Videokanál poslanca

Pán kolega Kresák, slávne pravidlo 22 si rád niekedy vypočujem, ale k tomu filibusteringu len toľko, samozrejme, že časom sa nástroje môžu prispôsobovať, ja iba hovorím, že na základe analýzy súčasného stavu a využívania tohto nástroja nevidím dôvod na to, aby bol zrušený. Stačí vymeniť služby v poslaneckom salóniku a dokážeme veľmi dobre fungovať aj dlhšie ako tri dni a dve noci, lebo my ostatní sa prestriedame. To je prvá vec.
Pán kolega Krajniak, ja si s radosťou počkám na váš prvý rozumný príspevok v parlamente a potom vám oplatím tú faktickú poznámku, ktorú ste dali. Budem naozaj pozorne počúvať, s čím prídete v budúcnosti.
Ostatným kolegom ďakujem za faktické pripomienky, dúfam, že aj pán kolega je konečne, kolega Číž je spokojný, že niekto prišiel s vystúpením, ktoré spĺňa jeho veľmi prísne kritériá na parlamentnú rozpravu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Nadviažem tam, kde skončil pán Farkašovský v predchádzajúcom príspevku. Možno by stálo zato, pán kolega, trošku viacej poštudovať tie zahraničné parlamenty. Členovia britského parlamentu majú takisto indemnitu, to znamená, že akýkoľvek výrok je chránený. Ale ak by sa niečo stalo, ak by jeden poslanec druhého nazval klamárom, tak s veľkou pravdepodobnosťou by bol vykázaný do konca rokovacieho dňa z tej sály. Naposledy sa to stalo, keď jeden laybristický poslanec označil premiéra Camerona svojho času za Dodgy Dave, čo je pomerne slabé vyjadrenie, keď by sme mali hľadať slovenský ekvivalent, ale tým, že nebol schopný odvolať toto pomenovanie, tak bol vykázaný z parlamentu. Nestáva sa to tam často. Ale tá úroveň, ktorá je u nás v parlamente, zrejme by tam mala za následok vykázanie zo sály, ale je to zabezpečované spravodlivo spíkrom parlamentu, ktorý je prísne nestranný. Čo teda nie je niečo, čo by sme v slovenskom parlamente mali.
Najzákladnejšia výčitka voči zmene rokovacieho poriadku je tá, že nenastavuje pravidlá rovnomerne a nestranne, že sú príliš veľké kompetencie dané na strane predsedu parlamentu, že zástupcovia vlády, tej vlády, ktorá sa má v parlamentnej demokracii zodpovedať Národnej rade ako najvyššiemu zákonodarnému orgánu, sú postavené nad práva toho orgánu, ktorému sa zodpovedať majú. Je neprípustné, aby minister, ktorý sem má chodiť roztrasený a spotený, že čo ho v parlamente čaká, mohol vystupovať v rozprave koľkokoľvekkrát, a parlamentní členovia, ktorí ho majú kritizovať a kontrolovať, majú obmedzené, jednak dĺžku vystúpenia a jednak počet vystúpení v tej rozprave. To je prvá vec.
Druhá vec, hovoríte o dvojhodinových, o dvojhodinových vystúpeniach ako povinných, sám dobre viete, že dvojhodinové vystúpenia v parlamente vždy, minimálne za posledných šesť rokov mali nejaký význam. Existuje zaužívaný pojem filibustering, ktorý sa používa minimálne v anglicky hovoriacom parlamentnom kontexte, ktorý sa používa, keď menšina potrebuje upozorniť na konkrétny problém a nejakým spôsobom natiahnuť zákonné lehoty, ktoré sa týkajú konkrétneho legislatívneho konania. Filibustering v americkom parlamente naozaj bol dovedený do takých rozmerov, že sa čítali telefónne zoznamy. To sme tu nikdy nemali. Keď sa tu maximálne niečo čítalo, tak sa tu čítala Gorila. To bolo ešte stále k veci. Najdlhšie zasadanie parlamentu, ktoré bolo nepretržité, trvalo tri dni a dve noci. To bolo odvolávanie, odvolávanie pána premiéra Fica pár rokov dozadu. Najhoršou obeťou tých troch dní bol Janko vzadu v poslaneckom salóniku, lebo nikto nemyslel na to, že by ho mal niekto striedať. Ale inak toto bolo celkom v pohode. Takže aj filibustering.
Skúste sa pozrieť potom v americkom senáte na takzvaný sitting demokratických senátorov, ktorí chceli upozorniť na využívanie práv menšiny minulý rok. Jedna z tých senátoriek bola v parlamente tento rok v Slovenskej republike, hovorili sme práve o tom, ako má menšina a opozícia v parlamente právo využívať aj obštrukcie, ak jej nie je dovolené hovoriť o veciach, o ktorých chce hovoriť na regulérnom zasadaní. Sitting týchto senátorov sa týkal toho, že v Amerike stále nie je ochota hovoriť o obmedzení držania zbraní, a keďže opozícia demokratická cítila, že je potrebné na túto tému upozorniť a práve vďaka internetu, práve vďaka Facebooku, práve vďaka Livestreamingu to malo svoj záber a ľudia to mohli sledovať. Dokázali upozorniť na tému, ku ktorej ich väčšina v senáte nedokázala pustiť.
Takže to, čo sa deje v slovenskom parlamente, krásne zapadá do kontextu toho, čo sa deje vo svete. A jednu vec, ktorú nám členovia iných parlamentov závideli, bolo práve liberálne nastavenie, ktoré sme tu doteraz mali a technická vyspelosť, mimochodom. V Nemecku, keď sa hlasuje, tak sa vôbec nevie pri konkrétnych hlasovaniach, kto ako hlasoval. Zdvihnú sa ruky, predsedajúci sa pozrie, áno, je väčšina, zákon je odhlasovaný, vôbec nemajú taký výpis, ako máme my. Výpis z hlasovania existuje iba vtedy, keď si dajú manuálne prepočítať hlasy, ak niekto rozhodnutie predsedajúceho napadne. Hádam sa teraz po vzore Nemecka nebudeme vracať k tomu, že budeme dvíhať ruky a opticky pozerať, či máme väčšinu alebo nemáme väčšinu v parlamente? Takže všetko treba zasadiť do kontextu toho, čo práve funguje.
