Ďakujem. Takže k tomuto nášmu návrhu by som povedala zhruba toľko, že o potrebe zmeny zákona o Audiovizuálnom fonde hovoríme v strane SaS už pomerne dlho. Ešte v júni tohto roku sme mali v pláne podať návrh novely, ktorým sme chceli riešiť niektoré čiastkové veci, o ktorých sme presvedčení, že by tak mali vo svete verejných financií fungovať. Ale už vtedy sme mali na mysli, že túto tému treba riešiť oveľa komplexnejšie a že popri zákone o...
Ďakujem. Takže k tomuto nášmu návrhu by som povedala zhruba toľko, že o potrebe zmeny zákona o Audiovizuálnom fonde hovoríme v strane SaS už pomerne dlho. Ešte v júni tohto roku sme mali v pláne podať návrh novely, ktorým sme chceli riešiť niektoré čiastkové veci, o ktorých sme presvedčení, že by tak mali vo svete verejných financií fungovať. Ale už vtedy sme mali na mysli, že túto tému treba riešiť oveľa komplexnejšie a že popri zákone o Audiovizuálnom fonde bude potrebné rozprávať aj o potrebe zmien v iných oblastiach, napríklad o efektívnosti financovania RTVS, o vyberaní koncesií, poprípade ich zrušení, o zmluve so štátom, ktorú štát každý rok podpisuje s RTVS a tak ďalej, pretože aj tieto veci veľmi úzko s pôvodnou filmovou a televíznou tvorbou súvisia.
K tejto diskusii však ani nedošlo, pretože takmer ihneď po zverejnení nášho zámeru predstaviť zamýšľané zmeny sa zdvihla hlučná vlna odmietavých reakcií zo strany producentov, ktorá nás prakticky v zárodku zavalila lavínou kritiky a dokonca výsmechu, a to nás iba utvrdilo v tom, že sme zrejme brnkli na mimoriadne citlivú strunu. Predsa len bol to, bol to opozičný návrh, ktorý mohol prejsť bez povšimnutia, on však vyvolal takúto prudkú reakciu a my sme pochopili aj z toho, čo teda študujem, čo mám možnosť zisťovať, ako táto oblasť funguje, tak ma to utvrdilo v tom, že v rozdeľovaní verejných financií v oblasti audiovízie skrátka fungujú isté stereotypy, ktoré sú zrejme pohodlné, zabehané a meniť ich nebude až také jednoduché. Napriek tomu, že vo vnútri toho systému sú nefunkčné a naozaj veľmi pochybné, veľmi pochybné veci, o ktorých, mne to tak vychádza, všetci aj vedia, ale ich tak ticho tolerujú, možno, možno v strachu, že by sa porušila akási krehká rovnováha, ktorá je ako-tak nastavená a v ktorej si každý, kto sa v tom za tie roky naučil tak chodiť, tak si tam nájde určité svoje výhody.
My v SaS ani ja osobne do tohoto okruhu nijako nepatríme, tak nemáme zábrany znova a z takého nadhľadu a možno aj bez ohľadu na to, či sa to proste filmovým producentom páči alebo nie, vysloviť nahlas svoj názor, že skrátka každý, kto používa alebo požíva možnosť pracovať, teda pracovať za verejné zdroje v podstate, na ktoré sa všetci skladáme svojimi daňami, každý, teda aj oni, musia strpieť potrebnú mieru kontroly a že žiadna branža sa nesmie stavať do role nejakej privilegovanej vrstvy, ktorej sú daňoví poplatníci na jednej strane dobrí na to, aby sa im poskladali na honoráre, ale už im nestoja za to, aby im účelnosť vynaložených zdrojov aj skontrolovali. A tým nemyslím nič zlé, iba hovorím stále o kontrole použitia verejných zdrojov.
