudia, ktorí majú NGO-čky vo svojom miestnom prostredí a venujú sa akejkoľvek aktivite. Práve preto sme to obmedzili iba na centrálnu úroveň.
Povedali ste, pán poslanec Dostál, že tu nie je veľa lobistov. Ja si myslím, že v tomto štáte je lobistov pomerne veľa, pomerne veľa a preto si myslím, že ich vplyv je potrebné takýmto zákonom obmedziť.
Súhlasím s tým, že zákon o konflikte záujmov je zlý a treba ho zmeniť. To ale nič nehovorí o tom, že tento návrh zákona o lobingu je zlý. Ak sa vám zdá predsa len, že ten zákon je príliš široký, tak mám taký návrh, že pokojne to obmedzme na politický a ideologický lobing. Tento zákon je všeobecný, týka sa lobingu ekonomického aj politického, ale pokojne to môžeme obmedziť na politický lobing, ak by vám to viacej vyhovovalo.
No a tu, keďže si tykáme, Ondrej, musím povedať, že si si v jednej veci teda veľmi vymýšľal. Povedal si, že tento zákon je iba o tom, ako postihnúť NGO-čky. Povedz mi jediný paragraf tohto zákona, v čom postihujeme NGO-čky. Ani v jednom paragrafe nepostihujeme NGO-čky. My iba hovoríme, že aj NGO-čka môže robiť lobing. Ale v prípade, že ak ho robí, tak sa musí zapísať do registra lobistov, to je všetko, nič viac, nič menej. Nijako ich nepostihujeme, nijako ich nesankcionujeme, iba ak podvádzajú, ak bojujú pod cudzou vlajkou.
Ďalšie, hovoril si, že je to útok na občiansku spoločnosť. V čom je to útok na občiansku spoločnosť? Odborník na lobing pán poslanec Klus predsa hovorí, že je to legitímny záujem v ktorejkoľvek demokratickej spoločnosti. Ak to chceme upraviť zákonne, aby sa to nedialo pod poklíčkou, tak je to útok na občiansku spoločnosť? Podľa mňa to nie je žiadny útok na občiansku spoločnosť.
Pán poslanec Kresák, tam by som sa chcel vyjadriť trošku obšírnejšie. Nezdalo sa vám, že som v príklade, v prípade tohto zákona o lobingu a o nesprávnom lobingu spomínal utečencov, že čo to s tým má, veď tam ide naozaj o ľudské práva. No práve to je dobrý príklad toho, že aj v tomto prípade išlo o lobing a podľa mňa veľmi falošný lobing, dokonca o propagandu, pretože dnes je úplne zrejmé, že väčšina toho, čo mimovládne organizácie, financované mimochodom zo zahraničia, hovorili, že sa jedná o politických utečencov. Podľa všetkých štatistík dnes vieme, že to boli ekonomickí migranti, že to neboli utečenci. Podľa minuloročných štatistík vieme, že dokonca jedna štvrtina z tých migrantov, ktorí prichádzali do krajín Európskej únie, boli dokonca priamo z Európy a už vôbec nie z nejakých vojnových zón. To sú reálne čísla, ktoré si môžete pozrieť kdekoľvek. Podľa všetkých štatistík vieme, že aj v Nemecku, napriek tomu, že nám NGO-čky a tretí sektor s trasou ľudských práv hovorili, že sú to utečenci, väčšina tých ľudí je deportovaných naspäť z dôvodu, že sú to ekonomickí migranti. To je presne to, čo chceme odlíšiť, aby tu niekto nemohol vystupovať a tváriť sa, ako ten hlas ľudu, hlas boží, hlas ľudských práv.
