Videokanál poslanca

Vážená pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 18. júna 2019.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Pán poslanec Klus, keď je niekto vrah, označíme ho, že je vrah. Keď je niekto zlodej, označíme ho, že je zlodej. Keď je niekto duševne chorý a je sexuálny deviant, tak je to jednoducho sexuálny deviant bez ohľadu, čo si vy vo vašej liberálnej hlave o tom myslíte. Ďakujem.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hneď na úvod chcem povedať, že vo svojom vystúpení nechcem a ani nebudem hovoriť, čo je v súvislosti s voľbou ústavných sudcov snáď najmedializovanejšie, teda nebudem hovoriť o otázke, či bývalý predseda vlády Robert Fico spĺňa alebo nespĺňa ústavné podmienky na svoju kandidatúru. Napokon túto otázku sme dopodrobna rozobrali na ústavnoprávnom výbore a môj postoj je celkom zrejmý z hlasovania, kde som opakovane hlasoval proti tomu, že podmienky kandidatúry spĺňa.
A neurobil som to preto, že by som sa na strane tzv. štandardnej opozície, že by som podporoval strany, ktorých prípadná vláda v budúcnosti by bola pre Slovensko a Slovákov rovnako katastrofálna, ako je tá súčasná vláda SMER-u, SNS a MOST-u - HÍD. Keď som hlasoval takpovediac proti Ficovi, urobil som tak preto, že dokumenty, ktoré predložil na ústavnoprávnom výbore, ma jednoducho nepresvedčili o tom, že spĺňa podmienky, ktoré vyžaduje ústava. A ani ja a ani nikto druhý z Ľudovej strany Naše Slovensko nemieni privierať oči nad nedodržiavaním zákona zo strany politikov a tobôž nemienime zachraňovať ľudí, ktorí Slovenskú republiku priviedli do stavu nesvojprávnej kolónie Európskej únie. Každopádne bolo by chybou, ak by bola táto rozprava len o jednom uchádzačovi, a preto radšej prejdem k celkovému hodnoteniu voľby kandidátov na ústavných sudcov.
Ako člen ústavnoprávneho výboru som mal možnosť absolvovať trojdňové vypočutie 39 uchádzačov o funkciu sudcu Ústavného súdu. Toto vypočutie sa tešilo veľkému záujmu médií a sledovalo množstvo ľudí, no napriek tomu som presvedčený o tom, že aj na tomto mieste je potrebné zosumarizovať jeho výsledky a povedať najmä vám poslancom Národnej rady, ktorí sa vypočúvania nezúčastnili, všetko podstatné o uchádzačoch, o ktorých už čoskoro budeme všetci rozhodovať.
Na prvom mieste si musíme všetci uvedomiť, že naším rozhodnutím o tom, koho z uchádzačov posunieme prezidentovi na vymenovanie, výrazne ovplyvňujeme to, kto bude celých 12 rokov rozhodovať na tom najdôležitejšom súde v našej republike na Ústavnom súde, a to o ničom menšom ako o Slovensku a o všetkých jeho občanoch. Pretože je to práve Ústavný súd, ktorý môže akékoľvek zákony, akékoľvek iné všeobecne záväzné predpisy a dokonca aj dojednané medzinárodné zmluvy zmiesť zo stola tým, že ich vyhlási za nezlučiteľné s ústavou. A je to Ústavný súd, ktorý môže zvrátiť aj priebeh volieb a referenda tým, že ich vyhlási za neplatné. A napokon je to Ústavný súd, ktorý je poslednou inštanciou na Slovensku, ktorá môže ochrániť základné práva a slobody našich občanov, poslednou inštanciou, ktorá môže zabrániť tak nástupu novodobej totality u nás, ako aj nástupu bezbrehého liberalizmu rozkladajúceho našu slovenskú spoločnosť a prevracajúceho stáročné hodnoty, ktoré nám odovzdali naši predkovia.
Svojím spôsobom teda rozhodujeme o tom, aký charakter bude mať Slovenská republika. Čo všetko, aké zákony, aké práva, aké povinnosti, aké konanie štátnych orgánov a iných subjektov bude u nás platiť, pretože to bude v súlade s ústavou, a čo, naopak, bude takpovediac za hranou, čo bude na Slovensku nemožné, pretože to Ústavný súd vyhlási za protiústavné.
Rozhodujeme tak v podstate o budúcnosti Slovenska a Slovákov. A práve preto nemôžeme pri výbere uchádzačov na funkciu ústavných sudcov pozerať len na formálne splnenie ústavou stanovených podmienok na vzdelanie, na prax, funkcie či vedeckú alebo publikačnú činnosť v oblasti práva a súdnictva, teda na veci, ktoré si každý z nás vie nájsť ľahko v životopisoch či motivačných listoch jednotlivých uchádzačov. Ale, naopak, musíme prihliadať na morálny kredit a na hodnoty, ktoré títo uchádzači vyznávajú. Dostať totiž na Ústavný súd sudcov, ktorí nemajú jasno v základných etických či právnych otázkach, ktorí nemajú odvahu otvorene hovoriť o svojich názoroch na súčasné, hoci aj kontroverzné témy alebo ktorí svojou hodnotovou orientáciou idú proti duchu samotnej ústavy, proti podstate nášho štátu a jeho základným záujmom, dostať takýchto sudcov na Ústavný súd by bolo z našej strany nielen nezodpovedné, ale vo svojej podstate by to nebolo nič iné ako vlastizradou.
Našou úlohou a naším poslaním ako zákonodarcov a politikov reprezentujúcich vôľu ľudí nie je totiž nič iné, ako ochraňovať, strážiť a presadzovať záujmy Slovenskej republiky a jej občanov, a to je aj zodpovedným rozhodovaním pri kreovaní jednotlivých štátnych orgánov. A toto jedine, toto musíme mať na zreteli pri každom rozhodovaní, a teda aj pri rozhodovaní o budúcej podobe Ústavného súdu.
A mal som to na zreteli aj ja, keď som všetkým uchádzačom kládol počas ich vypočúvania na ústavnoprávnom výbore tie isté otázky, ktorých cieľom bolo zistiť, ako sa jednotliví uchádzači stavajú k problematike zvrchovanosti Slovenskej republiky a ku koncepcii rodiny ako základnej a najdôležitejšej bunke každej ľudskej spoločnosti.
Aby som bol konkrétnejší. Na prvom mieste ma zaujímal ich pohľad na to, ako vnímajú zvrchovanosť Slovenskej republiky ako princíp zakotvený hneď v prvom článku, v prvom riadku a v prvom vete našej ústavy, a to v súvislosti s tým, čo sa uvádza v čl. 7 ods. 2 ústavy.
Na vysvetlenie: Až do 1. júla 2001 bola Slovenská republika bezpochyby zvrchovaným a nezávislým štátom. Po 1. júli 2001, keď bola Ústava Slovenskej republiky novelizovaná a pribudol tam sporný čl. 7 ods. 2, sa všetky naše zákony, všetky slovenské zákony a tým fakticky aj celá Slovenská republika podriadili právu Európskej únie. V praxi to znamená dve jednoduché, ale pritom fatálne následky pre Slovensko:
1. Čokoľvek si u nás v tomto parlamente schválime, akýkoľvek zákon na Slovensku prijmeme v oblasti hospodárstva, ekonomiky, ale aj v mnohých ďalších oblastiach, ktoré rieši Brusel, platí to len dovtedy, dokým Európska únia nerozhodne inak. Prečo? Pretože podľa čl. 7 ods. 2 ústavy majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
2. Ak Európska únia prijme nejaké nariadenie či smernicu, nech by išlo o akúkoľvek hlúposť, nech by boli tieto predpisy aj absolútne v rozpore s našimi národnými záujmami, Slovenská republika ich musí jednoducho akceptovať a dodržiavať, a to bez ohľadu na to, či s nimi my ako zákonodarcovia súhlasíme, bez ohľadu na to, či s nimi súhlasia občania Slovenskej republiky, ktorí nás volili a ktorých tu zastupujeme.
Ak teda máme v ústave článok, ktorý nadraďuje právo Európskej únie pred právom Slovenskej republiky, o zvrchovanosti, resp. suverenite nášho štátu nemôže byť ani reč. Nezáleží pritom, či sme sa vzdali len časti suverenity alebo či sme preniesli na Európsku úniu len výkon našich práv, tak ako to uvádzali niektorí uchádzači, pretože ak sa vzdáme čo i len časti suverenity, ak budú naše štátne práva vykonávať nie naše vlastné štátne orgány, ale cudzinci, teda cudzia moc, už nie sme viac suverénny štát. Suverenita totižto nie je nič iné ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu aj navonok. A neznamená nič iné ako to, že štát nie je podrobený vôli a záujmom iného štátu alebo vôli medzištátnych združení.
V prípade Európskej únie všetci dobre vieme, že náš štát je celkom závislý od toho, čo k nám príde z Bruselu, že náš štát sa nepodrobuje vôli svojich občanov, ale vôli cudzincov, záujmom cudzej moci, záujmom a rozhodnutiam Bruselu, na ktoré nemáme prakticky žiaden reálny vplyv.
Žiaľ, ako som mal možnosť počuť z úst samotných uchádzačov, okrem uchádzača, ktorého som navrhol ja sám, Dr. Hrádeka, sa nenašiel ani jeden jediný, ktorý by vnímal naše členstvo v Európskej únii ako ohrozenie našej zvrchovanosti. Tí, čo majú mať na zreteli ochranu ústavnosti, a teda aj ochranu princípov, na ktorých Slovenská republika vznikla a na ktorých musí stáť, ak nemá byť nejakou nesvojprávnou kolóniou, tak títo uchádzači sa zmohli len na suché konštatovanie, že sme sa dobrovoľne pripojili k Európskej únie na základe referenda a teda že musíme tento stav, toto podriadenie cudzincom, ktoré ja nenazvem inak ako otrockým podriadením, že ho musíme jednoducho akceptovať.
Niektorí z nich prišli dokonca s názorom, o ktorom ani netušili, že bude za pár dní potom prekonaný rozhodnutím samotného Ústavného súdu. Vraj jednotlivé ustanovenia ústavy nemôžu byť vo vzájomnom rozpore. Tento trocha naivný názor, ktorý mal veľmi jednoducho vyriešiť problém zvrchovanosti Slovenskej republiky v rámci Európskej únie bez toho, aby sa nad ním museli ďalej zamýšľať, im vyvrátil 30. januára tohto roku sám Ústavný súd, keď vo veci bezpečnostných previerok sudcov a kandidátov na vymenovanie sudcov konštatoval vzájomný rozpor jednotlivých ustanovení ústavy.
Ústavný súd pritom vyslovil veľmi dôležitú vetu, citujem: "Ústava Slovenskej republiky obsahuje implicitné materiálne jadro, pričom základ tohto implicitného materiálneho jadra ústavy tvoria princípy demokratického a právneho štátu a tomuto jadru nemôžu odporovať ani ústavné zákony."
Konštatoval tak fakticky, že akýkoľvek ústavný zákon prijmeme, teda aj ústavný zákon, ktorý v roku 2001 podriadil naše právo právu Európskej únii, musí byť v súlade s princípmi vyjadrenými práve v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že Slovenská republika je nielen demokratický a právny štát, ale na prvom mieste že je štát zvrchovaný. A práve tieto princípy aj ochranu musí mať na zreteli každý ústavný sudca.
Poďme ale ďalej. Ešte viac ako v prípade postoja k zvrchovanosti vo vzťahu k Európskej únii sa jednotliví uchádzači demaskovali pri hodnotových otázkach, na ktoré som sa ich pýtal. Väčšina z nich sa práve pri týchto otázkach krútila ako hadi a alibisticky sa vyhovárala na to, že nie je vhodné, aby sa kandidát na sudcu vyjadroval k témam, ktoré môžu byť v budúcnosti predmetom konania na Ústavnom súde.
V skutočnosti práve preto, že Ústavný súd môže byť v budúcnosti tým orgánom, ktorý rozhodne v konečnom dôsledku o tom, či u nás budú platiť registrované partnerstvá homosexuálov či iných sexuálnych deviantov, alebo adopcie detí týmito indivíduami, práve preto je mimoriadne dôležité, aby sme vedeli, aký názor majú uchádzači na funkciu ústavných sudcov, názor na tieto etické témy.
A rovnako tak je dôležité, aby sme vedeli ich postoje k tzv. Istambulskému dohovoru, na ktorý som sa ich pýtal, pretože práve ten pod zámienkou ochrany žien pred domácim násilím pretláča tzv. gender ideológiu, ktorá popiera prirodzené rozdiely medzi mužmi a ženami a vychádza z pomätenej predstavy, že človek sa rodí ako osoba bez rodu, pričom rod sa vytvára postupne vplyvom spoločnosti, výchovy alebo procesom sebaurčenia. Čiže inými slovami, že svoje pohlavie si môžme slobodne vybrať, že sa môžme kedykoľvek rozhodnúť, či budeme vychovávať z našich synov ženy a z našich dcér mužov.
