Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predseda. Áno, absolútne súhlasím s tým, že to nie sú témy, ktoré sa dajú rozhodnúť za päť dní, keď si sadnú dvaja ku káve a všetko je im jasné, jak hovoril Jiří Suchý: "Myšlenky mi v hlavě rotujou a náhle lup ho, je tu poznání. No tak holt moc jasný to zas není." Takže áno, ale mám tie tri a pol roka moc. To znamená, treba si to nepochybne rozharmonogramovať, a to, čo ste teraz nadniesli, hovoriť s tými, s tými aj s tými, aj s koalíciou, je v poriadku. My radi budeme počúvať a prípadne stratíme slovo v tej debate.
Ale aby sa o štyri roky po ďalších voľbách za nejakých okolností opäť nepovedalo, je treba o tom hovoriť. Lebo to je vždy, keď sa začne hovoriť, že treba veci riešiť systémovo, na to slovo som smrteľne alergický, a vy ste ho nepoužili, ale to je strašné zaklínadlo. Riešiť veci systémovo je ako riešiť veci v krematóriu. To je systémové riešenie, z ktorého už nikto nevstane. Toľko k tomu.
Ale ako hovorím, teším sa, budem pripravený aspoň počúvať, možno aj slovo povedať, keď dôjde na to, poďme o tom hovoriť.
Nemyslím si, pán župan Blanár, že by som niečo poprel. Ešte raz hovorím, tá politizácia v tom takom lexikálnom zmysle je to, že niekam vnášam politiku. To znamená, že to bude silne pravicová, vzdelávanie, že nepripustíme to, aby sa hovorili, a toto zarazíme a Kasardovu poviedku o poslednom pokušení Krista a zarazíme časopis. To nie. To je politizácia v pravom slova zmysle. U nás je to skoro vždy klientelizácia. To znamená, že ak máme svojich ľudí, ktorých sme rozmiestnili, a potom im zavolá Baštrnák, že nechce platiť 150-eurovú pokutu, tak to na tom nie je žiadna politika. Baštrnák, neviem, či chodí na voľby vôbec, ale nech chodí, kam chodí. To znamená, u nás je veľmi často nakoniec, keď prijdeme k poslednému... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Keďže ste, vážený pán kolega Petrák, väčšinu svojho príspevku viacej-menej adresovali k tomu, čo som hovoril, dovolím si ja teda zareagovať a predoslať, nakoniec nemusí to byť verejne známe, ale my dvaja dobre vieme, že máme to, čomu sa hovorí špeciálne vzťahy. Na rozdiel od barónky Thatcherovej a Ronalda Reagana, mojich obľúbencov, ktorí mali tiež špeciálne vzťahy, ale stáli na tom istom brehu rieky, my stojíme na protiľahlých brehoch rieky už roky, ale zároveň musím konštatovať, že sa ponad tú rieku či potok rozprávame a nehádžeme po sebe kamene. To je cenné, a preto aj to, čo teraz poviem, bude síce pravdepodobne vo veľkej väčšine v prudkej opozícii k tomu, čo ste hovorili, ale ctím si vás ako veľmi dôstojného partnera. Kedysi som takého zažíval v školskom výbore a potom aj neskôr v iných štruktúrach v človeku, s ktorým som bol tiež ideologicky na protiľahlom brehu, ale osobnú úroveň a vzdelanie sa mu nedalo uprieť, to bol docent Milan Ftáčnik.
Musím teda na tomto mieste povedať, že to, čo ste nosne ako tambour toho celého tlmočili v skromne obsadenej, ale komornej a slušnej snemovni, bola apoteóza centralizmu. Apoteóza toho, že nie je dôvodné veľmi ctiť subsidiaritu, že nie je veľmi dôvodné zverovať zodpovednosť nižšie, pretože, a použili ste miestami až také nečakané formulácie typu účelovo vybratí rodičia v školskej rade. No ja neviem, ja som sa zúčastnil asi jednej alebo dvoch volieb zástupca na našej triedy, zhodou okolností na gymnáziu, teda triedy môjho syna a moja žena, keďže mala viacej účastí na takýchto podujatiach aj viacerých, neviem si predstaviť, ako by riaditeľka gymnázia Grösslingová ovlyvňovala MUDr. Milenu Osuskú alebo MUDr. Petra Osuského, aby jej zvolili toho, koho chce, do rady školy, to je pre mňa nepochopiteľné a neviem, či sa jej to darilo v celej triede, ktorá volila. My sme mali veľmi dobre zvoleného zástupcu za nás.
Teda to chcem povedať, že nemyslím si, že ten centralizmus sa dá zdôvodniť argumentom o zvláštne vybratých rodičoch do týchto štruktúr, a, lebo to zas musím povedať, že v tomto prípade by bolo na mieste guberiálny, guberniálny spôsob vlády, pretože aj my máme na Slovensku sem-tam zvoleného pologramotného starostu, máme sem-tam zvoleného starostu gamblera, máme sem-tam zvoleného starostu a zastupiteľstvo, ktoré sa dohodne a rozkradne, čo sa dá a čo nie je privŕtané, to znamená, by sme mohli rozhodnúť, že čo vlastne tí ľudia tam dole, ktorí v tej obci žijú, majú vôbec čo hovoriť, keď my z centrály – zvyššia – to robíme lepšie, dáme im toľkoto na vývoz smetí, toľkoto na svietenie, toľko na posypanie ciest proti ľadu a vôbec toľkoto im dáme, a načo vlastne sú, lebo ktovie, ako sú zvolení a kto sú vlastne tí, čo sú zvolení.
Ja teda si myslím, že to, čo sme vybojovali v novembri, je presne to, že ľudia si majú voliť, a potom si to prežiť, to, čo si zvolili, a to platí od Žehry až po parlament. To znamená, že ľudia majú niesť zodpovednosť za to, čo si zvolili, a v dobrom si to užiť a v zlom si to odskákať. To znamená, že v tomto zmysle napriek tomu, že môžete iste i vy i ja uviesť príklady, keď to je lepšie, keby to nerobili tamtí, a ja zas uvediem príklad, prečo by to bolo lepšie, keby do toho nezasahovali tamtí, tak musím povedať, že ak ste, a to opäť je vaše sväté právo, tak ako pri tvorbe rokovacieho poriadku, že si vyberieme to, čo sa nám hodí z Bundestagu, to, čo sa nám hodí z..., z Paríža, z parížskeho parlamentu, a to, čo sa nám hodí odkiaľkoľvek inokadiaľ, tak i tu trošku hádam mimo základnú čiaru ste uviedli spôsob odvolávania riaditeľov vo Francúzsku. No ako to už povedal, povedala v diskusii aj Veronika, odvolávanie a voľba sú dve veci. Viete i amerického prezidenta volia občania zastúpení voliteľmi. Ale impeachuje ho volená štruktúra, teda je neporovnateľná voľba a odvolávanie v tomto prípade, a preto si myslím, že ten príklad uvedený ako francúzsky príklad je nie celkom k veci.