A ak by sme mali prísť so zmenou a to je gro toho, čo som chcel v tejto rozprave teraz povedať, tak by sme sa mali riadiť niekoľkými zásadnými pravidlami. Prvé pravidlo je, pred tým, než idem navrhnúť zmenu, zanalyzujem súčasnú situáciu. Pozrime sa, prosím, na parlament v Čechách, akým spôsobom tlačí pred sebou opozičné návrhy zákonov. Bežne sa tam stane, že opozičný návrh zákona rok alebo aj viac ako rok je vždycky na konci každej schôdze posúvaný na tú ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu, pretože podľa pravidiel rokovania českého parlamentu, teda dolnej komory, je presne daný počet dní, ktorý sa rokuje a prerokujú sa väčšinou vládne zákony, tie opozičné sa odstrihnú a posúvajú sa ďalej. My taký problém nemáme. Najdlhšie schôdze, ktoré sme mali, trvali tri týždne aj niečo, väčšinou po dvoch týždňoch a pár dňoch sme skončení, a to aj napriek tomu, že niekedy viac ako polovicu preberaných zákonov tvoria opozičné zákony. Netlačíme si penzum zákonov pred sebou tak ako Češi. To znamená, že zjavne analýza súčasného stavu dokazuje, že nie je potrebné skracovať umelo rokovanie parlamentu, lebo ten čas využívame pomerne dobre a dokážeme prerokovať všetko, čo sme chceli.
Druhá vec, nad ktorou sa zákonodarná moc musí zamyslieť v momente, keď chce meniť pravidlá, je, či zmena, ktorú prinesie, skvalitní jej prácu, alebo nie. A ja som hlboko presvedčený o tom, že najväčší cirkus v tomto parlamente nastane v momente, keď táto zmena rokovacieho poriadku prejde a bude platná. Ľudia ako Igor Matovič sú ako veľmi hlasný činelista v púšti. Udrie tými činelmi o seba a zvuk sa šíri do priestoru a pomaličky zaniká. Čo vy robíte, je, že okolo neho staviate betónové steny. Takže kým predtým ten úder bol jeden a pomaličky sa rozplynul, tak teraz on udrie tými činelmi o seba a odrazí sa to od jednej steny, od druhej steny, od tretej steny, od štvrtej, a čím viac ich postavíte, tak tým väčšia ozvena z toho bude. V momente, keď okolo neho spravíte betónovú kupolu, tak ten zvuk tam bude cykliť pol dňa. A to dorábate presne touto zmenou rokovacieho poriadku. Vytvárate odrazové plochy, zástupné témy, ktorých sa môže ktokoľvek chytiť a bude ich využívať vo svoj prospech, presne tak, ako to s obrovským talentom robí Igor Matovič v tomto parlamente. Dáte mu pokutu, bude robiť všetko pre to, aby ju dostal. Budete ho chcieť vyniesť z tohto parlamentu, tak bude s veľkou láskou čakať na prvého človeka, ktorý ho dvihne a vynesie ho odtiaľto. Poviete mu, že plagát musí mať 20 x 30, tak príde s plagátom 21 x 31 a bude vás tu čakať s pravítkom, aby ste mu ho išli premerať. Čo si vymyslíte, s tým príde. Lebo je raz taký a ja sa mu nebudem diviť.
V momente, keď Andrej Danko prvýkrát vyriekol slovo horalka v tejto sále, si ju z protestu so sebou nosím a vždycky ju dám tak, aby ju bolo vidno. Lebo niečo z toho Igora Matoviča predsa len mám v sebe aj ja. Tú rebelskú chúťku, že keď mi niekto povie blbosť, tak proti nej chcem niečo spraviť.
Spôsob, akým kultivovať parlament, je zaviesť pravidlá a trvať na nich bez ohľadu na to, koho sa práve týkajú. A za vzor dám výbor pre nezlučiteľnosť funkcií. Nepracuje dokonale, ale mám taký dojem, že pracuje lepšie než kedykoľvek predtým. A jedným z dôvodov, prečo sa to práve teraz deje, je, že sa nerobí rozdiel. Koaličný, opozičný porušil zákon, otvorí sa konanie, v prípade, že je dokázané porušenie zákona, dá sa trest. Na výbore pre nezlučiteľnosť funkcií ikskrát prišli podania, ktoré boli opodstatnené, ktoré boli obsahovo úplne relevantné a aktuálna vládnuca väčšina ich zmietla zo stola len kvôli tomu, že bola politicky silnejšia. To sa teraz pri väčšine prípadov na výbore pre nezlučiteľnosť funkcií nedeje.
A to, čo potrebujeme aj tu v tomto pléne, nie je obmedzovanie opozície, nie sú zástupné témy, je nastavenie spravodlivých pravidiel a dodržiavanie bez ohľadu na to, kto ich porušil. Pohli ste sa ako koalícia veľmi zlým smerom. Lebo výsledkom tejto zákonnej zmeny bude, že vecnosť rokovania parlamentu bude klesať, odrážanie sa od betónových stien a zástupné témy a venovanie sa svojim vlastným problémom stále v cykloch bude narastať, s každým jedným obmedzením prídu vynaliezavejšie spôsoby, ako prísť s novým porušením súčasných pravidiel a jedna veľká téma nasledujúcich štyroch rokov, minimálne, bude len to, ako sa porušuje rokovací poriadok a ako sa za jeho porušovanie trestá.
