Ďakujem veľmi pekne. Začnem tým, čomu verím. A nejdem tvrdiť, že to je záväzné pre kohokoľvek, len tým možnože odpoviem na pár otázok, ktoré by mohlo, ktoré by mohli prísť potom.
Ja verím tomu, že ľudský život vzniká počatím, áno. Verím tomu, že plod je človekom, áno. Verím, že prerušenie tehotenstva je zabitím, áno. Verím a plne súhlasím s tým, že právo na život je základným ľudským právom. Zároveň verím a súhlasím s tým, že právo rozhodovať o svojom vlastnom tele je základným ľudským právom.
Judikatúra Ústavného súdu, ktorá na Slovensku platí, nehovorí o tom, že právo na život nenarodeného dieťaťa prestáva platiť. Nehovorí ani o tom, že právo matky rozhodovať o svojom vlastnom tele prestáva platiť. Hovorí o tom, že musíme tieto dve práva vnímať naraz a že musíme podľa svojho najlepšieho uváženia nájsť hranicu, po ktorej v čase je jedno právo nadradené tomu druhému. Bolo tu veľa viac alebo menej o vedu opretých tvrdení o tom, že, samozrejme, telo ľudského plodu, ktoré je vo vnútri matky, nie je jej telom, ale je na ňom závislé do plnej miery. To znamená, že keď by sme mali byť filozoficky poctiví, tak by sme poveda..., tak by sme sa mali pýtať, nie že či sú tie, či sú telo narodeného človeka a telo nenarodeného človeka rovnocenné, mali by sme sa pýtať, či máme právo niekoho nútiť prežiť, nechať prežiť iného človeka tým, že je na moje telo napojený. Ak by sme sa pýtali napríklad ľudí, a to je, to je koncept, neviem ktorý filozof ho spomenul posledné týždne, ale príde mi veľmi príznačný, ak by sme sa zástancov absolútneho zákazu interrupcií pýtali, či by teda súhlasili, že niekoho môžme napojiť na ich telo, a deväť mesiacov budú svojím životom jeho udržiavať pri živote, povedali by, že chcú aspoň mať možnosť o tom rozhodnúť.
Tehotenstvo je presne o tomto type rozhodnutia. Žena sa pri maximálnej možnej miere informovanosti rozhoduje o tom, či nechá iného, malého človeka rastúceho byť napojeného na svoje vlastné telo a umožní mu tým ďalší život. A ja hovorím, áno, je to ťažká situácia. A áno, mali by sme ako spoločnosť do maximálnej možnej miery vytvoriť podmienky na to, aby sa nemusela rozhodnúť, že toto spojenie preruší. Zároveň tvrdím, že nemáme právo byť ten posledný sudca, a že kým je to dieťa závislé na jej tele, tak musíme rešpektovať jej právo o tomto tele rozhodovať.
Sú ľudia, ktorí vychádzajú zo svojho náboženského presvedčenia o tom, že v momente, keď vznikne človek, je to jedinečná bytosť, ktorá v podstate by mala ostať nejakým spôsobom na tomto svete.
Sú iné náboženské presvedčenia. Predstavme si ľudí, ktorí veria v reinkarnáciu. Nebudeme sa snáď teraz tu prieť o tom, ktorá viera je viac a ktorá je menej, ak máme vychádzať zo zjavených právd alebo z nejakého náboženského presvedčenia, prečo by sme sa nemali napríklad presvedčením o reinkarnácii tiež motivovať pri vytváraní legislatívy. Tam duša, ktorá má prísť, príde. Telo, ktoré umrie, jeho duša sa vráti na zem naspäť. To znamená, že by sme vlastne sa vôbec nemali starať o to, akým spôsobom tá duša odchádza, pretože kto sa má narodiť, narodí sa, lebo tu má splniť nejaký svoj účel alebo nejaký svoj osud. Uznáte, že toto je argumentácia nezmyselná a nemá význam v nej ďalej pokračovať. Preto ale tiež nerozumiem tomu, prečo by zjavené pravdy kresťanského náboženstva mali byť určujúcimi pri vytváraní legislatívy.
Ja som plne za to, aby náboženstvá, cirkvi, náboženské spoločenstvá presviedčali svojich veriacich o tom, že spôsob výkladu sveta, aký majú, ak neporušuje ľudskoprávne normy, ktoré máme ako spoločnosť, vtláčali v maximálnej možnej miere do života svojich veriacich. A ak teda na Slovensku máme predominantne kresťanskú spoločnosť, očakával by som, že kresťanské ženy nebudú chodiť na interrupcie, čo sa nedeje. Keď si pozrieme... (Reakcia z pléna.) Nie v plnej miere.
Keď si pozrieme na čísla, ktoré máme z minulého mesiaca, tak aj voliči strán a voličky strán, ktoré svoju ideológiu alebo svoje zameranie definujú ako kresťanské, alebo aj ako kresťanské, majú pomerne veľké počty ľudí, ktorí súhlasia s tým, že interrupcie by na Slovensku zakázané byť nemali. Je otázne, že či to robia kvôli sebe alebo či chcú nechať tú možnosť iným, ale so zákazom nesúhlasia. A máme to pol na pol zhruba v celej spoločnosti.
Musím povedať, že ma prekvapil príspevok kolegu Krupu, pretože ten rozmer opierania sa o ľudskoprávne dokumenty je pri iných činoch a iných typoch argumentácií strany, ktorú zastupuje, podľa mňa pokrytecký. Kde boli zástupcovia kotlebovcov, keď buldozéry zrovnávali obydlia rodín so zemou? Ľudskoprávne dokumenty jednoznačne hovoria, že bez ohľadu na to, či je dom postavený legálne alebo nelegálne, alebo či je na svojej vlastnej pôde alebo na niekoho inej, zachovanie životov rodiny a podmienok pre život je na prvom mieste. Kde boli vaše citácie ľudskoprávnych dokumentov vtedy, pán Krupa?
Kde ste boli, keď sa hlasovalo o Istanbulskom dohovore, ktorý v súlade s oveľa prísnejšími, prísnejšími ľudskoprávnymi dokumentami ochraňuje životy detí, ochraňuje životy najslabších, ako ste povedali, a snaží sa zabraňovať domácemu násiliu?
Vyberáte si vždycky len to, čo vám dokumu..., čo vám hodí sa do krámu. Vyberáte si len tie dokumenty a len vtedy, keď sa vám to hodí, a mne z toho vychádza, že vám nejde reálne o ľudí. Vám nejde o to, aby boli ochránení najslabší. Lebo zhodou okolností, keď sa bavíme o slovenskej spoločnosti, tak tie absolútne najslabšie prvky, ktoré by si zaslúžili ochranu, sú práve ľudia žijúci v rómskych osadách. Ale tam ľudskoprávny rozmer vašej argumentácie nesiahne. Tam by ste radi videli tvrdé, bezcitné, jasné riešenia.
Preto som presvedčený o tom, že v súlade s vecami, ktoré povedala pani kolegyňa Petrík včera a ktoré aj koalícia Progresívne Slovensko a SPOLU má vo svojom programe, by sme nemali opúšťať status quo. Som presvedčený o tom, že legislatíva ohľadom umelého prerušenia tehotenstva na Slovensku je dostatočná, a že toto celé je iba prázdna politická hra.
Ďakujem veľmi pekne.