Ďalšia vec, ktorú by som povedal, je, a uviedli ste krajiny na jednom, na jednej platforme, na druhej, na tretej. Viete, ja vám poviem a to nie je žiadna urážka Slovenska, lebo to neplatí zďaleka len pre Slovensko, ale nepochybne to platí pre Fínsko. Viete, tu sa stále hovorí o boji proti alebo za spolitizovanie tohto procesu, vzniku riaditeľa a tak ďalej. Ja má taký štandardný pocit domáci, že u nás vlastne nejde o spolitizovanie. Ide, presne vzaté, o sklientelizovanie. To znamená, že ak chcem toho človeka tam dať, tak ho tam nedávam preto, aby do malákov v materskej škole alebo do veľkákov v materskej škole vtĺkal ideológiu ľavičiarsku, pravičiarsku, nacionalistickú alebo akúkoľvek inú. Akéže spolitizovanie? Čo naspolitizuješ na Ohmovom zákone na fyzike v ôsmej triede alebo v siedmej? Moc toho nenapolitizuješ.
Teda to, čo sa deje, je klientelizmus oveľa skôr ako spolitizovanie. Pán učiteľ Žarnay videl, ako sa klientelisticky míňajú zdroje na fiktívne právne činnosti, a to nemalé. Akáže v tom bola politizácia? Bola v tom štandardná slovenská zlodejina. Tam vôbec neviem, či tá advokátka bola priaznivkyňou tej strany alebo jej dokonca predstaviteľkou, alebo doma pod perinou volila aj niečo iné. Ešte raz, na Slovensku v tomto zmysle ťažko pôjde o spolitizovanie. Ide o biznis. A v tomto zmysle je nezrovnateľné argumentovať Fínskom. Argumentovať krajinami, kde je korupcia na od nulovej čiary takmer nerozlíšiteľnej úrovni, alebo od krajín, kde je korupcia, kam sa pozrieš. To znamená, že v tomto zmysle je tá argumentácia starými demokraciami nie celkom na mieste, pretože my okrem toho, že nie sme stará demokracia, a okrem toho, že sme veľmi náchylní – a teraz to nehovorím ako útok na len politické štruktúry, na akékoľvek štruktúry –, že sme náchylní podplácať a nechať sa podplácať. Iste neporovnateľne s Fínmi alebo, paradoxne, aj s Estóncami, to znamená, alebo Dánmi, to znamená, že tá debata o tzv. spolitizovaniach je podľa mňa len plášťom na to, že v skutočnosti nejde o spolitizovanie.
Pokiaľ ide o tie, ten argument, že tí poslanci sú volení a ten starosta je dokonca priamo a väčšinovo a tak, ako ste povedali, to je pravda. Tí rodičia, neviem, či jak sú volení, či sú volení nepriamo alebo inak do tej rady školy, a tie zamestnankyne aj tá pani kuchárka, aj tie pani učiteľky, alebo učitelia, neviem, či sú horšie alebo lepšie volení. Ale jednu vec vám chcem povedať, ak tam tí rodičia majú tú právomoc, tak oni žijú s tou školou. Niektorí menej, niektorí takmer vôbec, lebo kašlú na to, čo je s ich deťmi a s ich školou, ale niektorí žijú intenzívne s tou školu.
Poslanec, ktorý na tej škole v živote nemal dietko, ktorý tam v živote nebol, ktorý v živote nepočul, ako beží život na tej škole, popiera v tomto zmysle blízkosti subsidiaritu. Lebo ak je subsidiarita to, že máme zastupiteľstvá vo vašej obci, kde ste starostom, a niekto by mohol povedať, že gubernátor by rozhodol aj za vás, aj za vaše zastupiteľstvo, tak ešte raz bližšie k problematike vašej obce ste vy a vaši spoluvolení poslanci ako niekto nad vami, ktorý vo vašej obci nikdy v živote nebol a nič nemusí riešiť. V tomto zmysle je rada školy, tá, ktorá s tým žije. Poslanecký zbor má míle vzdialenosť od blízkosti tých rodičov, o ktoré ide. Pokiaľ ide o tie závislosti, no opäť musím povedať celkom čestne, že tak ako existuje prípad Žarnay, ktorý je žiarivou ukážkou hrôzy toho, že niekto je držaný, hoci by mal byť dávno odvolaný, francúzskou alebo inou komisiu, to nemyslím Žarnaya, áno, tak aj ja som zažil opačné prípady, že proste rade školy nevadila príliš likvidácia talentovaného, nadšeného a zápalistého pedagóga, ale život aj demokracia prináša i zlé postoje, i zlé rozhodnutia, ale povedať jednoznačne, že vzhľadom na to, že tam a tam je tak a tak, je lepšie len toto alebo len toto, sa nedá, ale ak sa mám rozhodnúť pre alternatívu centralistickú alebo alternatívu subsidiárnu, blízku k základni, tak s uvedomením si všeckých rizík obidvoch alternatív to zvolím tak, aby tí rodičia, dá sa povedať, niesli zodpovednosť za svoje rozhodnutia, za svoju voľbu svojho zástupcu do rady školy, a aby niesli zodpovednosť teda za to, o čo sa starať majú a čo v skutočnosti aj má byť ich zodpovednosťou.
Ako argument, ja to nevytýkam, len na to som nútený provokatívne upozorniť, lebo ste hovorili, že provokatívne otázky. Hovorili ste, že tie štruktúry zastupiteľstva, teda starostovia obce dali návrh okrem transferových peňazí miliardu eur. A opäť sme u toho, čo som hovoril vo svojom prvom vystúpení. Preboha, to vykopal starosta v garáži, za garážou v tráve zlatú baňu? Vyniesol odtiaľ ingoty a venoval ich? Kde sa vzala tá miliarda? Spadla z neba ako manna alebo ich našiel na stole? Však sú to zase peniaze získané z tých rodičov, ktorých deti chodia do tej školy, a aj z tých rodičov, ktorí sú v tej rade školy. Neargumentujme, preboha, nejakými peniazmi, ktoré niekto veľkoryso do niečoho dáva, keď dáva peniaze ľudí, ktorým, im ich zobral v súlade so zákonmi, to nebola lúpež. Ale nedá sa argumentovať, že dobromyseľný vládca, teda starosta a jeho zastupiteľstvo, moudří rádcové sa rozhodli siahnuť do pudilára, každý svojho, a položiť na stôl peniaze na zlepšenie fungovania školy. Čaba, neblázni! Takto to nie je. Žiadne také peniaze neexistujú. Všetky peniaze sú od tých rodičov, i tie, čo sú v tej obci. Takže toľkoto.
A úplne nakoniec. Chápem, že je zase trošku pre vládnucich problematická situácia s dvíhaním sa opäť iniciatívy, ktorú ste tých desať minút zmieňovali. Ku cti musím povedať a podčiarknuť to, čo tu zaznelo vo viacerých vystúpeniach, že nikdy mi nevadí, keď Petrák hovorí o veciach, ktoré sú na dennom programe. Bolo to desať minút hovorenia úplne od témy, ale bolo to zároveň dobré hovorenie. Presne ako povedal kolega Dostál, budem veľmi rád, keď veľkorysosť, ako ukázal podpredseda Hrnčiar v tejto situácii, bude zachovaná pri slušných, či už aj polemických, ale jednoducho prejavov, ktoré majú náplň, bolo by dobré, aby to takto fungovalo vždy.
