Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pri tejto príležitosti sa chcem pána navrhovateľa opýtať také dve otázky. V prvom rade akože oceňujem to, že navrhovatelia boli ústretoví voči požiadavkám ZMOS-u a dostatočne predĺžili to prechodné obdobie, aby mali čas samosprávy ako zriaďovatelia týchto zariadení sa pripraviť.
Spomínali ste technické a personálne podmienky, ale mňa by veľmi zaujímalo, ako zamýšľate riešiť priestore vybavenie, pretože kapacitne nemusia pri tom náraste, aj keď bude postupný, týchto stravníkov, zvládať práve zariadenia. Upozorňujem tu, že v školskom zákone máme nielen v §140 zadefinované školské jedálne, ale aj v § 141 aj výdajné školské jedálne, to znamená, zariadenia, kde sa vydáva strava, a ani tam nie každá škola má toto zriadené. To znamená, že tu treba riešiť aj kapacitne, akým spôsobom pri zvýšení toho záujmu sa toto bude dať obslúžiť, aby jednoducho sa necítili rodičia ukrivdení, že práve na ich dieťa nemajú priestor.
Ale ďalší veľmi, moja vážna otázka znie ku konkrétnemu termínu "iné jedlo", ktoré ostalo z toho pôvodného návrhu zákona v dotáciách. A viem, že v požiadavke ZMOS-u bolo, aby sa tento termín vylúčil, pretože nepozná ho vyhláška č. 330 o zariadeniach školského stravovania. Tam sa rozlišuje iba hlavné jedno, kam patrí obed, večera a doplnkové jedlo raňajky, desiata, olovrant a podobne, pretože máme tu nejaké záväzne materiálno spotrebné normy, kde treba myslieť na to, čo sa vlastne pod tým iným jedlom myslí, aby nám nedochádzalo k tomu stavu, ktorý máme i dnes, kde sa, žiaľ, bohužiaľ, je to tak, spôsob vydávania v tom prípade, kedy boli tí žiaci v tej núdzi, zabezpečovalo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcem sa poďakovať za príspevok mojej poslaneckej kolegyni Soni Gaborčákovej, ktorá ho poňala naozaj vecne a išla do mnohých vecí viac do hĺbky, aby sme si naozaj uvedomili, aký závažný problém tu teraz riešime. Pretože tento problém sa nám postupne bude vracať.
Mňa osobne pri dôvodovej správe k tomuto skrátenému legislatívnemu konaniu najviac zaujala veta, citujem: "Cudzinci prichádzajú hlavne do regiónov s nedostatkom pracovnej sily a poukazujú tak na nedostatočnú pracovnú mobilitu domácej pracovnej sily."
Som z východu a často cestujem smerom východ – západ a sledujem ten nedostatok pracovnej mobility, keď vidím, ako ľudia od nás z východu odchádzajú pracovať, ale nie tu v rámci Slovenska, ale ďalej. Pretože pracovnú mobilitu môžeme rozlišovať na priestorovú a štrukturálnu. Priestorová práve súvisí s dochádzkou do zamestnania a tá štrukturálna so zmenou odboru a resp. rekvalifikáciou. Práve tých ľudí, ktorých stretávam, však mi všetci zhodne tvrdia, že pokiaľ sa nezmení miera mzdy na Slovensku, pokiaľ budú naozaj tie platy nižšie, ako sú v zahraničí, jednoducho nemajú dôvod meniť svoje rozhodnutie, aby tie svoje schopnosti, ktoré uplatňujú na svojich pracovných pozíciách, uplatňovali aj tu.
