Videokanál poslanca

Ďakujem. Takže k tomuto nášmu návrhu by som povedala zhruba toľko, že o potrebe zmeny zákona o Audiovizuálnom fonde hovoríme v strane SaS už pomerne dlho. Ešte v júni tohto roku sme mali v pláne podať návrh novely, ktorým sme chceli riešiť niektoré čiastkové veci, o ktorých sme presvedčení, že by tak mali vo svete verejných financií fungovať. Ale už vtedy sme mali na mysli, že túto tému treba riešiť oveľa komplexnejšie a že popri zákone o Audiovizuálnom fonde bude potrebné rozprávať aj o potrebe zmien v iných oblastiach, napríklad o efektívnosti financovania RTVS, o vyberaní koncesií, poprípade ich zrušení, o zmluve so štátom, ktorú štát každý rok podpisuje s RTVS a tak ďalej, pretože aj tieto veci veľmi úzko s pôvodnou filmovou a televíznou tvorbou súvisia.
K tejto diskusii však ani nedošlo, pretože takmer ihneď po zverejnení nášho zámeru predstaviť zamýšľané zmeny sa zdvihla hlučná vlna odmietavých reakcií zo strany producentov, ktorá nás prakticky v zárodku zavalila lavínou kritiky a dokonca výsmechu, a to nás iba utvrdilo v tom, že sme zrejme brnkli na mimoriadne citlivú strunu. Predsa len bol to, bol to opozičný návrh, ktorý mohol prejsť bez povšimnutia, on však vyvolal takúto prudkú reakciu a my sme pochopili aj z toho, čo teda študujem, čo mám možnosť zisťovať, ako táto oblasť funguje, tak ma to utvrdilo v tom, že v rozdeľovaní verejných financií v oblasti audiovízie skrátka fungujú isté stereotypy, ktoré sú zrejme pohodlné, zabehané a meniť ich nebude až také jednoduché. Napriek tomu, že vo vnútri toho systému sú nefunkčné a naozaj veľmi pochybné, veľmi pochybné veci, o ktorých, mne to tak vychádza, všetci aj vedia, ale ich tak ticho tolerujú, možno, možno v strachu, že by sa porušila akási krehká rovnováha, ktorá je ako-tak nastavená a v ktorej si každý, kto sa v tom za tie roky naučil tak chodiť, tak si tam nájde určité svoje výhody.
My v SaS ani ja osobne do tohoto okruhu nijako nepatríme, tak nemáme zábrany znova a z takého nadhľadu a možno aj bez ohľadu na to, či sa to proste filmovým producentom páči alebo nie, vysloviť nahlas svoj názor, že skrátka každý, kto používa alebo požíva možnosť pracovať, teda pracovať za verejné zdroje v podstate, na ktoré sa všetci skladáme svojimi daňami, každý, teda aj oni, musia strpieť potrebnú mieru kontroly a že žiadna branža sa nesmie stavať do role nejakej privilegovanej vrstvy, ktorej sú daňoví poplatníci na jednej strane dobrí na to, aby sa im poskladali na honoráre, ale už im nestoja za to, aby im účelnosť vynaložených zdrojov aj skontrolovali. A tým nemyslím nič zlé, iba hovorím stále o kontrole použitia verejných zdrojov.
Človek by si mohol povedať, že čo také sa vlastne deje, veď pri pohľade zvonka sa zdá, že je všetko v poriadku, slovenskej filmovej tvorbe sa po tých rokoch stagnácie v minulosti konečne ako-tak darí. V roku 2017 sme mali dokonca rekordný počet zrealizovaných filmov, ba aj divákov prišlo na slovenské filmy rekordne veľa, tak kde je teda problém. No áno, vždy si môžeme povedať, že by to mohlo byť ešte aj horšie, veď aj také nemocnice, železnice, čokoľvek predsa funguje, lekári liečia, vlaky jazdia a filmári filmujú. Avšak hlbší pohľad pod pokrievku v tejto oblasti nám ukazuje, že podpora audiovízie by mohla byť oveľa účinnejšia, než je dnes.
Inými slovami, že za vynaložené peniaze by sme mohli mať ešte lepšie výsledky a nemusela by to byť len náhoda, zhoda náhod, že sa zrovna v tom roku 2017 postretali všetky tie dobré filmy, ktoré sa tam aj zrealizovali, že zaznamenali úspech. Lebo ten rok 2017 bol práve taký, buďme radi zaň, ale už asi rok 2018 nám ukáže, že takáto žatva či už v počte filmov, alebo v ich kvalite bola zrejme výnimka, bodaj by to tak nebolo. Ale mohlo by sa tak stať, to znamená, mohlo by sa stať, aby sme mohli mať viac výsledkov za tie isté peniaze, ak by sa práve v tom fonde nediali pochybné veci a ak by tam fungovala spravodlivá a otvorená súťaž. A mohlo by sa tak stať, ak by sme konečne prestali doplácať práve na minulosť a jej staré väzby, v ktorých je naša audiovízia stále, akoby stále zakliata.
A ako to myslím? No myslím to tak, že všetci vieme, že v minulosti sa na filmovej tvorbe podpísali tie divoké 90. roky a Mečiarova privatizácia, ktorá začala vlastne proces rozkladu výroby filmov na Kolibe. Štúdia a ateliéry boli rozkradnuté, technika aj personálne zázemie totálne zdecimované a výroba filmov sa ocitla na kolenách. Má to na svedomí doslova zopár konkrétnych ľudí a myslím, že celá branža vie, ktorí to sú. A niektorí z nich sedávali a dokonca aj sedávajú aj v tejto sále. V slovenskej kinematografii sa následne rozhostilo také všeobecné rozčarovanie z toho, že štát dáva na filmy málo peňazí, ale v skutočnosti to neboli vôbec malé sumy grantov, ktoré boli prideľované na filmovú tvorbu, a niektoré boli vo výške aj niekoľkých miliónov korún. Smola bola tá, že mnohé z dotovaných filmov neboli vôbec dokončené, takže tie výsledky nebolo navonok až tak vidno a z pohľadu zvonka tá filmová tvorba naozaj teda veľmi stagnovala.
Ten zoznam takýchto projektov, ktoré získali podporu z ministerstva kultúry vtedy ešte pred vznikom Audiovizuálneho fondu, som študovala a na moje počudovanie bol naozaj veľmi dlhý a suma, ktorú sa, ktorá sa na to vynaložila, rozhodne nebola malá. Nebudem spomínať len toho neslávne známeho Jánošíka za desiatky miliónov korún, ktorý sa vôbec nedokončil, resp. až po rokoch, aj to za cenu, že ho súkromná spoločnosť predala do Poľska, ale aj niektoré neskoršie projekty, napríklad taký dokumentárny film Keby, ktorý z rezortu kultúry získal a následne aj použil takmer 4 mil. korún, avšak ďalšie prostriedky už producent nezohnal, takže film sa vtedy neukončil. Alebo napríklad aj projekt producenta Patrika Pašša Prelietavé šťastie Aničky Jánošíkovej, na ktorý jeho spoločnosť TRIGON PRODUCTION v roku 2002 dostala na vývoj pol milióna korún bez ďalšej realizácie, a mnoho, mnoho ďalších. Ak by niekto chcel tie zoznamy študovať, tak ony sa dajú nájsť v archíve napr. internetovej verzie časopisu film.sk, ktorý tam má články z mnohých rokov dozadu a je to naozaj zaujímavé, zaujímavé čítanie. Takže tie nedokončené alebo možno podľa mňa aj protekčné projekty odčerpali peniaze, ktoré by možno vedeli lepšie využiť iní producenti, lepšie, ak by mohli súťažiť vo férovej súťaži.
No a aj preto sa v roku 2009 umelecká obec pozerala na zriadenie Audiovizuálneho fondu s veľkou nádejou, že sa na Slovensku konečne vo filmovom priemysle čosi zlepší. No, bohužiaľ, už hneď úvod nevyšiel, Marek Maďarič, bývalý minister kultúry, ponechal pri príprave tohto zákona zrejme príliš voľnú ruku televíznym producentom, ktorí zaň najviac lobovali, a iniciatíva patrila najmä spomínanému Patrikovi Paššovi, ktorý sa stal aj prvým predsedom správnej rady fondu a hneď v prvom roku fungovania hodnotenia projektov jemu samotnému a jeho podpredsedníčke fond pridelil 20 %, jednu pätinu všetkých prostriedkov na ich vlastné projekty, pričom jeho firme TRIGON PRODUCTION schválil sedem projektov. No filmárska obec sa, samozrejme, vtedy vzbúrila a viac ako 80 filmových tvorcov poslalo otvorený list ministrovi Maďaričovi. Medzi podpísanými kritikmi boli aj napríklad Peter Kerekes, Zuzana Mistríková, Marek Šulík, známe osobnosti filmového priemyslu, a oni všetci žiadali sprísnenie, sprísnenie kritérií hodnotenia projektov aj kritérií pre členstvo v komisiách. A ak dnes to isté od fondu žiadame my, zožíname za to kritiku. Pre mňa nepochopiteľné.