Po ďalšie, hovorili ste, že ten protikorupčný fond v Česku, tá NGO-čka slávna, že obviňovať ju z toho, že by nelegálne niekoho monitorovali alebo vykonávali nejaké nelegálne aktivity, že to je až príliš príkre. Len keď dáte do Googlu pár kľúčových slov, tak nájdete pomerne hrozné veci, lebo tá NGO-čka - ten protikorupčný fond - zverejňovala výsledky nelegálneho monitorovania viacerých osôb, nielen politikov, ale aj podnikateľov v Českej republike bez akýchkoľvek problémov. Táto NGO-čka zverejňovala bez akýchkoľvek problémov utajené policajné správy. Nepoznali to náhodou zo Slovenskej republiky? Zverejňovala nelegálne utajované skutočnosti napriek tomu, že vedela, že sú to utajované skutočnosti. A viete, čo je ešte najhoršie? Predtým než ich zverejnila, boli pozmenené, ešte boli sfalšované. Kvôli tomu je zriadená parlamentná komisia v Česku. Prečítajte si, ako sa zvrtla, ako zrazu tí slávni, tie ikony protikorupčného boja, ako sa to otáča, ako im hrozí to, že budú postihovaní za to, že zneužívali právomoc verejného činiteľa. Ako obviňovali ľudí z toho, že mali korupčné konanie, dva roky im tým mávali po hlavách a potom sa zistilo, že to bolo opačné. To budú zaujímavé informácie.
Pán poslanec Kresák, pán poslanec Poliačik, pán poslanec Marosz, pán poslanec Dostál, všetci ste v zásade povedali, že to je útok na tretí sektor alebo na občiansku spoločnosť. Opätovne opakujem, v čom? V čom? Nenájdete ani jediný paragraf, ktorý by akýmkoľvek spôsobom zakazoval činnosť alebo obmedzoval činnosť akejkoľvek NGO-čky a len, aby to bolo jasné, čo je v tom zákone pre tých, ktorí to nečítali. Tento zákon dokonca ani nezakazuje, aby aj NGO-čky robili lobing. Nemusia si vybaviť ani živnosť, nič, len sa musia priznať k tomu, že robia aj lobing.
Pán poslanec Klus, to je chuťovečka, na to sa veľmi teším. Pán poslanec Klus hovorí, že nie je žiaden problém, keď v päťmiliónovej krajine, ako je Slovensko, pôsobia rôzne mimovládky financované zo zahraničia a robia tu propagandu. To nie je žiaden problém údajne, a nehovoríme tu náhodou už dva roky o akejsi ruskej hybridnej vojne?
Pán Klus, prosím vás pekne, tlak na otočenie verejnej mienky prostredníctvom tretieho sektora a mimovládnych organizácií je učebnicovým príkladom spravodajskej činnosti veľmocí a ktorejkoľvek spravodajskej služby v zahraničí. To je čítanková vec. To je proste absolútne základná vec. A mne je, pán poslanec, úplne jedno, či to robia Rusi, Číňania, Američania, Brusel alebo ktokoľvek. Ja len chcem, aby sa o tom vedelo. To znamená, ak to niekto robí a bude kričať, že má rád Čínu a chce, aby sme s Čínou podpísali zmluvu o vojenskej spolupráci, je to demokracia, je to legitímne, je to legálne, ale nech sa k tomu prizná.
Kolega Pčolinský vám už odpovedal na vašu pátraciu činnosť. My sme to povedali otvorene na tlačovke, otvorene na tlačovke.
Po ďalšie, kritizovali ste tento návrh zákona, že rieši iba Národnú radu Slovenskej republiky, veď predsa si aj úroveň ministerstiev a ďalších vecí. Nuž, ďakujem vám, že ste ma na to upozornili. Paragraf 2 ods. 4 písm. c) až h): "Medzi verejným činiteľom na účely tohto zákona je člen vlády Slovenskej republiky, člen bankovej rady, vedúci ústredného orgánu štátnej správy, vedúci orgánu štátnej správy s pôsobnosťou na území celej Slovenskej republiky a jeho zástupca, štátny tajomník, osoba, ktorá nie je uvedená v písmenách a) až g), ak je oprávnená predkladať návrh predpisu alebo dokumentu na rokovanie vlády Slovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej republiky." Ja už neviem, ja už neviem, že akým spôsobom sa dá inak povedať, že aj minister, ktorý väčšinou riadi ministerstvá, je členom vlády. Je členom vlády alebo nie je členom vlády? Samozrejme, že sa myslí aj na ministerstvá, aj na ústredné orgány štátnej správy.
