Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, chcel by som povedať pár slov k hlbšej podstate toho, prečo predkladáme zákon o lobingu do Národnej rady. V našom štáte prebieha už niekoľko rokov zásadný spor o to, že kto má v tomto štáte rozhodovať, ako má prebiehať politický proces a akým spôsobom sa majú presadzovať záujmy rôznych skupín v tomto štáte.
Počúvame už veľa rokov takú mantru, že vládnutie má byť otvorené, máme tu mať otvorenú...
Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, chcel by som povedať pár slov k hlbšej podstate toho, prečo predkladáme zákon o lobingu do Národnej rady. V našom štáte prebieha už niekoľko rokov zásadný spor o to, že kto má v tomto štáte rozhodovať, ako má prebiehať politický proces a akým spôsobom sa majú presadzovať záujmy rôznych skupín v tomto štáte.
Počúvame už veľa rokov takú mantru, že vládnutie má byť otvorené, máme tu mať otvorenú liberálnu spoločnosť. Stala sa z toho mantra a fráza a najviac po tom volajú práve častokrát jednočlovekové alebo dvoj, trojčlovekové NGO-čky alebo mimovládne organizácie. A ja sa pýtam, ku komu máme túto spoločnosť mať otvorenú? K ľuďom alebo k nejakým mimovládnym neziskovým organizáciám, NGO-čkám?
Ja nemám pocit, že by táto spoločnosť nebola dostatočne otvorená. Skôr mám pocit, že v mnohých veciach je naša spoločnosť až príliš otvorená. Naša spoločnosť mi dnes pripadá niekedy otvorená ako vybývané rómske byty, ktoré majú vykradnuté okná, ktorými fučí dnu, prší tam dnu a my sa tvárime, že takto je to normálne a takto to má byť. Ešte aj tie sociálne zariadenia sú tam častokrát rozkradnuté a v tej spoločnosti je z toho proste istý zápach.
Naša spoločnosť je ako tie vybývané rómske byty, kde si každý chodí dnu a von, a tvárime sa, že tak je to normálne, že to je tá sloboda, tak to má byť. Lenže toto nie je sloboda. To je absolútna strata citu pre súkromie, pre nejaké posvätno a najmä strata citu pre pravidlá hry, ktoré by v zdravej a fungujúcej spoločnosti, ktorá má byť súdržná, mali fungovať.
Ja ako konzervatívec hlboko a zásadne odmietam to, akým spôsobom dnes naša spoločnosť funguje. V 90. rokoch prebehol v našej spoločnosti veľmi zásadný spor medzi dvomi Václavmi - Václavom Havlom a Václavom Klausom. Václav Havel presadzoval ideu tzv. otvorenej spoločnosti, občianskej spoločnosti. Táto idea bola isto intelektuálne dobre myslená, ale bola naivná a najmä sa ukazuje dnes ako absolútne nefunkčná. To je tá predstava, že v spoločnosti má byť neustály, povedal by som, tlak a zápas vyvíjaný na politickú elitu a občania majú byť v tomto zápase a v tomto súboji ideí zastupovaní mimovládnymi organizáciami. To znamená, že tie mimovládne organizácie, to sú tí, ktorí majú strážiť vládnuce politické a ekonomické elity, pretože, samozrejme, normálni ľudia na to nemajú čas, aby sa tým každodenne zaoberali.
Lenže k čomu sme takýmto spôsobom dospeli? Namiesto pravidla "Hlas ľudu, hlas boží", tu máme akoby pravidlo "Hlas NGO, hlas boží". Len sa potom treba pýtať, v akých veciach a koho tie NGO-čky naozaj zastupujú, aká je ich legitimita.
Toto je základný omyl, ktorý si mnohí ľudia, ktorí to myslia dobre, neuvedomujú, pretože žijú v bubline. Majú pocit, že veď predsa celá občianska spoločnosť zastáva ich názory. Všetky relevantné NGO-čky, ktoré poznáme, zastávajú ich názory. Problém je v tom, že my sa neriadime tým a nemáme sa riadiť tým, kto zastupuje alebo koho zastupujú NGO-čky. My sa máme riadiť tým, čo si myslia v tejto spoločnosti ľudia.
Ak si niečo myslí nejaká skupina NGO-čiek akokoľvek hlasná, ktorej hlas je v médiách akokoľvek silno prezentovaný, ešte to nič neznamená o legitimite týchto názorov. Áno, politici musia počúvať hlas ľudu, ale tento hlas má byť vyjadrený politickým procesom, to znamená vo voľbách, prípadne v referende. To je hlas boží. Ak si naozaj ctíme demokraciu, potom je pre nás hlasom božím hlas ľudu prejavený vo voľbách a v referende.
