Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Aj keď nie som signatárom pozmeňovacieho návrhu a nech už je štandardný alebo trochu menej štandardný, prikláňam sa práve k tomu, že menované dva rezorty v tomto pozmeňovacom návrhu sú už desaťročia ukážkou toho, ako sa v deklarácii míňajú s realitou a s tým, čo by mali znamenať. 
My už roky hovoríme, že nie sme krajina bohatá na nerastné suroviny, že nie sme krajina bohatá na to a onô, ale že máme talentovaných ľudí. No, bodaj by to tak bolo. Musím ale povedať, že talentovaní ľudia sa môžu rozvíjať predovšetkým vtedy, ak je k dispozícii čo najlepšie školstvo. Tým myslím predovšetkým, aby sa rozvíjala špička, teda aby tí najlepší z najlepších mali lepšie možnosti, ako majú doteraz, na rozvinutie svojho talentu a celkom logicky masovo neodchádzali tam, kde sú lepšie, ešte lepšie alebo najlepšie v porovnaním s našou krajinou.
A pokiaľ ide o tú obranu, tak musím povedať, že sa nad nami vznáša akási hrozba americkej nelojality k plneniu obranných záväzkov. A ja sa pýtam, prečo by Amerika a jej daňoví poplatníci mali byť desiatky rokov lojálni ku kontinentu, ktorý je najbohatší na svete, a napriek tomu sa nedokáže starať o bezpečnosť svojho zadku. A ukážkovým príkladom tohto podniku je i Slovensko, i keď, samozrejme, môžme namietnuť, že sú aj horší. Ale byť vo vozidle čiernym pasažierom, ak je to vozidlo obrana, je hanebné a samozrejme, že to oprávňuje Donalda Trumpa vyhlasovať to, čo vyhlasuje. To znamená, že o čiernych pasažierov sa starať nebude. A to visí i nad celou Európou, ale starajme sa... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega sa dotkol tej otázky domovov sociálnej starostlivosti, teda domovov dôchodcov, ľudovo povedané, a zamrznutých nárokov. Samozrejme, že v čase, keď bola na samosprávy spustená istá sieť povinností, ktoré prevzali z predtým štátnych rúk, tak boli nastavené takéto platby na danej úrovni, povedzme, ako hovorí kolega, o 320 eurách a tí pracovníci, ktorí sa tam starali o tých, ktorých opatrovali, vtedy dostávali toľkoto a toľkoto sa na nich počíta i po viacerých rokoch, čo má samozrejme za následok, že tie mestá alebo tí, ktorí prevádzkujú takéto zariadenia, majú len dve možnosti: buď presúvajú iné zdroje na pokrytie týchto napr. miest pri pevnom odvode za jedného chovanca, alebo majú minimálnu vôľu rozširovať napriek demografickému vývoju možnosť poskytovania takýchto služieb. Čo samozrejme vnímajú všetky mestá i mestské časti, ktoré takéto niečo prevádzkujú. Vníma to únia miest. Podľa mňa by to mohol vnímať aj ZMOS, ktorý mlčí, ale jednoducho perspektíva demografického vývoja, ktorá bude zvyšovať požiadavku na takéto služby pri zamrznutom príspevku, nutne povedie k tomu, že tie čakacie doby na úmrtie, žiaľbohu, chovanca takého zariadenia, sa budú predlžovať a perspektíva poskytnutia tejto služby pre potrebných sa bude stávať takmer beznádejnou.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Samozrejme, že jednou z vecí, ktoré zazneli v tomto vystúpení, a pripusťme, že nie sú bezpodmienečne témou rozpočtovou, ale sú témou veľmi dôležitou, je to, že na rozdiel od krajín Sahelu, alebo krajín, kde je čo i len čistá pitná voda existenčnou otázkou a chýba, krajín, kde hrozí tuberkulóza a infekčné choroby, ktoré nám hrozia vo veľmi obmedzenom rozsahu, je i v tejto súvislosti pri stále rastúcich nákladoch na zdravotníctvo treba povedať, že zhruba 75 % zdravia svojej osoby drží v ruke oná osoba. A len 25 % zdravia, ak sa to smie takto vyjadriť, jej reálne môže zabezpečiť fungujúce zdravotníctvo. Ľudia by si dokonca i pri prejednávaní rozpočtu, ktorý bude v každej krajine pre zdravotníctvo vždy malý a vždy nedostačujúci, pretože na zdravie sa dá minúť čokoľvek, mali uvedomiť, že sú si strojcom svojho zdravia v drvivej, prevažnej miere. A samozrejme, ak neprehodnotíme prístup k svojmu zdraviu, ani dramatickejšie nárasty ako tento kvapkovitý, ktorý vidíme, nebudú znamenať