Problém bol len v tom, že i keď si viem predstaviť a sám uznávam, že niekedy, keď človek počúval, aké kredity za akú činnosť získavajú občas nejakí pedagógovia, a potom sa chcú o ne opierať v ďalšom, tak keď to veľmi preženiem, iste boli takmer i takí, ktorí získali ako pedagógovia biológie kredity za zvládnutie skokov na lyžiach. A to je, samozrejme, silne prehnané. To znamená, že nepochybne exituje nevyhnutnosť rozumnej úpravy kreditov a profitu z nej. Ale zároveň musím povedať, že veľkú väčšinu toho, čo ste hovorili v tej záverečnej tretine vystúpenia i na adresu kreditov a platenia za kvalitu, to znamená peniaze tým dobrým.
Áno, priznám sa, že i keď som absolútne na pozícii zle zaplatených zdravotných sestier, namietol som v zdravotnom výbore, kde som bol po tom, ako sme sa rozlúčili po dlhom spolužití, som namietol to, že sa nárokovalo štandardné pridávanie na plate podľa rodného listu. A vtedy som povedal, že ak sestra zvládne problematiku, v ktorej pracuje, a tú zvládne za rádovo nejaké roky, nestáva sa v 25. roku práce lepšou, ako bola v 15. To znamená, že železná ruka trhu v súkromnej nemocnici by rozhodla, že si ten riaditeľ, majiteľ, primár vyberie sestry podľa výkonu, nielen podľa rodného listu. To znamená, že iste i tu sa dá diskutovať o tom, že sa má dobrým a pracujúcim a nadšeným dávať podľa zásluh.
Musím ale povedať, že tam ste väčšinou hovorili, poďme sa rozprávať. Teda keď išlo o kresanie právomoci samosprávy rodičovskej alebo rady školy, tak ste dali zo svojho pohľadu vyargumentovaný, ja počujem vaše argumenty, i keď sa s nimi nestotožňujem, návrh novely zákona. Ale keď ide, a to si uvedomte, ste vládnuca koalícia, budete ďalšie roky ten, ktorý sa bude môcť oprieť pri nejakom návrhu na rozdiel odo mňa, menovite Veroniky Remišovej alebo kohokoľvek ďalšieho, Poliačika či Žarnaya, sa bude môcť oprieť o väčšinu v parlamente. Takže poďme sa rozprávať. Veľmi rád budem počúvať, ako som počúval dnes polhodinu, a vôbec nereptám. Ale urobte ten krok, o ktorom sa budeme rozprávať. Lebo keby sme ho urobili my, tak jeho osud je zrejme vopred spečatený. To znamená okrem toho, že sa budeme rozprávať, by som hrozne uvítal, aby sme mali substrát toho, o čom sa bude rozprávať. A ten substrát, ako som povedal, oveľa výživnejší a nádejnejší pre naplnenie toho, o čom sa máme my dvaja a celá snemovňa rozprávať, bude v tom, že podáte také návrhy.
A ja budem veľmi rád, tak ako som to už včera povedal vo svojom vystúpení k rokovaciemu poriadku, veľakrát som na tejto schôdzi hlasoval za vládne návrhy. A budem veľmi rád hlasovať za váš poslanecký návrh, tak ako som, by som nikdy nehlasoval za ten o okliešťovaní práv rád škôl. Ak to, o čom hovoríte, že poďme sa rozprávať, položíte na papier a dáte to pekne do legislatívneho procesu.
Želám vám v tomto veľa zdaru a môžete počítať pri dobrom návrhu s mojou podporou.

Vážený pán predsedajúci, vážená kolegyňa predkladateľka a vážená snemovňa, v tejto pokojnej a komornej atmosfére sa predkladá zákon, ktorého historický osud alebo tej časti, o ktorej budem teraz hovoriť, pripomína slávnu pesničku Jaroslava Ježka, ktorú potom dlhé roky spievala nesmrteľná, doslova takmer nesmrteľná Ljuba Hermanová a potom po nej sestry Martha a Tena Elefteriadu. Ten, tá pesnička sa volala Život je jen náhoda, jednou si dole, jednou si nahoru.
Čo je jednou dole a jednou nahoru? Samosprávnosť, v tomto prípade. Jedným z výdobytkov Novembra bolo to, že občan, ktorý žil dovtedy v klietke, v zásade so zaistenou stravou a strechou, sa odrazu stal slobodným a mohol začať sa spolupodieľať na riadení vecí, ktoré sa ho dotýkali. Totalita takéto niečo neumožňovala. A preto bol vznik rád škôl podľa mňa významným krokom k tomu, aby začal vznikať občan. Občan, ktorý sa stará, občan, ktorý sa angažuje, a občan, na ktorého nezáujem o politiku, sklamanie a apatiu si dnes, štvrťstoročie po tých časoch veľmi často sťažujeme a máme pocit, že to nie je dobré.
Som presvedčený, že demokracia vyžaduje školenie, ktoré nie je otázkou roka ani semestrov, ktoré je dlhodobý, takmer neukončený proces. Formovať z ľudí, ktorí s tichým reptaním, s úplnou rezignáciou alebo s odporom prijímajú to, čo dostanú nanútené zvrchu, nie je celkom ideál toho, čo je. A preto keď vznikli školské rady, stali sa, samozrejme, školu demokracie, ale zároveň pre mňa aj jednými z prvých ostrovov pozitívnej deviácie, keď sa ľudia, mali možnosť, ktorú využili, starať o veci, ktoré sa ich sa bezprostredne týkali.
My... a v tejto krajine všeobecne sa kritizuje stav školstva. To školstvo je v tom stave, v akom je, z rôznych príčin. Samozrejme, takou zdanlivo najčastejšie prezentovanou - a pripusťme - aj dôležitou je financovanie školstva. Ale to, že sa 25 rokov veci nezlepšujú, keď nechcem povedať, že sa dramaticky zhoršujú, je okrem iného i preto, a možno mám ten pocit klamlivý, ale že strašne veľa rodičom napriek deklarovanému záujmu o vzdelanie svojich detí, o takmer opičiu lásku v podobe lásky k získaniu dokumentu, papiera, diplomu s pečaťou a s podpisom rektora, riaditeľa alebo kohokoľvek, v skutočnosti sa hlboko a príliš zaujato vzdelávaniu svojich detí nevenujú. Pretože inak by sa nemohlo stať, aby súhlasili s tým, nieže dokonca, aby nútili svoje dieťa, aby išlo študovať na školu, na konci ktorej je s vysokou pravdepodobnosťou úrad práce. To znamená, že sa domnievam, že ak existujú v množine rodičov takí rodičia, ktorým záleží na fungovaní inštitúcie, ktorá vzdeláva ich deti, a ak si títo rodičia zo svojho stredu vyberú tých, o ktorých si myslia, že ich budú dobre zastupovať pri spolupôsobení na fungovanie tejto inštitúcie, takže to sú tí rodičia, ktorí si nezasluhujú obmedzenie, náhubok a upieranie už predtým úspešne fungujúcich práv.