No posledná vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je otázka antisemitizmu a to považujem za veľmi dôležité. A chcel by som sa k tomu vyjadriť asi takto. Ja osobne antisemitizmus považujem za odpornú a primitívnu vec a navyše ešte aj hlúpu, pretože každý, kto sa orientuje v ľudskom plemene ako takom, vie, že v každej rase, národnosti a skupine osôb sa nájdu hlupáci, aj múdri ľudia, hajzlíci, aj slušní ľudia, ja takto rozdeľujem ľudí. Ale keďže z úst viacerých poslancov tu padlo, že tu žiadny antisemita v tejto sále nie je, tak chcem ešte k tomu povedať, že si myslím, že antisemiti sú zakomplexovaní, lebo majú malých vtákov. Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, chcel by som povedať pár slov k hlbšej podstate toho, prečo predkladáme zákon o lobingu do Národnej rady. V našom štáte prebieha už niekoľko rokov zásadný spor o to, že kto má v tomto štáte rozhodovať, ako má prebiehať politický proces a akým spôsobom sa majú presadzovať záujmy rôznych skupín v tomto štáte.
Počúvame už veľa rokov takú mantru, že vládnutie má byť otvorené, máme tu mať otvorenú liberálnu spoločnosť. Stala sa z toho mantra a fráza a najviac po tom volajú práve častokrát jednočlovekové alebo dvoj, trojčlovekové NGO-čky alebo mimovládne organizácie. A ja sa pýtam, ku komu máme túto spoločnosť mať otvorenú? K ľuďom alebo k nejakým mimovládnym neziskovým organizáciám, NGO-čkám?
Ja nemám pocit, že by táto spoločnosť nebola dostatočne otvorená. Skôr mám pocit, že v mnohých veciach je naša spoločnosť až príliš otvorená. Naša spoločnosť mi dnes pripadá niekedy otvorená ako vybývané rómske byty, ktoré majú vykradnuté okná, ktorými fučí dnu, prší tam dnu a my sa tvárime, že takto je to normálne a takto to má byť. Ešte aj tie sociálne zariadenia sú tam častokrát rozkradnuté a v tej spoločnosti je z toho proste istý zápach.
Naša spoločnosť je ako tie vybývané rómske byty, kde si každý chodí dnu a von, a tvárime sa, že tak je to normálne, že to je tá sloboda, tak to má byť. Lenže toto nie je sloboda. To je absolútna strata citu pre súkromie, pre nejaké posvätno a najmä strata citu pre pravidlá hry, ktoré by v zdravej a fungujúcej spoločnosti, ktorá má byť súdržná, mali fungovať.
Ja ako konzervatívec hlboko a zásadne odmietam to, akým spôsobom dnes naša spoločnosť funguje. V 90. rokoch prebehol v našej spoločnosti veľmi zásadný spor medzi dvomi Václavmi - Václavom Havlom a Václavom Klausom. Václav Havel presadzoval ideu tzv. otvorenej spoločnosti, občianskej spoločnosti. Táto idea bola isto intelektuálne dobre myslená, ale bola naivná a najmä sa ukazuje dnes ako absolútne nefunkčná. To je tá predstava, že v spoločnosti má byť neustály, povedal by som, tlak a zápas vyvíjaný na politickú elitu a občania majú byť v tomto zápase a v tomto súboji ideí zastupovaní mimovládnymi organizáciami. To znamená, že tie mimovládne organizácie, to sú tí, ktorí majú strážiť vládnuce politické a ekonomické elity, pretože, samozrejme, normálni ľudia na to nemajú čas, aby sa tým každodenne zaoberali.
Lenže k čomu sme takýmto spôsobom dospeli? Namiesto pravidla "Hlas ľudu, hlas boží", tu máme akoby pravidlo "Hlas NGO, hlas boží". Len sa potom treba pýtať, v akých veciach a koho tie NGO-čky naozaj zastupujú, aká je ich legitimita.
Toto je základný omyl, ktorý si mnohí ľudia, ktorí to myslia dobre, neuvedomujú, pretože žijú v bubline. Majú pocit, že veď predsa celá občianska spoločnosť zastáva ich názory. Všetky relevantné NGO-čky, ktoré poznáme, zastávajú ich názory. Problém je v tom, že my sa neriadime tým a nemáme sa riadiť tým, kto zastupuje alebo koho zastupujú NGO-čky. My sa máme riadiť tým, čo si myslia v tejto spoločnosti ľudia.
Ak si niečo myslí nejaká skupina NGO-čiek akokoľvek hlasná, ktorej hlas je v médiách akokoľvek silno prezentovaný, ešte to nič neznamená o legitimite týchto názorov. Áno, politici musia počúvať hlas ľudu, ale tento hlas má byť vyjadrený politickým procesom, to znamená vo voľbách, prípadne v referende. To je hlas boží. Ak si naozaj ctíme demokraciu, potom je pre nás hlasom božím hlas ľudu prejavený vo voľbách a v referende.