Audiovizuálny fond sa vtedy uzavrel, samozrejme, pred kritikou, minister Maďarič si zodpovednosť nepripúšťal a niektorých členov správnej rady vymenil až nový minister Krajcer, lenže tie možné, to možné ovplyvňovanie, prideľovanie financií v prospech spriaznených produkčných firiem zo strany členov správnej rady, riaditeľa či priamo členov komisií, tak ono to zostalo nad fondom stále ako téma visieť a ten problém s nezávislým hodnotením v Audiovizuálnom fonde iba dokresľuje argument, ktorý už niekoľkokrát zaznel, že keď hodnotia môj projekt ako člena komisie, tak vyjdem za dvere.
Ak hovorím o tom, že tá naša audiovízia je akoby stále uväznená v nejakých starých väzbách, tak mám na mysli najmä to, že, alebo aj to, že napríklad toľko spomínaná firma TRIGON Patrika Pašša sa napriek tejto svojej minulosti dodnes v systéme drží, a to mimoriadne úspešne, a dokonca od vzniku fondu, presnejšie za roky 2010 až 2018, je najväčším poberateľom grantov a z fondu v priebehu týchto rokov získala dotácie vo výške bezmála 4,5 mil. eur. To je pre mňa naozaj nepochopiteľné, že tým istým producentom, ktorí jeho konanie v roku 2009 kritizovali, dnes toto neprekáža.
Zopakujme, že je to proste človek, ktorý ešte pred vznikom fondu získaval státisíce korún vtedy na dielo, ktoré nedokončil, po založení fondu ako predseda správnej rady získal zhodou náhod pre sedem svojich projektov pätinu celého rozpočtu fondu, proti čomu sa 80 producentov vzbúrilo, a dnes je široko-ďaleko stále najväčším poberateľom dotácií v sume 4,5 mil. eur za posledných osem rokov.
No, druhým najväčším poberateľom je JMB Film & TV Production Milana Stráňavu. To je ďalší nepochopiteľne privilegovaný človek, ktorému sú schvaľované žiadosti aj napriek preukázateľným lapsusom nielen teraz, na ktoré sme poukázali my, napr. pri projekte Generál, ale aj v minulosti. Spomeňme jeho projekty Dunajská sága, Kováč spod lesa, tie mali problémy zase v RTVS, ale to je jedno, je to audiovízia, ak by sme, ak by sme na to neupozornili, tak tento človek by možno s pomocou štátnych inštitúcií, čiže Audiovizuálny fond a RTVS, len cez tento jeden jediný projekt Generál by bol schopný za niekoľko rokov vytiahnuť zo štátnej kasy viac ako 2 mil. eur, a pritom by možno ten film nikdy nevznikol, ako vieme, kedy sa začalo jeho nakrúcanie, že sa vlastne v podstate nezačalo, kedy malo, čím pádom nemal mať nárok. Nevieme, ale možno by vznikol, ale vznikla by nejaká jeho pozliepaná varianta, lebo producent totižto nemá ďalších koproducentov, ktorých pri žiadosti deklaroval, že sú zabezpečení, že to bude veľkofilm s rozpočtom 4,5 mil. eur. No, papier tuším znesie naozaj všetko a vrhá to veľmi, veľmi zlé svetlo na hodnotiteľov, ktorý na takéto niečo buď naleteli, alebo niečo mi navráva, že to mohli schváliť aj vedome.
Aby to nebolo málo, tak firma TRIGON Patrika Pašša okrem dotácií, ktoré poberá, úspešne nabehla aj na systém 20-percentných vratiek z podprogramu, z iného podprogramu, podpora filmového priemyslu, na ktorý som upozornila v rozprave k rozpočtu. To je zase spätná dotácia, ktorú Audiovizuálny fond vypláca zo svojho rozpočtu, o ktorú môžu žiadať investori produkcie filmov, pri realizácii ktorých prefinancujú na území Slovenska minimálne 150-tisíc eur, pričom na sumu tejto dotácie nie je žiaden horný limit. Firma TRIGON napríklad na seriál Inšpektor Max získala takto z fondu 316-tisíc a v rade má nastúpené ďalšie dva projekty, ďalšie dve žiadosti – Nikdy sa nevzdaj a Exorcista – za ďalších 490-tisíc. Spolu s nimi sú tam, samozrejme, aj ďalší žiadatelia, zhruba dvadsiatka ich je tam, ktorí sa touto formou uchádzajú o bezmála 11 mil. eur na vratkách, ktoré, ako tvrdím teda, nie sú pod kontrolou. A ak by to bola hocijaká iná suma, tak štát na základe zákona Mareka Maďariča by ich musel pripraviť do rozpočtu, pretože by mali na ňu zákonný nárok.
V mnohých krajinách takéto stimuly síce tiež existujú, ale všade sú presne stanovené podmienky, za akých sa dajú získať, ale hlavne je tam horná hranica, aby aj štátny rozpočet, aj producenti vedeli, na čo sa môžu pripraviť. U nás výsledná suma žiadostí bude každý rok pre ministra financií prekvapenie.
Takže mňa zaujíma, že či toto naozaj tí ostatní producenti nevidia, nemôžu si pred tým predsa zakrývať oči len preto, lebo sa obávajú o systém, ktorý aj im umožňuje nakrúcať filmy za štátne peniaze. Prispôsobia sa iba preto, lebo veď oni tiež chcú predsa nakrúcať film. To predsa nie je správne.
Ten hodnotiaci proces, to znamená to, komu a za akých podmienok sú granty prideľované, teda ale nie je podľa nás jediná riziková vec v podpore filmovej tvorby cez Audiovizuálny fond. Dlhodobo upozorňujem najmä na problémy v celkovom financovaní a následnej kontrole vyúčtovania projektov. A tie sa najvypuklejšie ukázali práve na financovaní filmu Generál, kde sa dali veľmi názorne odhaliť, keďže tie problémy tam boli naozaj že exemplárne, tam akoby pán Stráňava stratil akékoľvek zábrany a akoby si bol už zrejme sebaistý, že jemu sa nič stať nemôže, a tie vyúčtovania sú naozaj katastrofa. Avšak ak by sme vybrali ktorýkoľvek iný projekt, tak zistíme, že ten netransparentný systém financovania a kontroly sa opakuje všade. Takže nie je pravda to, z čoho sme boli obvinení, že s vaničkou vylievame aj dieťa, že je to len jeden projekt, ale inak všetko funguje výborne. Nie.
Pravda je taká, že kontrola realizácie projektov a dodržiavanie zmlúv sú viac ako benevolentné všade. Audiovizuálny fond nevie, nevie, aké faktúry vlastne akceptuje. Našli sme príklady faktúr, na ktorých sa bežne uvádzajú formulácie, fakturujeme vám stavebné práce alebo realizačné práce v hodnote xy eur, tisíc eur, bez toho, že by tam boli doložené výkazy, koľko prác, koľko hodín, koľko ľudí na tom pracovalo, aký materiál sa použil na tie kulisy, na tie, neviem, čo sa tam deklaruje. To obsahové vyúčtovanie chýba, nebolo nám dodané, ani keď sme oň výslovne žiadali podľa zákona 211, pod rúškom rôznych výhovoriek a alibi, ale nakoniec aj kontrola dozornej komisie dokázala, že jednoducho pochybenia boli, a veľké.
Takže skontrolovať ten projekt akýkoľvek aj z vnútra, z fondu, a nieto ešte zvonka, z verejnosti, si vyžaduje vysoké úsilie a dovolím si tvrdiť, že všetky zmluvy vykazujú rovnaké príznaky chýbajúcej kontroly. Je to najmä preto, že ten systém je nastavený tak, že to umožňuje. Žiadatelia v snahe zvýšiť svoje šance na získanie podpory totiž často podávajú viacero osobitných žiadostí na ten istý projekt, ktorý je iba rozdelený na viaceré cykly, pričom každý je posudzovaný ako samostatný projekt. A na tieto samostatné diela, tieto samostatné diela, tie nikto akoby neposudzuje ako súčasť nejakého jedného výsledného diela, nikto medzitým nerieši súvislosti a ak je jeden projekt nesplnený napríklad v čase, že nemôže byť riadne vyúčtovaný napríklad ten druhý, nemal by byť, ktorý by naň mal nejako logicky a obsahovo nadväzovať, takže napriek tomu, že sú teda akceptované vyúčtovania, tak je to často len formálne, na papieri, ktorý znesie všetko.