Hlas NGO, tzv. tretieho sektora, to je častokrát iba také vábenie sirén. Tak ako máme lepšie a horšie politické strany, tak máme aj lepšie a horšie mimovládne organizácie. Tak ako sa nám nepáčia niektoré politické strany a niektoré sa nám páčia, tak sú rovnako naivné, úprimné, skorumpované, dobré, zlé mimovládne organizácie. To nie je tak, že tu je zlá vláda, zlí poslanci, zlí primátori, dobrý občiansky sektor zastúpený mimovládnymi organizáciami. To je ilúzia, ak si niekto toto myslí.
Máme tu ochrancov prírody. Máme tu ľudí, ktorí pomáhajú vo svojom voľnom čase iným. Máme ľudí, ktorí chránia prírodu a sú združení v neziskových organizáciách. Takých si vážime a takým chceme pomáhať. Ale máme tu ľudí, ktorí sa tvária ako mimovládny sektor a v skutočnosti iba zastupujú záujmy svojich sponzorov.
Chcem vám teraz povedať dva príklady, ktorých by sme sa mali podľa môjho názoru vyvarovať.
V 90. rokoch sme tu mali rôzne NGO platené zo zahraničia. Vládol tu Mečiar, tajná služba unášala prezidentovho syna, tajná služba robila aktívne operácie voči opozícii, voči novinárom. Chvalabohu za to, že sa našli mimovládne organizácie, ktoré jednoducho na tieto veci upozorňovali. Problém však bol, že po roku zhruba 2004, keď táto krajina vstúpila do NATO a do EÚ, tak prirodzene už nebol žiadny problém s demokraciou, nikto tu nemal žiadnu obavu a tie finančné prostriedky smerujúce zo západných štátov smerom k nám vyschli. Ale tí ľudia, ktorí boli naučení, mnohí, že vystupujú v médiách, sú autority, vyjadrujú sa k veciam, zrazu museli riešiť, čo ďalej. Zrazu zistili, že sa stali niektorí z nich, bohužiaľ, otrokmi grantov. Na čo boli granty, to začali presadzovať. A granty boli na európsku integráciu čoraz hlbšiu, granty boli na globálne otepľovanie, na rodovú rovnosť, LGBTI agendu a tak ďalej a tak ďalej.
Nemýľme sa, aj na trhu NGO funguje zákon ponuky a dopytu, ale nielen ponuky a dopytu od ľudí, je to aj opačne. Ponuka grantov vytvára akože spoločenský dopyt po nejakej téme alebo po nejakej ideologickej agende. Mnohí ľudia v NGO si ani neuvedomili, že už nie sú bojovníkmi za slobodu alebo demokraciu, stali sa iba nájomnými žoldniermi tých, ktorí vypisujú granty.
A viete, čo je najhoršie? Tie takzvané mimovládne organizácie, ktoré majú strážiť ten zlý vládny sektor a politický sektor, berú dnes najviac peňazí od vlád, od vlády Slovenskej republiky a od Európskej komisie. Tak aké sú to mimovládne organizácie? Na čo sa to hráme? Kde berú tú drzosť pani Pietruchové, Schlessinger, páni Weissenbacherovia? Brať peniaze od slovenskej vlády, od európskej vlády a tváriť sa ako občianska iniciatíva, ako mimovládna organizácia. Kde berú tú drzosť? Aké to zmätenie pojmov a jazyka? Kam sme sa to dostali? Však to sú vládou platené agentúry, ktoré majú propagovať isté želané názory. Môžeme s nimi súhlasiť, môžeme s nimi nesúhlasiť, ale to nie sú akési objektívne občianske prejavy spontánneho záujmu o nejaké témy. To sú Európskou komisiou a aj našou vládou sponzorované aktivity.
Ale to nie sú len štátmi a vládami sponzorované aktivity. Zoberme si napríklad Open Society Fund. Open Society Fund založená a platená pánom Sorosom má nepochybne aj veľa veľmi prospešných aktivít pomáhajúcich ľuďom. Nič proti tomu. Absolútne nič proti tomu nemám. Ale nemá náhodou pán Soros aj svoju úplne vyhranenú politicko-ideologickú agendu, ktorú sa snaží už vyše 20 rokov vtláčať do spoločnosti za bývalou železnou oponou? A nielen u nás, myslím v Európe, ale aj hocikde po svete. To nie je agenda, ktorá je politicky, hodnotovo neutrálna, všeobecne prospešná. To je konkrétna ideologická a politická agenda. Prečo sa máme tváriť, že to je niekto, kto má strážiť slovenskú demokraciu a hodnotiť ju? Ak niekto vypisuje takýmto spôsobom granty, no tak je logické, že ten, kto ten grant prijme, tak musí presadzovať tú agendu, veď inak to nejde.