Keby ste tie činely nechali v púšti znieť zakaždým len jeden úder a skúsili ich prehlušiť svojou vlastnou poctivou prácou a prinášaním riešení, ktoré naozaj občanom pomôžu, som presvedčený o tom, že ako vláda by ste boli na tom lepšie. Vy ste ale sadli na lep a nechávate si diktovať témy a obeťou toho, že na základe toho idete meniť pravidlá, bude jednak tento parlament a jednak my všetci, ktorí v ňom sedíme. Lebo potupne a s hanbou teraz pred každým jedným školským zákonom budeme musieť žiadať v procedurálnom návrhu, aby nám bolo dovolené rozprávať viacej ako dvadsať minút, ak sa budeme chcieť veci venovať naozaj do hĺbky. Pred štátnym rozpočtom budeme musieť procedurálnym návrhom žiadať o to, aby sme mohli rozprávať o dvadsať minút dlhšie ako dvadsať minút, aby Eugen Jurzyca alebo Jožo Mihál dokázali na celej ploche kritiky stavajúceho štátneho rozpočtu povedať to, čo potrebujú. Z poctivých a dobrých poslancov budete robiť obete a tí, kvôli ktorým ste tú zmenu zákona napísali, sa vám budú smiať, čo ma mimoriadne mrzí.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Keďže výbor pre nezlučiteľnosť funkcií minulý týždeň neprerokoval všetky body tejto schôdze a bol prerušený, tak bude pokračovať dnes dvanásť tridsať v zasadačke výboru dole pod Parlamentkou.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. No, Jozef, hovoril si o tom, že niektoré veci sú narýchlo upatlané a potom nevieme, ako úplne bude vyzerať ich realizácia. Také veci v rokovacom poriadku, ktoré tam sú, ale v zásade nikdy sa nedodržujú, lebo to môže spôsobiť problémy, máme už v ňom dnes. Stačí si spomenúť napríklad na lehotu na pozmeňujúce návrhy. Lehota na pozmeňováky je 48 hodín. Ale takmer každý jeden spravodajca, ktorý dáva o nejakom zákone hlasovať, automaticky, ak je pozmeňovák predložený v ten istý deň, tak dá návrh na to, aby sa lehota skrátila. Odhlasujeme a ide sa ďalej. Tak možnože tento istý princíp by sa dal uplatniť aj v prípade, že bude tento rokovací poriadok schválený a na začiatku každej rozpravy príde spravodajca a povie, zároveň dávam návrh, aby vystúpenia v rozprave boli dlhšie ako 20 minút a automaticky sa to bude schvaľovať so spravodajskou správou na začiatku. Lebo keď teda bol doteraz zaužívaný princíp, že veď zlý rokovák v nejakej veci obídeme systematicky pri každom jednom zákone, tak by sme to mohli urobiť možno nakoniec aj tak, že niektoré tie veci tam prejdú a potom sa to bude písať do každej jednej správy spravodajcu a budeme to hasiť pri každom zákone zvlášť. Viem, nie je to dobrý postup, ale keď sa parlament jedného dňa zobudí a zistí, že tie vystúpenia v rozprave jednoducho dlhšie pri niektorých zákonoch potrebujeme, tak sa to bude môcť asi riešiť aj takto. To už bude absurdita.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Upozorňujem iba členov výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že výbor zasadá dnes 12.30 hod. v tradičnej zasadačke dole pod Parlamentkou. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vrátim sa naspäť, tak ako v predchádzajúcom mojom vystúpení, k programovému vyhláseniu vlády, kedy sme boli v situácii, že celým Slovenskom v zásade prešla vlna frustrácie a jediný spokojný volič bol volič Mariana Kotlebu, pretože pravicoví voliči boli frustrovaní z toho, že bývalé opozičné strany sa vrhli do vlády so SMER-om a SNS. Voliči SMER-u boli frustrovaní z nižšieho, než očakávaného výsledku, voliči SNR boli frustrovaní, že sú v jednej vláde s Maďarmi. Proste tá frustrácia bola v zásade plošná. Len voliči Mariana Kotlebu a asi aj pána Kollára boli v zásade spokojní, lebo svojich koní mali v parlamente.
No a v tejto situácii sme hovorili o tom, že kto by mať byť vlastne nositeľom toho nového prístupu a toho civilizačného zvratu, aby sme ukázali občanom, že veď aj ten SMER sa vie poučiť a že v kombinácii teda s tými kedysi skôr reformnejšími silami ako MOST - HÍD a tou úplne čerstvou krvou, ktorá medzitým bola dokonale vycicaná rôznymi cicavicami, teda SIEŤ-ou, že sa dá priniesť nová kultúra do politiky. A toto malo priniesť tu novú nádej a toto malo ukázať, že, áno, pravo-ľavá kombinácia a koalícia dokáže zabezpečiť, že ľudia znovu začnú dôverovať štátu, vznikne nám nejaká forma vlády národného porozumenia a prídu reformy, príde pochopenie a príde nová dôvera občanov v štát.
Ak je niečo, čo napríklad SMER, tzv. sociálnu demokraciu, a SNS spája, tak je to neustále oháňanie sa silným štátom. Potrebujeme silný štát, aby reguloval, silný štát, aby zabezpečil, silný štát, aby vládol. Ale keď sa pozrieme na posledného polroka, tak sa ešte násobne viacej než predchádzajúce štyri roky ukazuje, že Slovensko nie je silný štát. Slovensko je štát pre silných, Slovensko je štát pre ľudí so širokými a ostrými lakťami, Slovensko je štát pre ľudí, ktorí poznajú našich ľudí, to je ten ujo (rečník ľavou rukou naznačil smer) rastrovaný tuto dole, a ľudí, ktorí majú kontakty, ktorí majú plné telefónne zoznamy a vždy a všade majú komu zavolať.
Slovensko nie je silný štát, ktorý by slabých ochránil, ktorý by sa za slabých postavil. Slovensko nie je štát, ktorý by sa postavil za decká z Čistého dňa, Slovensko nie je štát, ktorý by sa postavil za subdodávateľov Váhostavu, Slovensko nie je štát, ktorý by sa postavil za ľudí, ktorým bašternákovská realitná klika odoberá majetky po celej Bratislave a skupuje to najlukratívnejšie, čo tu v Bratislave máme.