Hlas NGO, tzv. tretieho sektora, to je častokrát iba také vábenie sirén. Tak ako máme lepšie a horšie politické strany, tak máme aj lepšie a horšie mimovládne organizácie. Tak ako sa nám nepáčia niektoré politické strany a niektoré sa nám páčia, tak sú rovnako naivné, úprimné, skorumpované, dobré, zlé mimovládne organizácie. To nie je tak, že tu je zlá vláda, zlí poslanci, zlí primátori, dobrý občiansky sektor zastúpený mimovládnymi organizáciami. To je ilúzia, ak si niekto toto myslí.
Máme tu ochrancov prírody. Máme tu ľudí, ktorí pomáhajú vo svojom voľnom čase iným. Máme ľudí, ktorí chránia prírodu a sú združení v neziskových organizáciách. Takých si vážime a takým chceme pomáhať. Ale máme tu ľudí, ktorí sa tvária ako mimovládny sektor a v skutočnosti iba zastupujú záujmy svojich sponzorov.
Chcem vám teraz povedať dva príklady, ktorých by sme sa mali podľa môjho názoru vyvarovať.
V 90. rokoch sme tu mali rôzne NGO platené zo zahraničia. Vládol tu Mečiar, tajná služba unášala prezidentovho syna, tajná služba robila aktívne operácie voči opozícii, voči novinárom. Chvalabohu za to, že sa našli mimovládne organizácie, ktoré jednoducho na tieto veci upozorňovali. Problém však bol, že po roku zhruba 2004, keď táto krajina vstúpila do NATO a do EÚ, tak prirodzene už nebol žiadny problém s demokraciou, nikto tu nemal žiadnu obavu a tie finančné prostriedky smerujúce zo západných štátov smerom k nám vyschli. Ale tí ľudia, ktorí boli naučení, mnohí, že vystupujú v médiách, sú autority, vyjadrujú sa k veciam, zrazu museli riešiť, čo ďalej. Zrazu zistili, že sa stali niektorí z nich, bohužiaľ, otrokmi grantov. Na čo boli granty, to začali presadzovať. A granty boli na európsku integráciu čoraz hlbšiu, granty boli na globálne otepľovanie, na rodovú rovnosť, LGBTI agendu a tak ďalej a tak ďalej.
Nemýľme sa, aj na trhu NGO funguje zákon ponuky a dopytu, ale nielen ponuky a dopytu od ľudí, je to aj opačne. Ponuka grantov vytvára akože spoločenský dopyt po nejakej téme alebo po nejakej ideologickej agende. Mnohí ľudia v NGO si ani neuvedomili, že už nie sú bojovníkmi za slobodu alebo demokraciu, stali sa iba nájomnými žoldniermi tých, ktorí vypisujú granty.
A viete, čo je najhoršie? Tie takzvané mimovládne organizácie, ktoré majú strážiť ten zlý vládny sektor a politický sektor, berú dnes najviac peňazí od vlád, od vlády Slovenskej republiky a od Európskej komisie. Tak aké sú to mimovládne organizácie? Na čo sa to hráme? Kde berú tú drzosť pani Pietruchové, Schlessinger, páni Weissenbacherovia? Brať peniaze od slovenskej vlády, od európskej vlády a tváriť sa ako občianska iniciatíva, ako mimovládna organizácia. Kde berú tú drzosť? Aké to zmätenie pojmov a jazyka? Kam sme sa to dostali? Však to sú vládou platené agentúry, ktoré majú propagovať isté želané názory. Môžeme s nimi súhlasiť, môžeme s nimi nesúhlasiť, ale to nie sú akési objektívne občianske prejavy spontánneho záujmu o nejaké témy. To sú Európskou komisiou a aj našou vládou sponzorované aktivity.