spásu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, nepochybne nie je očakávateľnou povinnosťou člena klubu Slobody a Solidarity, opozičného poslanca bojovať za rezort s nominantom Slovenskej národnej strany. To ale, čo hovoril kolega Ľubo Galko, je presne to, kde by mali končiť stranícke hranice, pretože bezpečnosť krajiny, dodržiavania zmluvných záväzkov a všetko, čo sa od toho odvíja, nie je vec nejakej politickej strany. Ak teda existuje nevyhnutnosť zhodnúť sa v parlamente na niečom, tak to je presne na tom, čo navrhol v závere svojho vystúpenia Ľubomír Galko. Na tohoročnom jarnom GLOBSEC-u vystupovala nemecká ministerka obrany pani von der Leyen, ktorá bez toho, aby čokoľvek a kohokoľvek nominovala, podčiarkla nevyhnutnosť, aby Európa plnila svoje záväzky. A teraz vôbec nejde o to, že sa americkým prezidentom stal Donald Trump a nie Hillary Clinton. To, čo naznačoval Donald Trump vo svojich predvolebných vystúpeniach, že nie je, preložené do ľudovej reči, povinnosťou amerických daňových poplatníkov starať sa o bezpečnosť Európanov, a to dlhodobo desaťročia, furt a stále, jednoducho je pravda, aj keby nevyhral Donald Trump. Je teda hanbou, ako povedal Ľubo Galko, byť čiernym pasažierom bezpečnosti. Lebo málo vecí je dôležitejších pre existenciu krajiny, ako je bezpečnosť. A v tomto zmysle si myslím, že výzva, ktorú povedal na záver, je minimálne dôležité, aby ostala na stoloch a v našich mysliach, aby sme ju raz akceptovali.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, samozrejme, diskusie o referende sú dobrá téma aj na cestu Transsibírskou magistrálou, lebo tá trvá dlho a dá sa o tom dlho diskutovať. Chcem povedať, že pokiaľ nie je vopred určená jasná záväznosť referenda, v ktorého akceptovaní nemá parlament hrať vôbec žiadnu úlohu, tak samozrejme treba podčiarknuť, že pokiaľ by výsledok referenda mal byť konfirmovaný parlamentom, tak zdôrazňujem veľmi ťažko zmeniteľnú vetu v ústave, ktorá hovorí o tom, že poslanec hlasuje podľa svojho vedomia a svedomia. A to, samozrejme, vonkoncom nemusí byť ovplyvnené akýmkoľvek výsledkom referenda, pretože, samozrejme, referendum, do toho príde 31 % ľudí, ak budeme mať tridsaťpercentnú hranicu, zároveň implicitne bude znamenať, že 69 % nepokladalo túto otázku za takú dôležitú. A samozrejme človek, ktorý sedí v parlamente z vôle akýchsi voličov, každý svojich voličov, ktorí ho zrejme, predpokladám, volia kvôli nejakým víziám, ktoré o ňom a o jeho názoroch majú, tak samozrejme, môže mať ten človek pri niektorom referende pocit, že toto nie je vôľa jeho voličov a že jeho vedomie a svedomie ho teda celkom jednoducho stavia pred rozhodnutie v súlade s predpokladanou vôľou jeho voličov a nemusí hlasovať za to, čo je vôľa kohokoľvek iného voličov. Takže v tomto zmysle, ak nebude existovať záväzné referendum, kde my nebudeme hrať nijakú úlohu, tak prosím, ak sa tak rozhodneme. Ale pokiaľ to referendum bude prechádzať cez parlament, bude vždy podliehať osobnému rozhodnutiu každého poslanca.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, skutočne je problém ísť s pochopením prehovoreného slova, lebo ten, kto počul výklad človeka, ktorý tomu rozumie lepšie ako 95 % tejto snemovne, samozrejme vrátane mňa v tých 95 percentách, Zsolta Simona, ten nemôže povedať po jeho vypočutí s porozumením, že niečo je ochránené. Práve naopak, vôbec nič nie je ochránené. Jediné, čo je zaručené, je, že je zaručená nerovnosť občanov pred ústavou. To znamená, že paradoxne tí, čo sa bijú v prsia za národ, to sú presne tí, ktorí udržujú status quo. To znamená, že družstvo ako akciovka môže predať všetko cakumprásk, jak leží, ale my budeme hovoriť, že tento zákon to ochraňuje. No to už je ozaj ťažká nechápavosť! Ale ten, ktorý povedzme je starý dôchodca, nevládze, bolia ho kríže, neudrží motyku a deti má v meste, ktoré študujú a chceli by po skončení štúdia si kúpiť byt, ten chce tú pôdu pre tie svoje deti predať čo najlepšie, lebo oni sa nevrátia.
