Vážení kolegovia, vážené kolegyne, keby sa teraz o tom hlasovalo, tak máme v parlamente väčšinu. Bohužiaľ, to tak nebude. (Reakcia z pléna.) Bohužiaľ.
Čo sa týka tohto bodu. V Ústave Slovenskej republiky v čl. 7 ods. 2 sa naozaj píše, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Moja otázka je veľmi jednoduchá, ktorá normálna krajina môže mať napísané niečo takéto priamo v ústave, navyše a to v ústave mať nepísané nemusí, pretože jej to nikto neprikazuje. Načo je to dobré, načo to tam je, komu to vlastne slúži a v čí prospech to tam je napísané?
Dôsledky tejto zdanlivo bezvýznamnej vety pre Slovenskú republiku sú katastrofálne. Táto veta postavila Slovenskú republiku do postavenie kolónie. Slovensko sa naozaj nielen právne, ale aj hospodársky stalo kolóniou Západu. Naše hospodárstvo je dlhodobo a účelovo budované tak, aby bolo existenčne závislé od Európskej únie, od zahraničných investorov a od zahraničných trhov. Toto nikto nemôže spochybniť. Západné krajiny nás neprijali medzi seba do Európskej únie kvôli tomu, že by nám chceli nezištne pomôcť, ale kvôli tomu, že to je pre nich východné.
Ekonomická kolonizácia nášho hospodárstva je už tak zrejmý fakt, že to nemá význam ani spochybňovať a nemá o tom význam dokonca ani diskutovať. Kto to chce napadnúť, tak nech si skúsi vo svojej pamäti vybaviť jednu významnejšiu slovenskú firmu, jeden významnejší slovenský podnik alebo nejakú fabriku mimo Bratislavy. Proste nič. Také firmy neexistujú, také firmy tu nie sú. Všetko je v rukách zahraničných, prevažne západných investorov. Je smutné, ale na druhej strane zároveň trošku príznačné, že debaty o akejsi výhodnosti nášho členstva v Európskej únii sa zvrhli len na debaty o čerpaní eurofondov. Akoby sme boli Úniou nejakým spôsobom kúpení a akoby tie eurofondy bolo to jediné lákadlo, ktoré nás v Únii má držať. Akoby tu ani iné aspekty vlastne neboli. Skutočným cieľom nášho prijatia do Únie nebola nejaká nezištná pomoc, ale podľa nás to bolo práve, bola práve snaha o ovládnutie našich strategických firiem a trhov.
Ešte pred naším vstupom do Únie požadovala samotná Európska únia liberalizáciu tzv. strategických odvetví. Vďaka tomu mohli naše strategické podniky ovládnuť zväčša západní zahraniční investori. Inými slovami, ak by sme naše strategické trhy a podniky pre Západ nezliberalizovali, tak by nás do Únii ani neprijali, lebo by sme im, ani by nás nepotrebovali. Neboli by sme im na nič dobrí. Rovnaký proces sa deje teraz, mimochodom, aj na Ukrajine.
Zástancovia členstva v Európskej únii často argumentujú eurofondami a ich výhodnosťou. Tá miera, akou nám chce Únia eurofondami pomáhať, je však veľmi otázna. V skutočnosti, keby nám chcela Únia naozaj úprimne pomôcť, tak od nás nemusí vyberať nejaké členské poplatky, ktoré nám potom za istých podmienok vo forme eurofondov vráti, ale mohla by nám napríklad na 10, 20 rokov odpustiť naše platby do Európskej únie, do jej rozpočtu. Finančne by to vyšlo úplne tak isto, akurát že by Únia nemala na nás nejaké páky. To by bolo za predpokladu, že by Únia, že by to Únia s tou pomocou pre Slovensko myslela naozaj úprimne, naozaj vážne. Slovensko bolo kedysi, kedysi bolo v situácii, že sme si všetky verejné investície financovali sami. Dnes sa, bohužiaľ, dostávame do situácie, kedy v televízii beží reklama, kde sa hrdíme, že 80 % verejných investícií je financovaných z prostriedkov štrukturálnych a investičných fondov Európskej únie. No to je krása, to sme teda dopadli. Naozaj na to môžme byť hrdí. To je mizéria, aká tu v histórii už naozaj dávno nebola.