Poviem to jednoznačne. Každý, kto má na zreteli naše národné záujmy, každý, kto nechce, aby naše deti či vnuci žili v degenerovanej spoločnosti, v ktorej bude za normálne považované aj tá, za normálne považované aj tie najväčšie zvrhlosti, každý rozumný človek musí dbať na to, aby rozhodujúcu moc v našom štáte, a to aj súdnu moc a zvlášť súdnu moc na Ústavnom súde, nemali liberáli ani iní nezodpovední jedinci, ale ľudia, ktorí sa dôsledne držia a napĺňajú to, čo je napísané v samotnej preambule našej ústavy. V preambule, kde sa píše o pamätaní na politické a kultúrne dedičstvo našich predkov, kde sa píše o cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve.
Žiaľ, ako som mal možnosť zistiť na vypočúvaní uchádzačov o funkciu ústavných sudcov, Slovensko sa nachádza ešte v horšom bahne, ako som si myslel. Ak totiž z 39 uchádzačov nájdeme nanajvýš dvoch alebo troch, ktorí odmietajú zvrhlú protispoločenskú, a trúfam si povedať, aj protiústavnú agendu liberálov, a ostatní buď mlčia, alebo dokonca otvorene túto agendu podporujú, ako napríklad dnes už odstúpivšia kandidátka rektorka Akadémie policajného zboru Lucia Kurilovská, tak potom sa takmer so stopercentnou istotou dostanú na Ústavný súd ľudia, ktorí Slovensko a jeho spoločnosť pri prvej príležitosti svojimi rozhodnutiami zničia. A to práve, páni poslanci, nemôžeme dopustiť.
Ak mám teda vyjadriť dojem, aký som nadobudol z tohto vypočúvania, niekoľkými jednoduchými slovami, tak poviem, že som bol svedkom zbabelosti, svedkom vykrúcania, svedkom nerozhodnosti takmer všetkých uchádzačov, a to nielen v aktuálnych etických otázkach, ale dokonca aj v otázkach medzinárodného práva, ktoré Ústavný súd takisto rieši, keďže posudzuje súlad medzinárodných zmlúv s ústavou. Za všetky len dva príklady.
Keď som samotnej predsedníčke Najvyššieho súdu Daniele Švecovej položil otázku, ako sa pozerá na problematiku budovania múrov rozdeľujúcich obyvateľov jedného štátu, konkrétne na budovanie múrov rozdeľujúcich dokonca už aj diaľnice v štáte Izrael na židovskú a palestínsku časť, teda o problematike, ktoré mnohí, mnohé ľudskoprávne organizácie vnímajú ako prejav apartheidu, nedostalo sa mi absolútne žiadnej odpovede. Pani Švecová sa proste odmietla na túto tému vyjadriť.
A podobne keď som sa iného uchádzača opýtal na to, ako vníma útok Spojených štátov na Irak bez toho, aby boli Spojené štáty sami napadnuté a bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, či toto nie je agresia z hľadiska medzinárodného práva, opäť som sa nedočkal žiadnej odpovede.
Akoby sa viacerí uchádzači báli vyjadriť svoj názor na tieto témy len preto, že sa negatívne dotýkajú štátov, ktoré u nás nemožno kritizovať, a to, bohužiaľ, ani na tejto parlamentnej pôde, ak, samozrejme, ako poslanci nechceme dostať tisíceurovú pokutu, tak ako sa to stalo poslancom Mizíkovi a Mazurekovi.
No čo ma najviac prekvapilo, nebolo to, že sa na Ústavný súd chcú dostať väčšinou eurohujeri alebo ktorí, kandidáti, ktorým slovenská zvrchovanosť nič nehovorí, ani to, že tam chcú ísť ultraliberáli podporujúci práva deviantov, najviac ma prekvapilo, že ústavnými sudcami sa chcú stať aj takí odborníci a "ochrancovia ľudských práv", ktorí už teraz svojimi rozhodnutiami zasahujú do základných práv a slobôd garantovaných ústavou. Mám na mysli napríklad sudcu Najvyššieho súdu Petra Melichera, ktorý aj pred ústavnoprávnym výborom obhajoval svoje rozhodnutie nezaregistrovať jedno mládežnícke občianske združenie, pričom ako dôvod uviedol okrem iného aj to, že v stanovách malo toto združenie ako svoj symbol uvedenú hymnickú pieseň "Hej, Slováci!". Teda aj na vypočúvaní pred ústavnoprávnym výborom som sa dozvedel, že podľa sudcu Najvyššieho súdu, ktorý chce byť už aj ústavným sudcom, je fakticky nelegálne používať pieseň, ktorú vytvoril ešte v roku 1834 štúrovský básnik Samo Tomášik, ktorú používa nespočetné množstvo rôznych organizácií a jednotlivcov a dokonca aj súčasná vládna Slovenská národná strana. Tak toto je podľa tohto kandidáta niečo, čo je dôvod na to, aby občianske združenie nemohlo byť riadne zaregistrované.
Ale máme tu ešte jedného kandidáta, ktorý chce byť na jednej strane sudcom Ústavného súdu, ale na strane druhej mu nerobí problém, aby ako poslanec Národnej rady zahlasoval za zákon, ktorý je podľa Ústavného súdu protiústavný, a to nie v nejakej technickej záležitosti, ale priamo vo veci základných práv a slobôd. A ten kandidát nie je nikto iný ako dnes už bývalý člen ústavnoprávneho výboru za MOST - HÍD Peter Kresák. Ten Kresák, o ktorom tu včera pán poslanec Matovič hovoril ako o vedomom spolupracovníkovi ŠtB. Ten poslanec Kresák hlasoval za novelu bývalej ministerky Žitňanskej, novelu Trestného zákona, ktorá pod zámienkou boja s extrémizmom zásadným spôsobom zasiahla do práva na slobodu prejavu. A nehovorí to ja. Konštatoval to 9. januára tohto roku sám Ústavný súd, keď vyslovil, že niektoré ustanovenia tzv. extrémistických trestných činov sú v rozpore s čl. 24 ústavy, ktorý hovorí práve o slobode prejavu. A za toto zahlasoval pán poslanec a kandidát na ústavného sudcu Peter Kresák.
Panie poslankyne, páni poslanci, ak má byť toto vizitka kandidátov na ústavných sudcov, tak nás naozaj Pán Boh ochraňuj, pretože ak sa správne nerozhodneme a takíto ľudia sa na Ústavný súd dostanú, tak potom sa môžme rozlúčiť nielen s poslednými zvyškami našej nezávislosti a s poslednými zvyškami tradičných a stáročiami overených hodnôt, ale aj s poslednými zvyškami slobody prejavu. Potom môžme z našej ústavy vymazať hneď prvú vetu, že sme zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Prosím, pamätajte na to pri svojej voľbe. A hlasujte za takých kandidátov, ktorí možno nie sú najväčšími odborníkmi na ústavné právo, za ktorými možno nie sú desiatky učebníc či súdnych rozhodnutí, ale ktorí sú morálne bezúhonní a dôsledne dbajú na tie najzákladnejšie princípy, na ktorých stojí a musí stáť aj po našej voľbe slovenský štát.
Ďakujem.

Ďakujem kolegom za faktické poznámky. Na tú otázku tvoju, Marián, ktorú si položil, musím jednoznačne odpovedať, naša politická strana, my ako predkladatelia Ľudová strana Naše Slovensko predložila takú novelu zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorá chráni život od počatia po prirodzenú smrť bez ohľadu na akékoľvek ďalšie kritériá, bez ohľadu na farbu pleti, jazyk, národnosť, náboženstvo, jednoducho ochraňuje ľudský život všetkých ľudí. Pretože ako kresťania a nielen ako kresťania musíme povedať, že ľudský život je niečo nedotknuteľné a posvätné a tak to musí aj zostať. Nerozlišujeme a ani nebudeme rozlišovať otázka ochrany života medzi, medzi ničím. Ďakujem.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, to, čo budem dnes hovoriť, to tu už zaznelo aj v predchádzajúcej rozprave, keď sme mali na stole novelu tohto pre Slovensko katastrofálneho zákona. A ja to zopakujem znovu, pretože som presvedčený o tom, že to treba opakovať neustále a dovtedy pri každej príležitosti, kým túto genocídu národa, tento najhorší zločin, aký sa počas existencie Slovenskej republiky odohráva a odohráva sa aj doteraz a ak to nezastavíme, tak sa bude odohrávať aj naďalej, pokým tento zločin jednoducho tuto radikálne neobmedzíme a v konečnom dôsledku úplne nezastavíme.
Preto, kolegyne, kolegovia, žijeme v štáte, o ktorom jeho predstavitelia s obľubou a sústavne hovoria ako o štáte demokratickom, v štáte, v ktorom sa ctia a dodržiavajú ľudské práva. Žijeme v štáte, kde sú základné ľudské práva a slobody zakotvené dokonca priamo v Ústave Slovenskej republiky a tiež v nespočetných medzinárodných dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná. A medzi týmito právami je hneď ako prvé a najdôležitejšie právo, ktoré je priamo v čl. 15 ods. 1 ústavy právo na život, ktoré má každý, každý človek bez výnimky. A tiež je tam celkom jednoznačne napísané, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením a že nikto nesmie byť pozbavený života.
Na ochranu ľudských práv tu máme obrovské množstvo najrôznejších mimovládnych organizácií, občianskych združení, máme tu verejnú ochrankyňu práv, napokon aj Ústavný súd, ktorý posudzuje sťažnosti občanov na porušovanie ich základných práv. A komu by sa málilo aj to, tak máme tu nakoniec aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Všade a zo všetkých strán, či už tu v parlamente, ale aj v médiách a v školách naozaj skutočne všade počúvame, aké potrebné a aké dôležité je chrániť ľudské práva a ako sa úroveň demokracie či totality v jednotlivých štátoch posudzuje v závislosti od vzťahu týchto štátov, respektíve režimov, ktoré v nich vládnu, k týmto ľudským právam. Inými slovami, tam, kde sú ľudské práva pošliapavané, tam vládne podľa politológov a médií totalita, tam, kde sú dodržiavané, tam je demokracia a právny štát. Toľko teória.
Ak sa ale pozrieme na prax, aká je aj u nás na Slovensku, v štáte, ktorý si hovorí demokratický, musíme si položiť jednu jedinú a kľúčovú otázku. Ako sa môže nazývať demokratickým štátom ochraňujúcim základné ľudské práva a slobody štát, v ktorom sa pošliapava v mene falošnej slobody, v mene falošnej humanity to najzákladnejšie ľudské právo, a to je právo na život? Ako vôbec môžeme v slovenskej spoločnosti hovoriť o nejakej demokracii, zákonnosti, práve a spravodlivosti, keď tu už viac ako 60 rokov prebieha legálna genocída nášho národa? Genocída, ktorej padlo za obeť už viac ako 1,4 milióna nenarodených detí. Čo sme to za spoločnosť a čo sme to za štát, keď dovolíme celkom legálne vraždiť tie najbezbrannejšie a najnevinnejšie ľudské bytosti, keď dovolíme vraždiť naše vlastné deti? Veď len priebehu roka 2017 na súčasnú legislatívu o interrupciách, ktorú chceme my teraz zmeniť, doplatilo svojím životom presne 7496 deti. Deti ktoré sa ničím neprevinili, ktoré nikomu neublížili, deti, ktoré doplatili len na to, že táto takzvaná demokratická vláda radšej chráni práva asociálov na sociálne dávky bez práce, práva zločincov na komfort vo väzení, práva sexuálnych deviantov na verejný exhibicionizmus pri takzvaných dúhových pochodoch, ako by mala chrániť tie najzákladnejšie ľudské práva, práva ľudí na život od počatia po prirodzenú smrť.
Pre všetkých tých takzvaných ochrancov ľudských práv, pre všetkých tých takzvaných humanistov a liberálov, ktorých je aj v tomto parlamente viac než dosť, sú dokonca aj práva zvierať viac ako práva nenarodených detí. Táto národná a sociálna katastrofa zašla dokonca až tak ďaleko, že kým svojho vlastného psa či mačku nemôžete len tak svojvoľne zabiť, ak nechcete mať na krku ochranárov alebo byť trestne stíhaný za týranie zvieraťa, svoje vlastné nenarodené dieťa môžete bez akýchkoľvek dôvodov, dokonca bez udania dôvodu len tak na požiadanie zavraždiť rukami lekára. A keď hovorím o národnej a sociálnej katastrofe, mám na mysli to, že interrupcie alebo takzvané umelé prerušenia tehotenstva, ako sa to nelogicky nazýva, ktoré sú v skutočnosti ich definitívnym ukončením, nie sú len odpornými vraždami, ktoré sú na Slovensku legálne, interrupcie sú vzhľadom na počet obetí a následky doslova genocídou nášho národa. Žiadne vymieranie národa, žiadna demografická kríza, žiadne starnutie obyvateľstva a z toho prameniace problémy dôchodkového systému by nikdy neexistovali, keby sme si my sami touto legislatívou nezavraždili jeden aj štvrť milióna vlastných detí.