A ďalší, ďalšia vec, na ktorú chcem upozorniť. Stúpa nám percento predčasného ukončenia školskej dochádzky v percentách. V roku 2016 7,4 na v 2017. roku 9,3. Budeme tu mať teda markantne ďalší problém, ako pracovať ďalej s ľuďmi, ktorí nedosiahnu ani len vzdelanie základnej školy, ako budeme s nimi, ďalej ich zapájať do pracovného trhu. Toto musíme... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem kolegom za slovo, ďakujem za faktické poznámky. Musím k tomu dodať len toľko, že čakal som viac faktických poznámok, pretože chcem, aby tu zaznelo ešte raz, že táto diskusia tu otvorená byť musí, pokiaľ, samozrejme, je ochotná alebo je vôľa na druhej strane. Samotný priebeh zrejme ukáže, že či je tu ochota o tomto probléme diskutovať, alebo budeme to robiť ako vždy, že vyhraníme sa do dvoch strán koalícia - opozícia a každý si bude hovoriť to svoje. Ale tento prístup nikdy nikam nevedie, pretože ten problém tu jednoznačne je.
A musíme myslieť na to, veď preto sme v tej politike, musíme myslieť na to, aké následky našich činov majú konkrétne dopady na život celej spoločnosti. A toto je zodpovednosť každého jedného z nás a obzvlášť predsedu Národnej rady.
Ďakujem.

Ctené pani poslankyne, vážení poslanci, vážený pán predsedajúci... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nijak vás nepočuť, pán poslanec.

Sopko, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem za upozornenie. Takže ešte raz. Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani predkladateľka, vážený pán spravodajca, milí hostia, v úvode mi dovoľte oceniť, že vôbec táto schôdza bola otvorená, pretože jej téma je mimoriadne dôležitá. Dôležitá najmä preto, že tieto veci už dlhodobo traumatizujú spoločnosť a veľmi sa dlho o tom hovorí a nikdy veci nepomohlo, ak sme problém neotvorili a nerozoberali ho zo všetkých strán.
Chcem tu dnes hovoriť v mene nášho poslaneckého klubu o dvoch podstatných veciach, ktoré tu dnes musia zaznieť.
Tou prvou je politická kultúra. Presnejšie stav politickej kultúry na Slovensku. Opravte ma, ak sa mýlim, ale načo tu už, podľa mojej osobnej skúsenosti, roky počúvame vznešené slová o tom, ako ju treba zvyšovať, keď sme svedkami skôr opaku? K čomu boli dobré úpravy rokovacieho poriadku? K čomu boli dobré všetky vyjadrenia, keď vidíme sami, ako slová, kde by sme mali, parafrázujem trošku vyjadrenia predsedu Národnej rady v jeho prvom príhovore, kde hovoril o tom, že slovo má byť našou hlavnou zbraňou, kde slová neprechádzajú ku konkrétnym činom?
Ak sa predseda Národnej rady Slovenskej republiky pýši tým, že je jedným z najvyšších ústavných činiteľov, najvyšším ústavným činiteľom v tomto štáte, v Slovenskej republike, tak by si mal on prvý uvedomiť, že k tejto funkcii patrí aj určitá zodpovednosť a že na neho sa nemôže spoločnosť pozerať ako na radového občana. V rámci svojich reprezentatívnych úloh je aj príkladom pre spoločnosť. Tým prvým, ktorý vedie tú Národnú radu, je príkladom či už pozitívnym, alebo negatívnym, jeho konanie, jeho správanie v dôraznej miere ovplyvňuje náš obraz, obraz celého zákonodarného zboru a obraz i na celú politiku v rámci Slovenska.
V tejto kauze je však tento príklad poškodzujúci a nerozoberajme teraz okolnosti, ktoré boli pred vyše osemnástimi rokmi, ale stav, čo vlastne nasledovalo a čo viedlo k tomu, čoho sme dnes svedkami. Pokiaľ by úplne jednoducho nedošlo k tomu, k čomu došlo, aby po zisťovaní otázok novinárov nekonal tak, ako konal, dnes sme tu vôbec nemuseli sedieť. Zas na druhej strane sme sa dozvedeli mnohé skutočnosti a hovorí sa konečne o skutočnostiach, o ktorých malo sa hovoriť už podstatne skôr.