A preto v našom návrhu pracujeme iba s jedinou žiadosťou na projekt ako celok, to znamená vrátane všetkých jeho cyklov. Tiež zásadne znižujeme byrokraciu a náklady na podanie žiadosti a výrazne z sprehľadňujeme možnosť jeho ďalšej kontroly.
Ďalším problémom je dnes aj to, že ak žiadateľ podá viacero žiadostí na ten istý projekt a jednotlivé komisie posudzujú tieto žiadosti v rôznych podprogramoch osve, tak žiadosti tohto žiadateľa nemusia uspieť všade a zároveň tie komisie môžu schváliť aj nižšiu dotáciu, než žiadateľ požaduje. A takéto, by som povedala, čiastkové alebo čiastočné uspokojenie žiadosti môže rozkolísať rozpočet toho výsledného diela a žiadateľ ho musí prerábať, napasovávať na novú situáciu, no a to môže ohroziť realizáciu a tým aj výslednú kvalitu toho diela. Tieto zmeny rozpočtu v priebehu realizácie vedú potom k viacnásobným zmenám a doplneniam zmlúv, čo je horšie, ak je nesúlad v ich časových alebo vecných súvislostiach a to, toto naozaj zneprehľadňuje tú kontrolu projektu ako celku, o ktorom hovorím. Po niekoľkých takýchto zmenách ste skrátka taký zamotaný v tých zmluvách, že neviete potvrdiť na 100 %, či nejaká faktúra mohla alebo nemohla byť vyúčtovávaná ako oprávnený výsledok k jednému alebo druhému projektu. Formálne možno, ale obsahovo asi ťažko.
Preto v našej novele navrhujeme, aby sa absolvoval iba jeden schvaľovací proces, pre projekt ako celok, ako som už povedala, avšak tento schvaľovací proces by bol realizovaný v dvoch krokoch. V prvom kroku by zhodnotila umeleckú kvalitu diela umelecká komisia a v druhom kroku posúdi technicko-odborná komisia rozpočet. Ono sa to deje aj dnes, toto posudzovanie aj ako umeleckej, tak technickej alebo rozpočtovej finančnej kvality toho diela, akurát je to v jednej komisii; my navrhujeme rozdeliť to na dve trojčlenné komisie.
Ale čo je podstatné, komisie budú mať možnosť tú dotáciu schváliť alebo neschváliť vo výške uvedenej v žiadosti. To znamená, nebudú mať možnosť tú žiadanú dotáciu ďalej meniť. Týmto chceme pritlačiť na kvalitu prípravy rozpočtu a na zreálnenie tých jeho finančných požiadaviek vo vzťahu k umeleckému zámeru, lebo ak dnes niekto žiada dotáciu napr. vo výške 100-tisíc na nejaký film, nejaké dielo, ale tá komisia mu schváli povedzme iba polovicu, tak to svedčí o tom, že buď ten rozpočet nebol nastavený reálne a bol nadsadený a ten producent sa uspokojí aj s polovicou, alebo o tom, že tá komisia nevedela nejak kompetentne zhodnotiť, že áno, práve tých 100-tisíc je tá suma, ktorú tento projekt potrebuje. Takže obe tieto alternatívy svedčia buď o nekompetentnosti producenta, alebo hodnotiacej komisie posúdiť alebo odhadnúť reálnosť rozpočtu. Týmto by sme pritlačili na to, aby tie rozpočty boli nastavené reálne, kvalitne a aby komisia ich buď schválila, alebo neschválila.
Ďalšia navrhovaná zmena sa týka o tom, teda toho, že dnes má Audiovizuálny fond možnosť rozhodnúť sa, je tam taká možnosť, že či pre formu podpory pre tie schválené projekty zvolí dotáciu, pôžičku alebo koprodukčný vklad. Tá možnosť síce dnes je, ale v drvivej väčšine volí dotáciu. Na prieskume, ktorý sme mali v Audiovizuálnom fonde, mi bolo povedané, že už by sa to malo meniť a že už sami by teda radšej sa prikláňali k tým koprodukciám, ale ide to veľmi pomaly.
Ten systém, ktorý je dnes, že dostanete dotáciu ako žiadateľ, tak zabezpečuje, že vlastne ten prijímateľ tú dotáciu používa na úhradu svojich nákladov, v ktorých má zahrnuté všetky svoje výdavky vrátane honorárov, takže on je vlastne ako keby v tých svojich nákladoch zahojený, ale už v prípade komerčného zhodnotenia, ak je to dielo úspešné, tak potom vlastne celý ten prípadný výnos zo vstupného alebo z toho úspechu zostáva mu vo vačku ako bonus. Na strane Audiovizuálneho fondu ako donora je tá dotácia vlastne vždy iba výdavkom a ani v prípade komerčného úspechu toho diela vlastne sa mu nič nevracia naspäť.
A náš návrh hovorí, že aby projekty, ktoré majú rozpočet vyšší ako 500-tisíc, tak aby jedinou možnosťou participácie fondu na tom bol koprodukčný vklad. A ide nám o to, aby sa peniaze, ktoré fond vloží do projektu, čiastočne alebo v ideálnom prípade aj úplne, v ešte ideálnejšom aj so ziskom vrátili; vrátili, ak teda ten projekt bude komerčne úspešný. Ak nie, zostáva to vo forme príspevku, ktorý sa teda nevráti. Prijímateľ koprodukčného vkladu bude mať v nákladoch zahrnuté všetky svoje výdavky na realizáciu diela vrátane honorárov tak ako doteraz, avšak v prípade úspešného obchodného zhodnotenia diela sa o ten prípadný výnos s fondom podelí podľa vopred nastavených koprodukčných podielov, tak ako je to napríklad v prípade RTVS. Malo by byť. Do Audiovizuálneho fondu sa tak časť vynaložených vkladov vráti späť a v ideálnom prípade, ako vravím, môže dokonca zaznamenať zisk, ak budú projekty mimoriadne úspešné.
V roku 2017, v tom úspešnom roku, bolo na slovenských filmoch v kinách okolo 1,5 mil. divákov, tak ak by mal fond z obchodného zhodnotenia len predaja vstupeniek za tieto slovenské filmy z každého diváka čo i len jedno euro, tak znova to mohli byť ďalšie zdroje, ktoré, o ktoré by sme mohli byť v tomto roku bohatší a mohli byť uspokojení aj ďalší žiadatelia.
A posledná navrhovaná zmena sa týka podmienky, ktorú musia žiadatelia pre získanie dotácie splniť, a tou je zabezpečenie časti rozpočtu aj z iných než verejných zdrojov. Prijímatelia ich však dnes dokladajú, že majú takéto koprodukčné zdroje, iba čestnými prehláseniami a pri podávaní žiadostí, pričom už v priebehu realizácie a po podpise zmluvy nie je, nie sú tlačení, aby ich preukázali aj fyzicky, aby doniesli fyzické koprodukčné zmluvy, bankové zábezpeky, nejaké výpisy z banky, ktoré teda preukazujú, že naozaj ide o seriózny koprodukčný vklad. A na transakcie spojené s realizáciou diela nemusia ani používať osobitný bankový účet a priebeh vecného plnenia faktúr, o ktorom som hovorila, v tom čase je teda opäť veľmi náročný na kontrolu a najmä teda na tie, pri rozdelení projektu na viaceré cykly a viacnásobné dotácie.
Naša úprava stanovuje, aby boli žiadatelia povinní najneskôr v čase podpisu zmluvy, je tam dostatok času od žiadosti po podpis zmluvy, vierohodne preukázať zabezpečené vklady z iných zdrojov. To znamená zmluvami, bankovými zábezpekami, schválenými pôžičkami a tak ďalej a budú mať tiež povinnosť viesť všetky prostriedky na podporené dielo na osobitnom bankovom účte a zriadiť doň pasívny prístup pre zástupcov fondu, aby vedeli transakcie kontrolovať. Zvyšujeme tým transparentnosť a možnosť efektívnej kontroly použitia vynaložených verejných zdrojov.
Takže, vážené dámy a páni, to je, dúfam, vyčerpávajúce vysvetlenie dôvodov aj obsahu nášho návrhu, ktorý ponúkame ako náš príspevok k spravodlivejšiemu financovaniu alebo k téme spravodlivejšieho financovania kultúry. A naším cieľom je, aby sa eliminovala možnosť strácania peňazí zo systému, ku ktorému dnes nekontrolovateľne dochádza. A producenti, ktorí by sa možno tiež radi zapojili do férovej súťaže, tak strácajú šance na získanie dotácie na úkor – a nazvem to tak, ako to cítim –, na úkor starých štruktúr.