Prvýkrát sa na výdobytok v podobe školských rád siahlo - a to poviem celkom otvorene - v temnej ére ministerstva školstva riadeného vtedy SNS reprezentovanej pani ministerkou Slafkovskou. To skutočne neboli žiarivé hodiny školstva na Slovensku. A musím povedať, že to bolo prvýkrát, keď sa po štyroch rokoch kradmou rukou siahlo v tomto zmysle na samosprávnosť, ktorá zahrnovala i rodičov, ktorí sa starali o vzdelávanie svojich detí. V prvom roku po nástupe vlády, ktorá nastúpila po porážke síl, ktoré reprezentovalo HZDS v koalícii i s pani ministerkou Slafkovskou, došlo k reštitúcii, k obnoveniu práv a postavenia školských rád v roku 1999. Fungovalo to potom dlhodobo a nemám pocit, že by to fungovalo s katastrofálnymi dôsledkami práve pre túto zložku fungovania vzdelávacích inštitúcií.
A čuduj sa svete, v roku 2015 nemalo ministerstvo nič lepšieho na práci, ako druhýkrát, ministerstvo školstva, siahnuť kradmou rukou na tento výdobytok. Pamätám sa dokonca na situáciu, keď novoprišlý zrejme v tom čase minister Draxler na školskom výbore nášho parlamentu mal taký pocit, trošku zlý pocit z toho, čo, ako povedal legendárne Vladimír Mečiar, našiel na stole, a mal tendenciu akýmsi spôsobom zmäkčiť túto kradmú ruku, obmedziť ju. Fakt je ale to, že tá kradmá ruka sa presadila. To znamená, po dlhých rokoch fungovania sa opäť vzala táto pomerne veľmi dôležitá právomoc radám škôl.
Sám som v dvoch radách škôl a som tam už hádam osem rokov. Som tam veľmi nezaujatý, pretože sa jedná zhodou okolností o materské školy, kde nemám ani deti, ani vnúčatá, a napriek tomu ako poslanec, keďže som tam vlastne ex offo za mestskú časť Bratislava - Staré mesto, mám minimálne možnosť vidieť, ako fungujú a akí ľudia sú v tých radách. A musím vám povedať, že buda rodičmi, ktorí zvolili tých ľudí do tých dvoch rád materských škôl, v ktorých som, tak budem rád, že mám takých spolurodičov. Pretože sú rodičia angažovaní. To sú rodičia, ktorí z vlastnej vôle, iniciatívy, niekedy i s finančným prispením z vlastných zdrojov zlepšujú, pomáhajú, obohacujú fungovanie tej školy. A robia tak, presne ako povedala kolegyňa Remišová, o svojej ujme bez toho, aby ich k tomu, ja neviem, vyzýval alebo, naopak, akýmsi spôsobom reguloval riaditeľ, ktorý nič nenariaďuje a ktorý, ako bolo povedané, v tej rade školy nemá hlasovacie právo, čo je celkom logické, pretože je to inštitúcia, ktorá ho volí, a keby na to došlo, odvoláva a potom ho buď znova volí, alebo už ho nezvolí a zvolí niekoho iného. To znamená, že si neviem predstaviť, čo za dlhé roky viedlo ministerstvo školstva k takejto novele.
Chcem k tomu povedať, že niekto hovorí, zriaďovateľ to financuje. Pokiaľ ide o tie reči o financovaní, povedzme si otvorene jedno. Štát nezarobil ani korunu. Všetky peniaze, ktorými štát čokoľvek financuje, zaplatili daňoví poplatníci, pokiaľ štát nemá len pustené rotačky bankoviek, ktoré produkujú bankovky. To znamená, odvyknime si od zmýšľania typu štát to platí. Štát nič neplatí, my to platíme, ľudia na ulici hlavne to tiež platia, ešte aj nás. To znamená, že ten argument, že ten, kto platí, má rozhodovať, je v tomto zmysle veľmi vágny, lebo ešte aj ten úrad, ktorý si uzurpuje právomoc v súlade s týmto zákonom mať definitívne právo veta a právo rozhodnúť, je platený z daní tých rodičov, ktorí sú okrem iného v rade tej materskej školy. Takže takto je to s tým, kto čo platí.
Samozrejme, niekto si povie, vysoké školy, až na tie výnimky, ktoré sú štátnymi vysokými školami, policajná akadémia, vojenská štátna, teda tzv. bývalý doškolovák, zdravotnícka univerzita, sú verejnoprávne inštitúcie. Ale podľa tejto logiky by takisto niekto mohol zrušiť právomoc akademických senátov voliť rektorov, schvaľovať prorektorov, lebo však povedzme si reálne, aj keď sa už asi 20 rokov, čo počúvam, hovorí o viaczdrojovom financovaní vysokého školstva, reálne sú to opäť peniaze daňových poplatníkov, ergo tou istou logikou by mohol štát povedať, však my vám ich transferujeme, čo sme vybrali, takže my budeme určovať toho rektora, presne ako povedala Veronika. To znamená, že by sme rovnakou bystrou úvahou mohli zrušiť právomoci akademických samospráv a povedať, kto maže, ten jede.
Takže toto nie je celkom tá správna metóda, a preto sme si dovolili opätovne, nezávisle, ale s rovnakým úmyslom predložiť túto novelu zákona, o ktorej si myslíme, že, úplne nakraj, nestojí štát ani korunu, keď sa stav obnoví a zreštituujú sa tentoraz práva rád škôl, pretože demokracia je niekedy aj veľmi lacná, a myslíme si, že urobíme niečo v oblasti, kde nemôže štát o sebe povedať, že jeho riadenie tohto rezortu má veľmi triumfálne výsledky. Takže niet tu argumentu, ktorý by bezpodmienečne podmurúval potrebu zobrať samospráve i v tejto oblasti, keď pod samosprávou myslím rodičovskú samosprávu, jej právomoci. A to, že sa do súboru hlasujúcich, to ešte navrch ku všetkému, že aj tak má nakoniec zriaďovateľ právo veta. Sám som bol vicestarostom Starého mesta, ktorého v portfóliu bolo školstvo, to znamená základné a materské v Starom meste. Nikdy by ma nenapadlo, že by som mal si uzurpovať právo, iste v spolupráci so starostkou, že budeme my rozhodovať, kto. Nezdalo sa nám to a nikdy sa to za roky štyri, plus čo som v tých štruktúrach ako poslanec, neukázalo v Starom meste ani raz takým, že by sme museli v zúfalstve akéhosi riaditeľa vyhodiť, pokrčiť a dať ho von z okna. Pretože nie. Tí členovia školských rád nevolili zle. Nenavrhovali zlých kandidátov, nenavrhovali ľudí, ktorí doviedli školy na psí tridsiatok.
Takže v tomto zmysle je napríklad samotná skutočnosť, ktorá aj v súčasnom zákone obsahuje, teda obsahuje pokrivenú realitu, že si zákon protirečí sám sebe, pretože v tom zákone stojí teda ten fakt toho, že tam máme zástupcu štátnych štruktúr iných ako zastúpenie zriaďovateľa poslancami, zasahuje nielen nominácia súdruhov zo školskej inšpekcie a zástupcu obvodného úradu alebo okresného úradu do toho, že podľa iného paragrafu zákona hovorí, že podľa § 3 odsek 2 zákona zriaďovateľ vymenúva riaditeľa na návrh rady školy. Odznelo to, že má právo veta. Ale v rade školy nie je normálne ani ten školský inšpektor, ani ten zástupca nadriadených štruktúr.
