Ďakujem za slovo, pán predseda. Veľmi pekne ďakujem aj rečníkom aj za kritické výhrady a pripomienky, len sa pokúsim uviesť niektoré tie ich pripomienky, teda výhrady na správnu mieru. Predovšetkým nie je to tak, že by sme sa k tomuto problému postavili len tak bez nejakých konzultácií predchádzajúcich. Predovšetkým sme mali zozbierané skúsenosti od rodičov, ktoré boli veľmi zlé a kde rodičia sa sťažovali na súčasný systém vzdelávania nepočujúcich detí. Potom sme to konzultovali, tieto problémy, tak so Slovenským zväzom nepočujúcich s pánom Jaroslavom Cehlárikom, potom sme to konzultovali s predsedom Spolku nepočujúcich pedagógov s pánom doktorom Vojtechovským, ako aj s pánom docentom doktorom Uheríkom zo Slovenskej akadémie vied, ktorý sa tejto problematike 50 rokov venuje. Ak hovoríte o tom, že naozaj v tej skupine nepočujúcich je veľa rôznych názorov a že majú aj rôzne záujmy, tak je pravdou, že je ťažko zosúladiť, povedal by som, tie ich predstavy, ako by to malo ísť ďalej. V každom prípade sa vyjadrím k tým pripomienkam, ktoré tu odzneli.
Pani poslankyňa Shazhad, vaša pripomienka, prvá, smerovala k tomu, že ste spochybnili teda posunkovú reč a ste hovorili o tom, že slovenský posunkový jazyk je tá terminológia, ktorá je správna. Tu nám to vysvetlil pán docent Uherík a súhlasil s tým aj pán docent Mistrík, ktorí sa s terminológiou zaoberajú, že primárne je reč, každá reč sa potom delí na jazyky. Takže keď hovoríme o reči, tak hovoríme o univerzálnom prostriedku. Jazyk je potom aplikácia, slovenský jazyk, český jazyk, maďarský jazyk atď. Takže tá primárna, a primárny názov je terminologický, je posunková reč, potom nad tou je nadstavba, posunkový, posunková slovenčina, posunkový jazyk. A práve tieto terminologické rozdiely, ktoré sa vyvíjajú, sú súčasťou prvej časti novelizácie tohto zákona a zrejme, samozrejme, môžem o to diskutovať aj, ide o to, čo chceme definovať a čo chceme dosiahnuť.
Ďalej ste hovorili o tom, že tie špeciálne školy, ktoré tu máme, sú v rozpore vlastne s tou ambíciou, aby rodičia si sami mohli rozhodnúť o tom vzdelaní. V tom zákone sa nehovorí o tom nikde, že nesmú rodičia si vybrať iný spôsob vzdelávania, ale hovorí sa o tom, a je to orientované špeciálne na, alebo smerom k týmto špeciálnym školám, pretože v súčasnosti práve to, čo konštatovala aj pani Zimenová, tieto špeciálne školy nefungujú tak, ako majú. A tu je, povedal by som, druhý taký ten moment, ktorý by som chcel ako zvýrazniť a prečo sme sa do tohto, do tejto novelizácie pustili. Ten spočíva v tom, ako v príklade jednej špeciálne školy z Bratislavy, keď tam prišiel pán Uherík sa pozrieť na to, ako fungovala vlastne táto škola po tých rokoch, povedal by som, vstupovania do tohto vzdelávania, tak tam našiel v jednej v tej škole pohromade deti nie integrované, ale pozbierané deti s rozličnými postihmi, ktorým sa táto škola v jednom priestore venovala, to znamená deti, ktoré boli autistické, deti, ktoré mali poruchy správania a medzi nimi zatriedené deti, ktoré sú nepočujúce a takisto deti, ktoré sú sluchovo postihnuté, ale ktoré trocha počujú.
