Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

21.5.2019 o 16:47 hod.

Mgr.

Miroslav Sopko

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.5.2019 16:47 - 16:48 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Ďakujem, že som dostal nakoniec tú faktickú poznámku. Ja veľmi krátko tiež zareagujem na kolegu Gröhlinga, v podstate tiež sa pripájam k tomu, aby sme si dali veľký pozor a nešli dole s týmito percentami, ale skôr naopak, pretože považujem za dôležité, že práve pohyblivé zložky sú veľmi dôležitým nástrojom pre každého poctivého riaditeľa, aby jednoducho motivoval tých svojich zamestnancov. A toto je podľa mňa jediná správna cesta, ak sa máme posunúť od len proklamovej kvality k skutočnej vyššej hodnote, pretože ak bude mať takýto nástroj, tak jednoducho môže zlepšovať stav na svojej škole, ale ak sa tu budeme len niekde pohybovať v oblasti toho, že niekde niečo zafixujeme, tak potom toto nie je dobrý spôsob.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 17.5.2019 11:57 - 11:59 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Ďakujem všetkým za faktické pripomienky, zopakujem to, čo stále, som vám vždy vďačný, ak ich dostanem, pretože mám tým aj spätnú väzbu k svojmu vystúpeniu ako učiteľ nie bývalý, ja sa stále považujem za učiteľa napriek tomu, že mám tu takúto prestávku.
Ku konkrétnym veciam, ktoré boli povedané.
Myslím si, že Spoločnosť pre predškolskú výchovu celkom jasne formulovala vo svojom stanovisku, určite sme ho dostali aj všetci ostatní, akým spôsobom treba pozerať na ten sporný bod, ktorý tu bol spomenutý. Citujem priamo z ich stanoviska: "Za veľmi sporné až neprijateľné však považujeme súčasné nahradenie odloženia nástupu do základnej školy formou odkladu povinnej školskej dochádzky za opakovanie ročníka predprimárneho vzdelávania. Tento krok má zrejme znížiť počet bezdôvodných odkladov povinnej školskej dochádzky, prípadne pomôcť v rozhodovaní sporných prípadov. Podľa nášho názoru však pri dnešnom ponímaní opakovania ročníka učiteľmi i rodičmi i dieťa tento krok predčasne diskvalifikuje. Omnoho lepšou cestou je nástup všetkých detí vo veku šiestich rokov po absolvovaní jedného roku povinného predprimárneho vzdelávania v materskej škole a tam podľa aktuálnych rozvojových schopností detí, vytvorenie vyrovnávacích tried alebo vytvorenie vyrovnávajúcich opatrení v základnej škole a zvýšenie podpory rizikových skupín detí priamo v materskej škole a ich nástup do materskej školy v treťom roku veku, k čomu by malo smerovať naše snaženie."
Totižto jednu vec som zabudol, za čo sa ospravedlňujem, tu povedať, a nie, cítim potrebu to otvoriť potom ešte v ústnej rozprave, nám reálne hrozí, upozorňujú na to odborníci, že práve zavedením tohto opatrenia nám môže, nie môže, určite vytlačí menšie deti, čím vlastne táto služba nebude môcť byť zabezpečená pre rodičov, ktorí budú ju potrebovať. A toto je dôležité, aby jednoducho to zaznelo.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 17.5.2019 11:26 - 11:54 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Vážený pán predseda, vážená pani predkladateľka, vážený pán spravodajca, ctené panie poslankyne, vážení poslanci, milí hostia, táto diskusia, ktorá tu práve prebieha, mňa osobne zarmucuje hlavne z tohto dôvodu, že určité veci by sme vôbec si tu nemuseli navzájom hovoriť, keby sa dodržal postup, ako by sa pri takejto vážnej systémovej zmene, akou je zavedenie povinného predprimárneho vzdelávania, urobilo tak, ako sa má, to znamená vládnym návrhom zákona. Vládnym návrhom zákona, ktorý prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, tak ako to vždy doteraz bývalo dobrým zvykom. Veď predsa tento spôsob, ktorý tu fungoval roky, nebol zavedený len tak pre nič za nič. Svedčí o tom, aby sa naozaj vždy mohli vyjadriť všetci kompetentní, aby mohli dávať svoje pripomienky, buď zásadné, alebo aj tie menej zásadné, a aby práve vláda, ktorá, teda práve ministerstvo školstva, ktoré je zodpovedné za túto úlohu, ich vyhodnotilo, komunikovalo s nimi a spoločne po riadnej hĺbkovej diskusii prišla potom s takým návrhom, kedy by vychytal množstvo vecí, ktoré tu už boli spomínané a možnože ešte aj budú spomenuté.
Navyše pokiaľ toto bola domáca úloha pre pani ministerku Martinu Lubyovú, tak si ju mala splniť a mala sem prísť ona. Preto vám osobne ako predkladateľom sa osobne čudujem, že robíte to miesto nej, pretože teraz musíte počúvať kritiku ku konkrétnym jednotlivým veciam, ktoré sa možno budú častokrát aj opakovať a pokúsim sa ich trošku aj zhrnúť, aby sme boli na čistom, že o čo tu vlastne ide.
Jednou z prvých vážnych chýb je, čo sa chystáme urobiť ako svetový unikát, že ideme, dá sa povedať, spojiť povinné predškolské, čiže to predprimárne vzdelávanie, aj s povinnou školskou dochádzkou. Ako som už viackrát uviedol, vytýkajú to odborníci, z ktorých spomeniem len napríklad pána profesora Púpalu, ktorý sám osebe aj na svojom blogu na postoji nebol a priori až proti takémuto druhu riešenia ako povinného predškolského vzdelávania, ale o tom postupe a spôsobu opatrení, ktorými ste nimi zaviedli alebo chcete zaviesť.