Človek by si mohol povedať, že čo také sa vlastne deje, veď pri pohľade zvonka sa zdá, že je všetko v poriadku, slovenskej filmovej tvorbe sa po tých rokoch stagnácie v minulosti konečne ako-tak darí. V roku 2017 sme mali dokonca rekordný počet zrealizovaných filmov, ba aj divákov prišlo na slovenské filmy rekordne veľa, tak kde je teda problém. No áno, vždy si môžeme povedať, že by to mohlo byť ešte aj horšie, veď aj také nemocnice, železnice, čokoľvek predsa funguje, lekári liečia, vlaky jazdia a filmári filmujú. Avšak hlbší pohľad pod pokrievku v tejto oblasti nám ukazuje, že podpora audiovízie by mohla byť oveľa účinnejšia, než je dnes.
Inými slovami, že za vynaložené peniaze by sme mohli mať ešte lepšie výsledky a nemusela by to byť len náhoda, zhoda náhod, že sa zrovna v tom roku 2017 postretali všetky tie dobré filmy, ktoré sa tam aj zrealizovali, že zaznamenali úspech. Lebo ten rok 2017 bol práve taký, buďme radi zaň, ale už asi rok 2018 nám ukáže, že takáto žatva či už v počte filmov, alebo v ich kvalite bola zrejme výnimka, bodaj by to tak nebolo. Ale mohlo by sa tak stať, to znamená, mohlo by sa stať, aby sme mohli mať viac výsledkov za tie isté peniaze, ak by sa práve v tom fonde nediali pochybné veci a ak by tam fungovala spravodlivá a otvorená súťaž. A mohlo by sa tak stať, ak by sme konečne prestali doplácať práve na minulosť a jej staré väzby, v ktorých je naša audiovízia stále, akoby stále zakliata.
A ako to myslím? No myslím to tak, že všetci vieme, že v minulosti sa na filmovej tvorbe podpísali tie divoké 90. roky a Mečiarova privatizácia, ktorá začala vlastne proces rozkladu výroby filmov na Kolibe. Štúdia a ateliéry boli rozkradnuté, technika aj personálne zázemie totálne zdecimované a výroba filmov sa ocitla na kolenách. Má to na svedomí doslova zopár konkrétnych ľudí a myslím, že celá branža vie, ktorí to sú. A niektorí z nich sedávali a dokonca aj sedávajú aj v tejto sále. V slovenskej kinematografii sa následne rozhostilo také všeobecné rozčarovanie z toho, že štát dáva na filmy málo peňazí, ale v skutočnosti to neboli vôbec malé sumy grantov, ktoré boli prideľované na filmovú tvorbu, a niektoré boli vo výške aj niekoľkých miliónov korún. Smola bola tá, že mnohé z dotovaných filmov neboli vôbec dokončené, takže tie výsledky nebolo navonok až tak vidno a z pohľadu zvonka tá filmová tvorba naozaj teda veľmi stagnovala.
Ten zoznam takýchto projektov, ktoré získali podporu z ministerstva kultúry vtedy ešte pred vznikom Audiovizuálneho fondu, som študovala a na moje počudovanie bol naozaj veľmi dlhý a suma, ktorú sa, ktorá sa na to vynaložila, rozhodne nebola malá. Nebudem spomínať len toho neslávne známeho Jánošíka za desiatky miliónov korún, ktorý sa vôbec nedokončil, resp. až po rokoch, aj to za cenu, že ho súkromná spoločnosť predala do Poľska, ale aj niektoré neskoršie projekty, napríklad taký dokumentárny film Keby, ktorý z rezortu kultúry získal a následne aj použil takmer 4 mil. korún, avšak ďalšie prostriedky už producent nezohnal, takže film sa vtedy neukončil. Alebo napríklad aj projekt producenta Patrika Pašša Prelietavé šťastie Aničky Jánošíkovej, na ktorý jeho spoločnosť TRIGON PRODUCTION v roku 2002 dostala na vývoj pol milióna korún bez ďalšej realizácie, a mnoho, mnoho ďalších. Ak by niekto chcel tie zoznamy študovať, tak ony sa dajú nájsť v archíve napr. internetovej verzie časopisu film.sk, ktorý tam má články z mnohých rokov dozadu a je to naozaj zaujímavé, zaujímavé čítanie. Takže tie nedokončené alebo možno podľa mňa aj protekčné projekty odčerpali peniaze, ktoré by možno vedeli lepšie využiť iní producenti, lepšie, ak by mohli súťažiť vo férovej súťaži.
