Vážená pani predsedajúca, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda vlády, ctení ministri, drahí prítomní, dovoľte aj mne vystúpiť k preberanému bodu programu, ktorým je nielen programové vyhlásenie vlády, ale teda zároveň aj rokovanie o vyjadrení dôvery tejto vláde s tým, že musím v úvode poznamenať to, čo som spomenul aj v piatok na výbore pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, že som očakával, pokiaľ sa hovorilo o zmene vlády, že sa pristúpi k určitým úpravám aj v dokumente, ktorý máme teraz pred sebou. A hovorím to v dobrom. Hovorím to v dobrom práve preto, lebo budem sa vyjadrovať k problematike školstva, ktorá by si práve ten update veľmi zaslúžila. A na rokovaní tohto výboru som aj ocenil pripravenosť pani ministerky, škoda, že tu teraz nie je, že naozaj nám podala pomerne vyčerpávajúce informácie o tom, čo sa za dva roky robilo alebo čo konkrétne ona urobila, odkedy je vo funkcii. A ako učiteľ z praxe musím jednoznačne oceniť, keď vidím človeka, ktorý si prípravu urobí, pretože sám som tak robil. A o to viac je pre mňa možno nepochopiteľné, že naozaj to nestálo za tú námahu prispôsobiť sa zmene podmienok a uskutočniť a doplniť mnohé veci v tomto dokumente, aby reflektovali aj na súčasnú zmenenú situáciu.
Dnes sme už inde, ako sme boli v roku 2016, aj keď častokrát sa v mnohých veciach až tak veľa neurobilo. Samozrejme, boli tu aj určité udalosti, ktoré mohli a aj urobili objektívne príčiny, pretože niektoré veci idú pomalšie, ale nedá mi nespomenúť si, akým spôsobom častokrát v minulosti, ešte keď som pôsobil vo vedení Slovenskej komory učiteľov, bolo s nami narábané, keď bolo treba čokoľvek pripomienkovať zo strany ministerstva, veci sa dodali na poslednú chvíľu a my sme často boli pod časovým tlakom, aby sme vedeli adekvátne reagovať. Myslím si, že nedá sa vyhovárať na to, že je nedostatok času. Treba k veciam pristupovať zodpovedne. Ak po nás niekto žiada zodpovednosť, tak musíme ju aj my žiadať od ostatných. A v každej jednej oblasti sa dá vždy urobiť viac.
Veď napokon aj mnohí odborníci hovoria, že častokrát pod tým časovým stresom dokážu ľudia zo seba vydať to najlepšie. Sú to také aktivity, ktoré sa robia aj vo vzdelávacích workshopoch. Dáte určitej skupine dostatok času, aby vytvorila nejaké konkrétne riešenia, a potom zrazu zmeníte zadanie a máte už iba poslednú minútu. Následne potom pri spätnej kontrole medzi jednotlivými skupinami sa zistí, že tie riešenia, s ktorými ste prišli počas tej poslednej minúty, sú častokrát tie najlepšie a najúčinnejšie.
Tak myslím si, že naozaj sme mali a vláda mala pristúpiť k tomu podstatne zodpovednejšie a prísť s podstatne výraznejším updatom, minimálne v oblasti školstva. Konkrétne najmä keď máme na stole správu Európskej komisie aj o Slovenskej republike, ktorá je zo 7. marca 2018, kde sú konkrétne veci, konkrétne veci, z ktorých zacitujem a ktoré sa týkajú nášho školstva a mohli byť zapracované i s návrhmi riešení, ktoré tam budú.
Napríklad v správe sa píše: „Polovica všetkých slovenských žiakov v dolnom sociálnom kvartile dosahuje nedostatočné výsledky.“ Vychádza sa tu z podielu osôb s nedostatočnými výsledkami v hodnotení PISA 2015. Je to vo všetkých testovaných oblastiach, ktorý je výrazne vyšší než priemer Európskej únie, 31 % v prírodných vedách, 32 % v čítaní, 28 % v matematike. "Rozdiel dosiahnutých výsledkov medzi horným a spodným sociálno-ekonomickým kvartilom je viac než 35 % bodov a 9 % bodov nad priemer Európskej únie. V súvislosti s nedostatočnými výsledkami Slovensko takisto vykazuje rozsiahly rodový rozdiel v čítaní, pričom chlapci zaostávajú za dievčatami o 13,2 % bodu." Prípadne Európska komisia nás upozorňuje na kľúčový problém sociálno-ekonomický vo vzdelávacom vylúčení marginalizovaných rómskych komunít, kde s konkrétnymi údajmi, kde sa očakávali legislatívne zmeny, ktoré mali prebehnúť.
Ďalej uvádza: „Verejné výdavky na vzdelanie boli posledné desaťročia nepostačujúce.“
Ďalšia vec: „Platy učiteľov sa postupne zvyšujú, no táto profesia stále neláka.“
To sú všetko vážne body, ktoré by si zaslúžili prepracovať a doplniť, pretože konkrétne pri tomto bode sa nespomína len zvyšovanie platov, spomína sa, ako zvýšiť atraktivitu učiteľskej profesie ako takej. Sú tu navrhnuté riešenia: zlepšovanie odbornej prípravy učiteľov, ich profesionálneho rozvoja, pracovných podmienok, znižovanie administratívneho zaťaženia, zvyšovanie finančných prostriedkov na študijné materiály a učebne.
Ďalší návrh alebo ďalší bod: „Slovensko disponuje rýchlo rastúcim počtom osôb s dosiahnutým terciárnym vzdelaním, no vo vysokoškolskom vzdelaní zároveň pretrvávajú štrukturálne nedostatky.“ Opäť konkrétne čísla.
Ďalším bodom: „Vykonávanie opatrení, ktorými sa majú riešiť nedostatky systémov vysokoškolského vzdelávania, mešká.“ Konkrétne sa tu uvádza, že "síce existuje všeobecný konsenzus, pokiaľ ide o potrebu dodržiavania európskeho usmernenia týkajúceho sa akreditácie prostredníctvom úplne nezávislej agentúry na zabezpečovanie kvality, ale nejestvuje žiadna dohoda medzi zainteresovanými stranami o vhodnom prístupe".
Ďalší bod: „Chýbajúce komplexné informácie o výsledkoch odborného vzdelávania a prípravy (OVP) na pracovnom trhu, na základe ktorých by sa zvýšila ich relevantnosť. Pomer študentov vyššieho stredného školského štúdia na odbornom vzdelávaní a prípravy zostal v roku 2015 síce stabilný, na úrovni 69 %, čo je výrazne nad priemerom Európskej únie, ktorý je 47 %. Miera zamestnanosti čerstvých absolventov, ktorá bola v roku 2016 na úrovni 77 %, bola mierne nad priemerom Európskej únie 75 %.“ A teraz, aké konkrétne nástroje ideme nastavovať?
Riešenie. Vysoko relevantné programy, to sú biele zoznamy, majú možnosť využívať 10-percentné zvyšovanie financovania na študenta, zatiaľ čo financovanie programov, ktoré študentov učia zručnostiam nepotrebným na pracovnom trhu, čiže tzv. čierne zoznamy, tie by boli znížené o 10 %. Boli dokonca vytvorené regionálne platformy, v rámci ktorých zainteresované strany diskutujú o údajoch používaných na aktuálnych zoznamoch programov. Alebo je tu: "Celková kvalita a reakčná schopnosť duálneho systému OVP sa postupne zlepšuje, ale stále je to veľmi pomalým tempom." To sú konkrétne veci, ktoré sa mohli zakomponovať. A nielen tieto.
Ale poďme na to inak. Vybral som si svoju rozpravu, ktorú som mal už predtým, pred tými dvoma rokmi, a porovnával som si s tým, čo sa v súčasnosti odohralo alebo urobilo. Nerozoberal som to úplne podrobne vtedy, lebo aj dnes som aj ja ďalej, ako som bol pred tými dvoma rokmi, ale musím uviesť niektoré poznámky a porovnať ich s tým, čo som hovoril dnes a čo hovorím teraz. Pretože ten posun by mal nastať v každom z nás.
Konkrétne riešime kontinuálne vzdelávanie. Už bol zverejnený nejaký pracovný návrh zákona o pedagogicko-odborných zamestnancoch a ja som hovoril pred dvoma rokmi o tom, že jedným z riešení podľa mňa je, aby sme sa otvorili diskusii o vybudovaní legislatívne ukotvenej stavovskej organizácie. Dnes to už v tom návrhu vidím. Ale bude potrebná diskusia so všetkými zainteresovanými organizáciami, pretože pokiaľ máme vytvoriť inštitúciu, ktorá nám má len zjednodušiť komunikáciu ako nejakého oponenta voči ministerstvu a nebude skutočne inštitúciou, ktorá by bola garantom profesionality učiteľského stavu a učiteľskej profesie, ktorá by mohla dať nový rozmer povolaniu učiteľa, tak potom to bude len samoúčelný krok.
