Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, milí mladí ľudia na balkóne, v dobrú dobu ste prišli, lebo o vás budem hovoriť, o nositeľke rána.
Keď nastúpila táto vládna koalícia k moci a rozprávali sme o programovom vyhlásení vlády, tak som povedal, že všetci, všetci obyvatelia tohto štátu potrebujú, aby táto vláda aspoň v niečom uspela. Pretože miera nedôvery občanov v predstaviteľov štátu je tak neskutočne vysoká, že to...
Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, milí mladí ľudia na balkóne, v dobrú dobu ste prišli, lebo o vás budem hovoriť, o nositeľke rána.
Keď nastúpila táto vládna koalícia k moci a rozprávali sme o programovom vyhlásení vlády, tak som povedal, že všetci, všetci obyvatelia tohto štátu potrebujú, aby táto vláda aspoň v niečom uspela. Pretože miera nedôvery občanov v predstaviteľov štátu je tak neskutočne vysoká, že to začína nahlodávať a ničiť samotné základy, na ktorých to, že tu v tejto sále môžeme sedieť, stoja.
Keď sa pozrieme na prieskumy, ktoré robí Globsec o dôvere k liberálnej demokracii, tak zistíme alarmujúcu skutočnosť, a to je to, že väčšina obyvateľov tohto štátu už berie liberálnu demokraciu za najlepšiu možnú formu spravovania spoločnosti len za predpokladu, že z toho má osobný profit. To znamená, že ten stred Gaussovej krivky, o ktorý sa liberálna demokracia dlhodobo mala opierať a ktorý v spoločnosti má vytvárať vždycky ten balvan, ktorý ju podrží a okolo neho sa budú odohrávať spory o jej ideologickom alebo inom smerovaní, tak ten stred Gaussovej krivky zrazu prestáva byť takto stabilnou istotou. A to je varovný signál a vysoko zdvihnutý prst.
Povedal som na začiatku tohto volebného obdobia, že, podobne ako to koniec koncov povedal aj prezident Kiska v tej dobe, že vláda má šancu zareagovať na nárast extrémistických tendencií v slovenskej spoločnosti a začať pracovať takým spôsobom, aby ľudia aspoň na základe jej čiastkových úspechov dokázali začať vnímať správu štátu ako niečo, čo sa deje v ich záujme a v ich mene.
Dôvod, prečo tu dnes sme, je, že po polroku sa deje presný opak. Kauza Bašternák nám ukázala, že Robert Fico a jeho suita sa nepoučili. Dokonca, keď sa pozrieme na vyjadrenia premiéra Fica, dá sa povedať, že stratil posledné zábrany. Jeho vyjadrenia o učiteľoch, o tom, kde boli dva mesiace a začínajú štrajkovať až teraz, keď prišiel september, jeho prazvláštne večerné videá, ktoré sú hlboko pod úroveň verejného funkcionára, nieto ešte druhého najvyššieho predstaviteľa štátu, alebo tretieho v jeho prípade, jeho výroky o tom, ako Únia dá Veľkej Británii vyžrať hlasovanie v Brexite, sú prejavom toho, že premiér Fico stratil zábrany a buď už je tak unavený, alebo už mu je to tak jedno, že už jednoducho šplechne čokoľvek.
Zároveň z vôle Roberta Fica vláda je neochotná akýmkoľvek spôsobom reflektovať podozrenia z korupcie, klientelizmu a podľa názoru niektorých až organizovaného zločinu. Minister vnútra, ktorý je predmetom trestného stíhania, zároveň riadi ľudí, ktorí ho majú vyšetrovať. Toto je vo vyspelej demokracii nemysliteľný fakt. Vo svetle toho, čo včera urobil kolega Daniel Lipšic, o to kontrastnejší. Pretože na to, aby niekto dokázal voči sebe vyvodiť zodpovednosť a vytvoriť priestor na čo najprehľadnejšie, najjasnejšie a najmenej spochybniteľné vyšetrenie okolností svojho vlastného podozrenia, musí opustiť verejný život. Bodka, basta, padla! Tudy, vážení, vlak nejede.
A to, že Robert Kaliňák za prispetia všetkých ministrov vlády a všetkých poslancov koalície v tejto snemovni je stále na svojom mieste, je fatálnym zlyhaním liberálnej demokracie na Slovensku, právneho štátu na Slovensku a politickej kultúry na Slovensku. Už len toto, čo som povedal doteraz, je dostatočným dôvodom, dostatočným dôvodom na to, aby Robert Fico naďalej nesedel na svojej stoličke, ak mieni Roberta Kaliňáka kryť ďalej.
Ale ide to ďalej. Nielenže v kauze Bašternák máme obrovské podozrenia kryté z najvyšších miest, ale aj v otázkach, ktoré aj pred voľbami v zásade zmenili náladu a, myslím si, že aj sa podpísali pod to, prečo napríklad strana SMER, tzv. sociálna demokracia, získala menej, než čakali, je, že naozaj dôležité témy stále nestoja ako priorita tejto vlády.