A ja by som tú myšlienku ešte rozviedol viac, aj vychádzajúc z idey Učiaceho sa Slovenska, kde sa práve definoval prechod od povinnej školskej dochádzky k povinnému vzdelávaniu a snažil sa byť trošku taký obrazný, tak je to presne o zmene, kvalitatívnej zmene riešenia nôh, to znamená dochádzky, k samotnému vzdelávaniu, čiže k tomu, čo chceme dosiahnuť.
Pretože uvedomme si jednu vec, všetci hovoríme o tom, že nám ide o tie deti, aby boli čo najlepšie pripravené, keď začnú chodiť do školy, bez ohľadu na región, bez ohľadu na komunitu, jazykové vybavenie, socioekonomické postavenie a všetko ostatné.
Ale kľúčové je si uvedomiť, že nie je cieľom zaviesť si nejakú povinnosť, tá má byť nástrojom, ktorou chceme čosi docieliť. A ako nástroj, tých nástrojov môžeme mať množstvo, musíme zvažovať a správne posudzovať, aký ten konkrétny nástroj použijeme. Ak si vyberieme túto konkrétnu cestu, že chceme to urobiť celoplošne, čo je ďalšia moja výhrada, tak my dnes jednoducho nevieme, či tým skutočne niečo poriešime. Argumentujeme slabými výsledkami rôznych testovaní a tak ďalej a tak ďalej. Počúvame to už predsa veľmi dlho. A vieme dobre, kde nás tlačí topánka. A vieme, že tak málo sa venuje príprave aj pedagógov na tú veľkú zmenu, ktorá sa udiala, ktorá okolo nás prechádza, ale my si ju ani nevšímame. Ten spôsob, čím žijú rodiny s deťmi, sa výrazne za posledných, desaťročia zmenil. A školstvo na to nestíha dostatočne rýchlo reagovať.
Preto sa musíme sústrediť presne opačne. Nie na nohy, ale hlavu. To znamená prichádzať s opatreniami, ktoré pôjdu nie do kvantity, bolo tu spomenutých množstvo čísiel, ale do kvality tej prípravy konkrétneho dieťaťa na to, aby zvládalo meniaci sa svet. A to sa dá iba tým, že sa zapoja rôzne faktory, ktoré to priamo ovplyvňujú.
Už som spomínal, tá konkrétna príprava pedagógov, či materských, ale aj základných škôl, najmä pri práci s deťmi, ktoré nemali to šťastie a narodili sa v oblasti, v komunite, v osade, skrátka, v prostredí, kde prakticky nemajú žiadnu šancu.
Bol som pri začiatkoch projektu Teach for Slovakia, ktorý je tu už pár rokov, a upozorňuje na tento problém, získal preňho aj mediálnu pozornosť, aj pozornosť verejnosti. A práve v tomto projekte sa vygenerovala celá kohorta, ako oni seba nazývajú, ľudí, ktorí sa tejto problematike venujú veľmi hlboko. Vytvárajú metodiky, menia postupy, píšu odborné publikácie, pracujú s pedagógmi, ale je to stále málo, pretože my potrebujeme tieto veci podchytiť inštitucionálne.
Myslím si, že toto všetko by sme tu nemuseli dnes riešiť, keby ministerstvo ešte pred tým, než sa teraz v podstate predposledný rok tohto volebného obdobia snaží dať takúto vážnu systémovú zmenu, viac komunikovalo a riešilo práve ten prechod od nôh k hlave, práve ten spôsob, akým pripravovať odborníkov, ktorí fungujú v celých tímoch, aby sa venovali deťom, ktorých vzdelávacie potreby nie sú naplnené. Nesnažme sa hľadať jednoduché riešenia, ony nie sú. Tieto riešenia totiž vždy budú komplexnejšie.
Musím sa vám osobne priznať, že ako keby som zažíval trochu déja vu, že už som to raz niečo podobné zažil. Tiež tesne pred skončením funkčného obdobia roku 2008 prišla veľká reforma, ktorou sa menil celý pohľad na školstvo, a mali sme mať systém, ktorý by zodpovedal tým európskym štandardom, o ktorých sa tu často hovorí. Ale pozrime sa na výsledky. Akonáhle sa niečo šije horúcou ihlou a robí sa len, aby sa to stihlo, pretože je prirodzené, že každý chce, ak sa nejakej veci venuje, zanechať za sebou určitú čiaru, určité dielo, čosi, čo, na čo môže byť aj hrdý, že vykonal, tak sa stalo to, že sa spustili nepripravené veci a nepripravené opatrenia, ktoré sa potom stále vylaďovali.
Prestaňme používať, prosím vás, takýto výraz, že budeme to riešiť potom v procese, budeme aplikovať tú prax, pretože potom nerobíme systémové zmeny. Robíme čiastkové zmeny v systéme, ktorých dopady dnes nevieme.
Navyše celoplošné opatrenie, ktoré sa tu chystáme zaviesť, nám spôsobí množstvo problémov aj tým, že, áno, počúvam už dlhšiu dobu, že kapacity sa riešia, a to počúvam nielen ja, že sa postupne v niektorých častiach veci zlepšujú a zas na iných aj zhoršujú.
Potrebujeme seriózne odpovede na množstvo otázok. A práve množstvo organizácií reaguje teraz buď otvorenými listami, buď posiela výzvy, niektorí najmä rodičia, ktorí sa považujú za dostatočne kompetentných, aby dokázali svoje dieťa pripraviť na školskú dochádzku, spisujú petíciu a všetko dokopy nám to vytvára neutešený obraz. Lebo čo sa vlastne deje? Ako sledujete aj tú diskusiu, ktorá nielen na sociálnych sieťach, ale prebieha aj medoid, mailovou formou, v médiách, aj pri osobných rozhovoroch s mnohými, my sme svojím spôsobom dosiahli ďalšie rozdelenie odbornej verejnosti, tých rodičov, jednotlivých učiteľov - a toto nie je dobré, ak naozaj nám ide o tie deti.
Konkrétne veci, keďže sme v prvom čítaní, by sme mohli často opakovať a niektoré teda spomeniem, pretože - ako som povedal - tiež som vnímal spôsob, akým prebieha celá táto diskusia. Ale nedá mi, musím to tu spomenúť, moju veľmi vážnu výhradu voči práve spôsobu komunikácie, ktoré zvolilo teraz nedávno ministerstvo školstva na svojej facebookovej stránke. Anketa, či ste za alebo proti, bez vysvetlenia takým zjednodušujúcim spôsobom, to tiež neprispieva k tomu, aby sme hľadali riešenia, aby sme sa spájali pri tom, keď chceme navrhnúť také opatrenia, ktorými konkrétnym deťom pomôžeme v tom, kde je ten vážny problém, že jednoducho sú v prostredí, ktoré im nedáva, nedáva dostatok podnetov.
Mnohí, to pôjdem aj do vlastných radov, z mojich kolegov si častokrát nevie predstaviť, aké to je vyrastať v osade, akým spôsobom potom reagujeme, a keďže nepozná, nemá tú skúsenosť, neprejdú tréningom, nemajú dostatok informácií, neprejdú školeniami, tak samozrejme, že často upadnú do určitej formy zjednodušenia, že tak s nimi sa inak asi nedá. Pokiaľ niekto dospeje k takému presvedčeniu alebo k takémuto názoru, je to veľmi zlé. Akonáhle sa takýto názor začína dostávať hlbšie do podvedomia aj celej spoločnosti, že tu, skrátka, v tichosti nám vyrastá generácia, ktorá, kľudne môžeme nazvať, že bude stratenou, ak sa okamžite nezačne niečo robiť, tak je to veľmi zlé. A preto ja osobne som zástancom, aby sme boli adresní a nie celoplošní, aby sme išli práve cestou aj tých komunitných centier, dokonca máme pripravený a pracujeme na koncepte centier včasnej intervencie, ktoré budú prepájať jednotlivé nástroje, budú kooperáciou rôznych druhov odborníkov, ktorí na tieto veci môžu reagovať. Ale to jednoducho nepôjde. Ak budeme veci si zjednodušovať a budeme sa snažiť si len čosi presadiť preto, aby sa to spustilo a aby sa už konečne niečo urobilo.
Ono totiž sa už veci dejú. Teach for Slovakia bola hneď príkladom. Tých aktivít je podstatne viac. Možno menej sa o nich hovorí, treba o nich hovoriť viac. Možno nemajú takú pozornosť tú mediálnu, nezapĺňa to stránky novín, ale máme množstvo aj pozitívnych prípadov, kedy sa to darí. Ale je a ostane to stále o tých ľuďoch. Ani sebalepšie nastavený mechanizmus, ani najprecíznejšie právne ustanovenie nám neodstráni to, ak nedosiahneme zmenu v ľuďoch, že jednoducho sa tieto veci dajú riešiť, že existuje šanca.
Poučme sa aj z ostatných krajín. Pretože, iste, niekde toto opatrenie zaviedli, najbližšie alebo v najbližšej dobe to bolo vlastne v Čechách a už tam máme množstvo negatívnych ohlasov, že z celej tejto povinnosti sa nám to celé, alebo im sa to konkrétne zvrháva do neustáleho boja o to, ako tie deti dostať do tej školy, byrokracia okolo evidovania, vymeškávania, opatrenia, ktoré ukážu, že jednoducho tie deti prepadnú a už to je podľa mňa dosť vážna, je problém, ktorý, dúfam, že sa podarí vyriešiť v druhom čítaní, pretože aby ich dieťa, ešte ani nevstúpi do školy, tej základnej školy, už aby začalo cítiť ten prvý neúspech práve takouto formou, že jednoducho neprejde predškolským povinným vzdelávaním, to je veľmi zlý štart. Uvedomme si, že častokrát je veľmi dôležité, ako sa začne. Veď to poznáte aj sami podľa seba. V svojich rodinách, v komunitách, kde žijete. Ten štart je mimoriadne dôležitý.
Jednou z vecí, ktoré som tiež počul v diskusiách, bola taká výtka, veď musíme riešiť aj tých rodičov, ktorí si z odkladu urobili nástroje pre to - a vlastne ani presne nevieme prečo, pretože je to na vôli toho rodiča. Ja sa ale potom stále pýtam, zistime si dáta. Argumentujme na základe údajov, konkrétnych údajov, zisťujme príčiny, čím to je.
Ďalšou dôležitou vecou, ktorá sa veľmi málo hovorí, ale v minulosti to aj v médiách zaznelo, je tá dostupnosť pre tieto deti. Je, skrátka, lepšie pre nich, aby jednoducho boli pripravované v blízkosti so svojou komunitou. Pretože ak majú kamsi cestovať a my im nevieme zabezpečiť, nevieme im zabezpečiť bezpečnú cestu do školy, veď si to pamätáme, ten tragický prípad, ktorý sa v minulosti stal, tak nám to stále odkrýva ďalšie a ďalšie problémy toho, že cestou je ísť k tej komunite a pôsobiť na celú komunitu ako celok. A tie pravé príklady osvedčenej praxe, ktoré sa uplatnili, ukazujú, že práve práca s komunitami, práve vtedy, keď si robia svoju poctivú prácu všetci zainteresovaní v prepojení nie jedného rezortu, ale viacerých rezortov, že, skrátka, ten štát ak plní v danom mieste svoju úlohu tak, ako má, ako je jeho povinnosťou, tak sa dostavujú výsledky. Ale pokiaľ sa tak nedeje, tak, prosím vás, nemeňte systém, meňte nastavenia, ktoré jednoducho tou kontrolou, dá sa povedať až možno expresívnejšie, vedú ľudí k tomu, že kašlú na to.