Ak chceme u občanov budovať väčšiu dôveru v štát, v politiku ako takú, tak jeden z najvyšších ústavných činiteľov musí mať zákonite iný prístup, ako to vidíme my dnes. Nesmieme akceptovať, že akákoľvek kritika je posudzovaná ako útok. Nesmieme skĺzať do takejto, dá sa povedať, dnes už bežnej praxe nielen u nás, ale v civilizovanom svete. Pretože podstata politiky je veľmi, veľmi významná a má veľký vplyv na to, ako spoločnosť celá funguje.
Nie je ešte neskoro. Treba prijať jednoznačnú zodpovednosť. Toto nesmie byť otázka ďalšieho fungovania vládnej koalície. Toto má byť otázka o dodržiavaní princípov, ktoré majú platiť pre nás všetkých, pretože taký istý meter, aký platí pre predsedu Národnej rady, platí pre každého jedného z nás. My všetci tým, že sme šli do politiky a pôsobíme v nej, musíme jednoducho znášať vyššiu mieru kritickosti. Poznám to osobne a súhlasím s tým.
Ale teraz k tej druhej a podľa mňa podstatnejšej veci, o ktorej by mala byť táto schôdza. To, že sme tu dnes, je smutnou správou o našom školstve a hneď vysvetlím prečo. A aby som dodržal to, že ak z niečoho čerpáte, máte uviesť vždy aj zdroj.
Mňa osobne sa veľmi dotkol komentár, ktorý bol uverejnený na facebookovej stránke časopisu Dobrá škola. Najprv človeku, keď čítate niečo kritické, a je to asi prirodzené, dvihne žlč. Ale potom, keď sa zamyslíte, a toto je to podstatné, čo by sa malo stať, že jednoducho zamyslime sa nad konkrétnymi výhradami, nepozerajme na to, kto to hovorí, ale čo nám konkrétne hovorí, tak potom som musel s väčšinou vecí súhlasiť.
Ak budem voľne parafrázovať, zaznelo tam jednoznačne, že spochybnenie rigoróznej práce sa bytostne dotýka školstva a učiteľov. Veľmi im škodí, opakujem, veľmi im celá táto kauza škodí. Vychádzajú v ňom totiž v tom lepšom prípade ako bezmocné figúrky, s ktorými si môžu mocní robiť, čo chcú. A v horšom prípade aj radšej pomlčím.
Ak ste dobre, pozorne počúvali vyjadrenie dekana Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela na jeho tlačovej konferencii, kde nedokázal, bohužiaľ, zaujať k veci jasný postoj, tak ste si museli uvedomiť, že počujete len výhovorky, právny alibizmus, chytanie za slovíčka, no ani náznak dojmu o tom, že chce obhajovať akési etické, akademické štandardy. To, čo má byť pre človeka v takej vysokej funkcií tiež to najdôležitejšie. Tie štandardy predsa nejaké existujú a musia sa dodržiavať, a pritom pán dekan je učiteľ.
Ak si nájdete čas a skúsite využiť internetový vyhľadávač, nájdete množstvo webov s ponukou, no, poviem to priamo, ako vám urobiť prácu. A môžete sa opýtať absolventov slovenských vysokých škôl, oni ich poznajú veľmi dobre. Či ide o seminárne, bakalárske, rigorózne alebo habilitačné práce, poviem to tak jednoduchšie, je tu jednoducho dopyt, tak existuje ponuka. Pritom už dávno tu mal byť rozpútaný boj proti tomu, ako takto okato zobchodovateľne sa podvádza. Keď vedel štát zatočiť s nelegálnymi pôžičkármi, prečo to neurobí aj s týmito profesionálnymi plagiátormi? Aj k tomu je dobré, že dnes tu sme a že hovoríme o týchto problémoch a že to bude rezonovať ďalej a že sa konečne v tejto veci začnú veci hýbať!
Mňa osobne veľmi sklamal postoj ministerstva školstva, ktoré to berie celé ako vec, osobnú vec medzi pánom predsedom a fakultou. Som rád, že tu zaznelo, že sa zriaďuje nejaká skupina či komisia. Ale koľko komisií a skupín bolo založených a koľko sa urobilo? Ako tí, ktorí sme z praxe a sledujeme tieto veci už dlhšiu dobu, nemôže sa na nás nikto hnevať, že skepsa prevažuje nad tým všetkým ostatným. A pritom je to podobné, ako keby pani ministerka Matečná sa tvárila, že pri podvodoch s pôdou na východnom Slovensku ide len o jednotlivé spory roľníkov s mafiou.
