Videokanál poslanca

Ďakujem. Kolegyňa Milanová hovorila vo svojom príspevku, že jej chýbajú nejaké štatistiky, dáta, ktoré by zakladali nejakú potrebu zmeny legislatívy. Toto presne chýbalo aj mne, a preto som aj do hodiny otázok dala otázku na pani ministerku, resp. na ministerstvo, kde teda sa pýtam alebo hovorím, že navrhovatelia novelu odôvodňujú tým, že v roku 2011 došlo k obmedzeniu možnosti uplatnenia inštitútu práva na odpoveď a je treba ich rozšíriť naspäť. Moja otázka znie: má ministerstvo poznatky o tom, že by počas účinnosti aktuálnej právnej úpravy došlo k vydaniu tlače alebo spravodajstva, ktoré by sa dotýkalo cti, dôstojnosti, súkromia, názvu alebo dobrej povesti, pričom zákon neumožňoval dotknutej osobe právo na odpoveď a mohlo by to byť podnetom na zmenu legislatívy? Táto moja otázka nebola vyžrebovaná, takže dám ju asi aj ako interpeláciu, ale je to niečo, na čo som aj ja vo svojom príspevku pozabudla, takže ďakujem Natálii Milanovej, že aj na toto upozornila.
A to, ak hovorí, že v podstate my tým, že dávame, ukladáme povinnosť médiu vyčleniť vlastne v jeho novinách alebo v jeho spravodajstve nejaký priestor v jeho vlastnom médiu súkromnom, tak tým mu vlastne naozaj de facto ukracujeme priestor na jeho vlastný, vlastný, proste vlastné články. A podľa mňa, ako som aj ja hovorila vo svojom príspevku, tým zasahujeme do jeho podnikateľských slobôd, pretože de facto mu nariaďujeme uverejniť nejaký povinný obsah na úkor toho, čo by vo svojich vlastných novinách možno rád sám uverejnil. Takže veľmi ďakujem aj za tieto pripomienky, ktoré pani Milanová vo svojom príspevku mala.

Pán kolega Farkašovský, no vy ste nás poučili vo vašom príspevku o teórii žurnalistiky, o tom, čo je to novinárska etika, o tom, ako tu má byť korektný dialóg. Ale ja vlastne neviem, čo ste vy týmto vaším príspevkom vlastne chceli povedať. Lebo vy ste nepovedali, prečo ste za tento návrh alebo prípadne proti nemu. Predpokladám, že ste za. Prečo ho možno považujete za dobrý alebo lepší ako to, čo už máme dnes. Také nemastné, neslané vystúpenie, ani ryba, ani rak. A v záujme takej nejakej kvázi politickej korektnosti sa ako keby uchyľujete do nejakej vlastnej bubliny odtrhnutej od reality, od toho, čo tu na Slovensku máme, čo sa tu deje, ako sa tu politici správajú, vrátane tých politických špičiek, ktoré nám vládnu a majú prepojenie na mafiu a na rôzne proste korupčné praktiky. Ako keby ste to nevideli.
A ak my hovoríme o našich výhradách, o tom, čo si myslíme o tom zákone a hovoríme priamo o tom, prečo nám vadí a preto sme proti nemu, tak verím, že uznáte, že aj toto je súčasťou nejakého korektného dialógu, pretože vyjadrujeme jasne svoj názor. Tak vy okrem nejakých uhladených floskúl a nejakých teoretických poučiek o etike ste nepovedali žiadne argumenty za tento zákon v tejto diskusii.
A k tomu bodu, ako moji predrečníci hovorili, že novinári tu nie sú na kontrolu, ale na informovanosť, tak samozrejme, že mi trochu zobrali vietor z plachát. Ale každému musí napadnúť meno Kuciak, lebo to je logický a najvypuklejší prípad toho, keď novinár píše o faktoch, ktoré si možno bežný človek nevie dohľadať, nemá čas na takéto dôsledné pátranie po faktoch. A táto investigatíva je tu absolútne na mieste a je absolútne potrebná. Novinár tu je aj na kontrolu týchto faktov.