Uvedomujeme si vôbec, aký obrovský ľudský potenciál sme stratili? Uvedomujeme si vôbec, aké ďalekosiahle následky má toto beztrestné vraždenie nevinných detí na celú spoločnosť a našu budúcnosť?
Páni poslanci, načo sú nám všetky tie mimovládky bojujúce za ľudské práva, načo nám je Ústavný súd Slovenskej republiky, načo nám je Rada Európy a jej Európsky súd pre ľudské práva, keď všetky tieto inštitúcie umožňujú legálne zabíjať nevinných ľudí, keď všetky tieto inštitúcie umožňujú legálne páchať túto genocídu, ktorá nemá v histórii ľudstva obdoby?
Liberálna parlamentná demokracia, typická najmä pre západnú Európu a Európska únia na nej založená, sa nám dávajú permanentne za vzor ako vrchol demokracie a spravodlivosti podobne, ako v minulosti sa nám dával za vzor komunistický Sovietsky zväz. V skutočnosti ale aj táto takzvaná západná vyspelá demokracia je len jeden veľký vrchol pretvárky. Jeden veľký vrchol falošnosti, pokrytectva a farizejstva a jeden veľký podvod. Zoberme si len takú Radu Európy, pod ktorú spadá aj Európsky súd pre ľudské práva. Táto medzinárodná organizácia európskych štátov na jednej strane deklarovala za svoj hlavný cieľ ochranu ľudských práv a posilňovanie demokracie, no na strane druhej 16. apríla 2008 na svojom zasadnutí v Štrasburgu schválila rezolúciu Prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii v Európe, ktorá vyzýva členské štáty, aby dekriminalizovali interrupcie. A ten slávny Európsky súd pre ľudské práva, ktorý by mal byť vzorom ochrany ľudských práv v Európe, ten rozhodoval o interrupciách, práve na život nenarodených detí hneď v niekoľkých prípadoch, ale vo všetkých svojich rozhodnutiach stanovil, že nenarodené dieťa, takzvaný plod nie je osobou oprávnenou na právo na život.
A tohto zvráteného prístupu sa, žiaľbohu, drží aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ako prvý má ochraňovať ľudské práva na Slovensku. Známe ustanovenie z ústavy, že ľudský život je hodný ochrany pred narodením, si tento súd vykladá tak, že interrupcia, teda zničenie ľudského života môže byť legálne vykonané do istej doby, prakticky kedykoľvek, ak o to žena požiada. Ak má byť toto tá ochrana ľudského života, tak potom je Ústava Slovenskej republiky len obyčajným zdrapom papiera už nie len pre takzvaných štandardných politikov, ale už dokonca aj pre samotný orgán ochrany ústavnosti, teda Ústavný súd. Čo je samozrejmé tým piatim sudcom Ústavného súdu, ktorí v tej dobe, keď sa o tom rozhodovalo, nepodľahli liberálnej propagande a zachovali si zdravý zmysel pre spravodlivosť.
Nie je náhodou, že prvým štátom sveta, ktorý uzákonil umelé potraty, bol v roku 1920 boľševický Sovietsky zväz a rovnako aj u nás boli interrupcie prvýkrát zlegalizované v komunistickej Československej republike. Myšlienka legálneho zabíjania nenarodených detí sa teda nezrodila niekde v hlavách demokraticky zmýšľajúcich jedincov, ale v tej najtvrdšej totalite, v ktorej samotný ľudský život nikdy nič neznamenal. No po druhej svetovej vojne túto totalitnú myšlienku, túto zvrátenosť rad za radom prijali nielen totalitné komunistické štáty východnej Európy, ale aj takzvaná demokratická, demokratické kapitalistické štáty západnej Európy. Teda tie, ktoré dnes nekriticky obdivujú mnohí naivní ľudia aj u nás.
Panie poslankyne, páni poslanci, podľa historikov bolo v nacistickej Európe zavraždených v rokoch 1941 až 1945, teda v priebehu piatich rokov počas holokaustu 6 miliónov Židov. Dnes v 21. storočí je zavraždených v demokratickej Európe nie raz, ale každých 5 rokov pri interrupciách 21 miliónov ľudí, teda trojnásobne viac ako počas židovského holokaustu. Ja sa preto pýtam, o čo je súčasná takzvaná demokratická Európa lepšia od nacistického Nemecka? V čom je medzi nimi rozdiel? Kým nacisti vraždili príslušníkov pre nich menejcenných rás, takzvaní demokrati dnes vraždia v ešte väčšom rozsahu nenarodené deti, ktoré sú pre nich tiež menejcenné v porovnaní už s narodenými deťmi či dospelými ľuďmi. A použijem aj iné prirovnanie odhaľujúce obludné rozmery interrupcií. Každoročne sa vo svete, v krajinách, kde sa legálne zavraždí 26 miliónov nenarodených detí. Teda za 6 rokov neuveriteľných 156 miliónov detí, čo je viac ako dvojnásobok celkového počtu vojenských aj civilných obetí druhej svetovej vojny, trvajúcej rovnako 6 rokov.
Samozrejme, všetci dobre poznáme argumenty liberálov a vôbec všetkých, čo chcú, aby mohli ženy chodiť na potraty z akéhokoľvek dôvodu. Vraj zakazovanie potratov je zasahovaním do ich ľudských práv, ktorým, lebo sme, im vraj upierame právo na slobodu rozhodovať o vlastnom tele. Otázkou je, ale čo je viac? Právo na súkromie alebo právo na život? A práve tu sme pri podstate celého problému. Všetci títo ľudia jednoducho zatvárajú oči pred nepohodlnou pravdou, pred jednoznačným faktom, pred nie náboženským, ale vedeckým faktom, že človek sa človekom nestáva ani narodením, ani dovŕšením prvého či druhého trimestru tehotenstva, ale že človek je človekom už od samého počatia. Pri interrupciách teda ženy nerozhodujú o vlastnom tele, ale ako to už dnes viackrát zaznelo, rozhodujú o živote svojho dieťaťa, ktoré je s ich telom len dočasne spojené, rozhodujú o živote ďalšieho človeka, na ktorého život nemajú právo siahať ani ony, ani nikto druhý. Áno, každý z nás má právo rozhodovať o tom, koľko budeme mať detí a toto právo nemôžme nikomu a tobôž ani ženám odopierať a ani im to nechceme odopierať. No toto právo, toto rozhodnutie je nutné vykonať ešte pred počatím, pretože po ňom už nie je o čom rozhodovať, pretože po počatí už dieťa máme, či sa nám to páči alebo nie. No na to musíme poznať celú pravdu. Pravdu, že neexistuje žiaden iný okamih, ktorý by bolo možné označiť za vznik ľudského života, ako je počatie. Pretože len a jedine v tomto okamihu sa z dvoch buniek, z mužskej a ženskej stáva ľudský organizmus, ktorý má samostatné DNA, samostatný genetický kód odlišný od DNA matky aj otca. DNA, v ktorom sú zakódované všetky vlastnosti dospelého ľudského jedinca. Všetko ostatné nie je ničím iným ako len vývinovým štádiom ľudskej osoby, ktorý prebieha kontinuálne od počatia cez narodenie až do dospelosti.
Samozrejme, liberáli a im poplatní populárni vedci budú vykrikovať, že človek v žiadnom prípade nie je človek od počatia, ale až o niekoľko týždňov po ňom. Väčšina z nich hovorí o hranici 12 týždňov, prípadne 10 týždňov, keď je podľa nich mozog dieťaťa dostatočne funkčný. Iní liberáli by túto hranicu posunuli až na 28 týždňov, pretože až vtedy je podľa nich schopné dieťa prežiť mimo tela matky. Aj túto hranicu však postupne znižujú v závislosti od pokroku v medicíne, ktorá v súčasnosti umožňuje prežitie dieťaťa dokonca aj v 22. týždni. Podľa inej pseudovedeckej liberálne teórie je človek človekom až vtedy, keď má mozog a nervovú sústavu vyvinutú natoľko, že cíti bolesť. Aj tu sa však títo špekulanti a teoretici rozchádzajú v tom, kedy začíname cítiť bolesť. Podľa niektorých je to až v 24. týždni od počatia, podľa iných už v 20. týždni.
Páni liberáli, sme teda ľuďmi v 10., 12., 20., 22., 24. alebo až 28. týždni od počatia? Skutočne chcete, aby o legálnosti interrupcií a teda o živote a smrti našich detí rozhodovali takéto pseudovedecké teórie, ktoré sa nevedia zhodnúť ani len približne na jednom konkrétnom termíne a na jednej konkrétnej zásadnej biologickej udalosti?
Tieto fakty potvrdzuje napokon aj jeden z hlavných protagonistov legalizácie interrupcií v Spojených štátoch amerických a riaditeľ svojho času najväčšej interrupčnej kliniky v USA profesor Bernard Nathanson. Kolega Drobný už o tom hovoril, ale ja si ho dovolím tiež odcitovať, profesor Bernard Nathanson sám vykonal päťtisíc interrupcii. Ten sa svojho času vyjadril, citujem: "Som doktor Bernard Nathanson, posledný žijúci spoluzakladateľ NARAL, propotratovej organizácie, ktorú sme založili v New York City koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia. Založili sme ju, aby sme zrušili propotratovú mentalitu po celej krajine. Jednou z našich stratégií, ktorými sme chceli zmiasť ľudí, bolo popieranie faktu, o ktorom sme všetci vedeli, umelý potrat zabíja existujúcu ľudskú bytosť. Toto bola najväčšia chyba môjho života a najväčšia chyba dejín nášho národa." Koniec citátu.
Zaujímavosťou tohto lekára je aj to, že vyvrátil najčastejší argument stúpencov legálnosti interrupcií, a síce, že zákaz interrupcii nezníži počet interrupcii ale len ich presunie do ilegálneho a nebezpečného prostredia. Doktor Nathanson totiž priznal, že legalizátori potratov úmyselne klamali o štatistike nelegálnych potratov v čase, keď ešte v Spojených štátoch existoval plošný zákaz interrupcií. Ich počet odhadovali na stotisíc, ale médiám tvrdili, že v Spojených štátoch je ich ročne až jeden milión. Kým teda do roku 1973 bolo v Spojených štátoch ročne približne stotisíc ilegálnych interrupcii, po legalizácii interrupcií sa toto číslo vyšplhalo v priebehu desiatich rokov až na 1,3 milióna v roku 1983. Aj keď zoberieme do úvahy zvýšenie počtu obyvateľov, stále je to viac ako dvojnásobný nárast počtu interrupcii po tom, čo boli z legalizované. Na tomto príklade teda môžme demonštrovať, že stúpenci legálnosti potratov nielenže vedome klamú, ale aj to, že postavením interrupcií mimo zákon interrupcie radikálne znížime a zachránime tak obrovské množstvo ľudských životov. Áno, nájdu sa určite aj také ženy, ktoré budú cestovať za potratmi na potratové kliniky do zahraničia, či dokonca podstúpia tieto nebezpečné nelegálne interrupcie na našom území. Ak sa však rozhodnú takto riskovať svoje životy a svoje zdravie, je to ich voľba a ich vlastná zodpovednosť, nikto ich k tomu nenúti a ani ony samé nesmú nútiť svoje vlastné deti, aby podstúpili utrpenie a smrť. Pretože kým tieto ženy majú možnosť voľby či dieťa donosia alebo podstúpia všetky riziká nelegálneho potratu, dieťa, ktoré nosia pod srdcom, žiadne takéto možnosti nemá a je odkázané len a výlučne na rozhodnutie svojej matky.
Okrem toho podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie ročne príde o život pri ilegálnych interrupciách v krajinách s reštriktívnymi zákonmi 47-tisíc žien, z toho však 98 %, teda takmer všetkých, v rozvojových štátoch, napríklad v Afrike, teda nie v Poľsku či v iných európskych štátoch porovnateľných s nami. Oproti tomu však prichádza ročne o život po celom svete v krajinách s liberálnymi zákonmi 26 miliónov detí, čo je skutočne neporovnateľne vyššie číslo. Ak nám teda ide o skutočne o ľudské životy, neporovnateľne viac ich zachránime vtedy, ak interrupcie na požiadanie postavíme mimo zákon.
Áno, je pravda, že vždy keď niečo zakazujeme a postavíme do ilegality, tak tu bude snaha hľadať nejaké náhradné riešenia, vyhľadávať zakázané služby na čiernom trhu, prípadne v štátoch, kde nie sú zakázané. Ak by sme ale na základe tejto argumentácie mali, mali zostať, mali byť zostať interrupcie na požiadanie legálne, tak potom môžme rovno legalizovať aj napríklad nájomné vraždy, pretože aj tie by prestali byť doménou čierneho trhu, ak by sme ich z legalizovali.
Každopádne drvivá väčšina žien podstupuje interrupcie z dôvodov, ktoré nie sú akceptovateľné, nie sú to znásilnenia, nie sú to sexuálne zneužitia, nie sú nejaké incesty. Najväčšie percento žien podstupujúcich interrupcie netvoria nejaké nedospelé tínedžerky, ktoré ešte nemajú základné či stredoškolské vzdelanie. Ani ženy vo vyššom veku, ktoré môžu mať oprávnené obavy z tehotenstva. Najväčšie percento žien podstupujúcich interrupcie tvoria zdravé ženy vo veku 20 až 24 rokov, ženy, ktoré sú takpovediac ani nie príliš mladé, ani nie príliš staré na deti, ale, naopak, majú z biologického hľadiska najlepšie predpoklady byť matkami a porodiť zdravé a úspešné deti.