Je len zázrak, že Ekoiuventa je ešte stále v rukách štátu. Keď si spomeniete, pred štyrmi, tromi-štyrmi rokmi, o čom sa rozprávalo na chodbách parlamentu, tak bolo hovorené, my máme na Búdkovej zlaté vajíčko, a keď ho predáme, tak tým zakryjeme tie diery, ktoré v rozpočte narobíme inde. To zlaté vajíčko si tam strážime. Len vďaka tomu, že sa aktivizovala občianska verejnosť, že sa aktivizovali občania, že sa aktivizoval tretí sektor a že vtedajší minister školstva Juraj Draxler sa toho zľakol, doteraz nebola budova na Búdkovej predaná. A teraz znovu nebude, lebo, chvalabohu, v koaličnej vláde nikdy nie je taká veľká zhoda, aby si to niekto dokázal utrhnúť len pre seba.
Chrániť a pomáhať, pomáhať a chrániť je napísané na každom policajnom aute. Komu pomáha a koho chráni Robert Kaliňák? (Odmlčanie rečníka.) Je menej užitočný.
Ak policajti majú byť tou prvou líniou pomoci a postavenia sa za slabých, tak toto je tiež jedna z oblastí, kde Robert Kaliňák zlyháva. Prečítajte si, prosím, vyjadrenia napríklad obetí sexuálneho násilia na Slovensku. Znásilnili ma prvý raz, prišla som na políciu, policajti ma vysmiali, bola som konfrontovaná s násilníkom, ktorý mi to urobil, vyviazol bez trestu. Keď ma znásilnili druhýkrát, po tejto traume už som na políciu ani nešla. Keď si pozriete fóra žien a dievčat, ktoré prešli traumou sexuálneho násilia, nájdete desiatky a stovky príbehov, v ktorých nakoniec policajti samotní vychádzajú ako tá najhoršia časť skladačky.
Keď sa pozrieme na život v okolí sociálne vylúčených spoločenstiev, tzv. rómskych osád, niektorých, tak policajti zlyhávajú na jednej aj na druhej strane. Na jednej strane nie sú schopní ochrániť majoritné obyvateľstvo pred drobnými krádežami a drobnou kriminalitou, nad ktorou už zatvárajú oči. Na druhej strane plošnými zásahmi typu Moldava porušujú ľudské práva častokrát aj ľudí, ktorí nezavinili a ktorí sú v tom nevinne alebo ktorí sa nezúčastňovali na tej drobnej kriminalite, o ktorej som hovoril predtým.
Spolupráca na terénnej práci, napríklad s terénnymi pracovníkmi, s tými zopár, ktorí sa zaoberajú drogovou trestnou činnosťou, je takisto veľmi zlá. Slabí občania, tí, ktorí by zaslúžili ochranu, tí, ktorí si zaslúžia ochrannú ruku a ktorí prirodzene vždycky boli najbližším záujmom sociálnodemokratických politikov, to na Slovensku jednoducho ľahké nemajú a činnosť polície sa na tom spolupodieľa.
A zároveň polícia v momente, keď dostane do rúk nášho človeka (rečník prstami naznačil úvodzovky) rastrovaného, tak nekoná. Len vďaka tomu, že tí policajti mali dostatok vnútornej osobnostnej integrity a že o tom existuje záznam, sme sa o takomto niečom vôbec dozvedeli. Ale som si stopercentne istý, že existujú desiatky a stovky prípadov, kde bez jedinej čiarky na papieri náš človek zastavený policajnom hliadkou odchádza slobodne domov a nikto sa nikdy o ničom nedozvie bez ohľadu na jeho priestupok.
To znamená, že polícia Roberta Kaliňáka pomáha a chráni, pomáha "našim ľuďom" a chráni "našich ľudí". Ak toto má byť spôsob, akým Robert Kaliňák spolupracuje na tom, aby prinavrátil dôveru občanov v štát, tak zlyháva.
A to som sa po desiatich minútach, čo tu stojím, stále ani len nedostal k tomu, že je trestne stíhaný. Už toto, čo som povedal doteraz, by stačilo na to, aby nebol ďalej ministrom vnútra.
Nato navrch - ako to povedal pán poslanec Blaha? Naša vlajková loď. Áno, Robert Kaliňák je naša vlajková loď v boji proti kvótam. Tento človek, ktorý by v žiadnej normálnej európskej krajine, a hovorili mu to samotní poslanci Európskeho parlamentu, pýtali sa ho na to na tých stretnutiach na najvyššej úrovni: Ako je možné, pán Kaliňák, že ste trestne stíhaný a zároveň ste najvyšším predstaviteľom polície na Slovensku?
Toto je naša vlajková loď?! Nemáme nikoho iného, kto by obhajoval okrem toho možno nie úplne správnu pozíciu, ale stále pozíciu Slovenska v zahraničí? To nám naozaj stojí za to, aby nám takýmto spôsobom robil hanbu človek, ktorého ešte potom jeho kolegovia nazývajú vlajkovou loďou?
Povedzte mi, prosím, jediný štát, od ktorého by sme si v akomkoľvek ohľade mali brať príklad, v ktorom bol trestne stíhaný minister vnútra, zároveň nadriadený policajtom, ktorí ho stíhajú? Prosím vás, povedzte mi jeden. Nenájdete ho.