Tu nejde o ochranu demokracie častokrát, tu ide o spor a zásadný spor podľa mňa, o charakter tohto štátu a o charakter Európy. Ak pán Soros napríklad podporuje masovú imigráciu do Európy, to nie je vec demokracie alebo nedemokracie, to je konzervatívno-liberálny spor o to, akým spôsobom majú štáty fungovať, či napríklad je normálne, že ak existuje Slovenská republika alebo existuje Európska únia a má existovať ako štát, tak musí chrániť svoje hranice. Veď o tom ešte pred rokom niektorí pochybovali a tvárili sa, že čo to rozprávame. Veď to je úplne zásadný spor o charakter toho, ako má naša spoločnosť a európska spoločnosť vyzerať, či tu majú existovať národné štáty alebo len nejaké beztvaré kozmopolitné spoločenstvo, lebo tak je to správne. Ja si teda nemyslím, že je to správne. A nemyslím si, že NGO-čky, ktoré presadzujú takéto veci, presadzujú verejno-prospešnú vec, že sú reprezentantmi tohto národa alebo ľudí tu, že uspokojujú nejaký dopyt po tom, po čom ľudia volajú. Nevolajú naši ľudia po tom. Naši ľudia po tom vôbec nevolajú.
A teraz budem ešte aktuálnejší a hrozivejší. Poviem ešte jeden podľa mňa desivejší príklad. Vnímam to tak, že mnohí poslanci v tejto sále to myslia s bojom proti korupcii úprimne, že to myslia naozaj vážne. A preto ich chcem týmto príkladom varovať, lebo vidím, že niektorí už si zakladajú na tom, aby si nabehli, chcem ich varovať, aby sa nestali v niektorých veciach iba užitočnými idiotmi niečích záujmov.
V Českej republike nedávno prebehla tzv. veľká protikorupčná revolúcia. Začala tak, že tri mimovládne organizácie - Transparency International, Rekonstrukce státu a Protikorupční fond - začali vyvíjať veľkú aktivitu a naozaj záslužnú. Odhaľovali jeden korupčný škandál za druhým. Najali bývalých spravodajských dôstojníkov, ktorí chodili špehovať celé politické spektrum, sledovali ich na dovolenkách, odpočúvali im telefóny, nelegálne samozrejme, a vyplávavali na povrch kauzy. Vytvárali veľký tlak na českú spoločnosť, že naozaj s tým treba niečo spraviť, lebo proste Česká republika je už najhorší, najskorumpovanejší štát na svete. Niežeby tam nebolo korupcie dosť, ale atmosféra bola taká, že to už naozaj v Burkine Faso je to lepšie, ako v Českej republike.
Tieto tri NGO-čky podporovali a vyrábali viacero protikorupčných hrdinov, bojovníkov proti korupcii z polície aj zo štátneho zastupiteľstva dlhodobo. Robili z nich ikony, až to dospelo na jar 2013 do veľkej eufórie a vyvrcholenia toho, že konečne sa to tej občianskej spoločnosti podarilo. To, čo tí skorumpovaní politici nechceli urobiť, vtrhlo komando kukláčov na úrad vlády v noci, zadržali premiéra Nečasa, urobili domové prehliadky po celej Prahe, zvolali tlačovku a povedali: "Konečne sme zatočili tým veľkým rybám krkom. Tým kmotrom hnusným. Kilogramy zlata sme zabavili, ix a ix miliónov."
Viete, čo to bolo v skutočnosti? V skutočnosti to bol sprostý štátny prevrat. Sprostý štátny prevrat. Nečasova vláda padla. Viete, koľko percent mal v tom čase istý pán Babiš? Nula celá nula, nič. Pár mesiacov predtým dostal v regionálnych voľbách 0 krajských poslancov, nula krajských poslancov v celej Českej republike. A potom vo voľbách, krátko potom sa stal reálnym víťazom on, aj keď skončil tesne druhý a ministrom financií, dnes je najsilnejším mužom Česka. A ajhľa, čo sa nezistilo krátko potom? Niektorí to vedeli už vtedy, ale nikto ich nechcel počúvať, že všetky tie tri mimovládne organizácie financuje už roky pán Babiš a jeho kamaráti. Ajhľa, čo sa nestalo? Elitný útvar pána Šľachtu, ktorý každú chvíľu robí mediálny zásah a v putách niekoho šváca do policajných áut, už dlhé roky spolupracoval s pánom Babišom, pán Babiš bol konfident tohto úradu. Dlhé roky hrali hru Ja na bráchu, brácha na mne. Čo z tých korupčných káuz sa podarilo naozaj vyšetriť? Nič. Sporia sa o Nagyovej kabelky. To je celý veľký výsledok protikorupčného ťaženia.