Panie poslankyne, páni poslanci, nemám už veľa času na to, aby som hovoril o všetkom, čo som hovoril v predošlej rozprave. Preto chcem na vás všetkých apelovať, aby ste si uvedomili, o čom hlasujete, že hlasovaním o našej predloženej novele zákona o umelom prerušení tehotenstva nebudete hlasovať o tom, aký politický vzťah máte k našej strane, aký politický vzťah máte k poslancom, ktorí túto novelu predkladajú, hlasujete len a len o tom, či zastavíte genocídu národa, ktorá tu na Slovensku prebieha, či zastavíte tento najväčší zločin a najväčšiu škvrnu v našich dejinách, či zastavíte bezbrehé vraždenie nenarodených detí, a preto hlasujete o budúcnosti tejto spoločnosti, o živote a smrti. Prosím, pamätajte na to, ak máte v sebe aspoň štipku zmyslu pre skutočnú spravodlivosť a ľudskosť.
Ďakujem

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 80 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som síce nebol určený, ale, bohužiaľ, pán poslanec Marosz tu nie je prítomný, tak ho budem musieť zastúpiť, aby som sa ako spravodajca vyjadril k návrhu uvedeného zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh ústavného zákona prerokoval Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý by bol súčasne aj gestorský výbor, s tým, aby návrh zákona prerokoval do 22. marca 2019.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Slovenská republika je jedným zo šiestich štátov Európskej únie, ktorá do dnešného dňa neumožňuje ani manželstvá, ani registrované partnerstvá sexuálnych deviantov, tzv. homosexuálov, a ja hovorím, vďaka Pánu Bohu. Vďaka Pánu Bohu, ja aj moji kolegovia z Ľudovej strany Naše Slovensko sme na to patrične hrdí.
Sme hrdí na to, že aj napriek tomu, že naša republika je sústavne vystavovaná tlaku zo strany rôznych liberálnych politikov, domácich a zahraničných mimovládok a dokonca aj cudzích ambasád, doteraz sme v tejto oblasti neupustili od poňatia toho, čo je normálne a čo je úchylné, čo je dobré a čo zlé. Sme teda hrdí na to, že sme na Slovensku ešte stále nezradili aspoň v tejto otázke tradičnú kresťanskú morálku a mravnosť a hodnoty, na ktorých je postavený náš štát a donedávna aj celá Európa.
A keď hovorím donedávna, mám na mysli to, že na západe Európy jednotlivé členské štáty Európskej únie rad za radom strácajú zdravý rozum, prevracajú tradičné hodnoty a vyhlasujú za normálne, či dokonca žiaduce to, čo bolo po stáročia považované za ohavnosť a nemorálnosť. A bohužiaľ, tento trend už nie je len na západe, ale už aj v niektorých slovanských krajinách, v Česku, Chorvátsku, či u našich južných susedov v Maďarsku, kde už tiež legálne existujú tzv. registrované partnerstvá homosexuálov, nehovoriac o tom, že v polovici členských štátov Európskej únie už umožňujú dokonca aj adopcie detí homosexuálnymi pármi.
Našťastie, my na Slovensku ešte stále držíme líniu, tú líniu, ktorú tento bezbrehý liberalizmus, pred ktorým nás varoval už v 19. storočí Ľudovít Štúr, nikdy nesmie prekročiť. Nebudem tu teraz hovoriť o tom, prečo my z Ľudovej strany Naše Slovensko, ale nielen my, ale každý človek so zdravým rozumom, neskazeným zdravým rozumom, považuje homosexualitu za úchylku a zvrhlosť a tradičnú rodinu založenú na vzťahu medzi mužom a ženou za jediný žiaduci model usporiadania slušnej spoločnosti. Nebudem tu tiež hovoriť o tom, prečo je absolútne neprijateľné a pre zdravý vývoj detí nebezpečné, aby boli akýmkoľvek spôsobom vychovávané sexuálnymi deviantmi. Toto všetko je úplná samozrejmosť, zaznelo to aj v úvodnom slove pána poslanca Uhríka a budú o tom hovoriť aj moji ďalší kolegovia.
Chcem skôr hovoriť o tom, prečo je dôležité, aby sme čím skôr prijali také legislatívne opatrenia, ktoré zabránia tomu, aby homosexuálna loby na Slovensku jedného dňa triumfovala. A súčasťou týchto opatrení je aj náš návrh novely zákona o rodine, ktorá explicitne a jednoznačne vylučuje sexuálnych deviantov z možnosti vychovávať a starať sa o deti a vytvárať tak jasnú hranicu medzi tým, čo je normálne, správne a žiaduce, a tým, čo v záujme vlastnej budúcnosti nesmieme nikdy dopustiť.
Ak si niekto myslí, že tieto otázky u nás netreba otvárať, že tu žiadna hrozba pre tradičnú rodinu neexistuje, že tu takúto hrozbu nemáme, tak sa treba pozrieť na to, čo sa deje dnes na západe či u našich susedov. Áno, ešte stále tu nemáme manželstvá ani registrované partnerstvá homosexuálov. Tento stav sa však môže veľmi rýchlo zmeniť, pretože na Slovensku sú aj dnes politické sily tak vo vláde, ako aj štandardnej opozícii, ktoré otvorene propagujú a podporujú agendu týchto deviantov.
Začnem pri súčasnej vláde vedenej sociálnymi demokratmi zo SMER-u. Keď si pozrieme európske štáty, ktoré umožňujú registrované partnerstvá homosexuálov, zistíme, že tieto boli zákonom schválené takmer vždy v štátoch, v ktorých boli v tom čase pri moci sociálni demokrati. Platí to o Českej republike, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku a mnohých ďalších európskych štátoch. Tu všade túto homoagendu pretláčali aj pretlačili sociálnodemokratické strany. A bolo by omylom myslieť si, že sociálni demokrati na Slovensku sú iní. To, že dnes túto agendu oficiálne nepodporujú, je v zásade len preto, že si to neželajú slovenskí občania, ich voliči, ktorí od nich očakávajú riešenie celkom iných problémov. Ak by sa to, nedajboh, zmenilo, ak by aj ľudia na Slovensku stratili morálny a hodnotový kompas, ktorý im doteraz zostal, zajtra hlasujú sociálni demokrati zo SMER-u v prospech homosexuálov, rovnako ako kovaní liberáli zo strany Sloboda a Solidarita.
A to netvrdím ja, ale samotní zástupcovia SMER-u. Napríklad Ján Richter, minister práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý ešte v júni 2012 vyhlásil, že jeho strana nemá s homosexualitou programový problém, ale, citujem, "vzhľadom na sociálnu, ekonomickú situáciu Slovenska sú stanovené iné priority". A podobne sa vyjadril svojho času aj smerácky poslanec Ľuboš Blaha, mimochodom, jeden z účastníkov aj tohtoročného Dúhového pochodu úchylov v Bratislave, ktorý ešte v roku 2012 na portáli jetotak.sk napísal, že registrované partnerstvá nepovolili aj preto, že voliči SMER-u by zmenu zatiaľ neprijali a spoločnosť je v mnohom netolerantná.
Taktiež sám bývalý predseda vlády Robert Fico sa vyjadril pred referendom o rodine vo februári 2015 o homosexuáloch a iných duševne chorých ľuďoch so sexuálnymi úchylkami nasledovne, citujem: "Dovoľte mi povedať, že napriek schválenej novelizácii Ústavy Slovenskej republiky, kde sme zakotvili určitú charakteristiku manželstva, že tento dodatok ústavy nebráni tomu a nemôže brániť tomu, aby verejné inštitúcie riešili praktické problémy párov rovnakého pohlavia. Mám na mysli napríklad ich prístup k informáciám zdravotníckeho charakteru, dedenie a mnohé ďalšie, ktorými inak orientovaní ľudia na Slovensku žijú. Nemôžme sa pred touto realitou zatvárať, našou povinnosťou je uľahčiť im niektoré praktické veci v živote." Koniec citátu.
Inými slovami, SMER s presadzovaním požiadaviek homosexuálov nemá žiaden ideologický problém. To, že ešte dnes nie sú registrované partnerstvá pre túto vládu prioritou, ale neznamená, že už dnes ju rôznou formou nepodporuje. Uvediem niekoľko príkladov. Už dnes pri vláde Slovenskej republiky existuje tzv. výbor pre práva lesieb, gayov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb a to ako súčasť Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Tento výbor vznikol v roku 2013 a to práve v čase, keď spomínanej rade predsedal minister zahraničných vecí za SMER Miroslav Lajčák. Ten sa svojho času vyjadril, že mu nevyhovuje konzervativizmus Slovenska v tejto oblasti.
Predsedom tohto výboru pre práva deviantov je dnes sám minister spravodlivosti Gábor Gál a jeho členmi zástupcovia rôznych mimovládok, napríklad ako Transfúzia, Možnosť voľby, Občan, demokracia a zodpovednosť, Queer Leaders Forum a podobne, ktoré sa netaja tým, že medzi ich finančnými donormi je aj známa Sorosova Nadácia otvorenej spoločnosti.
Druhý príklad. Ministerstvo kultúry; zdôrazňujem; Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky pod vedením smeráckej ministerky Ľubice Laššákovej podporilo sumou 13 500 eur z našich daní usporiadanie tohtoročného Dúhového pochodu úchylov v Bratislave a ďalších 25 000 eur dalo na filmový festival úchylov, tzv. Filmový festival inakosti. Toto je, dámy a páni, kultúra v podaní SMER-u.
Tretí príklad. Súčasná vláda finančne podporuje prostredníctvom ministerstva spravodlivosti vedeného nominantami MOST-u – HÍD mimovládky presadzujúce homoagendu. Bola to totiž práve ministerka spravodlivosti, dnes už bývalá ministerka z MOST-u – HÍD, Lucia Žitňanská, ktorá schválila v roku 2017 tri dotácie pre Iniciatívu Inakosť a Queer Leaders Forum v celkovej sume viac ako 80 000 eur. A v tomto trende pokračoval v tomto roku aj nový minister spravodlivosti Gábor Gál. No čo je zaujímavé, pokiaľ ide o dnes už bývalú ministerku a súčasnú poslankyňu Žitňanskú, táto mala blízko dokonca aj k súčasným opozičným stranám, ktoré si do svojho názvu dali slovo kresťanské, no politické kroky ich nominantov svedčili o pravom opaku. Lucia Žitňanská totiž bola pôvodne – pre tých, ktorí zabudli, im to pripomeniem – štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti nominovanou Kresťanskodemokratickým hnutím a neskôr opakovane ministerkou spravodlivosti za Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu – Demokratickú stranu, teda známejšiu pod skratkou SDKÚ – DS.
Ak by to SMER skutočne myslel s odporom v homoagende vážne, tak by nečakal na to, kým pani Žitňanská podá demisiu, ale sám by ju už predtým dávno odvolal, čo sa však nestalo. Rovnako tak tolerujú vo funkcii aj súčasného ministra spravodlivosti Gábora Gála, ktorý, ako som už povedal, aj v tomto roku dotáciou prispel na aktivity homosexuálnej mimovládky. Ako potom môžme veriť tomu, že SMER – sociálna demokracia je zárukou ochrany tradičnej rodiny, keď toleruje, že ministri tejto vlády zo štátnych peňazí financujú aktivity sexuálnych deviantov? Ako im môžme veriť, keď do europarlamentu posielajú reprezentovať svoju stranu Moniku Beňovú, ktorá sa pravidelne zúčastňuje tzv. Dúhových pochodov, či keď na primátora Bratislavy v minulosti presadili Milana Ftáčnika, ktorý rovnako ako Beňová navštevuje tieto pochody hanby? A netreba pritom zabúdať ani na to, že to bol práve poslanec za dnes už neexistujúcu Stranu demokratickej ľavice, ktorá sa neskôr stala súčasťou SMER-u, Milan Ištván, ktorý koncom roku 2001 predložil poslanecký návrh zákona o životnom partnerstve osôb rovnakého pohlavia.
No ešte otvorenejšie presadzujú túto agendu liberáli z SaS, ktorí by sa radi videli vo vláde namiesto sociálnych demokratov zo SMER-u. Napokon to, že homosexuálna loby sa nevzdáva svojich šialených nápadov ani dnes a má svojich agentov aj v tomto parlamente, dokazuje aj fakt, že aj v tomto roku sme tu mali pokus o presadenie prvého kroku všetkých stúpencov homoagendy – registrovaných partnerstiev, ktorých zavedenie navrhovali tu prítomní liberáli z SaS, a to nie po prvýkrát. Samozrejme, na oklamanie hlúpych pod iným názvom a s rozšírením aj na heterosexuálne páry, ktoré nechcú žiť v manželstve, ale pritom chcú používať jeho výhody v spoločnosti.