Liberalizácia tých strategických podnikov, ktoré som spomínal, bola jedna z kľúčových podmienok prijatia Slovenska do Európskej únie. Je to jeden z dôsledkov tej zdanlivo nenápadnej vety, že právne akty Európskej únie sú nadradené slovenským právnym aktom. Dôsledok je ale taký, že nás, z tých sprivatizovaných strategických podnikov, ktoré sme kvôli Únii museli zliberalizovať, odišlo od nášho vstupu do Slovenska, do Európskej únie zo Slovenska viac ako 8,3 mld. eur. To sú dividendy, ktoré odišli, odplávali smerom na západ. Od nášho vstupu do Európskej únie v roku 2004 napríklad zo Slovenských elektrární, Slovnaftu, U.S. Steel Košice, z konzorcia Slovenského plynárenského priemyslu pred reprivatizáciou v 2013., teraz je tam viacero firiem do toho zahrnutých, hoci v minulosti tieto podniky napĺňali slovenskú štátnu pokladnicu, dnes z nich profituje Západ, dnes a skladáme na blahobyt západných zahraničných majiteľov. Len tak pre zaujímavosť, ročné zisky, ročné dividendy z týchto strategických podnikov by dokázali navýšiť rozpočet ministerstva zdravotníctva takmer o polovicu, takmer o polovicu. Keby sme to spojili ešte so zastavením rozkrádania v zdravotníctve, tak Slovensko mohlo mať jedno z najlepších zdravotníctiev široko-ďaleko.
V súčasnosti sa s tým ale, bohužiaľ, nedá nič robiť. A nebude sa s tým dať nič robiť, pokiaľ bude v našej ústave napísaná veta, že právo Európskej únie je nadradené právu Slovenskej republiky. S takýmto, s takouto vetičkou v ústave sa naozaj nedá vybudovať prosperujúca samostatná a suverénna krajina. Ak si myslíte, že áno, tak mi skúste ukázať nejakú inú krajinu, ktorá takýmto spôsobom zbohatla, ktorá takýmto spôsobom prosperuje, ktorá sa takýmto spôsobom niekam dostala. Spomeňme si na také naozaj úspešné krajiny, ktoré nám v istých oblastiach možnože môžu ísť vzorom. Zbohatli Spojené štáty americké napríklad vďaka tomu, že sa podriadili, že podriadili svoju politiku v nejakej zahraničnej mocnosti? Nie. Zbohatli tak Francúzi, zbohatli tak Angličania, stali sa tak vyspelou krajinou Nemci alebo Čína, ktorá teraz postupne čoraz viac rastie? Ktorá z týchto krajín sa stala regionálnou alebo svetovou veľmocou vďaka tomu, že podriadila svoje vlastné právo nejakej cudzej mocnosti? Ani jedna. Ani jedna, pretože žiadna normálna krajina, pokiaľ jej politici a predstavitelia nie sú zapredaní, by takéto niečo nikdy nespravila.
Bežným ľuďom, bežným Slovákom je vštepovaný názor, že Slovensko sa vďaka poklonkovaniu, vďaka podliezaniu sa Európskej únii stáva bohatším, vďaka príchodu zahraničných investorov že na Slovensku rastie blahobyt. Je to ale ilúzia, ktorou sa nás práve štandardní politici snažia omámiť, pretože príchod zahraničných investorov v skutočnosti nezvyšuje blahobyt a bohatstvo Slovenska, on zvyšuje bohatstvo cudzincov na Slovensku. Pretože tie fabriky nie sú v slovenských rukách, sú to fabriky cudzincov, sú majetkom cudzincov, a keď sa im darí, áno Slováci majú z toho nejaký prospech, majú z toho nejaké mzdy, väčšinou podpriemerné, ale to hlavné bohatstvo a ten majetok samotnej fabriky je v rukách zahraničia.