Ďakujem. Ja som si z vystúpenia pána Číža napísala dve také kľúčové slová, ktoré mi tak zarezonovali v jeho vystúpení. A to bolo, že hovoril o tom, že sa snažíme nejako šíriť poplašnú správu, že oligarchický SMER tu ide ničiť novinárov týmto návrhom zákona. A druhá taká vec, ktorá mi utkvela, že či sa chceme vrátiť naspäť do čias totáča, totalitného režimu, kedy bol novinár nespochybniteľný. Nuž, tak mne z toho proste vyplýva, že to šírenie poplašnej správy som práve, naopak, zaznamenala ja skôr v tom jeho príspevku o tom, že tento zákon potrebujeme na to, aby tu tí "hnusní novinári" nezneužívali tlač a nepísali o komkoľvek čokoľvek, no toto mi skôr príde ako šírenie poplašnej správy, pán Číž. Hovoríte, že potom sa ten dotyčný nemá ako brániť, ten chudák, o ktorom tí zlí novinári budú takto písať. No ja si myslím, že už dnes máme nástroje na to, ako sa brániť a máme nástroje na to, ako odčítať, ktorý novinár píše eticky alebo neeticky, a je to koniec koncov na každom tom vydavateľstve, ako sa zachová. A pokiaľ nejaké vydavateľstvo konšpiruje, píše nepravdy, píše vyslovené bludy, tak verím tomu, že máme príčetných čitateľov a občanov, ktorí sa vedia zorientovať. A pokiaľ naozaj niekto už dnes ublíži na cti alebo na nejakej osobnej integrite toho, o kom píše, tak ten dotyčný sa má právo dnes brániť. Máme na to nástroje a nepotrebujeme na to zavádzať takýto náhubkový zákon, ktorý, ako som vo svojom vlastnom príspevku povedala, zavádza "iks" proste absurdností, ktoré sú úplne zbytočné.

Pán kolega Osuský, tie Fetišovce, to bol výborný príklad. Ja naozaj neviem, že čo by sa podľa tohoto nového zákona stalo, ak by novinár na základe, povedzme, vzhliadnutia takéhoto priameho videa z nejakého zastupiteľstva napísal o nejakom starostovi, že nekompetentne a arogantne vedie zastupiteľstvo, čo je z toho samotného videa zrejmé. Poprípade, že napíše, že jeho poslanci nevedia pracovať na počítači. No, podľa nového zákona by sa mali teda ohradzovať. Naozaj neviem, akým spôsobom voči čomu a ako by sa ohradili? Je to naozaj veľmi smiešna úprava zákona, keď vlastne dnes v rámci aj digitálnych informácií si vlastne čokoľvek môžme hocikde pozrieť, takže tú pravdu občania majú kde vidieť a dopátrať sa jej. Takže fakt si, naozaj navrhovatelia myslia, že sa týmto zákonom, ktorý má zastrašiť novinárov, tá pravda a tie informácie k ľuďom nedostanú?
Zase je to len jeden taký zbytočný zákon, lebo keď na to príde, tak ho ktokoľvek obíde. A myslím si, že len nám to vo svete zhoršuje povesť. Ja verím, že ľudia nie sú hlúpi, vedia selektovať informácie aj v médiách. Samozrejme, že keď novinár napíše vyslovenú nepravdu alebo hlúposť, tak ľudia to vedia alebo vidia, čo to je za médium, ktoré trvalo skresľuje informácie, poprípade konšpiruje. Takže ľudia si vedia vybrať z tých informácií a už dnes existujú nástroje na to, ako sa proti nepravdám v novinách obrániť. Takže myslím si, že naozaj je to len politický zákon. A tváriť sa, že je nejaký odborný, ja som nepočula nejakú odbornú argumentáciu, prečo by mal vlastne sa meniť ten súčasný stav.

Ďakujem všetkým za faktické pripomienky, tie pripomienky sa trochu opakovali, takže nebudem reagovať na každého konkrétne. Okrem teda pána Jarjabka, ktorý ak chce používať tupý slovník, tak je to jeho vec. A myslím, že občania si urobia názor na to, kto tu robí tupú politiku.
V tých príspevkoch zazneli najmä teda také otázky alebo výhrady, že tie médiá by mali poskytovať objektívne informácie, že teda by to malo byť vyvážené, ale tak ako správne povedal pán kolega Dostál, dnes už máme dostatočné nástroje na to, ako sa brániť proti tomu, ak niekto neuverejní pravdu. Samozrejme, ak ani novinár si nemôže písať, čo chce, ani politik nemôže vznášať nejaké vyslovené teda nepravdy v médiách, ale na to všetko už dnes máme páky a nástroje, ako sa dá brániť, ale o tom tento návrh nie je.