Už v rozprave k tomuto šialenému nápadu naši poslanci rad za radom demaskovali tento návrh ako prvý krok k tomu, aby sme tu raz mali aj tzv. homosexuálne manželstvá, napokon aj adopcie detí homosexuálmi. A hoci tento návrh liberálov neprešiel, neznamená to, že dnes nehrozí, že by si ich deti adoptovali či inak vychovávali sexuálni devianti. Súčasný zákon o rodine totiž nijakým spôsobom negarantuje, že pestúnom, poručníkom, opatrovníkom či osvojiteľom bude výhradne osoba s heterosexuálnou orientáciou. A práve preto dnes prichádzame s návrhom zákona o rodine, v ktorej explicitne vylúčime z možnosti mať dieťa zverené do osobnej starostlivosti, byť pestúnom, poručníkom, opatrovníkom či osvojiteľom osobe, u ktorej nie je vylúčená homosexuálna, pedofilná alebo zoofilná sexuálna orientácia.
Panie poslankyne, páni poslanci, náš návrh novely zákona o rodine, ako ste mali možnosť počuť, prichádza práve v čase, keď v tomto parlamente majú väčšinu strany, ktoré nemajú úctu k tradičným hodnotám, keď v tomto parlamente majú väčšinu strany, ktoré nemajú ani úctu k tradičnej rodine. Strany z vládnej koalície, ale aj z tzv. štandardnej opozície, ktoré sa neštítia podporovať – či v uliciach, alebo peniazmi – zvrhlosť a dekadenciu najhrubšieho zrna podporovať. A práve preto je mimoriadne dôležité prijať také zákony, ktoré sa proti tejto zvrhlosti a dekadencii stavajú a k nim nepochybne patrí aj naša novela zákona o rodine.
My hovoríme na rovinu, že pokiaľ ide o nás, Ľudovú stranu Naše Slovensko, my v základných otázkach rodiny nikdy neustúpime. Pre nás bude vždy manželstvo len manželstvo medzi mužom a ženou, pre nás môžu mať štátnu podporu a uznanie len manželské zväzky a nie žiadne registrované partnerstvá, tobôž nie registrované partnerstvá homosexuálov a iných úchylov. A preto nás, pre nás si nebudú môcť nikdy adoptovať deti tí, ktorí to majú v hlave popletené, ale len tí ľudia, ktorí sú, majú výlučne normálnu heterosexuálnu orientáciu. Aj keby sme mali byť posledným štátom v Európe, aj keby sme mali byť posledným štátom na svete, aj keby sa celý svet okolo nás zbláznil, Slovensko musí zostať normálne, Slovensko nesmie nastúpiť na cestu ustupovania sexuálnym deviantom, na cestu vedúcu do pekla.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predseda Národnej rady Slovenskej republiky a súčasne predseda tzv. Slovenskej národnej strany Andrej Danko nám predkladá na schválenie uznesenie, aké sme tu v histórii nášho Slovenska ešte nikdy nemali. Uznesenie, ktorým má Národná rada určiť definíciu antisemitizmu. Je to nanajvýš bizarné, keďže v najrozličnejších politologických, ideologických pojmov s koncovkou "izmus" je nespočetné množstvo, napríklad komunizmus, kapitalizmus, nacizmus, fašizmus, anarchizmus, liberalizmus, konzervativizmus a podobne, ale Národná rada sa nikdy predtým nepodujala, aby ich direktívne ako zákonodarný orgán zadefinovala, a to dokonca ani v zákone, nie to ešte obyčajným uznesením.
Viete, že je veľmi otázne, do ktorej ústavnej právomoci Národnej rady patrí určovať definície akýchkoľvek politicko-ideologických či filozofických pojmov. Keď si pozrieme ústavné právomoci Národnej rady, tak ako sú špecifikované v čl. 86 ústavy, žiadnu takú právomoc tam nenájdeme. Ibaže by bola definícia antisemitizmu považovaná za základnú otázku vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky Slovenskej republiky.
A práve k tomu smeruje moja prvá otázka na navrhovateľa, prípadne na poslancov z SNS.
Je antisemitizmus, resp. potreba jeho definície pre vás základnou otázkou slovenskej politiky? Je skutočne niečím, čím by sa mal najvyšší orgán nášho štátu zaoberať? Obzvlášť ak je jeho základným poslaním riešiť zásadné problémy občanov Slovenskej republiky, problémy v školstve, v zdravotníctve, problémy s kriminalitou, korupciou či sociálnou nespravodlivosťou?
Ak áno, prečo nejdeme rovnako zadefinovať aj iné formy národnostnej či náboženskej nenávisti a neznášanlivosti? Prečo nejdeme prijať na prvom mieste definíciu antislovakizmu, teda nenávisti k nášmu vlastnému slovenskému národu a antikresťanstva, teda nenávisti k väčšinovému kresťanskému náboženstvu? Máme si to snáď vykladať tak, že predseda Národnej rady, hoci sa sám hlási k slovenskej národnosti a kresťanskej viere, má väčší záujem a potrebu chrániť cudzí židovský národ a cudzie židovské náboženstvo viac ako vlastný slovenský národ a vlastnú kresťanskú vieru?
Fakt je totiž taký, že kým Slovákov, teda príslušníkov štátotvorného národa je na Slovensku 4,6 mil., vy nejdete riešiť ochranu slovenského národa, ale ochranu Židov, ktorých je u nás podľa posledného sčítania len 218. A fakt je tiež ten, že kým ku kresťanstvu na Slovensku hlási 4,5 mil. ľudí, vy neriešite ochranu kresťanstva, ale ochranu judaizmu, ku ktorému sa hlási len 2 310 ľudí. Ak je to ale naozaj tak, ako to vyzerá, že cudzinci a národnostné menšiny majú pre vás prednosť pred Slovákmi, tak sa pýtam, prečo práve Židia, prečo nejdete súčasne s antisemitizmom definovať aj rôzne formy nenávisti voči iným cudzím národom a náboženstvám? Je cudzí židovský národ pre vás viac ako ktorýkoľvek iný cudzí národ, národ maďarský, ruský, americký, nemecký, anglický alebo hoci aj čínsky či japonský? Je pre vás cudzia židovská viera, judaizmus viac ako ktorákoľvek iná cudzia viera? Islam, budhizmus, hinduizmus a podobne? Ak áno, prečo? Povedzte to na rovinu ako chlap bez vykrúcania a výhovoriek priamo tu v Národnej rade, prečo navrhujete na jednej strane definovať antisemitizmus a chrániť tak osobitne výlučne Židov a na strane druhej odmietnete čo i len rokovať o definícii antislovakizmu a chrániť tak Slovákov, ako sme to navrhovali my z Ľudovej strany Naše Slovensko.
Čím sú pre vás Židia takí výnimoční, aby ste jedine ich a nikoho iného chránili tak, že chcete uznesením zadefinovať antisemitizmus? Na základe čoho idete záujmy tejto nepatrnej menšiny postaviť nad záujmy všetkých ostatných národov a náboženstiev? Dokonca nad záujmy vlastného slovenského národa a vlastnej kresťanskej viery?
Dokým tieto otázky logicky a dôsledne nezodpoviete, nemôžte sa potom nikomu čudovať, ak vás obviňuje z toho, že slúžite nie slovenským, ale cudzím záujmom. A nemôžete sa tiež čudovať nikomu, kto práve Židov podozrieva aj na základe práve tejto ich nelogickej exkluzivity a tohto ich uprednostňovania pred všetkým ostatnými z toho, že majú vo svete enormnú moc a vplyv na politiku mnohých štátov, vrátane Slovenska.
Panie poslankyne, páni poslanci, Slovenská republika je podľa ústavy demokratickým a právnym štátom. A každý mi iste dáte za pravdu, že v súčasnej modernej demokracii neodmysliteľne patrí nediskriminácia občanov z dôvodu ich pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery, náboženského, politického či iného zmýšľania a národnostného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Napokon garantuje to aj Ústava Slovenskej republiky v čl. 12 ods. 2, kde sa uvádza: "Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať." Tomu zodpovedá aj slovenský právny poriadok, ktorý napríklad v Trestnom zákone pri trestnom čine hanobenia národa, rasy a presvedčenia nerozlišuje medzi tým, aký národ, akú rasu a aké náboženstvo hanobíme. Všetky národy, rasy a náboženstvá v tomto zmysle požívajú rovnakú právne ochranu.
Tento princíp by sa však prijatím osobitného uznesenia, ktorým sa definuje antisemitizmus, zásadne narušil, pretože toto uznesenie poskytuje osobitnú právnu ochranu výlučne jednému konkrétnemu národu a jednému konkrétnemu náboženstvu, a to židovskému. Z toho pohľadu je teda uznesenie, ktoré máme na stole, jasne diskriminačné a nedemokratické, a to dokonca aj voči štátotvornému slovenskému národu a kresťanskému náboženstvu, ktoré vyznáva väčšina slovenských občanov.
Otázkou je tiež zmysluplnosť celého uznesenia. Existuje vôbec na Slovensku reálna hrozba pre Židov? Ak áno, bol by som veľmi rád, ak by mi navrhovateľ, príp. niekto ďalší, kto toto uznesenie podporuje, povedal, koľko Židov bolo za posledných 10 rokov terčom násilných útokov. Alebo koľko ľudí na Slovensku bolo právoplatne odsúdených za hanobenie Židov či podnecovanie nenávisti k nim. To, že boli Židia v minulosti prenasledovaní, to nikto teraz nepopiera, ale Národná rada musí pri svojich rozhodnutiach vychádzať z aktuálneho stavu a reagovať na aktuálne hrozby.
No nielen pre tento dôvod je navrhované uznesenie nedemokratické. Toto uznesenie je nedemokratické aj preto, že zásadne zasahuje do slobody prejavu garantovanej v čl. 26 ústavy pre všetkých občanov Slovenskej republiky. Samozrejme, som si plne vedomý toho, že aj v zmysle ústavy je možno slobodu prejavu obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Problém vašej definície antisemitizmu je ale v tom, že zakazuje prakticky akúkoľvek a teda aj oprávnenú kritiku Židov, židovského náboženstva a dokonca aj židovského štátu Izrael. Áno, Židia majú takisto ako každý iný národ právo na to, aby ich nikto verejne nehanobil, buď ako národ, alebo ako náboženstvo. Túto ochranu im dáva Trestný zákon pri trestnom čine hanobenia národa, rasy a presvedčenia. Takisto ako každý iný národ majú aj právo na to, aby nikto verejne nepodnecoval k násiliu alebo nenávisti voči nim. Na to tu máme zase trestný čin podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti. To ale neznamená, že nemôžu byť podrobení objektívnej kritike, resp. kritike založenej na pravdivých faktoch a argumentoch. Na toto nemajú právo ani oni, ani nikto ďalší.
Zakazovať ľuďom, aby kritizovali Židov tak, ako kritizujú bežne aj akékoľvek iné národy, či už Rusov, Američanov, Britov, Nemcov a podobne, ak sa dopustia niečoho zlého, teda nemôže byť ospravedlňované ochranou ich práv a slobôd, a je preto jednoznačným pošliapaním slobody prejavu a jednoznačným pošliapaním ústavy. Vaša definícia antisemitizmu totiž zahŕňa prakticky akékoľvek negatívne prejavy voči Židom. Teda nielen prejavy násilia a nenávisti či hanobenia, ktoré postihuje aj súčasná legislatíva. Podľa vás je antisemitizmus aj obyčajná kritika, pretože, ako sa píše hneď v úvodnej vete vašej definície, " antisemitizmus je také vnímanie Židov, ktoré sa môže prejaviť ako nenávisť k Židom". Čiže môže, ale nemusí ísť len o nenávisť. A táto kritika dokonca nemusí smerovať ani voči Židom ako národu, ale stačí, ak je namierená, a to citujem zo samotného návrhu uznesenia, "proti židovským jednotlivcom, proti inštitúciám židovskej komunity a náboženským ustanovizniam". Samozrejme, viem pochopiť, ak je za negatívny jav považovaná kritika, ktorá sa nezakladá na pravde, ktorá je obyčajnou lžou a ohováraním. Problém vašej definície je ale v tom, že vy vôbec nerozlišujete medzi tým, či je kritika lžou alebo pravdou, hoci aj pre niektorých Židov nepríjemnou alebo nepohodlnou. Pre vás je negatívnym javom, ktorý treba odsudzovať a následne aj potrestať, aj to, keď niekto hovorí čistú pravdu. Stačí, že sa táto pravda negatívne dotýka nejakého Žida.
Aby som však bol konkrétnejší, zameriam sa na dva príklady antisemitizmu, ktoré v návrhu svojho uznesenia uvádzate.