A ktorí má poznáte, viete, že sa venujem v prvom rade školstvu. Kde sú tie konkrétne kroky, na základe ktorých by sme mali teraz vidieť, že školstvo je prioritou? Áno, na ministerstve školstva sa pilne pracuje, čo sa týka prípravy Národného programu vzdelávania. Zatiaľ sme síce nevideli ani pracovnú verziu toho dokumentu, ale počuli sme, že existuje. Predpokladáme, že do konca roka sa nejaký draft ku nám dostane. Ale školský rok ako taký začal v legislatívne v tom istom prostredí, v akom sa končil ten minulý. Liberalizácia trhu s učebnicami, o ktorej sa toľko rozpráva, stále nie je ani len na stole. Samotná redistribúcia učebníc, s ktorou mali problémy všetky vlády odvtedy, čo tam sedel Mikolaj, nie je doteraz vyriešená. Informácia, resp. vytváranie priestoru na modernizáciu výučby hapruje a dokonca ešte aj tie priamo ovládané organizácie ministerstva školstva, ktoré mali v šuflíkoch projekty, ktoré mohli tú situáciu riešiť, boli politicky preobsadené a procesy na nich zamrznuté. Hovorím napríklad o metodicko-pedagogickom centre, kde boli naštartované procesy, ktoré mohli zlepšiť výučbu na školách cez systematickú prípravu pedagógov, ale kvôli tomu, že druhý kandidát na post ministra školstva potreboval byť niekde uprataný, tak bol uprataný na MPC-čko, sorry, áno, na MPC-čko, ktoré ako-tak fungovalo predtým, a odborníci z tej organizácie odchádzajú s projektami vo vačkoch, lebo sa nedajú realizovať. To znamená, že na úrovni tej mravenčej, malej práce už dnes vidíme, že vďaka rozhodnutiam ministerstva ešte aj procesy, ktoré mohli ísť dopredu, na ktoré boli predpoklady, na ktoré bol pripravený priestor, na ktoré boli peniaze a ktoré mohli začať realizovať, tak realizované nebudú, a to len z toho dôvodu, že bolo potrebné niekde upratať politického nominanta, ktorý je nespokojný, že sa nestal ministrom.
Najbližší možný, najbližší možný... No, páni, netvárte sa, že neviete, o čom hovorím.
Najbližší možný termín zmeny bude opäť 1. september budúceho roku a dovtedy môžme len čakať, jednak či z ministerstva príde balíček prvých konkrétnych krokov, jednak či ten balíček bude v súlade s programovým vyhlásením vlády, ktoré malo nasmerovať školstvo na Slovensku k slobodnejšiemu prostrediu, k tomu, že v ňom bude väčší priestor pre samotnú činnosť pedagógov, a čo je dôležitá vec, že prostredie a atmosféra na školách sa zlepší tak, aby najmä medzi mladými ľuďmi začala byť dôvera v dobre spravovanú spoločnosť vyššia, než je doteraz.
Keď sa pozrieme na volebné výsledky napríklad strany Ľudové... Jak sa volá - Naše Slovensko? Ľudová strana - Naše Slovensko, tak výsledky tejto strany medzi mladými ľuďmi tiež sú alarmujúce. Ľudia, ktorí už nemajú na základe čoho historicky posúdiť skúsenosť s totalitným režimom, ktorý vďaka spôsobu, akým sa vyučuje dejepis na slovenských školách, ani o fašistickom štáte toľko toho nevedia, zrazu vnímajú fašistov v slovenskej politike ako rovnocennú alternatívu. A keď za mnou chodili po voľbách učitelia a riaditelia škôl a pýtali sa, pán poslanec, prosím vás, ako to teda máme spraviť, aby sa fašistom na Slovensku tak nedarilo, my by sme veľmi radi, máme zvýšiť dotáciu na hodiny občianskej náuky? A ja som sa ich pýtal: Povedzte mi, koľko ľudí u vás na škole je v študentskom parlamente? Aké má ten študentský parlament právomoci? Koľko návrhov zástupcu študentov v školskej rade prešlo k realizácii? Ako vyzerá diskusia na vašich hodinách? Toto sú dôležité parametre toho, či mladí ľudia opäť začnú dôverovať v demokraciu. Nie to, či sa bude občianska náuka vyučovať na šiestich, ôsmich, desiatich alebo dvanástich hodinách mesačne.
Toto všetko má byť predmetom toho, aby sa atmosféra v slovenskej spoločnosti zlepšila. A táto vláda zatiaľ neukázala, že by k tomu smerovala. Naopak, dôveru občanov v štát, v predstaviteľov verejnej moci a v zvolených zástupcov ľudí systematicky znižujeme.