Viete, v poľnohospodárstve, aby sme sa uživili, pracovala kedysi polovička národa. Dneska celé Spojené štáty živí 3,5 % ich občanov, 3,5 % živí 96,5 %, lebo tak sa zmenilo poľnohospodárstvo. A ilúzia, že tie deti, ktoré dávno odišli z dediny, kde sú tí dožívajúci rodičia, sa tam vrátia, lebo majú vzťah k pôde, je ozaj ilúziou. A ten, kto ju udržuje k svojej väčšej sláve a k piár, nech to robí, ale tento zákon týchto ľudí, ktorí to najviac potrebujú, poškodzuje.

Ďakujem pekne.
Problémom Slovenska je čítanie textu s porozumením. Je to problém mladej, ale vidím, že už aj strednej generácie. V našom návrhu zákona vôbec neatakujeme článok 20 odsek 2 ústavy, ktorý hovorí o tom, že zákon môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb v Slovenskej republike. Ak vám toto na pochopenie, pán magister Kotleba, nestačí, prečítajte si to možno viackrát po večeroch a možnože za pár dní alebo týždňov dôjdete na zmysel týchto slov.
Inými slovami, my neatakujeme vonkoncom ústavu v tomto zmysle. My len hovoríme, že tak ako ste vy nadobudli pozemky v Podhradí Krásnohorskom a neviem, či máte dlhodobú poľnohospodársku prax, či ste význačný agronóm alebo čokoľvek druhé, tak sa jednoducho domnievam, že náš návrh zákona len umožňuje občanom Slovenskej republiky bez toho, aby predtým boli cvičenými poľnohospodármi, nadobudnúť pôdu. Len o tom to je.
Takže ešte raz, čítať s porozumením nie je ľahké, ale netreba to vzdávať.

Ďakujem, pani predsedajúca.
Vážená snemovňa, názov známeho filmu s mladým Milanom Kňažkom znel Dobré holuby sa vracajú. Tento zákon sa tiež vracia. Predložil som ho i v minulom volebnom období a bol odmietnutý.
Čo sa medzitým zmenilo? Pravdou je, že ten zákon, vlastne sa jedná o zrušenie prvého článku zákona, je podľa našej mienky protiústavný a – ako ukazuje realita – dve skupiny poslancov, jedna z nich sme boli my, druhá bola nejaká iná, podali podnet na Ústavný súd v súvislosti s týmto zákonom.
Čo sa iného zmenilo? Znenie tohto zákona i tej inkriminovanej časti, ktorú chceme zrušiť, už v marci roku 2015 napadla Európska komisia. Medzitým plynul čas, Európska komisia z pôvodného pilotného podania, čo bolo vlastne formálna výzva, aby sa upravila táto novela, prikročila v máji 2016 k ďalšiemu kroku, ktorý má podobu odôvodneného stanoviska proti tomuto zneniu zákona. Do dvoch mesiacov mala Slovenská republika reagovať. Keďže od mája uplynuli viacej ako dva mesiace a Slovenská republika nezmenila tento zákon, je samozrejme možné, že Komisia môže rozhodnúť o jeho postúpení Súdnemu dvoru Európskej únie. Je samozrejme známe, že my sa súdov nebojíme, to sme počuli. Pravda je, že sme sa ich nebáli ani v súvislosti s vyvlastnením poisťovní zdravotných a podobne. Lenže tie súdy mali inú mienku ako naše viťúzske, my sa ich nebojíme. Takže toľkoto k status quo.
Poviem tiež, a to je pozoruhodné, že ministerstvo financií uznalo, že návrh bude mať pozitívny vplyv na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest a na životné prostredie. Má pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie, pretože posilňuje ochranu vlastníckeho práva. Návrh zákona je podľa nás v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, teda táto novela vracia ústavnosť do toho zákona, s jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je republika viazaná.