Pán predseda, vy ste na ústavnoprávnom výbore sa vyjadrili, že kritika štátu Izrael, že túto kritiku vaše uznesenie nezakazuje. A to isté tam zopakoval aj tam prítomný veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku. Ak je to skutočne tak, ako je potom možné, že súčasťou vášho návrhu uznesenia je aj bod 10, v ktorom uvádzate, že antisemitizmom je aj to, ak niekto prirovnáva súčasnú izraelskú politiku k politike nacistov? To znamená, že podľa tohto bodu už nemožno kritizovať nielen Židov a ich náboženstvo, ale dokonca ani štát Izrael. Ak si prejdete dnes bežnú odbornú literatúru, ak si prejdete súčasnú uznávanú svetovú tlač, tak tam nájdete obrovské množstvo príkladov, keď je domáca politika niektorých štátov voči menšinám alebo ich zahraničná expanzívna politika prirovnávaná k politike nacistov. Jednoducho je celkom bežné, že ak sa aj nejaký štát dopustí genocídy, vojnových zločinov alebo zločinov proti ľudskosti, ak vedie totalitnú a nedemokratickú politiku voči svojim vlastným obyvateľom a voči menšinám, tak konanie takéhoto štátu prirovnávame aj k zločinom nacistov alebo iných totalitných režimov. Vaša definícia antisemitizmu ale znamená, že Izrael sa ako jediný štát na svete stane štátom nekritizovateľným a nedotknuteľným, štátom, ktorého politiku nemožno za žiadnych okolností prirovnávať k politike nacistov, ani v prípade, ak sa tento štát dopustí akýchkoľvek, aj tých najhorších a najodpornejších zločinov.
Uvediem príklad. Predstavte si hypoteticky, že izraelský štát bude diskriminovať Palestínčanov tak, ako diskriminovali Židov v nacistickom Nemecku. Predstavme si, že izraelský štát bude vraždiť palestínskych civilistov tak, ako vraždili židovských civilistov nacisti. Predstavme si, že Izrael sa dopustí vojnových zločinov tak, ako sa ich dopustilo nacistické Nemecko. A čo urobíme my u nás na Slovensku? Namiesto toho, aby sme túto izraelskú politiku verejne odsúdili, namiesto toho, aby sme ju nazvali pravým menom, namiesto toho, aby sme ju právom prirovnali k zločineckej politike nacistov, tak my budeme jednoducho mlčať. Nie preto, že by sme nevedeli, kde je pravda, nie preto, že by sme nechápali, čo pri tejto politike je zlé, ale budeme mlčať jednoducho preto, aby sme sa nestali antisemitmi v zmysle vášho uznesenia. Budeme mlčať preto, aby sme sa, nebodaj, aby sme neurazili, aby sme sa nedotkli nejakých Židov, a budeme mlčať predovšetkým preto, aby sme sa vyhli policajnej perzekúcii a väzneniu za to, čo vy nazývate antisemitizmom.
No čo je najhoršie, Izrael už nemôžme beztrestne kritizovať ani dnes. Teda ešte pred prijatím vášho uznesenia o antisemitizme. Ak totiž kritizujete Izrael ako poslanec Národnej rady, dostanete pokutu 1 000 eur, tak ako sa to stalo našim poslancom Stanovi Mizíkovi a Milanovi Mazurekovi. Obaja dostali pokutu nie za to, že by hlásali, že Izrael ako štát nemá právo na existenciu alebo že ho treba zničiť. Nie preto, že by popierali holokaust alebo by hanobili Židov ako národ. Pokutu dostali len preto, že kritizovali Izrael za jeho politiku voči Palestíncom. Konkrétne za to, že povedali, že Izrael vedie extrémistickú politiku voči Palestínčanom, že vznikol terorom extrémistických skupín, za to, že si položili otázku, či nie je práve Izrael štátom, kde ešte stále legálne a reálne existuje apartheid. A za konštatovanie, že Palestínec v Izraeli nie je rovnocenný Židom. Teda pokutu dostali za verejné vyslovenie kritiky izraelskej politiky voči menšinám. Politiky, ktorú kritizovali alebo kritizujú mnohé významné svetové osobnosti, dokonca aj viacerí nositelia Nobelovej ceny za mier a dokonca aj mnohí Židia. Pokutu ale dostali aj za to, že si dovolili kritizovať izraelskú vládu za to, že ju nazvali fašistickou. A to je ďalší dôkaz vášho nedemokratického zmýšľania a konania. Ukážte mi totiž aspoň jeden demokratický štát, v ktorom je zakázané kritizovať vládu a to dokonca nie ani vládu vlastného štátu, ale vládu cudzieho štátu. A túto pokutu za kritiku izraelskej politiky a vlády dostali práve na váš podnet, pán predseda Danko, a vy sám ste za jej udelenie hlasovali. A to aj spolu s poslancami SMER-u, OĽANO, MOST-u a dokonca aj spolu s niektorými tzv. liberálmi strany Sloboda a Solidarita. Ak teda tvrdíte, že Izrael možno kritizovať, tak vás vaše vlastné skutky usvedčujú z klamstva.
Zaujímavý, ba priam absurdný je aj bod 9 navrhovaného uznesenia. V ňom označujete za klasický antisemitizmus tvrdenie, že Židia zabili Ježiša. Ak je teda toto tvrdenie antisemitizmom, tak potom vám neostáva nič iné ako za antisemitskú označiť aj samotnú Bibliu, pretože toto tvrdenie sa opiera len o to, čo je v tejto svätej knihe všetkých kresťanov napísané. Zo všetkých citátov z Biblie uvediem len jeden, ktorý ilustruje vzťah židovského ľudu, vtedajšieho židovského ľudu ku Kristovi, a to konkrétne z Evanjelia podľa Matúša z 27 kapitoly, z 22. a 25. veršu. Citujem: "Pilát im povedal: "Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?" Všetci volali: "Ukrižovať ho!" On vravel: "A čo zlé urobil?" Ale oni tým väčšmi kričali: "Ukrižovať ho!" Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: "Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!" A všetok ľud odpovedal: "Jeho krv na nás a na naše deti! Vtedy im prepustil Barabáša, Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali." Koniec citátu.
Samozrejme, nikto netvrdí, že všetci Židia požadovali smrť Ježiša Krista. Každopádne tí, čo si priali jeho smrť, boli v absolútnej prevahe, o čom svedčí aj citovaný výrok, ktorý neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by sa Krista pri tomto Pilátovom súde niekto z tam prítomných Židov zastal.
Pán predseda Danko, vychádzajúc z vášho návrhu uznesenia, je teda svätá Biblia dielom, ktoré obsahuje antisemitské tvrdenia, a preto je len otázkou času, kedy bude nejakým znalcom na základe tohto označená za extrémistický materiál, ktorého prechovávanie je u nás trestné.
No vaša schizofrénia sa prejavuje najviac v oblasti národnej. Ľudovíta Štúra, všeobecne uznávaného národného velikána, ste vy sám označili za neúnavného bojovníka za povznesenie slovenského národa a jedného z najvýznamnejších Slovákov v histórii. To sú vaše slová. Ja tu teraz odcitujem z diela Ľudovíta Štúra, z diela Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom sa tento národný velikán, ku ktorému sa aj naša strana v plnej miere hlási, takto vyjadril k Židom, citujem: "Aby mohlo zemianstvo svoj ľud lepšie zdierať, aby tak čím viac vyťažilo vo svoj prospech z jeho úbohej kože, využilo v tomto svojom úpadku Židov, ktorým prenajímalo jeho majetky. Mukám a utrpeniu ľudu nebolo konca kraja. Tento cudzí národ nespojili nijakým putom s naším národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťanstvo, a preto nepozná lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval vo svoj prospech a prospech zemianstva úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne a s podporou zemianstva ho pripravoval o majetok. Odtiaľ pramení hlboká antipatia našich kmeňov voči tomuto Bohom zabudnutému národu a na druhej strane silný odpor voči zemianstvu, ktoré ľud považoval za príčinu takého zlého zaobchádzania a cítil sa nimi vydaný napospas cudzím bezcharakterným kramárom." Koniec citátu.
No to nie je všetko. Podobne Štúr písal aj inde. V článku Panslavizmus a naša krajina, ktorý vyšiel v Slovenských národných novinách 14. septembra 1847, č. 218, Štúr napísal, citujem: "Liberalizmus maďarský sa zachedil emancipovať Židov, týchto odkundesov prisťahovaných a rozbehol sa vyplieniť do temnosti a väčšej nevôle uvrhnúť Slovanov, zrábateľov našej matky pre ich remeselníkov a priemyselníkov v Uhorsku, najstarších jej obyvateľov, ľudí, ktorí sa v každom ohľade Zemi uhorskej vyznačili, zem uhorskou krvou svojou poliali a všelijakými zásluhami o ňu sa okryli. Takto, hľa, i tu sa splnilo. Neplechu napomáhajú a vyvyšujú a dobrých dorážajú." Koniec citátu. A napokon Ľudovít Štúr sa vyjadril o Židoch aj nasledovne, vo výzve So Židmi na Dolnú zem! publikovanej v Orlovi tatranskom 26. mája 1848, v ročníku 3, č. 96, napísal, citujem: "Keď ťa komár kúše, odožeň ho. Nech si ide živnosť inde hľadať. Keď Židia len z podvodu a klamu žijú, pošlime ich tam, kde robiť budú musieť a klamať nebudú môcť. Veru žiaduca vec, aby v tejto veci sama krajinská vláda a slávne ministerstvo poriadky robilo. Židom vymerať na pustatinách miesto, nech kopú a orú, nech si sami chleba dorábajú. Potom aj sviežejší a bezpečnejší budú, aj ľud kresťanský sa spokojí, zmôže a sám na kupectvo oddá. Aj my voláme: So Židmi na Dolnú zem!" Koniec citátu.
Toľko teda Štúrove citáty, ktoré evidentne napĺňajú vami navrhovanú definíciu antisemitizmu. Moja otázka na vás, pán Danko, teraz znie: Budete sa aj naďalej hlásiť k Štúrovi, alebo ho teraz odsúdite za antisemitizmus? Budete sa aj naďalej držať svojich vlastných slov, teda "Ľudovít Štúr je človek, bez ktorého by Slovensko ani neexistovalo, bez ktorého by sme nemali náš krásny materinský jazyk, myslím, si, že nie je docenený tak, ako by si zaslúžil"? Čo boli vaše slová. A napokon, bude Štúrovo dielo naďalej legálne alebo bude považované po prijatí vami navrhovaného uznesenia za extrémistický a antisemitský materiál, ktorého prechovávanie je trestné.
No nielen Ľudovít Štúr svojimi výrokmi napĺňal vašu definíciu antisemitizmu. Podobne to bolo aj s inými významnými osobnosťami slovenského národa. A nebol to len Svetozár Hurban Vajanský, o ktorom je to pomerne známe, ale aj iní, napríklad Mikuláš Dohnány, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Urban, Andrej Kmeť, Ján Kollár, Ján Baltazár Magin či dokonca čechoslovakista Vavro Šrobár, ale aj mnohí ďalší.
Tak napríklad Matej Bel, polyhistor, osvietenec a najvýznamnejší slovenský vzdelanec svojej doby, nazývaný tiež "veľká ozdoba Uhorska", po ktorom je pomenovaná aj známa univerzita v Banskej Bystrici, tak tento Matej Bel sa vo svojom známom diele Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku, ktoré vyšlo v roku 1735 a v ktorom opisuje Bratislavu a spomína tam históriu tam žijúcich Židov, vyjadril takto, citujem: "V minulých storočiach boli v meste aj Židia. Mali takú veľkú moc, že málo chýbalo, aby neovládli mesto, ktoré celkom vyžmýkali mimoriadne ťažkými úžerami." A následne pokračuje Matej Bel, citujem: "Vynaložili sme veľké úsilie, aby sme sa dozvedeli, akého priestupku sa dopustil najzločinnejší národ, prečo ho vypovedali z mesta. Nenašiel sa však nikto, kto by nám to vysvetlil. Prijali sme teda výklad, že najväčší lotri spomedzi dvojnožcov zneuctili bezbožnými rukami Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu." Toľko Matej Bel.
Nasleduje jeden zo Štúrových najbližších spolupracovníkov Michal Miloslav Hodža. Tento citát je z jeho kázne "Nepi pálenku!", ktorú predniesol 9. marca 1845, citujem: "Nuž, či náš ľud kresťanský nestal sa otrokom toho národa, ktorý svoju kliatbu neprestal, národu židovského?" Koniec citátu. Podobne hovoril aj ďalší Štúrov najbližší spolupracovník Jozef Miloslav Hurban a to v článku "Mojim nepriateľom" uverejnenom v Slovenských pohľadoch v roku 1847 v ročníku 1 č. 2, citujem: "Zdierači, úžerníci a pálenčiari židovskí za peniaze prepité na pálenke a strašne narátané úroky sedliakovi všetko, čo mu Boh požehnal, ovocia, sena, zbožia a tak ďalej pred nosom berú, konfiškujú a chvátia tak, že on si, ako štedro ho všemohúca pravica Božia darmi nadelila a požehnala, predsa ani toľko mu nezostane, aby čo ako biedne prežiť mohol, neostane mu ani na biednu kabanicu, ktorú by na seba zavesil, ani mizerné krpce, ktoré by si na nohy ušiť mohol. A všetka táto bieda leží na ňom. Medzitým, čo krvicicač Žid bez námahy a práce po pansky si žije a v hodvábnych šatoch sa prechádza." Koniec citátu Jozefa Miloslava Hurbana.