V školskej legislatíve som oceňoval, že vláda komplexne prehodnotí školskú legislatívu s cieľom jej zjednodušenia a redukcie jej rozsahu, zadefinuje obsah právnej identity školy s jej ukotvením naprieč legislatívou. Ale moja skúsenosť v priebehu dvoch rokov je taká, že častokrát sa stávalo, že určité nariadenia, ktoré vychádzali priamo z ministerstva, išli nad rámec zákona, a to si jednoducho ministerstvo nemôže dovoliť. Nehovorím len o tej hodine dejepisu, išlo aj o mnoho ďalších a ďalších opatrení, ktoré takto išli. Tu v prvom rade musí platiť, že zákon platí naozaj pre každého, či je to ministersky úradník, alebo riaditeľ školy.
Hovoril som o mobbingu a bossingu. Medzitým sme sa dostali do štádia, že zo školského ombudsmana, čiže kvázi riaditeľa odborov ochrany práv v regionálnom školstve, postupne táto pozícia zanikla a dnes akosi prestávame diskutovať o tomto probléme, pretože sa nazdávame, že jednoducho akákoľvek inštitúcia, ktorú by sme k tomu ustanovili, by toto nedokázala riešiť. Ale to je podľa mňa neprijateľné, aby sme sa takto stavali k tomuto problému. Pretože mobbing a bossing na pracoviskách vo všeobecnosti, nielen na tých školách, je problémom. Je problémom, ktoré sa riešiť musia. A nestačí to riešiť ustanoveniami o tom, že bude v rámci tej ustanovenej komory učiteľov nejaký dohľad nad etickým kódexom alebo niečo podobné. My musíme ísť do podstatne ako precíznejších ustanovení, ktoré budú chrániť týchto ľudí. Nemôže sa stať v nadväznosti na to, čo som povedal predtým, že riaditelia sami nevedia, na koho sa majú obrátiť s radou, pretože dostávajú zmätočné informácie z rôznych zdrojov. Máte to tak urobiť, lebo to takto má byť. Do takéhoto stavu sme častokrát dospeli. Jednoducho sú konfrontovaní mnohí riaditelia s takouto situáciou od rôznych iných úradníkov, od rôznych iných orgánov a toto je vec, ktorá sa teda netýka len riaditeľov, učiteľov, častokrát aj zriaďovateľov. Sú to veci, ktoré treba, na nich poukazovať. A to už nestačí, treba ich riešiť.
Tu sme v pléne navrhovali opatrenia, aby sa zrušilo veto zriaďovateľa. Počul som, že budeme riešiť rady školy. Kde sme sa za ten čas posunuli? Je nejaká pracovná verzia, ktorá by naozaj prišla s víziou, teda dobre, ako urobíme to s tými radami škôl, ako ich nastavíme?
Takto by som mohol pokračovať síce dlhšie, ale, a času mám ešte relatívne dosť, ale skúsim to teraz premostiť. Myslím si a tu z tohto miesta vyhlasujem, že je dôležité okrem len poukazovania na problémy prichádzať aj s konkrétnymi riešeniami. Je kľúčovou práve osoba ministra alebo ministerky, ktorá tento post bude zastávať. Podľa mňa táto kľúčová postava by mala byť v prvom rade strážcom mantinelov. Na jednej strane bezpečnosť detí, na druhej strane ústavný limit. To je to, čo som spomínal pri tom, aby i ministerstvo neukladalo povinnosti nad rámec zákonného zmocnenia, ktoré mu prináleží. Aby sledovalo v rámci toho strážca mantinelu ukazovateľ celospoločenskej dohody, ktorá tu je. Ja viem, môžete mi oponovať, že, no veď nie je tu celospoločenská dohoda. Jedni majú taký názor, iní majú zas taký názor, ale podľa mňa nie je meritom to, aby sme teraz brali do úvahy len tých, ktorí hlasnejšie kričia, lebo častokrát to sa stáva. Berie sa na veľký zreteľ na organizácie, ktoré sú hlasnejšie, ako na tie, ktoré majú svoj pohľad. To je jedna z vecí, na ktoré sme zabudli. Máme množstvo skupín zamestnancov v školstve, ktorých nie je až tak počuť. Či sú to nepedagogickí zamestnanci v školách, kde veľmi dobre všetci vieme, v akom stave sú ich platové tarify. Že sú pod minimálnou mzdou a že sme počuli už množstvo prísľubov, že sa to bude riešiť, a zatiaľ sa to nedoriešilo.