Ale to nie sú len štátmi a vládami sponzorované aktivity. Zoberme si napríklad Open Society Fund. Open Society Fund založená a platená pánom Sorosom má nepochybne aj veľa veľmi prospešných aktivít pomáhajúcich ľuďom. Nič proti tomu. Absolútne nič proti tomu nemám. Ale nemá náhodou pán Soros aj svoju úplne vyhranenú politicko-ideologickú agendu, ktorú sa snaží už vyše 20 rokov vtláčať do spoločnosti za bývalou železnou oponou? A nielen u nás, myslím v Európe, ale aj hocikde po svete. To nie je agenda, ktorá je politicky, hodnotovo neutrálna, všeobecne prospešná. To je konkrétna ideologická a politická agenda. Prečo sa máme tváriť, že to je niekto, kto má strážiť slovenskú demokraciu a hodnotiť ju? Ak niekto vypisuje takýmto spôsobom granty, no tak je logické, že ten, kto ten grant prijme, tak musí presadzovať tú agendu, veď inak to nejde.
Tu nejde o ochranu demokracie častokrát, tu ide o spor a zásadný spor podľa mňa, o charakter tohto štátu a o charakter Európy. Ak pán Soros napríklad podporuje masovú imigráciu do Európy, to nie je vec demokracie alebo nedemokracie, to je konzervatívno-liberálny spor o to, akým spôsobom majú štáty fungovať, či napríklad je normálne, že ak existuje Slovenská republika alebo existuje Európska únia a má existovať ako štát, tak musí chrániť svoje hranice. Veď o tom ešte pred rokom niektorí pochybovali a tvárili sa, že čo to rozprávame. Veď to je úplne zásadný spor o charakter toho, ako má naša spoločnosť a európska spoločnosť vyzerať, či tu majú existovať národné štáty alebo len nejaké beztvaré kozmopolitné spoločenstvo, lebo tak je to správne. Ja si teda nemyslím, že je to správne. A nemyslím si, že NGO-čky, ktoré presadzujú takéto veci, presadzujú verejno-prospešnú vec, že sú reprezentantmi tohto národa alebo ľudí tu, že uspokojujú nejaký dopyt po tom, po čom ľudia volajú. Nevolajú naši ľudia po tom. Naši ľudia po tom vôbec nevolajú.
A teraz budem ešte aktuálnejší a hrozivejší. Poviem ešte jeden podľa mňa desivejší príklad. Vnímam to tak, že mnohí poslanci v tejto sále to myslia s bojom proti korupcii úprimne, že to myslia naozaj vážne. A preto ich chcem týmto príkladom varovať, lebo vidím, že niektorí už si zakladajú na tom, aby si nabehli, chcem ich varovať, aby sa nestali v niektorých veciach iba užitočnými idiotmi niečích záujmov.
V Českej republike nedávno prebehla tzv. veľká protikorupčná revolúcia. Začala tak, že tri mimovládne organizácie - Transparency International, Rekonstrukce státu a Protikorupční fond - začali vyvíjať veľkú aktivitu a naozaj záslužnú. Odhaľovali jeden korupčný škandál za druhým. Najali bývalých spravodajských dôstojníkov, ktorí chodili špehovať celé politické spektrum, sledovali ich na dovolenkách, odpočúvali im telefóny, nelegálne samozrejme, a vyplávavali na povrch kauzy. Vytvárali veľký tlak na českú spoločnosť, že naozaj s tým treba niečo spraviť, lebo proste Česká republika je už najhorší, najskorumpovanejší štát na svete. Niežeby tam nebolo korupcie dosť, ale atmosféra bola taká, že to už naozaj v Burkine Faso je to lepšie, ako v Českej republike.
Tieto tri NGO-čky podporovali a vyrábali viacero protikorupčných hrdinov, bojovníkov proti korupcii z polície aj zo štátneho zastupiteľstva dlhodobo. Robili z nich ikony, až to dospelo na jar 2013 do veľkej eufórie a vyvrcholenia toho, že konečne sa to tej občianskej spoločnosti podarilo. To, čo tí skorumpovaní politici nechceli urobiť, vtrhlo komando kukláčov na úrad vlády v noci, zadržali premiéra Nečasa, urobili domové prehliadky po celej Prahe, zvolali tlačovku a povedali: "Konečne sme zatočili tým veľkým rybám krkom. Tým kmotrom hnusným. Kilogramy zlata sme zabavili, ix a ix miliónov."