Preto si myslím, že je lepším riešením, podstatne poctivejším, pekne tento návrh vrátiť pani ministerke, nech otvorí riadne medzirezortné pripomienkové konanie. Veď napokon veľa vecí sa už urobilo. Veľa stanovísk bolo napísaných, odoslaných, ale treba tomu dať tú štábnu kultúru jednoducho, aby to išlo tak, ako sa patrí. Pretože potom sa nečudujme ohlasom, že ľudia sa budú vážne pýtať, načo potom máme ministerstvo školstva? K čomu nám je tá pekná vysoká budova na Stromovej, keď poslaneckým návrhom sa ide zavádzať takáto významná systémová zmena? Zmena, ktorá ovplyvní životy desaťtisícov, stotisícov.
Poučme sa zo zahraničia, poučme sa z jednotlivých príkladov, ktoré sú. V krátkosti vám spomeniem. Napríklad v Nórsku majú okresy, kde je vysoký podiel detí, ktoré sú iné, ktoré sú prisťahovalcov alebo iného etnika, kde je ponúkaných 20 hodín starostlivosti zadarmo týždenne, je to tzv. základný čas poskytnutej pomoci zadarmo. Ďalší prípad alebo ďalší príklad individuálneho prístupu, za ktorý sa prihováram a budem sa stále prihovárať, aplikuje sa v Španielsku, Luxembursku, na Malte, v Rakúsku, v rámci Spojeného kráľovstva v Škótsku. Ďalší individuálny prístup k jazykovým potrebám detí, či už sú to deti etnických menším alebo migrantov, je napríklad v Nemecku a Lotyšsku. Osobitný prístup majú aj napríklad v Španielsku, či týka sa detí z iného rodinného a sociálneho prostredia. Môžeme sa ďalej inšpirovať aj v krajinách, ktoré majú práve, alebo je tou cieľovou skupinou najmä rómska populácia, aby sme ich motivovali k zvýšeniu zaškolenosti a účasti predškolských zariadení. Tak sa to robí aj v Chorvátsku, Slovinsku.
Ale bolo to tu už spomínané. Bez dostatočného množstva odborníkov a tým, že dôjde k väčšej, väčšiemu vzdelávaniu učiteľov, ktorí ovládajú rómsky jazyk a budú vedieť komunikovať úplne v tých začiatkoch s tými menšími deťmi, to je tiež jeden z nástrojov, ktorý sa musí riešiť.
Takže si to zhrňme. Spoločnosť, jednotlivé organizácie teraz zastávajú rôzne postoje, pribúdajú nám tu rôzne stanoviská, ministerstvo si dalo facebookovú anketu, my to tu teraz máme na stole - ale čo tie deti? V konečnom dôsledku vždy musí prísť rozhodnutie a vždy sa musí urobiť, je veľmi podstatné, že čo sa urobí a ako sa urobí. Opakujem ešte raz, to, že si zavedieme niečo do zákona, to predškolské primárne vzdelávanie, toto nesmie byť cieľ. Nástroj, ktorý sa nastaví spolu s ostatnými vecami, spomeňme si, ako dopadlo abo ako dopadajú rôzne opatrenia, ktoré sa týkajú napríklad stravovania zadarmo a podobne.
Preto vyzývam k zodpovednosti a k poctivosti. Žiadam vás, predkladatelia, kolegovia, vráťte tento návrh pani ministerke, nech sa to urobí, ako má, a nech sa to urobí poriadne. Prínos z toho budú mať všetci. A hlavne tie deti, na tie myslime.
A chcem veriť tomu, že mi veríte, že v tomto som úprimný. Ja sa snažím túto svoju prácu tu v parlamente, odkedy som v politike, robiť nie na základe naháňania nejakých politických bodov, ale hlavne preto, že od roku 2010, kedy som bol spoluzakladateľom Slovenskej komory učiteľov a začal chodiť s kožou na trh, mi záleží na tom, aby sme reálne niečo zmenili. Takže moje skúsenosti ma nútia vás ešte raz požiadať o to, aby, ak robíme tak dôležité zmeny, aby sme sa ich už konečne naučili robiť poriadne, aby sme boli k sebe poctiví a aby to nebolo len o tom, že konkrétne riešenia pretavíme len do paragrafu. Pokiaľ k nemu nemáme vypracovaný plán, dostatočne prepracovaný, podchytený a najmä pokiaľ k nemu nemáme ľudí. Bez ľudí totiž žiadne zmeny nedosiahneme.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 15.5.2019 16:48 - 16:49 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
Ja chcem veľmi oceniť tú vášeň v tom prejave mojej kolegyne, ktorú, jednoducho to bolo presne pomenované, bolo to cítiť, áno, niektoré veci treba povedať aj výraznejšie, s patričným dôrazom na to. Veď napokon si uvedomme, že teraz v nedeľu sme si pripomenuli Deň matiek, videli sme množstvo statusov, navzájom sa niektorí fotili, boli venované verše matke.
Teraz som si spomenul na jednu veľmi starú karikatúru, ako tak deti povedia mamičke, už sú aj unavené, že neboj sa, mami, dnes budeš mať deň voľna, najali sme na tvoje miesto kopu ľudí. A pred tým je tam celý rad, šofér, kuchárka, nejaká opatrovateľka a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. Skrátka táto spoločnosť nedoceňuje túto rolu matky a nestačí o tom už len hovoriť, treba prichádzať aj s konkrétnymi riešeniami. A ja ako chlap sa hanbím za to, že práve väčšinou muži rozhodujú o týchto veciach. A treba počúvať už konečne hlas žien a treba prijímať také opatrenia, ktorú túto rolu v spoločnosti pozdvihnú a dajú matkám to, čo si zaslúžia. Nielen ocenenie slovné, ale aj to, čo naozaj robia, aby bolo ocenené aj v tej finančnej podobe.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 15.5.2019 10:04 - 10:06 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Ďakujem za všetky faktické pripomienky.