To znamená, na jednej strane je definované, kto je rada školy, ale na druhej strane pri tomto hlasovaní majú právomoc ľudia, ktorí nie sú rady školy, toto nie je ošetrené, teda ten zákon si v tomto zmysle protirečí. Podľa § 4 odsek 2 platného zákona je opäť výberovou komisiou rada školy, ale ak v nej môžu hlasovať čo i len dvaja ďalší ľudia, ktorí nie sú radou školy, tak ten zákon si protirečí, pretože tí nie sú rada školy. Tí prídu len na toto podujatie.
Chcem k tomu povedať, že niežeby niekto namietal proti tomu, aby tam napríklad zástupca školskej inšpekcie alebo zástupca nadriadenej okresnej alebo štruktúry bol. Tam len ide o to, že nemajú mať hlasovacie právo. Ich úloha je v prípade toho vyberania nového riaditeľa, aby dohliadli na to, aby sa to dialo v súlade so zákonom. Lebo pripusťme, a to je v poriadku, že sú tam, nikto ich nevyháňa, hlasujúci rodičia najrôznejšieho vzdelania, odbornej orientácie nemusia do detailov povinne poznať všetky možné paragrafy a súvislosti. Takisto i pracovníčky, zástupkyne kolektívu takisto nie sú erudíciou experti na zákonné normy. To znamená, ak sú tam takíto ľudia, ktorí by z povahy veci mali byť odborníkmi, majú v prípade potreby usmerniť priebeh podujatia. Ale nie usmerňovať ho svojím hlasovaním. Na to tam nie sú, zo zákona nie sú obsahom rady školy personálne, ergo je tento stav, povedal by som, neúnosný, právne zmätený a vo svojom dôsledku, ako som povedal, pak zapadá do komplexu chyby, ktorá sa v roku 2015 stala.
Teraz už nejde o to, rekriminovať, kto to navrhol, od koho to vyšlo, ešte raz podčiarkujem, že už nech si povieme o pánovi ministrovi Draxlerovi, ktorý bol, samozrejme, vládnucim ministrom, my sme boli jeho opozícia, rozhodne i on sám cítil, že to nie je celkom dobré, a pokúšal sa hľadať akési kompromisy. Tak ako v niektorých iných veciach na ministerstve školstva, i tu sa ukázalo, že minister neprešiel. (Prerušenie vystúpenia rečníkom, krátky rozhovor s poslancom, pristúpivším k rečníckemu pultu.) Dobre, dobre.
Takže toľkoto k našej novele zákona, ktorú, prosím, nechápte, milí priatelia, ako konkurenčný projekt, my sme ju podávali nezávislo. Veronika a jej kolegovia majú ešte aj nejaké ďalšie prvky.
Rozhodne nebudeme žiarliť, keď sa v prípadnom hlasovaní o postúpení do druhého čítania rozhodnete pre ktorúkoľvek. Ale ak sa vráti samosprávnosť radám škôl, bude to dobré rozhodnutie.

Ďakujem vám za slovo, pán predseda. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí vystúpili, a na úvod sa chcem ospravedlniť za nesprávne použitie slova "obor". To je svätá pravda. I za moju nevedomosť o dĺžke štúdia architektúry. Väčšina odborov na STU sa študuje päť rokov a toto mi zrejme uniklo napriek tomu, že mám architektúru veľmi rád, ale o dĺžku štúdia som sa nezaujímal, pardon. Teda aj architektúra, zapamätám si to.
Pokiaľ ide o ďalšie príspevky, chcel by som povedať na margo tuná kolegu Tóna Hrnka. To, čo som ti povedal, som citoval z práve teraz mnou čítanej knihy profesora Jana Rychlíka o rozdelení Česko-Slovenska, kde je napísané: "Informaci, že s návrhem vzniku strany přišel Andel, mne potvrdil v rozhovoru v Nitre i další z původních členů SNS, pozdější poslanec FS, Jozef Šeďovič." To znamená, a tam je v úvode teda, že sa schádzali členovia Štúrovej spoločnosti, a to nebola krčma, to bola kaviareň Krym, u Bláhu. Áno, to nie je nič znevažujúce. Vieme, že česká sociálna demokracia sa, hrdila sa tým, stretávala v hospode U kaštanů, jak sa pamätáš. A veľmi veľa vecí na Slovensku vznikalo v krčmách, nech už to boli hospody alebo kaviarne. Napríklad prvý Československý športový klub v Bratislave, dneska Slovan Bratislava, vznikol na ulici v La Palome, ktorú sme my poznali ako La Palomu. Tam sa vtedy položili základy toho, čo bola potom ŠK Bratislava. To nebolo mienené urážlivo. Ale toto je, prosím, citát teda z knihy uznávaného historika. Preto, ja som u toho nebol, u toho v tom Kryme, a preto sa orientujem na pomerne závažný zdroj. Až máš ty inú skúsenosť, rád mi ju môžeš v kuloároch povedať. Tak len toľkoto na tému vzniku SNS.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážená snemovňa, na úvod paradoxne od lekára drobné právne okienko. Pred nejakými desiatkami minút sa docent práva kolega poslanec Číž viac-menej naviezol do Milana Laurenčíka, vytýkajúc mu, že číta svoje vystúpenie. Nie som právnik, ale ak je v zákone napísané, v zákone o rokovacom poriadku, že "spravidla", tak to zároveň znamená, že v zásade aj nikdy. To je úmysel zákonodarcu, keď dá do zákona slovo "spravidla". Lebo ak by tam nedal slovo "spravidla", tak tam iste bude napísané, že vystupujúci poslanec prednáša voľne svoje vystúpenie. Ak je tam napísané "spravidla", to znamená, že aj akokoľvek inak. Tak to je malá právna poznámka na adresu docenta práva, kolegu Číža, pretože tento spôsob, ktorým atakoval Milana Laurenčíka, nebol dôvodný.
Po tom, aby nebolo stále smutno, jedna anekdota. Krásna, mladá dáma sa prihovorí uznávanému literárnemu bardovi vyššieho veku a britkého jazyka slovami: "Majstre, my keby sme sa vzali a mali by sme dieťa, predstavte si, aké by bolo? Bolo by krásne po mne a inteligentné po vás." Britký bard odpovedal: "Áno, krásna, mladá dáma, ale predstavte si, že by to bolo naopak." Tento nie veľmi pekný, hrdzavý a občas aj drzo arogantný, význačný predstaviteľ, poviem celkom smelo, britskej drámy a literatúry, bol George Bernard Shaw, o ktorom som sa k môjmu úžasu dozvedel dnes, v jednom z vystúpení, že bol Američan. On bol Ír. Bol to pôvodne, kým bol plešivý Ír, bol to hrdzavý Ír, jak keby ho jedna írska mater mala a iste by sa bránil tomu, že on, ktorý žil celý svoj život a narodil sa na to, čo sa hovorí Spojené kráľovstvo, by bol vyhlásením Národnej rady alebo jedného jej poslanca prehlásený za Američana. Toľkoto literárne okienko.