To, čo som povedal na začiatku o Gaussovej krivke a o tom, že nám padá jej stred, nie je izolovaný problém Slovenska. Keď sa pozrieme na výsledok hlasovania ľudí napríklad v referende v Holandsku o Prístupovej dohode s Ukrajinou, keď sa pozrieme na výsledok hlasovania ľudí v prezidentských voľbách v Rakúsku, kde FPÖ stále má reálnu šancu obsadiť prezidentský úrad v druhom kole, keď sa pozrieme na spôsob, akým sa približujú preferencie Hillary Clintonovej a Donalda Trumpa v Spojených štátoch amerických, a keď sa pozrieme na výpovede podporovateľov napríklad Donalda Trumpa v Spojených štátoch amerických, tak uvidíme, že ten pomyselný stred Gaussovej krivky sa nám začína rútiť nielen na Slovensku, ale v globálnej západnej spoločnosti. A to je ešte nebezpečnejší signál než to, že to máme u nás doma. Lebo keď sa ohrozí základ liberálnej demokracie lokálne, vždy dokáže prísť dostatočne signál zvonku na to, že niečo nie je v poriadku. Keď si spomenieme napríklad Haidera v Rakúsku, tak tam bolo možno veľmi jasne sledovať ostrú reakciu zvyšku sveta a to, že tá situácia sa pomerne rýchlo vrátila do normálnych koľají. Ak však v najsilnejších štátoch sveta dôvera v liberálnu demokraciu už nemôže byť chápaná ako pevný a stabilný základ spoločenského usporiadania, tak máme problém všetci.
Slovensko je úžasnou krajinou v jednej veci, a to je, že keď sa vzchopí, dokáže rýchlo naprávať svoje vlastné chyby a rýchlo sa meniť k lepšiemu. Rovnako alebo podobne frustrovaní boli slovenskí občania, keď Vladimír Mečiar túto krajinu ťahal mimo euroatlantických štruktúr, keď hrozilo, že budeme čiernou dierou západného sveta, keď to vyzeralo, že všetky ostatné krajiny V4 vstúpia do Európskej únie a NATO a my ostaneme vonku. Vtedy sa Slováci dokázali, Slováci, občania Slovenska dokázali zmobilizovať a vďaka proreformnému úsiliu a obrovskej snahe ľudí, ktorí Mečiara v tomto štáte nahradili, sme dobehli a v mnohom predbehli krajiny, ktoré dovtedy boli pred nami.
Otázka je, kto a ako to tu môže urobiť teraz. Čo budú spoločné menovatele toho, akým spôsobom aj táto vláda prispeje k zlepšeniu renomé volených zástupcov ľudí medzi občanmi. Majú to byť ekonomické reformy? No po poslednom balíčku, kde sme sa dozvedeli, o koľko viac sa ľuďom zoberie, ale málo sa dozvedáme o tom, koľko viac sa ľuďom dá, zrejme na základe ekonomiky sa dôvera v štát nezvýši. Budú to sociálne reformy, ochrana najslabších? No po poslednom dianí v Čistom dni pochybujem, že sa najslabší občania v tomto štáte cítia dostatočne ochránení. Bude to na základe medzinárodného renomé? Po tom, čo sme vyhnali všetkých obyvateľov Bratislavy z tohto mesta a v zásade nikto nevie, čím Slovensko vstúpilo do histórie usporiadaním tohto summitu, cítime sa silnejšou a väčšou bodkou na mape? Myslím si, že nie. Bude to vďaka otvorenej náruči a príslovečnej slovenskej pohostinnosti? No pri tom, ako sme schopní integrovať jednak vlastných občanov, ktorí nežijú v tak dobrom prostredí ako tí ostatní, alebo ako vytvárame priestor na integráciu ľudí, ktorí utekajú pred vojnou alebo z veľmi ťažkých životných prostriedkov a podmienok, to tiež nebude.
Povedzte mi, prosím, vážení zástupcovia vládnej koalície, čo robí táto vláda pre to, aby sa dôvera občanov v to, akým spôsobom ju spravujete, zvýšila?
A keď sa vrátime naspäť k rozprave o programovom vyhlásení vlády, keď sa vrátime k tomu, aby sme zadefinovali aj ešte raz z úst prezidenta potrebu návratu dôvery občanov v správu štátu ako jednu z priorít, na ktorých mala stáť táto vláda, tak toto je jedna vec, v ktorej vláda zlyhala, zlyháva a za ktorú Robert Fico nesie plnú politickú zodpovednosť.
Kauza Bašternák je dostatočná na to, aby Robert Fico skončil. Ale v širšom kontexte podmínovanie dôvery občanov tohto štátu v schopnosť vlády dobre ju spravovať, frustrácia, ktorú občania majú, lebo nevedia, akým spôsobom majú prispieť k zlepšeniu svojho vlastného života, je z môjho pohľadu ešte oveľa dôležitejší signál, na základe ktorého by mal každý, kto sedí v tejto poslaneckej snemovni, hlasovať za odvolanie Roberta Fica z pozície premiéra Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis