Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som v mene poslaneckého klubu Sloboda a Solidarita vyjadrila zásadný nesúhlas s predkladaným návrhom zákona. Pripomínam, že je to obdobný zákon, ktorý sme tu už raz mali v roku 2008, a to boli časy, kedy sa Robert Fico pustil do boja s médiami a na revanš za kritické hlasy voči jeho vláde prišli aj s pánom Maďaričom so zákonom, ktorý vstúpil do dejín ako náhubkový, keďže jeho skutočným efektom malo byť tieto nepohodlné hlasy umlčať. Určite si spomeniete na noviny, ktoré vtedy na protest proti tomuto zákonu vychádzali s prázdnymi titulnými stránkami. Prinieslo to iba množstvo zbytočného rozruchu a spoločenského napätia a napokon sme boli radi, že sa to za vlády Ivety Radičovej zrušilo.
Teraz to tu máme opäť, mne to opäť pripadá len ako taká zúfalá snaha politikov vládnej koalície udržať si mocensky, silou posledné zbytky autority, o ktorú prichádzajú, ich vládnutie sa im pomaly ale isto rozpadá pod rukami, vychádza na povrch množstvo káuz, korupčných škandálov, prepojení, dokonca na mafiánske štruktúry. Je im nepríjemné čítať o tom z novín, počúvať o tom v televízii, majú veľký strach z novinárov, z opozície a vôbec z ľudí, ktorí majú odvahu poukazovať na tieto prešľapy, korupciu a zlodejstvá. Tento zákon je bič upletený na neposlušných novinárov, ktorí by si trúfli napísať niečo kritické. Človek by si za každým novým počinom tejto vlády pomyslel, že nižšie dno už sa preraziť nedá, ale aj tento zákon potvrdzuje, že dá.
To je na úvod, taký môj pocit z tohto návrhu, za ktorým cítime teda veľký strach ľudí z vládnucej koalície, ktorí vidia nepriateľa za každým rohom. Ak by politici nebývali v bytoch daňových podvodníkov, nerozkrádali eurofondy, ak by sa nenechali korumpovať, potom by sa nemuseli báť ani novinárov, ani nikoho iného.
Ale aby sme sa nebavili v rovine pocitov, chcem hovoriť vecne a pre tých, ktorí možno nevedia, o čo tu ide, sa pokúsim zrozumiteľne vysvetliť podstatu navrhovaných zmien a toho, čo presne nám na tom vadí.
Predovšetkým treba povedať, že v dnešnom tlačovom zákone už dnes máme dostatočné možnosti pre korekciu v prípadoch, ak redakcie uverejnia niečo, čo je v rozpore s pravdou alebo sa dotýka našej osobnej cti alebo teda cti niekoho, o kom píšu. Predovšetkým treba povedať, že tlačový zákon rozlišuje tzv. právo na opravu, to je paragraf 7, a právo na odpoveď, čo je paragraf 8, a to sú dve rôzne veci. Plus je tam ešte ďalšie právo na dodatočné oznámenie, to je tretia forma korekcie, ale to sa týka trochu iného, keď medzičasom napríklad súd rozhodne vo veci, o ktorej sa v súvislosti s dotknutou osobou písalo alebo média sa o nej vyjadrovali, tak tá osoba má potom právo požiadať o dodatočné oznámenie. Ale dotknime sa teda týchto dvoch možností korekcie, to je právo na opravu a právo na odpoveď.
Samozrejme, ak ste dotknutou osobou, tak o akúkoľvek formu korekcie, pre ktorú sa rozhodnete, čiže oprava, odpoveď alebo to dodatočné oznámenie musíte vydavateľa požiadať písomne za nejakých presne určených podmienok. A to sa teraz mení. Tie hlavné výhrady smerujú voči takej prvej zmene. A to je tá, že návrh ruší podmienku, že môžete ako dotknutá osoba reagovať len na nepravdivé, neúplné alebo skreslené tvrdenia, ktoré sa dotkli vašej cti, dôstojnosti alebo súkromia. V dnešnom znení je formulácia, že ak spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Tie slová "nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce" sa vypúšťajú, čím sa vlastne to znenie vracia do roku 2008, a podobne sa tieto slová vypustili aj pri písomnej žiadosti, ktorou o opravu alebo odpoveď ako dotknutá osoba žiadate. To znamená, že okrem popisu miesta, teda kedy, kde a presne kedy a kde presne bolo to uverejnené, to skutkové tvrdenie, tak po novom už nemusíte popísať, v čom bolo toto skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplne alebo pravdu skresľujúce, lebo toto navrhovatelia takisto vypustili, ale iba to, v čom sa zverejnené tvrdenie dotýka vašej cti, dôstojnosti alebo súkromia vašej osoby. Čiže po novom už sa nemusíte v žiadosti trápiť dokazovaním, v čom nemal vydavateľ pravdu, v čom boli jeho skutkové tvrdenia, vyjadrenia na vašu adresu neúplné alebo skreslené, ale vyhradíte sa iba voči tomu, v čom sa tie jeho vyjadrenia dotkli vašej cti. To znamená, že keď niekto napríklad po pravde zverejní, že ste niečo ukradli, tak riešite iba to, že sa tým, že to vôbec uverejnil, dotkol vašej cti a nie to, či ste naozaj niečo ukradli.
Myslím si, že je to mimoriadne nebezpečné najmä v kombinácii s tým, čo sa navrhuje ďalej. A to je druhá výhrada a tá smeruje voči návrhu, aby právo na odpoveď mali aj politici, respektíve verejní funkcionári. Pretože dnes je v zákone napísané, že právo na odpoveď nemáte ani ako fyzická, ani ako právnická osoba, ak ste verejný funkcionár, predseda alebo podpredseda politickej strany alebo hnutia alebo ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom funkcie. Čiže ani ako politik, ani ako politický subjekt. Toto celé sa vypúšťa, čím sa rozširuje právo na odpoveď aj na politikov, respektíve verejných činiteľov a politické strany.
Často uvádzaným argumentom proti, proti takémuto novému zneniu, ktorý je teda blízky aj nám, je ten, že sa tým dáva vlastne priestor na neobmedzenú politickú sebaprezentáciu politikov, verejných funkcionárov, ktorí sa teraz navyše môžu v podstate podľa toho prvého bodu našich výhrad, môžu vymedziť voči všetkým skutkovým tvrdeniam, ktoré novinári o nich napíšu, ak sa nimi budú cítiť dotknutí, a to bez ohľadu na to, či to bolo pravda alebo nepravda, a budú mať právo v tom istom médiu na to uverejniť svoju odpoveď.
Túto výsadu uzurpovať si mediálny priestor umocňuje aj ďalšia navrhovaná zmena, to je tretia naša výhrada a to, že sa ruší opcia buď oprava, alebo odpoveď a zavádza sa právo aj oprava, aj odpoveď. Pretože v súčasnom znení je to napísané tak, že ak požiadate teda o odpoveď, tak vám zaniká právo na opravu, ale po novom sa táto formulácia nahrádza vetou "Právo na opravu tým nie je dotknuté." Toto sa doplnilo, čiže vy nielenže máte právo po novom žiadať o odpoveď, ale zároveň ešte máte aj právo požiadať o opravu, to znamená, že dnes je to buď – alebo, ale po novom je to aj – aj. V jednej a tej istej veci môžete teda kľudne zahltiť noviny aj vašou odpoveďou, aj opravou, o ktorú vydavateľstvo požiadate.
Takou čerešničkou na torte tohoto návrhu je, že sa zavádza pokuta. Nazýva sa to v zákone peňažná náhrada, v § 10 sa pridáva nový odsek 4, ktorý znie: "Ak vydavateľ alebo agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, má osoba právo na primeranú peňažnú náhradu od 1660 eur do 4980 eur."
A posledná piata výhrada alebo zmena, ktorá tu je. Výrazne sa obmedzujú práva vydavateľa neuverejniť opravu alebo odpoveď. Dnes je to tak, že vydavateľ môže zvážiť vašu žiadosť, ale nemusí jej vyhovieť, ak okrem teda situácie, kedy vaša žiadosť nespĺňa formálne náležitosti, ak vaša odpoveď, citujem, "smeruje proti skutkovému tvrdeniu obsiahnutému vo vyjadrení, ak sa jeho spracovaním pre uverejnenie nezmenil ani neskreslil pôvodný obsah". Toto sa v návrhu mení naspäť na znenie z roka 2008 a dnes to má znieť tak, že ak "vaša odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede". Inými slovami, doteraz vydavateľ nemusel odpovedať na vašu žiadosť alebo nemusel uverejniť vašu odpoveď v prípade, že vedel preukázať pravdivosť svojich skutkových tvrdení. Po novom má vydavateľ právo neuverejniť vašu odpoveď iba v tom prípade, ak ste na uverejnenie toho, čo napísal, predtým dali výslovný súhlas. Teda napríklad, ak bol rozhovor autorizovaný a vydavateľ má preukázateľný dôkaz o vašom súhlase so zverejnením, tak vtedy nemusí vašu odpoveď uverejniť. Ale ak redaktor síce mal dôveryhodný zdroj alebo možno ste sami boli tým dôveryhodným zdrojom, pretože ste v rozhovore o sebe niečo prezradili, čo si možno aj nahral, ale nedali ste výslovný súhlas s tým uverejnením, tak vtedy máte právo na odpoveď. Teda aj vtedy, keby to, čo zverejnili, bola pravda. V prípade, že ten zdroj ste sám vy, tak v tom prípade máte de facto právo reagovať sám na vlastné slová a vydavateľ vám na to v médiu musí dať adekvátny priestor.