No a aj preto sa v roku 2009 umelecká obec pozerala na zriadenie Audiovizuálneho fondu s veľkou nádejou, že sa na Slovensku konečne vo filmovom priemysle čosi zlepší. No, bohužiaľ, už hneď úvod nevyšiel, Marek Maďarič, bývalý minister kultúry, ponechal pri príprave tohto zákona zrejme príliš voľnú ruku televíznym producentom, ktorí zaň najviac lobovali, a iniciatíva patrila najmä spomínanému Patrikovi Paššovi, ktorý sa stal aj prvým predsedom správnej rady fondu a hneď v prvom roku fungovania hodnotenia projektov jemu samotnému a jeho podpredsedníčke fond pridelil 20 %, jednu pätinu všetkých prostriedkov na ich vlastné projekty, pričom jeho firme TRIGON PRODUCTION schválil sedem projektov. No filmárska obec sa, samozrejme, vtedy vzbúrila a viac ako 80 filmových tvorcov poslalo otvorený list ministrovi Maďaričovi. Medzi podpísanými kritikmi boli aj napríklad Peter Kerekes, Zuzana Mistríková, Marek Šulík, známe osobnosti filmového priemyslu, a oni všetci žiadali sprísnenie, sprísnenie kritérií hodnotenia projektov aj kritérií pre členstvo v komisiách. A ak dnes to isté od fondu žiadame my, zožíname za to kritiku. Pre mňa nepochopiteľné.
Audiovizuálny fond sa vtedy uzavrel, samozrejme, pred kritikou, minister Maďarič si zodpovednosť nepripúšťal a niektorých členov správnej rady vymenil až nový minister Krajcer, lenže tie možné, to možné ovplyvňovanie, prideľovanie financií v prospech spriaznených produkčných firiem zo strany členov správnej rady, riaditeľa či priamo členov komisií, tak ono to zostalo nad fondom stále ako téma visieť a ten problém s nezávislým hodnotením v Audiovizuálnom fonde iba dokresľuje argument, ktorý už niekoľkokrát zaznel, že keď hodnotia môj projekt ako člena komisie, tak vyjdem za dvere.
Ak hovorím o tom, že tá naša audiovízia je akoby stále uväznená v nejakých starých väzbách, tak mám na mysli najmä to, že, alebo aj to, že napríklad toľko spomínaná firma TRIGON Patrika Pašša sa napriek tejto svojej minulosti dodnes v systéme drží, a to mimoriadne úspešne, a dokonca od vzniku fondu, presnejšie za roky 2010 až 2018, je najväčším poberateľom grantov a z fondu v priebehu týchto rokov získala dotácie vo výške bezmála 4,5 mil. eur. To je pre mňa naozaj nepochopiteľné, že tým istým producentom, ktorí jeho konanie v roku 2009 kritizovali, dnes toto neprekáža.
Zopakujme, že je to proste človek, ktorý ešte pred vznikom fondu získaval státisíce korún vtedy na dielo, ktoré nedokončil, po založení fondu ako predseda správnej rady získal zhodou náhod pre sedem svojich projektov pätinu celého rozpočtu fondu, proti čomu sa 80 producentov vzbúrilo, a dnes je široko-ďaleko stále najväčším poberateľom dotácií v sume 4,5 mil. eur za posledných osem rokov.