Tento návrh je o tom, ako ešte viac priškrtiť novinárov, ako vydavateľov zastrašiť, ako proste ísť na nich pokutami, vyhrážkami. A to je vlastne zmyslom celého tohto návrhu. Lebo inak sa pýtam vlastne, že komu a načo tento návrh je vlastne dobrý, prečo nám nestačí to, čo už tu je? A myslím, že ak hovoríme, či už som to povedala ja alebo pani Milanová, že je to o tom, že táto proste vládna koalícia sa potrebuje nejakým spôsobom, ako dokázať svoju moc, tak asi tam bude niekde pes zakopaný. Neviem, asi som odpovedala všetkým.
Takže ďakujem ešte raz za faktické a dúfam, že tento návrh neprejde.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som v mene poslaneckého klubu Sloboda a Solidarita vyjadrila zásadný nesúhlas s predkladaným návrhom zákona. Pripomínam, že je to obdobný zákon, ktorý sme tu už raz mali v roku 2008, a to boli časy, kedy sa Robert Fico pustil do boja s médiami a na revanš za kritické hlasy voči jeho vláde prišli aj s pánom Maďaričom so zákonom, ktorý vstúpil do dejín ako náhubkový, keďže jeho skutočným efektom malo byť tieto nepohodlné hlasy umlčať. Určite si spomeniete na noviny, ktoré vtedy na protest proti tomuto zákonu vychádzali s prázdnymi titulnými stránkami. Prinieslo to iba množstvo zbytočného rozruchu a spoločenského napätia a napokon sme boli radi, že sa to za vlády Ivety Radičovej zrušilo.
Teraz to tu máme opäť, mne to opäť pripadá len ako taká zúfalá snaha politikov vládnej koalície udržať si mocensky, silou posledné zbytky autority, o ktorú prichádzajú, ich vládnutie sa im pomaly ale isto rozpadá pod rukami, vychádza na povrch množstvo káuz, korupčných škandálov, prepojení, dokonca na mafiánske štruktúry. Je im nepríjemné čítať o tom z novín, počúvať o tom v televízii, majú veľký strach z novinárov, z opozície a vôbec z ľudí, ktorí majú odvahu poukazovať na tieto prešľapy, korupciu a zlodejstvá. Tento zákon je bič upletený na neposlušných novinárov, ktorí by si trúfli napísať niečo kritické. Človek by si za každým novým počinom tejto vlády pomyslel, že nižšie dno už sa preraziť nedá, ale aj tento zákon potvrdzuje, že dá.
To je na úvod, taký môj pocit z tohto návrhu, za ktorým cítime teda veľký strach ľudí z vládnucej koalície, ktorí vidia nepriateľa za každým rohom. Ak by politici nebývali v bytoch daňových podvodníkov, nerozkrádali eurofondy, ak by sa nenechali korumpovať, potom by sa nemuseli báť ani novinárov, ani nikoho iného.
Ale aby sme sa nebavili v rovine pocitov, chcem hovoriť vecne a pre tých, ktorí možno nevedia, o čo tu ide, sa pokúsim zrozumiteľne vysvetliť podstatu navrhovaných zmien a toho, čo presne nám na tom vadí.
Predovšetkým treba povedať, že v dnešnom tlačovom zákone už dnes máme dostatočné možnosti pre korekciu v prípadoch, ak redakcie uverejnia niečo, čo je v rozpore s pravdou alebo sa dotýka našej osobnej cti alebo teda cti niekoho, o kom píšu. Predovšetkým treba povedať, že tlačový zákon rozlišuje tzv. právo na opravu, to je paragraf 7, a právo na odpoveď, čo je paragraf 8, a to sú dve rôzne veci. Plus je tam ešte ďalšie právo na dodatočné oznámenie, to je tretia forma korekcie, ale to sa týka trochu iného, keď medzičasom napríklad súd rozhodne vo veci, o ktorej sa v súvislosti s dotknutou osobou písalo alebo média sa o nej vyjadrovali, tak tá osoba má potom právo požiadať o dodatočné oznámenie. Ale dotknime sa teda týchto dvoch možností korekcie, to je právo na opravu a právo na odpoveď.