Chcem teda začať len tým, že ústava v článku 20 zaručuje vlastnícke právo. A pod vlastníckym právom rozumieme, samozrejme zrejme všetci, slobodu nakladať so svojím majetkom. Tá sloboda znamená hospodáriť na svojom majetku, užívať si ho alebo ho predať. Ak potrebujem z nejakých dôvodov predať svoj majetok za účelom investovania do iného, kúpy bytu alebo čohokoľvek, čo človek, ktorý vlastní poľnohospodársku pôdu, môže potrebovať viac ako ju samotnú, za normálnych okolností sa zdá celkom logické, že ju predám tomu, kto mi ponúkne najviac. Myslím, že by tak postupoval každý.
Pravda ale je, že tento článok tohto zákona veľmi obmedzuje vaše právo predať to tomu, kto vám ponúkne najviac, pretože sa vyžaduje, aby tá osoba; lebo tá má prednosť pred kýmkoľvek iným, kto vám ponúkne viac; mala na území Slovenskej republiky trvalý pobyt alebo sídlo, vykonávala poľnohospodársku výrobu a to v susednej obci alebo v rovnakej obci a podobne a podobne.
Predstavte si, že máte záhradku s chalupou. Tá, samozrejme, nie je v zákone obmedzená. Ale to je len otázka výmery, inak to nie je nič iného. Predstavte si, že by zákon hovoril, že ju smiete predať len človeku, ktorý v tej obci má chatku so záhradou a pracuje v tej záhrade dobre že nie ešte s potvrdením záhradkárskeho združenia veľmi poctivo 10 rokov a podobne, teda že ju nemôžte predať niekomu, kto proste chce mať chatku a pri nej záhradku a chce sa venovať tomuto hobby, pretože ho to tak napadlo. A ponúka vám viac. Iste by ste považovali taký zákon za pomerne mimo zdravý rozum. Ale je len otázkou kvantity a výmery, či máte 5 hektárov alebo záhradku. Pretože je to vaše vlastníctvo a ústava ho má chrániť. Lebo článok 20 odsek 4 Ústavy Slovenskej republiky, na ktorú sme tu prisahali, hovorí, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie, to je presne tento prípad vlastníckeho práva, je možné iba v nevyhnutnej miere vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Považujeme iba jednu jedinú požiadavku ústavy pri platnosti zákona, ako platí dnes, za splnenú. To jest, že vaše vlastnícke právo je nútené, obmedzené zo zákona, ale samozrejme, ten zákon je práve preto nespravodlivý, pretože nič z toho ďalšieho reálne neexistuje. To znamená, že článok 13 ústavy 4 (pozn. red.: správne malo byť "článok 13 odsek 4") hovorí: "Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ."
Inými slovami, obmedzenie, ktoré vás viaže na prednosť predaja alebo nakladania s vlastným majetkom, na to, že máte, že to môžte predať tomu a tomu a tomu bez ohľadu na to, že niekto, kto nie je ani ten, ani ten, ani ten, ale dáva vám viac za váš majetok, ten, ak sa nájdu iní záujemci, nesmie byť kupcom vášho majetku.
Ja si myslím, že je to evidentné porušenie ústavy. Ústavný súd ešte nerozhodol v tých dvoch podaniach, ale je pozoruhodné, že ministerstvo – i dnešné – trvá na tom, že takto je to správne. No, ako som hovoril o tých zdravotných poisťovniach, trvať na veci sa dá. A potom sa môže stať, že sme zle trvali. Ja si myslím, že tento, táto malá novela, škrtnutie jedného článku, vracia vlastnícke práva občanov Slovenskej republiky tam, kde majú byť a kde sú v mnohých iných veciach s touto výnimkou. Preto si myslím, že tento návrh si zasluhuje podporu, pretože poľnohospodársku pôdu môže vlastniť, zdediť ktorýkoľvek občan Slovenskej republiky.
A opäť hovorím to, čo hovorím veľmi často, tento zákon nie je stranícky, nie je pre liberálnych držiteľov zdedenej pôdy, ani pre konzervatívnych, ani pre ľavicových, ani pre pravicových. Týka sa všetkých možných držiteľov, ktorí majú právo na ústavnú ochranu svojich vlastníckych práv.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne mojim kolegom a ďakujem Janke za doplnenie, respektíve dovyjasnenie tohto celého.
