Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte aj mne vystúpiť v rozprave a týmto by som priamo nadviazala na pani poslankyňu Hatrákovú, pretože úplne zdieľam jej názor, aj sme sa o tom bavili, a chcem povedať pár praktických pohľadov k tomuto návrhu zákona.
Ja som, ja mám špecializáciu z pediatrie a aj som dlhé roky pracovala ako pediater na oddelení, takže mám aj tú praktickú skúsenosť aj s...
Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte aj mne vystúpiť v rozprave a týmto by som priamo nadviazala na pani poslankyňu Hatrákovú, pretože úplne zdieľam jej názor, aj sme sa o tom bavili, a chcem povedať pár praktických pohľadov k tomuto návrhu zákona.
Ja som, ja mám špecializáciu z pediatrie a aj som dlhé roky pracovala ako pediater na oddelení, takže mám aj tú praktickú skúsenosť aj s rodičmi, aj s deťmi, takisto som matka troch detí a viem, že ktokoľvek by chcel mňa oddeliť od detí, takisto by som s tým mala obrovský problém a viem, aké ťažké je to pre rodičov, keď im dieťa ochorie a nedajbože ho zoberú do nemocnice, kde má byť bez nich, hej, povedzme prvýkrát v živote je choré, je to trauma pre dieťa, trauma pre toho rodiča.
Takže ja chcem na začiatku veľmi dôrazne povedať, že, že sa plne stotožňujem s ideou tohto návrhu zákona, hej? Takto by to malo v ideálnom svete byť: dieťa ochorie, rodič pôjde všade s ním. Reálne momentálne, ako je to na Slovensku, sa domnievam, že tento zákon nie je realizovateľný v praxi a vysvetlím prečo a aké to má úskalia.
Vždy pri každej kritike, prosím, berte to v tom ako, ako konštruktívnu kritiku v tom, že mi záleží na tom, že ak táto snemovňa prijme nejaký zákon, aby sa reálne dal vykonať v praxi, aby sme nenahnevali lekárov a zdravotníkov, ktorí sú zdecimovaní z, zo stavu nášho zdravotníctva, z tejto dlhotrvajúcej pandémie a pracujú na pokraji svojich síl a my prídeme s tým, že dávame im nejaké, nejaké príkazy alebo nejaké obmedzenia, ktoré oni musia splniť, inak im hrozí pokuta, čo v tom tiež nebolo spomenuté, v tomto zákone, že pokiaľ sa nesplní toto právo, ktoré vy navrhujete, tak hrozí tomu zdravotníckemu zariadeniu, ktoré to neumožní, pokuta do 16 000 eur.
Poviem vám taký príklad z oddelenia, kde som ja pracovala. Mali sme dve poschodia, na jednom poschodí bolo zhruba desať izieb, kde bolo kojenecké, dojčenské obdobie, na druhom poschodí bolo, teda oddelenie veľkých detí, kde bolo ďalších desať izieb. Na každej izbe sú štyri postele. Podľa vášho návrhu zákona, pokiaľ sa to schváli dňom podpísaním tohto zákona, by znamenalo, že každé jedno dieťa, keby bol plný stav, každé jedno dieťa by tam mohlo mať jedného rodinného zástupcu. Matku, otca, pokiaľ títo nemôžu, tak osobu, ktorú oni určia. To znamená štyri osoby na jednej izbe spolu so štyrmi deťmi.
Treba povedať, že vždy, keď sa dalo, tak rodičia boli hospitalizovaní. Zo zákona je povinnosť hospitalizovať rodiča s dieťaťom vtedy, ak je to dieťa dojčené alebo momentálne je to tak, že do troch rokov veku a všetkých onkologických pacientov detí. Venujem sa zámerne len deťom, pretože si myslím, že u tých tehotných, ktorých tam máte tiež, že to nemusí byť až taký problém, že pri pôrode je to realizovateľnejšie, aj keď tam by sme tiež o tom mohli diskutovať. Ale chcem sa venovať teda len tým deťom. To znamená, že keby toto prišlo do, do platnosti tento zákon, tak vy musíte umožniť rodičovi byť 24 hodín so svojím dieťaťom.