Ale čo robia tie NGO-čky? Čo robí tá česká občianska spoločnosť? Po tom, čo Babiš po troch rokoch na ministerstve financií dostáva dvojnásobok dotácií od štátu ako pred tým, než sa stal ministrom financií. Čo robí tá občianska spoločnosť? Viete, čo robia tie NGO-čky? Ďalej odhaľujú korupciu. Ďalej otvárajú ďalšie a ďalšie kauzy. Všetkých, okrem pána Babiša. Úplne každého politického konkurenta pána Babiša.
Toto je niečo, čo reálne hrozí aj u nás. Aj u nás reálne hrozí to, že ak niekto povie, že henten je fuj, to ešte neznamená, že ten, kto to kričí, je naozaj cukríček. To ešte vôbec tak nemusí znamenať. Ak nejaká NGO-čka povie, že toto sú opatrenia, ktoré my tu musíme prijať, to je objektívne dobro, to je tá transparentnosť, čo treba urobiť. To ešte vôbec neznamená, že za tým nie je nejaký iný záujem. Preto predkladáme tento návrh zákona.
Mimochodom, viete, aká je všeobecná stratégia? To je manuál, akým spôsobom sa dostať k moci v skorumpovanom štáte? Poviem vám to na príklade južného Vietnamu a Vietcongu. Vietcong nešiel po tých najskorumpovanejších úradníkoch južného Vietnamu, práve naopak, tých tam nechal sedieť. Vietcong strieľal tých úradníkov, ktorí sa snažili robiť si svoju prácu v medziach toho bordelu, čo tam bol byť spravodlivý a proste aspoň trochu chrániť ľudí. Tí išli dolu ako prví. Aby bola na výber iba jedna možnosť. Buď veľkí revolucionári alebo ten bordel, čo tam vtedy bol. Potom Američania odišli, prišiel Vietcong a južní Vietnamci zrazu zistili, že revolucionári boli stokrát horší ako tie najskorumpovanejšie hovädá, ktoré tam boli predtým.
Viete, všetky veľké zápasy sa môžu diať pod peknými transparentami a s krásnymi sloganmi o všeobecnom dobre. Ale môže byť za tým aj konkrétny záujem. Ak niekto chce ovplyvňovať lobisticky dianie v krajine, mal by priznať, že je lobista. Nemal by sa tváriť ako spravodlivý sudca a strážca verejného dobra. A keďže - ako sa hovorí v slovenskom seriáli Tisícročná včela - na každú vojnu treba "peníze, peniaze a peněží", myslíme si, že je spravodlivé, aby ten, kto sa pokúša o zmenu politického systému, politických procesov, právneho systému, právneho poriadku, aby bol zaregistrovaný ako lobista a aby musel zverejniť odkiaľ na túto činnosť dostáva peniaze. Chceš meniť systém právny? V poriadku, zaregistruj sa ako lobista, ukáž čisté ruky a potom to rob, nie je s tým žiadny problém, je to legitímne, je to legálne.
Ale ak chceš naozaj meniť veci, tak vstúp do politického procesu, ponor sa do toho bahna, ktoré tam vždy je a skús s tým niečo urobiť. Skús s tým niečo urobiť, lebo tak sa legitímne menia veci v štáte. Nieže niekde obkľukou, pod cudzou vlajkou rozprávame o všeobecných dobrách. Ale to tie jednočlovekové NGO-čky, tí bojovníci za ľudské práva to nikdy neurobia. Viete, prečo to neurobia? Pretože to nie sú schopní urobiť. Pretože tak, ako každý vidí, keď niekto ide kandidovať do parlamentu a dostane 0,0 nič percenta, tak by dopadli aj oni. Tak by dopadli aj oni. Pravda je taká, že tí, ktorí sa dnes tvária ako "hlas ľudu, hlas boží", by potom boli veľmi rýchlo demaskovaní a zbadali by sme, koľko tých hlasov by dostali vo voľbách.
Ak sa mi nepáči nejaký minister, ak sa mi nepáči policajný prezident, tak ho treba poraziť vo voľbách. Aby bolo jasné, ja nemám rád túto vládu, budem proti vám vystupovať a budem robiť všetko pre to, aby táto vláda skončila čím skôr, lebo na to som tu. Za to si ma ľudia platia. Ale budem to robiť v legitímnom politickom zápase a budem sa uchádzať o dôveru ľudí a o legitimitu vo voľbách. Nie o legitimitu od nejakých NGO, pretože podľa mňa v tomto štáte má záležať na ľuďoch. To je demokracia, pokiaľ rozhodujú ľudia a nie NGO.
Skryt prepis