A práve preto, že sú to krajiny, z ktorých si máme brať príklad, ak už minister vnútra nie je schopný odstúpiť sám, inak ja naozaj verím, že on by chcel, len ho nechcú pustiť, ak ale nie je schopný alebo nemôže odstúpiť sám, tak majme tú guráž a pomôžme mu s tým a odvolajme ho my.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Ďakujem za to upozornenie. Áno, ide o ŠPÚ. Ja už keď som rozprával, tak sa mi zdalo, že som mimo, ale som nevedel si spomenúť na tú správnu vec. Vidíte, aj kolegovia zo SNS okamžite, keď ste to povedali, tak zrazu vedia, o čom som rozprával. Takže, áno, ďakujem za toto upresnenie. Ide o ŠPÚ a som rád, že aj kolegovia majú jasno. Lebo, áno, tam nastala tá chyba. ŠPÚ bola organizácia, ktorá bola v relatívne dobrom stave, kde mohli byť rozbehnuté projekty, ktoré mohli významne pomôcť zmene metodiky výučby na slovenských školách, a tie projekty sú teraz buď v šuflíkoch, alebo opustili ŠPÚ s ľuďmi, ktorí odtiaľ museli odísť. A nové vedenie tápa a nie je schopné činnosti. A toto je už zodpovednosť tejto vlády a konkrétne strany SNS.
Ondrej, ďakujem za zhrnutie. Áno, presne takto som to myslel.

Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, milí mladí ľudia na balkóne, v dobrú dobu ste prišli, lebo o vás budem hovoriť, o nositeľke rána.
Keď nastúpila táto vládna koalícia k moci a rozprávali sme o programovom vyhlásení vlády, tak som povedal, že všetci, všetci obyvatelia tohto štátu potrebujú, aby táto vláda aspoň v niečom uspela. Pretože miera nedôvery občanov v predstaviteľov štátu je tak neskutočne vysoká, že to začína nahlodávať a ničiť samotné základy, na ktorých to, že tu v tejto sále môžeme sedieť, stoja.
Keď sa pozrieme na prieskumy, ktoré robí Globsec o dôvere k liberálnej demokracii, tak zistíme alarmujúcu skutočnosť, a to je to, že väčšina obyvateľov tohto štátu už berie liberálnu demokraciu za najlepšiu možnú formu spravovania spoločnosti len za predpokladu, že z toho má osobný profit. To znamená, že ten stred Gaussovej krivky, o ktorý sa liberálna demokracia dlhodobo mala opierať a ktorý v spoločnosti má vytvárať vždycky ten balvan, ktorý ju podrží a okolo neho sa budú odohrávať spory o jej ideologickom alebo inom smerovaní, tak ten stred Gaussovej krivky zrazu prestáva byť takto stabilnou istotou. A to je varovný signál a vysoko zdvihnutý prst.
Povedal som na začiatku tohto volebného obdobia, že, podobne ako to koniec koncov povedal aj prezident Kiska v tej dobe, že vláda má šancu zareagovať na nárast extrémistických tendencií v slovenskej spoločnosti a začať pracovať takým spôsobom, aby ľudia aspoň na základe jej čiastkových úspechov dokázali začať vnímať správu štátu ako niečo, čo sa deje v ich záujme a v ich mene.
Dôvod, prečo tu dnes sme, je, že po polroku sa deje presný opak. Kauza Bašternák nám ukázala, že Robert Fico a jeho suita sa nepoučili. Dokonca, keď sa pozrieme na vyjadrenia premiéra Fica, dá sa povedať, že stratil posledné zábrany. Jeho vyjadrenia o učiteľoch, o tom, kde boli dva mesiace a začínajú štrajkovať až teraz, keď prišiel september, jeho prazvláštne večerné videá, ktoré sú hlboko pod úroveň verejného funkcionára, nieto ešte druhého najvyššieho predstaviteľa štátu, alebo tretieho v jeho prípade, jeho výroky o tom, ako Únia dá Veľkej Británii vyžrať hlasovanie v Brexite, sú prejavom toho, že premiér Fico stratil zábrany a buď už je tak unavený, alebo už mu je to tak jedno, že už jednoducho šplechne čokoľvek.
Zároveň z vôle Roberta Fica vláda je neochotná akýmkoľvek spôsobom reflektovať podozrenia z korupcie, klientelizmu a podľa názoru niektorých až organizovaného zločinu. Minister vnútra, ktorý je predmetom trestného stíhania, zároveň riadi ľudí, ktorí ho majú vyšetrovať. Toto je vo vyspelej demokracii nemysliteľný fakt. Vo svetle toho, čo včera urobil kolega Daniel Lipšic, o to kontrastnejší. Pretože na to, aby niekto dokázal voči sebe vyvodiť zodpovednosť a vytvoriť priestor na čo najprehľadnejšie, najjasnejšie a najmenej spochybniteľné vyšetrenie okolností svojho vlastného podozrenia, musí opustiť verejný život. Bodka, basta, padla! Tudy, vážení, vlak nejede.
A to, že Robert Kaliňák za prispetia všetkých ministrov vlády a všetkých poslancov koalície v tejto snemovni je stále na svojom mieste, je fatálnym zlyhaním liberálnej demokracie na Slovensku, právneho štátu na Slovensku a politickej kultúry na Slovensku. Už len toto, čo som povedal doteraz, je dostatočným dôvodom, dostatočným dôvodom na to, aby Robert Fico naďalej nesedel na svojej stoličke, ak mieni Roberta Kaliňáka kryť ďalej.
Ale ide to ďalej. Nielenže v kauze Bašternák máme obrovské podozrenia kryté z najvyšších miest, ale aj v otázkach, ktoré aj pred voľbami v zásade zmenili náladu a, myslím si, že aj sa podpísali pod to, prečo napríklad strana SMER, tzv. sociálna demokracia, získala menej, než čakali, je, že naozaj dôležité témy stále nestoja ako priorita tejto vlády.