Podobne sa vyjadrovali ale dokonca aj čechoslovakistickí politici, ktorí sú dnes obdivovaní mnohými liberálmi. Tak napríklad Milan Hodža, slovenský politik s čechoslovakistickou orientáciou, ktorý stál na úplne opačnej strane ako vtedajší otec národa Andrej Hlinka, napísal v článku "Židia", ktorý vyšiel v Slovenskom týždenníku 17. júla 1904, citujem: "Že od Židov trpíme veľmi, to cítime každodenne. Oni sú našimi najhlavnejšími nepriateľmi v politike a najnebezpečnejšími vo veciach hospodárskych." Koniec citátu.
Takže ako vidíme na týchto výrokoch slovenských osobností, ktoré skutočne preukázateľne odzneli a ktoré si môže ľahko vyhľadať v knižnici či v archíve, mnohí slovenskí dejatelia napĺňali vami, zdôrazňujem, vami navrhovanú definíciu antisemitizmu.
Keď som túto tému načrtol na ústavnoprávnom výbore, tak tam zazneli námietky alebo skôr výkriky od pána poslanca Kresáka, že to všetko, čo hovorím, je len nejaká história, že je to nezmyselné sa tým zaoberať. Pravda je ale taká, že ak bude navrhovaná definícia antisemitizmu schválená, tak každý občan Slovenskej republiky aj by mal vedieť a má plné právo vedieť, čo všetko prakticky antisemitizmus je a čo nie je. Je úplne jedno, že tieto výroky zazneli v 19. či v minulom 20. storočí, že tí, čo ich povedali alebo napísali, dnes už nežijú. Aj dnes sa totiž môže stať, že tieto výroky slovenských osobností niekto zopakuje alebo že ich bude v nejakej forme rozširovať či verejne schvaľovať. Čo potom spravíme? Čo spraví polícia, špeciálna prokuratúra alebo súdy? Obávam sa, že vtedy nikto nikomu nepomôže, ak sa bude obhajovať tým, že prvýkrát tieto výroky pred nimi povedala nejaká historická osobnosť alebo že materiál, tento materiál, ktorý bude vyhodnotený za extrémistický, je len nejakým historickým dielom. Preto je mimoriadne dôležité, aby sme aj na konkrétnych príkladoch vedeli povedať, či je, či ide alebo nejde o antisemitizmus a o konkrétnych dielach, či ich je možné alebo nemožno považovať za extrémistický materiál v zmysle súčasnej legislatívy.
Históriou sa tu teda na pôde Národnej rady zaoberám aj preto, aby občania Slovenskej republiky vedeli, ku čomu všetkému môže navrhované uznesenie, ktoré navrhujete, viesť. Aby si občania Slovenskej republiky boli plne vedomí toho, že ak toto uznesenie prejde, môže sa ľahko stať, že diela našich národných dejateľov budú nejakými pseudoznalcami, pracujúcimi pre novodobé gestapo – NAKA označené za antisemistické a teda v zmysle zákona za extrémistické. Aby si boli plne vedomí toho, že ak takéto dielo bude mať niekto doma vo svojej osobnej knižnici, môžu byť trestne stíhaní za prechovávanie extrémistického materiálu a potrestaní za to dokonca aj niekoľkoročným väzením.
A o histórii hovorím aj preto, aby si všetci uvedomili, akú pokryteckú politiku vy, pán Danko, aj celá vaša slovenská národná, tzv. Slovenská národná strana, vediete, alebo akú hrubú nevedomosť o našej histórii máte. Nemôžete totiž na jednej strane tlačiť takúto definíciu antisemitizmu a volať po jeho prísnom potrestaní a na druhej strane verejne chváliť a uznávať osobnosti, ktoré práve túto vašu definíciu antisemitizmu vo svojich výrokoch napĺňali. Ak v tom ale chcete pokračovať, tak potom toto nepatrí do Národnej rady, ale skôr na nejaký, nejaké iné fórum alebo na nejaký, do nejakého iného ústavu, bohužiaľ.
Na záver chcem poukázať na ešte jeden aspekt vašej definície antisemitizmu, pán Danko. Vo vašej definícii dôrazne odsudzujete rozširovanie démonizujúcich a stereotypných tvrdení o Židoch ako o kolektíve. Súčasne s tým vám vadí, ak niekto prirovnáva izraelskú politiku k politike nacistov. Ak máme byť však objektívni a spravodliví, musíme sa pozrieť aj na druhú stranu, ako vnímajú samotní izraelskí politici, teda tí, čo tvoria izraelskú politiku, nežidov a teda iné národy. Na pôde tohto parlamentu som to už hovoril, ale poviem to ešte raz a budem citovať bývalého hlavného sefardského rabína Izraela Ovadiu Yosefa, človeka, ktorý bol zakladateľom a duchovným vodcom izraelskej parlamentnej politickej strany Shas, strany, ktorá bola od svojho vzniku v roku 1984, s výnimkou rokov 2004 až 2006, vždy súčasťou izraelskej vlády. Je tam aj teraz v súčasnej izraelskej vláde. V posledných voľbách táto strana získala skoro 9 % hlasov a 11 kresiel v izraelskom parlamente. V súčasnej izraelskej vláde má táto strana dokonca dvoch ministrov, z toho jeden je šéfom silového rezortu, teda ministerstva vnútra. Tak tento mimoriadne vplyvný a uznávaný izraelský politik Ovadia Yosef v roku 2010 povedal, citujem: "Gójovia sa narodili len preto, aby nám slúžili. Na svete nemajú iné poslanie, len slúžiť národu Izraela. Prečo je treba pohanov? Budú pracovať, budú orať, budú žať. A my budeme sedieť ako páni a jesť. To je dôvod, prečo boli vytvorení. Pohania sú ako ostatní, musia zomrieť, ale Boh im dal dlhovekosť. Prečo? Predstavte si osla. Keď uhynie, príde človek o peniaze. Je to sluha, je to jeho sluha, a preto mu je daný dlhý život, aby pre Žida mohol dlho pracovať." A toto je teda tá izraelská politika ústami samotných izraelských politikov, ktorú podľa vás nesmieme porovnávať s politikou nacistov v podstate za žiadnych okolností.
Zamyslime sa! Vy, pán Danko, hoci si hovoríte slovenský národný politik, chcete zo Židov ako z jediného národa na svete, z judaizmu ako z jediného náboženstva na svete a z Izraela ako jediného štátu na svete urobiť nedotknuteľné modly, ktoré nemožno kritizovať. Koho záujmy tu vlastne zastupujete? Komu vlastne slúžite? Na to nech si odpovie každý človek sám, ktorý má ešte aspoň trochu zdravého rozumu. Jedno je ale isté, Slovensku ani Slovákom vy určite ani vaša strana neslúžite.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, je to už po druhýkrát, čo predkladá Ľudová strana Naše Slovensko návrh zákona, ktorý nemá za cieľ nič iné, ako dať občanom Slovenskej republiky právo a možnosť slobodne sa rozhodnúť, slobodne si vybrať, či dajú seba a svoje deti zaočkovať, a to bez toho, aby im v prípade odmietnutia očkovania hrozila pokuta vo výške niekoľko stoviek eur.
V našom návrhu zákona nejde ani o zrušenie očkovania, ani o to, aby sme niekoho presviedčali, aby seba či svoje deti nedal zaočkovať. Sme však pevne presvedčení o tom, že tak, ako si môže každý človek slobodne vybrať, či podstúpi akýkoľvek iný lekársky zákrok či operáciu, ak, samozrejme, nie je hospitalizovaný bez vedomia, nie je bezprostredne ohrozený jeho život a zdravie, tak to isté musí platiť aj v prípade očkovania. Nie je možné, naozaj nie je skutočne možné, aby bol v modernej demokratickej spoločnosti ktokoľvek nútený pod hrozbou pokuty k tomu, aby podstúpil akýkoľvek lekársky zákrok, s ktorým dobrovoľne nesúhlasí. Obzvlášť, ak dôvody na jeho odmietnutie nespočívajú v drvivej väčšine prípadov v tom, že by išlo o nejakého nezodpovedného jedinca zanedbávajúceho svoje zdravie a lenivého dostaviť sa k lekárovi alebo dákeho fanatika z nejakej pochybnej sekty, ale spočíva výlučne v tom, že takýto človek, odmietajúci očkovanie, má jednoducho len dôvodnú obavu o život a zdravie seba a svojich detí.
Nebudem tu ale teraz detailnejšie hovoriť o rizikách a skutočnej efektivite očkovania, ktoré sme dopodrobna rozobrali pri poslednom predložení tohto nášho návrhu zákona. Koniec koncov na túto tému v histórii nemali ani teraz nemajú jednotný názor nielen bežní občania či politici, ale ani lekári, vedci či iní odborníci, ktorí sa touto otázkou zaoberajú. Každopádne platí, že čím viac vedomostí o očkovaní v spoločnosti máme, tým väčšie debaty a kontroverzie vyvoláva.
Pokiaľ ide o riziká spojené s očkovaním, obmedzím sa len na niekoľko otázok, ktoré mi doteraz neboli schopní zodpovedať ani lekári a dokonca ani zdravotníci z Úradu verejného zdravotníctva, ktorí priamo rozhodujú o pokutách za odmietnutie očkovania.
Na prvom mieste ide o očkovanie proti tuberkulóze tzv. BCG vakcínou, ktoré bolo na Slovensku povinné od roku 1953 až do roku 2012, kedy bolo zrušené. Bolo to vôbec prvé očkovanie, ktoré dostávali deti už v pôrodnici. Oficiálne vysvetlenie bolo, že toto očkovanie bolo zrušené z dôvodu tzv. priaznivej epidemiologickej situácie, teda z dôvodu nízkeho počtu prípadov výskytu tuberkulózy na Slovensku.
Ak je toto naozaj skutočným dôvodom na zrušenie očkovania, ktoré u nás bolo povinné a presadzované všetkými kompetentnými orgánmi takmer 60 rokov, tak potom sa pýtam, ako je možné, že z rovnakého dôvodu nebolo dodnes zrušené očkovanie proti chorobám, ktoré sa na Slovensku na rozdiel od tuberkulózy nevyskytujú vôbec, a to už desiatky rokov. Konkrétne mám na mysli detskú obrnu a záškrt. Pretože kým v roku 2011, teda rok pred zrušením povinného očkovania proti tuberkulóze, sme na Slovensku evidovali celkom 399 prípadov tuberkulózy, od roku 1960 sa u nás nenašiel ani jeden jediný prípad detskej obrny a od roku 1980 ani jeden jediný prípad záškrtu. Pri týchto chorobách je teda na Slovensku mnohonásobne priaznivejšia epidemiologická situácia, teda o to skôr by sme mali tieto očkovania zrušiť. No na rozdiel od tuberkulózy jednoducho tieto očkovania zrušené neboli.
Inými slovami, je absolútne nelogické, keď sa zruší očkovanie proti chorobe, ktorá sa u nás vyskytuje, aj keď menej ako v minulosti, ale zároveň sa ďalej pokračuje v očkovaní proti chorobám, ktoré sa u nás nevyskytujú vôbec, a to dlhodobo.
Na základe čoho je uplatňovaný dvojaký meter, resp. prístup k očkovaniu proti tuberkulóze na jednej strane a k očkovaniu proti detskej obrne či záškrtu na strane druhej? Prečo nebolo zrušené aj očkovanie proti týmto chorobám z rovnakého dôvodu, teda pre priaznivú epidemiologickú situáciu, v čom je medzi nimi rozdiel?
Nebolo skutočným dôvodom na zrušenie povinného očkovania proti tuberkulóze niečo celkom iné? Napríklad vysoký počet nežiaducich účinkov, vysoký počet poškodení zdravia, ktoré už nebolo možné zakrývať a zvádzať na iné príčiny?
Táto otázka je o to oprávnenejšia, ak si uvedomíme, že ešte v roku 2010 samotný hlavný hygienik Českej republiky Michael Vít, teda nie nejaký šarlatán, priznal v prípade BCG vakcíny proti tuberkulóze nasledovné, citujem: "U novorodencov môže očkovanie závažne poškodiť zdravie. V minulých rokoch dokonca došlo k niekoľkým úmrtiam." Koniec citátu.
Na prípade BCG vakcíny, ktorej škodlivosť alebo rizikovosť potvrdil teda aj hlavný hygienik Českej republiky, môžeme teda preukázateľne vidieť, že bezpečnosť vakcín nemôžu garantovať žiadne kompetentné orgány, a to ani tie, ktoré očkovanie od ľudí vynucujú. BCG vakcína bola totiž riadne registrovaná tak v Európskej únii a dokonca bola schválená aj naším Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv. Lekári a tzv. odborníci z oblasti vakcinológie ju obhajovali a vyhlasovali za bezpečnú. No napriek tomu sa časom ukázalo, že je škodlivá.
Ako potom môžeme veriť štátnym orgánom, že sú bezpečné aj ostatné vakcíny? Čo keď sa jedného dňa ukáže, že aj tieto vakcíny sú škodlivé?