Máme tu systémový problém. A k tomuto systémovému problému sa treba postaviť priamo. Či návrhom legislatívnej zmeny, otvorenou komunikáciou, kampaňou a jednoducho o plagiátorstve, o tom, čo sa tu už roky funguje pred našimi očami, musíme hovoriť a musíme aj konať.
Ak tu zazneli príklady, že čo konkrétne sa v legislatíve dá zlepšovať, uvediem dva.
Napríklad pri udeľovaní akademických titulov podľa § 2 ods. 6 zákona 131 o vysokých školách, v zákone sa píše, že "záverečná práca nesmie porušovať práva duševného vlastníctva tretej osoby", to je § 62a ods. 1. Ale zákon neupravuje situáciu, keď práca porušuje práva duševného vlastníctva tretej osoby.
Druhý príklad. Uvádzanie úradných dokladov. Žijeme v prostredí, ktoré vychádza z rakúsko-uhorskej nejakej tradície a naozaj u nás je cítiť ten vplyv mať ten titul pred menom. Čo si to budeme zakrývať? Takže uvádzanie úradných dokladov, napríklad zákon č. 224/2006 o občianskych preukazoch uvádza v § 3 ods. 1, odsek, pardon, 3 písm. c), "umožňuje v osobitných záznamoch uviesť skratku akademického titulu". Avšak § 14 toho istého zákona uvádza "zoznam priestupkov, za ktoré je možné udeliť pokutu vo výške od 16 až 331 eur". Medzi uvedenými priestupkami nie je žiadne neoprávnené používanie akademického titulu. A tých príkladov určite aj vy poznáte množstvo.
Takže keď to zhrniem, dnes sme tu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky, aby sme nielen vyžadovali prijatie politickej zodpovednosti, ale zároveň aj otvorili diskusiu o tom, ako konkrétny problém, ktorý je tu už dlhú, veľmi dlhú dobu, sa konečne začal riešiť, a aby konečne sa nemuseli tí študenti a tí učitelia, ktorí poctivo, naozaj poctivo pristupujú pri vypracovaní svojich prác, pri ich vedení týchto prác, oponentúrach, aby tí poctiví sa nemuseli hanbiť za to, čo sa tu v tomto štáte deje.
Rozhodnutie je na vás, vážení poslanci, konajte tak, keď bude to záverečné hlasovanie, ako vám bude diktovať vaše svedomie. Pretože bude to mimoriadne dôležité hlasovanie, ktoré bude hovoriť o tom, kam sa má posunúť politická kultúra na Slovensku.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Nemám výhrady voči tomuto návrhu zákona. Myslím si, že máme už dnes štúdie, ktoré jednoznačne preukazujú, že pokiaľ vieme investovať do detí práve v predškolskom vzdelávaní, tak sú to veľmi dobre investované peniaze, ktoré sa nám v budúcnosti vrátia. Opakujem, vrátia sa nám. Ale chcel by som tu uviesť ešte jeden pohľad, pretože pôsobím aj v obecnom zastupiteľstve ako poslanec a viem, ako častokrát sme viedli diskusie okolo toho, keď sme otvárali druhú triedu na našej materskej škole. Jeden taký praktický postreh, ktorý tu teraz spomeniem, je ten, že častokrát je to naozaj iba na tej obci, na tom zriaďovateľovi tej konkrétnej materskej školy. Pokiaľ sme sa snažili komunikovať s ostatnými obcami, kde chodia aj deti, aj ich deti chodia do tejto našej materskej školy, málokedy sme našli nejakú ústretovosť. Myslím si, že jednou z ciest, ako riešiť tento vážny problém, je aj zakomponovať ostatné obce, ktoré sú v okolí zriaďovateľa materskej školy, aby sa tiež spolupodieľali na financovaní tohto predškolského zariadenia a verím tomu, že potom naozaj narazíme na, alebo odrazíme ten nápor, resp. taký odpor voči tomu, aby sme tu na niečo tlačili takým tvrdým spôsobom. Potom, keď by to vyšlo a by sme vedeli zakomponovať tú spoluúčasť, by, verím tomu, že sme dokázali ich presvedčiť, nielen presvedčiť, ale aj získať pre podporu. Podporu toho, že bude to spravodlivé, ak všetci zriaďovatelia, teda všetky obce, samosprávy, budú v určitom obvode spolupodieľať sa na financovaní a tým pádom sa budú môcť otvárať aj tie druhé triedy. Pretože aj toto nám dokáže tieto problémy vyriešiť. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom Výboru Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Poprosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V prvom rade musím oceniť hlavne ten princíp, ktorý tu bol spomínaný, a to je tá spravodlivosť, aby všetci boli posudzovaní rovnako, či sú to riaditelia štátnych alebo súkromných škôl. Veď napokon keď sme tu mali debaty aj v minulosti ohľadom veta zriaďovateľa, častokrát sa operovalo tým, že keďže zriaďovatelia, súkromní a cirkevní majú určité možnosti, prečo by nemohli mať aj obce, mestá a VÚC-ky. Takže pokiaľ berieme rovným dielom tento argument, tak by malo sa prisudzovať pri všetkom rovnako.
Ďalšia dôležitá vec je aj tá, že žiaľ, máme v súčasnosti prostredie na našich školách také, aké máme a každé zlyhanie sa využíva automaticky v neprospech človeka, ktorého sa chceme zbaviť. Je to proste fakt, na ktorý treba poukázať a obzvlášť, keď je tu aj, sú tu aj medializované prípady.
Myslím si však zároveň, že je kľúčové aj hovoriť o dôležitosti postavení riaditeľov škôl, ich kompetenciách a najmä to, ako je veľká ťarcha a veľké povinnosti sa na nich často kladú. To znamená, že toto opatrenie je ošetrené v tomto prípade spôsobom, že pri opakovanom nesplnení tejto podmienky dochádza k odvolaniu automaticky. Čiže bolo to, je to systém, ktorý je premyslený a preto nevidím dôvod ho nepodporiť.

Vážená pani predsedajúca, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom Výboru Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedenému zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Len aby som uviedol na pravú mieru.
Tento návrh zákona je tu práve preto, aby sa otvorili možnosti a aby sme o téme hovorili. To, že budeme o téme hovoriť, neznamená predsa, že niekoho nejak vykresľujeme, samozrejme, ale je pravdou aj to, že naše pracovné kolektívy sa podstatne zmenili za posledné desaťročia.
A je zároveň dôležité aj povedať to, že, žiaľ, prevažuje v súčasnej dobe tá skôr neschopnosť ako schopnosť riešiť veci zmierlivou formou, dohodou, dobrovoľne. Ľudia hneď siahajú po trestných oznámeniach a potom už je ťažko riešiť niečo pokojnou cestou. Už len riešime zárodky, teda nie že zárodky, už riešime už hotové konflikty, ktorých začína pomaly isto pribúdať. Možno by fakt stálo za to, aby sme si zmapovali podrobnejšie situáciu, ako je to s jednotlivými pracovnoprávnymi spormi, a verím tomu, že tu vieme nájsť spoločnú reč, aby sme tieto problémy jednoznačne pomenovali.
Ďakujem aj za správnu pripomienku pána kolegu Žarnaya ohľadom toho upresnenia. Ja nepopieram, že niet čo na tom návrhu zlepšovať, upresňovať. Pokladám za dôležité zároveň aj povedať, že táto pozícia je na našich školách mimoriadne potrebná. A treba začať vždy od deťoch (pozn. red.: správne "detí").

Ďakujem za slovo. Takže ešte raz prajem všetkým príjemný piatkový deň.