Ubezpečujem všetkých producentov aj filmárov a odkazujem im touto cestou, že mojím záujmom nie je zničiť podporu audiovízii ani ohroziť film, ako som bola označená, ale práve naopak, vylepšiť možnosti jeho financovania, sprehľadniť systém a nastaviť v ňom spravodlivé podmienky a dôslednú kontrolu, tak aby sa uplatnili naozaj kvalitné projekty vo férovej súťaži a aby sme ako diváci mali vo výsledku viac kvalitných filmov, ktoré vzniknú po naozaj dobrej príprave. Máme tu množstvo talentovaných tvorcov, ktorí čakajú na rovnaké príležitosti, na rovnosť šancí. Stačí sa len otvoriť a zdynamizovať. A myslím si, že aj starí bardi musia podať pomocnú ruku novej generácii a nesmú si uzatvárať systém iba pre seba alebo najmä pre seba a iba preto, lebo v tom vedia chodiť, keďže si tie podmienky sami nastavovali.
Takže verím, že aj týmto príspevkom som vniesla možno spätne viac svetla do tejto problematiky, do toho, ako sme to mysleli aj v tom júni a aj pre tých, ktorí do toho možno zvonka nevidia, nevidia, o čo presne ide, a že som možno lepšie objasnila naše motivácie a náš spôsob rozmýšľania aj pre tých, ktorí sa profesionálnemu filmu venujú.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pri uvádzaní zákona uvediem len zopár faktov z dôvodovej správy, lebo potom by som chcela viac k nemu priblížiť v rozprave, do ktorej sa týmto aj zároveň hneď hlásim.
Takže tento návrh dopĺňa a mení právnu úpravu týkajúcu sa poskytovania finančných prostriedkov na podporu audiovizuálnej kultúry. Mení úlohu hodnotiacich komisií, ktoré budú môcť buď odporučiť, alebo neodporučiť projekt iba ako celok a iba raz v znení obsahu a rozpočtu, tak ako bol podaný, čím chceme eliminovať situácie, kedy sú fondom schvaľované zvyčajne nižšie sumy ako tie, o ktoré sa žiada, čím dochádza k následným vynúteným zmenám a úpravám pôvodného rozpočtu, koprodukčných vkladov a tým aj k zmenám v pôvodnej, v pôvodnej koncepcii diela, o ktoré má fond záujem.
Zavádzame úpravu, kedy žiadosť budú hodnotiť dve odborné komisie, umelecká odborná z hľadiska celkového umeleckého hľadiska, a ekonomicko-technická odborná komisia z produkčného a finančného hľadiska.
Návrhom sa snažíme súčasne výrazne znížiť administratívnu záťaž pre žiadateľov, ako aj fond v etape podávania žiadostí a povinnosť predkladať niektoré povinné prílohy presúvame až do momentu podpisu zmluvy.
Zároveň ustanovujeme podmienku najneskôr v čase podpisu zmluvy vierohodne preukázať zabezpečenie všetkých deklarovaných koprodukčných vkladov a viesť všetky finančné prostriedky na osobitnom účte. Audiovizuálny fond by mal mať k takémuto účtu zriadený pasívny prístup, čím chceme reagovať na doterajšiu absenciu krížovej kontroly použitia finančných prostriedkov poskytnutých z viacerých verejných zdrojov, ako aj absenciu účinnej kontroly realizácie celkového priebehu produkcie diela podľa schváleného časového a finančného plánu.
Takisto ustanovujeme podmienku, aby minimálne pri projektoch, ktorých celkový rozpočet presahuje 500-tisíc eur, sa v zmluve o poskytnutí dotácie, aby sa vlastne dotácia premenila na koprodukčný vklad, resp. aby zmluva upravila osobitné podmienky o podiele fondu na príjmoch aj z obchodného zhodnotenia projektu. Tým zase reagujeme na situáciu, kedy nie je zabezpečená návratnosť poskytnutých prostriedkov do fondu v prípade, ak projekty, podporené projekty sú náhodou komerčne úspešné. Dôvodom nášho návrhu sú teda problémy s transparentnosťou a efektívnosťou využitia finančných prostriedkov poskytovaných na podporu audiovizuálnej kultúry a ich kontrolou.
Týmto návrhom, tento náš návrh zákona neovplyvňuje objemy finančných prostriedkov určených na podporu audiovizuálnej kultúry, ani neznižuje zákonné možnosti podpory pre jednotlivé projekty.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na verejné financie. Píšeme, že nebude mať negatívny vplyv na podnikateľské prostredie, skôr si myslíme, že bude mať pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie, a nebude mať ani negatívny sociálny vplyv, ani negatívny vplyv na životné prostredie a informatizáciu spoločnosti.
Toľko oficiálny úvod a viac by som povedala potom v rozprave. Ďakujem.

Tak budem reagovať iba na pani poslankyňu Milanovú, lebo pán Číž asi nereagoval na mňa. Natália, hovoríš o tom, že Audiovizuálny fond by si zaslúžil navýšenie. Ja by som tiež bola za to, aby filmári mali viacej peňazí na svoje filmy. Bola by som veľmi za to, ale myslím si, že pokiaľ sa nevyčistí Augiášov chliev, to znamená, pokiaľ sa tam nevyčistia procesy tak, aby peniaze odtekali transparentne a aby poťažmo aj nejaký výnos z úspešných filmov, pretože aj také tu máme, sa znova vrátil do tohoto rozpočtu, no tak potom budeme navyšovať tak, ako keď hovoríme o navyšovaní rozpočtu pre nemocnice, budeme to hádzať do čiernych, do čiernej diery. Predtým, než začneme vôbec niečo navyšovať, treba upratať procesy, treba to zefektívniť a zracionalizovať. A k tomu chcem prispieť, aby moja kritika nebola len veľmi nekonštruktívna alebo aby som iba nekritizovala, tak v podstate všetky moje doterajšie zistenia ukazujú, že nakladanie s rozpočtom Audiovizuálneho fondu je vo všetkých ohľadoch netransparentné a keďže teda, ako vravím, nejdem iba kritizovať, ponúkam aj vlastný návrh na vylepšenie zákona a podrobnejšie sa veciam, ako by sa to zlepšiť dalo, venujem, budem venovať pri návrhu novely zákona o Audiovizuálnom fonde, ktorý predkladám s kolegom Klusom na tejto schôdzi ako náš príspevok k vylepšeniu tohto stavu, ktorý ma, samozrejme, mrzí, pretože si myslím, že čestní a slušní a poctiví filmári si toto nezaslúžia, aby im proste nejaké spriaznené naše osoby ukrajovali z koláča, ktorý by mohol byť použitý oveľa, oveľa efektívnejšie, a ten náš film by si to naozaj zaslúžil.

Ďakujem veľmi pekne. Som zrejme už posledná v rozprave, takže budem sa snažiť využiť tento čas a efektívne. Moje pripomienky k rozpočtu sa týkajú takisto kultúry, lebo je to oblasť, ktorej sa aj ja venujem. Ale môj príspevok, moja pripomienka k rozpočtu bude taká netypická. Nebude, nebudem sa venovať tomu rezortu nejak globálne, a ani sa nebudem venovať žiadnej položke, ktorá v rozpočte je, ale budem sa venovať práve tej jednej položke, ktorá v rozpočte nie je a na ktorú aj upozornila moja predrečníčka. Ide o tú sumu 4,7 milióna eur, ktorá by sa podľa správnosti mala nachádzať v rozpočte kultúry, respektíve Audiovizuálneho fondu, ale sa tam nenachádza. Pozornosť na túto chýbajúcu sumu upriamil pán poslanec Maďarič na kultúrnom výbore, keď sa tejto položky domáhal a chýba mu až tak, že sa kvôli nej rozhodol bojkotovať, respektíve nepodporiť celý štátny rozpočet.
Pozrime sa teda, o akú položku vlastne ide; 4,7 milióna eur je suma dotácií, ktoré Audiovizuálny fond schválil zo svojej dotačnej schémy Podpora audiovizuálneho priemyslu a ktorých čerpanie sa predpokladá v budúcom roku. Je to podľa novely zákona o Audiovizuálnom fonde z roku 2014, podľa ktorej môžu firmy, ktoré na území Slovenska produkujú film, získať spätnú dotáciu vo výške 20 % zo sumy, ktorú tu preinvestujú. Je to vlastne podnikateľský stimul, ktorý je okopírovaný z iných krajín, kde podobné vratky, nazývajme to tak, vo filmovom priemysle fungujú a je to systém štátnej pomoci, ktorý má v Európskej únii výnimku z nedovolenej štátnej pomoci.