Viete, čo to bolo v skutočnosti? V skutočnosti to bol sprostý štátny prevrat. Sprostý štátny prevrat. Nečasova vláda padla. Viete, koľko percent mal v tom čase istý pán Babiš? Nula celá nula, nič. Pár mesiacov predtým dostal v regionálnych voľbách 0 krajských poslancov, nula krajských poslancov v celej Českej republike. A potom vo voľbách, krátko potom sa stal reálnym víťazom on, aj keď skončil tesne druhý a ministrom financií, dnes je najsilnejším mužom Česka. A ajhľa, čo sa nezistilo krátko potom? Niektorí to vedeli už vtedy, ale nikto ich nechcel počúvať, že všetky tie tri mimovládne organizácie financuje už roky pán Babiš a jeho kamaráti. Ajhľa, čo sa nestalo? Elitný útvar pána Šľachtu, ktorý každú chvíľu robí mediálny zásah a v putách niekoho šváca do policajných áut, už dlhé roky spolupracoval s pánom Babišom, pán Babiš bol konfident tohto úradu. Dlhé roky hrali hru Ja na bráchu, brácha na mne. Čo z tých korupčných káuz sa podarilo naozaj vyšetriť? Nič. Sporia sa o Nagyovej kabelky. To je celý veľký výsledok protikorupčného ťaženia.
Ale čo robia tie NGO-čky? Čo robí tá česká občianska spoločnosť? Po tom, čo Babiš po troch rokoch na ministerstve financií dostáva dvojnásobok dotácií od štátu ako pred tým, než sa stal ministrom financií. Čo robí tá občianska spoločnosť? Viete, čo robia tie NGO-čky? Ďalej odhaľujú korupciu. Ďalej otvárajú ďalšie a ďalšie kauzy. Všetkých, okrem pána Babiša. Úplne každého politického konkurenta pána Babiša.
Toto je niečo, čo reálne hrozí aj u nás. Aj u nás reálne hrozí to, že ak niekto povie, že henten je fuj, to ešte neznamená, že ten, kto to kričí, je naozaj cukríček. To ešte vôbec tak nemusí znamenať. Ak nejaká NGO-čka povie, že toto sú opatrenia, ktoré my tu musíme prijať, to je objektívne dobro, to je tá transparentnosť, čo treba urobiť. To ešte vôbec neznamená, že za tým nie je nejaký iný záujem. Preto predkladáme tento návrh zákona.
Mimochodom, viete, aká je všeobecná stratégia? To je manuál, akým spôsobom sa dostať k moci v skorumpovanom štáte? Poviem vám to na príklade južného Vietnamu a Vietcongu. Vietcong nešiel po tých najskorumpovanejších úradníkoch južného Vietnamu, práve naopak, tých tam nechal sedieť. Vietcong strieľal tých úradníkov, ktorí sa snažili robiť si svoju prácu v medziach toho bordelu, čo tam bol byť spravodlivý a proste aspoň trochu chrániť ľudí. Tí išli dolu ako prví. Aby bola na výber iba jedna možnosť. Buď veľkí revolucionári alebo ten bordel, čo tam vtedy bol. Potom Američania odišli, prišiel Vietcong a južní Vietnamci zrazu zistili, že revolucionári boli stokrát horší ako tie najskorumpovanejšie hovädá, ktoré tam boli predtým.
Viete, všetky veľké zápasy sa môžu diať pod peknými transparentami a s krásnymi sloganmi o všeobecnom dobre. Ale môže byť za tým aj konkrétny záujem. Ak niekto chce ovplyvňovať lobisticky dianie v krajine, mal by priznať, že je lobista. Nemal by sa tváriť ako spravodlivý sudca a strážca verejného dobra. A keďže - ako sa hovorí v slovenskom seriáli Tisícročná včela - na každú vojnu treba "peníze, peniaze a peněží", myslíme si, že je spravodlivé, aby ten, kto sa pokúša o zmenu politického systému, politických procesov, právneho systému, právneho poriadku, aby bol zaregistrovaný ako lobista a aby musel zverejniť odkiaľ na túto činnosť dostáva peniaze. Chceš meniť systém právny? V poriadku, zaregistruj sa ako lobista, ukáž čisté ruky a potom to rob, nie je s tým žiadny problém, je to legitímne, je to legálne.