Ešte z ďalších vecí by som rád povedal, a to neberte, pán predseda, osobne, lebo vy ste v tom Kryme nebol, ale keď sa v kaviarni hotela Krym zakladala Slovenská národná strana za účasti Mariána Andela, Víťazoslava Mórica, Jozefa Prokeša, tak si osvojila, aj keď možno, že kolega Hrnko bude hovoriť niečo iné, návrh Mariána Andela nazvať ich zoskupenie Slovenskou národnou stranou. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím vás, držte sa témy.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Áno. Ku cti histórii musím povedať, že Daxner, Vajanský, Tajovský, Martin Rázus, K. A. Medvecký, Milan Hodža by sa z toho zhromaždenia Víťazoslava Mórica a Mariána Andela zrejme zmyšili, ale keďže to nemali kopirajtované a boli sto rokov po smrti, alebo päťdesiat niektorí z nich, tak samozrejme si tento názov osvojila zakladateľská spoločnosť, ale odvolávať sa na základe toho, že sme najstaršia strana na Slovensku, je pomerne silná káva.
A teraz už k meritu veci. Keď sa zamyslíme nad tým, prečo vzniká táto novela zákona, tak sa dá zalistovať v pamäti a porozmýšľať, kde je pôvodný dôvod. No povedzme si otvorene, že keby nebola na verejnosť vyplávala kauza zvláštneho vzťahu ministra vnútra k podnikateľovi Bašternákovi, tak je málo pravdepodobné, že by na tomto pódiu ležali balíky s imitáciami bankoviek, resp. nákupné tašky, že by sa udiali mnohé veci, ktoré sa udiali, že by sa konali odvolávacie schôdze, že by sa potom konal pravidelný pondelňajší Bonaparte. To bolo dôvodom, prečo sa, podľa mňa iný dôvod ma nenapadá, prikročilo po rokoch platnosti rokovacieho poriadku napriek všetkému, čo sa tu odohrávalo. A teraz nevnímam ani žiadnu z opozície ani koalície, ktoré sa ním roky riadili, že to bolo zhromaždenie archanjelov, že tu nezaznievali výkriky, kriky, búchanie a rôzne veci, ktoré by v chráme zákonnosti možno neboli celkom na mieste. Treba povedať, že aj keď sme teraz zhmotnili, vládnuca koalícia, všetku hrôzu do postavy Igora Matoviča, ja si pamätám poslanca, teraz najväčšej vládnucej strany, ktorý je štátnym tajomníkom a ktorý z tamtoho miesta zúrivo vykrikoval, ten dobrý muž používal v literárnej tvorbe pseudonym Topol, a rozhodne sa nechoval tak, ako by si to pán predseda Danko prestavoval. Ale prežili sme tu, respektíve zažili sme za tie roky parlamentarizmu i už opakovane zmienené prednášanie správy o činnosti SIS Ivanom Lexom obklopenom poslancami s plagátmi, zažili sme tu mnoho vecí najrôznejšieho druhu. Ale skutočne nikoho nenapadlo, ani absolútnu osemdesiattrojku vládnuceho SMER-u, minulé štyri roky, aby kvôli čomukoľvek z uvedeného menila rokovací poriadok. A trochu ma prekvapuje, a pán predseda sa k tomu hrdo hlási, je to jeho sväté právo, že on je východiskom toho podnetu na zmenu rokovacieho poriadku. Rovno hovorím a môže si ma pán poslanec Bernaťák, ako predkladateľ, zapísať do zoznamu, že i ja som v nejakom kratšom faktickom vystúpení zmienil dôvod, prečo napríklad vidím potrebu nejakej tej novely rokovacieho poriadku. Tú novelu som, a dodnes na tom trvám, vymedzil v tom, že v zákone o rokovacom poriadku musí byť raz a navždy kategoricky napísané, čo je podmienkou otvorenia schôdze. Keďže pri otvorení schôdze sa nehlasuje, niet o čom hlasovať, keď jedná sa o mimoriadnu schôdzu odvolávaciu, tak nie je doteraz v tom zákone napísané, že sa musí urobiť elektronická prezentácia a len ona je východiskom jej fungovania, tej schôdze.
Áno, ak vám teda veľmi vadilo to, že Lucia Ďuriš Nicholsonová využila túto, pripusťme, dieru v existujúcom rokovacom poriadku a nechcete tam tú dieru mať, tak ju treba zaceliť. A tým pádom sa pridávam i ja, že aby bola uvedené v platnosť stará zásada Clara pacta boni amici, dokonca aj boni inimici, inimicus nepriateľ, amicus priateľ, tak dajme si pre istotu jasnú interpretáciu techniky začítania takejto schôdze. Ale nenavezme sa do Lucie Nicholsonovej, ako do niekoho, o kom som tu dnes počul od kolegu Jariabka, že sa dopustila takmer puču tým, že jednoducho sa neriadila neexistujúcim bodom rokovacieho poriadku. Nič zlého neurobila. Využila túto situáciu a nič neporušila.
Takže toľkoto k tomu, že sa dajú možno nejaké veci kvôli jasnosti pravidiel hry zmeniť, ale nemôžme na jednej strane tvrdiť, že ona sa pokúsila o puč a na druhej strane to jasné vymedzenie v tom zákone nemať. V tomto zmysle treba byť fairplay.
Veľmi dvihlo ctenú vládnucu koalíciu vyjadrenie poslanca Alojza Baránika o participácii, o podiele na... Treba povedať, že keby ste ho dobre počúvali, ako som sa ja snažil ho počúvať, tak on hovoril predovšetkým v prvom slede nie o Galante, ale o kauze Bašternák, respektíve o kauze Kaliňák. A tam ten podiel neodpárate pri akejkoľvek sebalepšej snahe, pričom neznamená, že ste boli podielnici odvodu Bašternákovho zisku, to nikto nehovorí. Ale to, že dodnes je tento minister ministrom vlády Slovenskej republiky, je i vaša zodpovednosť a nijak sa to nedá zoškrabať.
Viete, zaznelo tu dnes tiež, že je to hanba, čo robíme zo Slovenska. Ja som bol aj na medziparlamentnej konferencii tuná na hrade a Kaliňáka tam spomenuli nie slovenskí, ani Paška, ani Osuský, ani tí, čo tam ďalší traja boli, ešte ako kauzu, ale spomenuli to zahraniční poslanci. Nemyslím si teda, že z prípadu Bašternák, Kaliňák robí hanbu opozícia. Ten, tento zvláštny vzťah a toto zvláštne duo je hanbou z podstaty veci. A keď už hovoríme o neférovom podsúvaní vám, pripusťme, nevinným v kauze Galanta v zmysle akomkoľvek trestnoprávnom, tak tu dneska absolútne s prehľadom zaznelo, že sa, na hádam tých všetkých 1300 spadá vina za zbitie aktivistky Krempašskej. To tu dnes normálne zaznelo, že existuje zodpovednosť opozície za zbitie Krempašskej. Aká je tá zodpovednosť, väčšia, ako vaša za Galantu? Nijaká, nijaká. Stalo sa to úplne inde na úplne inom mieste. Vynechal som jediné podujatie pri Bonapartovi, stretol som tam nejedného profesora Univerzity Komenského, docentov Univerzity Komenského. Stretol som tam človeka, ktorý sa pred troma či štyrma rokmi stal vedeckou hlavou roka Slovenskej republiky. Tí sú zodpovední za Krempašskú? To je, aké spolupodieľanie sa na tom, že ste boli veľmi hákliví na vystúpenie kolegu Baránika. Takže merajme rovnako a nehovorme o 13.20 alebo o 14.05 o zodpovednosti za Krempašskú a potom sa strašne desme, keď príde na Galantu. Toľkoto teda k takému nejakému elementárnemu fairplay.