Idem tak odzadu, pánovi kolegovi Slobodovi, tak ruky dvíhať nemusia, úplne by postačilo, keby stlačili tlačítko, to správne tlačítko. Neviem ako v iných parlamentoch, ale niekde som zachytil, že majú aj rôzne druhy interaktívnych tabúľ, takže možno by sme sa mohli poučiť v tejto oblasti. Ale tá názornosť, to je jeden zo základných didaktických princípov, ktorý tu máme ešte od čias Komenského, takže myslím si, že by sme sa mali vrátiť ku koreňom.
Ku kolegovi Gröhlingovi. Mne sa zdá, ako keby sme išli úplne nejakou opačnou cestou. Veď si pozrime, akým spôsobom teraz v súčasnosti prichádzajú veľmi dôležité systémové návrhy zákonov. To znamená, že kedysi bývalo dobrým zvykom, že bol vládny návrh zákona, ktorý prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, potom sa dlho diskutovalo. A akosi sa nám tu zavádza nový zvyk, že tak prečo by sme mali tak dlho o tom hovoriť, keď je nám to všetkým jasné, a prečo by sme nešli na to poslaneckým návrhom, ktorý síce musí prejsť, keď prejde prvým čítaním a prejde to vládou, musí tam byť tiež určitý čas na pripomienky, ale je podstatne kratší a nie je tak kvalitný. Takže ideme niekde úplne opačne a mne sa vôbec nepáči tento smer.
A k pani kolegyni Zimenovej. Veď aj preto som aj hovoril o tej kritike, že všetci sme tu predsa dospelí ľudia a mali by sme vedieť sa dostatočne odosobniť. A ja poznám učiteľov, ktorí sa vedia odosobniť a vedia prijať argumenty, že skrátka pomenovať správne veci, ktoré sú problematické, je úplne normálne a treba sa vždy z toho poučiť. Veď napokon už aj Herbart, ktorému prisudzovali tu pruskú výchovu, mal jeden veľmi dobrý... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie spoločného spravodajcu 15.5.2019 9:36 - 9:59 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, a musím to povedať, musím, nedá mi to, pretože je už pravidlom, dá sa to už niekde napísať, možnože si to aj uzákoníme, že keď sa preberá niečo o školstve, tak je nás tu fakt pomaly dvanásť do tucta? Koľko? Ale to nevadí, to nevadí, pretože zrejme sú tu tí, ktorých to zaujíma. A toto je návrh zákona, ktorý by mal byť diskusiou práve tých, ktorí sa o to zaujímajú.
Navonok jednoduchý návrh. V podstate jeho rozsah sa zmestí na jednu stranu a ide len o to, aby popri tých všetkých kompetenciách, ktoré má Národná rada Slovenskej republiky, a sú nemalé, vyjadrujeme sa predsa, schvaľujeme programové vyhlásenie vlády, môžeme dať dôveru, nedôveru ministrom, celej vláde, vyjadrujeme sa k medzinárodným zmluvám, riešime i konkrétne správy, ktoré sú z rôznych oblastí života spoločnosti, najmä ale prijímame zákony, ktoré majú slúžiť ľuďom, majú byť k ich úžitku, teda máme toho dosť na hlave. Len akosi k tomu školstvu a k tomu vzdelávaniu sa – podľa môjho názoru – veľmi málo hovorí, veľmi málo diskutuje.
Poviete mi, no veď máme predsa výbory, tam by sme mali mať veci oddiskutované, vyjednané a tu by sme mali ísť priamo k veci. Lenže práve za tie tri roky a niečo tej mojej skúsenosti, čo som v politike a práve tu v Národnej rade, som si všimol, že tie diskusie bývajú práve častokrát čo najobsiahlejšie pri rôznych správach. Najmä keď prichádza aj s nejakými kontroverziami, veď si pamätáme diskusie, ktoré predkladala ešte predchádzajúca splnomoc; ešte predchádzajúca verejná ochrankyňa práv. A aj pri týchto predpokladám, že budú búrlivé diskusie, pretože vždy keď siahneme na nejaký neuralgický bod, nájdeme to citlivé miesto, tak, samozrejme, môžeme sa k tomu postaviť dvojako.
Prvá vec je, čo by som bol veľmi rád, keby u nás vždy prevážilo, že sa pozeráme na to racionálne, že sme ochotní prijať pravdu, otvoriť si oči a nepozerať sa na to, či sa konkrétna kritika netýka našich známych alebo ľudí, ktorí sú z rovnakého politického košiara, ale či naozaj tam v tej kritike nie sú, nie zrnká, ale doslova balvany pravdy, ktoré nás všetkých ťažia a postupne našu spoločnosť ubíjajú. Pretože naša spoločnosť nie je v poriadku. Pokiaľ vidíme problémy a snažíme sa ich riešiť iba nejakými čiastkovými kozmetickými úpravami, ja viem, že tieto formulácie sú pomaly klišé a znie to ako fráza, ale naozaj sa tu, žiaľ, niečo opravuje spôsobom, ako keby sme zobrali primalex a chceli vymaľovať plesne.
