Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega Takáč, ďakujem, že si sa opäť zapojil do rozpravy k tvojmu predkladanému návrhu zákona. Naozaj cyklistickú verejnosť, ktorá je na Slovensku značne zastúpená, vôbec nezaujíma, či takýto návrh zákona bude predkladať politik z opozičnej strany alebo či ho bude predkladať nejaké zoskupenie poslancov, ktorí tvoria vládnu koalíciu, je im je to srdečne jedno.
Každý jeden cyklista sa chce na vozovke cítiť určitým spôsobom komfortne a určitým spôsobom chránený. Toto vlastne hovorí aj táto vzdialenosť, ktorá sa meria na intravilán a na extravilán obce. Čiže vyprecizovať tento návrh zákona do nejakej inej podoby, si myslím, že sa v podstate už ani nedá. Naozaj môžme baviť už iba o vzdialenosti, ktorá je buď pre niekoho dostatočne široká, alebo dostatočne úzka, alebo chce nejakým spôsobom to zväčšiť, zmenšiť.
O tomto sa vieme baviť a každý jeden poslanec, ktorý na podobnom návrhu zákona pracuje, ako si správne povedal, mnohí z koaličných radov tvrdia, že na týchto zákonoch alebo na podobnom zákona pracujú týždne, možno mesiace, môžu kedykoľvek prísť, podať pozmeňujúci návrh zákona a myslím si, že naprieč celým politickým spektrom, naprieč celým parlamentom tento zákon o ochrane cyklistov nemáme problém schváliť, pretože každý jeden zbytočne usmrtený cyklista, či už z nedbanlivosti, alebo z nejakého porušenia priestupkov, alebo porušenia cestnej... pravidiel premávky je takou veľkou škvrnou.
A čo sa týka, spomínal si tu aj Holandsko, tak tam naozaj majú vyprecizované tie, tie cyklistické trasy. Nie sú všade, ale hovorím medzi obrovskými alebo veľkými mestami sú častokrát 40 km koridory, ktoré týchto cyklistov chránia. Na Slovensku to, žiaľ, nemáme.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Panie kolegyne, ďakujem za príspevok k tomuto vášmu bodu programu.
Čo sa týka starostlivosti o mentálne postihnuté dieťa alebo o dieťa s kombinovaným druhom postihnutia v akejkoľvek rodine, je to téma častokrát odsúvaná na okraj spoločnosti a zo svojej dlhoročnej, niekoľkoročnej praxe, kde som sa špeciálne venoval deťom s kombinovaným ťažkým zdravotným, ale aj fyzickým postihnutím, a teraz rozprávam o deťoch od 5 do 55 rokov, pretože sú to stále deti, pretože fyzicky rastieme, ale mentálne sme sa zastavili na určitej hranici a to sa posúvať nedá.
Čo je však takým najväčším paradoxom, nadviažem na kolegu Mira Suju, rodičia častokrát vyvíjajú aktivity, ktoré by mali byť ocenené nejakou korunou slávy. Deti vychovávajú v domácom prostredí, ale deti zároveň navštevujú domovy sociálnych služieb alebo denné stacionáre, kde sa im naozaj s láskou venujú ošetrovatelia, vychovávatelia, špeciálni pedagógovia, sociálni pracovníci a podarí sa im niekedy taký malý zázrak, že dieťa s ťažkým postihnutím naučia po niekoľkých rokoch používať namiesto lyžice príbor. Čiže ja hovorím, to je niekedy až zázrak, naučia dieťa používať základné slová alebo aspoň nejakým náznakom si niečo vypýtať.
A stane sa niekedy taký doslova a do písmena šok, kedy naozaj sociálni a ľudskí netvori na úradoch práce alebo na, špeciálne na posudkových komisiách zistia, že toto dieťatko niečo ovláda a automaticky ich z päťky, šestky stupňa odkázanosti preradia do dvojky, do trojky. Rodina prichádza o obrovské peniaze, nedokážu sa zamestnať a takto sú tie deti naďalej dehonestované.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, často sme už zvykli počas pôsobenia vlády Igora Matoviča, ale aj Eduarda Hegera, že ak táto vláda nevie kam z konopí, tak narýchlo zvoláme nejakú komisiu, ak si už nevieme rady, založíme nejaký inštitút, a ak sme už úplne pri stene a tlačí nás čas, tak jednoducho založíme nejaký poradný orgán, ktorý v tomto prípade by mal byť nejakým, nejakým nosným orgánom, čo sa týka zodpovednosti alebo prerozdeľovania finančných prostriedkov v rámci ministerstva zdravotníctva. Naozaj s týmto sa neviem akýkoľvek spôsobom stotožniť, pretože tento názor mi príde ako nejaké science fiction, niečo utopistické, aby nejaká rada, nejaké zoskupenie, nejaké združenie - v úvodzovkách - nejakých odborníkov rozhodovalo o tom, akým spôsobom budeme liečiť, akým spôsobom bude nakupovať lieky, či sa budú platy v nemocniciach, či už nižšieho zdravotníckeho personálu, alebo zdravotných sestier a lekárov, navyšovať, alebo nie.
Toto mi príde nejakým spôsobom veľmi zvláštne. A tak ako kolega Milan Mazurek som úplne presvedčený o tom, že kapacity ministerstva zdravotníctva, pokiaľ nestačia, tak ich treba zredukovať a naozaj prijať odborníkov, ktorí budú s týmito finančnými prostriedkami narábať úplne inak, ale nie spôsobom takým, že budeme zakladať nové inštitúcie, nové poradné orgány, tieto kráľovský platiť. A dopracujeme sa k tomu, že v systéme zdravotníckom, kde financie naozaj každým rokom nie sú každým rokom dostatočné, budeme musieť platiť ešte úplne zbytočných ľudí. A peniaze, ktoré by mali ísť priamo k pacientovi, tie sa tam nikdy nedostanú.
Čiže za mňa naozaj asi nie.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán predseda Kollár, naozaj ďakujem za korektné vystúpenie k tomuto predkladanému návrhu zákona.
Aj ja ako naozaj vášnivý cyklista pre túto tému som ochotný, dá sa povedať, že obetovať čokoľvek. A v tejto situácii by bolo naozaj ideálne a najrozumnejšie, ak by sme sa naozaj úplne odosobnili alebo úplne nejakým spôsobom dištancovali od nejakej koaličnej zmluvy alebo nejakých mimopolitických dohôd. Ak kolegyňa Tabák na tejto problematike pracuje naozaj dlhodobo a má to nejakým spôsobom sprecizované, je jednoduché riešenie. Dajte pozmeňujúci návrh zákona k tomuto predkladanému bodu a myslím si, že nájdeme konsenzus, a myslím si, že naprieč celým politickým spektrom tento návrh zákona musí prejsť, pretože túto tému, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nesmieme brať ako tému politickú, ale ide naozaj o tému, ktorá je v prospech občanov Slovenskej republiky, a tak, ako je chránený chodec, tak by mal byť chránený aj cyklista.
A týmto spôsobom, takýmto podobným návrhom zákona, ktorý tuná je, bude alebo možno ešte len príde, dokážeme zachrániť hoci len jeden život v rámci cestnej dopravy a bude to len na prospech veci. Čiže naozaj by som poprosil, ak by sme sa úplne odosobnili od nejakej politickej štruktúry alebo nejakých politických dohôd, alebo politických vystúpení. Naozaj tento zákon je potrebné prijať.
A tak, ako pán predseda Kollár povedal, ak to funguje v iných krajinách, ktoré sú nielen v blízkosti hraníc Slovenskej republiky, ale funguje to v krajinách, ktoré sú na západ alebo aj na východ od Slovenska, nemyslím si, aby sme sa tuná naozaj hrali na nejaké politické vytĺkanie bodov, ale skúsme, hovorím, buď pozmeňovákom to spraviť, alebo nejakým iným spôsobom, ale, prosím vás pekne, nečakajme, pretože polroka, aby to nemohlo prísť naspäť do pléna, je naozaj veľmi dlhá doba.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, ďakujem za hodnotný príspevok opäť. Ak ste vo svojej rozprave poznamenali, že počas vášho celého štúdia vám na stretnutie so spolužiakom, ktorý mal buď postihnutie fyzické, buď psychické, alebo kombinované, stačila ruka a na nej päť prstov, tak ja som nemal ani to šťastie, čiže ja som sa naozaj počas celého svojho vzdelávania od základnej školy po vysokú školu nestretol so spolužiakom, ktorý by bol – v úvodzovkách – iný.
A v tomto prípade je to taká veľká čierna bodka alebo až taký, taká obrovská, taký obrovský neduh, ktorý nám tu zanechalo bývalé vzdelávanie, pretože to, že deti, ktoré boli nejakým spôsobom iné alebo sa vymykali z nejakého rámca, boli odsúvaní do špeciálnych škôl, bolo veľmi zlé a bolo, bolo nie príliš vhodné, pretože deťúrence, ktoré poznám s akýmkoľvek druhom postihnutia, sú vzdelávateľné, dokáže sa s nimi pracovať a tie deti častokrát dosahujú veľmi dobré až pozoruhodné výsledky a nemali problém absolvovať bez väčších ťažkostí stredoškolské vzdelávanie a mnohí úspešne absolvovali aj vysokú školu.
Čiže vzdelávanie inklúzia a začleňovanie detí s akýmkoľvek typom postihnutia, pokiaľ im to ich postihnutie dovoľuje, sa vzdelávať adekvátnou formou počas, počas dennej formy a na základe štátneho vzdelávacieho programu, tieto deti musíme naďalej podporovať a akýmkoľvek spôsobom ich neodsúvať na okraj spoločnosti, ale snažiť sa im podať pomocnú ruku. A takýmto jednoduchým, ale zároveň krásnym spôsobom získame nového človeka pre spoločnosť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega, poukázal ste na problematiku, ktorá je naozaj dlhodobá, ktorá je dlhodobo neriešená, ale čo sa týka jej riešenia, ktoré ste momentálne tuná predkladal, resp. upozornil, že bude v druhom čítaní predložený pozmeňujúci návrh zákona, tak dovolím si povedať, že v prvom rade by sme mali apelovať na tom, aby aj školy, ktoré majú národnostný štatút alebo národnostný charakter, primárne boli brané ako školy nie národnostné, ale školy slovenské.
Čiže v tomto vašom návrhu zákona alebo v tomto vašom, v tomto vašom dôvetku naozaj viem, čo ste chcel povedať. Na jednej strane s tým súhlasím, ale na druhej strane musíme všetci brať na zreteľ to, že slovenský jazyk ako jazyk na území Slovenskej republiky, ako ten jazyk, ktorý musí byť ovládaný každým občanom Slovenskej republiky, by mal byť dávaný na ten piedestál a nemal by byť odsúvaný. Čiže dlhodobý problém ten, kedy určité národnostné menšiny, najmä maďarská národnostná menšina a deti prichádzali do styku výlučne s maďarským jazykom už od škôlky až po vysokú školu, mi príde dosť nebezpečné a dosť nie príliš šťastné, pretože mladý človek, ktorý sa vzdeláva na takomto type škôl alebo školy počas celého života a absolútne žiadnym spôsobom neovláda slovenský jazyk, v modernej Európe, ako sa niektorí moderní pedagógovia snažia naznačiť, je dosť nebezpečné.
Čiže národnostné školy fajn, ale vráťme sa k podstate veci, to znamená výučba slovenského jazyka aj na týchto národnostných školách.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, ďakujem za hodnotný príspevok v tejto rozprave ohľadne tohto predkladaného návrhu zákona. Naozaj sa s vaším príspevkom musím len stotožniť, pretože funkcia učiteľa, ako ste poznamenali, je tým naozaj najkrajším povolaním, ktoré môže človek, ktorý to nielen takto cíti, ale ktorý to aj naozaj zodpovedne a veľmi precízne vykonávať chce, si naozaj nedokáže predstaviť inú prácu, ako vychovávať, formovať a doslova vytvoriť z takej nevinnej detskej dušičky nového a naozaj pre spoločnosť veľmi významného človeka.
Čo sa však týka problémov, ktoré školstvo má po roku ’92, tak tie sú dlhodobo neriešené, dlhodobo sa im nikto nevenoval a žiaden čarovný prútik ešte žiadna vláda nevymyslela, pretože zničili sme si, resp. politici pred nami zničili školstvo do astronomických výšin a do neuveriteľných rozmerov, a myslím si, že minimálne ďalších 20 rokov nám bude trvať, aby sme sa vrátili aspoň do nejakých základných osnov alebo nejakých základných mantinelov, kedy by sme vedeli dať učiteľovi naozaj honor, dať učiteľovi to, čo mu naozaj patrí, a to znamená úctu, adekvátne ohodnotenie a vrátiť mu ten spoločenský status, ktorý kedysi učiteľ mal nielen od žiakov, od ich rodičov, ale od celej spoločnosti, pretože učiteľ je vlastne náhradný rodič. Je to náhradný rodič, ktorý s dieťaťom, ktoré aj nie je jeho, strávi značný čas, a tento čas môže vplývať na vývoj dieťaťa buď dobre, alebo zle. A dobrý učiteľ dokáže vychovať dieťa dobre. Učiteľ, ktorý nie je príliš kvalifikovaný alebo to robí ako povinnosť, ten to dieťa príliš do... do... nedokáže jednoducho vychovávať.
Takže ďakujem za váš príspevok a verím, že tento návrh zákona naozaj učiteľom pomôže.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, povedali ste zase dosť nové informácie, resp. nové podnety k tomuto vášmu návrhu zákona. Mňa zase napadla taká myšlienka, či by ste sa ako predkladateľky neskúsili zaoberať alebo možno nejakým spôsobom podumať, či by nebolo vhodné, ak by povedzme jeden člen pedagogického zboru, či na prvom alebo na druhom stupni, si nejakým spôsobom mohol rozšíriť svoje "zdravotnícke vzdelanie", a to plnohodnotne absolvovaným kurzom dajme tomu opatrovateľstva alebo opatrovníctva, ktorý organizuje buď Slovenský Červený kríž alebo iné pridružené organizácie. Najmä čo sa týka detí, ktoré sú na týchto školách integrované, či už majú mentálny, fyzický postih, alebo aj kombinované postihnutie, pretože takýto personál, ktorý si prejde naozaj takýmto plnohodnotným kurzom opatrovania, takto sa to odborne, alebo aj myslím, že právne volá, dokáže adekvátne poskytnúť, či už je to dieťa, ktoré má poruchu autistického spektra, alebo či je to dieťa, ktoré má iné pridružené diagnózy, do príchodu plne kvalifikovaného zdravotníka alebo lekára alebo RZP-čky, plnú starostlivosť. Či sa už budeme baviť o epileptickom záchvate alebo o nejakom, o autistickom dieťati, ktoré v nejakom stave amoku má nejaké sebapoškodzujúce nejaké afekty alebo podobné veci. Čiže toto by podľa mňa bola nejaká možno cesta, akým spôsobom by aj ten učiteľ alebo vychovávateľ alebo nejaký odborný asistent na škole bol nejakým spôsobom plne krytý, ale zároveň mal aj určité vedomosti, ako v danom prípade, ako v danej situácii postupovať. Čiže netvrdím vôbec, že zdravotnícka starostlivosť na školských alebo školských zariadeniach je zlá. Práve naopak, je dobrá.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pani predkladateľka, pán navrhovateľ, tento návrh zákona z vašej dielne, respektíve z tejto, ženského zoskupenia, ktoré tento návrh zákona predkladá, nemôžem povedať, že by ma nejakým spôsobom znepokojoval alebo aby ma nejakým spôsobom utvrdzoval v tom, že váš krok alebo váš zámer je nejaký nečistý alebo nesprávny. Práve naopak, je veľmi dobrý, je dostatočne potrebný, aby takáto zdravotná starostlivosť v školských alebo v predškolských zariadeniach dajme tomu aj bola, ale tak ako vo svojej rozprave poznamenal alebo v poslednej faktickej poznámke ako reakciu na ostatných kolegov doktor Urban, aj ja mám značné obavy a najmä z dôvodu jeho posledných slov.
Ak si porovnám prácu zdravotnej sestry, zdravotného asistenta na oddelení alebo priamo v ambulancii praktického lekára alebo detského pediatra a mám si potom vybrať možnosť, ak ju dostanem, ísť pracovať do školského alebo predškolského zariadenia ako zdravotná sestra, ja nemám o čom sa rozhodovať alebo nemám o čom v podstate diskutovať. Práca na oddelení - ťažká, práca na ambulancii - ťažká, práca v školskom zariadení oproti tomu je nejakých desať, pätnásť, dvadsať percent.
Čo sa týka pracovníkov, ktorí by mali v školských zariadeniach dohliadať na už vami spomenuté sebapoškodzovanie alebo možno nejaké psychické neduhy alebo psychické záťaže u týchto detí, týmto veciam by sa mal najmä venovať výchovný poradca, ktorý si myslím, že na každej škole je, a buď mu rozšíriť kompetencie, poprípade prijať alebo doplniť tento odborný tím týchto výchovných poradcov podľa počtu detí na školách o jedného, o dvoch z radov pedagogických zamestnancov, si myslím, by nebol žiadnym problémom. Ale vytvárať pracovné miesto zdravotnej sestry, zdravotného asistenta, nedajbože lekára na plný úväzok na škole, ktorá je možno aj väčšieho rozsahu, že má nad tisíc detí, podľa mňa je to, neviem, no nedokážem si to akože úplne presne predstaviť.
Keď sa bavíme o krajinách, ktoré sú v západnej Európe, áno, tam to funguje, pretože tieto procesy sú tam nastavené dlhodobo. Ale čo sa týka Slovenska, neviem, odkiaľ by sme tento personál našli. Ako sama ste poznamenala, že zdravotné sestry, ktoré sú po materskej alebo jednoducho už sú možno vo vyššom veku a nezvládajú prácu na oddelení alebo na ambulancii, by veľmi radi alebo rady prejavili záujem o túto prácu, ale reálny pohľad na Slovensku je taký, že k 1. septembru nám odchádza alebo zahájilo dôchodok 2 700 zdravotníckych pracovníkov. Ide o zdravotné sestry s viac ako 40-ročnou praxou a túto dieru na trhu v podstate by sme ešte prehĺbili, ak by sme zdravotným sestrám, ktoré by mali možnosť ísť pracovať do takéhoto zdravotníckeho, pardon, školského zariadenia, ešte viacej by sme túto dieru vlastne na tomto trhu vytvorili a chýbajúci stav personálu na oddeleniach a v ambulanciách by sa len zväčšoval a jednoducho tie nožnice by sa nám nezatvárali, ale otvárali.
Čiže hovorím, mám z tohto návrhu zákona dobré pocity, veľmi rád by som sa o týchto veciach dozvedel viac, ale hovorím, je tam obrovské množstvo pochybností alebo obáv, aby sme jednoducho týmto zákonom neurobili, nehovorím, že viac zlého ako dobrého, ale aby sme jednoducho neurobili niečo, čo by nám v konečnom dôsledku mohlo nejakým spôsobom viacej ublížiť. Ale hovorím, z vašej strany každý jeden návrh zákona má hlavu, má pätu, je rozumný, ale hovorím, potrebujeme o tomto rozprávať, potrebujeme sa o tom dozvedieť viac, aby tie naše obavy, ktoré teraz rezolútne máme, by boli odstránené, vyvrátené alebo ste nás upokojili, že je to všetko možné a fungovať by to mohlo.
Čiže budem rád, keď sa o tom dozviem viac a budeme to podporovať všetky naozaj rozumné veci ako hnutie REPUBLIKA, pretože zdravotná starostlivosť, sociálna starostlivosť či už na školách alebo zariadeniach sociálnych služieb nieže je dôležitá, je úplne potrebná.
Takže ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Pán kolega Urban, vďaka za odborné postrehy a poznámky k tomuto predkladanému návrhu zákona. Poväčšine sa s kolegyňou Žitňanskou zhodnem vo všetkých jej alebo ňou predkladaných návrhoch zákona, ktoré sa týkajú zlepšenia sociálneho prostredia, či už je to vo vzdelávaní alebo v domácom prostredí, ale tento váš predkladaný návrh zákona mi príde takou akousi utópiou alebo nejakým, nejakým science-fiction na americký spôsob. Áno, sú v západnej Európe obrovské školy, kde je lekár, zdravotná sestra, zdravotnícky asistent na plný úväzok, ale myslím si, že na Slovensku nie je to realizovateľné, nakoľko nám chýbajú stovky až tisíce zdravotníckych pracovníkov, či sú to sanitári, opatrovateľky, ošetrovatelia, zdravotné sestry, zdravotní asistenti, ako aj lekári. Čiže podľa mňa, aj keby ste tento zákon chceli aplikovať do praxe v nejakých troch-štyroch zariadeniach ako nejaký pilotný projekt, podľa mňa nenájdete dostatok kvalifikovaného personálu, ktorý by bol ochotný vykonávať túto prácu.
Ďalšou otázkou, ktorá z mojej strany by nejakým spôsobom chcela byť zodpovedaná, kde na to vezme daná škola, daný rezort, ako na to vyčlení financie? Hovorím, je tu strašne veľa neznámych, strašne veľa premenných, ale neviem naozaj, či tento návrh zákona bude možný, realizovateľný alebo uvedený do praxe. Čiže skúsim k tomu možno niečo viac povedať v rozprave alebo skôr také svoje dojmy alebo postrehy.
A čo sa týka tých detí, ktoré sú buď diabetici, celiatici alebo majú nejakú intoleranciu, myslím si, že tieto detičky sú či už na základnej škole alebo na strednej škole plne začlenené do vzdelávacieho procesu. Čiže hovorím, neviem, no neviem sa úplne stotožniť s týmto predkladaným návrhom zákona, no ale snáď nám to bude podrobnejšie vysvetlené.
Ďakujem pekne.