Samozrejme, ak ste dotknutou osobou, tak o akúkoľvek formu korekcie, pre ktorú sa rozhodnete, čiže oprava, odpoveď alebo to dodatočné oznámenie musíte vydavateľa požiadať písomne za nejakých presne určených podmienok. A to sa teraz mení. Tie hlavné výhrady smerujú voči takej prvej zmene. A to je tá, že návrh ruší podmienku, že môžete ako dotknutá osoba reagovať len na nepravdivé, neúplné alebo skreslené tvrdenia, ktoré sa dotkli vašej cti, dôstojnosti alebo súkromia. V dnešnom znení je formulácia, že ak spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Tie slová "nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce" sa vypúšťajú, čím sa vlastne to znenie vracia do roku 2008, a podobne sa tieto slová vypustili aj pri písomnej žiadosti, ktorou o opravu alebo odpoveď ako dotknutá osoba žiadate. To znamená, že okrem popisu miesta, teda kedy, kde a presne kedy a kde presne bolo to uverejnené, to skutkové tvrdenie, tak po novom už nemusíte popísať, v čom bolo toto skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplne alebo pravdu skresľujúce, lebo toto navrhovatelia takisto vypustili, ale iba to, v čom sa zverejnené tvrdenie dotýka vašej cti, dôstojnosti alebo súkromia vašej osoby. Čiže po novom už sa nemusíte v žiadosti trápiť dokazovaním, v čom nemal vydavateľ pravdu, v čom boli jeho skutkové tvrdenia, vyjadrenia na vašu adresu neúplné alebo skreslené, ale vyhradíte sa iba voči tomu, v čom sa tie jeho vyjadrenia dotkli vašej cti. To znamená, že keď niekto napríklad po pravde zverejní, že ste niečo ukradli, tak riešite iba to, že sa tým, že to vôbec uverejnil, dotkol vašej cti a nie to, či ste naozaj niečo ukradli.
Myslím si, že je to mimoriadne nebezpečné najmä v kombinácii s tým, čo sa navrhuje ďalej. A to je druhá výhrada a tá smeruje voči návrhu, aby právo na odpoveď mali aj politici, respektíve verejní funkcionári. Pretože dnes je v zákone napísané, že právo na odpoveď nemáte ani ako fyzická, ani ako právnická osoba, ak ste verejný funkcionár, predseda alebo podpredseda politickej strany alebo hnutia alebo ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom funkcie. Čiže ani ako politik, ani ako politický subjekt. Toto celé sa vypúšťa, čím sa rozširuje právo na odpoveď aj na politikov, respektíve verejných činiteľov a politické strany.
Často uvádzaným argumentom proti, proti takémuto novému zneniu, ktorý je teda blízky aj nám, je ten, že sa tým dáva vlastne priestor na neobmedzenú politickú sebaprezentáciu politikov, verejných funkcionárov, ktorí sa teraz navyše môžu v podstate podľa toho prvého bodu našich výhrad, môžu vymedziť voči všetkým skutkovým tvrdeniam, ktoré novinári o nich napíšu, ak sa nimi budú cítiť dotknutí, a to bez ohľadu na to, či to bolo pravda alebo nepravda, a budú mať právo v tom istom médiu na to uverejniť svoju odpoveď.
Túto výsadu uzurpovať si mediálny priestor umocňuje aj ďalšia navrhovaná zmena, to je tretia naša výhrada a to, že sa ruší opcia buď oprava, alebo odpoveď a zavádza sa právo aj oprava, aj odpoveď. Pretože v súčasnom znení je to napísané tak, že ak požiadate teda o odpoveď, tak vám zaniká právo na opravu, ale po novom sa táto formulácia nahrádza vetou "Právo na opravu tým nie je dotknuté." Toto sa doplnilo, čiže vy nielenže máte právo po novom žiadať o odpoveď, ale zároveň ešte máte aj právo požiadať o opravu, to znamená, že dnes je to buď – alebo, ale po novom je to aj – aj. V jednej a tej istej veci môžete teda kľudne zahltiť noviny aj vašou odpoveďou, aj opravou, o ktorú vydavateľstvo požiadate.
Takou čerešničkou na torte tohoto návrhu je, že sa zavádza pokuta. Nazýva sa to v zákone peňažná náhrada, v § 10 sa pridáva nový odsek 4, ktorý znie: "Ak vydavateľ alebo agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, má osoba právo na primeranú peňažnú náhradu od 1660 eur do 4980 eur."