Ale to, čo je na tom zarážajúce a čo nie je nikde inde, pán minister, je najmä to, že u nás pre ne neexistuje žiadny horný limit. My vopred teda vôbec nevieme predvídať, akú sumu budeme musieť pre tento účel v rozpočte v najbližších rokoch vyčleniť a dozvieme sa to vždy až vtedy, keď takéto žiadosti schváli Audiovizuálny fond. To, že pre rok 2019 má ísť o sumu 4,7 milióna eur, je vlastne zhoda náhod, lebo ak by fond schválil žiadosti firmám v iných výškach, napríklad by schválil žiadosti, ktoré deklarujú, že sa tu preinvestovalo 100 miliónov eur, no tak potom by tých 20 % bolo 20 miliónov a to by bola suma, ktorú by sme museli mať na budúci rok pripravenú v rozpočte.
Takže ja sa pýtam, že či je toto voči štátnemu rozpočtu zodpovedné. A moja otázka teda smeruje aj na vás, pán minister, že či ste si tohoto problému vedomý a či ho mienite nejako riešiť, lebo ak nie, tak sa nám môže stať, že táto suma sa nám nekontrolovateľne vymkne z rúk. Lebo akonáhle Audiovizuálny fond niekomu schváli dotácie, tak tie vratky vo výške 20 % vzniknú ako povinnosť štátu preplatiť ich a de facto v neobmedzenej výške, keďže tam nie je horný limit.
Mňa veľmi zaujalo, ako sa pán Maďarič osobne angažuje, aby sa táto položka v rozpočte našla a aký je nervózny, keď tieto peniaze nikde v rozpočte nevidí. Pozrela som sa preto na to bližšie a musím povedať, že má veľkú pravdu v tom, že ak tie peniaze tým, ktorí si ich uplatňujú, nevyplatíme, porušíme zákon. Jeho zákon. Novela o 20-percentných vratkách vznikla totiž v jeho dielni v roku 2014 a ja sa nemôžem ubrániť presvedčeniu, že to bol zákon ušitý na mieru a že to, aby sa skôr alebo neskôr vymkol z rúk, bolo v pláne. Dnes je to akoby v testovacej fáze a ak by prešla bez povšimnutia, tak by sme možno zostali nemilo prekvapení. Vysvetlím to.
Prvá a široko ďaleko jediná firma, ktorá si uplatnila nárok na preplatenie 20 % nákladov hneď po zavedení takejto možnosti, bola istá firma Spectral, s. r. o., ktorej konateľom je pán Dalibor Vašica. Je to človek pomerne známy vo filmárskom prostredí. V tom čase sa nejako primotal k veľkému americkému projektu Marco Polo, čo je veľkoplošný historický seriál, ktorý sa v tom čase nakrúcal v Európe a snažil sa časť z neho dotiahnuť aj na Slovensku, čo je určite chvályhodné. Problém ale je ten, že takýmto produkciám my na Slovensku nemáme veľmi čo ponúknuť. Filmové štúdiá na Kolibe boli rozkradnuté, zdevastované po Mečiarovskej privatizácii. Nemáme tu žiadne použiteľné ateliéry, štúdiá a techniku, dokonca ani ľudí. Profesie sú na vymretie, ako osvetľovači, scénografi, všetko tu máme rozprášené, takže pre zahraničných investorov okrem pekných prírodných scenérií nie sme vlastne ako krajina nijako lákaví a preto bolo treba niečo rýchlo vymyslieť. A to sa ministrovi Maďaričovi a jeho kamarátom v SMER-e evidentne podarilo a o tom, ako umne pohli vlastnou hlavou, môžu nasvedčovať nasledujúce časové súvislosti.
Novela o 20-percentných vratkách v audiovizuálnom priemysle platí od roku 2014. Presne 13. júna 2014 podpísal pán minister kultúry vtedajší Maďarič vyhlášku o filmovom projekte, ktorou ustanovuje, že suma, minimálna suma oprávnených výdavkov uhradených v súvislosti s vytváraním filmového projektu podľa zákona je 2 milióny eur, pričom táto minimálna suma nemôže presiahnuť 50 % celkového rozpočtu na produkciu filmového projektu. To bolo 13. júna. Necelé dva týždne po zavedení tejto vyhlášky, presne 25. júna bola založená firma SONAF, akciová spoločnosť, ktorá následne 15. júla 2014 založila dcérsku spoločnosť firmu Spectral, s. r. o. Vyzerá to naozaj tak, že vyhláška ministra bola ušitá presne na mieru projektu Marco Polo, respektíve ľuďom zo SONAF-u, ktorí si cez dcérsku firmu Spectral po prvýkrát mohli cez Audiovizuálny fond otestovať, ako táto v podstate geniálne jednoduchá schéma vyťahovania peňazí zo štátneho rozpočtu s použitím zahraničného partnera môže fungovať. Ak by hranica tej povinnej minimálnej investície bola v tom čase nižšia než 2 milióny, lebo to je obrovská suma, hrozilo by, že by sa o dotáciu mohli uchádzať aj menšie projekty. A v tom čase evidentne nebolo žiaduce, aby bielym koňom liezol do kapusty aj niekto iný a preto o znížení tejto hranice vtedy minister Maďarič nechcel ani počuť a pristúpil k nemu až tesne pred svojím odchodom z funkcie v auguste 2018.
O bielych koňoch nehovorím ja, ale ich existenciu objasnil novinár Ján Kuciak vo svojom článku s názvom "Kamarát Maďariča a Kaliňáka dostal tučnú dotáciu", ktorý bol uverejnený 27. novembra 2017 na portáli Aktuality.sk. Všimol si totiž, že za touto akciovkou, teda SONAF, akciová spoločnosť, minimálne cez jej dozornú radu stoja Igor Kováč, doktorka Štangová a doktor Šusta. Igor Kováč je dlhoročná šedá eminencia SMER-u. Cez jeho firmu UPTOWN PRODUCTION pretekali milióny eur, ktoré investovala Ficova strana do volebných kampaní, mítingov a osláv MDŽ. Spájajú sa s ňou aj problémy s financovaním eurokampane cez agentúru Evka na ministerstve zahraničných vecí. Firma dokonca sídli priamo v budove SMER-u na Gunduličovej ulici v centre Bratislavy. Doktorka Štangová a doktor Šusta sú zase ľudia z právnickej kancelárie METIS Legal, blízki bývalému ministrovi vnútra Kaliňakovi. Doktor Šusta zároveň pôsobí v dozornej rade, a to od jej vzniku, neznámej, teda neslávne známej akciovky B.A. Haus, ktorú ešte v roku 2007 zakladal Ladislav Bašternák. Po pár mesiacoch do nej ako akcionár pristúpil exminister Počiatek a koncom roka 2013 akcionársky podiel od Bašternáka odkúpili pol na pol Ján Počiatek a Robert Kaliňák. Ten sa k vlastníctvu 16 % firmy priznal až po mediálnom tlaku a odhalení platieb od tejto firmy na jeho bankový účet. A práve v čase jeho príchodu do firmy, do jej dozornej rady vstúpila aj doktorka Štangová. Tá je tiež aj v dozornej rade ďalšej firmy SFI Property, ktorá je zase spájaná s podozrivým procesom rekonštrukcie budovy klientskeho centra, pri ktorej, pri ktorom ministerstvo vnútra najskôr s pôvodným majiteľom podpísalo zmluvu o prenájme a neskôr budovu bez verejnej súťaže zrekonštruovalo za 12,5 milióna eur. Kto akciovú spoločnosť SONAF v skutočnosti vlastní, sa z verejne prístupných dokumentov nedá zistiť. Jej akcionári totiž nie sú zapísaní v Obchodnom registri, žiadne dokumenty neuložili ani do zbierky listín. Nezapísala sa ani do registra partnerov verejného sektora. Ján Kuciak naznačil, že za anonymne vlastnenou akciovkou by mohla stáť schránková firma Xanadu Enterprise Ltd. so sídlom na Malte, nad ktorou tri dni po prezidentských voľbách v roku 2014 získal kontrolu práve organizátor Ficovej kampane Igor Kováč. Vyplýva to z uniknutých dokumentov Panama Papers, ktoré Ján Kuciak študoval. Túto informáciu už nestihol dokončiť, ale niet pochýb, že bol blízko pravde.
Takže ešte raz, 13. júna 2014 podpisuje minister kultúry Maďarič vyhlášku o vyplácaní 20-percentných vratiek z každej minimálne dvojmiliónovej filmovej investície na Slovensku, pričom nie je stanovený žiadny horný limit. Dvadsiateho piateho júna zakladajú ľudia blízki SMER-u, resp. menovite pánovi Maďaričovi a pánovi Kaliňákovi, akciovú spoločnosť SONAF, ktorá o ďalších pár týždňov na to, 15. júla 2014 zakladá dcérsku firmu Spektral, s. r. o., a tej ako prvej a jedinej bola v zmysle tejto vyhlášky udelená dotácia. Bolo to za projekt Marco Polo, ktorý bol cez ňu realizovaný len pár mesiacov na to.