A ktorí má poznáte, viete, že sa venujem v prvom rade školstvu. Kde sú tie konkrétne kroky, na základe ktorých by sme mali teraz vidieť, že školstvo je prioritou? Áno, na ministerstve školstva sa pilne pracuje, čo sa týka prípravy Národného programu vzdelávania. Zatiaľ sme síce nevideli ani pracovnú verziu toho dokumentu, ale počuli sme, že existuje. Predpokladáme, že do konca roka sa nejaký draft ku nám dostane. Ale školský rok ako taký začal v legislatívne v tom istom prostredí, v akom sa končil ten minulý. Liberalizácia trhu s učebnicami, o ktorej sa toľko rozpráva, stále nie je ani len na stole. Samotná redistribúcia učebníc, s ktorou mali problémy všetky vlády odvtedy, čo tam sedel Mikolaj, nie je doteraz vyriešená. Informácia, resp. vytváranie priestoru na modernizáciu výučby hapruje a dokonca ešte aj tie priamo ovládané organizácie ministerstva školstva, ktoré mali v šuflíkoch projekty, ktoré mohli tú situáciu riešiť, boli politicky preobsadené a procesy na nich zamrznuté. Hovorím napríklad o metodicko-pedagogickom centre, kde boli naštartované procesy, ktoré mohli zlepšiť výučbu na školách cez systematickú prípravu pedagógov, ale kvôli tomu, že druhý kandidát na post ministra školstva potreboval byť niekde uprataný, tak bol uprataný na MPC-čko, sorry, áno, na MPC-čko, ktoré ako-tak fungovalo predtým, a odborníci z tej organizácie odchádzajú s projektami vo vačkoch, lebo sa nedajú realizovať. To znamená, že na úrovni tej mravenčej, malej práce už dnes vidíme, že vďaka rozhodnutiam ministerstva ešte aj procesy, ktoré mohli ísť dopredu, na ktoré boli predpoklady, na ktoré bol pripravený priestor, na ktoré boli peniaze a ktoré mohli začať realizovať, tak realizované nebudú, a to len z toho dôvodu, že bolo potrebné niekde upratať politického nominanta, ktorý je nespokojný, že sa nestal ministrom.
Najbližší možný, najbližší možný... No, páni, netvárte sa, že neviete, o čom hovorím.
Najbližší možný termín zmeny bude opäť 1. september budúceho roku a dovtedy môžme len čakať, jednak či z ministerstva príde balíček prvých konkrétnych krokov, jednak či ten balíček bude v súlade s programovým vyhlásením vlády, ktoré malo nasmerovať školstvo na Slovensku k slobodnejšiemu prostrediu, k tomu, že v ňom bude väčší priestor pre samotnú činnosť pedagógov, a čo je dôležitá vec, že prostredie a atmosféra na školách sa zlepší tak, aby najmä medzi mladými ľuďmi začala byť dôvera v dobre spravovanú spoločnosť vyššia, než je doteraz.
Keď sa pozrieme na volebné výsledky napríklad strany Ľudové... Jak sa volá - Naše Slovensko? Ľudová strana - Naše Slovensko, tak výsledky tejto strany medzi mladými ľuďmi tiež sú alarmujúce. Ľudia, ktorí už nemajú na základe čoho historicky posúdiť skúsenosť s totalitným režimom, ktorý vďaka spôsobu, akým sa vyučuje dejepis na slovenských školách, ani o fašistickom štáte toľko toho nevedia, zrazu vnímajú fašistov v slovenskej politike ako rovnocennú alternatívu. A keď za mnou chodili po voľbách učitelia a riaditelia škôl a pýtali sa, pán poslanec, prosím vás, ako to teda máme spraviť, aby sa fašistom na Slovensku tak nedarilo, my by sme veľmi radi, máme zvýšiť dotáciu na hodiny občianskej náuky? A ja som sa ich pýtal: Povedzte mi, koľko ľudí u vás na škole je v študentskom parlamente? Aké má ten študentský parlament právomoci? Koľko návrhov zástupcu študentov v školskej rade prešlo k realizácii? Ako vyzerá diskusia na vašich hodinách? Toto sú dôležité parametre toho, či mladí ľudia opäť začnú dôverovať v demokraciu. Nie to, či sa bude občianska náuka vyučovať na šiestich, ôsmich, desiatich alebo dvanástich hodinách mesačne.
Toto všetko má byť predmetom toho, aby sa atmosféra v slovenskej spoločnosti zlepšila. A táto vláda zatiaľ neukázala, že by k tomu smerovala. Naopak, dôveru občanov v štát, v predstaviteľov verejnej moci a v zvolených zástupcov ľudí systematicky znižujeme.
To, čo som povedal na začiatku o Gaussovej krivke a o tom, že nám padá jej stred, nie je izolovaný problém Slovenska. Keď sa pozrieme na výsledok hlasovania ľudí napríklad v referende v Holandsku o Prístupovej dohode s Ukrajinou, keď sa pozrieme na výsledok hlasovania ľudí v prezidentských voľbách v Rakúsku, kde FPÖ stále má reálnu šancu obsadiť prezidentský úrad v druhom kole, keď sa pozrieme na spôsob, akým sa približujú preferencie Hillary Clintonovej a Donalda Trumpa v Spojených štátoch amerických, a keď sa pozrieme na výpovede podporovateľov napríklad Donalda Trumpa v Spojených štátoch amerických, tak uvidíme, že ten pomyselný stred Gaussovej krivky sa nám začína rútiť nielen na Slovensku, ale v globálnej západnej spoločnosti. A to je ešte nebezpečnejší signál než to, že to máme u nás doma. Lebo keď sa ohrozí základ liberálnej demokracie lokálne, vždy dokáže prísť dostatočne signál zvonku na to, že niečo nie je v poriadku. Keď si spomenieme napríklad Haidera v Rakúsku, tak tam bolo možno veľmi jasne sledovať ostrú reakciu zvyšku sveta a to, že tá situácia sa pomerne rýchlo vrátila do normálnych koľají. Ak však v najsilnejších štátoch sveta dôvera v liberálnu demokraciu už nemôže byť chápaná ako pevný a stabilný základ spoločenského usporiadania, tak máme problém všetci.