A posledná piata výhrada alebo zmena, ktorá tu je. Výrazne sa obmedzujú práva vydavateľa neuverejniť opravu alebo odpoveď. Dnes je to tak, že vydavateľ môže zvážiť vašu žiadosť, ale nemusí jej vyhovieť, ak okrem teda situácie, kedy vaša žiadosť nespĺňa formálne náležitosti, ak vaša odpoveď, citujem, "smeruje proti skutkovému tvrdeniu obsiahnutému vo vyjadrení, ak sa jeho spracovaním pre uverejnenie nezmenil ani neskreslil pôvodný obsah". Toto sa v návrhu mení naspäť na znenie z roka 2008 a dnes to má znieť tak, že ak "vaša odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede". Inými slovami, doteraz vydavateľ nemusel odpovedať na vašu žiadosť alebo nemusel uverejniť vašu odpoveď v prípade, že vedel preukázať pravdivosť svojich skutkových tvrdení. Po novom má vydavateľ právo neuverejniť vašu odpoveď iba v tom prípade, ak ste na uverejnenie toho, čo napísal, predtým dali výslovný súhlas. Teda napríklad, ak bol rozhovor autorizovaný a vydavateľ má preukázateľný dôkaz o vašom súhlase so zverejnením, tak vtedy nemusí vašu odpoveď uverejniť. Ale ak redaktor síce mal dôveryhodný zdroj alebo možno ste sami boli tým dôveryhodným zdrojom, pretože ste v rozhovore o sebe niečo prezradili, čo si možno aj nahral, ale nedali ste výslovný súhlas s tým uverejnením, tak vtedy máte právo na odpoveď. Teda aj vtedy, keby to, čo zverejnili, bola pravda. V prípade, že ten zdroj ste sám vy, tak v tom prípade máte de facto právo reagovať sám na vlastné slová a vydavateľ vám na to v médiu musí dať adekvátny priestor.
Myslíme si, že týmto návrhom dochádza k výraznému narušeniu práva na slobodné šírenie, ale aj prijímanie informácií. A zároveň to samozrejme veľmi výrazne obmedzuje priestor na, na obsah médií, obsah toho, čo médiá vlastne vydávajú, zverejňujú. A zdá sa mi, že my vlastne zákonom akoby nariaďujeme vydavateľom uverejňovať obsah celkom iného typu, ako by chcel. Je to podľa môjho názoru neadekvátny zásah do jeho podnikateľských slobôd.
Ak vydavateľ vašu odpoveď teda napriek tomu, že táto odpoveď alebo teda toto vyjadrenie, ktoré predtým napísal, je pravdivé, vystavuje sa tým automaticky pokute podľa tej spomínanej čerešničky na torte, ktorým je pokuta za neuverejnenie odpovede. Takže je to veľmi rafinovaný návrh, ktorý v sebe skrýva riziko, že ak ako vydavateľ, hoci zo 100-percentne overeného zdroja, zverejníte pravdivú informáciu, že akákoľvek dotknutá osoba, teda aj politická strana alebo politický subjekt, niečo ukradla, tak táto osoba môže bez ohľadu na to, či je toto skutkové tvrdenie pravdivé alebo nie, napísať, že ste sa tým dotkli jeho cti, bude sa domáhať práva na zverejnenie jeho odpovede, poprípade bude žiadať ešte aj o opravu, keďže po novom môže žiadať aj – aj, a ak odmietnete, dá vás na súd, ktorý vám len za to, že ste to odmietli, môže vyrubiť finančnú pokutu od 1660 do 4980 eur. Ide tu o veľmi nebezpečný posun, kedy sa ako vydavateľ už nebudete na súde dohadovať o tom, či vami zverejnené tvrdenia boli pravdivé alebo nie, ale vy iba o tom, ako ste ich zverejním dotyčnému utrhli na cti, alebo nie. Ak sa raz dotyčný bude cítiť dotknutý na cti, čo sa podľa mňa dosť ťažko dokazuje, ale viem si predstaviť, že sudcovia harabinovského typu dokážu veľmi jednoducho, že ste niekomu utrhli na cti, tak jednoducho vás požiada o uverejnenie odpovede, vy to odmietnete, tak potom ste navyše vystavený aj riziku pokuty.
Považujem to za ďalší nezmyselný nástroj na šikanovanie novinárov, lebo v súvislosti s jedným článkom teraz už môže byť žiadaná aj oprava, aj odpoveď, aj peňažná náhrada a potom ešte samozrejme klasická žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka. Takže je to podľa môjho názoru len čistá snaha ako kumulovať možnosti ako noviny vytrestať a zastrašiť a žiadateľ, vlastne tá dotknutá osoba, ten, o kom sa píše, sa dostane voči médiám do vyslovene nadradenej pozície. Zverejnite mi radšej odpoveď hneď, lebo to pôjde na ďalšie konanie a tam mi budete ešte aj platiť. Je to naozaj extra postavenie, ktoré by mať nemal a obzvlášť, ak je táto osoba verejne činnou osobou, poprípade politickou stranou, pretože tie majú oproti bežným občanom osobitné možnosti sebaprezentácie a zviditeľnenia sa, či už cez vlastné tlačovky, brífingy, priame oslovovanie voličov a podobne.
Ak to teda zhrniem, máme na stole bič na novinárov, nástroj na ich zastrašovanie pre prípad, že by chceli písať nepríjemnú pravdu o verejných činiteľoch. Právo na odpoveď aj pre verejných činiteľov teda určite iba skomplikuje prácu novinárom a v mojich očiach ohrozuje právo občanov na slobodné šírenie a prijímanie informácií. Je škodlivý, vnáša do spoločnosti ďalšiu nedôveru, je za ním podľa mňa len strach a nesloboda ľudí, ktorí sa dostali do útlaku vlastnej závislosti na moci a vidia nepriateľa za každým rohom. Riešením sú pre nich len príkazy, zákazy, pokuty, zastrašovanie a tvrdá ruka. Verím ale, že novinári sa nenechajú zastrašiť, a ak tento zákon prejde, tak opäť statočne zareagujú.
Ďakujem za pozornosť.

No, ja som mala presne tú istú pripomienku ako kolega Galek a osobne som bola prítomná v sále, keď pán Číž nebol prítomný... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Dajte procedurálny návrh, podľa zákona najprv podajte procedurálny návrh. Potom môžte zdôvodniť.

Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
Dávam procedurálny návrh, aby konkrétne bod č. 58 bol prerokovaný na konci schôdze, nakoľko prepadol úplne regulérnym spôsobom, pretože pán Číž tu nebol. A nie som si istá, či náhodou neprepadol dvakrát, ale za to ruku do ohňa nedám. Možno iní kolegovia si to pamätajú. Ja si pamätám osobne situáciu, kedy tu pán Číž nebol a bod prepadol na koniec schôdze. Môj procedurálny návrh je, aby bod č. 58 išiel na koniec schôdze.

Ďakujem veľmi pekne. No, ťažko teraz hovoriť o tom, že máme vlastne tú legislatívu konzultovať v podstate s tými ľuďmi, ktorí tú legislatívu vlastne tvorili. A ak by si tu, pani poslankyňa, bola pri mojom príhovore, pri mojom vlastne odôvodňovaní, tak tam som predsa hovorila, že áno, veď tá samotná obec filmárska, producentská prijímala zriadenie Audiovizuálneho fondu s obrovskou nádejou, ale už v tých začiatkoch to dopadlo zle. A dodnes, to je už osem rokov alebo deväť, sa jednoducho tie podmienky neustále tolerujú. To znamená, že asi tá legislatíva je tými, ktorí ju tvorili, ktorí boli pri vzniku, nejakým spôsobom tolerovaná. Takže mne je veľmi ťažko teraz ísť diskutovať s niekým, kto vlastne o túto diskusiu ani nemá záujem, pretože, ako som povedala, ten náš pohľad na to, môj pohľad na to je ten, že nejakým spôsobom akceptujú to status quo, lebo vedia, že sú tam proste takéto všelijaké kulehy a ľudia, ktorí to vedia viac alebo menej využiť. Vravím, ten pán Stráňava, ten JMB Production, je úplne vypuklý príklad možno dvoch miliónov, ale sú tam iní, ktorí možno tiež by mali mať tie projekty lepšie skontrolované. No, a takže tolerujú nejakým spôsobom túto krehkú, takú nejakú rovnováhu, pretože nejakým spôsobom z nej môžu tie filmy teda robiť. A to je podľa mňa nesprávne a myslím si, že práve na to treba nejaký nezávislejší, taký iný pohľad, nezaťažený.
A práve naopak, tento náš návrh, si myslím, že to má vylepšiť a má stransparentniť tie podmienky a má pomôcť v konečnom dôsledku aj filmárom, aj producentom, aby nastavovali reálne rozpočty, aby sa nesnažili klamať, aby robili veci poctivo. A tí, ktorí to tak robia, sa nemajú naozaj čoho báť. Nemajú.

Ďakujem veľmi pekne za tieto príspevky. Ja by som rada zareagovala takto, nie vo faktickej, aby som mohla zareagovať na viac vecí.