Hlavným účelom predloženého návrhu zákona, tak ako je napísané aj v dôvodovej správe, je posilnenie zdravého prostredia a medziľudských vzťahoch v školách a v školských zariadeniach, a to najmä z pohľadu správania sa jednotlivých účastníkov vzdelávacieho procesu s ohľadom na slušnosť, vzájomnú úctu, rešpekt a toleranciu k odlišnosti, aby sa predišlo napríklad pomerne často sa vyskytujúcej šikane nielen medzi žiakmi samotnými, ale častokrát aj medzi učiteľmi a vedením školy alebo školského zariadenia.
Riešenie, s ktorým prichádza naše hnutie, je zavedenie konkrétnej osoby, ktorá by bola nestranná, ktorá by bola ochotná počúvať, vidieť veci v súvislostiach, byť trpezlivá, vnímavá, bola by dobrým poslucháčom a veľmi dobre by vedela, kedy práve tie spory, ktoré na našich školách sú, už prerastajú do právnej formy riešení.
Je to problém, o ktorom by sme mali hovoriť neustále. Je to problém, ktorý sa tak plíživo dostal do našej spoločnosti. A bol aj predtým, len sa o tom možno menej hovorilo, ale je potrebné o ňom hovoriť. Je potrebné zviditeľňovať vždy konkrétne prípady na školách, treba ich stále zverejňovať, treba o nich hovoriť, pretože len toto je cesta, ak chceme riešiť nejaký problém, že si uvedomíme, že problém tu máme, že sa nebojíme o ňom hovoriť a pomenúvať ho.
Samotné, dnes už máme už aj určité čísla, ktoré nie sú vôbec lichotivé. Podľa správy Štátnej školskej inšpekcie, ktorá v minulom školskom roku, v minulých školských rokoch iniciovala dotazník konkrétne pre žiakov 6. a 8. ročníka na základných školách, na prvý pohľad pekné číslo, 80 % respondentov sa cíti v škole bezpečne. Ale opakovane bol obeťou šikanovania takmer každý piaty žiak. Takmer každý piaty žiak.
A svedkom šikanovania takmer polovica slovenských žiakov. To šikanovanie totiž nesúvisí len s tým, ako si možno niektorí predstavujú, že tam je len jeden agresor. V princípe stále ide o to, aby agresor zapájal do svojej činnosti aj ostatných. A tak sa stáva, že ak hľadáme pravdu mnohokrát a je to potom viditeľné, ale keby sme to, držali sa podľa nejakého pravidla väčšiny, problém ako keby neexistoval, vymýšľa si to len jedna konkrétna osoba, to jedno konkrétne dieťa, ktoré trpí a znáša a častokrát mlčí.
Tu je priestor pre spoluprácu rôznych odborných zamestnancov. Počul som výtku, že prečo zavádzať ďalšieho odborného zamestnanca. Prečo v tých kompetenciách, ktoré tam sú uvádzané, sú veci, ktoré sa môžu týkať aj ostatných. A prečo by to nemohli urobiť aj tí druhí? To práve podľa mňa problém nie je. Ten prienik jednotlivým kompetencií konkrétnych zamestnancov a konkrétnych ľudí, ktorí sa deťom venujú, ak tam dochádza k čomusi, čo je podobné, je to skôr výzva pre to, aby spájali sily. A pritom všetkom aby zároveň tu bola osoba, ktorá bude mať patričný nadhľad. Pretože toto často je hlavný problém - miera subjektivity.