Slovensko je úžasnou krajinou v jednej veci, a to je, že keď sa vzchopí, dokáže rýchlo naprávať svoje vlastné chyby a rýchlo sa meniť k lepšiemu. Rovnako alebo podobne frustrovaní boli slovenskí občania, keď Vladimír Mečiar túto krajinu ťahal mimo euroatlantických štruktúr, keď hrozilo, že budeme čiernou dierou západného sveta, keď to vyzeralo, že všetky ostatné krajiny V4 vstúpia do Európskej únie a NATO a my ostaneme vonku. Vtedy sa Slováci dokázali, Slováci, občania Slovenska dokázali zmobilizovať a vďaka proreformnému úsiliu a obrovskej snahe ľudí, ktorí Mečiara v tomto štáte nahradili, sme dobehli a v mnohom predbehli krajiny, ktoré dovtedy boli pred nami.
Otázka je, kto a ako to tu môže urobiť teraz. Čo budú spoločné menovatele toho, akým spôsobom aj táto vláda prispeje k zlepšeniu renomé volených zástupcov ľudí medzi občanmi. Majú to byť ekonomické reformy? No po poslednom balíčku, kde sme sa dozvedeli, o koľko viac sa ľuďom zoberie, ale málo sa dozvedáme o tom, koľko viac sa ľuďom dá, zrejme na základe ekonomiky sa dôvera v štát nezvýši. Budú to sociálne reformy, ochrana najslabších? No po poslednom dianí v Čistom dni pochybujem, že sa najslabší občania v tomto štáte cítia dostatočne ochránení. Bude to na základe medzinárodného renomé? Po tom, čo sme vyhnali všetkých obyvateľov Bratislavy z tohto mesta a v zásade nikto nevie, čím Slovensko vstúpilo do histórie usporiadaním tohto summitu, cítime sa silnejšou a väčšou bodkou na mape? Myslím si, že nie. Bude to vďaka otvorenej náruči a príslovečnej slovenskej pohostinnosti? No pri tom, ako sme schopní integrovať jednak vlastných občanov, ktorí nežijú v tak dobrom prostredí ako tí ostatní, alebo ako vytvárame priestor na integráciu ľudí, ktorí utekajú pred vojnou alebo z veľmi ťažkých životných prostriedkov a podmienok, to tiež nebude.
Povedzte mi, prosím, vážení zástupcovia vládnej koalície, čo robí táto vláda pre to, aby sa dôvera občanov v to, akým spôsobom ju spravujete, zvýšila?
A keď sa vrátime naspäť k rozprave o programovom vyhlásení vlády, keď sa vrátime k tomu, aby sme zadefinovali aj ešte raz z úst prezidenta potrebu návratu dôvery občanov v správu štátu ako jednu z priorít, na ktorých mala stáť táto vláda, tak toto je jedna vec, v ktorej vláda zlyhala, zlyháva a za ktorú Robert Fico nesie plnú politickú zodpovednosť.
Kauza Bašternák je dostatočná na to, aby Robert Fico skončil. Ale v širšom kontexte podmínovanie dôvery občanov tohto štátu v schopnosť vlády dobre ju spravovať, frustrácia, ktorú občania majú, lebo nevedia, akým spôsobom majú prispieť k zlepšeniu svojho vlastného života, je z môjho pohľadu ešte oveľa dôležitejší signál, na základe ktorého by mal každý, kto sedí v tejto poslaneckej snemovni, hlasovať za odvolanie Roberta Fica z pozície premiéra Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vďaka za poznámky. Pán Goga, ja som hovoril, že tá nedôvera k ako keby politickým nomináciám akéhokoľvek typu nám tu rastie na základe historickej skúsenosti v úradoch. Školstvo toho bolo do veľkej miery uchránene a práve to, je to, čo by sme tu chceli zachovať, a skôr odstrihávať tie školy od vplyvu štátu aj na úrovni ministerstva, aj na úrovni samosprávy a nechať práve tie rady škôl fungovať.
A, pán kolega Petrák, ja som veľmi rád, že, že diskusia s Alianciou stredoškolákov teda prebehla aj na tejto úrovni a že tie požiadavky, o ktorých sa tu už niekoľkokrát hovorilo, budú nejakým spôsobom napĺňané.
A k tej poslednej časti, ono práve tie školy v jednotkách, v desiatkach a možnože ich bude aj viacej kusov, kde sa riaditeľ cíti, že naňho nikto nemá, pretože má krytie zo strany, krytie zo strany samosprávy, pretože reálne šikanuje svojich vlastných zamestnancov, akékoľvek opatrenia voči nemu neplatia, pretože sa odrážajú od steny na úradoch tej konkrétnej samosprávy, ktorá ho kryje, to sú tie nešťastné prípady. A poznám ich niekoľko, nedá sa tam dobrať spravodlivosti zo strany nikoho, pretože učiteľky sa boja, radšej odchádzajú, učitelia idú v lane iba toho, čo chce riaditeľ, ktorý je tam 15 alebo 20 rokov, neplatí preňho Zákonník práce, neplatí preňho žiadna vyhláška, lebo on vie, že vždycky si to svoje miesto podrží a presne proti takýmto prípadom treba nejakým spôsobom pracovať.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Som rád, že ste tu, teraz vidíte, ako má rozprava v parlamente vyzerať, a dúfam, že sa to prejaví v tom, ako sa budeme správať k tomu rokováku v druhom čítaní.
A k tejto veci. Samotné, samotné návrhy zákonov nechám obhájiť predkladateľov, nepôjdem im do kapusty, ale budem sa snažiť povedať niečo k tomu, prečo je dôležité, prečo, tak ako hovoril pán kolega Krajniak, že, že tá odpolitizácia konkrétne tejto témy nie je fetišom. Že ona je založená jednak na špecifickej slovenskej skúsenosti, ktorú tu máme, a jednak, že ona smeruje k skvalitneniu, k skvalitneniu rozhodovacích procesov na tých školách samotných.