A položím ešte dve ďalšie nezodpovedané otázky, ktoré vrhajú tieň podozrenia na očkovanie.
Za prvé. Prečo sa u nás očkuje proti ružienke, inými slovami, rubeole, prečo sa už očkujú už od, 15- až 18-mesačné deti ženského aj mužského pohlavia, keď táto choroba predstavuje preukázateľne závažnejšie zdravotné riziko len pre tehotné ženy? Prečo sa neočkuje len riziková skupina, teda pohlavne dospelé alebo dospievajúce ženy a podobne? Prečo sa u nás očkuje proti mumpsu už takisto 15- až 18-mesačné deti mužského aj ženského pohlavia, keď táto choroba predstavuje závažnejšie zdravotné riziko v podobe veľmi vzácneho zápalu semenníkov a následnej neplodnosti mužskej len pre dospievajúcich chlapcov? Kladiem túto otázku: Prečo sa opäť neočkuje len riziková skupina, teda dospievajúci muži?
Pokiaľ nebudú všetky tieto otázky logicky vysvetlené a zodpovedané, a to na základe skutočných vedeckých faktov a argumentov, nie na základe nejakých všeobecných poučiek alebo skutočností o týchto chorobách, ktoré nie sú sporné a ktorými nás dávkujú tak štátne orgány, ako aj médiá, tak potom sa nečudujme, že niektorí ľudia, a je ich čoraz viac, očkovanie odmietajú.
No aj keď by očkovanie nebolo spojené so žiadnymi rizikami, aj keby nemalo žiadne závažné nežiaduce účinky, aj keby bolo celkom bezpečné a 100-percentne efektívne, aj keby o ňom neexistovali žiadne relevantné pochybnosti, aj vtedy by sme boli zástancami toho, aby si človek mohol slobodne vybrať. Ak totiž nemôžme slobodne rozhodovať už ani len o nás samých, ak sme nútení podstupovať lekárske zákroky proti našej vôli, tak potom tu je absolútne zbytočné hovoriť o nejakých ľudských právach a slobode.
Nie nadarmo píšeme v dôvodovej správe k nášmu návrhu zákona, že vynucovanie očkovania nám pripomína lekárske zákroky nacistického doktora Mengeleho. Pretože nie je skutočne nič odpornejšie a nič neľudskejšie, keď niekto proti našej vôli manipuluje s našimi telami. A je skutočne jedno, či táto nedobrovoľná manipulácia s našimi telami poškodí každého z nás alebo len niekoho alebo či sa to robí v záujme vedy v prospech deklarovaných zdravotných výhod alebo prevencie. Rozhodujúce je to, že sa tak deje bez nášho dobrovoľného súhlasu.
V prípade očkovania sa navyše nebavíme o prípadoch, keď sú bezprostredne ohrozené naše životy a zdravie. Očkovanie sa robí takmer vo všetkých prípadoch na zdravých ľuďoch výlučne ako prevencia, a to proti chorobám, ktoré sa u nás nevyskytujú, ako som už povedal, viac ako 50 rokov.
Samozrejme, niekto môže argumentovať aj tým, že ide o prevenciu voči mimoriadne nebezpečným smrteľným chorobám a práve toto riziko smrti je dostatočným ospravedlnením pre vynucovanie si očkovania pokutami. Otázkou potom ale je, prečo vláda, ak vychádza z takejto logiky pod hrozbou pokút, nezakazuje napríklad aj fajčenie?
Kým v roku 2017 sa v celom svete vyskytlo len 113 ochorení na detskú obrnu, proti ktorej je tiež povinná vakcinácia, a z toho ani jeden z 113 ochorení nebol v Európe a viac ako 80 % z týchto ochorení bolo spôsobených dokonca vakcínami samotnými, v tom istom roku celosvetovo fajčila takmer miliarda ľudí. Kým na vírus detskej obrny, proti ktorému sa povinne u nás očkujú aj tí najmenší, zomiera 0,03 % detí a 0,15 % dospelých, čo sú údaje WHO, tak podľa tých istých údajov WHO fajčenie tabaku zabíja až 50 % fajčiarov. Kým na detskú obrnu v minulom roku nezomrelo ani 100 ľudí, na fajčenie zomiera ročne vo svete 6 mil. ľudí. Fajčenie je teda len podľa obyčajnej štatistiky mnohonásobne rozšírenejšie a nebezpečnejšie ako niektoré choroby, proti ktorým sa u nás povinne očkuje.
Napriek tomu štát nejde pokutovať fajčiarov, ktorí sú častokrát úplne ľahostajní voči svojmu zdraviu, ale rodičov, ktorí odmietajú vakcíny práve preto, že sa obávajú, že vakcíny poškodia život a zdravie detí.
Tieto a mnohé iné fakty si uvedomujú v mnohých štátoch vo svete. Ako bolo povedané, očkovanie je dobrovoľné vo väčšine členských štátov Európskej únie. A to hovorím o štátoch, ktoré zaujímajú v Európskej únii popredné miesta, napríklad Nemecko, Veľká Británia, Španielsko, Holandsko a najnovšie aj Taliansko, všetky tieto štáty s najväčším počtom obyvateľov umožňujú svojim občanom slobodu v očkovaní. A práve na príklade Talianska, ktoré zaviedlo dobrovoľnosť v očkovaní len celkom nedávno, vidíme, že tento trend je na zostupe. Je preto len na nás, či si z nich vezmeme príklad alebo či budeme naďalej zasahovať do základných ľudských práv a slobôd našich občanov a vynucovať očkovanie pokutami.
Panie poslankyne, páni poslanci, ak žiaden výrobca vakcín, žiaden lekár, žiaden vedec ani žiadny štátny orgán nemôže garantovať stopercentnú bezpečnosť a efektívnosť vakcín, ako vidíme aj na spomínanom prípade BCG vakcíny proti tuberkulóze, že to, čo je dnes vyhlásené za bezpečné, môže byť zajtra uznané za nebezpečné až kompetentnými osobami, tak potom nemáme ani my morálne ani politické právo nikoho nútiť, aby bol on či jeho deti očkované.
Ďakujem.

Kolegyne a kolegovia, ak sa spýtate bežných ľudí, bežných občanov Slovenskej republiky, čo patrí k problémom, ktoré ich na Slovensku najviac trápia, tak je to popri nízkej životnej úrovni, popri sociálnej nespravodlivosti a popri nefungujúcom školstve či zdravotníctve aj fakt, že sa nemôžu vo svojej vlastnej vlasti, vo svojich domovoch cítiť bezpečne. A že keď sa stanú obeťami trestného činu, nemôžu sa častokrát dovolať len tej elementárnej spravodlivosti. Ich pocit by sa dal zhrnúť do slov, že štát, lepšie povedané, vláda viac ochraňuje zločincov ako ich obete.
A nejde tu pritom zďaleka len o nejaké smiešne nízke tresty za závažné zločiny alebo väzenský systém, ktorý namiesto toho, aby skutočných zločincov trestal a zabránil im definitívne v páchaní trestnej činnosti, tak týchto kriminálnikov hýčka, aby mohli po prepustení pokračovať vo svojich zločinoch. To by však už bolo predmetom inej diskusie.
Pri našom návrhu zákona je reč o tom, že celá legislatíva týkajúca sa trestného systému je nastavená tak, že dáva kriminálnikom väčšie práva ako ich obetiam.
Jednou z takýchto oblastí, kde obete trestných činov, teda poškodení, v zmysle Trestného poriadku ťahajú za kratší povraz, oblasťou, kde sú jednoznačne diskriminovaní oproti páchateľom trestných činov, je oblasť trestného konania. Ak sa na to pozrieme bližšie, zistíme, že poškodený môže v súčasnosti v trestnom konaní podávať len riadne opravné prostriedky, a to sťažnosť proti uzneseniu, odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a odpor voči trestnému rozkazu. Posledné dve menované riadne opravné prostriedky, teda odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu a odpor proti trestnému rozkazu, však môže poškodený podať len vo veci náhrady škody. To znamená, že nemôže namietať ani výšku trestu uloženú danému zločincovi, ani to, či odsúdený zločinec dostane len podmienku, alebo pôjde rovno do väzenia. A dokonca nemôže namietať a odvolať sa ani vo veci samotnej viny, teda zodpovednosti obžalovaného za spáchaný trestný čin.
Čo sa týka mimoriadnych opravných prostriedkov, teda dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu súdu a návrh na obnovu konania, tieto poškodený nie je oprávnený podávať vôbec.
Slabšie postavenie oproti páchateľovi trestného činu má poškodený aj v konaní o dohode o vine a treste, ktoré je u nás čoraz rozšírenejším spôsobom, ako vybaviť celé trestné konanie proti zločincom. Zatiaľ čo bez súhlasu obvineného nie je možné uzavrieť túto dohodu, súhlas poškodeného sa vyžaduje len vo veci náhrady škody. Ak nedošlo k dohode o náhrade škody, prokurátor jednoducho navrhne, aby súd poškodeného odkázal z nároku na náhradu škody alebo jej časti na občiansky proces alebo iné konanie.
Tento samotný fakt, teda to, že poškodený má len veľmi obmedzené možnosti podávania opravných prostriedkov a z konania o dohode o vine a treste je takmer vylúčený, je aj jednou z príčin korupcie v našom štáte. Obvinenému, ktorému hrozí, že pôjde do väzenia, stačí, ak podplatí príslušného prokurátora, aby s ním uzavrel dohodu o vine a treste, a následne aj sudcu, ktorý túto dohodu schváli. Keďže poškodený nemá žiadne legálne právo dohodu o vine a treste zablokovať, celá vec sa môže vybaviť k spokojnosti zločincov už na prvostupňovom súde.
To isté platí aj v konaní pred súdom v prípade, že chce obžalovaný zabrániť podaniu odvolania v jeho neprospech. Opäť postačí, ak sa mu podarí skorumpovať príslušného prokurátora, pretože samotný poškodený, ktorý by jediný tomu mohol zabrániť, sa odvolať vo veci viny a trestu nemôže.
Pri súčasnom fungovaní systému je teda spoliehanie sa na to, že prokurátor bude vždy a za každých okolností hájiť práva poškodených, je rovnako naivné, ako veriť tomu, že vláda a jej úradníci neklamú, nepodvádzajú a nikdy sa nedajú podplatiť.
Dať väčšie práva poškodeným v trestnom konaní, teda obetiam trestných činov, naopak, znamená nielen istý druh poistenia pred skorumpovanými štátnymi orgánmi, ale predovšetkým možnosť, ako dosiahnuť spravodlivosť aj vtedy, kedy bola inak možno zastavená už na samom začiatku trestného procesu.
Panie poslankyne, páni poslanci, čo z toho všetkého vyplýva? Vyplýva z toho jasný záver, že poškodený má zo všetkých strán trestného konania jednoznačne najhoršie právne postavenie, a pritom je to práve on, koho život, zdravie, majetok a česť má ochraňovať zákon. A práve to je jeden z dôvodov, prečo to v našom štáte nefunguje, prečo musia mnohí slušní ľudia trpieť výčinmi najrôznejších zločincov a asociálov, prečo nemôžu spokojne a bezpečne žiť aspoň vo svojich vlastných domovoch a vo svojom vlastnom štáte.
Súčasne je to jeden z hlavných dôvodov, prečo občania nedôverujú vláde, štátnym orgánom, prečo neveria v to, že Slovenská republika je právny a demokratický štát. Ak totiž nemajú poškodení dostatočné práva v trestnom konaní, zvyšuje sa aj počet neobjektívnych a nespravodlivých súdnych rozhodnutí. Zločinci dostávajú neprimerane nízke tresty, ktoré neodradia od pokračovania v trestnej činnosti, a to aj veľakrát voči pôvodným obetiam. Obete trestných činov, teda poškodení, tak trpia v podstate viackrát. Pri samotnom zločine, ďalej potom, čo sa dozvedia, že zločinci, ktorí im ublížili, nie sú spravodlivo potrestaní a napokon aj vtedy, keď sa opätovne stanú obeťou týchto zločincov, recidivistov, ktorí dostali smiešne nízke tresty.
Nič z tohto by ale nemuselo byť, ak by vláda namiesto prenasledovania a kriminalizovania ľudí za politické názory naháňala skutočných zločincov. Keby sa najrôznejšie mimovládky platené zo zahraničia viac starali o pomoc obetiam trestných činov, ako o to, ako polícia zachádza s asociálmi a zločincami. Je skutočne načase, aby sme s nimi už konečne urobili poriadok. Nastavme trestný systém tak, aby bol každý zločin spravodlivo potrestaný a aby sa žiaden slušný človek nemusel báť o svoj život, zdravie ani majetok.
Náš návrh novely Trestného poriadku je prvým krokom k tejto zmene, pretože dáva obetiam trestných činov možnosť podávať v plnej miere všetky riadne aj mimoriadne opravné prostriedky, ako aj možnosť zablokovať dohodu o vine a treste. Dáva teda obetiam trestných činov silné nástroje na presadenie ich legitímnych práv.
Ďakujem.