Slovenský podnikateľ, slovenský živnostník nedostane od štátu nič, ale zahraničných, so zahraničnými investormi, so zahraničnými podnikateľmi sa bavíme ako v rukavičkách. Nevadí, že neplatia dane, odlievajú zisky do zahraničia, vláda im napriek tomu poskytuje daňové stimuly, daňové úľavy, aby sem prišli, aby tu čo najviac, aby sa im tu čo najviac darilo. Samozrejme, proti slušným a takým poctivým zahraničným investorom nemáme ani nemôžme mať nič, pretože niektorí zahraniční investori, zahraniční podnikatelia sú naozaj zdrojom technologických inovácií, dobrých nápadov, akéhosi pokroku. Vždy to bolo dobré, vždy to bolo prospešné, ale je istá miera, odkedy sa táto prospešnosť obracia proti vlastnej krajine a odkedy sa krajina, ktorá prijíma prebytok zahraničných investorov, mení na kolóniu. Zahraniční investori predsa nemôžu byť pilierom, na ktorých stojí hospodárstvo alebo ekonomika nejakého štátu, nejakej krajiny, vždy majú byť len akýmsi doplnkom k tomu gro, k tomu zdravému jadru, na ktorom stojí skutočné hospodárstvo danej krajiny. My sa realite už nechceme len prispôsobovať, boli by sme radi, keby sme ju mohli v prvom rade formovať. To je ten základný rozdiel medzi nami a takými tými štandardnými politikmi.
Chceme v prvom rade, aby hospodárstvo slúžilo ľuďom a bolo tu v prospech ľudí a nie aby ľudia slúžili ekonomike a slúžili podnikom a aby ľudia slúžili hospodárstvu. Chceme, aby cieľom zdravotníctva bolo ľudí vyliečiť, a nie ľudí liečiť, aby sa v našich školách učili deti premýšľať a nielen memorovať. Nikdy to však nebudeme môcť dosiahnuť, pokiaľ sa nebudeme môcť ako Slovenská republika slobodne nadýchnuť. My sa jednoducho musíme zbaviť okov z Bruselu. Západ, západné krajiny boli pre nás v minulosti v mnohom vzorom, bohužiaľ, dnes sú pre nás v mnohom práve výstrahou.
Poďme sa pozrieť ešte na iný aspekt Európskej únie a tou je ekonomické smerovanie a ekonomická politika členských štátov Európskej únie. V roku 2004, keď sme do Únie vstupovali, bol celkový dlh členských krajín Európskej únii na úrovni 6 720 mld. eur. V roku 2015, minulý rok, sa tento dlh vyšplhal na závratných 12 714 mld. eur. To znamená, že za posledných 11 rokov sa celkový dlh členských štátov Európskej únie takmer zdvojnásobil, tak hovoria štatistiky Eurostatu.
Obdivujeme západné krajiny, snažíme sa im podliezať, ale pozrime sa na tie dlhy, ktoré západné krajiny majú. Napríklad keď budete najbližšie obdivovať, ako ďaleko je Rakúsko, ako vyspelá krajina je Rakúsko, tak si spomeňte na to, že dlh Rakúska je o 250 mld. eur vyšší ako dlh Slovenska, dlh Slovenskej republiky. Pre Slovensko by takáto finančná injekcia, týchto 250 mld. eur, keby sme sa chceli podobať na Rakúsko a ísť ich cestou, pre Slovensko by to znamenalo, že počas najbližších 14 rokov by sme mali dvojnásobný štátny rozpočet na všetko, zdravotníctvo, školstvo, obrana, všetko by malo dvojnásobný rozpočet. Alebo by to znamenalo, že Slovenská republika by mohla dať jednorazovú podporu 50-tisíc eur každému jednému obyvateľovi Slovenska. Neviem, koľko to vychádza pre vašu konkrétnu rodinu. Vynásobte si počet členov vašej rodiny 50 tisícmi, toľko by ste dostali a s tým by ste hospodárili. Kto by z týchto 250 mld. požičaných eur nedokázal vybudovať zo Slovenska Rakúsko? Je naozaj umenie hospodáriť s takto veľkým dlhom? Sú tí liberálni kapitalistickí ekonómovia, ktorí už 23 rokov humpľujú našu krajinu, naozaj takí géniovia, keď dokážu hospodáriť jedine týmto, týmto spôsobom?
Ďalšiu oblasť, ktorú môžem vytknúť Európskej únii, je poľnohospodárstvo, pretože krajina, ktorá je existenčne závislá na dovoze potravín, totiž nemôže byť označená za samostatnú a suverénnu krajinu. Bol som nedávno na výlete v nemeckom Bavorsku. Tam bol pohľad na bavorské lúky krajiny úplne iný. Potraviny tam boli čerstvé, kvalitné, cenovo dostupné, na lúkach sa pásli kravy a dobytok. Bohužiaľ, kedy to bolo, kedysi to tak bolo aj na Slovensku. Dnes je však všetko zničené, lúky sú zarastené, družstvá opustené a zahraničné supermarkety plné zahraničného tovaru. Hoci sú tieto zahraničné potraviny rovnako drahé ako tie na Západe, kvalitou často nedosahujú ani priemer toho, čo na Západe. Potvrdili to viaceré štúdie a škandály, ktoré boli medializované.
Na Slovensku máme masy nezamestnaných nízkokvalifikovaných ľudí, ktorí by boli priam ideálnymi adeptami na prácu v poľnohospodárstve. Doterajšie slovenské vlády však neurobili s tým nič. Vládni politici vidia problém v tom, ako slovenskému poľnohospodárstvu pomôcť, ale nevidia problém v tom, ako platiť státisíce nezamestnaných. Dovoz potravín je na Slovensko, je pritom na historickom maxime a vývoz potravín neustále klesá. Kríza v slovenskom poľnohospodárstve však nie je len nejaká náhodná, chvíľková slabosť, ktorá sa tu objavila len nedávno. Je to dlhodobý trend likvidácie slovenského poľnohospodárstva, slovenských roľníkov, slovenských chovateľov. Absolútne najhoršie obdobie však nastalo počas poslednej jednofarebnej vlády SMER-u Roberta Fica a počas podliezania sa práve Európskej únii. Ešte nikdy v histórii Slováci nepreplácali na dovoz potravín toľko, ako preplácajú teraz. Rozdiel medzi vývozom a dovozom potravín na Slovensko už presiahol závratných 1,1 mld. eur a tá situácia sa neustále zhoršuje. V tomto roku to má byť dokonca ešte viac. Slováci dovážajú potraviny dokopy za takmer 3,9 mld. eur ročne. Sú tu ešte iné aspekty nášho členstva v Európskej únii, napríklad imigračná kríza. Táto kríza nevrcholí, ale len začína. Hoci voči imigrantom nemáme žiadny morálny alebo nejaký ekonomický dlh, stále sme nútení akceptovať ich ako vítaných nositeľov diverzity. V skutočnosti sú len ďalším klincom do rakvy našej civilizácie.
A keď si túto mozaiku maličkostí poskladáte, tak zistíte, že krajiny Európskej únie vymierajú, krajiny Európskej únie krachujú a neexistuje jediný logický dôvod, prečo by sme mali mať v ústave zakotvené, že Slovenská republika má byť podriadená práve rozhodovaniu veľkých krajín Európskej únie, ktoré majú v štruktúrach Európskej únie dominantný vplyv.
Táto veta jednoducho musí byť z ústavy odstránená, musí byť odstránená ako symbol, že ešte nie sme kolóniou. Európska únia touto vetičkou od nás požaduje vlastne len jediné, aby sme zostali kľačať. Ale my čo chceme a my čo musíme spraviť, pokiaľ sa chceme pozdvihnúť, je to, že musíme vstať na vlastné nohy.
Ďakujem. (Potlesk.)