Hlavným totižto problémom je, že často nám chýbajú tie informácie, spoliehame sa na názor ľudí, ktorým dôverujeme, a to teraz hovorím naprieč celým politickým spektrom, že skrátka máme prehnanú dôveru k ľuďom, ktorým, ktorých ako keby sme delegovali, že predsa oni sú odborníkmi v danej oblasti a mali by to mať predsa naštudované a pripravené. Ale ľudský faktor zlyháva. A preto je dôležité si veci pozrieť osobne, podrobiť to skúmaniu, zistiť a overiť si informácie z viacerých strán. A práve tieto správy, ktoré predkladá štátna školská inšpekcia na výbore, sú takýmto širokým spektrom, pretože to nie je len o tom, že máme dáta, zistenia na konkrétnych školách, ale je to aj o návrhoch. Návrhoch riešení. Je to celá databanka konkrétnej skúsenosti, ktorá má už niekoľko rokov, pretože tie správy prichádzajú postupne a pomenúvajú pomerne jasne tie veci, ktoré nás najviac trápia. A máme stále tú možnosť, že môžeme sa na to pozrieť, že tak aká je veľká vzorka, či je dostatočne štatisticky relevantná, pretože poznám rôzne názory odborníkov alebo kvázi aj odborníkov, ktorí hovoria, že je dôležité odstraňovať informačnú rovnosť, len treba dávať pozor, aby sme potom nemali ten počet informácií až taký nadbytok, že sa v nich stratíme. To znamená, že vedieť tie informácie aj selektovať, vyberať si z dát, ktoré sú veci, ktoré sa pravidelne opakujú a naznačujú nám určitý trend.
A práve tieto správy sú o tom, že tu máme potvrdený určitý ten trend, a ukazujú nám na to, kde zlyháva konkrétna príprava. A teraz nebudem hádzať všetkých do jedného vreca, pretože je to pomenovanie, ak by sme išli úplne od začiatku, o tom, ako pripravuje absolventov svojich pedagogických konkrétna fakulta, s čím vlastne prichádzajú, s akými kompetenciami, s akými zručnosťami tí konkrétni mladí učitelia do procesu, ako sa im venujú na konkrétnej škole, ako s nimi pracujú a či vôbec s nimi pracujú, či sa nenaučia len veľmi rýchlo nabehnúť na určité zaužívané pravidlá, pretože mnohí prichádzajú práve s novými poznatkami.
Opakujem. Nechcem hádzať nikoho do jedného vreca. Máme jednotlivcov, máme možno aj katedry; nie možno, určite; katedry, kde sú tie nové spôsoby, kde naozaj prebieha ku kontakte s praxou a tí mladí ľudia prichádzajú pripravení podstatne lepšie ako kedysi ich kolegovia, ktorí to už majú odžité.
Je jeden taký vtip, možnože ho poznáte, idú dve učiteľky do školy. Mladá učiteľka má v taške, no teda v taške notebook, na krku má zavesené niekoľko USB kľúčov, ako ešte v čase, ako celý čas; v ďalšej taške má pripravené nejaké vzdelávacie materiály, dévedéčka a tak ďalej a dobieha tú kolegyňu, tú staršiu, ktorá má druhú igelitovú tašku, kde má pár rohlíkov, nejaký ten jogurt. A ona jej akože tak s obdivom povie, že ja vás fakt obdivujem, pani kolegyňa, to je úžasné, že vy to máte všetko asi v hlave. No a tá odpoveď tej druhej, staršej kolegyne je taká trošku už možno mierne expresívna: Ale kdeže, ja už to mám... Asi viete kam alebo kde.
To znamená, že tá rutina po určitom čase prichádza a dolieha na každého. Zase na druhej strane poznám osobne starších kolegov, ktorí jednoducho sú až hyperaktívni, ak by sme mali použiť ten výraz, ktorým často nálepkujeme deti, ak ich jednoducho nezvládame. Toto sme sa tiež naučili. A o tom tiež aj hovoria tieto správy, o spôsobe, akým dochádza ku komunikácii a k zjednodušovaniu si práce zo strany niektorých škôl aj niektorých mojich kolegov. Pretože ja vždy sa budem hrdo hlásiť k učiteľskej profesii, ale zároveň vždy budem aj presne pomenovávať to, kde nás tlačí topánka. Nebudem hovoriť o tom ale, a zovšeobecňovať, že sú učitelia takí a onakí. Podľa mňa sú buď učitelia, ktorí naozaj si zaslúžia toto pomenovanie, a potom sú ľudia, ktorí buď sa cestou svojho profesijného rozvoja niekde stratili, alebo jednoducho nechali sa zvalcovať tým neustálym spoločenským podceňovaním tejto profesie. To ich neospravedlňuje, ale vysvetľuje to určité veci, ktoré dneska v školstve máme. Nechali sme ich v tom samých. Nechali sme ich v tom samých. Mnohí z nich to nevzdali, bojujú naďalej. Sami iniciatívne chodia po konferenciách, workshopoch, vzdelávajú sa neustále. A je veľkým darom pre každú školu, ak majú aspoň jedného takého na škole. Pretože ten jeden môže sa snažiť pozitívne pôsobiť aj na tých ostatných. A pokiaľ ich nevieme podporiť, pokiaľ on necíti či zo strany vedenia, či zo strany kompetentných, či aj zo strany nás zákonodarcov, jednoducho tá jeho snaha je tým nadštandardom, o ktorom sa toľkokrát hovorí. Je to nie hodnotou za peniaze, ale že si skrátka zaslúži peniaze za tú hodnotu, ktorú on tam prezentuje a robí.
Ak nedokážeme prísť s riešeniami, ktoré budú mať pre riaditeľov konkrétny nástroj v rámci svojich rozpočtov, aby vedeli motivačne ohodnocovať takýchto učiteľov, aby si nemuseli hľadať ďalšiu prácu. Pretože viete, tí schopní vždy po určitom čase zistia, že nie sú len schopní v rámci svojich škôl, ale robia aj iné veci. Lektorujú, zúčastňujú sa na medzinárodných projektoch, no a tam zistia, ako funguje vonkajší svet. A prečo by teda mali ostávať v prostredí, ktoré sa za tie desaťročia až tak veľmi nezmenilo?