Takže v takomto, v takomto komplexe to bola integrácia naozaj špecifická, ktorú, myslím, že nechceme. Ak chceme deti integrovať, tak treba, povedal by som, možno v zdravom prostredí vytvoriť podmienky pre to, aby deti, ktoré majú nejaké postihnutie, pokiaľ sa môžu zapojiť do kolektívu, nech sa zapoja. Ale nie, že sa vlastne segregovali deti s rozličnými skupinami postihnutia do jedného priestoru, do jednej školy a tam sa im vlastne venovali tí pedagógovia pohromade bez toho, že by naozaj s tým, s tou náležitou pozornosťou, teda na ich postihnutie aby sa zameralo.
Takže tu je, to je problém, prečo sa snažíme tento zákon a povedal by som posunúť ďalej a keď hovoríme o tom, že je potrebné meniť školský systém, samozrejme, tá reakcia z ministerstva školstva bola pozitívna a ak ste spomínali, že sme nekonzultovali s ministerstvom školstva, no áno, konzultovali sme s ministerstvom školstva a práve oni povedali, že dobre, tak vyčleňme tú časť, ktorá sa týka vzdelávania nepočujúcich detí z tohto univerzálneho zákona o posunkovej reči bokom a poďme sa venovať v tom školskom zákone zmene tých podmienok na špeciálnych školách, ale i zmene vzdelávania tak, aby od budúceho školského roka, ktorý začína 1. septembra, aby nám to už fungovalo tak, ako to má fungovať. Takže nebudeme čakať na, aspoň ja nechcem čakať na zmeny vo vzdelávacom systéme od škôlky, jaslí atď. až po univerzity, ale tento problém považujem za tak aktuálny, že sa musíme venovať tomuto problému teraz a preto nebudem súhlasiť s vaším sťahovaním tohto zákona, pretože keď už dokážeme komunikovať s nepočujúcimi, s rozličnými záujmovými skupinami nepočujúcich a keď dokážeme komunikovať s ministerstvom školstva, tak máme priestor na to, aby sme tento problém dokázali do začiatku školského roka vyriešiť, keď nie k všeobecnej spokojnosti, ale predovšetkým k spokojnosti väčšiny rodičov a väčšiny detí.
Takže toľko z tých, a to som, samozrejme, chcel reagovať aj na vás, v mnohých veciach sa zhodujeme. Ja som presvedčený o tom, že naozaj k tým deťom treba pristupovať individuálne a profesionálne. A keď sa rozprávame napríklad aj s tými zástupcami nepočujúcich pedagógov, tak sa dozvedáme, že vlastne je ich málo, že oni nemajú ani vytvorené podmienky na vzdelávanie tých tlmočníkov pre posunkovú reč, ktorí by do budúcnosti zabezpečovali tento, tento systém vzdelávania.
Bilingválna metóda. Bilingválna metóda, pretože pre nepočujúce deti je posunková reč prvotným jazykom, materským jazykom. Oni nepočujú od rodičov slová, oni začínajú komunikovať s rodičmi posunkami. Samozrejme, keď sú deti, keď sú rodičia normálni počujúci a nepoznajú posunkovú reč, tak potrebujú sa to naučiť, tie základné posunky. To znamená, pre to nepočujúce dieťa je posunková reč primárny jazyk, primárna reč a ono sa potom učí tú možno posunkovú slovenčinu následne a bilingválne sa učí potom slovenčinu takú, ktorú používame my v komunikácii v písomnej podobe alebo hovorovej ako hovorová reč.
Takže zase sa vrátim k terminológii, používame ich, tú terminológiu, možno by to chcelo podrobnejšie rozpísať a tú terminológiu používame aj my v hovorovej reči, takže nespochybujme, nespochybňujme to, čo máme napísané v zákone, ale venujme sa a vysvetlime si to, čo je zámerom ktorého ustanovenia a keď nájdete lepšie riešenie, ja sa tomu nebudem brániť, ani, myslím, že nikto z predkladateľov.