Starí latiníci mali také krásne úslovie, učili sme sa ho v našej stredoškolskej latine a znelo: ut aliquid fieri videatur. V preklade to znamená, aby sa videlo, že sme niečo urobili. To znamená, o tomto je presne táto novela. Proste pri únikoch a pri presakovaní a pri všetkom tom, čo sa deje, sa predsa musí ukázať, že my sme poriadny štát, že u nás platia pravidlá hry. A dokazujeme ich na takýchto veciach. Teda reálne nič zvláštneho nepomáhame, nič nepresadzujeme, o nič pozitívneho nejde, ale ukazujeme náhodnému pozorovateľovi, ako to tu všetko voľne funguje.
A preto som hovoril o Švajčiarsku, lebo tam, samozrejme, sú aj daňoví výbercovia aj všetci legendárne neúprosní. Ale viem si živo predstaviť, že tam, ako je známe, sa neprepieklo ministerke ani len to, že manželovi večer v spálni pri čítaní detektívky stihla povedať o akejsi zákazke štátnej, čo on zdelil svojmu švagrovi či bratrancovi a ten potom sa o ňu uchádzal a tá ministerka navždy skončila v politike. Teda môžeš mať smrtiace daňové úrady, ale musí pri tom fungovať štát takto.
My ukazujeme, aby sme niečo robili, toto, ale to fungovanie ostatné, viď Alojz Baránik, triády.

Ďakujem za slovo.
Pán predsedajúci, vážená predkladateľka, vážená spravodajkyňa, vážená snemovňa, nie som ani podnikateľ, ani ekonóm a hádam som len držiteľ zbytkov zdravého rozumu. A v tomto zmysle je to, a tieto kazuistiky, o ktorých sa dozvedáme, i keď by bola len jedna jediná, tak sú signálom, že niečo je choré v pravidlách hry. A ja mám, tak ako tu zaznieva, pocit, že je to šikana. Ja mám navrch k tomu ešte pocit, že v štáte, o ktorom nie neoprávnene hovorí poslanec Baránik, že v ňom nefunguje kdečo, a má on tú svoju triádu, ktorú oprávnene pravidelne menuje, je na druhej strane táto patológia nefungovania vyvažovaná, by som povedal, až islamsko-štátnym fanatizmom pri presadzovaní iných vecí, viď tohto.
My žijeme v krajine, kde vyšetrovateľka Národnej kriminálnej agentúry pol roka nepredvolá niekoho v súvislosti s miliónovými únikmi s kauzou Baštrnák. Ale zároveň žijeme v krajine, kde, ak si spomínam, pred niekoľkými rokmi bol súdne stíhaný, pripusťme v súlade so zákonom, občan, ktorý sa pokúsil podplatiť na Orave či na Kysuciach lekára sumou 15 eur. Tým nechcem povedať, že som za korupciu a úplatky. Chcem len teda povedať, aký je nepomer medzi tým, že niekoho nájdem o deviatej pracovať na stavbe, ktorá horí a treba ju dokončiť a neboli sme ešte na príslušných inštitúciách zaregistrovať ho, a na druhej strane drobní podnikatelia, ktorí stavajú autostrády pod štátnou zástavou, ktorú reprezentuje široký, dlhý aj bystrozraký kamarát, sa musia zmieriť s 50-percentnou úhradou svojho nároku. Podotýkam, aj to z vrecka daňových poplatníkov, ktorí sa na to poskladajú. A vonkoncom nijaký problém nevznikne pre toho, kto štátne peniaze berie, ďalej ich neposúva, lebo okrem autostrád treba nepochybne stavať aj vily na Bahamách. To tiež niečo stojí v dnešných časoch.
To znamená, že takýto šikanózny prvok je falošným parádnym dúhovým perím štátu, ktorý sa tvári, aký je prísny a spravodlivý, pričom toto je hyperspravodlivosť a hyperšikanovanie v porovnaní s tým, čo všetko sa v tomto štáte prepeká. Teda toky peňazí v alobale či bez alobalu sú vec, ktorá sa buď nestala, a keď sa stala, tak nie je trestným činom, respektíve – ako to krásne znie – bolo to v súlade so zákonom. Ale dve hodiny pracujúci murár je rozvratom ekonomiky štátu a treba sa na páchateľovi, ktorý sa nestihol dostaviť na príslušnú inštitúciu, primerane vyvŕšiť, aby sme ukázali, aký sme fungujúci a spravodlivý štát. No, samozrejme, týmto spôsobom tuto Švajčiarsko zrejme v dohľadnom čase nevybudujeme.
Ďakujem.