A teraz moje otázky praktické znejú. Ako si to predstavujete? Že príde ten rodič, povedzme, že všetci chcú, lebo ja ako matka by som určite tam chcela byť. Príde tam, dá mu stoličku k posteli, budú tam štyria rodičia na jednej izbe. Celé oddelenie neni uspôsobené na to, aby boli sociálne zariadenia, sprchy alebo nejaká kuchynka pre tých rodičov, čiže jasné, že dalo by sa to spraviť, ale píšete, že sú nulové náklady vlastne na financovanie, priame náklady, ja sa s tým nestotožňujem, pretože si myslím, že ak chceme toto spraviť reálne, aby to fungovalo, čo by bolo dobré, ja by som s tým súhlasila, tak tam budú obrovské finančné náklady na prestavbu tých detských oddelení, hej?
Ďalšie veľké problémy môžu nastať epidemiologické. Pokiaľ napríklad je zlá epidemiologická situácia, tak samozrejme, že môže primár toho oddelenia povedať, že áno, nie sú návštevy, môže to zakázať. Vy však v tom návrhu máte iba napísané, že pokiaľ nenarúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti, tak právo ten zákonný zástupca musí mať, hej? Teraz budeme diskutovať o tom. Ja ako lekár poviem, no tak pre mňa nenarúša tú zdravotnú starostlivosť, ale, alebo poviem, že narúša, rodič povie, že nenarúša, kto to určí, že či narúša, či nenarúša, hej? Čiže len taký právny rámec urobiť, ale pritom zaviazať naozaj tie detské oddelenia, že musí tam ten zákonný zástupca byť, sa mi zdá také, by som povedala, nezodpovedné.
Aj keď, opakujem znova, ja chápem váš zámer a ja prvá ako matka by som bola pri tom dieťati a stála by som tam pri každom jednom výkone. Ja sa venujem zámerne len ústavnej zdravotnej starostlivosti lebo pri ambulantnej zdravotnej starostlivosti ten rodič tak či tak je v ambulancii, z ambulancie odchádza, nestáva sa podľa mňa, že by lekár poslal toho, toho rodiča von, aj keď pri niektorých napríklad odberoch alebo niekedy to nie je v prítomnosti rodiča možné, lebo sa mi stalo už aj v praxi, že rodič skolaboval, museli sme rodiča ratovať, musel ísť vonku, aj tak bol bez prítomnosti dieťaťa. Ale to sú také krajné situácie. Ale povedzme, ako už spomínala aj pani poslankyňa Hatráková, sú adolescenti, ktorí, ktorí majú psychosomatické ochorenia. Dokonca neni žiaduca prítomnosť toho rodiča.
Čiže ja tam vidím obrovské riziká v tej realizovateľnosti tohto vášho dobrého a teda, by som povedala, takého nadčasového zákonu. Tie práva detí by sa mali dodržiavať. Áno, podpísali sme aj Chartu práv dieťaťa, kde všetko toto, čo ste tvrdili, s vami súhlasím, je to tam, mali by sme to dodržiavať. Ja som skôr zástanca toho, že najprv prakticky povedať, ako to spravíme, do budúcna možno naozaj dizajnovať detské nemocnice tak, aby bol, jedno dieťa aby malo jednu izbu, aby tam bolo lôžko pre rodiča, vo vyspelých krajinách na niektorých oddeleniach to tak je, dokonca aj na Slovensku na niektorých oddeleniach to je, napríklad na detskej kardiológii, ako sme komunikovali aj s pánom bývalým ministrom Krajčím, kde takáto možnosť je, ale zase sú to špecifické oddelenia, život ohrozujúce operácie a takisto tam neni 24 hodín ten rodič vkuse, hej? Keď je dieťa na operácii, tak na operačku ten rodič nejde, hej, to nie je možné. A zase tvrdím, aj keby tam niekde v kútiku stál, nenarúša zdravotnú starostlivosť a vy mu v podstate umožňujete, aby tam bol.