Naším záujmom je to, aby sme primárne v tomto období týmto zákonom upratali terminológiu, ktorá je už dvadsať rokov stará a súčasne, aby sme zmenili podmienky pre vzdelávanie nepočujúcich detí v školách, predovšetkým začnem tými špeciálnymi školami, ale nič nebráni tomu, aby tie deti, keď budú mať vytvorené podmienky v akejkoľvek škole, aby nemuseli cestovať na internátnu školu, ale aby sa mohli vzdelávať tam, kde bývajú a s rodičmi, prípadne iným spôsobom.
K tým pomôckam, pán poslanec. Samozrejme, ja považujem za úplne prirodzené, že ak implantát pomôže, tak tomu dieťaťu je potrebné dať implantát. Ale keď sú deti absolútne nepočujúce, tak implantát im nepomôže. A takým deťom nezostáva nič iné, aby sa mohli integrovať, ak chcú študovať, nechcú skončiť na základnej škole a nechcú skončiť pri tom remesle, ako ste povedali a chcú ísť ďalej na strednú školu, na univerzitu, tak tá príprava alebo to, čo mali pôvodne nepočujúci ako úmysel, že dostanú tlmočníkov, tak to ja vidím ako nereálne z hľadiska ekonomických a finančných možností. Ja som bol v Európskom parlamente, ja som mal kolegu, ktorý bol nepočujúci, ale ktorý mal dve tlmočníčky stále pridelené k dispozícii. To znamená, že on keď sledoval rozpravu, tak ako my sa teraz rozprávame, debatujeme, tam sedel a pred ním boli dve tlmočníčky, ktoré sa celý čas striedali. (Reakcia z pléna.) Maďar, áno, hej.
Takže treba si uvedomiť, že naozaj, keby sme chceli takýto komfort tým deťom zabezpečiť, tak asi tá spoločnosť by na to nemala. Takže jediná možnosť, ktorá je, je to technické zariadenie, na ktoré by podľa môjho názoru a čo hovorím, mal štát prispieť, pretože to dieťa nemôže za svoje postihnutie. Ak teda máme už dnes tak k dispozícii softvéry, ktoré hovorovú reč preložia do písomnej podoby, tak naučiť sa s týmto pracovať je, povedal by som, základná podmienka potom pre to dieťa, ktoré chce ísť ďalej, ktoré má záujem, ktoré ma na to potenciál, ktoré je, povedal by som, inteligentné a má, má, samozrejme, aj záujem.
Takže to sú veci, ktoré v podstate sa snažíme týmto zákonom riešiť, pomôcť tejto skupine detí a teda primárne nepočujúcich, pretože keď hovoríme o sluchovo postihnutých, tak tam naozaj, keď je to postihnutie také, že dieťa dokáže nejaké zvuky s technickými pomôckami nejakými aj vnímať a naučiť sa hovoriť, tak to je perfektné, to akože krásne sa vysporiada s tým svojím postihnutím a niektoré deti zas takúto šancu nedostanú od prírody.
Takže myslím, že som zodpovedal na také tie základné výhrady, ktoré vo vašich pripomienkach odzneli. Ja sa veľmi rád s vami porozprávam aj o tom ďalšom riešení, pretože už, ako som povedal, so zástupcami ministerstva školstva sme sa dohodli, že vyjmeme tú časť, ktorá sa bude vzdelávania týkať, z tohto základného zákona o posunkovej reči nepočujúcich a budeme sa snažiť ju vložiť do školského zákona, ale tak, aby už bola účinná od začiatku školského roku. Takže ja sa teším na to, že naozaj urobíme niečo pre, nielen pre nepočujúcich, ak sa popritom zvezú aj iné, iné postihnutia, tak budem veľmi rád, ale predovšetkým v tomto sa troška lepšie orientujem, takže tomu sa aj chcem venovať.
Ďakujem za pozornosť.