No, druhým najväčším poberateľom je JMB Film & TV Production Milana Stráňavu. To je ďalší nepochopiteľne privilegovaný človek, ktorému sú schvaľované žiadosti aj napriek preukázateľným lapsusom nielen teraz, na ktoré sme poukázali my, napr. pri projekte Generál, ale aj v minulosti. Spomeňme jeho projekty Dunajská sága, Kováč spod lesa, tie mali problémy zase v RTVS, ale to je jedno, je to audiovízia, ak by sme, ak by sme na to neupozornili, tak tento človek by možno s pomocou štátnych inštitúcií, čiže Audiovizuálny fond a RTVS, len cez tento jeden jediný projekt Generál by bol schopný za niekoľko rokov vytiahnuť zo štátnej kasy viac ako 2 mil. eur, a pritom by možno ten film nikdy nevznikol, ako vieme, kedy sa začalo jeho nakrúcanie, že sa vlastne v podstate nezačalo, kedy malo, čím pádom nemal mať nárok. Nevieme, ale možno by vznikol, ale vznikla by nejaká jeho pozliepaná varianta, lebo producent totižto nemá ďalších koproducentov, ktorých pri žiadosti deklaroval, že sú zabezpečení, že to bude veľkofilm s rozpočtom 4,5 mil. eur. No, papier tuším znesie naozaj všetko a vrhá to veľmi, veľmi zlé svetlo na hodnotiteľov, ktorý na takéto niečo buď naleteli, alebo niečo mi navráva, že to mohli schváliť aj vedome.
Aby to nebolo málo, tak firma TRIGON Patrika Pašša okrem dotácií, ktoré poberá, úspešne nabehla aj na systém 20-percentných vratiek z podprogramu, z iného podprogramu, podpora filmového priemyslu, na ktorý som upozornila v rozprave k rozpočtu. To je zase spätná dotácia, ktorú Audiovizuálny fond vypláca zo svojho rozpočtu, o ktorú môžu žiadať investori produkcie filmov, pri realizácii ktorých prefinancujú na území Slovenska minimálne 150-tisíc eur, pričom na sumu tejto dotácie nie je žiaden horný limit. Firma TRIGON napríklad na seriál Inšpektor Max získala takto z fondu 316-tisíc a v rade má nastúpené ďalšie dva projekty, ďalšie dve žiadosti – Nikdy sa nevzdaj a Exorcista – za ďalších 490-tisíc. Spolu s nimi sú tam, samozrejme, aj ďalší žiadatelia, zhruba dvadsiatka ich je tam, ktorí sa touto formou uchádzajú o bezmála 11 mil. eur na vratkách, ktoré, ako tvrdím teda, nie sú pod kontrolou. A ak by to bola hocijaká iná suma, tak štát na základe zákona Mareka Maďariča by ich musel pripraviť do rozpočtu, pretože by mali na ňu zákonný nárok.
V mnohých krajinách takéto stimuly síce tiež existujú, ale všade sú presne stanovené podmienky, za akých sa dajú získať, ale hlavne je tam horná hranica, aby aj štátny rozpočet, aj producenti vedeli, na čo sa môžu pripraviť. U nás výsledná suma žiadostí bude každý rok pre ministra financií prekvapenie.
Takže mňa zaujíma, že či toto naozaj tí ostatní producenti nevidia, nemôžu si pred tým predsa zakrývať oči len preto, lebo sa obávajú o systém, ktorý aj im umožňuje nakrúcať filmy za štátne peniaze. Prispôsobia sa iba preto, lebo veď oni tiež chcú predsa nakrúcať film. To predsa nie je správne.
Ten hodnotiaci proces, to znamená to, komu a za akých podmienok sú granty prideľované, teda ale nie je podľa nás jediná riziková vec v podpore filmovej tvorby cez Audiovizuálny fond. Dlhodobo upozorňujem najmä na problémy v celkovom financovaní a následnej kontrole vyúčtovania projektov. A tie sa najvypuklejšie ukázali práve na financovaní filmu Generál, kde sa dali veľmi názorne odhaliť, keďže tie problémy tam boli naozaj že exemplárne, tam akoby pán Stráňava stratil akékoľvek zábrany a akoby si bol už zrejme sebaistý, že jemu sa nič stať nemôže, a tie vyúčtovania sú naozaj katastrofa. Avšak ak by sme vybrali ktorýkoľvek iný projekt, tak zistíme, že ten netransparentný systém financovania a kontroly sa opakuje všade. Takže nie je pravda to, z čoho sme boli obvinení, že s vaničkou vylievame aj dieťa, že je to len jeden projekt, ale inak všetko funguje výborne. Nie.
Pravda je taká, že kontrola realizácie projektov a dodržiavanie zmlúv sú viac ako benevolentné všade. Audiovizuálny fond nevie, nevie, aké faktúry vlastne akceptuje. Našli sme príklady faktúr, na ktorých sa bežne uvádzajú formulácie, fakturujeme vám stavebné práce alebo realizačné práce v hodnote xy eur, tisíc eur, bez toho, že by tam boli doložené výkazy, koľko prác, koľko hodín, koľko ľudí na tom pracovalo, aký materiál sa použil na tie kulisy, na tie, neviem, čo sa tam deklaruje. To obsahové vyúčtovanie chýba, nebolo nám dodané, ani keď sme oň výslovne žiadali podľa zákona 211, pod rúškom rôznych výhovoriek a alibi, ale nakoniec aj kontrola dozornej komisie dokázala, že jednoducho pochybenia boli, a veľké.
Takže skontrolovať ten projekt akýkoľvek aj z vnútra, z fondu, a nieto ešte zvonka, z verejnosti, si vyžaduje vysoké úsilie a dovolím si tvrdiť, že všetky zmluvy vykazujú rovnaké príznaky chýbajúcej kontroly. Je to najmä preto, že ten systém je nastavený tak, že to umožňuje. Žiadatelia v snahe zvýšiť svoje šance na získanie podpory totiž často podávajú viacero osobitných žiadostí na ten istý projekt, ktorý je iba rozdelený na viaceré cykly, pričom každý je posudzovaný ako samostatný projekt. A na tieto samostatné diela, tieto samostatné diela, tie nikto akoby neposudzuje ako súčasť nejakého jedného výsledného diela, nikto medzitým nerieši súvislosti a ak je jeden projekt nesplnený napríklad v čase, že nemôže byť riadne vyúčtovaný napríklad ten druhý, nemal by byť, ktorý by naň mal nejako logicky a obsahovo nadväzovať, takže napriek tomu, že sú teda akceptované vyúčtovania, tak je to často len formálne, na papieri, ktorý znesie všetko.
A preto v našom návrhu pracujeme iba s jedinou žiadosťou na projekt ako celok, to znamená vrátane všetkých jeho cyklov. Tiež zásadne znižujeme byrokraciu a náklady na podanie žiadosti a výrazne z sprehľadňujeme možnosť jeho ďalšej kontroly.
Ďalším problémom je dnes aj to, že ak žiadateľ podá viacero žiadostí na ten istý projekt a jednotlivé komisie posudzujú tieto žiadosti v rôznych podprogramoch osve, tak žiadosti tohto žiadateľa nemusia uspieť všade a zároveň tie komisie môžu schváliť aj nižšiu dotáciu, než žiadateľ požaduje. A takéto, by som povedala, čiastkové alebo čiastočné uspokojenie žiadosti môže rozkolísať rozpočet toho výsledného diela a žiadateľ ho musí prerábať, napasovávať na novú situáciu, no a to môže ohroziť realizáciu a tým aj výslednú kvalitu toho diela. Tieto zmeny rozpočtu v priebehu realizácie vedú potom k viacnásobným zmenám a doplneniam zmlúv, čo je horšie, ak je nesúlad v ich časových alebo vecných súvislostiach a to, toto naozaj zneprehľadňuje tú kontrolu projektu ako celku, o ktorom hovorím. Po niekoľkých takýchto zmenách ste skrátka taký zamotaný v tých zmluvách, že neviete potvrdiť na 100 %, či nejaká faktúra mohla alebo nemohla byť vyúčtovávaná ako oprávnený výsledok k jednému alebo druhému projektu. Formálne možno, ale obsahovo asi ťažko.
Preto v našej novele navrhujeme, aby sa absolvoval iba jeden schvaľovací proces, pre projekt ako celok, ako som už povedala, avšak tento schvaľovací proces by bol realizovaný v dvoch krokoch. V prvom kroku by zhodnotila umeleckú kvalitu diela umelecká komisia a v druhom kroku posúdi technicko-odborná komisia rozpočet. Ono sa to deje aj dnes, toto posudzovanie aj ako umeleckej, tak technickej alebo rozpočtovej finančnej kvality toho diela, akurát je to v jednej komisii; my navrhujeme rozdeliť to na dve trojčlenné komisie.
Ale čo je podstatné, komisie budú mať možnosť tú dotáciu schváliť alebo neschváliť vo výške uvedenej v žiadosti. To znamená, nebudú mať možnosť tú žiadanú dotáciu ďalej meniť. Týmto chceme pritlačiť na kvalitu prípravy rozpočtu a na zreálnenie tých jeho finančných požiadaviek vo vzťahu k umeleckému zámeru, lebo ak dnes niekto žiada dotáciu napr. vo výške 100-tisíc na nejaký film, nejaké dielo, ale tá komisia mu schváli povedzme iba polovicu, tak to svedčí o tom, že buď ten rozpočet nebol nastavený reálne a bol nadsadený a ten producent sa uspokojí aj s polovicou, alebo o tom, že tá komisia nevedela nejak kompetentne zhodnotiť, že áno, práve tých 100-tisíc je tá suma, ktorú tento projekt potrebuje. Takže obe tieto alternatívy svedčia buď o nekompetentnosti producenta, alebo hodnotiacej komisie posúdiť alebo odhadnúť reálnosť rozpočtu. Týmto by sme pritlačili na to, aby tie rozpočty boli nastavené reálne, kvalitne a aby komisia ich buď schválila, alebo neschválila.
Ďalšia navrhovaná zmena sa týka o tom, teda toho, že dnes má Audiovizuálny fond možnosť rozhodnúť sa, je tam taká možnosť, že či pre formu podpory pre tie schválené projekty zvolí dotáciu, pôžičku alebo koprodukčný vklad. Tá možnosť síce dnes je, ale v drvivej väčšine volí dotáciu. Na prieskume, ktorý sme mali v Audiovizuálnom fonde, mi bolo povedané, že už by sa to malo meniť a že už sami by teda radšej sa prikláňali k tým koprodukciám, ale ide to veľmi pomaly.
Ten systém, ktorý je dnes, že dostanete dotáciu ako žiadateľ, tak zabezpečuje, že vlastne ten prijímateľ tú dotáciu používa na úhradu svojich nákladov, v ktorých má zahrnuté všetky svoje výdavky vrátane honorárov, takže on je vlastne ako keby v tých svojich nákladoch zahojený, ale už v prípade komerčného zhodnotenia, ak je to dielo úspešné, tak potom vlastne celý ten prípadný výnos zo vstupného alebo z toho úspechu zostáva mu vo vačku ako bonus. Na strane Audiovizuálneho fondu ako donora je tá dotácia vlastne vždy iba výdavkom a ani v prípade komerčného úspechu toho diela vlastne sa mu nič nevracia naspäť.
A náš návrh hovorí, že aby projekty, ktoré majú rozpočet vyšší ako 500-tisíc, tak aby jedinou možnosťou participácie fondu na tom bol koprodukčný vklad. A ide nám o to, aby sa peniaze, ktoré fond vloží do projektu, čiastočne alebo v ideálnom prípade aj úplne, v ešte ideálnejšom aj so ziskom vrátili; vrátili, ak teda ten projekt bude komerčne úspešný. Ak nie, zostáva to vo forme príspevku, ktorý sa teda nevráti. Prijímateľ koprodukčného vkladu bude mať v nákladoch zahrnuté všetky svoje výdavky na realizáciu diela vrátane honorárov tak ako doteraz, avšak v prípade úspešného obchodného zhodnotenia diela sa o ten prípadný výnos s fondom podelí podľa vopred nastavených koprodukčných podielov, tak ako je to napríklad v prípade RTVS. Malo by byť. Do Audiovizuálneho fondu sa tak časť vynaložených vkladov vráti späť a v ideálnom prípade, ako vravím, môže dokonca zaznamenať zisk, ak budú projekty mimoriadne úspešné.