My skrátka potrebujeme prichádzať s riešeniami, ktoré nám prekopú, prebudujú ten model starej školy na inštitúciu, ktorá nie je o múre, o konkrétnej stoličke, o tabuli, ale je to živý organizmus, kde kľúčovým sú ľudia. Tie deti, žiaci ako študenti na jednej strane, ale nie na jednej strane, ale spolu s nimi zároveň aj učitelia spolu s riaditeľmi. A tento živý organizmus jednoducho musí prejsť, dalo by sa povedať, až revolučnou zmenou, ktorá bude reflektovať na to, akým spôsobom sa menia predsa aj firmy. Veď to vidíme. Tie spoločnosti, ktoré ostávajú pri starých zaužívaných spôsoboch, postupne strácajú dych. Nestíhajú na tie moderné, ktoré jednoducho vedú svojich zamestnancov k väčšej individualite a k samostatnosti a k tomu, že jednoducho je to na nich. Pravidelným tréningom, mentoringom, precvičovaním jednotlivých zručností, simuláciou rôznych situácií, ktoré môžu nastať v triede. A tie nastávajú dennodenne. To nemôžme dnes brať, že ten človek to tam zvládne. Vôbec nie. Práve naopak. Potrebujeme prísť s takou podporou, s tak prepracovaným systémom, ktorý budeme ponúkať priamo školám, aby neustále mohli na sebe títo ľudia pracovať. Tí, ktorí stále ešte horia, tí budú horieť ešte viac. A tí, ktorí už vyhasínali, sa môže znovu zapáliť. Ono sa to dá.
Ja verím v učiteľov, ja verím im, že tí, ktorí sú skutočnými učiteľmi a nerezignovali na to, že sú iba nejakými byrokratmi, ktorí vypisujú papiere, ktorých napriek tomu, že sa podarilo odbúrať už množstvo, je stále ešte dosť. Že títo ľudia nám celé školstvo pozdvihnú. A práve tu je aj kľúčové to, aby mali spätnú väzbu, preto je aj namieste, či tie konkrétne správy, ako sa dostávajú informácie na tie školy. Svojho času bola inšpekcia až nezdravo niekedy označovaná ako strašiak. Hovorilo sa o tom, že by mal predsa len viac pracovať s tým konkrétnym kolektívom. Sú možno ešte medzi nimi často takí, ktorí tvrdia, že veď my sme kontrolný orgán, nie poradenský. Ale sú to vždy dve strany jednej mince. Ak chceme, aby sme mali väčšiu dôveru voči tomu, čo sa v našich školách deje, voči učiteľom i riaditeľom, tak do tejto dôvery musíme výrazne zainvestovať. Preto hovorím o tom prepracovanom systéme, ku ktorému už podklady predsa máme. Stačí si len zobrať tie správy, ktoré už teraz v súčasnosti boli prijaté. A neboli to jediné správy. Dneska je už množstvo projektov, v ktorých naozaj robia to, čo sa tu malo robiť, žiaľ, dávno. Absolútne sme zanedbali akýsi pedagogický výskum, absolútne sme zanedbali sledovanie na vedeckej báze, na vedeckej báze tých vecí a procesov, ktoré v škole prebiehajú. A potom sa len čudujeme a sme ako tí slepci, ktorí idú a nevedia, kam dôjdu a čo ich po ceste stretne.
Uvedomme si, že dnes sme v stave, že nevieme, že nevieme a dokonca si dovolím podať, podotknúť, že ešte nevieme. A tak ako je to práve aj v biznis sfére, kde práve dnes zažíva sa akási renesancia návratu systémového, komplexného prístupu pri tom, ak chcete svoj projekt doviesť k úspešnosti, ak my chceme, aby naše deti v školách boli úspešné, aby zažili úspech, aby boli pripravené na meniaci sa svet, ktorý bude možno diametrálne odlišný ako ten, na ktorý ho teraz pripravujeme, tak sa treba zamerať na to, čo v súčasnosti zanedbávame. Aj o tom sú tieto správy. Aj preto veľmi správne pani predkladateľka spomenula výchovu k aktívnemu občianstvu, komunikáciu, diskusiu. Nielen frontálne, ale práve skupinové. Práve kooperácia, naučiť sa spolupracovať, efektívne dokonca spolupracovať, a to teda nie, že ako sám z praxe som často zažil pri vyučovacích hodinách, no tak rozdelili sme sa do skupín a nakoniec to dopadlo tak, že jeden bol ten hlavný a ostatní sa viezli. Čiže naučiť sa fungovať v tejto skupine a vždy si dať taký cieľ, ktorý je dosiahnuteľný, ktorý dokážeme odprezentovať čosi, čo nám bolo dané ako úlohou. Tieto konkrétne kompetencie, tieto zručnosti a znalosti, to všetko sa dá rozvíjať a k tomu tú rozpútame takú diskusiu, ktorá síce možno nebude dnes, nie je nás tu až toľko, ale ktorá práve môže začať, ak tieto správy budú v Národnej rade preberané priamo v pléne.
A možno niektoré veci bude treba pomenovávať ešte priamejšie, často aj ostrejšie. Zámerne, aby sa vyprovokovala protireakcia, pretože ako inak môžeme dospieť k tomu najlepšiemu riešeniu? Ja neberiem kritiku ako čosi, čo ma má potupiť, ponížiť. Ja beriem kritiku ako čosi, čo mi má pomôcť. K tomu som vždy viedol aj mojich žiakov, to sledujem aj pri mojich kolegoch, ktorých poznám osobne. Niekedy sa pravda často zle počúva. Uznávam. Je dôležité aj, akým spôsobom to podáme. Či nezasahujeme už do určitých osobných vecí. Ale pokiaľ si pravdu nezačneme hovoriť priamo do očí a nezačneme používať konkrétne argumenty, tak sa nepohneme nikam. Práve argumenty sú veľmi silnou stránkou týchto správ a častokrát je to aj veľmi dobre graficky podchytené.