Nedá mi, aj keď tu v tejto chvíli nie je dneska, trikrát vystúpil s otrasným dátumom 17. júnom 2011 a s otrasnými televízormi značky Orava Richarda Sulíka, hovorca, dlhoročný. poctivý, ministra Kaliňáka. No, pripusťme, že odhliadnuc od situácie, v akej bolo rozhodnutie urobené, by sme ho už iste nezopakovali. Ale paradoxné na tom je to, že on slovami "otrasné a hrozné a hrubo a hanebne", pán hovorca Erik Tomáš, hovorí o niečom, čo bolo limitované na jediný rokovací bod programu. Z vôle, ktorá tu teraz je prezentovaná, tu má byť vyhradené najbližším stovkám a tisícom rokovacích bodov in extenso. To je teda brvno a trieska. Teda hrozného zločinu sa dopustili tí, ktorí to zaviedli v jedinom bode rokovania jednej parlamentnej schôdze, ale absolútnu podporu majú tí, ktorí tu chcú zaviesť odteraz až do konca vekov. To je zvláštny, taký aj morálno, aj logicko vybalansovaný postoj, ktorý tu Erik Tomáš opakovane, trikrát dneska, pre istotu, keďže opakovanie je matka múdrosti, predniesol.
Takže musím povedať, že odhliadnuc od toho, že pri poctivej práci obidvoch častí nášho parlamentu, koalície, opozície, a pri pohľade na fungovanie a problémy, ktoré môžu vznikať v práci takého telesa, by skutočne pracovná skupina, ktorá by vola vedená snahou urobiť zlepšenie a posun stavu k lepšiemu, mohla urobiť zmeny v rokovacom poriadku. Toto ale nie je zmena v rokovacom poriadku. To je upálenie rokovacieho poriadku, z ktorého ako Fénix z popola má vstať nový lepší. Ale ten lepší nie je. Áno, ja napríklad som na tejto schôdzi, a dokonca sme si s kolegom Dostálom to aj povedali, hlasovali za nejeden vládny návrh, i keď by sme iste si vedeli ho predstaviť tak inak a toto trochu a toto celkom, ale predsa len sme prišli k záveru, že ten návrh, či Lucie Žitňanskej alebo aj niektoré ďalšie, posúvajú vec k lepšiemu. Ja nemám krvavé oči ani penu u huby. Ja si môžem myslieť o zmene postoja Lucie Žitňanskej k vláde s Robertom Ficom čokoľvek, ale ak predloží niečo, čo posúva status quo k lepšiemu, tak mi nedá, aby som za to nezahlasoval, lebo nie som fanatik. Musím ale povedať, že tento zákon posúva mnohé veci k horšiemu a ak by aj v ňom, presne, ako povedal Ondrej Dostál, boli zrnká, ktoré ho posúvajú k lepšiemu, tak pri celkovom bilancovaní daného projektu je súčasný stav lepší.
A ešte k tomu oháňaniu sa, že v Nemecku majú toto a v Rakúsku toto a v Holandsku ktoviečo. Viete, v deväťdesiatom treťom som sa stal prodekanom pre štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, kde prebiehala rozprava v senáte s prednostami ústavov a kliník, ako zmeniť rozvrh, pričom povedzme si, o čo išlo. Každému skoro z nich o to, aby jeho "obor" dostal viac miesta na slnku, aby mal viacej hodín praktík alebo stáží, viacej hodín prednášok, aby tá katedra proste nabrala na význame, hoci aj mala ten význam doteraz. A vtedy som si dal tú prácu, keďže som to mal v popise práce, a spočítal som, koľko má trvať výuka podľa toho, že naplníme všetkým pánom profesorom, prednostom ich túžby. Jeden hovoril, a v Birmignhame je to takto, druhý, a v Heidelbergu takto a v Groningene je to takto. Vyšlo nám to, že by štúdium medicíny malo trvať 19 semestrov. Teda inými slovami 9,5 roka. Štúdium medicíny trvá šesť rokov, ako jediné štúdium zo všetkých štúdií v Slovenskej republike, ale keby sme naplnili všetky túžby pánov prednostov, tak to bude 9,5 roka. Samozrejme, že sa to nedalo. Pretože zostavovanie niečoho touto technikou je trošku, ako keď psíček a mačička robili tortu. Každý z nich, to boli, našťastie, len dvaja, do nej dal len to, čo on má rád, od kostí až po mydlo.
A chcem teda povedať, že tá argumentácia, a to tu tiež zaznieva, že sa nám z tohto európskeho parlamentného návrhu zákona hodí toto, a potom toto, a potom toto, ale o tomto nechceme ani počuť, nie je proste férová, a preto nevzbudzuje dôveru u počúvajúceho, ktorý aj keď uznáva, že iste Bundestag nemá totálne nanič rokovací poriadok, ani rakúsky parlament ho iste nemá, ale napriek tomu je takýto výber predsa len v istom smere podozrivý.
Preto si myslím, a nebudem opakovať návrh na vrátenie zákona na prepracovanie, ale myslím si, že ak by sme v niečom mohli urobiť krok k lepšej kultúre, tak okrem toho, že nebudeme mať vo vláde, však teraz nehovorím o celej vláde, nehovorím nič ani o Druckerovi, ani o Érsekovi, ani o Maďaričovi, ale že v nej nebudeme mať človeka dôvodne podozrivého z niečoho, čo je nezlučiteľné s pozíciou ministra rezortu vnútra, tak to je 8. bod vzniku tejto explózie a vzniku všetkého, čo nasledovalo. Lebo to je pravý veľký tresk. Toto, čo je teraz, to je tlaková, zvuková, svetelná vlna, čo prichádza. Ale že by na zmene rokovacieho poriadku sme mali bez peny u huby, bez krvavých očí, celkom slušne, a nie v harmonograme päť dní na pripomienkovanie, sedem dní, za dvanásť dní vytlačiť, jednoducho za pol roka popracovať. Ľudia, ktorí do toho vidia lepšie ako ja, nijak sa tam nepchám, ani si nič nemyslím, že som ten, ktorý tam má dávať écesy, ale jednoducho aby páni predkladatelia, vedení dobrým úmyslom, a nie úmyslom valcovať, istým spôsobom vyzvali k spolupráci a možno práve na tomto návrhu zákona skúsili, tak ako ukázali vystupujúci a nakoniec priebeh tejto schôdze, že sa dá v tomto parlamente bez kriku a lármy pracovať, komentovať, hlasovať. Mám pocit, že táto schôdza, až na bod 44, prebiehala priam vzorovo. Takmer mám pocit, že ani keby nebol vôbec žiaden rokovací poriadok, tak tu to bolo veľmi slušné. A rozhodne si nemyslím, že to je ten bod, na ktorom máme zasiať na tri a pol roka nenávisť a rozpor a kategorickú priepasť medzi koalíciou a opozíciou, ktorá vždy bude v protiklade, ale urobiť takýto krok, o ktorom znova som presvedčený, že keď sa vyrieši personálne obsadenie pozície ministra vnútra človekom, ktorý nemá toto na veste, že sa nosne stratí motív pre dramatické valcovacie zmeny rokovacieho poriadku.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predseda. No, pán poslanec Bernaťák, ku cti vám slúži, že keď ste nám prečítali menšinový názor tých sudcov, teda časti menšej tých sudcov, že ste to aj uviedli, i keď ste na záver vlastne z toho vyvodili záver, že vlastne to podporuje celú vec. Samozrejme, menšinový názor je, veľmi často, a to nie som právnik, právne zaujímavý a nespomínam si, ale to nie je nijak vo vzťahu k vašej osobe, že by sa tu veľmi často tí, ktorí boli u moci, odvolávali na menšinový názor sudcov nášho Ústavného súdu v rôznych veciach a veľmi radi operovali väčšinovým názorom Ústavného súdu a pani Macejkovej. To znamená, že, hovorím to ešte raz nie na vašu adresu, ale všeobecne, že menšinový názor je zaujímavý, ale menšinový.