Ten prvý bod. Na Slovensku máme jeden obrovský nešvár a to je - riešilo sa to ešte za, za Dzurindových vlád, riešilo sa to za prvej svetovej, za prvej Ficovej vlády, riešilo sa to za vlády Ivety Radičovej - a to, to, to je problém politických nominácií, ktoré nemajú dno. A vlastne s každou výmenou politickej garnitúry, nie všade to bolo, ale existovali pracoviská odborné aj na úrovni samosprávy, alebo, alebo na úrovni úradov, kde sa vymieňalo že až po upratovačku všetko. Bez ohľadu na odbornosť, bez ohľadu na kvalifikáciu, podstatné bolo stranícke tričko a potom v podstate, keď nám, keď nám na základe tohto bola prekročená určitá miera takého vynúteného diletantizmu, lebo keď sa nepýtame na kvalifikáciu, tak nutne tá kvalifikácia potom niekde musí chýbať, tak sa nám objavujú také patologické javy, ako je napríklad to resocializačné centrum v Galante, ale aj mnohé ďalšie, kde možno aj ľudia išli s dobrým, s dobrým zámyslom, ale tým, že nevieme jednoducho vyberať na základe kvality, tak to niekde rupnúť musí. To je tá prvá vec.
A druhá vec je, že toto vytvorilo prostredie, kde sú ľudia k politizácii akéhokoľvek druhu prirodzene nedôverčiví, prirodzene nedôverčiví, a posilnenie vplyvov legitímne a demokraticky zvolených zástupcov ľudí v školských radách túto nedôverčivosť vybudilo a na základe toho prichádzajú tieto dva návrhy noviel. To je prvá vec.
A tá druhá vec sa týka toho, že čo vlastne my na tých školách samotných chceme. Už dnes častokrát na školách je situácia, kedy väčšina rodičov cíti, že do tej rady nemá dosah, kedy voľba zástupcov pedagogických pracovníkov, nepedagogických pracovníkov, rodičov je od začiatku manipulovaná tak alebo predvolebne ohýbaná tak, aby tá rada školy vyzerala podľa predstáv buď konkrétneho, konkrétnej samosprávy, alebo, alebo na základe toho, čo v tej škole sme doteraz, ten riaditeľ je tu už 15 rokov, tak prečo by sme mali niekoho iného, keď to dám do úvodzoviek. A ktokoľvek, kto ide v lajne, tak ten sa vezie, kto ide mimo tej lajny, tak zo škôl odchádza.
Väčšina kvality škôl stojí a padá na riaditeľoch. To je veta, s ktorou budeme všetci súhlasiť. Len častokrát sa nám môže stať, že práve pri tých školách, kde to padá na kvalite riaditeľa, by bola možná zmena, ale keď on má politické krytie samosprávy, a teraz sme mu ho, a teraz sme mu ho ešte posilnili, tak tá zmena nikdy nenastane. A z tohto dôvodu si myslím, že to posilnenie vplyvu samosprávy v..., v školských radách nebol dobrým krokom.
Keď hovoríme o tom, že školské rady by mali mať viacej kompetencií, tak nehovorme buď - alebo, hovorme o tom, že by to malo byť zároveň. To znamená, tá ekonomická a právna samostatnosť školy by mala narásť buď spôsobom, ako to je v Čechách, samostatnej právnickej školskej osoby, ktorá má oveľa väčšie kompetencie, a tam rada školy reálne tie kompetencie má, aby rozhodovala o vedení tej školy, alebo vymyslením nejakého modelu vlastného, ale každopádne tým, že, že samostatnosť školy v rozhodovaní stúpne. Áno, zo zástupcu samosprávy sa naozaj stane potom peňazovod a..., a hlas, ktorý je iba jedným z mnohých, ale pre kvalitu rozhodovania tej školy to bude mať blahodarné účinky. A ak hovoríme o tom, a som si istý, že v tom programe vzdelávania, ktorý sa teraz píše, o tom budeme určite hovoriť viacej, že školy majú mať viacej samostatnosti pri rozhodovaní o svojom obsahu a takisto o svojom manažmente, tak tie kompetencie nutne musia ísť do rúk práve takému orgánu, ako je rada školy, ktorý o tom bude rozhodovať.
A teda vec, ktorú dávam na zamyslenie, je, neskúšajme, prosím, rozmýšľať o tomto v paradigme toho, čo dnes máme. Že niečo poznáme z prostredia ZMOS-u, niečo poznáme z prostredia škôl, a že budeme udržiavať to, čo, si myslíme, že, že funguje dobre. Rozmýšľajme o tom také, aké..., v paradigme toho, aké tie školy mať chceme.
A ak chceme školy, kde sa rodičia aktívne zúčastňujú na chode školy, prispievajú k nemu, ak chceme mať také školy, kde študenti sú aktívne vyzývaní a pracuje sa s nimi tak, aby sa podieľali na samospráve tej školy. Koniec koncov 30-tisíc študentov podpísalo, 30-tisíc stredoškolských študentov podpísalo petíciu so štyrmi požiadavkami, ktoré sú logické, týkajú sa technických vecí, ktoré sa týkajú výučných listov, maturity, letných prázdnin, spísali to, išli za ministrom, doteraz od neho nemajú odpoveď, to je jedna z vecí, na ktorú inak musíme potlačiť, ale takto by to malo fungovať.
A jednou z požiadaviek z tej Aliancie stredoškolákov je tiež to, aby sa do zákona dostalo to, že, že študenti budú sa oveľa výraznejšie a s podporou štátu podieľať na samospráve školy. A toto sú tie školy, ktoré my chceme mať v budúcnosti. To sú školy, kde prirodzene na základe zverenej zodpovednosti vzniká komunita učiteľov, študentov, rodičov s prispetím zriaďovateľa, ktorá vytvára jedinečné prostredie, v ktorom sa tí ľudia cítia dobre. A ak chceme smerovať k tomuto, potom potrebujeme posilovať radu školy nezávislú od zriaďovateľa, kde má tento iba poradný hlas, a potrebujeme iné nástroje na to, aby tá kvalita do toho prostredia prišla.
Ďakujem.