Vážený pán predseda, vážená pani predkladateľka, vážený pán spravodajca, ctené panie poslankyne, vážení poslanci, milí hostia, táto diskusia, ktorá tu práve prebieha, mňa osobne zarmucuje hlavne z tohto dôvodu, že určité veci by sme vôbec si tu nemuseli navzájom hovoriť, keby sa dodržal postup, ako by sa pri takejto vážnej systémovej zmene, akou je zavedenie povinného predprimárneho vzdelávania, urobilo tak, ako sa má, to znamená vládnym návrhom zákona. Vládnym návrhom zákona, ktorý prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, tak ako to vždy doteraz bývalo dobrým zvykom. Veď predsa tento spôsob, ktorý tu fungoval roky, nebol zavedený len tak pre nič za nič. Svedčí o tom, aby sa naozaj vždy mohli vyjadriť všetci kompetentní, aby mohli dávať svoje pripomienky, buď zásadné, alebo aj tie menej zásadné, a aby práve vláda, ktorá, teda práve ministerstvo školstva, ktoré je zodpovedné za túto úlohu, ich vyhodnotilo, komunikovalo s nimi a spoločne po riadnej hĺbkovej diskusii prišla potom s takým návrhom, kedy by vychytal množstvo vecí, ktoré tu už boli spomínané a možnože ešte aj budú spomenuté.
Navyše pokiaľ toto bola domáca úloha pre pani ministerku Martinu Lubyovú, tak si ju mala splniť a mala sem prísť ona. Preto vám osobne ako predkladateľom sa osobne čudujem, že robíte to miesto nej, pretože teraz musíte počúvať kritiku ku konkrétnym jednotlivým veciam, ktoré sa možno budú častokrát aj opakovať a pokúsim sa ich trošku aj zhrnúť, aby sme boli na čistom, že o čo tu vlastne ide.
Jednou z prvých vážnych chýb je, čo sa chystáme urobiť ako svetový unikát, že ideme, dá sa povedať, spojiť povinné predškolské, čiže to predprimárne vzdelávanie, aj s povinnou školskou dochádzkou. Ako som už viackrát uviedol, vytýkajú to odborníci, z ktorých spomeniem len napríklad pána profesora Púpalu, ktorý sám osebe aj na svojom blogu na postoji nebol a priori až proti takémuto druhu riešenia ako povinného predškolského vzdelávania, ale o tom postupe a spôsobu opatrení, ktorými ste nimi zaviedli alebo chcete zaviesť.
A ja by som tú myšlienku ešte rozviedol viac, aj vychádzajúc z idey Učiaceho sa Slovenska, kde sa práve definoval prechod od povinnej školskej dochádzky k povinnému vzdelávaniu a snažil sa byť trošku taký obrazný, tak je to presne o zmene, kvalitatívnej zmene riešenia nôh, to znamená dochádzky, k samotnému vzdelávaniu, čiže k tomu, čo chceme dosiahnuť.
Pretože uvedomme si jednu vec, všetci hovoríme o tom, že nám ide o tie deti, aby boli čo najlepšie pripravené, keď začnú chodiť do školy, bez ohľadu na región, bez ohľadu na komunitu, jazykové vybavenie, socioekonomické postavenie a všetko ostatné.
Ale kľúčové je si uvedomiť, že nie je cieľom zaviesť si nejakú povinnosť, tá má byť nástrojom, ktorou chceme čosi docieliť. A ako nástroj, tých nástrojov môžeme mať množstvo, musíme zvažovať a správne posudzovať, aký ten konkrétny nástroj použijeme. Ak si vyberieme túto konkrétnu cestu, že chceme to urobiť celoplošne, čo je ďalšia moja výhrada, tak my dnes jednoducho nevieme, či tým skutočne niečo poriešime. Argumentujeme slabými výsledkami rôznych testovaní a tak ďalej a tak ďalej. Počúvame to už predsa veľmi dlho. A vieme dobre, kde nás tlačí topánka. A vieme, že tak málo sa venuje príprave aj pedagógov na tú veľkú zmenu, ktorá sa udiala, ktorá okolo nás prechádza, ale my si ju ani nevšímame. Ten spôsob, čím žijú rodiny s deťmi, sa výrazne za posledných, desaťročia zmenil. A školstvo na to nestíha dostatočne rýchlo reagovať.
Preto sa musíme sústrediť presne opačne. Nie na nohy, ale hlavu. To znamená prichádzať s opatreniami, ktoré pôjdu nie do kvantity, bolo tu spomenutých množstvo čísiel, ale do kvality tej prípravy konkrétneho dieťaťa na to, aby zvládalo meniaci sa svet. A to sa dá iba tým, že sa zapoja rôzne faktory, ktoré to priamo ovplyvňujú.
Už som spomínal, tá konkrétna príprava pedagógov, či materských, ale aj základných škôl, najmä pri práci s deťmi, ktoré nemali to šťastie a narodili sa v oblasti, v komunite, v osade, skrátka, v prostredí, kde prakticky nemajú žiadnu šancu.
Bol som pri začiatkoch projektu Teach for Slovakia, ktorý je tu už pár rokov, a upozorňuje na tento problém, získal preňho aj mediálnu pozornosť, aj pozornosť verejnosti. A práve v tomto projekte sa vygenerovala celá kohorta, ako oni seba nazývajú, ľudí, ktorí sa tejto problematike venujú veľmi hlboko. Vytvárajú metodiky, menia postupy, píšu odborné publikácie, pracujú s pedagógmi, ale je to stále málo, pretože my potrebujeme tieto veci podchytiť inštitucionálne.
Myslím si, že toto všetko by sme tu nemuseli dnes riešiť, keby ministerstvo ešte pred tým, než sa teraz v podstate predposledný rok tohto volebného obdobia snaží dať takúto vážnu systémovú zmenu, viac komunikovalo a riešilo práve ten prechod od nôh k hlave, práve ten spôsob, akým pripravovať odborníkov, ktorí fungujú v celých tímoch, aby sa venovali deťom, ktorých vzdelávacie potreby nie sú naplnené. Nesnažme sa hľadať jednoduché riešenia, ony nie sú. Tieto riešenia totiž vždy budú komplexnejšie.
Musím sa vám osobne priznať, že ako keby som zažíval trochu déja vu, že už som to raz niečo podobné zažil. Tiež tesne pred skončením funkčného obdobia roku 2008 prišla veľká reforma, ktorou sa menil celý pohľad na školstvo, a mali sme mať systém, ktorý by zodpovedal tým európskym štandardom, o ktorých sa tu často hovorí. Ale pozrime sa na výsledky. Akonáhle sa niečo šije horúcou ihlou a robí sa len, aby sa to stihlo, pretože je prirodzené, že každý chce, ak sa nejakej veci venuje, zanechať za sebou určitú čiaru, určité dielo, čosi, čo, na čo môže byť aj hrdý, že vykonal, tak sa stalo to, že sa spustili nepripravené veci a nepripravené opatrenia, ktoré sa potom stále vylaďovali.
Prestaňme používať, prosím vás, takýto výraz, že budeme to riešiť potom v procese, budeme aplikovať tú prax, pretože potom nerobíme systémové zmeny. Robíme čiastkové zmeny v systéme, ktorých dopady dnes nevieme.
Navyše celoplošné opatrenie, ktoré sa tu chystáme zaviesť, nám spôsobí množstvo problémov aj tým, že, áno, počúvam už dlhšiu dobu, že kapacity sa riešia, a to počúvam nielen ja, že sa postupne v niektorých častiach veci zlepšujú a zas na iných aj zhoršujú.
Potrebujeme seriózne odpovede na množstvo otázok. A práve množstvo organizácií reaguje teraz buď otvorenými listami, buď posiela výzvy, niektorí najmä rodičia, ktorí sa považujú za dostatočne kompetentných, aby dokázali svoje dieťa pripraviť na školskú dochádzku, spisujú petíciu a všetko dokopy nám to vytvára neutešený obraz. Lebo čo sa vlastne deje? Ako sledujete aj tú diskusiu, ktorá nielen na sociálnych sieťach, ale prebieha aj medoid, mailovou formou, v médiách, aj pri osobných rozhovoroch s mnohými, my sme svojím spôsobom dosiahli ďalšie rozdelenie odbornej verejnosti, tých rodičov, jednotlivých učiteľov - a toto nie je dobré, ak naozaj nám ide o tie deti.
Konkrétne veci, keďže sme v prvom čítaní, by sme mohli často opakovať a niektoré teda spomeniem, pretože - ako som povedal - tiež som vnímal spôsob, akým prebieha celá táto diskusia. Ale nedá mi, musím to tu spomenúť, moju veľmi vážnu výhradu voči práve spôsobu komunikácie, ktoré zvolilo teraz nedávno ministerstvo školstva na svojej facebookovej stránke. Anketa, či ste za alebo proti, bez vysvetlenia takým zjednodušujúcim spôsobom, to tiež neprispieva k tomu, aby sme hľadali riešenia, aby sme sa spájali pri tom, keď chceme navrhnúť také opatrenia, ktorými konkrétnym deťom pomôžeme v tom, kde je ten vážny problém, že jednoducho sú v prostredí, ktoré im nedáva, nedáva dostatok podnetov.
Mnohí, to pôjdem aj do vlastných radov, z mojich kolegov si častokrát nevie predstaviť, aké to je vyrastať v osade, akým spôsobom potom reagujeme, a keďže nepozná, nemá tú skúsenosť, neprejdú tréningom, nemajú dostatok informácií, neprejdú školeniami, tak samozrejme, že často upadnú do určitej formy zjednodušenia, že tak s nimi sa inak asi nedá. Pokiaľ niekto dospeje k takému presvedčeniu alebo k takémuto názoru, je to veľmi zlé. Akonáhle sa takýto názor začína dostávať hlbšie do podvedomia aj celej spoločnosti, že tu, skrátka, v tichosti nám vyrastá generácia, ktorá, kľudne môžeme nazvať, že bude stratenou, ak sa okamžite nezačne niečo robiť, tak je to veľmi zlé. A preto ja osobne som zástancom, aby sme boli adresní a nie celoplošní, aby sme išli práve cestou aj tých komunitných centier, dokonca máme pripravený a pracujeme na koncepte centier včasnej intervencie, ktoré budú prepájať jednotlivé nástroje, budú kooperáciou rôznych druhov odborníkov, ktorí na tieto veci môžu reagovať. Ale to jednoducho nepôjde. Ak budeme veci si zjednodušovať a budeme sa snažiť si len čosi presadiť preto, aby sa to spustilo a aby sa už konečne niečo urobilo.
Ono totiž sa už veci dejú. Teach for Slovakia bola hneď príkladom. Tých aktivít je podstatne viac. Možno menej sa o nich hovorí, treba o nich hovoriť viac. Možno nemajú takú pozornosť tú mediálnu, nezapĺňa to stránky novín, ale máme množstvo aj pozitívnych prípadov, kedy sa to darí. Ale je a ostane to stále o tých ľuďoch. Ani sebalepšie nastavený mechanizmus, ani najprecíznejšie právne ustanovenie nám neodstráni to, ak nedosiahneme zmenu v ľuďoch, že jednoducho sa tieto veci dajú riešiť, že existuje šanca.
Poučme sa aj z ostatných krajín. Pretože, iste, niekde toto opatrenie zaviedli, najbližšie alebo v najbližšej dobe to bolo vlastne v Čechách a už tam máme množstvo negatívnych ohlasov, že z celej tejto povinnosti sa nám to celé, alebo im sa to konkrétne zvrháva do neustáleho boja o to, ako tie deti dostať do tej školy, byrokracia okolo evidovania, vymeškávania, opatrenia, ktoré ukážu, že jednoducho tie deti prepadnú a už to je podľa mňa dosť vážna, je problém, ktorý, dúfam, že sa podarí vyriešiť v druhom čítaní, pretože aby ich dieťa, ešte ani nevstúpi do školy, tej základnej školy, už aby začalo cítiť ten prvý neúspech práve takouto formou, že jednoducho neprejde predškolským povinným vzdelávaním, to je veľmi zlý štart. Uvedomme si, že častokrát je veľmi dôležité, ako sa začne. Veď to poznáte aj sami podľa seba. V svojich rodinách, v komunitách, kde žijete. Ten štart je mimoriadne dôležitý.
Jednou z vecí, ktoré som tiež počul v diskusiách, bola taká výtka, veď musíme riešiť aj tých rodičov, ktorí si z odkladu urobili nástroje pre to - a vlastne ani presne nevieme prečo, pretože je to na vôli toho rodiča. Ja sa ale potom stále pýtam, zistime si dáta. Argumentujme na základe údajov, konkrétnych údajov, zisťujme príčiny, čím to je.
Ďalšou dôležitou vecou, ktorá sa veľmi málo hovorí, ale v minulosti to aj v médiách zaznelo, je tá dostupnosť pre tieto deti. Je, skrátka, lepšie pre nich, aby jednoducho boli pripravované v blízkosti so svojou komunitou. Pretože ak majú kamsi cestovať a my im nevieme zabezpečiť, nevieme im zabezpečiť bezpečnú cestu do školy, veď si to pamätáme, ten tragický prípad, ktorý sa v minulosti stal, tak nám to stále odkrýva ďalšie a ďalšie problémy toho, že cestou je ísť k tej komunite a pôsobiť na celú komunitu ako celok. A tie pravé príklady osvedčenej praxe, ktoré sa uplatnili, ukazujú, že práve práca s komunitami, práve vtedy, keď si robia svoju poctivú prácu všetci zainteresovaní v prepojení nie jedného rezortu, ale viacerých rezortov, že, skrátka, ten štát ak plní v danom mieste svoju úlohu tak, ako má, ako je jeho povinnosťou, tak sa dostavujú výsledky. Ale pokiaľ sa tak nedeje, tak, prosím vás, nemeňte systém, meňte nastavenia, ktoré jednoducho tou kontrolou, dá sa povedať až možno expresívnejšie, vedú ľudí k tomu, že kašlú na to.
Preto si myslím, že je lepším riešením, podstatne poctivejším, pekne tento návrh vrátiť pani ministerke, nech otvorí riadne medzirezortné pripomienkové konanie. Veď napokon veľa vecí sa už urobilo. Veľa stanovísk bolo napísaných, odoslaných, ale treba tomu dať tú štábnu kultúru jednoducho, aby to išlo tak, ako sa patrí. Pretože potom sa nečudujme ohlasom, že ľudia sa budú vážne pýtať, načo potom máme ministerstvo školstva? K čomu nám je tá pekná vysoká budova na Stromovej, keď poslaneckým návrhom sa ide zavádzať takáto významná systémová zmena? Zmena, ktorá ovplyvní životy desaťtisícov, stotisícov.
Poučme sa zo zahraničia, poučme sa z jednotlivých príkladov, ktoré sú. V krátkosti vám spomeniem. Napríklad v Nórsku majú okresy, kde je vysoký podiel detí, ktoré sú iné, ktoré sú prisťahovalcov alebo iného etnika, kde je ponúkaných 20 hodín starostlivosti zadarmo týždenne, je to tzv. základný čas poskytnutej pomoci zadarmo. Ďalší prípad alebo ďalší príklad individuálneho prístupu, za ktorý sa prihováram a budem sa stále prihovárať, aplikuje sa v Španielsku, Luxembursku, na Malte, v Rakúsku, v rámci Spojeného kráľovstva v Škótsku. Ďalší individuálny prístup k jazykovým potrebám detí, či už sú to deti etnických menším alebo migrantov, je napríklad v Nemecku a Lotyšsku. Osobitný prístup majú aj napríklad v Španielsku, či týka sa detí z iného rodinného a sociálneho prostredia. Môžeme sa ďalej inšpirovať aj v krajinách, ktoré majú práve, alebo je tou cieľovou skupinou najmä rómska populácia, aby sme ich motivovali k zvýšeniu zaškolenosti a účasti predškolských zariadení. Tak sa to robí aj v Chorvátsku, Slovinsku.
Ale bolo to tu už spomínané. Bez dostatočného množstva odborníkov a tým, že dôjde k väčšej, väčšiemu vzdelávaniu učiteľov, ktorí ovládajú rómsky jazyk a budú vedieť komunikovať úplne v tých začiatkoch s tými menšími deťmi, to je tiež jeden z nástrojov, ktorý sa musí riešiť.
Takže si to zhrňme. Spoločnosť, jednotlivé organizácie teraz zastávajú rôzne postoje, pribúdajú nám tu rôzne stanoviská, ministerstvo si dalo facebookovú anketu, my to tu teraz máme na stole - ale čo tie deti? V konečnom dôsledku vždy musí prísť rozhodnutie a vždy sa musí urobiť, je veľmi podstatné, že čo sa urobí a ako sa urobí. Opakujem ešte raz, to, že si zavedieme niečo do zákona, to predškolské primárne vzdelávanie, toto nesmie byť cieľ. Nástroj, ktorý sa nastaví spolu s ostatnými vecami, spomeňme si, ako dopadlo abo ako dopadajú rôzne opatrenia, ktoré sa týkajú napríklad stravovania zadarmo a podobne.
Preto vyzývam k zodpovednosti a k poctivosti. Žiadam vás, predkladatelia, kolegovia, vráťte tento návrh pani ministerke, nech sa to urobí, ako má, a nech sa to urobí poriadne. Prínos z toho budú mať všetci. A hlavne tie deti, na tie myslime.
A chcem veriť tomu, že mi veríte, že v tomto som úprimný. Ja sa snažím túto svoju prácu tu v parlamente, odkedy som v politike, robiť nie na základe naháňania nejakých politických bodov, ale hlavne preto, že od roku 2010, kedy som bol spoluzakladateľom Slovenskej komory učiteľov a začal chodiť s kožou na trh, mi záleží na tom, aby sme reálne niečo zmenili. Takže moje skúsenosti ma nútia vás ešte raz požiadať o to, aby, ak robíme tak dôležité zmeny, aby sme sa ich už konečne naučili robiť poriadne, aby sme boli k sebe poctiví a aby to nebolo len o tom, že konkrétne riešenia pretavíme len do paragrafu. Pokiaľ k nemu nemáme vypracovaný plán, dostatočne prepracovaný, podchytený a najmä pokiaľ k nemu nemáme ľudí. Bez ľudí totiž žiadne zmeny nedosiahneme.
Ďakujem.