Viete, v nedeľu bol medzinárodný deň, ktorý oslavuje všetky zdravotné sestry a ošetrovateľky a je to vlastne deň, ktorý je pripomenutím významnej osobnosti Florence Nightingalovej, asi ju možno poznáte. A ona bola práve známa tým, že keď chcela získať pozornosť v britskom parlamente a aj iných, nechala si, dala si teda riadne záležať na tom, aby graficky aj zobrazila to, o čo jej v skutočnosti ide. Neviem, či bola prvá, ale jej infografiky aj dnes sú, vyzerajú impozantne. A ich verejne aj prezentovala. A pozrite sa na nás, my, žiaľ, v rokovacom poriadku sme si dali, že názorne to zobrazovať nemôžeme. A prečo nie? Niekedy tie grafy a tie štatistiky nám otvoria oči podstatne viac, ako keď tu budeme o tom 15, 20 minút hovoriť. Verte či neverte, môžeme si ten čas obmedzovať na minutáž, koľko chceme, a častokrát raz zobrazené je podstatne dôležitejšie. Upúta to nielen pozornosť, ale prinúti sa aj zamyslieť.
Preto podporujem tento návrh zákona, pretože je dôležité, aby tieto správy tu odzneli, aby sme sa nimi všetci poslanci zaoberali a na začiatok sa hlavne zamysleli, čo so školstvom ako tým základom, ktorý je kľúčovým pre budúcnosť Slovenska, chceme urobiť a ako chceme posunúť aj celé vzdelávanie. Pokiaľ to neurobíme, pokiaľ to budeme robiť len formálne, tak sa nečudujme, nevytýkajme niečo ani učiteľom, ani samotným žiakom, pretože najprv by sme mali začať od seba, ak chceme čosi zmeniť. Priznajme si, kde sú problémy, hovorme o nich a prestaňme sa vyhýbať diskusii.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 15.5.2019 9:33 - 9:35 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Veľmi oceňujem tento prejav pani kolegyne, kde sa snažila aj konkrétnymi príkladmi tu v tejto našej nie ani intímnej, ale skôr takej komornej atmosfére hovoriť o tom, čo vlastne predkladá inšpekcia na výbore, ktorého som tiež členom, a niektoré veci možno z praktickej veci, teda z praktickej stránky budem hovoriť potom vo svojom príspevku i ja.
Veľmi ma zaujala najmä poznámka, ktorá sa týkala vyučovania občianskej náuky. Nielen o tej neodbornosti, ktorá, žiaľ, je taká, aká je, pretože takto to býva pri predmetoch, ktoré časovou dotáciou sú vytláčané na okraj, čo si vôbec nezaslúžia. Najmä to, že akými formami sa pristupuje k mladým ľuďom, pretože toto by mal byť ten najlepší priestor práve na diskusiu, aby sa učili nielen diskutovať, ale prichádzať aj s argumentmi, ktoré majú pripravené, ktoré jednoducho majú predžuté a oni si, títo mladí ľudia, postupne nájdu inú cestu. Inú cestu, keď sa nediskutuje v školách o veciach, ktoré ich trápia.
Možno taká paralela, asi poznáme všetci film Jurský park, tam je taký známy slogan, že život si vždy nájde cestu. Tak aj títo mladí ľudia si pre porozumenie a komunikáciu tiež nájdu cestu. Otázne ale je, aká tá cesta je, pretože potom môžu prísť k skupinám, ktoré hlásajú rôzne extrémne názory a tí si ich vypočujú. Tí si ich vypočujú, my o tom vieme, Picciolini ako bývalý člen neonacistickej skupiny nám o tom dal jedno svedectvo.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 15.5.2019 9:11 - 9:13 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Takže, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 17. júna 2019 a gestorský výbor do 18. júna 2019.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu, kde sa dovolím prihlásiť sa hneď po pani predkladateľke.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 14.5.2019 18:22 - 18:23 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predseda. Oceňujem, že pán predkladateľ ešte vystúpil v rozprave, a bolo by podľa mňa také až neslušné, ak by som sa neozval k tejto téme. Pretože sám veľmi dobre viem, keď vystúpime k niečomu a žiadame zároveň tým si aj určitú spätnú väzbu, aby tu aspoň nejaký náznak diskusie bol. Tak keď už naznačil konkrétnu komunikáciu s nejakými občianskymi združeniami, resp. spoločenstvami, či pri príprave tohto návrhu, samotnej lehoty tých šiestich mesiacov prebiehali nejaké diskusie, prípadne, ako dopadli tieto diskusie, keď sa tento návrh zákona pripravoval. Čiže toto by ma zaujímalo. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie 10.5.2019 12:14 - 12:16 hod.

Miroslav Sopko Zobrazit prepis
Dobre, ďakujem. Takže vážený pán predseda, ctená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, dovoľte mi prečítať zápisnicu o výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, ktorá sa konala 10. mája 2019.
Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 98 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 98 poslancov. Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet všetci poslanci odovzdali hlasovacie lístky. Z 98 odovzdaných hlasovacích lístkov boli všetky platné.
Z 98 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že o návrhu na voľbu Róberta Puciho za predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet hlasovalo za 86 poslancov, proti 8 poslancov, zdržali sa 4 poslanci. Na zvolenie predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní bol za predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet zvolený Róbert Puci.
Overovatelia poverujú svojho člena Miroslava Sopka oboznámiť výsledok hlasovania Národnej rade Slovenskej republiky.
Skryt prepis