Zároveň by tento zamestnanec, tento odborník, ktorý prejde patričným vzdelávaním, mal pracovať s konkrétnymi žiakmi a študentmi už na začiatku. Už dnes máme formu rovesníckej mediácie, kde sa to deti vedia naučiť. Dneska to už funguje. A sú to techniky, o ktorých treba hovoriť aj tu v pléne Národnej rady a šíriť to ďalej. Sú to techniky, ktoré idú presne opakom k tomu, aká je dnes doba, že máš ostré lakte, máš jasný postoj, máš silný hlas a vieš sa presadiť. Dnešná doba skôr praje agresivite a výraznosti. Ale pritom existujú techniky, ktoré vám, keď ich naučíme, tie deti, a budú ich používať v konkrétnom živote, zatiaľ v uzatvorenom priestore triedy a školy a potom neskôr aj vo svojom vlastnom prostredí, tieto techniky môžu pomôcť celej spoločnosti. Je to o tom, a dnes už našťastie máme aj mnoho vzdelávacích zdrojov, ktoré prichádzajú aj zo sveta, aj u nás sa tomu odborníci venujú, ako sa dá robiť argumentačná sebaobrana, akým spôsobom máme reagovať na agresora. Že to nie je o tom, aby sme hrali jeho hru. Je to skôr o tom, aby sme mu vybili argumenty. Agresor totiž, alebo primárne mu ide o to, aby sa vyvŕšil na tom slabšom. A pointou je, aby sme nedávali najavo tú slabosť, aby sme vedeli oponovať, aby sme sa vedeli postaviť nespravodlivosti. A spájať sa navzájom, keď vidíme, že sa deje nespravodlivosť môjho spolužiakovi, môjmu kolegovi, a nie ticho mlčať.
Nick Vujicic, známy motivátor, má jednu takú dobrú prednášku, kde vysvetľuje študentom na strednej škole, ako to v živote chodí, že ten trend byť tvrdý a presadzovať sa za každú cenu po určitom čase sa vždy môže vrátiť aj nám. Čiže to, čo sme nechali niekomu inému okúsiť, potom neskôr zažijeme i my, pretože všetko sa vráti ako bumerang.
A preto je podstatné, aby sme vytvorili priestor pre to, aby títo odborníci mohli na našich školách fungovať. Samozrejme, toto je len prvý krok. Je to krok, ktorý odborníci poznajú, upozorňujú na nich už dlhodobo, a práve preto prichádzame aj s týmto návrhom zákona, aby sme začínali práve v školskom prostredí. Pretože pokiaľ začneme problém riešiť už tu, dokážeme pomôcť celej spoločnosti. Toto je mimoriadne dôležité, aby to bolo o tom, že na nespravodlivosť treba poukázať, treba sa jej aktívne brániť a zároveň treba vytvárať takú sieť odborníkov, ktorá vie včas zachytiť signály trpiacich detí, častokrát detí, ktoré majú práve nejaký druh hendikepu.
Jedna zahraničná štúdia hovorí, že až 94 % detí s Aspergerovým syndrómom zažilo šikanovanie. U nás, keď by sa to realizovalo, neviem, či budeme mať lepšie čísla. Toto sú veci, ktoré treba otvárať, a preto je tu aj tento návrh zákona, ktorý, verím, ak by sme pri dobrej vôli, sa posunul do druhého čítania, dal ešte vylepšiť, dal by sa upresniť, jednotlivé ustanovenia, najmä kompetencie, koho by bol zamestnancom, ako by sme zabezpečili jeho nestrannosť ešte viac, pretože takýto odborník by zároveň slúžil nielen deťom, slúžil by aj zamestnancom na školách.
Pretože jedna pravda je istá, a narážal som a stretával som sa s tým, odkedy som pôsobil v Slovenskej komore učiteľov, mobbing a bossing. Máme ho, priznajme si to, máme ho tam a musíme preňho aktívne prichádzať s riešeniami, ktoré ho budú potierať. Pretože atmosféra, pracovná klíma na pracovisku sa odráža. Pokiaľ naši učitelia sú pod tlakom, sú vystavovaní mobbingu a bossingu, ako môžu oni učiť naše deti k tomu, aby sa stali sebavedomými občanmi, keď sami sú pod tlakom a keď dopustíme, aby pár jedincov sa na nich vŕšilo?
Takže otváram túto tému. Chcem, aby sme o tom hovorili, chcem, aby sme o tom diskutovali. A verím, že sa zapoja aj iní, či už v tomto pléne, alebo aj mimo neho, aby sme tieto problémy vyniesli na svetlo, aby o tom nebola len reportáž teraz a hodinu alebo za deň vyšumí, ale aby sme z toho urobili tému, ktorá pomôže celej slovenskej spoločnosti.
Ďakujem.