Vieme, že štáb produkcie Marco Polo s pomocou firmy Spektral na Slovensko naozaj na niekoľko dní aj prišiel. Tie fotografie z nakrúcania boli medializované, ale to, či tu počas tých pár dní stihli aj naozaj preinvestovať deklarované 2 milióny eur, z ktorých si firma Spektral uplatnila vratku 400-tisíc, je neskontrolovateľné. Pretože kým pri stimuloch napríklad takému Jaguaru v Nitre vieme skontrolovať, či tie haly naozaj stoja, či sú tam ľudia naozaj zamestnaní, tak pri produkcii filmov je to naozaj ťažké. Kulisy, karavany, stany, rekvizity, kostýmy, tie sa na zelenú lúku prinesú a zase odnesú. Ľudia a firmy spolupracujúce na projekte prídu a zase odídu. A papier znesie naozaj všetko. A to, aké faktúry je schopný Audiovizuálny fond akceptovať pri vyúčtovávaní nákladov na výrobu filmov, to vidíme dnes pri kontrole iných projektov, ktorú vykonávame, napríklad projektu Generál. A hlava sa nám pri tom zastavuje, pretože fond akceptuje faktúry bežne vystavené v znení "fakturujeme vám produkčné práce", alebo "stavebné práce, realizačné práce" v sume x, y, tisíce eur bez toho, že by boli podložené výkazmi prác s počtom vynaložených hodín, nejakým súpisom materiálu, ktorý bol použitý, služieb, ľudí a tak ďalej. Bežne sa tam akceptujú čestné prehlásenia o vlastných alebo iných koprodukčných vkladoch. Nikto z fondu nekontroluje produkcie technicky priamo na place, či sú tam naozaj použité kulisy alebo technika v tej výške, ako si ju dal producent do oprávnených nákladov a vyfakturoval. Audiovizuálny fond de facto nevie, aké presne faktúry producentom prepláca a či ich obsah naozaj sedí s realitou. Ukazuje to kontrola projektu Generál, ale platí to na akýkoľvek iný projekt, ktorý by ste si odtiaľ vytiahli.
A preto aj pri tejto príležitosti hovorím a stojím si za tým, čo hovorím stále, Audiovizuálny fond je tu hlavne pre tých, ktorí v tom vedia chodiť a majú vo fonde alebo na ministerstve dobrých kamarátov, ktorí sú ku kontrole a k vyúčtovaniam, nazvime to, že benevolentní. A niekedy sú až takí dobrí, že pripravia zákon neobmedzených možností bez horného limitu. Firma Spektral, resp. SONAF takouto firmou bezpochyby je. Povzbudená prvým úspechom rovnakým spôsobom požiadala Audiovizuálny fond o vratky na ďalšie dva projekty Robin Hood a Outlander, pričom tu už chceli rúbať naozaj vysoko. Jeden projekt má rozpočet 60 miliónov a druhý 83 miliónov eur a vratka zo sumy, ktorá sa mala preinvestovať na Slovensku, mala predstavovať v prvom prípade 3 milióny a v druhom prípade pol milióna eur. K týmto realizáciám zatiaľ nedošlo, aj keď producenti si už prišli na Slovensko obhliadať lokácie a vrabce na streche čvirikajú, že filmárom sa venoval samotný minister Kaliňák, ktorý vraj mal režiséra dokonca osobne povoziť na štátnom vrtuľníku.
O dotáciu z tohto súdka mal tú drzosť požiadať aj ďalší smerácky kamarát pán Stráňava so svojím filmom Generál. Nestačili mu žiadosti na 1,7 milióna na samotný film z verejných zdrojov. Ešte žiadal aj vratky na film z tohoto podprogramu vo výške ďalších 365-tisíc. Ktovie ako by všetky jeho žiadosti dopadli, ak by sme nezverejnili naše pochybnosti a nepodali trestné oznámenie s podozrením na subvenčný podvod.
Dnes je v zozname o vratku 20 % nastúpená asi dvadsiatka ďalších aj menších producentov, ktorí pochopili, ako jednoducho sa dá získať 20 % nákladov realizácie naspäť. Obzvlášť po tom, čo minister Maďarič tesne pred svojím odchodom z funkcie, ako som už povedala, znížil opäť vyhláškou, ktorá vstúpila do platnosti 1. augusta 2018, povinnú investíciu z dvoch miliónov iba na 150-tisíc. Projekty sú rôzne načasované a suma predpokladaná, predpokladaných vratiek, na ktorú budú mať všetci žiadatelia nárok, sa zatiaľ šplhá k sume 11 miliónov eur. Ak ministerstvo financií na toto nezareaguje, môže sa to už v roku 2020 vymknúť spod kontroly, tak ako sa vymklo spod kontroly súčasných 4,7 milióna, ktoré musíme pohľadať v rozpočte.
Tým, že minister Maďarič v roku 2018 znížil spomínaný limit sumy preinvestovanej na Slovensku z dvoch miliónov na 150-tisíc, umožnil, že vyťahovanie peňazí z rozpočtu po menších sumách viacerými firmami bude jednak nenápadnejšie, než cez nejaký nápadne veľký projekt a iba jednou firmou, jednak si asi uvedomil, že pritiahnuť naozaj veľké hollywoodske spoločnosti nebude zase až také ľahké. Samotný Audiovizuálny fond na to nie je nijako uspôsobený. Na svojej webovej stránke nemá ani len anglickú verziu, ktorou by sa prihovoril praktickými informáciami potenciálnym záujemcom o našu krajinu z radov zahraničných filmových produkcií, ktorí by k nám náhodou radi zablúdili. Avšak taká firma SONAF, súkromná akciovka, má v angličtine všetko potrebné pre svoj biznis. Na svojej webovej stránke sa tvári ako národná filmová agentúra, ktorá pre záujemcov o investovanie na Slovensku vybaví úplne všetko. Okrem vybavenia spomínanej vratky alebo 20-percentného rabatu, uvádza ako ďalšie benefity aj toto:
- povolenie na nakrúcanie v strategicky dôležitých objektoch, ako napríklad na letiskách, v elektrárňach, na priehradách udeľované vládou,
- povolenie na nakrúcanie pod dohľadom úradu vlády, t. j. získať povolenia je jednoduché a rýchle,
- bezplatnú asistenciu polície pri nakrúcaní v uliciach,
- existenciu rôznych dohôd medzi Slovenskom a inými štátmi na zabránenie dvojitému zdaneniu.
To je citácia z ich webovej stránky a úplnou čerešničkou na torte je to, že tejto súkromnej firme Audiovizuálny fond, ktorý sa nevie postarať o vlastnú anglickú verziu webu, venoval 5-tisícovú dotáciu na vytvorenie webstránky. Neviem, ktorá iná súkromná firma má takéto privilégium urobiť si webové stránky zo štátnych peňazí.
Na túto firmu bielych koní som upozornila v tomto pléne pri inej príležitosti už v marci tohto roku a čuduj sa svete, hneď v apríli z nej ako pán Kováč, tak pani Štangová, tak pán Šusta vycúvali a následne bola 1. júna zriadená Národná filmová agentúra, oficiálna, pri Audiovizuálnom fonde s úlohou propagovať Slovensko ako filmový raj. Jej zástupkyňa si už stihla urobiť výlet do Ameriky.
Takže aby som svoj príspevok uzavrela a zhrnula, poprosím o minútku času navyše, je to krátke:
Po prvé. V rozpočte sa nám vymkla z rúk čiastka 4,7 milióna eur, ktorá nám aktuálne chýba, hoci má na ňu zákonný nárok zhruba dvadsiatka producentov filmových diel, ktorým Audiovizuálny fond schválil žiadosti. Tento výdavok, ako aj každý ďalší, ktorý bude z tohto titulu do budúcna schvaľovať Audiovizuálny fond, nie je pod kontrolou ministerstva kultúry, nie je pod kontrolou ministerstva financií, a teda ani štátneho rozpočtu, nakoľko jeho výška nie je obmedzená žiadnou hornou hranicou, čo považujem za časovanú bombu do budúcnosti.
A po tretie, je tu dôvodné podozrenie, že ide o zjednodušenú schému pripravenú na zvýhodňovanie špecifickej skupiny podnikateľov, žiaľ, po rúškom zákona, ktorý umožňuje aj takéto nekontrolované úniky peňazí cez štátny rozpočet.
Preto znova vyzývam ministerku kultúry, aby sa pozrela na procesy podpory audiovízie z verejných peňazí, a to nielen v Audiovizuálnom fonde, ale aj v RTVS. Verte mi, že sú to spojité nádoby, z ktorých peniaze odtekajú rôznymi ďalšími kohútikmi, ktoré stojí za to skontrolovať, lebo ak máme hovoriť o zodpovednom rozpočte pre kultúru, musíme začať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pani poslankyňa, musím vás prerušiť, vypršal váš čas. Ja myslím, že sme všetci počuli to, čo sme mali počuť, veľmi zaujímavé informácie.

Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
... efektivitou vlastných inštitúcií. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne (povedané mimo mikrofónu). Mňa zaujalo niekoľko kľúčových slov v tvojom vystúpení, Natália, a to bolo napríklad na záver ten veselý darca. No hovoriť v prítomnosti ekonómov, že by si si priala veselého darcu, ktorý len tak daruje nejakému rezortu nejaké peniaze, je, je naozaj milé, ale myslím si, že aj v tomto rezorte by malo platiť to, čo v každom inom, a to je určitá hodnota za peniaze. Je to veľmi ťažké, samozrejme, merať v kultúre, pretože tie hodnoty tam sú často nemerateľné. Ale napriek tomu si myslím, že to, čo tomuto rezortu bytostne chýba, je určité nastavenie nejakých analytických procesov a merania dát. My ani nevieme, čo máme chcieť merať, aby sme vôbec vedeli si stanoviť nejaké ciele a nejaké želané výsledky. Takže potom to naozaj dopadá tak, že tie intergalaktické sumy, to je druhé kľúčové slovo, ktoré som si zapísala, naozaj vznikajú v prípade, že nám niečo už doslova padá na hlavu. Spomínala si galériu, Rusovecký kaštieľ, ale koľko máme takýchto zdevastovaných objektov? Je ich plná republika a nikto doteraz podľa mňa nezmeral ten, ten modernizačný dlh alebo to, koľko by sme vlastne tých peňazí na to všetko potrebovali. A ak sa bavíme aj o pamiatkach, ktoré k tomu, samozrejme, treba pripočítať, tak takisto je ich obrovské množstvo a majiteľov pamiatok máme až, až 90 % vlastníkov pamiatok je v inom než štátnom vlastníctve. Hej, 90 % pamiatok. A to, že či im urobiť nejaké daňové úľavy alebo kompenzácie, no ako jediná krajina v Európe podľa mňa pomaly, podľa mojich informácií nemajú vlastníci nárok na, právny nárok na kompenzáciu. To, že si môžu požiadať o dotáciu z programu Obnov si svoj dom, to je pekné, ale na to nemajú právny nárok. Takže aj tento mechanizmus tu absolútne chýba. Tých pamiatok máme 9 900 podľa, podľa najnovších, teda posledných čísiel, ktoré som videla. To je 9 900 nehnuteľných pamiatok, to je skoro 16 000 pamiatkových objektov a 35 000 predmetov. Takže tých vecí, ktoré sa tu nakopili, je strašne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Počas vystúpenia Martina Poliačika mi celý čas v hlave víri myšlienka, že čo je pre mňa väčšie sklamanie alebo čo je odpornejšia predstava, či to je ten podchvostný ťah, ktorý o šiestej večer prišiel s pozmeňovacím návrhom pána Madeja, v tomto návrhu sa nám akousi skrytou fintou, ktorú sme si akože nemali všimnúť, snažil podsunúť oveľa horšie riešenie, ako to už bolo spomenuté, ale teda my sme si to všimli a upozorňujeme na to, ale príde mi to, ako keby z nás chcel robiť hlupákov, alebo či má byť pre mňa sklamaním, väčším sklamaním predstava, že pôvodne demokratická strana MOST - HÍD sklamala a hlasovala s fašistami, alebo či je tým veľkým najväčším sklamaním alebo odpornou predstavou to, že, predstava, že Fico sa na 12 rokov má stať ústavným sudcom. Pripomínam, čo tu ešte nezaznelo, že je to ten Fico, nezabúdajme na to, je to ten Fico, ktorý zohnal peniaze vlastnou hlavou, začal kariéru tým, že pred voľbami v roku 2002, kedy prebiehal neľútostný súboj o funkcie a miesta na kandidátke SMER-u, sa upísal diablovi, nahrávka vznikla v čase, kedy už SMER ovládali oligarchovia, a Fico im nekládol odpor, ale, naopak, tvrdil na tej nahrávke, že je úplne legitímne, ak si títo ľudia budú po voľbách klásť nároky na štátne zákazky. A to, ako tie zákazky vyzerajú, vidíme ostatných 12 rokov, kedy naozaj vidíme, ako sú štátne zákazky prideľované.
Fico sa upísal diablovi a dnes vy upisujete diablovi túto krajinu, pokiaľ teda, pán Gál, váš návrh nestiahnete.

Ďakujem. Ja by som chcela povedať, že som veľmi rada podpísaná aj pod týmto návrhom zákona, pretože sa týka regiónu, v ktorom žijem, Trenčianskeho kraja a regiónu Hornej Nitry, ktorý som si veľmi všímala počas všetkých mojich regionálnych aktivít. Ale som rada podpísaná aj pod tými ostatnými zákonmi, ktoré sa týkajú energetiky a ktoré sa teda nepriamo týkajú aj tohto regióna. Myslím si, že je veľmi dobré, že našli takého jedného spoločného menovateľa, ktorého si, Karol, veľmi dobre pomenoval, a to je šetrenie peňazí priamo z našich peňaženiek, proste šetrenie za účty, ktoré nám každý mesiac prichádzajú do domácností. Pretože naozaj týmito skrytými opatreniami, ktoré vláda robí a ktorými zdanlivo alebo naoko podporuje ľudí, tak tých ľudí vlastne okráda.
Ja si myslím, že vďaka tvojej veľkej aktivite a vďaka veciam, ktoré aj v SaS robíme, sa do tohoto problému vniesla obrovská miera osvety, pretože sú to veľmi ťažké témy, ktorým ľudia veľmi ťažko rozumejú, ale pokiaľ sa naozaj im ukáže, že sa to týka ich vlastných peňaženiek, tak tomu porozumejú pomerne, pomerne rýchlo. A nielen peňaženiek, ale aj ich zdravia. Takže ja verím, že to vysoké percento, tých 70 % ľudí, ktorí nesúhlasia s týmito umelými dotáciami do podpory domácej produkcie energie z domáceho uhlia, je výsledkom aj týchto aktivít. Dúfam, dovolím si to tvrdiť, že určite áno, pretože vďaka takýmto názorným proste prezentáciám pochopia, o čo vlastne ide. Ja som videla, ako tam tí ľudia žijú, ako si musia zotierať ten popolček, ktorý im sadá na parapetné dosky a na autá, keď to tam tak dobre kúri ten komín, takže myslím si, že je to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za veľmi fundované zhrnutie tejto problematiky. Myslím, že sa dá súhlasiť s tým, že tento zákon je v mnohom neliberálny, je diskriminačný. Bolo tu už o tom veľa povedané. Aj v prvom čítaní som teda hovorila o mnohých výhradách, ktoré k tomuto zákonu máme a ktoré v podstate sa dajú popísať podobne, ako si ich popísal vo svojom príspevku ty. Ale ja sa chytím jedného momentu, a to sú vlastne ekonomické dopady. Ty, pán poslanec, si spomenul, že dopady ekonomické, ktoré by tento návrh mohol vyvolať, by boli okolo 60 miliónov eur, ak sa nemýlim, si pamätám toto číslo. No zrejme si mal na mysli tie investičné náklady alebo pri budovaní cyklotrás. Neviem teraz, ako si to myslel, ale ja som aj v prvom čítaní spomínala tiež túto výhradu, že neboli vlastne vyčíslené tieto dopady, nebola doložená doložka vplyvov a uviedla som vtedy, čo by som rada zopakovala, že Asociácia organizácií cestovného ruchu dala do pozornosti, že v roku 2008 už bol vypracovaný materiál na rokovanie vlády s názvom Návrh zavedenia systému rekreačných poukážok na podporu domáceho cestovného ruchu a vtedy tam boli vyčíslené náklady, vstupné náklady spojené so zavedením takéhoto nástroja na okolo 200 miliónov korún vtedajších, čo je zhruba 6,6 miliónov eur. Čiže to samotné zavedenie tých poukážok nie je vyčíslené, čo si myslím, že je chyba, pretože ak tvrdíme, že to nebude mať dopad na rozpočet, tak to dopad mať bude. A rovnako si myslím, že je škoda, že nebol vyhodnotený dopad na kvalitu podnikateľského prostredia na Slovensku a najmä teda tá finančná a administratívna náročnosť na strane, na strane zamestnávateľov.

Ďakujem za všetky pripomienky.
Pani kolegyňa Zimenová, tá nesystémovosť vlastne áno, tak na tú upozorňujeme často, už ma tu nejaký kolega zo SMER-u nazval, že pani systémová, či nesystémová, neviem. Ale naozaj je to problém, lebo namiesto toho, aby sme niečo zefektívnili, tak proste hľadáme len nejaké nové ďalšie prílepky a nové nástroje, ktorými to len stále nejak nadstavujeme. A myslím si, že asi základ je urobiť nejakú rozumnú reformu.