Takže, pani kolegyňa Dubačová, no, mne to prišlo ako naozaj veľmi sympatické tvoje vystúpenie, pretože je cítiť, že máš emóciu, si sama tvorcom, si sama producentkou vlastne, aj keď nie filmových, ale divadelných vecí, hier, ale zároveň je potom podľa môjho názoru pomerne náročné chcieť od teba určitú dávku objektivity. Pretože ja viem sa vžiť do role tvorcov, rozumiem tomu, mám ich vo svojom okolí veľa a nie je pravda, že nepoznám prostredie, akým sa tvoria umelecké projekty. A to, čo hovorím ja o tom, že chceme podporovať vlastne rozpočet na projekt ako celok, čo bolo vlastne takým, by som povedala, lajtmotívom tvojho príspevku, že to je ten najhlavnejší dôvod, s ktorým teda nemôžeš súhlasiť. Tak to je nie preto, že chceme teraz, aby sa z filmárov stali výrobcovia papúč, pre boha živého, veď my hovoríme iba to, aby filmár, ktorý musí poznať svoju profesiu, ani nie filmár, ale ten producent, ktorý ten film má vyprodukovať, producent je veľký rozdiel oproti umelcovi, filmárovi, lebo producent najíma tých umelcov, tých režisérov, tie jednotlivé profesie filmové na to, aby vyprodukoval s ich pomocou nejaké dielo za účelom ho potom, samozrejme, predať a nejakým spôsobom zhodnotiť. A filmová produkcia je potom z tohto pohľadu podnikanie ako každé iné.
Ty si dala príklad z Ameriky, pána slávneho režiséra Formana, ktorý pôsobí ale v prostredí, kde funguje napríklad Hollywood, kde fungujú filmoví producenti na úplne iných princípoch než u nás, pretože to je úplne iný trh, samozrejme. A tam sú produkcie také, že príde do banky a vyžiada si pôžičku a tá banka vidí na základe toho, ako je spracovaný rozpočet; ale áno, je to tak; či je použitý taký režisér, taký herec, tak vedia presne odhadnúť, aká je návratnosť potenciálna toho filmu a či do toho filmu sa oplatí investovať, alebo sa neoplatí investovať.
Samozrejme, že sú to neporovnateľné podmienky so slovenským prostredím a nikto netvrdí, že slovenské filmy majú teraz tomuto, tomuto konkurovať. Ale každý schopný producent musí vedieť odhadnúť náklady vopred a ak to nevie, tak potom nemôže chcieť, aby z verejných zdrojov sme platili jeho systém pokus – omyl, že niečo vyskúšam, to vyjde, alebo to nevyjde. Jednoducho každá profesia má svoje zákonitosti a to isté platí aj o filmovej produkcii a nikto netvrdí, že tam nemôžu nastať nejaké nepredvídané okolnosti. Aj štátny rozpočet sa musí nejakým spôsobom vytvoriť a potom, samozrejme, že nastávajú niekde odchýlky, ale nejaké základné koľajnice predsa už sú dané. Rozpočet čohokoľvek, akéhokoľvek biznisu, aj výroby papúč, aj výroby filmu, tak musí mať nejaké zákonitosti, ktoré sú profesionálne. A o tomto ja hovorím, že taká komisia, hodnotiaca komisia ich zároveň musí byť vedieť schopná odhadnúť. To po prvé.
A po druhé, ak hovoríme o tom, že film je náročný na vývoj, že tá príprava si vyžaduje množstvo času a množstvo úsilia; áno, to je pravda, ale zároveň, a to nemôžeme poprieť, ak aj Audiovizuálny fond alebo akékoľvek iné verejné zdroje kdekoľvek podporia nejaký projekt, tak podmienkou je, že určitú časť investície investuje aj ten samotný žiadateľ. Či je to 5 %, 10 %, tie podmienky sú nastavené nejako, čiže ten nejaký základný vklad toho producenta, toho žiadateľa sa predpokladá. Prečo by tým vkladom nemal byť kvalitne spracovaný projekt, kvalitne spracovaná príprava? Nech vloží ten svoj vklad práve do tej vývojovej fázy. To je úplne legitímna, podľa mňa legitímny pohľad na vec a nemá to nič dočinenia s tým, že chceme teraz z filmárov tvoriť producentov papúč. To vôbec takto myslené nebolo.
Takže; a keď sme pri Eurimages, to je zaujímavá vec, ty sama si hovorila, že pokiaľ chce nejaký žiadateľ odtiaľ peniaze, tak najskôr musí mať zabezpečené nejaké zdroje. To je na európskej úrovni. To isté hovoríme my, ak chceš nejaké peniaze z Audiovizuálneho fondu, no tak musíš mať aj tu zabezpečené nejaké minimálne zdroje, nejaké, nejakú schopnosť koprodukcie. V čase žiadosti, samozrejme, to nemusí na 100 %, nemusí to byť všetko proste vybavené, zredukovali sme tú možnosť predkladania tých vlastne záväzných dokumentov, ale minimálne v čase podpisu už by toto malo byť záväzné. Takže naozaj nám ide len o to, aby sa nejakým spôsobom sprehľadnili všetky tieto procesy.
Nuž a to, že pán režisér Bebjak natáča film a naozaj musí veľmi ťažko zháňať tie milióny, ktoré potrebuje, nuž keby nám ich takí Stráňavovia, takí Paššovia a takí iní "naši" ľudia neodčerpali z toho fondu, možno by aj pán Bebjak dneska tie milióny zohnal z Audiovizuálneho fondu, keby bol jeho projekt napísaný tak, že ten fond ho proste podporí. Ale fond podporuje projekty, ktoré sa rozťahujú na niekoľko rokov, lebo príprava je náročná, lebo tam vznikajú rôzne okolnosti, menia sa režiséri, menia sa scenáristi, menia sa neviem čo, ako v prípade Generála, ťahá sa to iks rokov, malo to stáť takmer 2 mil., veď to si uvedomme. Keby sme na to neboli poukázali, tak dnes sú možno už vyplatené, už sú tam ďalšie zmluvy. Keby toto nebolo, tak možno ten pán Bebjak by mal takisto voľnejšiu cestu k týmto zdrojom. O tom hovorím. Aby sa to zefektívnilo, sprehľadnilo, aby tam boli jasné, transparentné pravidlá a aby mali poctiví režiséri a filmári, producenti, ktorí vedia napísať projekt, vedia ho napísať tak, že ten rozpočet je vierohodný, že ho každý príčetný hodnotiteľ vyhodnotí ako super, aby títo ľudia mali šancu. O tom hovorí náš návrh.
Takisto študenti VŠMU, nové talenty, aby dostali príležitosť tvoriť, aby sa tam tie prostriedky našli a aby sa neprehajdákali na rôzne podivuhodné a pochybné projekty, ako sa to deje dnes. Samozrejme, ich nehádžeme všetkých do jedného vreca, ale vieme, aké podmienky tam sú.
To je asi všetko. Myslím, že som zareagovala na všetkých, takže ďakujem pekne.

Ďakujem za tieto technické pripomienky. Najskôr k Natálii. Tak to technokratické vnímanie, ktoré si spomenula, nie je to len technokratické vnímanie. Ako SaS je možno strana ekonómov, ale my sa naozaj pozeráme na to z pohľadu verejných financií. My chceme, aby tu rozkvitala kultúra, aby mala dobré podmienky pre svoj rozvoj. Ale na druhej strane sme správcami verejných financií, my politici. A tvrdíme, že ak niekde tie verejné financie dávame, tak tí poberatelia, ktorí ich prijímajú, proste musia strpieť určitú mieru kontroly. A to je celé, čo hovoríme. Malo to byť transparentné a to použitie nemôže byť proste bezbrehé.
A čo sa týka zdrojov, kolegyňa Dubačová, ktoré pritekajú do Audiovizuálneho fondu. No áno, sú tam iné zdroje. Veď to je princíp vlastne toho fungovania fondu, arm´s length alebo tej predĺženej ruky alebo predĺženého ramena. A zmyslom takýchto fondov je, aby doň mohli pritekať aj iné zdroje. Ale gro peňazí, ktoré sa tam dnes rozdeľujú, sú štátne, sú verejné. Aj RTVS je verejná inštitúcia. To znamená, že to sú všetko verejné zdroje. A tie peňaženky občanov, z ktorých to ide, sú stále tie isté. To znamená, že stále je to platené proste z peňaženiek ľudí. A nás ako zriaďovateľov tejto štátnej inštitúcie, lebo je to štátom zriadená inštitúcia, tak musí zaujímať práve tá kontrola, ako je s tými prostriedkami občanov, ako sa s nimi nakladá. A o ničom inom tento náš zákon nie je, len o tom, aby sa to sprehľadnilo a aby sa eliminovali prípady ako napríklad Generál. Ale to nie je naozaj jediný prípad a nechcela by som sa venovať teda iba jemu v tomto prípade.