Ale ak chceš naozaj meniť veci, tak vstúp do politického procesu, ponor sa do toho bahna, ktoré tam vždy je a skús s tým niečo urobiť. Skús s tým niečo urobiť, lebo tak sa legitímne menia veci v štáte. Nieže niekde obkľukou, pod cudzou vlajkou rozprávame o všeobecných dobrách. Ale to tie jednočlovekové NGO-čky, tí bojovníci za ľudské práva to nikdy neurobia. Viete, prečo to neurobia? Pretože to nie sú schopní urobiť. Pretože tak, ako každý vidí, keď niekto ide kandidovať do parlamentu a dostane 0,0 nič percenta, tak by dopadli aj oni. Tak by dopadli aj oni. Pravda je taká, že tí, ktorí sa dnes tvária ako "hlas ľudu, hlas boží", by potom boli veľmi rýchlo demaskovaní a zbadali by sme, koľko tých hlasov by dostali vo voľbách.
Ak sa mi nepáči nejaký minister, ak sa mi nepáči policajný prezident, tak ho treba poraziť vo voľbách. Aby bolo jasné, ja nemám rád túto vládu, budem proti vám vystupovať a budem robiť všetko pre to, aby táto vláda skončila čím skôr, lebo na to som tu. Za to si ma ľudia platia. Ale budem to robiť v legitímnom politickom zápase a budem sa uchádzať o dôveru ľudí a o legitimitu vo voľbách. Nie o legitimitu od nejakých NGO, pretože podľa mňa v tomto štáte má záležať na ľuďoch. To je demokracia, pokiaľ rozhodujú ľudia a nie NGO.

V poriadku, nie je problém, myslel som, že proste za minútu...

Vážená pani podpredsedníčka, vzhľadom na to, že budem hovoriť dlhšie ako jednu minútu, možno navrhujem, aby sme pokračovali až po obednej prestávke, vzhľadom na to, že o minútu nám začína.

Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy a páni, prečo sme predložili tento návrh zákona o úprave lobingu? Za jeden z najťažších vojnových zločinov bolo vždy považované, keď niekto bojoval v cudzej uniforme. Rovnako bolo vždy považované za hlboko odsúdeniahodné, keď niekto postupoval ako pirát. To znamená, pritiahol pod cudzou vlajkou, na poslednú chvíľu ju zmenil a napadol svojho protivníka. A cieľom tohto zákona o lobingu je obmedziť pirátstvo v našom verejnom a politickom živote.
Ak má niekto meniť, ak má niekto záujem a chuť meniť zákony, meniť náš právny poriadok, meniť politický právny systém v Slovenskej republike, je to legitímne, ale nesmie to robiť ako pirát. Nesmie to robiť pod inou vlajkou, než sa to robiť má. Tak ako odsudzujeme, keď si nejaký oligarcha alebo finančná skupina platí politikov, aby ovplyvňovali spoločnosť v jeho prospech, rovnako odsudzujeme, ak si niekto platí napríklad mimovládnu organizáciu, aby menila verejnú mienku a právny poriadok Slovenskej republiky vo svoj prospech, či už je to prospech politický, ideologický alebo finančný. Nemôže chcieť niekto vystupovať ako lobista, to znamená meniť právny systém Slovenskej republiky a súčasne sa tváriť ako mimovládna organizácia, ktorá obhajuje celospoločenské, všeobecne prijímané dobro. To podľa nás nejde dokopy.
Lobizmus za svoje záujmy je v demokratickej spoločnosti prijateľný a je tolerovateľný. Ale musí byť priznaný. Ak niekto presadzuje nejaký záujem a je jedno, či s tým záujmom súhlasí, musí sa k tomu reálne prihlásiť a má byť zaregistrovaný ako lobista. Ak niekto nerobí iba charitu alebo nechráni iba prírodu alebo nepomáha iba ľuďom, ale súčasne lobuje za zmenu právneho systému Slovenskej republiky, mal by sa otvorene zaregistrovať podľa tohto zákona v Národnej rade Slovenskej republiky a prihlásiť sa k činnosti, ktorú robí. Mal by sa prihlásiť, kto ho financuje, mal by to priznať, mal by povedať, za čo lobuje, mal by povedať, u koho lobuje. To si myslíme, že je v demokratickej spoločnosti normálne. Každý občan by sa mal možnosť pozrieť na stránku Národnej rady a pozrieť si, kto je v zozname lobistov zapísaný, kto za akú vec lobuje a aký je jeho záujem. Ak niekto neprizná, že lobuje za zmenu právneho systému Slovenskej republiky, za zmenu zákonov, nariadení vlády alebo vyhlášky ministerstiev a bude tak robiť a súčasne tak bude robiť v právnej forme ako nezisková organizácia alebo mimovládna organizácia, tzv. NGO, takáto NGO bude zrušená, pretože tieto dve veci by mali byť priznané.