Myslíme si, že týmto návrhom dochádza k výraznému narušeniu práva na slobodné šírenie, ale aj prijímanie informácií. A zároveň to samozrejme veľmi výrazne obmedzuje priestor na, na obsah médií, obsah toho, čo médiá vlastne vydávajú, zverejňujú. A zdá sa mi, že my vlastne zákonom akoby nariaďujeme vydavateľom uverejňovať obsah celkom iného typu, ako by chcel. Je to podľa môjho názoru neadekvátny zásah do jeho podnikateľských slobôd.
Ak vydavateľ vašu odpoveď teda napriek tomu, že táto odpoveď alebo teda toto vyjadrenie, ktoré predtým napísal, je pravdivé, vystavuje sa tým automaticky pokute podľa tej spomínanej čerešničky na torte, ktorým je pokuta za neuverejnenie odpovede. Takže je to veľmi rafinovaný návrh, ktorý v sebe skrýva riziko, že ak ako vydavateľ, hoci zo 100-percentne overeného zdroja, zverejníte pravdivú informáciu, že akákoľvek dotknutá osoba, teda aj politická strana alebo politický subjekt, niečo ukradla, tak táto osoba môže bez ohľadu na to, či je toto skutkové tvrdenie pravdivé alebo nie, napísať, že ste sa tým dotkli jeho cti, bude sa domáhať práva na zverejnenie jeho odpovede, poprípade bude žiadať ešte aj o opravu, keďže po novom môže žiadať aj – aj, a ak odmietnete, dá vás na súd, ktorý vám len za to, že ste to odmietli, môže vyrubiť finančnú pokutu od 1660 do 4980 eur. Ide tu o veľmi nebezpečný posun, kedy sa ako vydavateľ už nebudete na súde dohadovať o tom, či vami zverejnené tvrdenia boli pravdivé alebo nie, ale vy iba o tom, ako ste ich zverejním dotyčnému utrhli na cti, alebo nie. Ak sa raz dotyčný bude cítiť dotknutý na cti, čo sa podľa mňa dosť ťažko dokazuje, ale viem si predstaviť, že sudcovia harabinovského typu dokážu veľmi jednoducho, že ste niekomu utrhli na cti, tak jednoducho vás požiada o uverejnenie odpovede, vy to odmietnete, tak potom ste navyše vystavený aj riziku pokuty.
Považujem to za ďalší nezmyselný nástroj na šikanovanie novinárov, lebo v súvislosti s jedným článkom teraz už môže byť žiadaná aj oprava, aj odpoveď, aj peňažná náhrada a potom ešte samozrejme klasická žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka. Takže je to podľa môjho názoru len čistá snaha ako kumulovať možnosti ako noviny vytrestať a zastrašiť a žiadateľ, vlastne tá dotknutá osoba, ten, o kom sa píše, sa dostane voči médiám do vyslovene nadradenej pozície. Zverejnite mi radšej odpoveď hneď, lebo to pôjde na ďalšie konanie a tam mi budete ešte aj platiť. Je to naozaj extra postavenie, ktoré by mať nemal a obzvlášť, ak je táto osoba verejne činnou osobou, poprípade politickou stranou, pretože tie majú oproti bežným občanom osobitné možnosti sebaprezentácie a zviditeľnenia sa, či už cez vlastné tlačovky, brífingy, priame oslovovanie voličov a podobne.
Ak to teda zhrniem, máme na stole bič na novinárov, nástroj na ich zastrašovanie pre prípad, že by chceli písať nepríjemnú pravdu o verejných činiteľoch. Právo na odpoveď aj pre verejných činiteľov teda určite iba skomplikuje prácu novinárom a v mojich očiach ohrozuje právo občanov na slobodné šírenie a prijímanie informácií. Je škodlivý, vnáša do spoločnosti ďalšiu nedôveru, je za ním podľa mňa len strach a nesloboda ľudí, ktorí sa dostali do útlaku vlastnej závislosti na moci a vidia nepriateľa za každým rohom. Riešením sú pre nich len príkazy, zákazy, pokuty, zastrašovanie a tvrdá ruka. Verím ale, že novinári sa nenechajú zastrašiť, a ak tento zákon prejde, tak opäť statočne zareagujú.
Ďakujem za pozornosť.