Ale zároveň by táto kľúčová postava tohto ministra alebo ministerky mala otvárať priestor pre hľadanie, pričom bude rešpektovať pluralitu kvality. Pretože nikto dnes, v dnešnej dobe tak rýchlo meniaceho sa sveta, nemôže garantovať, že len ten jeden náš pohľad je ten správny. Táto osoba ministra by nemala trestať za i pokus, ktorý môže viesť k slepej uličke, pretože ak v súčasnosti ostaneme pri našom neaktuálnom vzdelávacom systéme, tak sme tiež v tej slepej uličke. A zároveň by mal byť tým pomocníkom, ktorý rieši problémy spojené s tým nachádzaním zhody aj pri tých rôznych názoroch, ktoré tam sú. Zároveň by tento človek mal sledovať, čo funguje a čo nefunguje, a hľadať a formovať rodiacu sa novú paradigmu vzdelávania. To je to, čo mi najviac chýba v tom, že sme toto alebo toto sa nenachádza v programovom vyhlásení vlády. My sme v období, kedy musíme jednoznačne povedať, že sme v období, kedy sa vytvára nová vzdelávacia paradigma.
Aby som to vysvetlil. Bol som teraz cez víkend v Prešove na konferencii „Učíme pre život“. Vyše 400 učiteľov, riaditeľov, ľudí, ktorí sa venujú vzdelávaniu, a tam to na jednej prednáške vysvetlili veľmi jednoducho. Mnohí z nás nosia okuliare. Mnohí to už aspoň skúsili. Ak sa človek postaví a pozrie sa na problém a nasadí si okuliare, na ktorom sa mu zobrazuje tento tu, ktorý tu teraz reční, je ten z toho hnutia, o ktorom si všetci myslíme svoje, a tak si nasadíte tie okuliare na oči, tak je jasné, ako ma asi budete všetci počúvať. Naše uvažovanie je, bohužiaľ, zopäté týmito paradigmami. Týmito okuliarmi, ktoré nám pokryjú často pohľad na veci. Preto si ich treba sňať. A to si treba urobiť aj pri tomto programovom vyhlásení vlády a kriticky sa naňho pozrieť napriek tomu, že sme zástancom alebo že sme v tej koalícii, a pýtať sa samých seba aj tých ostatných okolo seba, či toto sú konkrétne veci, ktoré môžu niečo meniť.
Pred tými dvoma rokmi som končil myšlienkou, resp. zásadou, že „dobre urobené je stokrát lepšie ako dobre napísané“. Myslím si to aj teraz, ale už by som nikdy nezopakoval to, čo som potom povedal na záver, „aj keby sa urobilo menej“. Na to už nemáme čas. My už nemáme naozaj čas na to, spoliehať sa, že len poďme krokmi pomalými a poďme urobiť len menšie čiastkové veci. Nie. Doba ide takým rýchlym tempom, že bez zásadných zmien, systémových zmien, systémových zmien, ktoré boli popísané v Učiacom sa Slovensku a ktoré, verím, že tie kľúčové, v ňom aj ostanú, v tom návrhu toho Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania, že tam naozaj ostanú a nebudú odídené. Len potom všetko sa môže čokoľvek zmeniť. Lebo ak začneme práve vo vzdelávaní, tak sa posunieme všade. Pretože tu je ten základ, to je ten princíp, kde sa všetko začína. Toto nám všetko vyrieši a my sa môžeme posunúť.
A hovorím ešte raz v dobrom, skúste sa pokúsiť sňať si tie okuliare, nepozerať na svet paradigmou, na ktorú ste zvyknutí, ale pozrieť sa na to objektívne. Je to dôležité pre rozvoj nielen náš, váš, je to dôležité pre rozvoj celej spoločnosti.
Ďakujem.