Chceme vylúčiť, aby lobista nemohol byť napríklad štátnym zamestnancom. To je podľa nás nezlučiteľné. Nie je predsa možné, aby niekto loboval za nejaký záujem akokoľvek legitímny, môže to byť demokratický záujem a súčasne bol štátnym zamestnancom, zamestnancom štátu, u ktorého lobuje za svoj záujem. To je podľa nás nefér, tak to nemá byť. Chceme vylúčiť, aby napríklad pani Pietruchová mohla byť štátnym zamestnancom a súčasne lobovať za svoju ideologickú predstavu o právnom poriadku tohto štátu, to považujem za absolútne neprijateľné. Chceme vylúčiť, aby bol niekto plateným lobistom Európskej únie, je to legitímne, je to demokratické, keď má niekto taký názor, a súčasne bol platený štátom ako odborník na európsku integráciu, ktorý sa má údajne nestranne vyjadrovať k tomu, nakoľko hlboko európsku integráciu potrebujeme alebo nepotrebujeme. To je podľa nás neprijateľné.
Každý si môže vybrať, či chce byť politik, či chce byť štátny úradník alebo lobista. Každý si môže slobodne zvoliť, kde vidí svoj priestor. Každý si môže vybrať, či chce byť všeobecne prospešná mimovládna organizácia alebo chce byť lobista, ale nemôže byť aj, aj. Nikto nemôže byť v tomto štáte aj sudca, aj žalobca. Nikto nemôže byť v tomto štáte aj sudca, aj obhajca. A ani nikto nemôže byť v tomto štáte aj žalobca, aj obhajca. Každý si podľa nás má vybrať dres, ktorý mu najviac sedí, ktorý mu najviac vyhovuje. A potom ľudia budú naozaj vedieť, v akom záujme a v akej roli ten-ktorý človek alebo organizácia vo verejnom živote vystupujú.
Pani podpredsedníčka Národnej rady, skončil som a súčasne sa hlásim do rozpravy ako prvý, kde svoj návrh hlbšie odôvodním.

Pán kolega, ako priaznivec a fanúšik histórie sa chcem opýtať, samozrejme, s trochu nadsádzkou, či ste tým prezidentom, ktorý chodil neobrneným autom, mysleli Masaryka alebo Beneša, lebo pravdepodobne ten, ktorého ste mysleli, nebol jediný.

Pán kolega, myslím si, že váš návrh má ratio. Mám k nemu dve poznámky, ktoré budeme v prípade, ak prejde do druhého čítania, za náš klub navrhovať. Myslíme si, že existujú funkcie v štáte, ktoré štát reprezentujú. To znamená bez ohľadu na, teraz by som to povedal, až úsporu prostriedkov slúžia na to, aby tento štát reprezentovali doma, aj vo svete a dali funkciám vážnosť. Čiže myslíme si, že tí najvyšší ústavní činitelia, keď by som to takto povedal, samozrejme, že s rozvahou, ale keď si kúpia aj opancierovaného Maybacha, prosím, prosím.
Druhá poznámka je k prednostom obvodných úradov, tam vidím jeden problém. Prednosta obvodného úradu je zo zákona šéfom krízového štábu v prípade, ak sa udeje nejaká živelná pohroma, povodeň a tak ďalej. Častokrát tie obvodné úrady nie sú veľké. Čiže on sa potrebuje nejakým vôbec vozidlom dostať na to miesto živelnej pohromy, čo je častokrát v ťažkom teréne a tam, si myslím, že tento limit, ten, ktorý ste dali, o tom sa dá diskutovať, by im v podstate umožnil kúpiť si FABIU. Tou FABIOU by sa tam nedostali, takže toto sú naše dve také poznámky, čo si myslíme, že je vhodné osobitného zreteľa a dá sa tiež diskutovať, na akú triedu ktorú úroveň verejných funkcií v tomto štáte nastaviť, ale myslím si, že ten zákon je správny, pretože každý vyšší štátny úradník alebo politický predstaviteľ štátu by mal byť aspoň trochu asketický. A nemal by byť príliš rozhadzovačný, ak chce ísť nejakým príkladom občanom tohto štátu.