V roku 2017, v tom úspešnom roku, bolo na slovenských filmoch v kinách okolo 1,5 mil. divákov, tak ak by mal fond z obchodného zhodnotenia len predaja vstupeniek za tieto slovenské filmy z každého diváka čo i len jedno euro, tak znova to mohli byť ďalšie zdroje, ktoré, o ktoré by sme mohli byť v tomto roku bohatší a mohli byť uspokojení aj ďalší žiadatelia.
A posledná navrhovaná zmena sa týka podmienky, ktorú musia žiadatelia pre získanie dotácie splniť, a tou je zabezpečenie časti rozpočtu aj z iných než verejných zdrojov. Prijímatelia ich však dnes dokladajú, že majú takéto koprodukčné zdroje, iba čestnými prehláseniami a pri podávaní žiadostí, pričom už v priebehu realizácie a po podpise zmluvy nie je, nie sú tlačení, aby ich preukázali aj fyzicky, aby doniesli fyzické koprodukčné zmluvy, bankové zábezpeky, nejaké výpisy z banky, ktoré teda preukazujú, že naozaj ide o seriózny koprodukčný vklad. A na transakcie spojené s realizáciou diela nemusia ani používať osobitný bankový účet a priebeh vecného plnenia faktúr, o ktorom som hovorila, v tom čase je teda opäť veľmi náročný na kontrolu a najmä teda na tie, pri rozdelení projektu na viaceré cykly a viacnásobné dotácie.
Naša úprava stanovuje, aby boli žiadatelia povinní najneskôr v čase podpisu zmluvy, je tam dostatok času od žiadosti po podpis zmluvy, vierohodne preukázať zabezpečené vklady z iných zdrojov. To znamená zmluvami, bankovými zábezpekami, schválenými pôžičkami a tak ďalej a budú mať tiež povinnosť viesť všetky prostriedky na podporené dielo na osobitnom bankovom účte a zriadiť doň pasívny prístup pre zástupcov fondu, aby vedeli transakcie kontrolovať. Zvyšujeme tým transparentnosť a možnosť efektívnej kontroly použitia vynaložených verejných zdrojov.
Takže, vážené dámy a páni, to je, dúfam, vyčerpávajúce vysvetlenie dôvodov aj obsahu nášho návrhu, ktorý ponúkame ako náš príspevok k spravodlivejšiemu financovaniu alebo k téme spravodlivejšieho financovania kultúry. A naším cieľom je, aby sa eliminovala možnosť strácania peňazí zo systému, ku ktorému dnes nekontrolovateľne dochádza. A producenti, ktorí by sa možno tiež radi zapojili do férovej súťaže, tak strácajú šance na získanie dotácie na úkor – a nazvem to tak, ako to cítim –, na úkor starých štruktúr.
Ubezpečujem všetkých producentov aj filmárov a odkazujem im touto cestou, že mojím záujmom nie je zničiť podporu audiovízii ani ohroziť film, ako som bola označená, ale práve naopak, vylepšiť možnosti jeho financovania, sprehľadniť systém a nastaviť v ňom spravodlivé podmienky a dôslednú kontrolu, tak aby sa uplatnili naozaj kvalitné projekty vo férovej súťaži a aby sme ako diváci mali vo výsledku viac kvalitných filmov, ktoré vzniknú po naozaj dobrej príprave. Máme tu množstvo talentovaných tvorcov, ktorí čakajú na rovnaké príležitosti, na rovnosť šancí. Stačí sa len otvoriť a zdynamizovať. A myslím si, že aj starí bardi musia podať pomocnú ruku novej generácii a nesmú si uzatvárať systém iba pre seba alebo najmä pre seba a iba preto, lebo v tom vedia chodiť, keďže si tie podmienky sami nastavovali.
Takže verím, že aj týmto príspevkom som vniesla možno spätne viac svetla do tejto problematiky, do toho, ako sme to mysleli aj v tom júni a aj pre tých, ktorí do toho možno zvonka nevidia, nevidia, o čo presne ide, a že som možno lepšie objasnila naše motivácie a náš spôsob rozmýšľania aj pre tých, ktorí sa profesionálnemu filmu venujú.
Ďakujem.
Skryt prepis