Tak dávam, ten, kto počúva, zvážte, prosím, že či tá praktická realizácia je, je naozaj možná a že či by sa mal zákon prijímať tak, že najprv ho schválime a potom sa budeme zamýšľať, že ako to, ako to urobíme a budeme tých lekárov dostávať pod tlak a nakoniec aj rodičov, pretože oni sa toho budú domáhať, tí lekári to nebudú môcť urobiť a všetko sa to presunie na ministerstvo zdravotníctva.
Čiže toto mne ako na tomto celom vadí, že, že, že ideme z tej, z tej, z tej idey toho, že áno, deti musia tam mať tých rodičov a ja sa ako lekár s tým stotožňujem, že ich to lieči, rekonvalescencia aj tá, samotný ten liečebný proces je lepší, keď tam je rodič, aj sama by som to prijala, ale na to, ako to budeme realizovať, sa potom budeme pýtať, keď zákon prijmeme, hej? To ja si nemyslím, že toto je správny postup, hej?
Ja som oslovila vlastne riaditeľov detských nemocníc, čo si o tomto zákone myslia, ale pre krátkosť času zatiaľ mám odpoveď len od pána prednostu detskej kliniky a hlavného odborníka pre pediatriu pána profesora Bánovčina a zástupcu primára pána doktora Ďurdíka, ktorý sa mi v rýchlosti vlastne k tomuto návrhu vyjadrili takto, a dovolím si zacitovať z ich listu, že preštudovali si tento návrh zákona a konštatujú, že ide o veľmi dobrú myšlienku do budúcnosti, ktorá by napĺňala Chartu práv dieťaťa. Bohužiaľ, v aktuálnej situácii v ústavnej zdravotnej starostlivosti pri aktuálnom stave našich ústavných zdravotníckych zariadení je tento návrh zákona z pohľadu realizovateľnosti zámerov predkladateľov nerealizovateľný a majú také najvýznamnejšie pripomienky, z ktorých len vytiahnem niektoré. Tiež hovoria o tom, že aktuálne priestorové kapacity takmer všetkých oddelení starších detí a adolescentov nie sú schopné zabezpečiť lôžko všetkým sprevádzajúcim osobám mladším ako 18 rokov, lebo nikdy neboli tieto zdravotnícke zariadenia plánované na tento účel a ich rekonštrukcie by si vyžiadali nemalé finančné náklady.
Ďalej spomínajú, že aktuálna forma úhrady za zdravotnú starostlivosť nezohľadňuje platbu za sprevádzajúcu osobu, rodičia detských pacientov do troch rokov veku a onkologických majú zo zákona umožnenú bezplatnú hospitalizáciu a tie ďalšie, staršie deti majú určenú cenu za ten jeden deň hospitalizácie 3,50, čo, samozrejme, nezohľadňuje všetky náklady, ktoré dané oddelenie vlastne má s týmito pacientami, teda s rodičmi týchto pacientov, hej? Takisto ani DRG systém na to vôbec nereaguje. Vždy ale, aj oni potvrdili, že vždy sa vlastne ten lekár snaží toho pacienta prijať, vždy závisia od konkrétneho pacienta. A takisto spomínali, že v niektorých situáciách, obzvlášť v tom adolescentnom veku, že to napríklad ani nie je žiaduce z pohľadu diagnostiky a terapie samotného pacienta.
Čiže myslím, že v tomto sa pediatri a odborníci zhodneme a ja myslím si, že naozaj by ste mali dať relevantné odpovede na tieto otázky, kým sa tento zákon schváli, pretože riešiť takéto závažné praktické problémy v druhom čítaní sa mi nezdá úplne adekvátne. Takže dovolila som si pohľad naozaj z tej, z tej druhej strany, aj keď tu neni veľa ľudí, som rada, že, že aspoň niektorí to počuli a že takáto informácia zaznela. Budem rada, keď mi budete vedieť na tieto moje otázky a obavy reagovať.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis