Vážení prítomní, dôvod, prečo odmietam ratifikáciu Istanbulského dohovoru a celý Istanbulský dohovor, je jednoduchý. Dohovor považujem za produkt neomarxistickej ideológie, ktorá ovládla tzv. vyspelé, multikultúrne, liberálne demokracie Západu. Liberálna demokracia Západu, tzv. liberálna demokracia, je v skutočnosti totalitná neomarxistická diktatúra a tyrania menšín. Tyrania menšinami, tak by som povedala. Jej integrálnou súčasťou je rasistická antibelošská a antieurópska ideológia multikulturalizmu, ktorej filozofickým a intelektuálnym základom je kultúrny komunizmus. Tvorí ju zvláštna syntéza nacizmu, marxizmu, orientálnej islamskej despocie a plutokracie finančnej oligarchie novodobej, to znamená novodobej aristokracie.
Multikultúrny, tzv. vyspelý, liberálny Západ reprezentovaný Európskou úniou buduje anticivilizáciu k európskej civilizácii a k jej antickému a kresťanskému kultúrnemu dedičstvu a hodnotám. Európske tzv. hodnoty liberálnej demokracie sú napriek proklamovaným vznešeným ideálom v totálnom protiklade so skutočnými, autentickými európskymi hodnotami a demokraciou. Neomarxizmus, reprezentovaný jeho najdôležitejšou súčasťou multikulturalizmom, sa stal oficiálnou ideológiou Európskej únie, ktorá na jej základe buduje nový kultúrny socializmus. Marxov beztriedny komunizmus nahradili neomarxisti kultúrnym komunizmom, rovnosťou všetkých kultúr, rás a ich príslušníkov. Komunistická ideológia – síce v novej forme – sa tak paradoxne stala základom pokrokovej agendy, tzv. pokrokovej agendy Európskej únie a jej liberálnej demokracie, ktorej prejavy sú práve preto podobné tým, aké mala ľudová demokracia.
Neomarxizmus je stále ponímaný viac-menej ako adaptácia učenia Karola Marxa na súčasné pomery. Bohužiaľ, aj vzdelaní politológovia marxistického zamerania, ktorí sú negatívne naladení na dianie v súčasnej Európskej únii, konštatujú, že agenda multikulturalizmu, genderu, LGBTI, radikálneho feminizmu a tak ďalej nemá s marxizmom nič spoločné, pretože o tom Marx ani Lenin nepísali. Oni sami sa zrejme považujú za neomarxistov, čiže za vylepšených marxistov, čím vlastne zvyšujú zmätok v interpretácii tohoto pojmu.
Marxistické, pardon; neomarxizmus zatiaľ nikoho nezabíja. Zatiaľ. Hoci dnes to už za neho robí jeho spojenec islam, radikálny islam. Zatiaľ len ostrakizuje, osočuje, diskredituje a najnovšie policajne a súdne stíha za odlišné názory alebo zverejňovanie pravdivých, ale nežiaducich informácií, ktoré nazýva hate speech, čiže reč nenávistnú. Marxistické na neomarxizme a politickej korektnosti je predovšetkým to, že si vytvorila nový triedny boj. Keď sa marxistom na Západe belošský proletariát nečakane premenil na ekonomicky prosperujúcu triedu s nezáujmom o čokoľvek revolučné, obrátili sa teda pri, Marcuse, Adorno, Horkheimer z tzv. Frankfurktskej školy v emigrácii na amerických univerzitách, obrátili títo ľudia ideologicky sociálne štruktúry naruby a pretvorili si niekdajší vykorisťovaný proletariát na privilegovanú, rasistickú, xenofóbnu a suprematickú zberbu, čiže vykorisťovateľov. Presne takú, aká bola pre revolučných marxistov buržoázia a statkári alebo pre nacistov Židia. Proti tejto novej vykorisťovateľskej triede si museli vymyslieť nový vykorisťovaný proletariát, k čomu im poslúžili všetky menšiny, nebelošské etniká, homosexuáli, cudzinci, imigranti. Tým vštepili ľavicovú triednu nenávisť ku všetkému belošskému, kresťanskému, a teda pravicovému. Privilegovaním menšín zahájili nenápadný a dlho nespozorovateľný útok na belošskú civilizáciu, maskovaní ľudskými právami, pokrokovým liberalizmom a toleranciou voči všetkým kultúram a zvyklostiam okrem kresťanskej a pôvod európskej. Útočili na všetky zdroje súdržnosti v západnej spoločnosti: na rodinu, náboženstvo, etnicitu a rasu. A všetko, všetko do tej doby ľudsky a spoločensky normálne preklasifikovali na patologické. Kým sa belošská väčšina prebudila k zisteniu, že prichádza o základné práva, už jej vládli nepriatelia, väčšinou regrutovaní z vlastných radov a absurdne tiež z radov bielych žien, feministiek, ktoré sa prezentujú ako vykorisťovaná menšina, hoci ich je, nie sú menšinou, pretože ich je o niekoľko percent viac ako mužov. Zradikalizovaný feminizmus sa tak stal jednou zo zbraní, paradoxne, likvidujúcich tú jedinú civilizáciu, ktorá usiluje o ich rovné práva s mužmi.
Každý, kto nesúhlasí s neomarxistickou ideológiou Európskej únie, najmä s multikulturalizmom podporujúcim masové prisťahovateľstvo, prisťahovalectvo; pardon; až inváziu z moslimských krajín Afriky a Ázie, je tzv. pokrokovými, módnejšie tzv. progresívnymi liberálmi nazvaný rasista, xenofób, nacionalista, islamofób, homofób, populista a pravicový extrémista. V súčasnosti sa stále viac presadzuje ideologický výklad práva, čoho dôkazom sú tzv. experti na extrémizmus, šarlatáni, ktorí sú prizývaní k politickým procesom ako svojho času experti na čarodejníctvo. Šarlatánstvo sa v skutočnosti stáva v súčasnosti vedou, západné univerzity a ich nihilistickí profesori produkujú dobre platených tzv. expertov na genderovú, rodovú problematiku, ktorí teraz stihli, títo experti, tzv. experti vymyslieť približne 70 pohlaví, 70 rodov.
Ďalej, klimatický alarmizmus, islamizmus a radikálny nácifeminizmus reprezentovaný hnutím Me Too nadobúdajú už viac ako obludné rozmery. Pokiaľ sa zbavíme optiky politickej korektnosti, respektíve zbabelosti na vznešené, pokrokové, progresívne ideály liberálov a ultraliberálov, uvidíme reálny svet dekadencie, nihilizmu, neslýchaného barbarstva a deviácie, smerujúceho až ku kanibalizmu, v ktorom Európan nemá šancu prežiť, stáva sa len jatočným dobytkom pre vyvolené elity. Sloboda, demokracia, ľudské práva, pokrok, všetky vznešené ideály, ktorými sa oháňajú liberáli, sú len kamuflážou ich zvrátených zámerov. Z uvedeného vyplýva, že nech liberáli presadzujú čokoľvek, vždy je to v rozpore so záujmom Európanov a európskej spoločnosti.
Kardinálnou témou je rasizmus. Pokiaľ chcú liberáli kohokoľvek spoločensky a politicky znemožniť, padne obvinenie z rasizmu a extrémizmu, pričom obvinený musí dokazovať svoju nevinu, pretože v týchto prípadoch platí princíp prezumpcie viny. Tento princíp definuje charakter antirasizmu, ktorý nie je nič iné ako analógia antisemitizmu adresovaná výlučne bielym ľuďom. Inak povedané, antisemitizmus je protižidovský rasizmus a antirasizmus, tzv. antirasizmus, je protibelošský rasizmus. Vieme, kam viedol antisemitizmus nacistov a čo spôsobil. Vieme preto aj to, kam vedie a bude viesť antirasizmus liberálov a čo spôsobujú a čo ešte spôsobia.
Každý, kto podporuje multikulturalizmus a jeho ideológiu kultúrneho, rasového a genderkomunizmu, masovú imigráciu, prerozdeľovanie migrantov a tzv. ľudskoprávnu agendu týkajúcu sa len menšín, každý môže byť obvinený z organizovania genocídy skupiny, národa, obyvateľov, v tomto prípade bielych ľudí z náboženských, ideologických, politických a mocenských dôvodov. V princípe preto nie je žiaden rozdiel medzi zámerom nacistov vyhubiť Židov a ostatné menejcenné rasy, napríklad Slovanov v záujme árijskej rasy a medzi, a zámerom multikulturalistov vyhubiť bielu rasu v záujme iných rás a kultúr. Multikulturalizmus preto nie je zlučiteľný so slobodou, demokraciou a rovnosťou občanov pred zákonom.
To isté platí aj o liberálnej demokracii Západu, lebo je založená práve na tomto ideologickom základe. Pokiaľ vieme, že multikulturalizmus je kultúrny komunizmus a antirasizmus je rasový komunizmus, vieme dokázať, že kultúry, civilizácie aj rasy nie sú rovné, ako aj to, že sú, sú merateľné. Jediná rovnosť, ktorú možno v tomto kontexte reálne aplikovať, je rovnosť občanov pred zákonom.
Práve nerešpektovanie reality z ideologických dôvodov je príčinou, že sú všetky doterajšie snahy integrovať migrantov a Rómov a iných teda neprispôsobivých menšín do spoločnosti neúspešné, čo je pripisované rasizmu bielych ľudí a nie ich kultúrno-rasovej výbave. Multikulturalizmus je preto ideológia založená na komunistickej utópii, ktorá je založená na totálne chorobných základoch. Otvorenie rasovej problematiky v tomto duchu a v celonárodnom rozmere by spôsobilo zemetrasenie v celej Európe a šok pre multikultúrnych liberálov pražskej a bratislavskej kaviarne, hrdiacich sa ich morálnymi výšinami.
Pokiaľ aplikujeme uvedenú optiku na Istanbulský dohovor, tak z neho vyplýva, že na jednej strane sú multi... (ruch v sále); prosím, aby nevyrušoval... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, ale má pravdu v tom, že to sú rasistické, ale má pravdu.
Grausová, Natália, poslankyňa NR SR
Nemá pravdu.
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Keď budete ďalej takto pokračovať, ja vás zastavím, ja vás zastavím.
Grausová, Natália, poslankyňa NR SR
No, dovoľte, ja budem pokračovať. Pokiaľ aplikujeme uvedenú optiku na Istanbulský dohovor, tak z neho vyplýva, že na jednej strane sú muži ako utláčatelia a na druhej strane sú ženy ako utláčané. Z ideologického hľadiska je možné tento stav vyriešiť len, asi len elimináciou mužov a nie nastoľovaním prirodzenej rovnováhy. Vieme totiž, že nielen muži páchajú násilie na ženách, ale v mnohých prípadoch aj ženy páchajú násilie na mužoch. Vzhľadom na rozdielnu fyzickú konštitúciu mužov a žien je prirodzené, že fyzické násilie na ženách páchajú podstatne viacej muži ako ženy na mužoch. Na riešenie týchto vzťahov však, na riešenie násilia na ženách však máme dostatok vlastných kvalitných zákonov. Preto už z tohto hľadiska je Istanbulský dohovor zby-toč-ný. Jeho ratifikácia aj prijatie Istanbulského dohovoru zbytočné, ale nie je to nebezpečné.
Jeho najväčšie nebezpečenstvo, Istanbulského dohovoru, spočíva v tom, že zahŕňa aj gender agendu, čiže realizáciu gender komunizmu v praxi. Riešiť problematiku vzťahov k sedemdesiatim rôznym genderom, ktorých počet má stále rastúcu tendenciu, je prakticky nemožné. Veď aké zložité je riešenie len, riešiť len vzťahy normálnych mužov a žien, čo sú len dve skupiny. Príklad: Ráno sa muž zobudí ako muž, v priebehu dňa znásilní maloletú, ale večer je z neho nežná žena, ktorá chodí na ženskú toaletu a už ju nemožno súdiť ako muža. Tieto aspekty sú prívržencami Istanbulského dohovoru bagatelizované, veď je v ňom o gender agende len malá, nenápadná zmienka.
Taktiež môžeme očakávať nápor migrantov, ktorí budú o sebe prehlasovať, že sú v svojich krajinách prenasledovaní, ktorí, prenasledovaní kvôli ich genderovej orientácii.
Rozdiel medzi pohlaviami nie je vrodený, je to sociálny konštrukt, tvrdia nám neomarxisti. Z ich ideologického pohľadu majú pravdu, ktorá je však v rozpore s objektívnou realitou, preto ju nevyhnutne treba naprávať. Potrebujú ju naprávať kvótami a pozitívnou diskrimináciou, ktorá je, paradoxne, súčasťou antidiskriminačného zákona, čiže uprednostňovaním. Tak ako Hermann Göring povedal svojmu bratovi, že on rozhoduje o tom, kto je Žid, tak aj neomarxisti rozhodujú o tom a ultraliberáli budú rozhodovať o tom, ktorá diskriminácia a pre koho je dobrá a pre, a zlá; a ktorá je zlá.
Manželstvo je ustanovizeň, ktorej základným cieľom je rodenie detí a ich výchova z dôvodov biologických aj spoločenských. Najlepší predpoklad úspešného plnenia tohto cieľa majú páry mužov a žien, ktoré sa priťahujú a milujú, ľúbia. Všetko ostatné, tzv. pokrokové harašenie patrí minimálne do odpadkového koša, rovnako ako celý Istanbulský dohovor.
A chcem ešte poradiť všetkým ultraliberálom, liberastom a liberálfašistom, keď chcú riešiť násilie na ženách, nech sa páči, choďte do moslimských štátov, vycestujte tam, choďte do Afriky, do afrických štátov a tam, prosím, tam bojujte za práva žien, tam bojujte proti násiliu na ženách, pretože tam, v týchto štátoch, v týchto krajinách žena nemá hodnotu, má menšiu hodnotu ako statok, ako dobytok a muž si môže so ženou robiť, čo chce. Môže ju zbiť, zatvoriť, obmedzovať jej práva, môže ju zabiť. A muž v týchto krajinách môže zneuctiť, môže zdevastovať, sprzniť maloleté dievčatko alebo možno aj chlapčeka, jednoducho môže urobiť neodvratnú skazu na deťoch. A obávam sa, že naši zástancovia, ultraliberáli, zástancovia tohoto dohovoru, že im nejde vôbec o práva žien, ale práve naopak, že im ide o to, aby znemravnili, zdevastovali a v konečnom dôsledku poškodili Slovensko a poškodili celú Európu a postupne ju zničili.
Ďakujem. (Potlesk.)