Pán Grendel, ja rozumiem špecifikám umeleckých škôl a nechcela som tým príkladom s dokladaním v Tescu nejako zdegradovať práve umelecké školy, že teda tie sú na tom najhoršie, resp. že iné školy sú na tom horšie ako povedzme umelci. To určite nie. Ale tak samozrejme som chcela tak takou nejakou hyperbolou iba poukázať na tú diskrimináciu vlastne, ktorá by mohla nastať aj voči iným typom škôl. No ale vo všeobecnosti považujem za mimoriadne nesmutné, že školám vo všeobecnosti peniaze tak, tak proste dramaticky nestačia a potom tam máme aj tie príklady toho dokladania do Tesca.
Pani Milanová, zopakovala si vlastne to, čo som hovorila. Takže s tým absolútne súhlasím.
No a, pán Petrák, to, že keby sme pohli s koeficientami škôl, tak by to spravilo proste nejaké zásadné pohyby, ktoré by boli nežiaduce, no tak asi je to naozaj o tom, že to školstvo potrebuje potom nejakú celkovú komplexnú hĺbkovú reformu, ktorá sa nám nejak stále nedarí. Ja teda nie som špecialista na školy, ale viem, že kolega Gröhling to rieši veľmi intenzívne. A teda po mnohých rokoch, čo hovoríme o reformách školstve, tak stále nejak výsledky nevidíme. No a to, že ten balík na tie umelecké školy je rozdelený tak, že 300-tisíc Bratislava a 30-tisíc Banská Bystrica, tak to tiež svedčí o tom, že asi tam teda niečo škrípe, ale prikladať k tomu nejaké ďalšie nesystémové nástroje z iného rezortu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

40.
Ďakujem pekne. Takže ako som už aj povedala pred chvíľkou, asi to, čo ma trošku najviac vyrušuje na tomto návrhu, je to, že sa tu zavádza nejaký ďalší prvok financovania, a to financovania školstva, bohužiaľ, však mimo rozpočet školstva. Mám pocit, že sa tu potom tak ako prejavujú tie známe problémy toho viaczdrojového financovania, kde sa nám do školstva zlievajú peniaze rôznymi kanálmi a potom asi ťažko niekto vyčísli, že čo nás to školstvo vlastne stojí. Vždy je niečo prehľadnejšie, ak sa to financuje z jedného zdroja. Platí to aj o vzdelávacích programoch, ktoré by mali byť podľa môjho názoru financované teda z ministerstva školstva a malo by sa dať jednoznačne vyčísliť, čo stojí vzdelanie maliara, sochára, ale aj informatika a geológa. To je jedno. Ale každopádne máme už v našom systéme precedensy, kedy sú aj iné teda mechanizmy finančné, aj pri iných typoch škôl, takže to hovorím vlastne len tak všeobecne.
Ale podľa dôvodovej správy to má ísť na realizáciu umeleckých aktivít študentov, ktorá je nevyhnutná pre ich vzdelávanie a ich osobnostný umelecký rozvoj. No a z tejto formulácie mi teda vyplýva, že by malo ísť o bežné študijné aktivity, resp. študijné aktivity, ktoré sú v rámci toho študijného programu naplánované. Ako mi vysvetlil pán Jarjabek, má ísť teda aj o také aktivity, ktoré sú v povinnej náplni študenta pri jeho, povedzme, absolventskej práci a podobne, a na tie už škola teda zdroje nemá, a preto sa tento inštitút zavádza. No neviem, práve je to o tých plánoch študijných, ktoré podľa môjho názoru by mali byť financované z toho rozpočtu školstva, lebo ak by malo ísť o financovanie nejakých potom už doplnkových, nepovinných mimoškolských aktivít alebo teda nad rámec toho študijného programu, tak potom by nebol dôvod, aby sa umelcom špeciálne vytváral nejaký ďalší kanál na financovanie ich štúdia alebo dotovanie ich práce, lebo tí iní študenti na iných odboroch si musia privyrábať. Na to, aby mohli normálne vyštudovať, chodia dokladať tovar do Tesca a neviem kde, takže bola by to taká diskriminácia voči ostatným študijným odborom. Prečo na svoje záverečné práce napríklad nedostanú aj budúci inžinieri alebo biológia a tak ďalej?
Takže pokiaľ má ísť ale o prostriedky, ktoré majú ohodnotiť študentov pri ich nejakých záverečných prácach, a pokiaľ tie ich práce majú dosahovať kvality už teda hotových umelcov, ako predpokladáme, no tak potom ako tu bolo povedané, na to tu už máme tie tri fondy, ktoré rozdávajú dotácie aj študentom, a myslím si, že by bolo príhodné teda prehodnotiť ich štruktúru, zefektívniť ich fungovanie a tak ďalej. Koniec koncov navrhovatelia sú si existenciou týchto fondov aj vedomí a spomínajú ich aj v dôvodovej správe, ale napriek tomu podľa nich tu chýba osobitná samostatná platforma dotačnej podpory takýchto projektov. Čo tam teda nijako nevysvetľujú, že prečo podľa nich chýba. Takže ja by som len povedala, že je to, akoby sa tu zavádza nejaký, ďalší nejaký finančný kanál, ďalší, povedala by som to, kohútik na peniaze navyše. Ono je asi ťažké a pochopiteľné, že sa nepúšťate do nejakého prekopávania samotného fungovania tých fondov. Ono to funguje s nejakými ľuďmi, ktorí vždy niečo niekomu rozdávajú, a keby sme začali robiť zmeny tam, tak si vždy teda niekoho pohneváme, však to už poznáme, tak jednoducho tu vytvárame nový zdroj, ktorým si nastavíme, ktorý si nastavíte podľa seba bez nejakých konfliktov s existujúcimi pomermi.
Ak by som sa teda dotkla tej diskriminácie, no tak potom môžme sa teda zamýšľať aj nad tým, či to nie je diskriminácia študentov a škôl aj iného zamerania. Teda okrem toho, že je to diskriminácia tých škôl iného zamerania než umeleckého, tak potom možno je to diskriminácia aj súkromných škôl, lebo to má byť dotácia určená iba pre verejné školy. No a potom na tých súkromných už sa študenti nám nepotrebujú osobnostne rozvíjať? Takže príde mi to také nerovné.
No a ten limit, ktorý už spomínala aj kolegyňa Milanová, ten zákonom určený rozpočet má byť minimálne 800-tisíc. Je to také absurdum, lebo zákonom sa riadia dotácie v rezorte kultúry na všeličo, ale iba umelecké školy majú mať garantovaných 800-tisíc, nech sa deje hocičo. No štátny rozpočet ako taký by mal zodpovedať ekonomickej situácii krajiny. Keď je kríza, tak si všetci pritiahnu opasok, keď je rast, tak môžeme si dovoliť viac, a nie tak, že hoci všetko krachuje, ale umelci budú mať niečo fixne garantované. To si myslím, že nie je správne. Keď už by sme sa mali baviť o nejakej fixácii položiek v rozpočte, tak nech je to, povedzme, na obranu, ale túto si myslím, že to nemá opodstatnenie.
Takže neviem, no tak nechcem to nazvať tak nejako ako silnými slovami, ale ono do toho zákona vlastne ako keby priamo zavádzame takú možnosť toho korupčného, alebo nazvem to, že elitného správania alebo výberu. Moja predrečníčka to tak naznačila, lebo štandardne pri vyhodnocovaní dotácií, ktoré už dnes máme, v zásade nemôže si dnes dotáciu schvaľovať nikto sám sebe, ale podľa tohto návrhu by mala dotácie pre tieto umelecké školy schvaľovať komisia, ktorá bude mať väčšinu členov. Čiže 3/5 z týchto umeleckých škôl. Takže vždy to budú vlastne schvaľované dotácie samým sebe a zároveň sa teda nezakazuje, aby v tej komisii sedel priamo zamestnanec školy, ktorá je žiadateľom o dotáciu. Takže ono to tak naozaj sa javí, že väčšinou budem schvaľovať dotácie kamarátom a občas aj sám sebe.
Takže toľko také moje stručné poznámky alebo tie prvotné postrehy. Keď to teda zhrniem, tak mi to príde, že vlastne ideme teda znova financovať niečo nejak odboku. Z rezortu do rezortu, cez nástroj, ktorý je dotačný svojím spôsobom, svojou podstatou, a teda mal by mať aj nejakú transparentnosť tých schvaľovacích procesov, čo teda v tomto prípade sa mi nezdá. Takže za SaS hovorím, že budeme k tomuto návrhu veľmi, veľmi zdržanliví.
Ďakujem.