A k tomu ešte jedno, vy hovoríte, obmedziť. Viete, to slovo obmedziť je veľmi plastické, gumové. Obmedziť, čo všetko, odkiaľ, pokiaľ, a tak ďalej. Existujú v zákonoch slová, ktoré sú veľmi dôležité a napriek tomu, že majú taký na prvý pohľad neurčitý význam, budem o tom hovoriť v rozprave vo vzťahu k dnešnej debate tuná, ale to slovo obmedziť, ktoré ste odvodili z menšinového názoru, ponecháva z hľadiska zákona v mojich očiach príliš veľké mantinely tomu, ako sa to urobí.

Ďakujem pekne za slovo. No, pán predseda, vyjadrím sa k tomu, kde som vlastne bol nepriamo zmienený, a síce k facke Rudolfovi Vaskýmu, ktorá ma neteší, a nepovažujem ju za najlepší čin svojho života. Viete, vy ste na prvej tlačovke povedali, že nepotrebujete fackujúcich poslancov, ktorí niekoho sfackajú, pretože ich fotia. Neviem, či ste boli neinformovaný, v tom prípade vás to ospravedlňuje. Pravdou je ale to, že okrem hnusných nadávok, ktoré mi adresoval na verejnosti pred desiatkami ľudí, pred príslušníkom zboru policajného, ktorý stál cez prsia založenými rukami štyri metre od týchto urážok a nekonal, sa v tej chvíli zbilancovalo to, čo sa teraz stále týka celej snemovne. Vážení priatelia, Vaskýho výroky o tom, že tie roxorové tyče, ktoré predáva, sa majú použiť na to, aby na schodoch ležali mŕtvoly poslancov, to jest i vás, vážení kolegovia zo SMER-u a z SNS, i nás. I vaša mŕtvola, pán predseda, tu má ležať. I na vašu manželku a vaše deti má padať fragment mozgu vytrieskaný roxorovou tyčou z vašej hlavy. Tento človek toto hlása verejne. My snáď máme jednotku pre boj s extrémizmom. Neviem, akú má náplň každý jej člen 8,5 hodiny denne, 5 dní v týždni, 200 dní v roku. Ale podľa mňa jeho videá, jeho činnosť a všetko to, čo robí, ohrozuje ústavnú stabilitu krajiny. Je útokom na fungovanie parlamentnej a akejkoľvek inej demokracie. Nikto nekoná.
Tak ako si nikto nevšimol, čo sa deje v Čistom dni, a všimla si to Blahová. Ak by si to všimli tí, ktorí sú za to platení, nemusí robiť Blahová tlačové konferencie. Ak by si Vaskýho a jeho videoprodukciu všimli tí, ktorí sú za to platení... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Podporujem návrh kolegu Klusa a podčiarkujem, že tajná voľba je, samozrejme, demokratickým výdobytkom a má svoje zdôvodnenie v mnohých výberoch a hlasovaniach občanov. My sme ale najvyšší zákonodarný zbor. Či už je táto sieň chrámom alebo nechrámom, nad nami je len Pánboh. To znamená, že my sme, dá sa povedať, povinní postaviť sa za naše rozhodovanie a za našu voľbu, aby občania vedeli, koho sme im kam zvolili. Tak ako občania vedia, ako hlasujeme o zákonoch, tak majú rovnako vedieť o tom, koho im kam vyberáme.
Ak si učiteľky na základnej škole pri akomsi hlasovaní ctia tajné hlasovanie, pretože sa boja, ak by ich negatívny hlas mohol byť dôvodom na proskribovanie zo strany vedenia alebo kohokoľvek, tak je tajná voľba výdobytkom. Ale nad nami už nie je nikto a my za to, čo nám káže svedomie, máme stáť a máme sa k tomu verejne priznať. Podporujem návrh kolegu Klusa.

Ďakujem pekne. Pán predseda, rád by som opravil svoju chybu pri hlasovaní a prosil by som, aby moje hlasovanie v bode 21 k tlači 190 - zákon o podpore malého a stredného podnikania, kde som omylom hlasoval za, aby som bol zaznamenaný ako ten, ktorý hlasoval proti. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Milý Gábor, pravdu povediac, ja nie som právnik na rozdiel od teba, ale v rokovacom poriadku, ktorý platil, keď Lucia Nicholsonová viedla tú schôdzu, nikde nie je expressis verbis uvedené, že sa prezencia zisťuje výlučne elektronicky. Elektronická prezentácia je úvodom do hlasovacej procedúry. To je v poriadku. Samozrejme, ak si myslíte, že toto sa nemá stať, zaveďte expressis verbis napísané, že sa prezencia určuje výlučne a jedine takýmto spôsobom. Takto to v tom rokovacom poriadku napísané nie je, a preto neexistuje argument, že bolo niečo porušené.
Porušené bolo možno zvykové právo. Ale zvykové právo nie je rokovací poriadok. Pretože zvykové právo dávalo kedysi i právo prvej noci, ale ťažko sa naňho dnes niekto môže odvolať.
A pokiaľ ide o kultúru alebo nekultúru, už tu asi nie je okrem kolegu Jarjabka pamätník toho, keď Lexa predčítaval na tomto mieste správu o činnosti svojej bohumilej inštitúcie v ére najťažšieho mečiarizmu. Okolo neho stáli ľudia s plagátmi a... (Reakcia z pléna.) Nebol si tu vtedy, pardon, si jediný, ktorý je bard.
Záver z toho teda bol ten, že ani vtedy, a to bolo silné pôsobenie opozície obklopujúcej Lexu s plagátmi a so žuvačkou, ktorú Milan Kňažko hodil do jeho poháru s vodou, ani vtedy nesiahol Mečiar k viacerým krokom, aké sa teraz navrhujú. To je len malá spomienka na to, čo tu bolo, čo všetko táto snemovňa pamätá a aké to malo alebo nemalo následky.
Ja si nemyslím, že tu sa dejú dramatické veci. Ak Európsky súd rozhodol, že plagáty v budapeštianskom parlamente nie sú porušením... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)